Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/144/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413217801 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1413217801.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Dariny Kriváňovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: V. Z. O. Q. Q. O. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom D., N. Č.. XXXX/XXA, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova č. 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka D. Z. O. Q. Q. O. , bytom D., N. Č.. XXXX/XXA, zastúpená spoločnosťou TORA Legal, s. r. o., Bratislava, Laurinská 18, IČO: 36 866 326, za ktorú koná Mgr. Alexandra Čižmáriková, otec O. Z. O. Q. Q. O. , bytom D., C. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou Niku & partners, s. r. o., Bratislava, Prokopa Veľkého č. 51, IČO: 36 866 008, za ktorú koná JUDr. Anna Niku, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 8. októbra 2014, č.k. 25 P 268/2013-90, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 8. októbra 2014, č.k. 25 P 268/2013-90, vo výroku, ktorým súd určil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej V.C. Z. výživným v sume 100,-- € mesačne počnúc dňom 1.10.2013, ktoré je povinný platiť k rukám matky maloletej vždy do 15. dňa v mesiaci; vo výroku o zročnom výživnom v sume 550,-- € a spôsobe jeho zaplatenia, o započítaní sumy 650,-- € do zročného výživného; vo výroku, ktorým súd vo zvyšku návrh matky zamietol, p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava IV. rozsudkom zo dňa 8.10.2014, č.k. 25 P 268/2013-90, zveril maloletú V. Z., narodenú dňa XX.X.XXXX, do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú obaja rodičia; otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej V. sumou 100,-- € mesačne, ktoré výživné je otec povinný platiť k rukám matky maloletej vždy do 15. dňa v mesiaci počínajúc dňom 1.10.2013; zročné výživné za obdobie od 1.10.2013 do 8.10.2014 v sume 550,-- € súd otcovi povolil splácať v mesačných splátkach po 50,-- € spolu s bežným výživným k rukám matky maloletej pod následnom straty výhody splátok; do zročného výživného započítal sumu 650,-- €; vo zvyšku návrh matky zamietol a napokon žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 19.9.2013 sa matka domáha úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej V. tak, aby maloletá bola na čas do rozvodu manželstva rodičov maloletej V. od podania návrhu na súd zverená do jej osobnej starostlivosti, otec bol zaviazaný prispievať výživným v sume 220,-- € mesačne. Doplneným návrhom žiadala, aby maloletú zastupovali a spravovali jej majetok obaja rodičia a styk otca s dcérou nežiadala upraviť. Návrh odôvodnila tým, že s otcom maloletej V. sú manželia, ale ukončili spolužitie, pričom otec na výživu maloletej neprispieva dostatočne. Uznesením Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 21.10.2013, č.k. 25 P 275/2013-27, bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým bol otec zaviazaný predbežne prispievať na výživu maloletej sumou 50,-- € mesačne k rukám matky maloletej V. počnúc vykonateľnosťou uznesenia (uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.11.2013 a vykonateľnosť dňa 16.11.2013). Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Rodičia maloletej V. sú manželia, na Okresnom súde Bratislava IV. pod sp.zn. 25 P 309/2013 prebieha konanie o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode manželstva jeho rodičov, rodičia nežijú v spoločnej domácnosti od konca augusta 2013. Pri rozchode sa dohodli, že otec bude na výživu maloletej platiť 100,-- € mesačne, išlo o dočasnú dohodu na obdobie, kým sa dohodnú ako ďalej. Touto sumou otec prispel na výživu maloletej V. v septembri a októbri 2013. Po nariadení predbežného opatrenia začal otec na výživu dcéry prispievať sumou 50,-- € mesačne (od novembra 2013). Matka žije s maloletou V. sama v rodinnom dome v jej vlastníctve, výdavky na bývanie má v sume 238,-- € mesačne, výdavky na auto a stravu pre dcéru má v sume asi 100,-- € mesačne, oblečenie asi 120,-- € mesačne a plienky asi 30,-- € mesačne. Maloletá V. začala od 4.9.2014 navštevovať súkromnú materskú škôlku, za ktorú sa platí 530,-- € mesačne s tým, že tento výdavok bude platiť jej sestra, keďže aj jej dcéra navštevuje rovnakú materskú škôlku. Dcéru nemohla umiestniť do štátnej škôlky, pretože ešte nemá vek a počas roka, kedy maloletá nadobudne tri roky veku, by ju do škôlky nevzali. Matka poberá rodičovský príspevok a rodinné prídavky na jedno dieťa a tento príspevok bude poberať až do marca 2015. Otec bol najskôr zamestnaný v spoločnosti Pro Bevel s.r.o., avšak išlo o svokrovu firmu a pracovný pomer ukončil dohodou. Od 1.11.2013 bol evidovaný ako nezamestnaný a poberal podporu v nezamestnanosti v sume 170,-- € mesačne; prácu si hľadal, urobil si rekvalifikačný kurz ako fitnes tréner. Od 12.5.2014 má zriadenú živnosť ako tréner vo fitnes a zo živnosti zatiaľ nemá príjem, preto si hľadá aj ďalšie zamestnanie; od 1.11.2014 má pracovať na polovičný úväzok v súkromnej bezpečnostnej službe. Zdravotné problémy nemá, má ukončené stredoškolské vzdelanie s maturitou, býva u rodičov, ktorým neprispieva. V roku 2013 (január až august) mal otec čiastkový základ dane v sume 2.428,20 €, živnostenské oprávnenie mu vzniklo dňa 12.5.2014. Rodičia iné vyživovacie povinnosti nemajú. Rozsudok súd odôvodnil ustanovením § 36 ods. 1 veta prvá, § 62 ods. 1, 2, § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine, § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. a ďalej tým, že vzhľadom k tomu, že od rozchodu rodičov osobnú starostlivosť o maloletú vykonáva matka a so zverením maloletej do osobnej starostlivosti matky súhlasil otec aj kolízny opatrovník, súd maloletú zveril do osobnej starostlivosti matke, rovnako tak v súlade s návrhom oboch rodičov, kolízneho opatrovníka, rozhodol, že zastupovať maloletú a spravovať jej majetok budú obaja rodičia. Výšku vyživovacej povinnosti otca k maloletej V. ustálil v sume 100,-- € mesačne od 1.10.2013, ktoré považoval za primerané. Vychádzal pritom najmä z veku maloletej, ktorá má iba 2,5 roka a jej odôvodnené potreby neprekračujú rámec bežných potrieb maloletých detí v podobnom veku, navyše sa pri rozchode rodičia na tejto výške výživného dohodli. Súd neprihliadol na výdavok maloletej za súkromnú materskú škôlku vo sume 530,-- € mesačne, nakoľko tento nepovažuje za nevyhnutný a opodstatnený, s prihliadnutím na to, že matka je aj naďalej na rodičovskej dovolenke a nepracuje, navyše poplatok za materskú škôlku bude hradiť jej sestra. Ďalej pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti súd vychádzal aj z možností a schopností otca, ktorý má od mája 2014 zriadenú živnosť a ako uviedol, zatiaľ zo živnosti nemá žiaden príjem. V jeho schopnostiach však je určené výživné platiť, nakoľko nemá žiadne zdravotné ani iné obmedzenia, ktoré by mu bránili pracovať a dosahovať aspoň taký príjem, aby si mohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť. Počiatok úpravy výkonu rodičovských práv a povinností súd ustálil dňom 1.10.2013, t.j. prvým dňom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom bol podaný návrh, keďže matka žiadala o úprave výkonu rodičovských práv a povinností rozhodnúť dňom podania návrhu, t.j. dňom 19.9.2013, avšak otec v tomto mesiaci výživné zaplatil. Vo zvyšku nad sumu 100,-- € mesačne a do 30.9.2013 potom návrh matky ako nedôvodný zamietol. Za obdobie od 1.10.2013 do 8.10.2014 zostalo zročné výživné otca v sume 550,-- €, ktoré súd otcovi povolil splácať v primeraných mesačných splátkach, spolu s bežným výživným v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. zohľadňujúc skutočnosť, že otec podľa svojho vyjadrenia zatiaľ nemal žiaden príjem. Dlh otcovi na výživnom vznikol tak, že mal zaplatiť 12 mesiacov po 100,-- € a zaplatil 650,-- € (1 mesiac po 100,-- € a 11 mesiacov po 50,-- € = 650,-- €). Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou 100,-- € mesačne počnúc dňom 1.10.2013, vo výroku o zročnom výživnom a spôsobe jeho zaplatenia, vo výroku, ktorým súd otcovi do zročného výživného započítal sumu 650,-- €, vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh matky zamietol, podala včas odvolanie matka dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. b/, f/, d/ O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Odôvodnenie napadnutého rozsudku vo výroku o výživnom bez rekapitulácie vykonaného dokazovania je v rozpore s požiadavkou na presvedčivé odôvodnenie súdnych rozhodnutí ako súčasť ústavného práva na súdnu ochranu, absentuje akýkoľvek odkaz na judikatúru súdu, alebo inak zdôvodnenú alebo zovšeobecnenú výšku potrieb maloletých detí s ohľadom na ich vek, z ktorej súd pri rozhodovaní vychádzal. Nevyjadril sa k dôvodom, ktoré ho viedli ku konštatovaniu o primeranosti výšky určeného výživného, najmä k jej námietkam ohľadom schopností a potencionálnych príjmov otca, ktoré by otec mohol dosahovať vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav, schopnosti a pod. Nevyporiadal sa s jej argumentáciou, keď vo svojom vyjadrení zo dňa 6.10.2014 poukazovala na skutočnosť, že otec je v čase rozhodnutia súdu prvého stupňa takmer rok podľa vlastných tvrdení bez akéhokoľvek príjmu, pričom od novembra 2013 bol vedený ako uchádzač o zamestnanie, no nepreukázal súdu aktívne hľadanie zamestnania, následne od mája 2014 si zriadil živnosť, z ktorej podľa svojich tvrdení žiaden príjem nemá, o čom rovnako súdu žiadne dôkazy nepredložil. Rovnako neodôvodnil počiatok úpravy výkonu rodičovských práv a povinností vo vzťahu k plneniu vyživovacej povinnosť dňom 1.10.2013 napriek tomu, že žiadala priznať výživné a rozhodnúť o zročnom výživnom za čas od podania návrhu na súd (od 19.9.2013), pričom sa obmedzil len na konštatovanie, že výživné za mesiac september 2013 otec zaplatil; podmienky pre určenie výživného od podania návrhu splnené boli, avšak súd prvého stupňa nesprávne aplikoval právnu normu. Vo veci je možné na skutkový stav aplikovať ustanovenie § 75 ods. l Zákona o rodine. Nesprávne právne posúdenie namieta vo vzťahu k schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca, keď napriek vykonanému dokazovaniu a zistenému skutkovému stavu súd neposudzoval faktické a potencionálne príjmy otca, ale len tvrdené príjmy otca. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 20 CoP 104/2011, podľa ktorého snaha povinného znížiť vyživovaciu povinnosť na najmenšiu možnú mieru je zo zákona eliminovaná tým, že sa pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti neprihliada len na jeho skutočné príjmy, ale vychádza sa z jeho potencionálnych príjmov, teda príjmov, ktoré by mal, resp. mohol dosahovať pri existencii objektívne preukázaných skutočností (vek, stupeň dosiahnutého vzdelania, zameranie, zdravotný stav, schopnosti, prax, dopyt na trhu práce a pod.). Súd nesprávne právne posúdil vec tým, že vo vzťahu k príjmom zo živnosti otca za obdobie máj 2014 - október 2014 na daný skutkový stav neaplikoval ustanovenie § 63 ods. l Zákona o rodine. Konanie starostlivosti súdu o maloletého je ovládané vyhľadávacou zásadou, v záujme ochrany maloletého pri hodnotení príjmu povinného rodiča súd vychádza z relevantných dôkazov, nespolieha sa len na tvrdenie povinného. Otec pracuje na živnosť ako osobný tréner, má teda príjmy z podnikania, avšak súd neprezumoval výšku priemerného mesačného príjmu otca ako dvadsaťnásobok sumy životného minima, t.j. v sume 3.961,80 €. Otec v čase rozchodu ukončil predošlý pracovný pomer dohodou, pretože bol zamestnaný u jej otca, čo ale podľa jej názoru nemožno považovať za dôležitý dôvod, pre ktorý sa povinný vzdá výhodnejšieho zamestnania. Suma výživného 100,-- € mesačne bola dočasnou dohodou rodičov a nutným minimom na preklenutie obdobia, kým sa rodičia maloletej nedohodnú, či sa rozvedú. Aj z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 18.9.2013, ktorým žiadala súd, aby uložil otcovi prispievať na výživu maloletej V. sumou 150,-- € mesačne je zrejmé, že takto určené výživné žiada v nižšej výške, než sú odôvodnené potreby maloletej. Sám otec na pojednávaní dňa 10.3.2014 navrhol určiť výživné v sume 110,-- € mesačne. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 11 CoP 443/2013, 11 CoP 455/2013. Vo vzťahu k odôvodneným potrebám maloletej predložila súdu všetky relevantné dôkazy ako rozpis mesačných nákladov maloletej spolu s fotokópiami blokov o výdavkoch (najmä náklady na stravu, ošatenie, lieky, bývanie a pod.), o svojom mesačnom príjme, ktorý predstavuje rodičovský príspevok a prídavky na dieťa v sume 272,70 €. S úhradou výdavkov na maloletú dcéru je odkázaná na pomoc svojich rodičov. V možnostiach a schopnostiach otca je platiť výživné vo vyššej sume. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonnou povinnosťou a výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov, preto je otec povinný vyvinúť maximálne úsilie k dosiahnutiu takého príjmu, aby mohol riadne plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletej. Odvolaciemu súdu navrhla preto rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu zmeniť tak, že otcovi určí povinnosť prispievať na výživu maloletej V. sumou 220,-- € mesačne od 19.9.2013, zročné výživné otca za čas od 19.9.2013 do vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu v aktuálnom vyčíslení povolí otcovi splácať v mesačných splátkach po 80,-- € spolu s bežným výživným k rukám matky maloletej pod stratou výhody splátok, do zročného výživného súd započíta sumu podľa aktuálneho vyčíslenia a žiadnemu z účastníkov neprizná právo na náhradu trov odvolacieho konania. V prípade verejného vyhlásenia rozsudku žiadala oznámiť termín verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami na adresu jej právneho zástupcu. Otec odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdiť, žiadnemu z účastníkov konania nepriznať právo na náhradu trov odvolacieho konania. Po jeho nedobrovoľnom opustení spoločnej domácnosti začal mať obavy o zdravý fyzický a psychický vývin maloletej, na čo súd v konaní upozornil. Matka neoficiálne prevádzkuje psí hotel, maloletá bola v každodennom styku s cudzími zvieratami v prostredí, ktoré nebolo udržiavané na dostatočnej hygienickej úrovni pre starostlivosť o dieťa. Uvedomuje si vek maloletej V., v ktorom je matka pre dieťa najdôležitejšou osobu. Práve poukázaním na nevyhovujúce podmienky, v ktorých sa maloletá zdržiava, s následným šetrením pomerov nariadeným súdom, úspešne dosiahol stav, že matka prehodnotila tieto okolnosti a zmenila svoj prístup k výchove maloletej. Preto potom súhlasil, aby bola zverená do osobnej starostlivosti matke a na čas do rozvodu manželstva napokon dospeli k zhode; z nej aj súd prvého stupňa vychádzal a nevykonával ďalšie dokazovanie. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku dostatočne opísal doterajší priebeh konania a presvedčivo zdôvodnil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, ktoré nie, je dostatočne zrejmé, z ktorých dôkazov súd vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, výšku vyživovacej povinnosti v sume 100,-- € oprel najmä o odôvodnené potreby maloletej, príjmové, majetkové pomery oboch rodičov, zohľadnil vek maloletej, ktorá má iba 2,5 roka, jej potreby. Ako vyplýva z vyjadrenia matky, výdavky na maloletú predstavujú najmä výdavky na bývanie, stravovanie, oblečenie, kupovanie plienok, avšak maloletá už plienky celodenne nepoužíva, a preto tento výdavok je už neaktuálny. Iné výdavky matka na maloletú neuviedla a ani nepreukázala; zdravotný stav maloletej je primeraný jej veku. Za nevyhnutný nepovažuje výdavok matky v sume 530,-- € mesačne spojený s návštevou súkromnej materskej školy, keďže matka je t.č. na rodičovskej dovolenke, otázku výberu materskej školy s ním ani nekonzultovala. Matka uviedla, že poplatky za návštevu materskej školy bude hradiť jej sestra, a tak súd prvého správne nezohľadnil tento výdavok a nezahrnul ho do bežných mesačných výdavkov maloletej. Všetky ostatné výdavky spojené so starostlivosťou o výchovu maloletej V. možno označiť za obvyklé a zodpovedajúce jej veku. Od 1.11.2013 bol evidovaný ako uchádzač o zamestnanie na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, poberal dávku v nezamestnanosti v sume 170,-- € mesačne, aktívne si hľadal zamestnanie, čo bolo v konaní pred súdom prvého stupňa riadne preukázané. Na zvýšenie kvalifikácie absolvoval rekvalifikačný kurz ako fitnes tréner a po jeho ukončení ihneď začal podnikať v oblasti telesnej kultúry ako tréner vo fitnes a kulturistike. Z tejto podnikateľskej činnosti, ktorá je náročná na získanie stabilnej klientely, doposiaľ nedosahuje žiadny príjem, čo rovnako pred súdom preukázal. Od 13.10.2014 začal pracovať v SBS, prácu vykonáva v nočných hodinách, odmeňovaný je len za odpracované hodiny, v súčasnosti ešte nepracuje každý deň; príjem z tejto zárobkovej činnosti mu zatiaľ nepostačuje ani len na pokrytie jeho základných životných potrieb. Zo spoločnej domácnosti bol matkou maloletej V. doslova „vyhodený z minúty na minútu“ po tom, čo vymenila zámky, v dôsledku zhoršenia vzťahov v manželstve prišiel o prácu, keďže v tom čase bol zamestnaný v spoločnosti Pro Bevel s.r.o., ktorej spoločníkom a konateľom je jej otec. Matka vyjadrila požiadavku na ukončenie jeho pôsobenia v tejto spoločnosti, na návrh zamestnávateľa bol pracovný pomer ukončený dohodou, pričom inú možnosť ani nemal. U neho mal priznanú mzdu na hranici minimálnej mzdy, aj v súčasnosti jeho príjem nie je podstatne nižší, a tak nemožno konštatovať, že sa vzdal bez vážneho dôvodu výhodnejšieho príjmu alebo majetkového prospechu. Jeho rodičia mu poskytli pomoc vo forme psychickej podpory alebo finančnej pomoci. Nevlastní žiadnu nehnuteľnosť ani cennejšie hnuteľné veci, býva u svojho otca a jeho partnerky, nie je schopný im prispievať na stravu a bývanie. Matka býva s maloletou v rodinnom dome v D., ktorého je výlučnou vlastníčkou. Okrem toho je výlučnou vlastníčkou dvojizbového bytu v K., práve prostredníctvom tohto bytu je schopná zabezpečiť si ďalší príjem, napr. prenájmom, má neoficiálny príjem z prevádzkovania psieho hotela, strihania psov. Aj keď sa matka vyjadrila, že na túto činnosť nemá zatiaľ oficiálne povolenie, túto činnosť prevádzkuje a dosahuje z nej nezanedbateľné príjmy. Návrh na určenie výživného k maloletej V.C. v sume 110,-- € mesačne predniesol v konaní o rozvod manželstva pre obdobie po rozvode. Stalo sa tak krátko po založení živnosti a dúfal, že jeho klientela bude dostatočná a bude schopný prispievať na výživu maloletej v navrhovanej sume. Tieto predpoklady sa ale nenaplnili. Bolo preukázané, že v mesiaci september 2013 zaplatil na výživu maloletej Olívie sumu 100,-- €, nasledujúcich 11 mesiacov na základe predbežného opatrenia platil po 50,-- € mesačne, súd preto správne ustálil počiatok úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej V. dňa 1.10.2013 a zarátal do zročného výživného zaplatené výživné. Daňové priznanie ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnutým uznesením nepodával a z bežnej praxe je známe, že pri rozbehu prevádzkovania živnosti spravidla podnikatelia nedosahujú ešte očakávané príjmy. V danom prípade nie je možné vychádzať pri určení výživného z fikcie príjmu, pretože nie sú splnené hmotnoprávne predpoklady pre takýto postup súdu. Právna zástupkyňa matky nežiadala predložiť podklady na zhodnotenie jeho majetkových pomerov ani sprístupniť údaje chránené podľa osobitného predpisu pre zistenie ďalších skutočností potrebných pre rozhodnutie. Až keby bol na takéto predloženie dokladov vyzvaný a svoju povinnosť by si nesplnil, súčasne by vznikla pochybnosť na strane súdu o pravdivosti jeho tvrdení týkajúcich sa jeho príjmu, vtedy by mohol súd aplikovať citované ustanovenia zákona. Práci sa nevyhýba, je si vedomý vyživovacej povinnosti, snaží sa dcére poskytovať nielen výživné, ale aj vecné a osobné plnenie, časté osobné stretnutia. Ohradil sa voči tvrdeniam matky, ktorá ho vykresľuje ako nezodpovedného človeka na vrchole svojich fyzických síl, že sa odmieta zamestnať a nevyvíja dostatočnú snahu sa umiestniť na trhu práce; jej tvrdenia sú vyvrátené samotným obsahom súdneho spisu. Kolízny opatrovník odvolanie nepodal, k odvolaniu matky sa nevyjadril. Matka sa už k vyjadreniu otca k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa nevyjadrila. Osobitne k tomu, či skutočne alebo nie prevádzkuje psí hotel, realizuje strihanie psov, a teda sama má zárobok, aký, od kedy, v akej sume; rovnako sa nevyjadrila k okolnostiam ukončenia pracovného pomeru otca v čase ich rozchodu, ku svojim skutočným majetkovým, príjmovým pomerom. Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 2 písm. a/, § 206 ods. 2 veta prvá O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2015, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie), a dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. júna 2015; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Nevyhovel žiadosti matky na doručenie oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku jej právnemu zástupcovi aj elektronickými prostriedkami, pretože túto požiadavku súčasne nevzniesol otec, ani kolízny opatrovník. Okrem toho ustanovenie § 156 ods. 3 O.s.p., ktoré platí aj pre odvolacie konanie (§ 211 ods. 2 O.s.p.), uvádza, že vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením [tento deň možno súčasne považovať za deň doručenia oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku účastníkom konania, ich zástupcom (najneskôr päť kalendárnych dní pred verejným vyhlásením rozsudku)], nepochybne (o.i.) za účelom dostatočného času dostaviť sa na súd a vypočuť si verejné vyhlásenie rozsudku. Podobne je tomu tak v prípade nariadenia pojednávania, keď ustanovenie § 115 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu predvolanie na pojednávanie doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať; ktoré súčasne vylučuje doručenie predvolania na pojednávanie elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 5 O.s.p.). Majúc na zreteli ustanovenie § 214 ods. 3 O.s.p. [ak odvolací súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, upovedomí elektronickými prostriedkami účastníka konania alebo jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomnosti aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3], tiež ustanovenie § 45 ods. 4 O.s.p. (písomnosti možno doručovať aj elektronickými prostriedkami, ak o to účastník konania alebo je zástupca požiada a oznámi adresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami; písomnosť súdu sa považuje za doručenú piaty deň od jej odoslania, aj keď ju adresát neprečítal), fikcia doručenia podľa ustanovenia § 45 ods. 4 O.s.p. nastáva až piaty deň (kalendárny) od odoslania upovedomenia elektronickými prostriedkami, a teda v prípade doručenia termínu verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami by sa tak stalo v rozpore s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. a v konečnom dôsledku v tej istej veci by oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku všetkým účastníkom konania, ich zástupcom, nebolo urobené rovnakým spôsobom a s rovnakými právnymi účinkami, dôsledkami, doručenia. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené zákonné dôvody, v neposlednom rade pri zachovaní rovnakého postavenia účastníkov konania (§ 18 veta prvá O.s.p.), potom odvolací súd zvolil postup podľa ustanovenia § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a všetkým účastníkom, ich zástupcom, rovnakým postupom, spôsobom, s rovnakými právnymi účinkami, oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámením na úradnej tabuli odvolacieho súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu (vo výroku, ktorým súd určil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej V. Z. sumou 100,-- € mesačne počnúc dňom 1.10.2013, ktorú je povinný platiť k rukám matky maloletej vždy do 15. dňa v mesiaci; vo výroku o zročnom výživnom v sume 550,-- € a spôsobe jeho zaplatenia, o započítaní sumy 650,-- € do zročného výživného; vo výroku, ktorým súd vo zvyšku návrh matky zamietol) potvrdil, pretože je vo výrokoch vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). V prejednávanej veci súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo určil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej V. sumou 100,-- € mesačne od 1.10.2013, prečo vo zvyšku (výživné presahujúce sumu 100,-- € mesačne a výživné za čas do 30.9.2013) návrh matky zamietol. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo; správne vyhodnotil chovanie oboch rodičov, ich dohodu. Matka vo svojom odvolaní uvádzala len všeobecné dôvody, také, ktoré jej neboli spôsobilé privodiť úspech v odvolacom konaní, ktoré v podstate uvádzala už v konaní pred súdom prvého stupňa. Neuvádzala žiadne podstatné dôvody, ktorými by odôvodňovala priznať výživné od podania návrhu na súd a vo vyššej sume (od 19.9.2013 v sume 220,-- € mesačne). Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o výške zročného výživného a spôsobe jeho zaplatenia odvolací súd vecne podrobne nepreskúmaval, keďže výšku zročného výživného, spôsob jeho výpočtu, účastníci vôbec nenamietali, táto otázka spornou nebola (pri výživnom v sume 100,-- € mesačne od 1.10.2013). Zročné výživné pri splátkach po 50,-- € mesačne zostane zaplatené v krátkom čase, čo je vzhľadom na výšku zročného výživného, potreby maloletej V., možnosti a schopnosti otca, spotrebný charakter výživného, v súlade so Zákonom o rodine. Závery súdu prvého stupňa nie sú v rozpore s odvolateľkou zvýraznenými rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave. V konaní pred súdom prvého stupňa nenastala taká vada, takú ani sama odvolateľka netvrdila, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). V odvolacom konaní (vo veci úpravy výkonu práv a povinností rodičov k maloletej Olívii na čase do rozvodu ich manželstva) nastala medzi účastníkmi nesporná právna skutočnosť, a síce, konanie o rozvod manželstva rodičov maloletej Olívie bolo právoplatne skončené. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV. zo dňa 21.1.2015, č.k. 25 P 309/2013-2012, bolo manželstvo rodičov maloletej V.Í. (uzavreté dňa 22.10.2011) rozvedené, na čas po rozvode bola maloletá V. zverená do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia budú maloletú zastupovať a spravovať jej majetok, otcovi súd uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej Olívie sumou 130,-- € mesačne, ktorú je povinný platiť k rukám matky maloletej V. vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca počnúc právoplatnosťou rozsudku vo výroku o rozvode manželstva. Daný rozsudok vo výroku o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť dňa 17.3.2015. V prejednávanej veci (vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava IV. pod sp.zn. 25 P 268/2013 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp.zn. 20 CoP 144/2014) táto rozhodujúca právna skutočnosť znamená, že rozsudok o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletej V. na čas do rozvodu manželstva stratil účinnosť nadobudnutím právoplatnosti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o rozvode manželstva, a že teda aj rozhodovanie odvolacieho súdu v prejednávanej veci sa vzťahuje (len) na obdobie do 16.3.2015 vrátane. Je potrebné ešte zdôrazniť, že rozsudky o výživnom sú predbežne vykonateľné bez ohľadu na ich právoplatnosť (§ 162 ods. l, 2 O.s.p.). Preto ak by aj doteraz nenadobudol rozsudok Okresného súdu Bratislava IV. právoplatnosť vo výroku o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej V. na čas po rozvode manželstva jej rodičov, vo výroku o výživnom je rozsudok vykonateľný dňom jeho doručenia. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ide o konanie, ktoré je možné začať aj bez návrhu (§ 224 ods. 1, § 146 ods. l písm. a/ O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.