Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/815/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407230346 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1407230346.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: L.. S. P., D.. XX.XX.XXXX, N. S. Z., J. XXXX/ XX, zast. JUDr. Václavom Sosnom, advokátom v Skalici, Námestie slobody 2, proti odporcom: X/ L.. M. P., D.. XX.XX.XXXX, N. S. Z., J. XXXX/XX, X/ M. C., D.. XX.XX.XXXX, N. S. A., Z. XXXX/XX, X/ O.. O. C., D.. XX.XX.XXXX, N. S. F. Z., R. XXX/X, o určenie neplatnosti zmluvy o pristúpení k dlhu a iné, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 27. mája 2014 č.k. 5C/651/2008-128 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa táto domáhala určenia, že zmluva o pristúpení k dlhu, ktorá bola uzavretá dňa 17.10.2003 medzi L.. M.D. P. (odporca 1/ a súčasne manžel navrhovateľky) a spoločnosťou OMEGA SK, s.r.o., ktorej predmetom bolo pristúpenie L.. M. P. k dlhu dlžníka Ing. S. A., je neplatná. Ďalej sa navrhovateľka voči tým istým odporcom domáhala určenia, že právny úkon, ktorý urobil L.. M. P. vo forme notárskej zápisnice č. N 306/2005, Nz 29461/2005, NCRIs 29041/2005 spísanej dňa 27.06.2005 M.. S. G. je neplatný. Súčasne súd prvého stupňa nepriznal odporcom náhradu trov konania. Vychádzal z tvrdení navrhovateľky, podľa ktorých s odporcom 1/ sú manželia, ich manželstvo bolo uzavreté dňa 18.08.1979 a doteraz trvá. Uviedla ďalej, že v priebehu roka 2007 z korešpondencie doručenej odporcovi 1/ a od súdneho exekútora sa dozvedela, že odporca 1/ v roku 2003 a v roku 2005 bez jej vedomia a bez jej súhlasu podpísal listiny, ktorými mu bez akéhokoľvek protiplnenia vznikol záväzok, ktorý významným spôsobom zaťažuje majetok, ktorý je v bezpodielovom spoluvlastníctve jej a odporcu 1/. Konkrétne odporca 1/ uzavrel s pôvodným odporcom 2/ (OMEGA SK, s.r.o., ktorý v priebehu konania zanikol) zmluvu zo 17.10.2003 o pristúpení k dlhu vo výške 320.000,- Sk a neskôr v nadväznosti na túto zmluvu podpísal notársku zápisnicu č. N 306/2005, Nz 29461/2005, NCRIs 29041/2005 zo dňa 27.06.2005. Následne potom prišlo k tomu, že pôvodný odporca 2/ postúpil svoju údajnú pohľadávku voči odporcovi 1/ na pôvodného odporcu 3/ (Rentabilita, a.s., ktorý v priebehu konania zanikol), ktorý ju ďalej postúpil na M. C. (pôvodne odporca 4/, aktuálne odporca 2/) a ten ju nakoniec postúpil na O.. O. C. (pôvodne odporca 5/, aktuálne odporca 3/), ktorý prostredníctvom súdneho exekútora žiada o zaplatenie sumy 7.233 799,- Sk. Navrhovateľka bolo toho názoru, že v prípade odporcu 1/ sa jedná o jeho porušenie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 145 ods. 1 Obč. zák. V prípade oboch napadnutých právnych úkonov sa jednalo o právne úkony, ktoré bez akéhokoľvek protiplnenia zaťažili majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, odporcu 1/ a navrhovateľky. Zaťaženie majetku predstavuje podľa názoru navrhovateľky nakladanie so spoločným majetkom. Je zrejmé, že odporca 1/ ako manžel navrhovateľky bez jej vedomia a bez jej súhlasu zaťažil spoločný majetok sumou 7. 233 799,- Sk. S ohľadom na spoločné majetkové pomery navrhovateľky a odporcu 1/ sa v prípade obidvoch napadnutých úkonov nemohlo jednať podľa navrhovateľky o vybavovanie bežných vecí a preto bol na platnosť týchto úkonov odporcu 1/ potrebný súhlas navrhovateľky. Keďže však navrhovateľka k týmto úkonom žiadny súhlas nedala a dokonca o nich ani nič nevedela, sú tieto právne úkony neplatné. Navrhovateľka ďalej poukazovala na to, že v prípade odporcu 1/ išlo o konanie v omyle (§ 49a Obč. zák.) a o uzavretie zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok a v tiesni (§ 49 Obč. zák.), z ktorého dôvodu sú napadnuté právne úkony tiež neplatné, resp. že tieto sa priečia dobrým mravom (§ 39 Obč. zák.). Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka svoj návrh odôvodňuje tvrdeniami odporcu 1/, ktoré on sám uvádzal v námietkach proti začatej exekúcii. Navrhovateľka však neuvádza žiadne konkrétne dôkazy, ktoré by mali preukazovať neplatnosť napádaných právnych úkonov, a to ich neplatnosť absolútnu alebo relatívnu. Odporca 1/ bol podnikateľom v období od 08.03.1993 do 31.01.1995 a v období od 04.11.1997 do 30.11.1997. Napriek tejto skutočnosti navrhovateľka nikdy návrh na zrušenie BSM za trvania manželstva v zmysle § 148a ods. 2 Obč. zák. nepodala, napriek tomu, že je všeobecne známe, že s podnikaním je spojené podnikateľské riziko. Navrhovateľka v návrhu nikde neuvádza, ktoré dôvody pre neplatnosť napádaných úkonov sú také, že právne úkony, ktorých neplatnosť sa žiada vysloviť, sú absolútne neplatné podľa § 37 resp. § 39 Obč. zák. V návrhu iba všeobecne navrhovateľka tvrdí, že „skutočný“ obsah listín odporca 1/ asi pochopil až po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, v ktorej je uvedené, že odporca 1/ má zaplatiť sumu 7. 233 799,- Sk. Skutočnosť, že niekomu vyplýva z právneho úkonu alebo zo zmluvy určité plnenie nemôže byť dôvodom neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Súd tiež poukázal na tú skutočnosť, že odporca 1/ sám bol podnikateľom a jednou z oblastí jeho podnikateľskej činnosti bola činnosť organizačných a ekonomických poradcov, teda činnosť v súvisiaca s poradenstvom v oblasti financií. Sám odporca 1/ teda bol poradcom pri obstarávaní, požičiavaní, zhodnocovaní peňažných prostriedkov, pri záväzkoch spojených s takýmito transakciami a podobne a nemôže preto tvrdiť, že on sám nerozumel zmluve, ktorou prevzal na seba ručenie za iného. Dokonca odporca 1/ dobrovoľne vyhlásil ako dlžník, že uznáva svoj dlh voči svojmu veriteľovi, ktorým v čase spísania notárskej zápisnice vyššie uvedenej bola obchodná spoločnosť Rentabilita, a.s. Ust. § 145 ods. 1 Obč. zák. vychádza z toho, že na vybavovanie bežných vecí je oprávnený každý z manželov a na platnosť právnych úkonov, ktoré v tejto súvislosti urobil nepotrebuje súhlas druhého manžela. V ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Rozlišovanie bežných vecí a ostatných podľa § 145 ods. 1 Obč. zák. má podľa jeho znenia opodstatnenie iba vtedy, ak ide o spoločné veci. Ak nejde o takú vec, potom toto rozlišovanie nemá vôbec význam. Podľa štandardnej judikatúry na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov. (R 61/1973, Uz NS ČR z 30.08.2005 sp. zn. 29Odo398/2005). V prípade právnych úkonov, ktoré urobil odporca 1/ sa jedná práve o prevzatie ručiteľského záväzku, na ktorý nepotreboval súhlas manžela - navrhovateľky. Odporca 1/ sám dobrovoľne na seba prevzal ručiteľský záväzok podľa ust. § 546 Obč. zák. Tú skutočnosť, že tohto ručiteľského záväzku si je vedomý niekoľkokrát potvrdil, keď podpísal dodatky č. 1 a 2 k pôvodnej zmluve, na základe ktorej mu vznikol uplatňovaný záväzok a svoj záväzok uznal ako exekučný titul aj vo forme notárskej zápisnice. Tvrdenia navrhovateľky o tom, že odporca 1/ neprijal od nikoho žiadne plnenie, ktoré by existenciu jeho záväzku odôvodňovalo, je podľa názoru súdu absurdné. Z dokladov, ktoré súd vyššie uviedol totiž nevyplýva, že odporca 1/ mal dostať nejaké protiplnenie, naopak on prevzal záväzok za splnenie povinnosti iného. Keby odporca 1/ splnil voči odporcom povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy, k čomu sa zaviazal prevzatím ručiteľského záväzku, bola by aj vymáhaná čiastka úplne iná. Došlo však k omeškaniu so splnením takéhoto záväzku, resp. splnený nebol vôbec, ani čiastočne. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že výška vymáhanej pohľadávky ani nemôže byť tou skutočnosťou, ktorú by v tomto konaní posudzoval, keďže je to vecou súdu exekučného. Súd ďalej poukázal aj na znenie notárskej zápisnice č. N 306/2005, Nz 29461/2005, NCRIs 29041/2005 zo dňa 27.06.2005 podľa ktorej v jej bode 7 bol odporca 1/ poučený o skutočnosti, že jeho manželka mala byť účastníčkou tejto notárskej zápisnice, ktorej mala zobrať na vedomie jeho záväzok ako povinnej osoby splatiť sumu vo výške 320.000,- Sk s príslušenstvom. Odporca 1/ záväzne prehlásil, že manželku oboznámil s obsahom zmluvy o spolupráci zo dňa 17.10.2003 aj so zmluvou o pristúpení k dlhu zo dňa 17.10.2003 v znení jej dodatkov č. 1 a č. 2 a oboznámil ju aj s obsahom tejto notárskej zápisnice. Súd poukázal na tú skutočnosť, že notárska zápisnica bola spísaná dňa 27.06.2005, zmluva o spolupráci a zmluva o pristúpení k dlhu, ktorou vznikol odporcovi 1/ záväzok voči odporcom bola podpísaná dňa 17.10.2003 a žaloba na súd bola podaná až dňa 28.12.2007 a sám odporca 1/ výslovne uvádza, že svoju manželku s týmito dokumentmi oboznámil (podľa obsahu cit. notárskej zápisnice najneskôr dňa 27.06.2005). Súd prvého stupňa po vyhodnotení vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrhu nie je možné vyhovieť, keď nezistil žiadne dôvody absolútnej alebo relatívnej neplatnosti zmluvy o pristúpení k dlhu, ktorá bola uzavretá dňa 17.10.2003, tiež nezistil žiadne dôvody absolútnej alebo relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý urobil odporca 1/ vo forme notárskej zápisnice č. N 306/2005, Nz 29461/2005, NCRIs 29041/2005 zo dňa 27.06.2005. V prípade uvedených právnych úkonov sa nejedná o neplatné právne úkony podľa § 37 ods. 1 Obč. zák., keďže obidva právne úkony boli urobené ich účastníkmi slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne. Rovnako napádané právne úkony nie sú neplatné ani s poukazom na ust. § 39 Obč. zák., keďže sa nejedná o právne úkony, ktoré odporujú zákonu alebo ho obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Navrhovateľka ani nebola aktívne legitimovaná (nemá také právo) domáhať sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu, ktorého ani nebola účastníkom. Rovnako pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že právne úkony, ktorých neplatnosť sa žiada vysloviť, sú neplatné podľa § 49 Obč. zák., nie je aktívne legitimovaná tieto právne úkony napadnúť, keďže nebola ich účastníkom. Od právneho úkonu, ktorý bol uzavretý v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok má právo odstúpiť účastník, teda mohol tak urobiť odporca 1/, nie však navrhovateľka. Pokiaľ navrhovateľka svoju žalobu odôvodňovala ust. § 145 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 40a Obč. zák., bolo treba jej návrh zamietnuť, keďže súd už vyššie vysvetlil, že na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela. Vzhľadom na všetky tieto uvedené dôvody súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p., úspešní odporcovia však náhradu trov neuplatnili, súd preto odporcom náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie navrhovateľka namietajúc, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie súdu je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. V konkrétnostiach namietala, že v konaní bolo preukázané, že právne úkony odporcov boli absolútne neplatné, pretože sa priečili dobrým mravom. Súd nevykonal navrhovaný výsluch pôvodného dlžníka, ktorý sa mohol vyjadriť k otázke, či vôbec pôvodný dlh existoval a za akých okolností bola pôvodná zmluva s dlžníkom uzavretá. Pri právnom posúdení veci dospel prvostupňový súd k chybným právnym záverom. Navrhovateľka poukázala najmä na skutočnosť, že súd nesprávne spochybnil jej aktívnu vecnú legitimáciu, keď tvrdil, že nebola účastníkom právneho vzťahu medzi odporcami. S týmto názorom navrhovateľka nesúhlasila, pretože právne úkony odporcov vyvolali dôsledok, ktorý sa navrhovateľky priamo dotýka (exekúcia na majetok navrhovateľky) a akceptáciou názoru súdu prvého stupňa by bola navrhovateľke odňatá možnosť brániť svoje práva na súde. K porušeniu práv navrhovateľky pritom došlo v dôsledku absolútne neplatných právnych úkonov odporcov. Nakoniec odvolateľka namietala aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, z ktorého nie je jednoznačne zrejmé, čo viedlo súd k jeho rozhodnutiu a z akých dôkazov vychádzal. Vzhľadom k vyššie uvedenému žiadala navrhovateľka, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril odporca 2/ (prostredníctvom advokáta JUDr. Tomáša Havlíka, ktorého plnomocenstvo však nedoložil). Vo vyjadrení poukázal na ustanovenie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého na vybavovanie bežných vecí je oprávnený každý z manželov, v ostatných veciach je potrebný súhlas oboch manželov, inak je právny úkon neplatný. Rozlišovanie bežných vecí a ostatných vecí v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka má podľa jeho znenia opodstatnenie len vtedy, ak ide o spoločné veci. Ak nejde o takú vec, potom takéto rozlišovanie nemá vôbec význam. Podľa štandardnej judikatúry na prevzatie ručiteľského záväzku jedným z manželov nie je potrebný súhlas druhého manžela, prevzatím ručiteľského záväzku jedným z manželov nevzniká spoločný ručiteľský záväzok oboch manželov. Prevzatie ručiteľského záväzku odporcom 1/ nie je spoločnou vecou manželov, z ktorého dôvodu nemožno návrhu navrhovateľky vyhovieť. Odporca 2/ preto navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku z hľadiska jeho vecnej správnosti. Odporca 3/ v písomnom vyjadrení sa stotožnil s vyjadrením odporcu 2/. Odporca 1/ sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril. Odvolací súd prejednal vec v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., dospel pritom k záveru, že nie sú podmienky pre potvrdenie, ale ani pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 8. decembra 2010 pod sp. zn. I. ÚS 26/2010 (v obdobnej veci) okrem iného konštatoval, že všeobecný súd (argumentačne obdobne ako v súdenej veci) prílišným formalizmom a neprípustne zužujúcou interpretáciou právnej normy, bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu, dospel k záverom, ktoré sú extrémne nespravodlivé a teda zasahujúce do základných práv žalobkyne na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie. Vyslovil názor, že ak dôsledkom právneho úkonu (dohody o pristúpení k záväzku, uzavretej len jedným z manželov) je stav, keď sa veriteľ v zmysle § 147 ods. 1 Obč. zákonníka môže domáhať v exekučnom konaní uspokojenia svojej pohľadávky voči jednému z manželov aj z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, potom účinky tohto právneho úkonu sa môžu prejaviť vo sfére spoločných vecí tak, ako to má na mysli § 145 ods. 1 Obč. zákonníka. Pre aplikáciu tohto ustanovenia nie je nevyhnutné, aby išlo o priamy či bezprostredný vzťah právneho úkonu k spoločným veciam, ale je postačujúce, ak ide o vzťah sekundárny (nepriamy), či vzťah účinkov alebo možných dôsledkov tohto právneho úkonu vo sfére spoločných vecí. So záverom najvyššieho súdu, že dohoda o pristúpení k záväzku sa netýka spoločných vecí a preto je vyňatá z aplikácie § 145 ods. 1 Obč. zákonníka, by sa dalo súhlasiť, ak by manžel, ktorý ju uzavrel, mimo masy BSM vlastnil majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného konania jeho veriteľa. Keďže v predmetnej veci obsah spisu tomu nenasvedčuje, právny úkon sa týka vybavovania spoločných vecí a mala byť skúmaná jeho relatívna neplatnosť podľa uvedeného ustanovenia. Ústavný súd ďalej v odôvodnení svojho nálezu uviedol, že ak už najvyšší súd odmietol odklon od doterajšej judikatúry (na čo mal in concreto relevantný a obhájiteľný dôvod), mal posúdiť predmetný právny úkon (dohodu o pripustení k záväzku) cez prizmu dobrých mravov, pretože môže ísť o úkon priečiaci sa dobrým mravom, a teda neplatný v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Za odporujúce sa dobrým mravom sa totiž javí, ak spoločník (fyzická osoba) spoločnosti s ručením obmedzeným bez súhlasu svojho manžela (manželky) dohodou s veriteľom pristúpi k záväzku spoločnosti, a teda sa stane spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri spoločnosti, pričom predpokladaným cieľom tohto konania je vytvoriť možnosť exekučného uspokojenia predmetnej pohľadávky z vecí patriacich do BSM, keďže ani spoločnosť a ani pristupujúci dlžník nie sú reálne schopní záväzok splniť a nemajú ani vo výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou. Vychádzajúc z vyššie uvedeného záveru ústavného súdu, právne posúdenie veci súdom prvého stupňa vychádzajúce so záveru, že dohoda o pristúpení k záväzku, uzavretá jedným z manželov, nie je právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí a preto aplikácia § 145 ods. 1 Obč. zákonníka neprichádza do úvahy, nebolo správne. Keďže aplikácia uvedeného ustanovenia v prejednávanej veci je navyše závislá od toho, či odporca 1/ ako manžel navrhovateľky vlastnil v čase uzavretia dohody o pristúpení k záväzku mimo masy BSM majetok relevantnej hodnoty, ktorý by mohol byť predmetom exekučného uspokojenia jeho veriteľa, predpokladom správneho právneho posúdenia veci bolo objasnenie tejto skutkovej okolnosti a následne posúdenie označeného právneho úkonu aj cez prizmu dobrých mravov, pretože sa javí, že môže ísť o právny úkon priečiaci sa dobrým mravom a teda neplatný v zmysle § 39 Obč. zákonníka. Bude teda potrebné, aby sa prvostupňový súd najprv zaoberal touto možnosťou. Neplatnosť právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi je absolútnou neplatnosťou. Z povahy absolútnej neplatnosti právneho úkonu je zrejmé, že vylučuje zároveň jeho relatívnu neplatnosť. Keďže aj posúdenie platnosti právneho úkonu z hľadiska dobrých mravov v predmetnej veci závisí od objasnenia skutkových okolností, a to, či hlavný dlžník (L.. S. A.) a pristupujúci dlžník (odporca 1/) mali vo svojom výlučnom vlastníctve relevantný majetok postihnuteľný exekúciou a boli reálne schopní plniť záväzok, resp. či cieľom konania odporcov (ktorého prejavom bolo uzavretie dohody o pristúpení k záväzku) bolo vytvorenie možnosti exekučného uspokojenia pohľadávky z vecí patriacich do BSM, bude potrebné doplniť dokazovanie na ich riadne zistenie. Len ak nebudú splnené podmienky pre záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi, pristúpi súd prvého stupňa k posúdeniu jeho platnosti z hľadiska ustanovenia § 145 ods. 1 Obč. zákonníka. Z vyššie uvedených dôvodov neostalo odvolaciemu súdu, keďže súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, než napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V novom rozhodnutí o veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.