Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/87/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708200460 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1708200460.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Dariny Kuchtovej, v právnej veci navrhovateľky: C. P., R.. XX.XX.XXXX, D. I. XX, I., proti odporcom: 1. X.. O.. S. J., R.. XX.XX.XXXX, D. A. P. XXXX/XXA, D., zastúpenému spoločnosťou AK MS s.r.o., so sídlom Galandova 3, Bratislava, IČO: 47 237 767, 2. Slovenská republika zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdkova 36, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (o určenie predmetu dedičstva), o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 14.10.2011, č.k. 4C/919/2008-325, v časti, v ktorej súd zamietol návrh proti odporcovi v 1. rade, pomerom hlasov 3:0 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 14.10.2011, č.k. 4C/919/2008-325 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Navrhovateľka je p o v i n n á nahradiť odporcovi v 1. rade trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 161,04 eura, na účet právneho zástupcu odporcu v 1. rade - AK MS s.r.o., Bratislava, vedený v B. D., O..I.., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, do troch od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol. Zároveň zaviazal navrhovateľku na povinnosť nahradiť odporcovi v 1. rade trovy právneho zastúpenia v sume 812,23 eura, a odporcovi v 2. rade trovy právneho zastúpenia v sume 370,74 eura, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. V rámci odôvodnenia rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 28.1.2008 domáhala určenia, že jej právny predchodcovia V. H., U. A. XX.X.XXXX a jeho manželka S.Q. H., zomrelá dňa XX.XX.XXXX, boli ku dňu svojej smrti podielovými spoluvlastníkmi každý v jednej polovici k pozemku: parcelné číslo XXXX/X, druh pozemku: ostatné plochy, o celkovej výmere 59.400 m2, katastrálne územie D., V. I., tak ako je vyznačený na geometrickom pláne č. X/XXXX (stav podľa registra C KN), vypracovaným K. C. a úradne overeným Správou katastra I.. Uznesením zo dňa 2.4.2009, č.k. 4C 919/2008-199 súd pripustil zmenu žalobného návrhu v zmysle návrhu navrhovateľky zo dňa 28.1.2009 tak, že znie: Súd určuje, že pozemok parc. č. XXXX/X, druh pozemku: ostatné plochy o celkovej výmere 59.400 m2, katastrálne územie D., V. D., tak ako je vyznačený v geometrickom pláne č. X/XXXX (stav podľa registra C Kn) vypracovaným K. C. a úradne overeným KÚ D., Správa katastra I., patrí do dedičstva po V. H.W., R.. X.X.XXXX, zomrelým dňa XX.X.XXXX, naposledy bytom D. Č.. XXX, v spoluvlastníckom podiele 1 k celku a do dedičstva po manželke S. H., W.. D., R.. X.X.XXXX, naposledy bytom v I., I. XXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, v spoluvlastníckom podiele 1 k celku. Zamietnutie návrhu odôvodnil súd prvého stupňa tým, že navrhovateľka nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Vo vzťahu k odporcovi v 2. rade návrh navrhovateľky zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže vlastníkom pozemkov - parcely č. XXXX/X o výmere 59.400 m2, v k.ú. D. je výlučne odporca v 1. rade. Odporca v 2. rade nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a nesvedčí mu pasívna vecná legitimácia v konaní. Súd tiež uviedol, že návrh bol zamietnutý aj z dôvodu, že navrhovateľka nepreukázala, že jej právni predchodcovia boli v čase smrti vlastníkmi označených nehnuteľností v podieloch špecifikovaných v návrhu, ako aj z dôvodu obchádzania zákona č. 229/1991 Zb.. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo zisteného skutkového stavu, podľa ktorého na základe § 1 zákona č. 104/1945 Sb., o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa sa s okamžitou platnosťou a bez náhrady konfiškoval pre účely pozemkovej reformy pôdohospodársky majetok na území Slovenska. Rozhodnutím Predsedníctva SNR - Konfiškačnej komisie v Bratislave zo dňa 18.4.1946 boli konfiškované pozemky v katastrálnom území Č. vo vložke XXXX, XXXX, XXXX, XXXX O. XXXX, zapísané na J. E.. Výmerom o vlastníctve pôdy č- D. -XXXXX/XX-X. zo dňa 23.12.1947 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v D., bola V. H. mladšiemu a jeho manželke S., W.. D. ako prídelcom, pridelená pôda v katastrálnom území Č., kde bývalým vlastníkom bol J. E.. Do vlastníctva prídelcom bola odovzdaná v celkovej výmere 6.1560 ha, ktoré sú v prídelovom pláne označené ako vl. XXXX, parc. č. XXXX, XXXX, XXXX, označené ako roľa o výmere 5,9400 ha a parc. č. XXXX/X ako vinica o výmere 0,2160 ha. Nehnuteľnosti boli pridelené v ideálnej časti 1 + 1 za podmienok určených prídelom a za prídelovú cenu. Podľa prílohy výmeru, cena bola určená na sumu 13.712,- Kčs. Od roku 1950 bol V. H. spolu s manželkou členom JRD a role, podľa svojho vyhlásenia uskutočnenom v Zápise o vyúčtovaní s odchádzajúcim prídelcom zo dňa 11.1.1957, obhospodaroval do konca roku 1955. V decembri 1955 bol z JRD vylúčený, ale keďže nevládal role obrábať, v októbri 1956 sa ich všetkých vzdal. Nový nadobúdateľ JRD D. prevzalo prídel od 1.1.1957. Okresný národný výbor D. - okolie, rozhodnutím zo dňa 9.10.1958 zobralo na vedomie vzdanie sa vlastníctva pôdohospodárskych nehnuteľností v k.ú. D., označených pod položkou XX o výmere 6,1560 ha, parc. č. XXXX, XXXX, XXXX O. XXXX/X. Ľudový súd uznesením č. XXX/XX povolil v pozemkovej knihe zápis , na základe ktorého bol uskutočnený zápis vlastníckeho práva v prospech Č. Š. pre účely pozemkovej reformy. Notárskou zápisnicou spísanou dňa 29.1.1998, č. N 43/98 a Nz 41/98 JUDr. X. K., bola osvedčená právna skutočnosť o vyhlásení vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam Slovenským pozemkovým fondom (odporca v 2. rade), nachádzajúcim sa v k.ú. D., a Notárskou zápisnicou 773/98, Nz 755/98 spísanou dňa 13.10.1998 bol spísaný dodatok k vyhláseniu o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v k.ú. D., parc. č. XXXX o výmere 59.400 m2. Podľa spätnej identifikácie vyhotovenej K. C. dňa 24.1.2008 ku geometrickému plánu X/XXXX, parcela č. XXXX-O. o výmere 59.400 m2, zapísaná vo vložke XXXX, pridelená prídelcom V. H. a jeho manželke S., je v Notárskej zápisnici N 43/98 a N773 /98, Nz 755/98 označená ako parcela XXXX, zapísaná na LV XXXX a jej súčasným vlastníkom je odporca v 1. rade. Zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom uzatvorenou medzi odporcom v 2. rade a HUMA ´ 90 spol. s r.o., odporca v 2. rade ako výlučný vlastník pozemkov v k.ú D., vytvorených geometrickým plánom č. XXXXXXXX-X/XX zo dňa 28.10.1998, previedol v celosti tieto na nadobúdateľa - HUMA ´90, spol. s r.o., vrátane parc. č. XXXX o výmere 59.400m2. Odporca v 1. rade nadobudol vyššie uvedené nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.6.2004. Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v I. zo dňa 8.12.2008, č.k. XXXX-XXX/ XXXX-Q. bolo prerušené konanie vo veci práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom uplatneného v zmysle „zákona“ navrhovateľkou, do skončenia konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeného na OS Pezinok, pod sp. zn. 5C 921/2008. Súd poukázal na to, že zmenou petitu sa navrhovateľka domáhala určenia, že označené nehnuteľnosti patria do dedičstva po jej právnych predchodcoch V. H. a jeho manželke S., každému v spoluvlastníckom podiele 1 k celku. Preto skúmal otázku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pričom vychádzal z rozsudku NS SR sp. zn. 4 Cdo 130/2007 s tým, že existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci, a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke vyhovené nebolo. Možnosť uplatniť právo inak, teda podľa všeobecných predpisov, bola vylúčená, nakoľko reštitučná úprava je vo vzťahu k všeobecným predpisom úpravou špeciálnou. Ako súd zistil, navrhovateľka v zastúpení F.J. J. si v zákonnej lehote uplatnila na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v I. právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom v k.ú. D.. Preto je vylúčená možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva žalobou o určenie, že označený pozemok patrí do dedičstva po právnych predchodcoch navrhovateľky, resp. že predchodcovia boli v čase smrti jeho vlastníkmi. Hoci súd ďalej v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v prípade nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ďalšie skutočnosti v konaní už neskúma, z jeho rozhodnutia vyplýva, že prikročil aj k posudzovaniu vecnej stránky žalobného návrhu. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zaviazal neúspešnú navrhovateľku na náhradu trov konania odporcov (trov právneho zastúpenia). Predmetný rozsudok, v časti, v ktorej súd návrh zamietol proti odporcovi 1. rade, napadla v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľka. Uviedla, že berie na vedomie skutočnosť, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu (aj) voči odporcovi v 2. rade, a tento postup súdu nenamieta. Namietla, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil, a žalobnému návrhu navrhovateľky voči odporcovi v 1. rade v plnom rozsahu vyhovel, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na to, že ako hlavný dôvod zamietnutia návrhu uviedol súd nedostatok naliehavého právneho záujmu navrhovateľky na určení vlastníckeho práva, pretože navrhovateľka si tiež uplatnila nárok v reštitučnom konaní. Tento svoj záver súd podporil poukazom na judikatúru (rozsudok NS SR 4 Cdo 130/2007). Aplikáciu predmetného judikátu a formulovanie záverov súdu v prejednávanej veci je potrebné považovať za nesprávne právne posúdenie veci, pretože predmetný judikát sa na predmetnú vec nevzťahuje. Bez ohľadu na skutočnosť, že navrhovateľka si prostredníctvom zástupcu - p. J. uplatnila nárok na vrátenie pozemku aj v reštitučnom konaní, navrhovateľka žiadnym reštitučným nárokom nedisponovala. Jej právni predchodcovia neboli vlastníctva k predmetnému pozemku zbavení žiadnym zo spôsobov, ktoré reštitučné zákony považujú za zákonný predpoklad reštitučného nároku. Nárok, ktorý je predmetom tohto súdneho konania, nie je možné uplatniť ako nárok reštitučný. Navrhovateľke, ani jej predkom, nebol predmetný pozemok bez právneho dôvodu (v ponímaní reštitučných zákonov) nikdy odňatý. Ďalej vytkla súdu, že v odôvodnení rozsudku neuviedol žiadne ustanovenia právnych predpisov, z ktorých by bolo zrejmé, že navrhovateľka reštitučným nárokom aj skutočne disponuje. Namietla aj nepreskúmateľnosť a absenciu relevantného odôvodnenia rozhodnutia. Postup súdu, ktorým bol jej návrh voči odporcovi v 1. rade zamietnutý z dôvodu súbežného uplatnenia nároku v reštitučnom konaní, predstavuje porušenie základnej zásady civilného procesu spočívajúcu v zákaze odopretia spravodlivosti. V ďalšej časti odvolania namietla hodnotenie listinných dôkazov súdom prvého stupňa bez náležitého zistenia skutkového stavu veci. K podanému odvolaniu sa dňa 2.2.2012 vyjadril odporca v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu s tým, že napadnutý rozsudok považuje za právne a vecne správny. Navrhovateľka v konaní nepreukázala, že ona alebo jej právni predchodcovia sú alebo boli vlastníkmi predmetnej parcely v súlade s právnymi predpismi platnými v roku 1947 alebo od roku 1947 do podania žalobného návrhu. Tvrdenia navrhovateľky, že pridelené pozemky boli v roku 1957 len vnesené do JRD, ale zostali vo vlastníctve jej právnych predchodcov, popiera skutočnosť zistená súdom, že k sporným pozemkom bolo v roku 1956 preukázateľne zapísané do PK vl. č. XXXX vlastnícke právo v prospech československého štátu na účely pozemkovej reformy (na základe súdneho rozhodnutia), a ten od tohto roku disponoval s predmetnými pozemkami ako so svojím vlastníctvom. Ak navrhovateľka tvrdí, že štát zrušil výmer o pridelení pozemkov jej právnym predchodcom neplatne, na základe nulitného správneho aktu, a tí ich ďalej v tom čase neužívali, tak zrušenie výmeru o pridelení pozemkov, zapísanie vlastníckeho práva v prospech československého štátu a prevzatie prídelu štátom by bezpodmienečne založilo reštitučný nárok. V takom prípade si mala navrhovateľka uplatniť reštitučný nárok v rámci konania pred príslušným obvodným pozemkovým úradom. Keďže navrhovateľka si reštitučný nárok v zákonnej lehote uplatnila, bola si vedomá jeho existencie, a podanou žalobou obchádza reštitučné zákonodarstvo. Navrhovateľka v konaní nepreukázala rozhodné skutočnosti, ktoré by mohli svedčiť nadobudnutiu vlastníckeho práva k sporným pozemkom jej právnymi predchodcami. Ak by si navrhovateľka a aj jej právni predchodcovia boli vedomí svojho vlastníckeho práva, žiadali by dedičia už po smrti V. H., zomrelého XX.X.XXXX, zahrnúť predmetné pozemky do predmetu dedičstva, a neskôr aj do predmetu dedičstva po poručiteľke S. H. , zomrelej XX.XX.XXXX. Odporca v 1. rade ďalej vo svojom vyjadrení k odvolaniu opísal vznik parcely č. XXXX/X a následné prevody vlastníctva k tejto parcele a súvisiace vkladové konania. Poukázal tiež na to, že geometrickým plánom č. XXX/XX vyhotoveným dňa 1.6.2007 na rozdelenie parciel a oddelenie okrem iných aj parcely č. XXXX/X bola vytvorená parcela č. XXXX/X o menšej výmere - 48 169 m2. Vlastnícke právo odporcu bolo zapísané na LV č. XXXX. Zdôraznil, že sporné pozemky boli odporcom spracované, kedy bolo reálne aj v katastri nehnuteľností zmenený druh pozemku z ornej pôdy na ostatné plochy, bol zmenený účel využitia pozemkov na pozemok, na ktorom je športový areál - golfové ihrisko. Na spracovanie veci vynaložil odporca nemalé finančné prostriedky a pozemky majú po spracovaní nepomerne vyššiu hodnotu ako pôvodné. V prípade priznania vlastníckeho práva navrhovateľke by zároveň nepochybne založilo dôvod na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasl. OZ, a teda ďalší právny spor, čo v súlade s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou zakladá nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe. Zdôraznil, že cieľom tejto určovacej žaloby je následne prejednať nárok v dedičskom konaní (v nesporovom konaní), ktorého výsledkom bude podklad pre duplicitný zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, a teda pre vznik dôvodu pre nový spor o určenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti. Obchádzanie reštitučných predpisov priamo podporuje a umožňuje vedenie ďalších nových a nadbytočných súdnych sporov. V prípade priznania reštitučného nároku navrhovateľky by jej požadované pozemky neboli vrátené, ale by jej musela byť poskytnutá náhrada vo forme iných pozemkov (zákon č. 503/2003 Z.z.). Z tohto dôvodu navrhovateľka podala určovaciu žalobu, čím potvrdila jej účelový a neprípustný zámer spočívajúci v obídení reštitučných predpisov. Navrhovateľka určovaciu žalobu v tomto prípade nevyužila ako nástroj prevencie, ale jej prostredníctvom narúša právnu istotu nového vlastníka požadovaných pozemkov a účelovo odchádza reštitučné predpisy. Uvedené nepochybne preukazuje absenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva navrhovateľky k žalovaným pozemkom. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil, a aby mu bola priznaná náhrada trov konania. Písomným podaním zo dňa 17.7.2013 poukázal odporca v 1. rade na ďalší možný dôvod zamietnutia žalobného návrhu navrhovateľky pre nedostatok vecnej legitimácie, pretože v predmetnom súdnom konaní sa navrhovateľka ako zákonná dedička domáha určenia vlastníckeho práva ku dňu smrti právnych predchodcov, avšak nie je jedinou zákonnou dedičkou po jej právnych predchodcoch. Všetci zákonní dedičia, t. j. aj dcéra poručiteľov - E. P., sú spoločne aktívne legitimovaní, lebo vzhľadom na charakter sporu ide o nerozlučné spoločenstvo dedičov (§ 91 ods. 2 O.s.p.). Odporca zároveň vyčíslil trovy odvolacieho konania a žiadal mu priznať náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 17.507,15 eura za 3 úkony právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 31.1.2012, žiadosť o vytýčenie pojednávania zo dňa 28.5.2012, vyjadrenie zo dňa 17.7.2013. Uviedol, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti bola určená znaleckým posudkom č. XX/XXXX, vypracovaným znalcom X.. C. B. v novembri r. 2010, a predstavuje sumu 2,216.255,69 eura. Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby z tarifnej hodnoty je 4.855,41 eura. K odvolaniu navrhovateľky sa písomne vyjadril aj odporca v 2. rade, napriek tomu, že voči nemu bolo toto súdne konanie právoplatne skončené. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je zrejmý jeho právny názor, že navrhovateľka v uvedenej veci nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva (§ 80 písm. c) O.s.p.). Mal za to, že navrhovateľka nemá naliehavý právny záujem na určení existencie vlastníckeho práva (na určení, že označený pozemok patrí do dedičstva po právnych predchodcoch navrhovateľky), pretože si v zákonnej lehote uplatnila na Obvodnom pozemkovom úrade v I. právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom v k.ú. D.. Odvolacia námietka navrhovateľky o nesprávnom právnom posúdení veci neobstojí, nakoľko danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nepreukázala. S uvedeným záverom súdu prvého stupňa a dôvodmi, na základe ktorých súd k tomuto záveru dospel, sa v plnom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c) O.s.p.) skúma súd zo zákona v každom štádiu konania, a to z úradnej povinnosti. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie bez ďalšieho k zamietnutiu určovacieho návrhu. Pritom je nutné, aby tento naliehavý záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1, § 211 ods. 2 O.s.p.). Základnou právnou otázkou pre rozhodnutie o určovacej žalobe - otázkou, či môžu navrhovatelia ako dedičia uplatniť bez ohľadu na svoje (či ich predchodcu) predchádzajúce reštitučné možnosti právo na určenie, že do dedičstva po ich právnom predchodcovi patrí označená vec, resp. že ich predchodca bol v čase smrti jej vlastníkom, sa už zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 25.2.2009, sp. zn. 4 Cdo 130/2007. Vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol: „Reštitučné predpisy sú k všeobecným predpisom (akým je najmä Obč. zákonník) vo vzťahu špeciality. Tento vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, to znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú. Ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných právnych predpisov. Oprávnená osoba, prípadne jej právny nástupca, sa preto nemôže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, najmä podľa § 126 ods. 1 Obč. zákonníka, a to ani formou určenia vlastníckeho práva či už svojho alebo svojho predchodcu ku dňu jeho smrti podľa § 80 O.s.p., ak mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nemožno totiž obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva. Žaloba o určenie práva (a takou je aj žaloba o určenie vlastníckeho práva podľa § 126 Obč. zákonníka v spojení s § 80 písm.c/ O.s.p.) bola a je nástrojom ochrany subjektívneho práva pred neoprávnenými zásahmi. Ide o žalobu svojou povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť stavu neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho výkonu a jej význam je rýdzo praktický - nastoliť istotu v ohrozených právnych vzťahoch, pričom je treba viac ako u žalôb na plnenie dbať, aby nedošlo k jej zneužitiu. Vyžaduje sa istá kvalita tejto žaloby spočívajúca v tom, že musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak totiž už bolo právo porušené, nemá preventívna ochrana postavenia žalobcu žiaden zmysel, lebo jej prostredníctvom už v zásade nemožno spory, ktoré by mohli v budúcnosti vzniknúť alebo ktorých vznik už bezprostredne hrozí, odvrátiť. O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne len vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že buď musí ísť u žalobcu o právny vzťah (právo) už existujúce alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, nie je daný tam, kde sa možno domáhať plnenia. Aj keď v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno (vzhľadom na účel určovacej žaloby) bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté dávno v minulosti a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich a spravidla aj vykonávaných vlastníckych vzťahoch a zneužitím procesného prostriedku určeného k takejto ochrane na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením skutočností, za ktorých k zániku došlo. Ďalej to platí i tam, kde ochranu práva bolo možné dosiahnuť postupom podľa reštitučných predpisov. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov takejto požiadavke nebolo vyhovené.“ Z tohto rozhodnutia vychádzal aj súd prvého stupňa, a poukazuje naň aj odvolací súd. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky sa už vyjadril ku vzťahu právnej ochrany podľa reštitučných predpisov a ochrany poskytovanej všeobecnými právnymi predpismi (vrátane Občianskeho zákonníka) uplatnenej spôsobom predpokladaným Občianskym súdnym poriadkom s tým, že slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv určovacou žalobou za súčasnej existencie reštitučného zákonodarstva, ale v prípade, ak sťažovateľ, ktorý podal žalobu na určenie svojho vlastníckeho práva) nevyuži možnosť uplatniť si svoj nárok na základe reštitučných predpisov (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11.6.2009, sp. zn. II. ÚS 231/2009). Ako bolo vykonaným dokazovaním preukázané, navrhovateľka je účastníčkou reštitučného konania. Na príslušnom správnom orgáne (na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v I.) si dňa 15.11.2004 uplatnila v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom v k.ú. D.J.. Reštitučné konanie pred Okresným úradom I. nebolo doposiaľ právoplatne skončené. Nebolo tak rozhodnuté, či sa navrhovateľke ako oprávnenej osobe navracia vlastníctvo k pozemkom, príp. sa jej priznáva právo na náhradu, alebo sa jej vlastníctvo nenavracia, prípadne sa jej nepriznáva právo na priznanie náhrady, nakoľko neboli splnené podmienky stanovené zákonom č. 503/2003 Z.z.. Určovaciu žalobu podala navrhovateľka na súd až následne, dňa 28.1.2008. Ako vyplýva zo spisu, navrhovateľka svoj naliehavý právny záujem na určovacej žalobe preukazovala tým, že odporca v 1. rade je na LV č. XXXX pre k.ú. D. zapísaný ako výlučný vlastník pozemku parcelné č. XXXX/X ostatné plochy o výmere 59.400 m2, ktorý je predmetom tohto konania. Až právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu môže byť podkladom na vykonanie zápisu vlastníckeho práva k predmetnému pozemku v katastri nehnuteľností na právnych predchodcov navrhovateľky V. H. a jeho manželku. Táto skutočnosť by navrhovateľke umožnila podať návrh na prejednanie novoobjaveného majetku, keďže uvedené nehnuteľnosti neboli predmetom dedičského konania po nebohých rodičoch. Ako ďalej vyplýva zo spisu, dedičské konania po právnych predchodcoch navrhovateľky (jej rodičoch) boli skončené v roku 1959 a 1994, pričom predmetná nehnuteľnosť nebola predmetom dedičských konaní. Navrhovateľka pritom tvrdí, že od prídelu bola vo vlastníctve jej rodičov. Zápis vlastníckeho práva k nej v prospech Československého štátu pre účely pozemkovej reformy bol však v pozemkovej knihe uskutočnený na základe uznesenia č. 126/56 Ľudového súdu. Je teda zrejmé, že právne vzťahy navrhovateľky (jej právnych predchodcov) k veci boli dotknuté dávno v minulosti, a nie dnes, a nestali sa neistými teraz. Prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho práva (o určenie predmetu dedičstva) je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci - odporcu v 1. rade. Určovacia žaloba tu nie je nástrojom prevencie, nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane navrhovateľky, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. V prípade, že by bolo tejto žalobe súdom vyhovené, zjavne by to vyvolalo ďalšie súdne spory. Na základe všetkých uvedených úvah dospel aj odvolací súd k záveru, že navrhovateľka danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení nepreukázala, a preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. K posudzovaniu správnosti záverov súdu prvého stupňa, týkajúcich sa vecnej stránky žalobného návrhu, odvolací súd nepristúpil z dôvodu, že pokiaľ súd zamieta návrh na určenie podľa § 80 písm. c) O.s.p. pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na tomto určení, je vylúčené, aby súčasne takýto návrh preskúmal po vecnej stránke (pozri napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.6.2007 sp.zn. 1Cdo 91/2006, z 28.10.2008 sp.zn. 2 Cdo 231/2007). Odvolací súd nemohol potvrdiť zamietnutie návrhu navrhovateľky aj z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie tak, ako žiadal odporca v 1. rade v doplnení svojho vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľky, pretože jeho skutkové zistenia to neodôvodňovali. V predmetnom konaní určovací návrh spočívajúci v tom, že vec patrí do dedičstva po poručiteľoch, a teda, že ju poručitelia vlastnili v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práva a povinnosti sa takéto určenia týkajú. Takou osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí, alebo majetkových práv patriacich do dedičstva, sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.. Účasť všetkých dedičov je nevyhnutná bez ohľadu na to, aký majú postoj k prípadnému vyriešeniu spornosti tohto dedičského práva, teda či sa k sporenej otázke stavajú odmietavo alebo vystupujú pasívne, alebo či vôbec nevystupujú (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 131/1999). Ak takúto žalobu nepodajú, alebo nie je podaná proti všetkým dedičom, prípadne ich právnym nástupcom, uvedená skutočnosť sama o sebe zakladá dôvod pre zamietnutie podanej žaloby. V súlade s § 213 ods. 2 O.s.p. vyzval preto odvolací súd navrhovateľku dňa 12.3.2015, aby sa v lehote 15 dní od prevzatia výzvy vyjadrila k názoru odvolacieho súdu o nedostatku vecnej legitimácie v tomto konaní (§ 91 ods. 2 O.s.p.) vzhľadom na nerozlučné procesné spoločenstvo všetkých dedičov, keďže v prejednávanej veci na základe podanej žaloby sa rieši spornosť aktív dedičstva po poručiteľoch - V. H. O. S. H.. Navrhovateľka prevzala výzvu odvolacieho súdu dňa 19.3.2015, ale do vyhlásenia rozsudku odvolacím súdom sa k nej nevyjadrila. Aj keď zo spisu vyplýva, že ďalším do úvahy prichádzajúcim dedičom po poručiteľoch bola E. H. - J.Č. (č.l. 14 a 470 spisu) - sestra navrhovateľky, podľa žalobného návrhu navrhovateľky, jej sestra zomrela dňa XX.XX.XXXX. O prípadných právnych nástupcoch po tejto dedičke však nemá odvolací súd žiadnu vedomosť. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.. Odporca v 1. rade, voči ktorému odvolanie smerovalo, je aj v odvolacom konaní zastúpený právnym zástupcom, a riadne si uplatnil právo na náhradu trov za právne služby. Pri stanovení výšky tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby (4.855,41 eura) vychádzal zo znaleckého posudku č. 47/2010, podľa ktorého bola všeobecná hodnota nehnuteľnosti stanovená v sume 2,216.255,69 eura. Odvolací súd však takýto postup nepovažuje za správny, ani súladný s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., pretože predmetná nehnuteľnosť bola ohodnotená v čase, kedy už bol zmenený účel jej využitia, na pozemku bol vybudovaný športový areál - golfové ihrisko. Navyše, v prvostupňovom konaní si odporca v 1. rade uplatnil náhradu trov tak, že odmenu za 1 úkon právnej služby vypočítal podľa § 11 ods. 1 písm. a ) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ako 1/13 výpočtového základu. Odvolací súd preto nevidí dôvod na to, aby sa odchýlil od právneho posúdenia nároku na náhradu trov súdom prvého stupňa čo do určenia spôsobu výpočtu odmeny za úkony právnej služby, a preto odmenu vypočítal podľa uvedeného zákonného ustanovenia. Odporcovi v 1. rade tak patrí nasledovná náhrada trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní: tarifná odmena - vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľky zo dňa 31.1.2012 - 58,69 eura (§ 14 ods. 1 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z.z. v znení do 30.6.2013) - vyjadrenie odporcu zo dňa 17.7.2013 - 60,07 eura (§ 13a ods. 1 písm. c) vyhl. v platnom znení), t.j. spolu 118,76 eura, režijný paušál za 2 úkony právnej služby režijný paušál za 1 úkon právnej služby v roku 2012 - 7,63 eura (§ 16 ods. 3 vyhl.), režijný paušál za 1 úkon právnej služby v roku 2013 - 7,81 eura, t.j. spolu 15,44 eura, daň z pridanej hodnoty (DPH) - 20 % zo sumy 134,20 eura (súčet súm 118,76 eura + 15,44 eura) = 26,84 eura. Trovy právneho zastúpenia odporcu v 1. rade v odvolacom konaní tak spolu predstavujú sumu 161,04 eura. Nepriznanie náhrady za úkon právnej služby (žiadosť o vytýčenie pojednávania) odvolací súd odôvodňuje tým, že tento úkon právnej služby nepatrí medzi úkony uvedené vo vyhl. č. 655/2004 Z.z., za ktoré by účastníkovi mala patriť náhrada, a priznanie náhrady za takýto úkon by bolo voči navrhovateľke aj nespravodlivé, pretože dĺžku odvolacieho konania nijako neovplyvnila. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nemožno podať odvolanie.