Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 10Sža/4/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201277 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1014201277.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Vietnamská republika, zastúpenej: Advokátska kancelária Kolíková & Partners, s.r.o., Radvanská 21, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, s pribratým účastníkom konania: IOM Medzinárodná organizácia pre migráciu, Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013, o odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/162/2014-108 zo dňa 27.11.2015, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/162/2014-108 zo dňa 27. novembra 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovaného č. KM- OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013 podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobkyni trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku 70 € a v odmene za právne zastúpenie advokátom v sume 696,62 €. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že sa pred nariadením pojednávania vo veci vysporiadal s požiadavkou žalobkyne na uloženie povinnosti žalovanému doručiť jej napadnuté rozhodnutie z dôvodu, aby jej bolo umožnené podanie opravného prostriedku. S poukazom na ustanovenie § 247 ods. 1 až 3 O.s.p uviedol, že predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Poznamenal, že v danom prípade nebolo žalobkyňou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, voči ktorému zákon pripúšťa opravný prostriedok. Išlo o individuálny správny akt nemajúci náležitosti podľa ustanovenia § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, avšak krajský súd dospel k záveru, že sa jedná o rozhodnutie správneho orgánu, ktorým mohlo dôjsť k ukráteniu práv žalobkyne, a preto podlieha súdnemu prieskumu. Upriamil pozornosť na ustanovenie § 1 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Osobitným predpisom, podľa ktorého sa v danom prípade postupovalo, bolo podľa krajského súdu nariadenie Ministra vnútra SR č. 47/2008, v ktorom sú definované subjekty programu (t. j. účastníci konania) v čl. 3, podľa ktorého, týmito subjektmi sú: národný koordinátor (2. štátny tajomník); zástupcovia ministerstva určených ústredných orgánov štátnej správy a samosprávy; mimovládna organizácia. Z uvedeného krajský súd vyvodil, že žalobkyňa ako obeť, nemohla byť podľa osobitného predpisu účastníčkou konania o zaradenie do programu na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi, a preto príslušné písomnosti jej nemuseli byť zasielané. Žalovaný preto konal v súlade s uvedeným predpisom, ak komunikoval s mimovládnou organizáciou, ktorá podávala žiadosť, t. j. s IOM Medzinárodnou organizáciou pre migráciu. Podľa krajského súdu bolo z obsahu žaloby zrejmé, že obsah napadnutého rozhodnutia žalovaného je žalobkyni známy, námietky voči nemu svedčia o tom, že je s jeho obsahom oboznámená, jeho nedoručenie priamo žalobkyni, ale Medzinárodnej organizácii pre migráciu, ktorá vystupovala v konaní o poskytnutie podpory a ochrany ako subjekt programu, bol v súlade so zákonným postupom. Podľa krajského súdu bola súdna ochrana žalobkyne zachovaná tým, že súd pripustil preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného. Uloženie povinnosti žalovanému doručiť napadnuté rozhodnutie žalobkyni by podľa krajského súdu v tomto štádiu nesplnilo svoj účel, a nebolo by ani v súlade s uvedenými ustanoveniami nariadenia. Zdôraznil, že žiaden osobitný právny predpis neumožňuje podanie opravného prostriedku v správnom konaní voči oznámeniu o nezaradení žalobkyne do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Mal za to, že jedinou prípustnou možnosťou domáhať sa v tomto prípade nápravy je súdne konanie podľa piatej časti, druhej hlavy O.s.p., ktorú žalobkyňa využila. Z uvedených právnych noriem mu vyplynulo, že podpora a ochrana sa poskytuje obetiam trestných činov obchodovania s ľuďmi. Mal za preukázané, orgány činné v trestnom konaní začali trestné stíhanie voči bývalému manželovi žalobkyne za zločin prevádzačstva. Toto bolo zastavené uznesením ČVS:UHCP- 24/ NJ-Zv v - 2013 zo dňa 03.09.2013 z dôvodu, že skúmaný skutok nie je trestným činom. Z obsahu predmetného rozhodnutia dospel k zisteniu, že ako dôkazné prostriedky slúžili výpovede žalobkyne, jej bývalého manžela a jeho družky. Z obsahu predmetného rozhodnutia ani z obsahu spisu však nebolo zrejmé, že by bolo vykonané dokazovanie ohľadom zisťovania skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi. Krajský súd dospel tak k záveru, že list Prezídia policajného zboru SR zo dňa 07.10.2013, ktorým žalovanému oznámil, že trestné stíhanie pre zločin prevádzačstva bolo zastavené, nemôže byť dostatočným dôkazom pre posúdenie statusu žalobkyne ako zraniteľnej osoby. Z obsahu spisu takisto nevyplynulo, že by správne orgány zvláštnej iniciatívy iným spôsobom zisťovali, či žalobkyňa bola zraniteľnou osobou v zmysle definície vyššie citovaného nariadenia. Mal za to, že bez dostatočného zistenia skutkového stavu v tomto smere je rozhodnutie - oznámenie o nezaradení do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi vydané predčasne a jeho prijaté závery sú pre súd nepreskúmateľné. Na základe uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. II. Odvolanie žalobkyne Proti rozsudku krajského súdu podala včas odvolanie žalobkyňa, v ktorom uviedla, že rozsudok krajského súdu je prvým súdnym rozhodnutím v Slovenskej republike v otázke právnych podmienok procesu zaraďovania osôb do tzv. Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len „Program“), z čoho vyplýva jeho faktický a právny význam pre ďalšie konania o zaradení osôb do Programu. Žalobkyňa objasnila, že rozsudok krajského súdu principiálne víta a vníma ako významné z dôvodu, že krajský súd považoval konanie pred žalovaným za konanie o jej právach, ktoré je zavŕšené rozhodnutím správneho orgánu podliehajúcom súdnemu prieskumu. S týmto právnym názorom krajského súdu sa žalobkyňa úplne stotožnila. Keďže však s niektorými ďalšími právnymi názormi uvedenými v rozsudku krajského súdu možno podľa žalobkyne polemizovať a keďže sudcovský výklad práva sa neuskutočňuje abstraktne, ale v rámci rozhodovania o konkrétnom prípade, podala odvolanie, ktorým chcela vytvoriť priestor na precizovanie jednotlivých právnych následkov vo vzťahu k skutočnosti, že rozhodnutie o nezaradení do Programu je individuálnym správnym aktom, rozhodnutím správneho orgánu, ktoré podlieha súdnemu prieskumu. Kľúčové časti rozsudku krajského súdu, s ktorými sa žalobkyňa stotožnila, uviedla v časti 1. odvolania. Žalobkyňa v tejto súvislosti uviedla, že považuje v plnej miere za správny právny názor krajského súdu, že rozhodnutie žalovaného je individuálny správny akt, rozhodnutie správneho orgánu. Predpokladom tohto záveru krajského súdu bolo uznanie, že žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného (povahu ktorého ako správneho rozhodnutia žalovaný dovtedy popieral) „mohlo dôjsť k ukráteniu práv žalobkyne“ (str. 9 hore, rozsudku krajského súdu). Žalobkyňa túto skutočnosť oprela v žalobe a vo svojom vyjadrení zo dňa 04.11.2015 o viaceré právne argumenty. Rozhodnutím žalovaného o zaradení osoby do Programu sa zmení faktické a právne postavenie zaradenej osoby tým, že sa stáva oprávnenou na prijímanie rôznych foriem podpory a ochrany; so zaradením osoby do Programu je spojený právny následok upravený v § 88 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov; právny základ pomoci a podpory obetí obchodovania s ľuďmi je daný medzinárodnými zmluvami, európskou legislatívou ako aj vnútroštátnou právnou úpravou na úrovni Nariadenia ministra vnútra SR č. 47/2008 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi a ustanovení § 88 ods. 10 a § 58 ods. 4 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov; žalovaný vystupoval v nadriadenej pozícii k žalobkyni ako vykonávateľ štátnej moci a žalovaný rozhodoval o nakladaní s verejnými prostriedkami, a teda žalovaný vykonával pôsobnosť v oblasti verejnej správy; uznesenie Mestského súdu v Prahe č. 10 A 278/2010 - 37 zo dňa 03.11.2011. Uvedené právne stanovisko krajského súdu žalobkyňa považovala za podstatu rozsudku krajského súdu, pretože i napriek skutočnosti, že žalovaný pri úvahe o zaradení osoby do Programu rozhodoval o právach tejto osoby, bola prax taká, že ani proces a ani výsledok rozhodovania žalovaného nebolo možné fakticky preskúmať. Tým, že krajský súd uznal činnosť žalovaného za konanie správneho orgánu a výsledok takéhoto konania za správne rozhodnutie, jednak uskutočnil zadosť skutočnej povahe činnosti žalovaného pri zaradzovaní osôb do Programu a jednak umožnil, aby konanie žalovaného bolo (ako to pri konaniach správnych orgánov rozhodujúcich o právach osôb má byť) predvídateľné a preskúmateľné s možnosťou nápravy prípadných vád a svojvôle. Žalobkyňa uviedla, že námietky v časti 2. odvolania nemenia nič na názore krajského súdu, že žalobou bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podliehajúce súdnemu prieskumu. Námietky, ktorými polemizuje s nadväzujúcimi právnymi názormi krajského súdu. 1. Účastníctvo žalobkyne v konaní pred žalovaným Podľa rozsudku krajského súdu rozhodnutie žalovaného podlieha súdnemu prieskumu preto, lebo ním „mohlo dôjsť k ukráteniu práv žalobkyne“ (str. 9 hore, rozsudku krajského súdu). Krajský súd však na inom mieste rozsudku tvrdí, že žalobkyňa nie je účastníčkou konania (podľa osobitného predpisu) pred žalovaným, čo sa javí byť v logickom protiklade k vyššie uvedenému, keďže osoba, o ktorej právach správny orgán rozhoduje, je účastníkom takéhoto konania (§ 14 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku). Žalobkyňa mala za to, že krajský súd považuje subjekty uvedené v čl. 3 Nariadenia ministra za účastníkov konania (s. 9 rozsudok krajského súdu), a keďže medzi nimi nie je uvedená žalobkyňa, teda osoba, o zaradení ktorej do Programu žalovaný rozhoduje, krajský súd ju nepovažoval za účastníčku konania pred žalovaným. Tento argument krajského súdu nepovažovala žalobkyňa za korektný. V súvislosti s tým, poukázala, na ustanovenie čl. 3 Nariadenia ministra, ktoré znie: „Na realizáciu programu sa podieľajú tieto subjekty: národný koordinátor pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi (ďalej len „národný koordinátor"), ktorým je 2. štátny tajomník ministerstva, zástupcovia ministerstva, určených ústredných orgánov štátnej správy a samosprávy, mimovládna organizácia.“ Namietala konkrétne, že pokiaľ Nariadenie ministra neradí žalobkyňu medzi „subjekty“ Programu, tak to neznamená, že žalobkyňa nie je účastníčkou konania o zaradení do Programu. Nariadenie ministra tým, že vo výpočte „subjektov“ Programu opomína osobu, o zaradení ktorej do Programu žalovaný rozhoduje, neodníma takejto osobe postavenie účastníka konania, ktoré jej vyplýva zo subsidiárneho uplatnenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Nariadenie ministra má v tejto súvislosti charakter osobitného predpisu v zmysle ustanovenia § 14 ods. 2 Správneho poriadku („aj ten“), ktoré rozširuje výpočet účastníkov správneho konania nad rámec § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Mala za to, že nemožno pripustiť taký výklad, ktorým by osobitný predpis (v tomto prípade Nariadenie ministra) odňal postavenie účastníka osobe, o ktorej právach sa v konaní rozhoduje, resp. osobe, ktorej práva môžu byť rozhodnutím dotknuté. Takýto výklad by odporoval ratio legis inštitútu účastníctva v správnom konaní. Zdôraznila, že účastníkov konania pred žalovaným nemožno stotožňovať s výpočtom subjektov v ustanovení čl. 3 Nariadenia ministra, čo vyplýva okrem iného aj z gramatického výkladu samotného čl. 3 Nariadenia ministra. Ak by účastníkmi konania mali byť tam vymenované subjekty, potom by účastníkom konania bola konkrétna fyzická osoba, ktorá vystupuje v pozícii „zástupcu“ ministerstva alebo ústredného orgánu štátnej správy alebo samosprávy, čo je zjavne neprijateľný záver. Účastníkom konania je skôr ministerstvo, ústredný orgán štátnej správy, subjekt samosprávy. Tento príklad ukazuje, že ak má byť čl. 3 Nariadenia ministra základom pre vymedzenie okruhu účastníkov konania pred žalovaným, nemožno ho vykladať doslovne a súčasne, že čl. 3 Nariadenia ministra nemôže vylučovať aplikáciu § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Konštatovala, že žalobkyňa je účastníčkou konania pred žalovaným v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku na základe skutočnosti, že rozhodnutím žalovaného o zaradení/nezaradení žalobkyne do Programu môžu byť dotknuté práva žalobkyne (právne postavenie žalobkyne môže byť po vydaní rozhodnutia iné ako pred rozhodnutím). 2. Doručovanie rozhodnutia žalovaného žalobkyni Ak je teda žalobkyňa účastníčkou konania pred žalovaným, je potrebné vysporiadať sa následne s postavením mimovládnej organizácie IOM vo vzťahu k právam žalobkyne ako účastníčky konania, najmä k právu žalobkyne na doručenie rozhodnutia žalovaného. V zmysle čl. 5 písm. a) Nariadenia ministra mimovládna organizácia zasiela národnému koordinátorovi návrh na zaradenie obete do Programu a v zmysle čl. 5 písm. d) Nariadenia ministra odovzdá národný koordinátor rozhodnutie o zaradení obete do Programu späť mimovládnej organizácii. Krajský súd v tejto súvislosti považoval postup žalovaného za správny, ak žalovaný komunikoval s mimovládnou organizáciou IOM, ktorá podávala žiadosť o zaradenie žalobkyne do Programu, a súčasne, že bolo postačujúce doručenie rozhodnutia žalovaného mimovládnej organizácii IOM (s. 9 rozsudku krajského súdu). Dala do pozornosti, že v celom Nariadení ministra však nie je žiadna zmienka o tom, že by príslušná mimovládna organizácii (v tomto prípade IOM) vykonávala funkciu zástupcu žalobkyne a žalobkyňa ani neudelila mimovládnej organizácii IOM plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred žalovaným. Mala za to, že zo skutočnosti, že návrh na zaradenie osoby do Programu podáva v zmysle Nariadenia ministra kvalifikovaná osoba - určená mimovládna organizácia - nemožno bez ďalšieho odvodzovať, že takáto mimovládna organizácia plní funkciu zástupcu danej osoby a že by sa rozhodnutie žalovaného malo doručovať iba mimovládnej organizácii. Kládla dôraz na to, že mimovládna organizácia IOM nebola zástupkyňou žalobkyne v konaní pred žalovaným, ale vykonávala špecifické oprávnenia osobitne priznané mimovládnym organizáciám v konaní o zaradení osôb do Programu (z ktorých však nevyplýva status zástupcu takejto mimovládnej organizácie). Žalobkyňa ani neudelila mimovládnej organizácii IOM plnomocenstvo na zastupovanie v konaní pred žalovaným. Poznamenala, že ak má byť účastníkovi konania pred žalovaným poskytnutá účinná a nielen iluzórna možnosť podať opravný prostriedok proti negatívnemu rozhodnutiu žalovaného, nemožno akceptovať ako postačujúce doručenie rozhodnutia žalovaného iba mimovládnej organizácii a nie samotnému účastníkovi konania. Vyplýva to jednak zo skutočnosti, že zo žiadneho predpisu ani právneho úkonu nemožno urobiť predvídateľný záver, že by mimovládna organizácia plnila funkciu zástupcu a tiež zo skutočnosti, že mimovládna organizácia je v závislom vzťahu na Ministerstve vnútra SR, pretože Program je v zmysle čl. 9 Nariadenia ministra financovaný z rozpočtovej kapitoly ministerstva a spolupracujúca mimovládna organizácia je financovaná z rozpočtovej kapitoly ministerstva formou dotácie. Nariadenie ministra nazýva takúto mimovládnu organizáciu „spolupracujúca“. Mimovládna spolupracujúca organizácia je teda v závislom finančnom vzťahu na Ministerstve vnútra SR, ktoré rozhoduje o zaradení obete do Programu, a preto nemožno očakávať, aby spolupracujúca mimovládna organizácia podávala opravné prostriedky proti Ministerstvu vnútra SR, resp. že by spolupracujúca mimovládna organizácia obhajovala práva osoby navrhnutej do Programu bez ohľadu na skutočnosť finančnej závislosti na subjekte, voči ktorému by smeroval opravný prostriedok. V tejto súvislosti možno poukázať na aktuálny prípad z praxe, kde v oblasti pomoci utečencom štátne orgány prejavili snahu ukončiť spoluprácu s mimovládnou organizáciou pre jej aktívny prístup, čo môže potenciálne pôsobiť odstrašujúcu aj na iné prípady spolupráce štátu s tretím sektorom. Keďže mimovládna organizácia je v závislom vzťahu so žalovaným, čo vyplýva z finančného dotovania takejto spolupracujúcej mimovládnej organizácie, nemožno mimovládnu organizáciu chápať ako zástupcu v zmysle Správneho poriadku, teda ako osobu zabezpečujúcu reálne uplatnenie a ochranu práv obete v konaní pred žalovaným. Úlohou mimovládnej organizácie je v prvom rade identifikovať potenciálnu obeť obchodovania s ľuďmi, navrhnúť jej zaradenie do Programu a potom takejto obeti v prípade jej zaradenia do Programu poskytovať pomoc a podporu z Programu. V ďalšom žalobkyňa poukázala na ustanovenie § 24 ods. 1 a § 25 ods. 5 Správneho poriadku. Podľa čl. 4 Nariadenia ministra môže byť Obeť zaradená do programu, ak o to dobrovoľne prejaví záujem a preruší kontakt s kriminálnym prostredím. Teda predpokladom zaradenia žalobkyne do Programu je teda aj osobný úkon žalobkyne (§ 25 ods. 5 Správneho poriadku) spočívajúci v dobrovoľnom prejavení záujmu o zaradenie do Programu a prerušenie kontaktu s kriminálnym prostredím, na čo nemohla splnomocniť inú osobu (čl. 4 Nariadenia ministra), čím je taktiež odôvodnená požiadavka na riadne doručenie rozhodnutia žalovaného priamo žalobkyni. Žalobkyni ako účastníčke konania pred žalovaným malo byť v zmysle § 24 ods. 1 Správneho poriadku doručené rozhodnutie žalovaného. Skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného bolo doručené mimovládnej organizácii IOM, nemožno považovať za riadne splnenie povinnosti žalovaného doručiť rozhodnutie žalobkyni a to preto, lebo mimovládna organizácia IOM neplnila funkciu zástupcu žalobkyne v konaní pred žalovaným v zmysle § 17 Správneho poriadku ako aj preto, že doručením rozhodnutia žalovaného mimovládnej organizácii IOM nie je zabezpečený účinný prístup žalobkyni k opravnému prostriedku, a nakoniec aj preto, že kvôli povinnosti žalobkyne vykonať niektoré úkony osobne je potrebné doručovať písomnosti priamo žalobkyni podľa § 25 ods. 5 Správneho poriadku. Keďže žalobkyni ako účastníčke konania nebolo doručené rozhodnutie žalovaného, čím došlo k jej opomenutiu, žalobkyňa požiadala odvolací súd, aby zmenil rozsudok krajského súdu a nariadil žalovanému doručiť rozhodnutie žalovaného žalobkyni do vlastných rúk podľa § 250b ods. 2 O.s.p. 3. Opravný prostriedok Žalobkyňa poukázala na napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý na str. 8 rozsudku konštatuje, že v danom prípade nebolo žalobkyňou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, voči ktorému zákon pripúšťa opravný prostriedok. Tento právny názor krajského súdu žalobkyňa nepovažovala za správny. Nariadenie ministra neupravuje možnosť účastníkov konania odvolať sa. Na konanie pred žalovaným sa vzťahuje subsidiárne Správny poriadok (§ 1 ods. 1 Správneho poriadku). Podľa komentára k správnemu poriadku: „Správny poriadok vychádza z tzv. princípu generálnej klauzuly, ktorý znamená, že účastník konania (resp. jeho zástupca) sa môže odvolať proti každému prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu. (...) Z toho pravidla existujú dve výnimky - ak správny poriadok alebo osobitný zákon vylučuje možnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu alebo ak sa účastník vzdal odvolania. (...) vylúčenie musí byť výslovne. (...) Ak teda zákon „mlčí“ ohľadne možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu správneho orgánu, treba - vzhľadom na § 53 -vychádzať z existencie tohto zákonného práva účastníka konania.“ Vychádzajúc z uvedeného mala za to, že zo subsidiárneho uplatnenia Správneho poriadku na konanie pred žalovaným vyplýva, že proti rozhodnutiu žalovaného je prípustný opravný prostriedok - rozklad v zmysle § 61 Správneho poriadku, keďže Nariadenie ministra nevylučuje možnosť podať opravný prostriedok, ale o tejto otázke „mlčí“. V súvislosti s požiadavkou na postup podľa § 250b ods. 2 O.s.p. doplnila, že žalobkyňa nepodala rozklad nielen z dôvodu, že jej rozhodnutie žalovaného nebolo zákonom predpokladaným spôsobom doručené, ale tiež z dôvodu, že rozklad sa vzhľadom na aktuálne okolnosti nejavil ako účinný prostriedok. Uvedené vyplýva z toho, že vo všeobecnosti pred žalovaným neprebiehali v otázke zaradenia osoby do Programu odvolacie (rozkladové) konania, ako aj z toho, že konkrétne vo veci žalobkyne žalovaný zastával názor, že oznámenie o nezaradení osoby do Programu nie je rozhodnutím a teda nie je proti nemu prípustný opravný prostriedok. Mala za zrejmé, že jeho podanie v danom čase by nebolo efektívnym prostriedkom nápravy. Z toho dôvodu, aj pre ďalší postup žalovaného v tejto a podobných veciach, považovala za kľúčový právny názor krajského súdu tvrdenie o akte žalovaného ako o rozhodnutí správneho orgánu. Žalobkyňa zdôraznila, že sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že predmetom súdneho prieskumu je v tomto prípade rozhodnutie správneho orgánu. Tento záver považuje za zásadný a podaným odvolaním ho nechcela spochybniť. Poznamenala, že predložila argumentáciu, ktorou sa odkláňa od názoru krajského súdu v troch otázkach: či je žalobkyňa účastníčkou konania pred žalovaným, či má byť žalobkyni doručené rozhodnutie žalovaného a či možno proti rozhodnutiu žalovaného podať opravný prostriedok - rozklad s tým, že kým krajský súd na uvedené tri otázky odpovedá vo svojom rozsudku negatívne, podľa názoru žalobkyne zodpovedá právnej úprave a účinnému poskytnutiu právnej ochrany žalobkyni väčšmi pozitívna odpoveď na uvedené otázky. Dôsledkom odlišného právneho názoru žalobkyne na uvedené tri otázky je žiadosť žalobkyne, aby odvolací súd v zmysle § 250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 220 O.s.p. zmenil rozsudok krajského súdu tak, že odvolací súd uloží žalovanému, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia odvolacieho súdu doručil žalobkyni svoje rozhodnutie č. KM-OPK-2013/003117-02 zo dňa 10. októbra 2013. III. Odvolacie dôvody žalovaného Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie aj žalovaný, v ktorom uviedol, že má za to, že krajský súd nesprávne vyhodnotil a posúdil žalobný návrh, následkom čoho konal vo veci, ktorá nepatrí do jeho vecnej príslušnosti, nedostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec nesprávne právne posúdil. S poukazom na uvedené žalovaný namietal nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie žalobného návrhu, nedostatok vecnej príslušnosti krajského súdu a neprihliadnutie na uplynutie prekluzívnych lehôt, ktoré mal pred ďalším postupom vo veci krajský súd skúmať ex offo. 1. Nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie žalobného návrhu Žalovaný uviedol, že Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2008 - 2010 bol schválený uznesením vlády Slovenskej republiky č. 251/2008. Na zabezpečenie plnenia uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 251 z 23.04.2008 a v záujme vytvorenia národného koordinačného mechanizmu pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi, vyplývajúceho z národného programu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2008 - 2010 bola na základe rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 22/2008 o ustanovení expertnej skupiny pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi, zriadená expertná skupina. Za predsedu expertnej skupiny, resp. národného koordinátora, bol na základe uvedeného rozkazu vymenovaný 2. štátny tajomník žalovaného. Na zabezpečenie jednotného postupu žalovaného a jeho útvarov pri zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi v Slovenskej republike ustanovil minister vnútra Slovenskej republiky v nariadení č. 47/2008 podmienky pre poskytovanie podpory obetiam obchodovania s ľuďmi a zabezpečenia ochrany ich základných ľudských práv a slobôd a dôstojnosti. Za odhaľovanie a vyšetrovanie cezhraničnej trestnej činnosti spojenej s nelegálnou migráciou zodpovedná Národná jednotka boja proti nelegálnej migrácii, ktorá je súčasťou organizačnej štruktúry Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru. Jedná sa teda o útvar žalovaného. Podľa nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 57/2007 organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky platného v rozhodnom čase, Úrad hraničnej a cudzineckej polície ministerstva je odborným útvarom ministerstva na úseku hraničnej polície, cudzineckej polície, cestovných dokladov a boja proti nelegálnej migrácii. Podľa čl. 29 ods. 2 písm. z) bod. 13 Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 39/2015 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v platnom znení, cit: „Prezídium Policajného zboru plní najmä tieto úlohy: na úseku služby hraničnej a cudzineckej polície plní úlohy národného kontaktného pracoviska v oblasti obchodovania s ľuďmi a spolupracuje s partnerskými útvarmi polícií iných štátov; spolupracuje s príslušnými rezortnými a mimorezortnými orgánmi a organizáciami a mimovládnymi organizáciami pri plnení úloh v oblasti boja proti obchodovaniu s ľuďmi; riadi po odbornej stránke, koordinuje a kontroluje činnosť v oblastí boja proti obchodovaniu s ľuďmi.“ Zhodnotil, že významným pojmom správneho práva je pojem „správny orgán“, žiaľ často krát nesprávne chápaný a v oblasti verejnej správy zamieňaný s pojmom „orgán štátnej správy“ alebo „orgán verejnej správy.“ Z uvedených troch pojmov je legislatívne vymedzený iba pojem „správny orgán“. Stalo sa tak novelou zákona č. 71/1967 Zb. účinnou od 1. januára 2004. Táto všeobecná právna úprava správneho konania zakotvila v § 1 odseku 2 nasledovné právne vymedzenie pojmu správneho orgánu: „Správnym orgánom je štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická- osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.“ Z uvedeného zákonného vymedzenia podľa žalovaného vyplýva, že správny orgán je subjekt, ktorý sa spája s činnosťou charakteristickou pre spravovanie štátu, s konkrétnou individuálnou rozhodovacou činnosťou. Kto z uvedených subjektov takúto rozhodovaciu činnosť uskutočňuje, je v tomto postavení správnym orgánom. Pojem „správny orgán“ vyznačuje pozíciu, do ktorej sa dostanú zákonom určené subjekty, ak vykonávajú prenesený výkon štátnej správy, predovšetkým ako individuálnu rozhodovaciu činnosť podľa zákona o správnom konaní. Spoločným znakom je to, že vždy konajú menom štátu, za ich rozhodnutím stojí donucovacia moc štátu a môžu konať iba to, čo im zákon dovoľuje, alebo prikazuje. Expertná skupina pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi bola teda riadená na zabezpečenie plnenia uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 251 z 23.04.2008. Zdôraznil, že sa nejedná o štátny orgán zriadený zákonom (ide o útvar žalovaného, zriadený priamo žalovaným a to len na základe rozkazu - teda vnútornej organizačnej a riadiacej normy, predstavujúcej jeden z druhov interných predpisov) a nebola jej ani žiadnym zákonom zverená rozhodovacia právomoc. S poukazom na vyššie uvedené považoval za evidentné, že tak expertná skupina pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi, ako ani jej predseda a národný koordinátor, nemajú a ani nikdy nemali postavenie správneho orgánu. Preto oznámenie národného koordinátora o tom, že žalobkyňu nezaraďuje do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi nie je možné považovať za rozhodnutie ako to podľa žalovaného nesprávne vyhodnotil krajský súd. Už len z názvu druhej hlavy piatej časti O. s. p. - rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov, je podľa žalovaného zrejmé, že aplikácia druhej hlavy piatej častí O. s. p. prichádza do úvahy len v prípade, že vo veci konal a rozhodoval správny orgán. Okrem toho v zmysle právnej teórie, spojka „a“ znamená „a súčasne“. Preto formulácia, cit „...konal a rozhodoval...“ podľa žalovaného znamená, že príslušný správny orgán konal a súčasne rozhodoval na základe zákonného zverenia. Uvedené podľa žalovaného podporuje aj samotné ustanovenie § 247 ods. 1 O. s. p., keď uvádza: „Podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Odsek 3 uvedeného ustanovenia, na ktorý sa krajský súd v rozsudku odvoláva, predpokladá: - splnenie podmienok uvedených v § 247 ods. 1 a 2, - vydanie rozhodnutia, - právoplatnosť rozhodnutia. Oznámenie národného koordinátora však nebolo rozhodnutím a ako už vyššie namietal žalovaný, nebol ani správnym orgánom. Z uvedeného vyplýva, že posudzovanie okolností rozhodujúcich pre zaradenie alebo nezaradenie osoby do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi nie je postupom v zmysle zákona č. 71/1967 Zb.. Preto odôvodnenie rozsudku krajského súdu v časti, ktorou ustálil, že vec má byť posúdená podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p., ako aj v časti, v ktorej ustálil, že útvar žalovaného je správnym orgánom a oznámenie je rozhodnutím, považoval žalovaný na nesprávne, nemajúce oporu v O.s.p. ani ostatných všeobecne záväzných právnych predpisoch Slovenskej republiky, ani právnej teórii a súdnej praxi. Vo vzťahu k odôvodneniu rozsudku krajského súdu v časti tákajúcej sa samotného oznámenia, cit: „Z obsahu predmetného rozhodnutia ani z obsahu spisu však nevyplýva, že by bolo vykonané dokazovanie ohľadom zisťovania skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi. List Prezídia Policajného zboru SR zo dňa 07,10.2013, ktorým žalovanému oznámil, že trestné stíhanie pre zločin prevádzačstva bolo zastavené, preto nemôže byť dostatočným dôkazom pre posúdenie statusu žalobkyne ako zraniteľnej osoby. Z obsahu spisu takisto nevyplýva, že by správne orgány z vlastnej iniciatívy iným spôsobom zisťovali, či žalobkyňa bola zraniteľnou osobou v zmysle definície vyššie citovaného nariadenia. Bez dostatočného zistenia skutkového stavu v tomto smere, je rozhodnutie ~ oznámenie o nezaradení do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi vydané predčasne a jeho prijaté závery sú pre súd nepreskúmateľné,“ uviedol žalovaný, že nakoľko útvar žalovaného nie je (a ani nebol) správnym orgánom a tiež z dôvodu, že útvar žalovaného žiadne rozhodnutie nevydával, považoval odporca vyššie uvedené odôvodnenie rozsudku krajského súdu za nesprávne. Poznamenal, že zisťovanie objektívneho skutkového stavu aj z vlastnej iniciatívy prináleží správnemu orgánu, nie však národnému koordinátorovi, ktorý nie je správnym orgánom, a táto povinnosť vyplýva správnemu orgánu jedine na základe zákona. To znamená buď na základe osobitného právneho predpisu, alebo tzv. všeobecného právneho predpisu pre správne konanie, ktorým je zákon č. 71/1967 Zb. (viď. § 32) Pokiaľ ide o „preskúmanie“ samotného oznámenia súdom, žalovaný k veci uviedol, že Nariadenie č. 47/2008 v čl. 2 uvádza, koho možno na účely tohto nariadenia považovať za obeť, pričom pojem „obeť“ predstavuje legislatívnu skratku pre pojem „obeť obchodovania s ľuďmi“ (zavedená v čl. 1 ods. 1 nariadenia č. 47/2008). V poznámke pod čiarou sa k pojmu obeť viažu nasledovné ustanovenia Trestného zákona - § 179, § 180, § 367. Z uvedeného vyplýva, že orgánom oprávneným určovať, či ide o obeť obchodovania s ľuďmi je orgán činný v trestnom konaní. Skonštatoval, že ak teda vyšetrovateľ právoplatne rozhodol o tom, že v danom prípade konanie nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu a teda ani trestného činu obchodovania s ľuďmi, nie je možné takúto osobu zaradiť do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Uviedol, že v prejednávanej veci vyšetrovateľ uznesením č. p.: UHCP-24/NJ-Z-2013 zo dňa 03.09.2013 právoplatne rozhodol o tom, že konanie nenaplnilo znaky skutkovej podstaty žiadneho trestného činu a teda ani trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 trestného zákona. Z obsahu odpovede príslušného orgánu (teda orgánu, ktorý viedol vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci) pre potreby národného koordinátora vyplýva, že počas vyšetrovania bola skúmaná aj možnosť spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi, avšak s negatívnym výsledkom (viď. písomnosť vyšetrovateľa č. p.: PPZ- HCP-BPNMZ-396/2013 z 07.10.2013). To znamená, že ak sa v oznámení uvádza, že žalobkyňu nie je možné považovať za obeť v zmysle nariadenia č. 47/2008, mal žalovaný za to, že vychádzal z informácií získaných na to príslušným orgánom. Okrem toho uznesenie vyšetrovateľa, v zmysle ktorého bolo dôvodné podozrenie z toho, že by sa žalobkyňa stala obeťou, bolo vyvrátené, nadobudlo právoplatnosť ešte pred podaním návrhu na zaradenie žalobkyne do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Teda už v čase podania návrhu na zaradenie žalobkyne do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi bolo podozrenie, že by sa žalobkyňa mala stať obeťou obchodovania s ľuďmi vyvrátené, pretože na to príslušný orgán toto podozrenie prešetril a na základe výsledkov vyšetrovania bolo zistené, že takéto podozrenie tu neexistuje. Vzhľadom k uvedenému mal žalovaný za to, že aj v tejto časti je odôvodnenie rozsudku krajského súdu v rozpore s požiadavkami na riadne odôvodnenie rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu podľa odporcu vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a trpí takými vadami, ktoré mali za následok nesprávne právne posúdenie veci a trpí aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný mal za to, že súd nesprávne právne posúdil prejednávanú vec tým, že nariadenie č. 47/2008 posudzoval ako iný právny predpis v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., ktorý obsahuje vymedzenie pôsobnosti Správneho poriadku. Uvedené nariadenie je len interným aktom žalobcu, nie všeobecne záväzným právnym predpisom, podľa ktorého sa rozhoduje o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických alebo právnických osôb. V tejto súvislosti poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sžo 106/2008, v ktorom sa uvádza: „pozitívne vymedzenie pôsobnosti správneho poriadku je určené dvoma znakmi: - predmetom konania je rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických a právnických osôb - ide teda o individuálne rozhodovanie v konkrétnej veci v oblasti verejnej správy, ktoré sa týka určitých konkrétnych subjektov, - musí ísť o také konanie, v ktorom o uvedených veciach rozhodujú správne orgány, ktorými sú orgány verejnej správy. Aplikuje sa tak v oblasti vydávania individuálnych správnych aktov (rozhodnutí), forme činnosti orgánov verejnej správy, ktorá je výsledkom rozhodovania správneho orgánu v procese aplikácie práva na konkrétny subjekt; správny poriadok sa nevzťahuje na oblasť vydávania normatívnych správnych aktov (uznesenia, opatrenia), ani na vydávanie vnútorných aktov orgánov verejnej správy smerujúcich svojimi účinkami dovnútra organizácie a zaväzujúcich len podriadené útvary, prípadne členov (normatívne inštrukcie, individuálne služobné pokyny).“ 2. Nedostatok vecnej príslušnosti Krajského súdu v Bratislave Ak mal krajský súd za to, že oznámením žalovaného boli dotknuté práva a právom chránené záujmy žalobkyne, vec mal podľa žalovaného posúdiť ako konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa piatej časti piatej hlavy O. s. p. (§ 250v a nasl.). zmysle § 250v ods. 1 O. s. p. odporca uviedol, že súdnej ochrany sa môže domáhať osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím. Jedná sa teda o prípady, v ktorých zasahoval orgán verejnej správy do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa, avšak inak ako vydaním rozhodnutia. takomto prípade však krajský súd nebol na prejednanie žalobného návrhu žalobkyne vecne príslušný. 3. Neprihliadnutie na uplynutie prekluzívnych lehôt, ktoré mal pred ďalším postupom vo veci krajský súd skúmať ex offo Krajský súd posúdil žalobný návrh podľa ustanovení § 247 ods.1 - 3, nakoľko považoval oznámenie o nezaradení obete do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi č. KM- OPK-2013/003117-002 zo dňa 10.10.2013 za rozhodnutie. Žalovaný však zhodnotil, že toto oznámenie nemá atribúty rozhodnutia, pričom ani orgán, ktorý ho vydal, nie je správnym orgánom v zmysle definície obsiahnutej vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Žalovaný postupoval v zmysle nariadenia č. 47/2008, v zmysle ktorého informovanie o zaradení/ nezaradení osoby do programu ochrany obetí obchodovania s ľuďmi prebieha len medzi mimovládnou organizáciou a ministerstvom. Nejestvuje tu ustanovenie o povinnosti doručovať akékoľvek oznámenie, informácie a údaje osobe, o ktorej zaradenie do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi mimovládna organizácia požiadala. Až mimovládna organizácia je tým orgánom, ktorý poskytuje obeti starostlivosť a zabezpečuje služby v prípade zaradenia obete do tohto programu, teda táto organizácia je tým orgánom, ktorý zabezpečuje komunikáciu s dotknutou osobou. IOM Medzinárodnej organizácii pre migráciu bolo oznámenie žalovaného o nezaradení obete do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi č. KM-OPK-2013/003117-002 zo dňa 10.10.2013 zaslané listom zo dňa 15.10.2013, pričom táto následne informovala žalobkyňu o jej nezaradení do tohto programu (presný dátum nie je žalovanému známy), nakoľko listom zo dňa 07.11.2013, doručeným Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa 20.11.2013, sa žalobkyňa dožadovala zaslania tohto oznámenia. Je teda nepochybné, že už dňa 07.11.2013 mala vedomosť o tom, že nebola zaradená do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Na základe tejto žiadosti sa žalovaný niekoľkokrát pokúsil žalobkyni doručiť vyrozumenie o postupe pri vybavovaní žiadostí o zaradenie do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, a to listom č. p.: KM- OPK-2013/003690 zo dňa 12.12.2013, ktorý sa dňa 27.12.2013 a taktiež 31.12.2013 vrátil žalovanému s vyznačeným dôvodom nedoručenia „adresát neznámy“. Žalovaný sa opätovne pokúsil doručiť toto vyrozumenie listom č. p.: KM-OPK-2014/000054 zo dňa 13.01.2014, ktorý si žalobkyňa prevzala dňa 16.01.2014. Dňom 16.01.2014 bola teda žalobkyňa informovaná o stave žiadosti IOM Medzinárodnej organizácie pre migráciu o zaradenie žalobkyne do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Tento dátum je podľa odporcu možné považovať za najneskorší možný deň začatia plynutia lehoty na podanie žaloby. Občiansky súdny poriadok ustanovuje prekluzívnu lehotu 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, v ktorej je žalobca povinný podať žalobný návrh na súd. Žalobkyňa podala žalobný návrh dňa 31.07.2014, teda po uplynutí viac ako 6 mesiacov odo dňa doručenia informácie o stave žiadosti o zaradenie do programu od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Žalobkyňa teda podala žalobný návrh až po uplynutí prekluzívnej lehoty a z tohto dôvodu mal odporca za to, že súd by mal oneskorene podaný žalobný návrh odmietnuť. Taktiež ak by sa súd rozhodol posudzovať žalobu podľa ustanovení § 250v O.s.p., je táto podaná oneskorene. V zmysle ustanovenia § 250 v ods. 3 O.s.p. návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. Žalobkyňa sa o jej nezaradení do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi dozvedela najneskôr dna 07.11.2013, kedy adresovala žalovanému žiadosť o zaslanie tohto oznámenia. Lehota 30 dní teda uplynula už v roku 2013, teda aj v tomto prípade by súd mal žalobný návrh zamietnuť ako neprípustný. 4. Vada konania Odporca uviedol, že vada konania, je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré je priznané tak článkom 46 Ústavy SR, ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR je za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavku na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom stanovuje § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku sa uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa k veci vyjadril odporca prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom tohto ustanovenia možno konštatovať, že úplný, ale i čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia je v rozpore s tam uvedenými požiadavkami. Tak isto aj existencia extrémneho nesúhlasu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami (napr. prípad, kedy právne závery nevyplývajú zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii, uvádzanie len všeobecných súhrnných zistení bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené) je v rozpore s požiadavkami uvedenými v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami účastníka. Porušením tohto práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa preto účastníkovi konania takto odníma možnosť náležité skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko zo dňa 09.12.1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I.ÚS 226/2003 zo dňa 12.05.2004), Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 171/2005 z 27.04.2006) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie. Spravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom prejednávanej veci. Rozhodnutie súdu musí v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na základe ktorých je založené (III. ÚS 119/03 z 16.09.2003). Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 192/2006 z 03.11.2006, ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so širokými súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Absencia jasného a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, č1. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zásada spravodlivosti sa vzťahuje na celé súdne konanie. Spravodlivosť znamená aj povinnosť súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom prejednávanej veci. Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný.“ V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR 7Cdo/500/2014 zo dňa 24.03.2015: predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1) odňatie možnosti konať pred súdom, 2.) to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3.) možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. ... Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.08.2001 II. ÚS 14/2001, z 13.novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).“ Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (napríklad nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 77/02, z 27. novembra 2002). Vychádzajúc z uvedeného mal žalovaný za to, že v predmetnom konaní došlo zo strany konajúcich súdov k vážnym pochybeniam a tiež mal za to, že v tomto prípade existujú a sú dané relevantné odvolacie dôvody. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a žalobný návrh nesprávne právne posúdil, neprihliadal na uplynutie prekluzívnych lehôt a rozhodoval o veci, na ktorú nebol vecne príslušný v zmysle § 9 O.s.p. Podľa žalovaného sa jedná o také vady, ktorých právnym následkom by malo byť zrušenie rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konane. IV. Vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu žalovaného 1. Žalovaný namietal rozsudok krajského súdu z dôvodu, že nemá „postavenie správneho orgánu“ a že oznámenie žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013, ktoré žalobkyňa napadla žalobou, „nie je možné považovať za rozhodnutie“. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 247 O.s.p., v zmysle ktorého podlieha súdnemu prieskumu len rozhodnutie a postup správneho orgánu, a preto krajský súd pochybil, keď „ustálil, že vec má byť posúdená podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p.“ K týmto tvrdeniam žalovaného žalobkyňa uviedla, že ustanovenia § 247 a § 248 O.s.p., obsahujúce klauzulu preskúmavania rozhodnutí a postupov správnych orgánov, je nevyhnutné vykladať v spojitosti s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy SR: „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd." Ústavný súd SR v tejto súvislosti konštatoval: „Súčasťou obsahu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nielen právo každého domáhať sa svojho práva na súde alebo na inom orgáne Slovenskej republiky, ale aj právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch. Z toho vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch, lebo ináč v ňom nemôže chrániť svoje práva a právom chránené záujmy.“ (I. Ú S 5/02) Najvyšší súd SR k tomu uviedol: „Ak sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov. V dôsledku toho v prípade, keď sa rozhodnutie, resp. postup orgánu verejnej správy (bez ohľadu na jeho druh, či formálne označenie), dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené.“(5Sžo/245/2010) Žalobkyňa podala žalobu proti „postupu a oznámeniu žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013“, ktorým žalovaný rozhodol o nezaradení žalobkyne do Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len „Program“). Žalovaný síce formálne označil svoje rozhodnutie ako „oznámenie“, avšak z materiálneho hľadiska ide podľa žalobkyne o rozhodnutie žalovaného, pretože sa dotýka základných práv a slobôd žalobkyne a preto nesmie byť vylúčené zo súdneho prieskumu. Okolnosť, že žalobou napadnuté „oznámenie“ žalovaného je rozhodnutím, teda právnym aktom dotýkajúcim sa základných práv a slobôd, vyplýva z jeho konkrétnych právnych následkov. Právnym následkom zaradenia osoby do Programu je (i) vznik určitých oprávnení takejto osoby v podobe ekonomických, sociálnych, psychických, zdravotných a iných prostriedkoch podpory osoby podľa čl. 7 ods. 2 Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 47/2008 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len „Nariadenie ministra“) a tiež (ii) právny následok upravený v § 88 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z .z. o pobyte cudzincov, podľa ktorého „Rozhodnutie o zaistení stráca platnosť zaradením osoby do programu ministerstva vnútra na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi." Právne následky (ne)zaradenia osoby do Programu sú teda spojené najmä s ľudskou dôstojnosťou, osobnou slobodou, hmotným zabezpečením, vzdelaním, zdravotnou starostlivosťou, ktoré patria do škály základných práv a slobôd. Záver krajského súdu, že rozhodnutím žalovaného „mohlo dôjsť k ukráteniu práv žalobkyne“ je podľa názoru žalobkyne v súlade s právnymi a faktickými dôsledkami rozhodnutia žalovaného o (ne)zaradení osoby do Programu. V podobnom prípade to konštatovalo aj uznesenie Mestského súdu v Prahe č. 10 A 278/2010 - 37 zo dňa 03.11.2011, podľa ktorého „Je treba videt, že zarazením žalobce do Programu mu vznikají určitá práva a povinnosti, což ostatné sám žalovaný výslovné priznáva, a to ve forme poradenství, asistence a dalších služeb (napr. možnost poskytnutí ubytovaní).“ Mala za to, že ku kľúčovej otázke tohto konania, teda či sa rozhodnutie žalovaného o (ne)zaradení osoby do Programu dotýka základných práv a slobôd takejto osoby, sa žalovaný v odvolaní vôbec nevyjadril. Inak povedané, žalovaný svoj záver o tom, že žaloba žalobkyne nespadá pod piatu časť druhej hlavy OSP neoprel o to, že by sa rozhodovanie žalovaného nedotýkalo základných práv a slobôd žalobkyne, ale založil ho na formálnom dôvode, totiž, že žalovaný nemá „postavenie správneho orgánu“. Vo vzťahu k takejto argumentácii žalovaného poukázala na svoje stanovisko zo 04.11.2015, v ktorom poukázala na charakteristické prvky konania a rozhodovania žalovaného, ktoré odôvodňujú záver o žalovanom ako o správnom orgáne rozhodujúcom v oblasti verejnej správy (žalovaný v predmetnom prípade rozhodoval o nakladaní s verejnými prostriedkami a žalovaný vystupoval v procese posudzovania o zaradení do Programu v nadriadenej pozícii voči žalobkyni, čo je znakom autoritatívneho rozhodovania). Poznamenala, že hmotnoprávny základ pre rozhodovanie žalovaného nepredstavuje len Nariadenie ministra, ale v zmysle čl. 13 ods. 1 Ústavy SR aj Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, publikovaný ako oznámenie MZV SR č. 487/2008 Z. z. (ďalej len „Dohovor“), Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/36/EÚ z 05.04.2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí obchodovania, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SVV (ďalej len „Smernica“) a zákon o pobyte cudzincov (§ 88 ods. 10 a § 58 ods. 4 písm. d)), na ktorý Nariadenie ministra odkazuje. Ak sa teda v tomto súdnom konaní žiada zodpovedať otázka, či žalobkyňa je aktívne legitimovanou na podanie žaloby a či oznámenie žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013 je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, tak adekvátnym kritériom pre zodpovedanie tejto otázky je ústavnoprávne hľadisko, ktoré je nadradené pri výklade zákonných a podzákonných noriem. Z ústavnoprávneho hľadiska pritom vyplýva, že každý má právo byť účastníkom konania, v ktorom sa rozhoduje o jeho právach (žalovaný rozhodoval o právach žalobkyne) a každý sa môže obrátiť na súd, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy (žalobkyňa podanou žalobou namieta ukrátenie svojich práv). Tým bola opodstatnená vecná príslušnosť Krajského súdu v Bratislave. 2. Žalovaný riadne zistil, či bola žalobkyňa obeťou obchodovania s ľuďmi. K tomu žalobkyňa uviedla, že podanou žalobou namietla, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav (keďže žalovaný vychádzal len z okolnosti, že sa nevedie v jej veci trestné stíhanie pre trestný čin obchodovania s ľuďmi) a že žalovaný nesprávne posúdil vec (keď neodôvodnene a neprimerane reštriktívne vykladal podmienky poskytnutia pomoci a podpory tým, že za kľúčové podklad považoval okolnosť existencie/neexistencie trestného stíhania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi). Krajský súd sa vo svojom rozsudku potvrdil, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, jeho rozhodnutie je predčasné a závery pre súd nepreskúmateľné. Žalovaný sa s týmto záverom krajského súdu nestotožnil a tvrdí, že skutkový stav zistil dostatočne tým, že vychádzal z písomnosti vyšetrovateľa č. PPZ-HCP-BPNMZ-396/2013 zo 7. októbra 2013. Uvedený list má informovať o výsledku trestného konania zastaveného uznesením ČVS: UHCP-24/NJ-Zv v - 2013 zo dňa 3. septembra 2013 (trestné konanie vo veci trestného činu prevádzačstva). Žalobkyňa ďalej poznamenala, že súhlasí s názorom krajského súdu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, pretože predmetné konanie zastavené uznesením ČVS: UHCP-24/NJ-Zv v - 2013 zo dňa 3. septembra 2013 sa viedlo pre podozrenie z trestného činu prevádzačstva (a nie pre podozrenie z trestného činu obchodovania s ľuďmi), z čoho vyplýva aj zameranie vyšetrovacích úkonov. Pre naplnenie znakov skutkovej podstaty prevádzačstva sa preverujú odlišné okolnosti, ako pre overenie naplnenia znakov skutkovej podstaty obchodovania s ľuďmi. Pokiaľ sa aj žalovaný odvoláva na vetu z listu PPZ-HCP-BPNMZ-396/2013 zo 7. októbra 2013 o skúmaní možnosti spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi, poukázala na spoľahlivosť takéhoto skúmania pre riadne vyšetrenie podozrenia zo spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi, ak v predmetnom trestnom konaní boli vypočutí iba traja svedkovia: žalobkyňa, jej bývalý manžel a jeho družka, pričom napríklad v inom súvisiacom prebiehajúcom trestnom konaní pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej alebo zverenej osoby bolo vypočutých vyše 20 svedkov (okresné riaditeľstvo PZ v Trnave, Odbor kriminálnej polície, ČVS: ORP-1126/1-OVK-TT-2013 St). Uvedené trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej alebo zverenej osoby sa viedlo v súvislosti s okolnosťami správania sa jej bývalého manžela voči žalobkyni v spoločnej domácnosti. Zdôraznila, že faktom naďalej zostáva, že orgány činné v trestnom konaní doposiaľ neviedli žiadne trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi a teda neviedli vyšetrovanie zamerané na zistenie, či boli v prípade žalobkyne naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi. Preto sú vyjadrenia orgánov činných v trestnom konaní na margo možnosti spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi nedostatočným podkladom pre rozhodovanie žalovaného o zaradení žalobkyne do Programu, ak túto možnosť vyšetrovatelia skúmali mimo hlavnej línie vyšetrovania (prevádzačstvo, týranie) a nenesú za to ani zodpovednosť voči prokurátorovi. Podľa žalobkyne je pritom podstatné, že Dohovor ani Smernica nestanovujú, že by predpokladom poskytnutia pomoci a podpory (zaradenia do Programu) bolo začatie trestného stíhania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi, prípadne vznesenie obvinenia, podanie obžaloby alebo odsúdenie páchateľa. Ak si žalovaný vyložil ustanovenia Nariadenie ministra tak, že poskytnúť pomoc a podporu (zaradiť do Programu) možno iba osobe, ktorú za poškodenú označil orgán činný v trestnom konaní v konaní o trestnom čine obchodovania s ľuďmi, takýto výklad nie je v súlade s medzinárodným a únijným právom. Úlohou žalovaného ako správneho orgánu bolo samostatne, s ohľadom na tvrdené a preukázané skutočnosti, vyhodnotiť existenciu dôvodného podozrenia /odôvodnenej indície/ dôvodnej domnienky, že osoba bola obeťou obchodovania s ľuďmi. Tieto pojmy nemajú priamu nadväznosť na predpoklady začatia trestného stíhania, obvinenia či obžaloby podľa Trestného poriadku, preto sa žalovaný nemôže spoliehať výlučne na závery orgánov činných v trestnom konaní, čo však urobil. Dohovor ani Smernica nepodmieňujú poskytovanie pomoci a podpory obeti obchodovania s ľuďmi existenciou trestné konania alebo určitým štádiom trestného konania podľa vnútroštátneho práva. Dohovor ako aj Smernica definujú obeť obchodovania s ľuďmi určitými znakmi (konanie, prostriedky a účel), ktoré sú na úrovni Slovenskej republiky prevzaté súčasne ako znaky skutkovej podstaty trestného činu obchodovania s ľuďmi podľa § 179 Trestného znaky, ale to neznamená, že by poskytnutie pomoci a podpory obetiam obchodovania s ľuďmi ako medzinárodný záväzok Slovenskej republiky bolo viazané na vykonanie určitých úkonov orgánov činných v trestnom konaní. Žalovaný sa za účelom riadneho zistenia skutkového stavu obrátil na orgány činné v trestnom konaní, ktoré síce nepotvrdili existenciu trestného konania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi v prípade žalobkyne, čo však samo osebe nevylučuje zaradenie žalobkyne do Programu a poskytnutie pomoci a podpory. Keďže nevedenie trestného konania pre trestný čin obchodovania s ľuďmi nie je v zmysle právnej úpravy (Dohovor a Smernica) prekážkou pre poskytnutie pomoci a podpory, bolo úlohou žalovaného vyhodnotiť všetky dostupné informácie vo vzájomnej súvislosti, k čomu však nedošlo a žalovaný vychádzal výlučne z informácie orgánov činných v trestnom konaní. Preto je podľa žalobkyne neopodstatnená odvolacia námietka žalovaného o tom, že žalovaný zistil skutkový stav dostatočne. 3. Podľa žalovaného žaloba bola podaná po lehote. Žalovaný namietal, že súd preskúmal žalobu žalobkyne z 31. júla 2014 napriek tomu, že rozhodnutie žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013 bolo zaslané mimovládnej organizácii IOM listom zo dňa 15. októbra 2013 ako aj napriek tomu, že žalovaný vyrozumel žalobkyňu o postupe žalovaného pri vybavovaní žiadosti o zaradenie do Programu listom č. p.: KM-OPK-2014/000054 zo dňa 13. januára 2014, ktorý žalobkyňa prevzala dňa 16. januára 2014. Žalobkyňa uviedla, že s uvedeným chápaním lehôt a súvisiacich skutočností žalovaným sa nestotožňuje, pričom poukázala na to, že rozhodnutie žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013 nikdy nebolo doručované alebo doručené žalobkyni a mimovládna organizácia IOM nebola zástupcom žalobkyni v konaní pred žalovaným v zmysle § 17 Správneho poriadku, ktorý sa na konanie a postup žalovaného vzťahoval. Žalobkyňa poukázala tiež na okolnosť, že žalovaný nespochybňuje skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013 žalovaný nikdy nedoručil (a ani sa nepokúsil doručiť) žalobkyni a to i napriek tomu, že ho o to žalobkyňa žiadala listom zo dňa 7. novembra 2013. Okolnosť, že žalobkyňa sa sprostredkovane dozvedela o nezaradení do Programu, nezbavuje žalovaného postupovať pri doručovaní svojho rozhodnutia v zmysle Správneho poriadku a teda doručiť rozhodnutie žalovaného žalobkyni do vlastných rúk v zmysle § 24 ods. 1 Správneho poriadku. Mala za to, že skutočnosť, že rozhodnutie žalovaného bolo doručené mimovládnej organizácii IOM, nemožno považovať za riadne splnenie povinnosti žalovaného doručiť rozhodnutie žalobkyni a to preto, lebo mimovládna organizácia IOM neplnila funkciu zástupcu žalobkyne v konaní pred žalovaným v zmysle § 17 Správneho poriadku ako aj preto, že doručením rozhodnutia žalovaného mimovládnej organizácii IOM nie je zabezpečený účinný prístup žalobkyni k opravnému prostriedku, a nakoniec aj preto, že kvôli povinnosti žalobkyne vykonať niektoré úkony osobne je potrebné doručovať písomnosti priamo žalobkyni podľa § 25 ods. 5 Správneho poriadku. To, že žalovaný vyrozumel žalobkyňu listom č. p.: KM-OPK-2014/000054 zo dňa 13. januára 2014 podľa názoru žalobkyne nemôže zhojiť nedostatok, že žalobkyni nebolo zaslané rozhodnutie žalovaného a to aj preto, lebo opačným názorom (ktorý zastáva žalovaný) by sa fakticky pripustilo, že v jednom konaní boli vydané o tejto istej otázke dve rozhodnutia (č. KM-OPK-2013/003117-02 z 10. októbra 2013 a č. p.: KM-OPK-2014/000054 zo dňa 13. januára 2014). Nie je prejavom dobrej vôle, ak sa žalovaný v tomto súdnom konaní bráni zmeškaním lehoty na podanie žaloby pomocou argumentácie, že list žalovaného č. p.: KM-OPK-2014/000054 zo dňa 13. januára 2014 má byť považovaný za doručenie jeho rozhodnutia, pričom obsahom tohto listu bolo, že už bolo vydané oznámenie o nezaradení žalobkyne do Programu zaslané mimovládnej organizácie IOM dňa 15. októbra 2015. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni ako účastníčke konania pred žalovaným nebolo doposiaľ doručené rozhodnutie žalovaného a teda sa s ňou nekonalo ako s účastníčkou konania. Zdôraznila, že na konanie pred žalovaným sa vzťahuje subsidiárne Správny poriadok (§ 1 ods. 1 Správneho poriadku). Zo subsidiárneho uplatnenia správneho poriadku na konanie pred žalovaným vyplýva, že proti rozhodnutiu žalovaného je prípustný opravný prostriedok -rozklad v zmysle § 61 Správneho poriadku, keďže Nariadenie ministra nevylučuje možnosť podať opravný prostriedok, ale o tejto otázke „mlčí“. Vzhľadom na skutočnosť, že so žalobkyňou sa nekonalo riadne ako s účastníčkou a nebolo jej doručené rozhodnutie žalovaného, podanou žalobou ako aj podaným odvolaním sa žalobkyňa dožaduje postupu podľa § 250b ods. 2 O.s.p. Žiadosť o včasné rozhodnutie vzhľadom na uvedenú argumentáciu, ktorou vyvracia odvolacie dôvody žalovaného navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol a rozhodol v zmysle odvolania žalobkyne. Osobitne poukázala na skutočnosť, že v zmysle § 250b ods. 3 O.s.p. je možné postupovať podľa § 250b ods. 2 O.s.p. iba do troch rokov od vydania rozhodnutia, teda v tomto prípade do 10. októbra 2016. Preto požiadala Najvyšší súd Slovenskej republiky, aby prihliadol na skutočnosť, že postup podľa § 250b ods. 2 O.s.p. je možný iba v lehote do 10. októbra 2016 a aby rozhodoval o tejto veci do tohto termínu. V opačnom prípade, teda ak Najvyšší súd Slovenskej republiky bude o tejto veci rozhodovať po 10. októbri 2016, nebude postup podľa § 250b ods. 2 O.s.p. možný - teda to, čoho sa žalobkyňa domáha. Ak by však Najvyšší súd Slovenskej republiky vracal vec Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, v takom prípade žiadala ešte o skoršie rozhodnutie vo veci, aby mal krajský súd reálny čas pre prípadné rozhodnutie podľa § 250b ods. 2 O.s.p. do 10. októbra 2016. S ohľadom na túto časovú okolnosť, preto primárne navrhla zmenu rozsudku krajského súdu. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť z dôvodu, že postupom súdu prvého stupňa bola žalobkyni odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 247 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 247 ods. 3 O.s.p., predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným. Podľa § 250 ods. 2 O.s.p., žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo. Podľa § 250b ods. 2 O.s.p., ak žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci správneho konania po vykonaní pokynu súdu na doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí. Podľa § 250b ods. 3 O.s.p., súd postupuje podľa odseku 2, len ak od vydania rozhodnutia, ktoré nebolo žalobcovi doručené, neuplynula lehota troch rokov. Podľa § 250i ods. 3 O.s.p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa č1. 1 ods. 1 Nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 47/2008 z 30. júna 2008 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, (ďalej len „nariadenie“), toto nariadenie ustanovuje podmienky poskytovania podpory a pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi (ďalej len „obeť“) a zabezpečenia ochrany ich základných ľudských práv, slobôd a dôstojnosti. Podľa č1. 1 ods. 2 nariadenia Program je súhrn činností uvedených v čl. 7, ktoré vykonáva ministerstvo a mimovládna organizácia alebo medzinárodná organizácia (ďalej len „mimovládna organizácia“), s ktorou ministerstvo uzavrelo zmluvu o poskytnutí finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky v súlade s osobitným predpisom na ochranu obetí Podľa č1. 1 ods. 3 nariadenia cieľom programu je poskytovať obetiam pomoc, zabezpečiť ochranu ich základných ľudských práv, slobôd a dôstojnosti, motivovať obete k podávaniu svedeckých výpovedí, ktoré uľahčia orgánom činným v trestnom konaní odhaľovanie, stíhanie a usvedčovanie páchateľov trestného činu obchodovania s ľuďmi. Podľa čl. 2 ods. 1 písm. b) nariadenia, na účely tohto nariadenia sa rozumie obeťou cudzinec alebo osoba bez štátnej príslušnosti (ďalej len „cudzinec“), u ktorého je dôvodné podozrenie, že sa na území Slovenskej republiky stal obeťou. Podľa čl. 3 nariadenia, na realizácii programu sa podieľajú tieto subjekty: národný koordinátor pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi (ďalej len „národný koordinátor“), ktorým je 2. štátny tajomník ministerstva, zástupcovia ministerstva, určených ústredných orgánov štátnej správy a samosprávy, mimovládna organizácia. Podľa čl. 9 nariadenia, program je financovaný z rozpočtovej kapitoly ministerstva. Mimovládna organizácia spolupracujúca s ministerstvom pri zabezpečení programu je financovaná z rozpočtovej kapitoly ministerstva formou dotácie. Podľa čl. 11 nariadenia, ministerstvo uzavrie s mimovládnou organizáciou zmluvu, v ktorej upraví najmä podmienky informovania ministerstva o všetkých skutočnostiach, majúcich vplyv na vzájomnú spoluprácu a spolupôsobenia pri všetkých aktivitách, potrebných na dosiahnutie účelu poskytnutých finančných prostriedkov. V predmetnom článku sú definované činnosti, ktoré má vykonávať mimovládna organizácia ako sprostredkovateľ medzi ministerstvom a obeťou. Podľa čl. 1 ods. 1 Dohovoru Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi, vyhláseného oznámením Ministerstva zahraničných vecí SR č. 487/2008, (ďalej len dohovor) cieľmi tohto dohovoru sú: predchádzať a bojovať proti obchodovaniu s ľuďmi, pri zaručení rovnosti pohlaví; chrániť ľudské práva obetí obchodovania, vypracovať ucelený rámec na ochranu a pomoc obetiam a svedkom pri zaručení rovnosti pohlaví, ako aj zabezpečiť účinné vyšetrovanie a trestné stíhanie; podporovať medzinárodnú spoluprácu pri boji proti obchodovaniu s ľuďmi. Podľa čl. 4 Dohovoru, na účely tohto dohovoru: „obchodovanie s ľuďmi“ znamená zlákanie, prepravu, transfer, ukrývanie alebo prevzatie osôb prostredníctvom hrozby alebo použitia násilia alebo iných foriem donucovania, únosu, podvodu, klamstva, zneužitia moci alebo bezbranného postavenia alebo odovzdávania alebo prijímania platieb alebo výhod na dosiahnutie súhlasu osoby majúcej kontrolu nad inou osobou na účely vykorisťovania. Vykorisťovanie zahŕňa prinajmenšom vykorisťovanie na prostitúciu alebo iné formy sexuálneho vykorisťovania, nútenú prácu alebo služby, otroctvo alebo praktiky podobné otroctvu, zotročovanie alebo odoberanie orgánov; súhlas obete „obchodovania s ľuďmi“ na plánované vykorisťovanie uvedené v písmene a) tohto článku je irelevantný, ak boli použité akékoľvek spôsoby uvedené v písmene a); zlákanie, preprava, transfer, ukrývanie alebo prevzatie dieťaťa na účely vykorisťovania sa považuje za „obchodovanie s ľuďmi“ aj vtedy, ak nezahŕňa žiadny zo spôsobov uvedených v písmene a) tohto článku; „dieťa“ znamená osobu mladšiu ako osemnásť rokov; „obeť“ znamená každú fyzickú osobu, ktorá je predmetom obchodovania s ľuďmi, ako je to definované v tomto článku. Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru, každá zmluvná strana prijme legislatívne alebo iné opatrenia potrebné na identifikáciu obetí v spolupráci s inými zmluvnými stranami a príslušnými podpornými organizáciami. Každá zmluvná strana zabezpečí, že ak majú príslušné orgány dôvod domnievať sa, že osoba bola obeťou obchodovania s ľuďmi, táto osoba nebude vyhostená z jej územia, pokiaľ príslušné orgány neukončili identifikačný postup obete trestného činu ustanoveného v článku 18 tohto dohovoru, a podobne zabezpečí, že takejto osobe bude poskytnutá pomoc ustanovená v článku 12 ods. 1 a 2. Podľa čl. 2 ods. 1 až 4 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ (ďalej len smernica), členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby sa za trestné činy považovali tieto úmyselné skutky: Zlákanie, preprava, presun, ukrývanie alebo prevzatie osôb vrátane výmeny alebo odovzdania kontroly nad týmito osobami na účely vykorisťovania, a to prostredníctvom hrozby alebo použitia násilia alebo iných foriem donucovania, únosu, podvodu, klamstva, zneužitia moci alebo zraniteľného postavenia, alebo odovzdávania či prijímania platieb alebo výhod na dosiahnutie súhlasu osoby majúcej kontrolu nad inou osobou (ods. 1). Osoba sa nachádza v zraniteľnom postavení, keď nemá inú reálnu alebo prijateľnú možnosť, než sa podvoliť súvisiacemu zneužitiu (ods. 2). Vykorisťovanie zahŕňa prinajmenšom zneužívanie iných osôb na prostitúciu alebo iné formy sexuálneho vykorisťovania, nútenú prácu alebo služby vrátane žobrania, otroctvo alebo praktiky podobné otroctvu, nevoľníctvo alebo zneužívanie na trestnú činnosť, alebo odoberanie orgánov (ods. 3). Súhlas obete obchodovania s ľuďmi s vykorisťovaním, či už zamýšľaný, alebo skutočný, je nepodstatný, ak bol použitý ktorýkoľvek zo spôsobov uvedených v odseku 1 (ods. 4). Podľa článku 11 ods. 1 a 2 Smernice, členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby sa obetiam poskytla pomoc a podpora pred začatím trestného konania, počas neho a primeraný čas po jeho skončení s cieľom umožniť im výkon práv ustanovených v rámcovom rozhodnutí 2001/220/SW a v tejto smernici (ods. 1). Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými sa zabezpečí, aby sa osobe poskytla pomoc a podpora bezodkladne po tom, ako príslušné orgány získajú odôvodnenú indíciu, že táto osoba mohla byť obeťou ktoréhokoľvek z trestných činov uvedených v článkoch 2 a 3. V prejednávanom prípade má odvolací súd za preukázané, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 6S/162/2014-108 zo dňa 27.11.2015 tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c) a d) O.s.p. Predmetom preskúmavacej činnosti súdu prvého stupňa bolo oznámenie žalovaného č. KM- OPK-2013/003117-02 zo dňa 10.10.2013, ktorým žalovaný rozhodol o tom, že žalobkyňu nezaraďuje do programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi (ďalej len „Program“) dôvodiac, že žalobkyňu nie je možné považovať za obeť v zmysle čl. 2 ods. 1 písm. b) nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 47/2008 o zabezpečení programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi v znení nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 170/2010. V dôvodoch rozhodnutia krajský súd uviedol, že nakoľko je rozhodnutie žalovaného spôsobilé ukrátiť práva žalobkyne podlieha súdnemu prieskumu. V ďalšom uviedol, že žalobkyňa nie je, resp. nemala byť účastníčkou správneho konania, keďže okruh účastníkov konania je vymedzený v čl. 3 nariadenia ministra vnútra Slovenskej republiky č. 47/2008, tým pádom jej nebolo nutné napadnuté rozhodnutie doručiť. Dodatočné uloženie povinnosti doručiť rozhodnutie žalovaného žalobkyni nepovažoval za účelné. Záverom zhodnotil, že vo veci nedošlo k vykonaniu zisťovania ohľadom skutočnosti, či žalobkyňu je alebo nie je možné považovať za zraniteľnú osobu v zmysle nariadenia, preto je predmetné rozhodnutie žalovaného vydané predčasne a jeho závery sú pre súd nepreskúmateľné. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu v tej časti, v ktorej tento ustálil, že preskúmavané oznámenie žalovaného podlieha súdnemu prieskumu. V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že v zmysle nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 354/08-50 zo dňa 22.01.2009, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/196/2001 zo dňa 29.04.2002 a sp. zn. 10Sžd/36/2011 zo dňa 01.08.2012) môžu byť predmetom preskúmania súdom, rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Súdna prax ustálila, že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb. Pojem „rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu a nie formy. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Najvyšší súd považuje za nepochybné, že napadnutým oznámením žalovaného mohla byť žalobkyňa dotknutá na svojich právach, najmä s poukazom na to, že právnym následkom zaradenia žalobkyne do Programu by bol vznik určitých oprávnení v podobe špecifikovanej v čl. 7 nariadenia ministra. Akékoľvek argumenty smerujúce k tomu, že oznámenie žalovaného o nezaradení žalobkyne do Programu nemožno považovať za rozhodnutie, tým pádom nespadá pod súdny prieskum vo svetle vyššie uvedeného neobstoja. Rovnako tak neobstojí argumentácia v prospech tvrdenia, že žalovaný pri rozhodovaní o zaradení, resp. nezaradení žalobkyne do Programu nevykonával pôsobnosť v oblasti verejnej správy. Vo vzťahu k nariadeniu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 47/2008 zo dňa 30.06.2008 (ďalej len „nariadenie“), ktoré krajský súd v zmysle ustanovenia § 1 ods. 1 Správneho poriadku považoval za osobitný predpis, ktorý v čl. 3 s názvom Subjekty programu obsahuje výpočet účastníkov správneho konania najvyšší súd uvádza, že s uvedeným názorom krajského súdu nie je možné súhlasiť. Nariadenie, ktoré predstavuje interný predpis, vnútornú riadiacu a organizačnú normu, nemožno stotožniť s osobitným predpisom, ktorého existenciu a uplatnenie na konanie predpokladá ustanovenie § 1 ods. 1 Správneho poriadku, keď uvádza, že Správny poriadok sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. To znamená, že čl. 3 nariadenia nie je možné označiť za článok vymedzujúci okruh účastníkov konania. Článok 3 nariadenia je nutné chápať len ako ustanovenie upravujúce subjekty podieľajúce sa na realizácii Programu, ktorých konkrétne povinnosti a úlohy v súvislosti s realizáciou Programu sú upravené v ďalších článkoch nariadenia. Následne sa na konanie vo veci, predovšetkým vo vzťahu k tretím subjektom, ktoré nie sú viazané interným predpisom (nariadením) vyžaduje aplikácia všeobecného predpisu o správnom konaní vrátane právnej úpravy účastníkov konania. Žalobkyni podľa najvyššieho súdu patrí postavenie účastníka správneho konania, ktoré jej vyplýva zo subsidiárneho uplatnenia § 14 ods. 1 Správneho poriadku. Na základe uvedeného, dospel najvyšší súd k záveru, že krajský súd nesprávne ustálil, že žalobkyňa nebola, resp. nemala byť účastníkom správneho konania a preto nebolo potrebné doručovať jej napadnuté rozhodnutie žalovaného. Naopak, krajský súd mal postupovať v zmysle ustanovenia § 250b ods. 2 a 3 O.s.p. a po overení tvrdenia žalobkyne, že ako účastníčke správneho konania jej nebolo doručené rozhodnutie (oznámenie) žalovaného mal uložiť žalovanému povinnosť doručiť žalobkyni oznámenie o jej nezaradení do Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi. Krajský súd pochybil, ak žalobkyňu nepovažoval za účastníčku správneho konania, pochybil ak neuložil žalovanému povinnosť doručiť napadnuté rozhodnutie žalobkyni a pochybil aj v tom, že napriek tomu, že žalobkyňu nepovažoval za žalobcu v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. (žalobcom je osoba, ktorá ako účastník správneho konania tvrdí, že bola rozhodnutím správneho orgánu ukrátená na svojich právach alebo osoba, s ktorou sa nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo) nakoľko podľa krajského súdu nebola účastníčkou správneho konania a ani ňou byť nemala, prejednal žalobu ňou podanú podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Najvyšší súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že vo vyššie uvedenom tvrdení krajského súdu vidí vnútorný logický rozpor, nakoľko krajský súd na jednej strane tvrdí, že žalobkyňa mohla byť rozhodnutím žalovaného ukrátená na svojich právach, avšak na strane druhej tvrdí, že nebola a ani nemala byť účastníkom správneho konania, následne krajský súd prejednal jej žalobu, na podanie ktorej by na základe uvedeného nebola oprávnená. Na základe uvedeného je potom zjavné, že krajský súd sa nevysporiadal dostatočne s otázkou účastníctva rovnako ako sa nevysporiadal ani s otázkou plynutia lehôt, keď tým, že prejednal žalobu v podstate určil, že bola podaná v lehote aj napriek tomu, že oznámenie žalovaného nebolo žalobkyni nikdy doručené. Ak teda krajský súd posúdil včasnosť podania žaloby podľa § 250b, mal povinnosť uznať žalobkyňu ako účastníčku správneho konania a tak uložiť žalovanému povinnosť doručiť žalobkyni oznámenie o jej nezaradení do Programu. Na tomto mieste najvyšší súd dáva do pozornosti odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy zo dňa 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej len „Odporúčanie“), ktoré obsahuje niekoľko základných princípov, ktorými by sa mal riadiť každý orgán verejnej správy vo vzťahu k súkromným osobám. Právo na dobrú verejnú správu potom vyjadruje právo súkromnej osoby, aby mu štát garantoval, že verejná správa bude fungovať na princípoch dobrej verejnej správy. Základné princípy dobrej správy podľa Odporúčania obsahujú napríklad princíp dodržiavania zákonnosti, resp. viazanosť právom, rovného zaobchádzania, vylúčenia diskriminácie, objektivity a nestrannosti, predvídateľnosti, legitímnych očakávaní, primeranosti, zodpovednosti alebo zásady činnosti správnych orgánov. Právo na dobrú správu je uznané aj v čl. 41 ods. 1 Charty základných ľudských práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), podľa ktorého má každá osoba právo, aby inštitúcie a orgány Únie riešili jej záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranom čase. Právo jednotlivca na dobrú správu, podobne ako napr. právo na azyl, nepatrí medzi typické základné ľudské práva priamo uznané Dohovorom. Preto sa neaplikujú princípy dobrej správy ako také, ale všeobecné právne princípy (princíp rovnosti, viazanosti právom, proporcionality). Presadzovanie všeobecných právnych princípov v členských štátoch Rady Európy zabezpečujú najmä súdy v rámci ústavného a správneho súdnictva. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jeho správneho kolégia (napr. rozsudok sp. zn. 1Sžo/28/2009 zo dňa 08.02.2011, rozsudok sp. zn. 1Sžr/54/2013 zo dňa 19.03.2013) vyplýva, že uplatnenie princípov dobrej správy v právnej praxi znamená, že každé rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené, aby bolo transparentné a preskúmateľné. V rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr/54/2013 zo dňa 19.03.2013 k otázke súladnosti s dobrou verejnou správou najvyšší súd uviedol: Najvyšší súd nesmie pripustiť, aby morálny rozmer práva, ktorý sa od nepamäti odvíja od mravných kategórií, ktorými sú napríklad dobro, slušnosť a správnosť (ekvita) alebo spravodlivosť, bol počas prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia. Zákonodarca uvedené pojmy morálky tradične zakotvuje do súkromnoprávnych pravidiel správania prostredníctvom takých normatívnych korektorov, ako sú dobrá viera, dobré mravy alebo poctivý obchodný styk. V poslednom čase nadobúda na význame pôsobenie dobrých mravov aj pri kultivovanom výkone verejnej správy prostredníctvom vrchnostenských orgánov, a to formou príkazu nie iba na výkon zákonným spôsobom ale na výkon dobrej verejnej správy. Predovšetkým na medzinárodnej úrovni došlo postupne k vnášaniu prvkov dobrej verejnej správy do jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov. Napríklad prostredníctvom Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z.) bola vyslovená jasná požiadavka na riadne spravovanie verejných vecí a verejného majetku vrátane vytvorenia etických pravidiel správania verejných činiteľov, ako účinného nástroja potierania korupcie (preambula a čl. 8 Dohovoru OSN). Takisto do tejto oblasti je podľa Najvyššieho súdu možné zahrnúť Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (2007) 7 o dobrej verejnej správe, ako aj článok 41 v spojení s článkom 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie. V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva predovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych spoločenstiev, resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, Good Administration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie. Ústavný súd SR konštatoval: „V čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sú zakotvené ústavné princípy a demokratické hodnoty, ktoré vytvárajú vo svojom súhrne a vzájomnej previazanosti koncept materiálneho právneho štátu.“ (PL ÚS 17/08). Ústavný súd SR tiež konštatoval na adresu všetkých štátnych orgánov: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (PL ÚS 10/98) . Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( II. ÚS 85/06). K aplikácii čl. 46 ods. 1 ústavy Ústavný súd SR uviedol: „Podstatou základného práva na inú právnu ochranu (napr. orgánom štátnej správy) je umožniť každému reálny prístup k takému orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy (I. ÚS 84/97) . Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno ignorovať ich účel a zmysel, ktorý nie je možné hľadať len v slovách a vetách toho ktorého predpisu, v ktorom sú vždy prítomné aj princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi. Prílišný formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru znamená porušenie základných práv (nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 7. marca 2012, sp. zn. I. ÚS 1826/11) Pod prehnaným formalizmom sa rozumie interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel právnej úpravy (nález Ústavného súd Slovenskej republiky zo dňa 07.07.2011, sp. zn. IV. ÚS 283/2011). Najvyšší súd má za to, že koncepciu materiálneho právneho štátu možno v prejednávanom prípade naplniť iba spôsobom, ktorý zaručí žalobkyni ako účastníčke správneho konania, aby jej bolo doručené oznámenie o nezaradení do Programu podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, pretože nedoručenie takéhoto oznámenia by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, s princípmi dobrej verejnej správy a bolo by najmä popretím základného práva na spravodlivú súdnu ochranu. Na základe uvedených právnych skutočností, najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích námietok žalobkyne ako aj žalovaného dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.). Najvyšší súd v súvislosti s ďalším konaním odkazuje súd prvého stupňa na postup upravený v ustanovení § 250b ods. 2 a 3 O.s.p. a zdôrazňuje, že bude jeho povinnosťou v ďalšom konaní pokračovať v načrtnutej línii v zmysle právneho názoru vysloveného najvyšším súdom. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.