Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoZm/82/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514202749 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1514202749.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, zast.: JUDr. Jozef Boledovič, advokát, 900 41 Rovinka č. 578,, proti odporcovi: OTP Banka Slovensko, a.s., so sídlom Štúrova 5, 813 54 Bratislava, IČO: 31 318 916, o zaplatenie 940,97 eur s príslušenstvom a odmenou 3,14 eur zo zmenky a o návrhu odporcu na prerušenie konania, o odvolaní odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č.k. 3CbZm/387/2014-60 zo dňa 30.04.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V č. k. 3CbZm/387/2014-60 zo dňa 30.04.2015 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava V napadnutým uznesením zamietol návrh odporcu na prerušenie konania. V odôvodnení súd uviedol, že zmenkovým platobným rozkazom č. k. 1Zm/106/2014-19, ktorý bol vydaný dňa 03.06.2014, bol odporca zaviazaný, aby navrhovateľovi zaplatil zmenkovú sumu 940,97 eur s úrokom 6% ročne z nej od 09.08.2013 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 3,14 eur a náhradu trov konania. Odporca podal v zákonnej lehote námietky. Podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 20.04.2015, odporca navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) prerušil až do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2Obdo/19/2014 a na Krajskom súde v Košiciach pod č. k. 2CoZm/3/2013-166. Najvyšší súd SR sa v konaní o dovolaní zaoberá otázkou, či v konaniach pred súdmi nižšieho stupňa, nedošlo k vadám a zmätočnosti, keď sa súdy nižšieho stupňa vôbec nevysporiadali s námietkou výkonu práva v rozpore so zásadami ekvity, kauzálnou námietkou spochybňujúcou kauzu zmenky a námietkou výšky zmenkovej sumy, čo malo za následok aj ich nesprávne rozhodnutie vo veci. Návrh odôvodnil tým, že na súdoch vyššieho stupňa prebiehajú konania, v ktorých sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Na základe jeho dovolania zo dňa 10.12.2012, uznesením sp. zn. 1Obdo/4/2013 zo dňa 16.04.2013 zrušil iný rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3CoZm/6/2012-156 zo dňa 30.10.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odporca uviedol, že Najvyšší súd SR zrušil tento rozsudok na podklade dovolania odporcu, ktorý namietal námietku uplatňovania práva navrhovateľa v rozpore s poctivým obchodným stykom a šikanózny výkon práva, kauzálnu námietku spochybňujúcu kauzu zmenky a námietku výšky zmenkovej sumy, čo malo za následok aj ich nesprávne rozhodnutie vo veci, pričom Najvyšší súd SR považoval tieto námietky za zásadné a relevantné, s ktorými sa odvolací súd nevysporiadal. Odporca uviedol, že totožnými, podľa Najvyššieho súdu SR zásadnými a relevantnými námietkami, ako sa bude zaoberať Krajský súd v Košiciach, sa zaoberá v predmetnom konaní aj prvostupňový súd. Odporca mal za to, že vyššie uvedené dovolacie, ako aj odvolacie konanie, sú konaniami, v ktorých sa rieši otázka, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, keďže v ňom súd posudzuje identické námietky odporcu za identických skutkových a právnych okolností medzi identickými účastníkmi konania. Ak by tunajší súd dospel k iným právnym záverom, než o pár mesiacov či týždňov zaujmú súdy vyššieho stupňa v uvedených konaniach, viedlo by to nielen k stavu právnej neistoty účastníkov konania, ale vytvoril by sa chaotický stav vyžadujúci hromadné revízie veľkého množstva súdnych rozhodnutí. Súd prvého stupňa uviedol, že prerušenie konania je namieste najmä vtedy, kedy súd určitú otázku, významnú pre jeho rozhodnutie (predbežnú otázku), je síce oprávnený posúdiť aj sám, ale vzhľadom na to, že rovnaká otázka sa už rieši v inom konaní, nie je účelné v konaní pokračovať, najmä v záujme hospodárnosti, aby sa predišlo duplicitnému dokazovaniu tých istých skutočností. Ak bude príslušným orgánom o takejto otázke vydané rozhodnutie, súd z neho vychádza (§ 135 ods. 2 O.s.p.). Riešenie otázky, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, nie je podľa neho možné pre účely prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. zamieňať s právnym posúdením (ne)dôvodnosti námietok, ku ktorému dospeje iný súd, a to ani v prípade, ak odporca námietky v obdobných veciach odôvodňuje vždy tými istými skutočnosťami. Súd prvého stupňa poukázal na čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sú sudcovia pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákonom. Uviedol, že nie je viazaný právnym názorom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho alebo dovolacieho súdu v inej veci, než ktorej sa ich rozhodnutia týkajú. Ak by dovolací súd vo veci sp. zn. 2Obdo/19/2014 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, právny názor dovolacieho súdu by bol v zmysle § 243d ods. 1 O.s.p. záväzný len pre súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené. Rovnako to podľa súdu platí aj v prípade uznesenia č. k. 1Obdo/4/2013 zo dňa 16.04.2014, v ktorom prípade bol navyše rozsudok odvolacieho súdu zrušený nie z dôvodu jeho vecnej nesprávnosti, ale preto, že odôvodnenie rozsudku považoval dovolací súd za nepreskúmateľné. Dôvodom pre prerušenie konania nie je ani predpoklad odporcu, že Krajský súd v Košiciach v konaní sp. zn. 3CoZm/06/2012 dospeje po zrušení rozsudku dovolacím súdom k názoru, že jeho námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu sú dôvodné. Prípady, v ktorých je súd viazaný rozhodnutiami iných orgánov, sú uvedené v § 135 ods. 1 O.s.p. Rozhodnutie iného súdu v obdobnej veci k nim nepatrí. Odporca vo svojich námietkach vznášal o. i. námietku uplatňovania práva navrhovateľa v rozpore s poctivým obchodným stykom a šikanózny výkon práva, námietku spochybňujúcu kauzu zmenky a námietku výšky zmenkovej sumy, pričom tieto otázky si súd bude riešiť podľa vlastnej úvahy. Proti uzneseniu podal odporca odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Uviedol, že Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. 2Obdo/19/2014 riešia v konaniach, ktoré sa z hľadiska procesných štádií nachádzajú podstatne ďalej (už v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, zatiaľ čo v konaní pred Okresným súdom Bratislava V prebehlo len prvé pojednávanie), rovnaké otázky, ako bude musieť riešiť v tomto konaní Okresný súd Bratislava V, a preto by nepochybne bolo účelné, najmä v záujme hospodárnosti konania, aby Okresný súd Bratislava V toto konanie prerušil, kým nebude právoplatne skončená vec pred Najvyšším súdom SR. Odporca má za to, že uvedené konanie je konaním, v ktorom sa rieši otázka (a nie jedna), ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Podľa neho by bolo nehospodárne, aby tieto otázky riešil duplicitne Okresný súd Bratislava V, ak sa nimi už dlhšie zaoberá Najvyšší súd SR. Odporca poukázal na to, že v uvedenom konaní sa súd zaoberá napr. kauzálnou námietkou spochybňujúcou existenciu kauzy zmenky uplatnenej navrhovateľom. Táto námietka je hlavnou námietkou odporcu na prvostupňovom súde. Nakoľko táto kauzálna námietka je založená na vzťahoch odporcu k predchádzajúcim majiteľom zmenky, v súlade s § 17 Zákona zmenkového a šekového musia súdy ako predbežnú otázku posúdiť, či sa navrhovateľ v čase nadobúdania zmenky dopustil vedomého konania na škodu odporcu. Zmenku uplatnenú navrhovateľom v tomto konaní pritom navrhovateľ nadobudol súčasne so zmenkou, ktorej sa týka konanie vedené na Najvyššom súde SR, teda skutkové okolnosti nadobudnutia týchto zmeniek navrhovateľom boli identické. Podľa odporcu nemožno vylúčiť, že ak by prvostupňový súd v konaní pokračoval, dospel by k iným právnym záverom (napr. inak by posúdil predbežnú otázku, či navrhovateľ pri nadobúdaní zmeniek konal vedome na škodu odporcu) než o pár mesiacov či týždňov v uvedených dvoch veciach zaujmú súdy vyššieho stupňa. Mohlo by tak dôjsť k narušeniu právnej istoty účastníkov konania, pričom toto narušenie by bolo možné odstrániť len nehospodárnym iniciovaním veľkého množstva revízií, čomu by bolo možné predísť, ak by Okresný súd Bratislava V vyčkal do rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Odporca tiež uviedol, že sudcovská nezávislosť pri rozhodovaní o veciach ako znak právneho štátu nemôže byť absolutizovaná, svojvoľná a neohraničená, naopak, v záujme dosiahnutia reálneho (a nielen formálneho) právneho štátu musí byť limitovaná ostatnými znakmi právneho štátu, vrátane požiadavky právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Odporca netvrdí, že by mal Okresný súd Bratislava V automaticky v pomere jedna ku jednej prevziať rozhodnutie a záver, k akému dospeje Najvyšší súd SR v uvedenom konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, pretože medzi predchádzajúcimi konaniami medzi odporcom a navrhovateľom a konaniami vedenými v súčasnosti na prvostupňovom súde môže byť rozdiel v kvalite námietok, právnej argumentácie či v rozsahu navrhovaného a vykonaného dokazovania. Odporca poukázal na to, že len považuje za hospodárne a účelné, aby Okresný súd Bratislava V v rámci ním prejednávanej veci mal možnosť oboznámiť sa s odôvodnením rozhodnutia Najvyššieho súdu SR skôr, než sám vo veci rozhodne, aby nemusel duplicitne posudzovať všetky otázky a aby sa vylúčilo narušenie princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Odporca považuje za vhodné, aby súd prvého stupňa skôr, než sám vo veci rozhodne, mal možnosť vedieť, či súdy vyššieho stupňa neodhalili vedomé konanie navrhovateľa na škodu dlžníka už v samotnom texte zmlúv o postúpení pohľadávok, a aby ho tak nemusel ďalej hľadať prvostupňový súd aj vo výpovediach svedkov. Zachovanie princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia za daného stavu (desiatky paralelne prebiehajúcich totožných konaní medzi odporcom a navrhovateľom) podľa odporcu vyžaduje, aby mal súd prvého stupňa možnosť vysporiadať sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov aj s otázkou komparácie svojho rozhodnutia s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré sa týka skutkovo a právne totožnej veci. Odporca v závere odvolania uviedol, že nie je jeho vinou, že navrhovateľ voči nemu uplatňuje zmenky, ktoré nadobudol ešte v roku 2008 v počte niekoľko stovák kusov, v súvislosti a v sprievode jednej zmluvy o postúpení stovák pohľadávok z 18.12.2008, nie naraz jedným návrhom na vydanie zmenkového platobného rozkazu, zahŕňajúcim všetky zmenky, čím by sa predišlo duplicitnému rozhodovaniu o totožných veciach, ale ich uplatňuje šikanóznym spôsobom po jednej zmenke, samostatnými návrhmi na vydanie zmenkového platobného rozkazu, a to v priebehu viacerých rokov a spočiatku dokonca pred súdmi rôznych krajoch SR. Rovnako nie je vinou odporcu, že prvostupňový súd niekoľko desiatok takýchto skutkovo evidentne súvisiacich u neho teraz prebiehajúcich vecí, týkajúcich sa totožných účastníkov konania, nespojil v súlade s § 112 O.s.p. na spoločné konanie vo veci, hoci tak mohol urobiť aj bez návrhu, ale uprednostňuje „samostatné“ vedenie niekoľko desiatok totožných konaní o prakticky identických námietkach voči jednotlivým zmenkám s tým, že v každej veci vytyčuje súd pojednávania na totožný alebo časovo blízky termín a obsah týchto pojednávaní je v podstate totožný. Preto už zo samotnej skutočnosti, že Najvyšší súd SR rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zrušil z dôvodu, že ten nezohľadnil pri rozhodovaní zásadnú argumentáciu odporcu možno vyvodiť záver, že námietky odporcu môžu obstáť ako dôvodné, že riadne zohľadnenie tejto argumentácie môže viesť aj k zmene rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odporca považuje za zmysluplné prerušiť konanie na Okresnom súde Bratislava V, kým sa konečným spôsobom neustáli ústavno-konformné vyhodnotenie jeho zásadných námietok v skorších konaniach. Odporca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že konanie preruší do právoplatného skončenia veci vedenej na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 2Obdo/19/2014. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporcu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje odvolací súd za relevantné, dostatočne presvedčivé, a v plnom rozsahu naň odkazuje. Odporca v podanom odvolaní netvrdí, že by súd prvého stupňa nebol oprávnený sám posudzovať otázky riešené v konaniach prebiehajúcich na uvedených súdoch vyššieho stupňa. Odporca v tomto smere argumentoval len hospodárnosťou konania a princípom právnej istoty účastníkov spočívajúcim v predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Súd prvého stupňa však správne poukázal na princíp nezávislosti sudcov pri výkone svojej funkcie. Tento princíp nemôže byť prevýšený odporcom uvádzanou hospodárnosťou konania. Pokiaľ ide o princíp právnej istoty a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí odvolací súd uvádza, že odporca v odvolaní prezentuje len svoje úvahy o možnosti nekonzistentného rozhodnutia súdu prvého stupňa s rozhodnutiami súdov vyššieho stupňa v uvádzaných konaniach. Rozhodnutia súdov vyššieho stupňa doposiaľ neboli vydané (resp. bol vydaný nový rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3CoZm/21/2014-216 zo dňa 29.01.2015, avšak aj tento mieni odporca napadnúť dovolaním), nie je dôvod na ne čakať a nekonať v tejto veci, keďže konzistentnosť rozhodovania v skutkovo a právne totožných alebo obdobných veciach sa vzťahuje na už existujúce a právoplatné rozhodnutia, ktoré v odporcom uvedených prípadoch neboli vydané (resp. v jednom bolo vydané, ale bude opäť odporcom napadnuté dovolaním). Argumenty odporcu v tomto smere preto nemôžu odôvodňovať prerušenie konania. Práve nedôvodné prerušenie konania by vytvorilo pre účastníkov stav právnej neistoty a spôsobilo by porušenie práva účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Prerušenie súdneho konania by malo do úvahy prichádzať len v nevyhnutných prípadoch. Aj podľa odvolacieho súdu teda nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že uvedené ustanovenie neukladá súdu povinnosť, ale možnosť prerušiť konanie. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Uvedené rozhodnutie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.