Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/162/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201277 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1014201277.4 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobkyne: Y. G. Y., I.. XX.X.XXXX, št. príslušníčka O. L., právne zastúpená: Advokátska kancelária Kolíková & Partners, s.r.o., IČO: 47 239 441, Radvanská 21, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, Bratislava, za účasti pribratého účastníka: Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM), Grösslingová 35, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Žalovaný je povinný doručiť žalobkyni rozhodnutie č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013 do 14 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : I. Žaloba 1. Žalobou doručenou súdu dňa 31. 7. 2014 sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013, ktorým žalovaný rozhodol o nezaradení žalobkyne do Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej aj ako „Program“). 2. Uviedla, že je štátnou príslušníčkou O. L., kde v roku 2010 uzavrela manželstvo s H. H. G., štátnym občanom Slovenskej republiky. Stala sa obeťou jeho podvodného konania, keď ju zlákal na Slovensko pod prísľubom odmeny za starostlivosť o dieťa na Slovensku ako aj letenky pre návrat domov. Po príchode na Slovensko zistila, že dieťa, o ktoré sa má starať, je dieťaťom manžela a jeho milenky, s ktorou bývali v spoločnom dome. S uvedeným mužom nikdy nežila ako manželka, bývala v neľudských podmienkach, bola podrobená domácemu otroctvu a pracovnému vykorisťovaniu. Manžel jej zobral cestovné doklady, vykonávala práce v dome a okolo domu a starala sa o dieťa. Práce vykonávala pod hrozbou, že bude vyhodená z domu bez dokladov a deportovaná do O.. Sľúbenú odmenu nedostala a nebol jej umožnený návrat domov. Dňa 26. 6. 2013 utiekla, nahlásila polícii odcudzenie dokladov, pričom bola informovaná o svojom rozvode, o ktorom dovtedy nevedela. K rozvodu došlo tak, že bez svojho vedomia podpísala plnomocenstvo v slovenskom jazyku na zastupovanie v konaní o rozvode manželstva, ku ktorému došlo bez jej osobnej účasti. Žalobkyňa následne podala vo veci trestné oznámenie. 3. Žalobkyňa poukázala na to, že Medzinárodná organizácia pre migráciu identifikovala u žalobkyne znaky obete obchodovania s ľuďmi a navrhla jej zaradenie do Programu. Namietala, že síce napadnutým rozhodnutím žalovaný zasiahol do jej práv, avšak jej ho do dnešného dňa nedoručil, a to ani po písomnej výzve žalobkyne o doručenie. Rozhodnutie bolo doručené len Medzinárodnej organizácii pre migráciu, ktorá žalobkyňu v konaní nezastupovala. Žalobkyňa žalovaného listom zo dňa 07.11.2013 požiadala o bezodkladné zaslanie predmetného rozhodnutia a zároveň žiadala o informáciu, akým spôsobom môže podať opravný prostriedok. Žalovaný ju listom zo dňa 12.12.2013 informoval, že na základe oznámenia Národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácií, nebolo zistené, že by sa v jej prípade jednalo o trestný čin obchodovania s ľuďmi a pracovného vykorisťovania, na základe čoho nebola zaradená do Programu. Zároveň ju informoval, že oznámenie zo dňa 10.10.2013 (napadnuté rozhodnutie) jej nemôže byť doručované. 4. Žalobkyňa vyjadrila názor, že predmetné oznámenie sa musí považovať za negatívne rozhodnutie, ktoré sa týka jej práv a žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť doručiť toto oznámenie žalobkyni, aby mohla proti nemu podať opravný prostriedok. 5. Žalobkyňa tiež žiadala súd, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Svoj žalobný návrh odôvodnila tým, že v konaní nebol riadne zistený skutkový stav a žalovaný nesprávne vec posúdil. Namietala správnosť záverov žalovaného, ktorý konštatoval, že nebolo zistené, že by sa v jej prípade jednalo o trestný čin obchodovania s ľuďmi a pracovného vykorisťovania, na základe čoho nebola zaradená do Programu. Poukázala na Dohovor rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, publikovaný ako oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 487/2008 Z.z., obsahom ktorého je záväzok zmluvných strán nevyhostiť z územia osobu, ak majú príslušné orgány dôvod domnievať sa, že osoba bola obeťou obchodovania s ľuďmi a poskytnúť jej pomoc podľa článku 12 ods. 1 a 2 Dohovoru. Poukázala tiež na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/36/ EÚ zo dňa 5. 4. 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania ako i Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 47/2008 o zabezpečení Programu. Zaradením do Programu by žalobkyni vznikli určité práva v podobe poradenstva, asistencie a ďalších služieb hradených zo štátneho rozpočtu. Vyššie uvedené právne normy nestanovujú, že predpokladom zaradenia do Programu je začatie trestného stíhania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi. Jeho úlohou bolo samostatne s ohľadom na tvrdené a preukázané skutočnosti, vyhodnotiť existenciu dôvodného podozrenia. Aj v prípade, ak orgány činné v trestnom konaní nepotvrdili trestný čin obchodovania s ľuďmi v prípade žalobkyne, nevylučuje to jej zaradenie do Programu a poskytnutie pomoci a podpory, keďže jej poskytnutie sa neviaže na existenciu trestného konania. II. Vyjadrenie žalovaného 6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 8. 10. 2014 zotrval na svojom doterajšom právnom názore a žiadal súd, aby žalobu zamietol. Uviedol, že dňa 06.09.2013 podala Medzinárodná organizácia pre migráciu návrh na zaradenie žalobkyne do Programu pre obeť - cudzinca. Listom zo dňa 10.10.2013 rozhodol žalovaný o nezaradení žalobkyne do Programu. Rozhodnutie bolo doručené len predmetnej organizácii. Na žiadosť žalobkyne o doručenie predmetného oznámenia zo dňa 07.11.2013 reagoval žalovaný podaním zo dňa 12.12.2013 v ktorom ju informoval, že v jej prípade nebol zistený trestný čin obchodovania s ľuďmi a pracovného vykorisťovania, na základe čoho nebola zaradená do Programu. 7. Podľa názoru žalovaného, žaloba nespadá do vecnej príslušnosti správneho súdu. Na základe nariadenia Ministra vnútra č. 47/2008 sa poskytuje osobám zaradeným do Programu pomoc vo forme psychosociálneho poradenstva, sociálnej pomoci, či psychoterapeutických služieb, čím im nevznikajú nové práva. Posudzovanie príslušných okolností nepodlieha súdnemu prieskumu. Predmetné nariadenie takisto nemôže ukladať povinnosti ani práva, tieto je možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Poukázal na článok 13, článok 7 ods. 4, článok 120 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nariadenie je interný predpis záväzný len do vnútra orgánu štátnej správy, ktorý ho vydal a mimo pôsobnosť tohto orgánu je záväzný len na základe individuálneho právneho aktu. Nezaradením osoby do Programu sa nezakladajú práva a povinnosti a nejedná sa o úkony spadajúce do správneho konania. V danom prípade bolo zistené, že neboli naplnené znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu, nedošlo k obchodovaniu s ľuďmi a žalobkyňa teda nemôže byť obeťou trestného činu obchodovania, pretože dôvodné podozrenie bolo vyvrátené už pred podaním návrhu na zaradenie do Programu. V prípade, ak sa preukáže, že sa nejedná o trestný čin obchodovania s ľuďmi, osoba sa nezaradí do Programu, prípadne sa z Programu vyradí. Oznámenie bolo doručené a prevzaté dňa 17. 10. 2013 dodávateľom služieb, ktorý návrh na zaradenie žalobkyne predložil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, čo je v súlade s postupom stanoveným v nariadení. Dodávateľ služieb, Medzinárodná organizácia pre migráciu, nesie povinnosť vyrozumieť osoby, ktoré navrhuje zaradiť do Programu o postupe. Žalovaného podľa svojho názoru v danom prípade pri doručovaní predmetnej písomnosti postupoval v súlade so zákonom. III. Konanie pred správnym orgánom 8. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že dňa 09.09.2013 bol žalovanému doručený návrh na zaradenie žalobkyne do Programu, pričom návrh podala Medzinárodná organizácia pre migráciu, ktorá navrhla individuálny reintegračný plán spočívajúci v právnom poradenstve, finančnom príspevku na krytie základných životných potrieb, zdravotnej starostlivosti, psychologickej starostlivosti, kurze slovenského jazyka a pomoci pri orientácii na pracovnom trhu. Listom zo dňa 19.09.2013 požiadal žalovaný príslušný orgán činný v trestnom konaní o informáciu, či popis skutku tak, ako bol uvedený v návrhu, bol preverovaný políciou, či bolo vo veci meritórne rozhodnuté a či bol na žalobkyni spáchaný trestný čin. Listom zo dňa 07.10.2013 Prezídium policajného zboru SR žalovanému oznámil, že vo veci žalobkyne bolo začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre zločin prevádzačstva podľa § 356 Trestného zákona. Konanie podozrivého (bývalého manžela žalobkyne) nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi, a preto bolo trestné stíhanie pre trestný čin prevádzačstva zastavené. Na bývalého manžela žalobkyne bolo tiež podané trestné oznámenie pre podozrenie zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby na základe totožných skutočností, pričom toto trestné oznámenie bolo dňa 4. 8. 2013 odmietnuté, keďže nebol daný dôvod na ďalší postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku. 9. Dňa 10. 10. 2013 žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie - oznámenie o nezaradení obete do Programu z dôvodov vyplývajúcich z oznámenia orgánov činných v trestnom konaní, ktoré bolo navrhovateľovi - Medzinárodnej organizácii pre migráciu doručené dňa 17. 10. 2013. 10. Súčasťou spisu je aj uznesenie Prezídia policajného zboru, Bratislava ČVS:UHCP- 24/ NJ-Z -2013 zo dňa 3. 9. 2013 o zastavení trestného stíhania voči bývalému manželovi žalobkyne z dôvodu, že jeho konanie voči žalobkyni nie je trestným činom prevádzačstva. V závere predmetného rozhodnutia sa konštatuje, že vykonanými výsluchmi svedkov, zadováženými listinnými dôkazmi možno konštatovať, že sa nepreukázalo spáchanie žiadneho trestného činu. IV. Konanie pred správnym súdom a kasačným súdom 11. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 6S/162/2014-108 zo dňa 27.11.2015 tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 12. Žalobkyňa proti rozsudku krajského súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením č.k. 10Sža/4/2016 zo dňa 25.05.2016, vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia prvostupňového rozsudku bola skutočnosť, že sa krajský súd nevysporiadal dostatočne s otázkou účastníctva žalobkyne v administratívnom konaní a nevysporiadal sa ani s otázkou plynutia lehôt, keď tým, že prejednal žalobu v podstate určil, že bola podaná v lehote aj napriek tomu, že oznámenie žalovaného nebolo žalobkyni nikdy doručené. Pokiaľ krajský súd posúdil včasnosť podania žaloby podľa § 250b O.s.p., mal povinnosť uznať žalobkyňu ako účastníčku správneho konania a tak uložiť žalovanému povinnosť doručiť žalobkyni oznámenie o jej nezaradení do Programu. V. Právne posúdenie veci 13. Krajský súd v Bratislave opätovne preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a viazaný právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR vo vyššie spomínanom uznesení dospel k záveru, že žalobkyňa, hoci bola účastníčkou administratívneho konania, bola v tomto konaní opomenutá, nekonalo sa s ňou ako s účastníkom správneho konania, a preto v zmysle § 179 podanú žalobu považoval súd za dôvodnú. 14. Podľa čl. 1 ods. 1 až 3 Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 47/2008 z 30. júna 2008 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, (ďalej len nariadenie), toto nariadenie ustanovuje podmienky poskytovania podpory a pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi (ďalej len "obeť"') a zabezpečenia ochrany ich základných ľudských práv, slobôd a dôstojnosti. 15. Program je súhrn činností uvedených v čl. 7, ktoré vykonáva ministerstvo a mimovládna organizácia alebo medzinárodná organizácia (ďalej len "mimovládna organizácia"), s ktorou ministerstvo uzavrelo zmluvu o poskytnutí finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky v súlade s osobitným predpisom na ochranu obetí 16. Cieľom programu je a) poskytovať obetiam pomoc, zabezpečiť ochranu ich základných ľudských práv, slobôd a dôstojnosti, b) motivovať obete k podávaniu svedeckých výpovedí, ktoré uľahčia orgánom činným v trestnom konaní odhaľovanie, stíhanie a usvedčovanie páchateľov trestného činu obchodovania s ľuďmi. 17. Podľa čl. 2 ods. 1, písm. b) a 2 nariadenia, na účely tohto nariadenia sa rozumie obeťou b) cudzinec alebo osoba bez štátnej príslušnosti (ďalej len "cudzinec"), u ktorého je dôvodné podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky stal obeťou. 18. Na účely tohto nariadenia sa rozumie a) individuálnym plánom pomoci súbor opatrení, ktoré zabezpečuje mimovládna organizácia pre obeť počas doby krízovej starostlivosti alebo doby na zotavenie, b) plánom reintegrácie obete do spoločnosti súbor opatrení, ktoré zabezpečuje mimovládna organizácia v prospech obete s cieľom jej zaradenia do aktívneho spoločenského života. 19. Podľa čl. 3 nariadenia, na realizácii programu sa podieľajú tieto subjekty: a) národný koordinátor pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi (ďalej len "národný koordinátor"), ktorým je 2. štátny tajomník ministerstva, b) zástupcovia ministerstva, určených ústredných orgánov štátnej správy a samosprávy, c) mimovládna organizácia. 20. Podľa čl. 9 nariadenia, program je financovaný z rozpočtovej kapitoly ministerstva. Mimovládna organizácia spolupracujúca s ministerstvom pri zabezpečení programu je financovaná z rozpočtovej kapitoly ministerstva formou dotácie. 21. Podľa čl. 11 nariadenia, ministerstvo uzavrie s mimovládnou organizáciou zmluvu, v ktorej upraví najmä podmienky informovania ministerstva o všetkých skutočnostiach, majúcich vplyv na vzájomnú spoluprácu a spolupôsobenia pri všetkých aktivitách, potrebných na dosiahnutie účelu poskytnutých finančných prostriedkov. V predmetnom článku sú definované činnosti, ktoré má vykonávať mimovládna organizácia ako sprostredkovateľ medzi ministerstvom a obeťou. 22. Podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, vyhláseného oznámením Ministerstva zahraničných vecí SR č. 487/2008, (ďalej len dohovor) cieľmi tohto dohovoru sú: a) predchádzať a bojovať proti obchodovaniu s ľuďmi, pri zaručení rovnosti pohlaví; b) chrániť ľudské práva obetí obchodovania, vypracovať ucelený rámec na ochranu a pomoc obetiam a svedkom pri zaručení rovnosti pohlaví, ako aj zabezpečiť účinné vyšetrovanie a trestné stíhanie; c) podporovať medzinárodnú spoluprácu pri boji proti obchodovaniu s ľuďmi. 23. Podľa čl. 4 Dohovoru, na účely tohto dohovoru: a) "obchodovanie s ľuďmi" znamená zlákanie, prepravu, transfer, ukrývanie alebo prevzatie osôb prostredníctvom hrozby alebo použitia násilia alebo iných foriem donucovania, únosu, podvodu, klamstva, zneužitia moci alebo bezbranného postavenia alebo odovzdávania alebo prijímania platieb alebo výhod na dosiahnutie súhlasu osoby majúcej kontrolu nad inou osobou na účely vykorisťovania. Vykorisťovanie zahŕňa prinajmenšom vykorisťovanie na prostitúciu alebo iné formy sexuálneho vykorisťovania, nútenú prácu alebo služby, otroctvo alebo praktiky podobné otroctvu, zotročovanie alebo odoberanie orgánov; b) súhlas obete "obchodovania s ľuďmi" na plánované vykorisťovanie uvedené v písmene a) tohto článku je irelevantný, ak boli použité akékoľvek spôsoby uvedené v písmene a); c) zlákanie, preprava, transfer, ukrývanie alebo prevzatie dieťaťa na účely vykorisťovania sa považuje za "obchodovanie s ľuďmi" aj vtedy, ak nezahŕňa žiadny zo spôsobov uvedených v písmene a) tohto článku; d) "dieťa" znamená osobu mladšiu ako osemnásť rokov; e) "obeť" znamená každú fyzickú osobu, ktorá je predmetom obchodovania s ľuďmi, ako je to definované v tomto článku. 24. Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru, každá zmluvná strana prijme legislatívne alebo iné opatrenia potrebné na identifikáciu obetí v spolupráci s inými zmluvnými stranami a príslušnými podpornými organizáciami. Každá zmluvná strana zabezpečí, že ak majú príslušné orgány dôvod domnievať sa, že osoba bola obeťou obchodovania s ľuďmi, táto osoba nebude vyhostená z jej územia, pokiaľ príslušné orgány neukončili identifikačný postup obete trestného činu ustanoveného v článku 18 tohto dohovoru, a podobne zabezpečí, že takejto osobe bude poskytnutá pomoc ustanovená v článku 12 ods. 1 a 2. 25. Podľa čl. 2 ods. 1 až 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ (ďalej len smernica), členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby sa za trestné činy považovali tieto úmyselné skutky: 26. Podľa § 179 ods. 1 SSP ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie. 27. Vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení je zakotvený inštitút takzvaného opomenutého účastníka. V prípade takto podanej žaloby, musí súd zisťovať, či mal byť žalobca účastníkom správneho konania (v zmysle správneho poriadku, resp. osobitného právneho predpisu) a charakter rozhodnutia, ktoré žalobca žalobou napáda. Tieto skutočnosti súd zistil predovšetkým z obsahu administratívneho spisu. Zákon priznáva procesné právo podať žalobu aj tomu, s kým správny orgán ako účastníkom konania nekonal, aj keď účastníkom správneho konania bol a napadnuté rozhodnutie mu nebolo doručené. 28. Súd je toho názoru, že vo svojom dôsledku toto ustanovenie pripúšťa podanie žaloby aj proti neprávoplatnému rozhodnutiu a pri nevyčerpaní opravných prostriedkov, a to v záujme dôslednej ochrany práv fyzických a právnických osôb. V prípade, ak súd dospeje k záveru, že sa so žalobcom malo konať ako s účastníkom konania, uloží správnemu orgánu povinnosť doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie. Podľa okolnosti prípadu môže tiež odložiť vykonateľnosť rozhodnutia. 29. Vychádzajúc z právneho záveru vysloveného Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 10Sža/4/2016 zo dňa 25.05.2016 sa súd zaoberal výlučne otázkou upravenou v § 179 ods. 1 SSP, teda či v prípade žalobkyne ide o opomenutého účastníka, s ktorým sa ako účastníkom konania nekonalo napriek tomu, že s ním správny orgán konať mal. Súd poukazuje na odôvodnenie uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu SR, z ktorého vyplýva, že napadnuté rozhodnutie - oznámenie žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013 je rozhodnutím, ktorým mohla byť žalobkyňa dotknutá na svojich právach a ktoré podlieha súdnemu prieskumu. V zmysle nálezov Ústavného súdu SR i rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 354/08-50 zo dňa 22.01.2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/196/2001 zo dňa 29.04.2002 a sp. zn. 10Sžd/36/2011 zo dňa 01.08.2012) môžu byť predmetom preskúmania súdom, rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Pojem „rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu a nie formy. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Najvyšší súd SR považoval za nepochybné, že napadnutým oznámením žalovaného mohla byť žalobkyňa dotknutá na svojich právach, najmä s poukazom na to, že právnym následkom zaradenia žalobkyne do Programu by bol vznik určitých oprávnení v podobe špecifikovanej v čl. 7 nariadenia ministra vnútra SR č. 47/2008 zo dňa 30.06.2008 o zabezpečení Programu. 30. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 10Sža/4/2016 zo dňa 25.05.2016 uvádza, že žalobkyni patrí postavenie účastníka správneho konania vyplývajúce zo subsidiárneho uplatnenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia zákona účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak. Koncepciu materiálneho právneho štátu možno v prejednávanom prípade naplniť iba spôsobom, ktorý zaručí žalobkyni ako účastníčke správneho konania, aby jej bolo doručené oznámenie o nezaradení do Programu, pretože nedoručenie takéhoto oznámenia by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, s princípmi dobrej správy (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/54/2013 zo dňa 19.03.2013 alebo 1Sžo/28/2009 zo dňa 08.02.2011) a bolo by najmä popretím základného práva na spravodlivú súdnu ochranu. 31. Z uvedeného podľa názoru Krajského súdu vyplýva, že žalobkyňa v danom prípade nepochybne spĺňala podmienky účastníctva v konaní pred žalovaným, a preto jej napadnuté rozhodnutie malo byť doručené do vlastných rúk. Povinnosťou správneho orgánu je postupovať tak, aby sa o veci (písomnosti) dozvedel každý relevantný účastník. Iba takýmto spôsobom môže byť pre účastníka zabezpečený prístup k spravodlivosti a v danom prípade len tak mohla byť posúdená potreba poskytnutia pomoci žalobkyni, keďže správny orgán získal odôvodnenú indíciu, že žalobkyňa mohla byť obeťou trestných činov týkajúcich sa obchodovania s ľuďmi. 32. Súd, keďže od vydania napadnutého rozhodnutia ešte neuplynula lehota 3 rokov, v súlade s § 179 ods. 1 SSP uložil žalovanému povinnosť doručiť napadnuté rozhodnutie žalobkyni. Žalovaný je povinný v určenej lehote doručiť napadnuté rozhodnutie a upovedomiť súd o tom, že napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť alebo bol proti nemu podaný opravný prostriedok (§ 53 Správneho poriadku). 33. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech v konaní bol žalobkyni tento nárok priznaný, pričom podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením. 34. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť (§ 439 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).