Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/515/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202763 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1111202763.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: H. J., Q.. XX.XX.XXXX, U. T., K.Q. XX, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Zámocká 22, proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na zdraví titulom bolestného 11.611,55 eur s príslušenstvom, titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 6.400,86 eur s príslušenstvom a 50% zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 16. mája 2013 č.k. 15C/15/2011-103 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a tomuto na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 11.611,55 euro s príslušenstvom titulom bolestného, 6.400,86 euro s príslušenstvom titulom sťaženia spoločenského uplatnenia a 50% zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, súčasne žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2/Vychádzal zo zistenia, že žalobca dňa 29.08.2008 ako spolujazdec vodiča H. U. vo vozidle M.. J. U. T. so slovenským evidenčným číslom BB-232 CI sa stal účastníkom dopravnej nehody v úseku štátnej cesty I. triedy Č.. XX T. M., T. Č. N., kedy vodič H. U. pri prejazde križovatkou riadenou svetelnou signalizáciou nerešpektoval červený svetelný signál, vošiel do križovatky, kde sa zrazil s dodávkovým motorovým vozidlom M.. T. W. s českým evidenčným číslom XAXXXXX, ktoré viedol vodič S. X.. V dôsledku zrážky navrhovateľ utrpel vážne poškodenia zdravia. Za uvedený čin bol H. U. trestným rozkazom Okresného súdu T. U. z 13.07.2010 pod č.k. 3T 142/2010-304 uznaný vinným. Prevádzkovateľ motorového vozidla zn. J. U. T. so slovenským evidenčným číslom U.-XXX O. mal uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalovaným. Následkom úrazu dopravnou nehodou žalobca utrpel subdurálny hematóm vpravo, zlomeniu bázy lebečnej vľavo, zlomeninu bimaleolárnu členka vpravo, zlomeninu lonových kostí vľavo, tržno zmliaždenú ranu na pravom ramene, tržno zmliaždenú ranu na obočí vľavo, zlomeninu sánky, zlomeninu čeľuste, poškodenie 7. hlavného nervu vľavo, zlomeninu stropu očnice vpravo bez posunu, zlomeninu acetabula vľavo a ďalšie menej závažné poranenia, ktoré si vyžiadali liečbu spojenú s práceneschopnosťou. V dôsledku uvedených zranení je žalobca obmedzený v pohybe, nemôže behať ani skákať, nesmie zaťažovať chrbticu, prežíva chronické bolesti, rýchlo sa unaví, pri záťaži mu samovoľne slzí oko, nedokáže sa sústrediť, je náladový, podráždený. 3/Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Nehoda dňa 29.08.2008, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia žalobcu, sa stala na území Českej republiky a preto je potrebné ustáliť právny poriadok ktorého štátu bude rozhodný pre odškodnenie žalobcu. Podľa čl. 3 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody vyhl. č. 130/1976 Zb. (ďalej už len Dohovor), rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Keďže k dopravnej nehode došlo na území Č. N. v úseku št. cesty Z.. W. Č.. XX T. M., podľa názoru žalovanej rozhodné právo je právo Českej republiky. Výnimky v danom prípade nemožno aplikovať vzhľadom k tomu, že na nehode boli zúčastnené vozidlá rôznych štátov a preto uplatnenie výnimky z čl. 3 neprichádza do úvahy. Túto skutočnosť potvrdzuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimosúdne záväzky (RÍM II), ktorý hovorí o aplikácii tohto nariadenia až od 11.01.2009, čiže po dopravnej nehode, ktorá nastala 29.08.2008. Poukázala na čl. 28 (RÍM II) podľa ktorého toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnými stranami sú jeden alebo viacero členských štátov v čase prijatia tohto nariadenia a ktoré ustanovujú kolízne normy pre mimozmluvné záväzky. Čl. 8 Dohovoru v bode 4. určuje spôsob a rozsah náhrady škody. V Českej republike zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je upravená zák. č. 168/1999 Sb. a v Slovenskej republike zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je upravená zák. č. 381/2004 Z.z. Žalovaná poverila usporiadaním nárokov svojho zahraničného partnera Allianz pojišťovna, a.s. Praha, ktorá žalobcovi na základe predloženej zdravotnej dokumentácie podľa vyhl. č. 440/2001 Sb. plnila 12.05.2009 za 670 bodov pri hodnote bodu 120,-CK titulom bolestného 80.400,-CK (3.255,-EUR). Bolestné bolo zvýšené podľa § 6 bod 1 písm. a) vyhl. č. 440/2001 Sb. pri položke S 3250 o 50% t.j. o 20 bodov; pri položke S 045 o 50% t.j. o 35 bodov, spolu o 55 bodov čo pri hodnote bodu 120,-CK je 6.600,-CK (253,65 EUR) ktoré uhradila 30.06.2009. Podľa posudku z 20.06.2010 titulom bolestného podľa vyhl. č. 440/2001 Sb. plnila 24.08.2010 za 80 bodov pri hodnote bodu 120,-CK titulom bolestného 9.600,-CK (387,80 EUR). Titulom bolestného bolo žalobcovi poskytnuté plnenie vo výške 3.896,45 EUR. 4/Titulom sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej už len SSU) na základe posudku z 20.06.2010 zahraničný partner žalovanej žalobcovi plnil 24.08.2010 za 2.550 bodov pri hodnote bodu 120,-CK 306.000,-CK (12.361,14 EUR). Vo vzťahu k mimoriadnemu zvýšeniu odškodnenia za SSU uplatneného žalobcom podľa práva Slovenskej republiky zák. č. 437/2004 Z.z., predpokladom mimoriadneho zvýšenia je invalidita, ktorá žalobcom preukázaná nebola. Žalobca v súčasnej dobe pracuje ako vodič z povolania, má dvanásťhodinové smeny, preto podľa názoru žalovanej žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre mimoriadne zvýšenie SSU. Keďže právna úprava Českej republiky (vyhl. č. 440/2001 Zb.) podľa ktorej žalovaná žalobcovi plnila, takúto podmienku nemá, žalovaná žalobcovi plnila v časti mimoriadneho zvýšenia SSU vo výške 50%. S plnením podľa práva Slovenskej republiky žalovaná nesúhlasila, majúc za to, že takéto plnenie by bolo v rozpore s Dohovorom. 5/Žalobca bol názoru, že podľa kapitoly II., čl. 4 ods. 2 Nariadenia európskeho parlamentu a rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) možno aplikovať § 4 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z.z. a preto výška náhrady za bolesť podľa § 5 ods.1 zák. č. 437/2004 Z.z. predstavuje 15.508,-EUR (990 bodov pri hodnote jedného bodu podľa § 5 ods. 2 zák.č. 437/2004 Z.z. v roku 2008 x 14,46 EUR = 14.316,-EUR a za 80 bodov pri hodnote jedného bodu podľa § 5 ods. 2 zák.č. 437/2004 Z.z. v roku 2009 x 14,89 EUR = 1.192,-EUR). Keďže žalovaná plnila vo výške 3.896,45 EUR, žalobca si titulom bolestného uplatňuje rozdiel 11.611,55 EUR (15.508,- EUR - 3.896,45 EUR). 6/Súd prvej inštancie v prvom rade riešil otázku použitia práva, či bude aplikovať právny poriadok SR - zák. č. 437/2004 Z.z., alebo právny poriadok ČR -vyhl. č. 440/2001 Zb., pričom konštatoval s poukazom na čl. 3 vyhl. č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody účinnej ku dňu dopravnej nehody, že rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Konštatoval, že pred nariadením RÍM II sa pre kolíziu riešenia mimozmluvných záväzkov aplikovali pravidlá medzinárodného práva súkromného - zák. č. 97/1963 Zb. Z uvedeného vyplýva, že riešenie deliktu upravuje medzinárodné právo súkromné - zák. č. 97/1963 Zb., vyhl. č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody a Nariadenie európskeho Parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II). Treba však konštatovať, že RÍM II podľa kapitoly VII. čl. 32 v spojení s kapitolou VII. čl. 31 možno uplatniť od 11. januára 2009; a že k dopravnej nehode došlo 29.08.2008, pre posúdenie uplatneného nároku nie je možné RÍM II aplikovať. Preto súd pri posudzovaní nároku vychádzal z medzinárodného práva súkromného zák. č. 97/1963 Zb., v rámci ktorého existujú špeciálne úpravy, akou je vyhl. č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody. Z preambuly Dohovoru vyplýva, že nadobudol platnosť pre Československú socialistickú republiku dňom 11.07.1976. V konaní nebolo preukázané, že by Československá socialistická republika, resp. Česká alebo Slovenská republika zmluvu vypovedali. Keďže v čase dopravnej nehody Dohovor existoval, Česká i Slovenská republika sú ním viazané, preto súd pre uplatnený nárok aplikoval Dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody. 7/Súd prvej inštancie teda posudzoval nárok podľa práva štátu miesta vzniku škody, t.j. Českej republiky, ktoré upravuje vyhl. č. 440/2001 Sb. 8/V ďalšom súd prvej inštancie dospel k názoru, že žalovaná žalobcovi plnila v súlade so zákonom, s právom platným v Českej republike, pričom žalobcovi plnila nielen náhradu za základné bodové ohodnotenie bolestného a SSU, ale i mimoriadne zvýšenie SSU vo výške 50% tak, ako žalobca žiadal. Keďže pre uplatnenú náhradu je rozhodné právo Českej republiky, pričom žalovaná v súlade s týmto žalobcovi plnila tak, ako je vyššie uvedené, súd prvej inštancie žalobu zamietol. 9/O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žiadne trovy neuplatnila. 10/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie videl jednak v posúdení uplatneného nároku žalobcu iba podľa práva Českej republiky, ako aj v nesprávnej aplikácii tohto práva. Súhlasil so záverom prvoinštančného súdu, že pre posúdenie uplatneného nároku je potrebné aplikovať v čase nehody účinný čl. 3 vyhl. č. 130/1976 Zb. Podľa jeho názoru však mu patrí odškodnenie minimálne v rozsahu stanovenom slovenskou právnou úpravou, a to s poukazom na § 4 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, podľa ktorého ak ide o škodu spôsobenú prevádzkou tuzemského motorového vozidla na území iného členského štátu, poškodenému sa poskytne poistné plnenie v rozsahu poistenia zodpovednosti podľa právnych predpisov členského štátu, na ktorého území bola škoda spôsobená, ak sa podľa tohto zákona alebo na základe poistnej zmluvy neposkytuje poistné plnenie v širšom rozsahu. Ak v danom prípade žalovaná hodnotí rozsah poistného plnenia z hľadiska rozsahu odškodňovaných nárokov, žalobca naopak tvrdí, že rozsah poskytnutého poistného plnenia sa má hodnotiť vo vzťahu ku každému odškodňovanému nároku samostatne. Ak teda podľa slovenského právneho poriadku prichádza do úvahy odškodnenie bolestného a SSU v širšom rozsahu, má sa poškodenému takéto odškodnenie poskytnúť. Žalobca poukázal na nariadenie RÍM II iba na podporu svojej argumentácie, že jeho výklad § 4 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z.z. má aj nezanedbateľný eurokonformný rozmer, nakoľko je súladný so súčasnou únijnou legislatívou určujúcou rozhodné právo pre posúdenie uplatnených nárokov. Podľa článku 4 ods. 2 nariadenia RÍM II ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba, majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny. Skutočnosť, že občan SR Jozef Boris spôsobil vedením vozidla poisteného v Slovenskej republike škodu inému občanovi SR (žalobcovi) podľa názoru tohoto plne odôvodňuje výklad § 4 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z.z. v súlade s logikou článku 4 ods. 2 neskôr účinného nariadenia RÍM II. Nakoľko prvoinštančný súd postupoval v rozpore s vyššie uvedenou argumentáciou, čo viedlo výlučne k aplikácii českej právnej úpravy, dopustil sa podľa odvolateľa nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia navyše absentuje aspoň čiastočné objasnenie dôvodov, pre ktoré prvoinštančný súd odmietol aplikovať § 4 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z.z. Žalobca videl nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom takisto v neúplnej aplikácii rozhodnej českej právnej úpravy, keď žalobca namietal záver prvoinštančného súdu, že žalovaná plnila žalobcovi mimoriadne zvýšenie SSU vo výške 50 %. Žalobca sa domáhal zvýšenia odškodnenia SSU o 50 % postupom podľa § 4 ods. 5 zák. č. 381/2001 Z.z. v spojení s § 6 ods. 3 a § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. Nesprávnosť postupu prvoinštančného súdu spočíva v tom, že tento mal najprv z hľadiska § 7 ods. 3 vyhl. č. 440/2011 Sb. posúdiť rozsah primeraného odškodnenia uplatnených nárokov podľa českej právnej úpravy a až v prípade, ak by takto vyčíslené odškodnenie nedosahovalo rozsah odškodnenia podľa slovenskej právnej úpravy, mal podľa § 4 ods. 5 zákona číslo 381/2001 Z.z. pristúpiť k priznaniu dodatočného odškodnenia, postupom podľa zák. č. 437/2004 Z.z. Keďže prvoinštančný súd v danom prípade aplikoval iba § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 6 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 440/2001 Sb. a vôbec sa v rozhodnutí nevysporiadal so zákonnou možnosťou aplikácie § 7 ods. 3 vyhl. č. 440/2001 Sb., jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci, navyše absentuje posúdenie, či sa v prípade žalobcu jedná z hľadiska vytrpených bolestí a závažných trvalých následkov o prípad hodný mimoriadneho zreteľa. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov navrhol žalobca, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. 11/Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázala na správnu aplikáciu čl. 3 vyhl. č. 130/1976 Zb., teda aplikáciu vnútorných predpisov štátu, na území ktorého došlo k nehode, keď navyše účastníkmi nehody boli motorové vozidlá z rôznych štátov a preto nebolo možné použitie výnimky z článku 3 Dohovoru. Rozhodné právo v zmysle čl. 8 Dohovoru určuje spôsob a rozsah náhrady škody, ktorý rozsah právne predpisy tak Českej ako aj v Slovenskej republike upravujú totožne. Žalobca opätovne v odvolaní podľa žalovanej zamieňa termín „rozsah“ s termínom „výška náhrady škody“. Keďže slovenská právna úprava poskytuje odškodnenie v rovnakom rozsahu (rozdiel je len v inej hodnote bodu), aplikácia českého právneho predpisu bola v danom prípade správna. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 12/Podaním zo dňa 7. januára 2014 (po uplynutí lehoty na podanie odvolania voči napadnutému rozsudku) žalobca korigoval svoj právny názor vyslovený v odvolaní, podľa ktorého s argumentáciou prvoinštančného súdu o nemožnosti uplatnenia nariadenia RÍM II na daný prípad súhlasil. Podľa žalobcu je nariadenie RÍM II pre určenie rozhodného práva priamo aplikovateľným právnym predpisom z dôvodu, že podľa čl. 297 ods. 1 tretia a štvrtá veta ZFEÚ legislatívne akty sa uverejňujú v Úradnom vestníku Európskej únie, nadobúdajú účinnosť dňom, ktorý je v nich stanovený, alebo ak takýto deň nie je stanovený, dvadsiatym dňom po ich uverejnení. Nariadenie RÍM II sa v zmysle čl. 32 uplatňuje od 11. 1. 2009, keďže toto výslovne nestanovuje dátum svojej účinnosti, nadobudlo účinnosť 20. dňom po zverejnení, teda už 20. 8. 2007. Podľa čl. 31 sa nariadenie uplatní na skutočnosti, ktoré spôsobili škodu a ku ktorým došlo po nadobudnutí jeho účinnosti, to znamená po 20. 8. 2007. Keďže sa nariadenia uplatňuje až od 11. 1. 2009, súd, ktorý bude rozhodovať o škodovej udalosti, ktorá nastala po 20. 8. 2007, by mal aplikovať svoje vnútroštátne kolíznej normy, ak vyhlási rozhodnutie do 11. 1. 2009. Ak však rozhodnutie vyhlási až po 11. 1. 2009, mal byť pre určenie rozhodného právneho poriadku použiť nariadenie RÍM II. Keďže prvoinštančný súd meritórne rozhodol dňa 16. mája 2013, pre posúdenie uplatnených nárokov žalobcu zo škodovej udalosti zo dňa 29. 8. 2008 mal v zmysle čl. 4 ods. 2 nariadenia RÍM II aplikovať ako rozhodné právo slovenskú právnu úpravu, teda zákon č. 437/2004 Z.z. 13/Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyššie označenému podaniu žalobcu poukázala na čl. 28 nariadenia RÍM II, podľa ktorého toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnými stranami súd jeden alebo viacero členských štátov v čase prijatia tohto nariadenia a ktoré ustanovujú kolízne normy pre mimozmluvné záväzky. V zmysle uvedeného podľa žalovanej zostáva rozsah použitia vyhl. č. 130/1976 Zb. Dohovoru nedotknutý pred použitím nariadenia RÍM II a má prednosť pred jeho použitím. Rozhodným právom podľa Haagskeho dohovoru v danom prípade bolo právo Českej republiky, ktoré na posúdenie nároku žalobcu aj bolo uplatnené. 14/Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, platného a účinného od 1.7.2016 / ďalej len „CSP“/ ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15/Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 16/Vzťahy z dopravných nehôd sú vlastne mimozmluvné záväzkové vzťahy, ktoré sa dajú definovať ako súkromnoprávne vzťahy (záväzky), ktoré medzi stranami nevznikli uzatvorením zmluvy, ale na základe porušenia povinnosti stanovenej právnym predpisom, tzv. delikty. Medzi základné metódy úpravy súkromnoprávnych vzťahov s medzinárodným prvkom používaných v pozitívnych právnych poriadkoch patria metódy kolízne a priame. Kolízna metóda je založená na kolíznych normách a predstavuje zvláštny prípad právnych noriem v oblasti medzinárodného práva súkromného. Štát prostredníctvom týchto noriem upravuje vo svojom právnom poriadku súkromnoprávne vzťahy s medzinárodným prvkom. Prostredníctvom kolíznych noriem sa dá vyriešiť kolízia právnych poriadkov dotknutých štátov tým, že sa podľa nej určí, ktorým právnym poriadkom sa daný vzťah s medzinárodným prvkom riadi. Tento výber rozhodného práva je prevádzaný pomocou pevne stanovených pravidiel, vďaka čomu je zachovaná zákonnosť a právna istota účastníkov. Nezáleží pritom na obsahu hmotnoprávnych noriem, ktoré budú použité a na výsledku ich použitia. Kolízna norma pritom chápe s výnimkou výhrady verejného poriadku vlastný i cudzí právny poriadok ako rovný. 17/Priame normy sú väčšinou vo forme medzinárodných zmlúv. Vyznačujú sa používaním zvláštnych hmotnoprávnych noriem určených len pre úpravu súkromnoprávnych vzťahov s medzinárodným prvkom. Tieto normy samy obsahujú úpravu práv a povinností účastníkov súkromnoprávnych vzťahov s medzinárodným prvkom, tzn. upravujú ich priamo bez odkazu na niektorý právny poriadok a použijú sa pre úpravu vzťahov pre ktoré sú určené bezprostredne, bez toho, aby ich použitiu predchádzalo použitie kolíznej normy. V oblasti mimozmluvných záväzkových vzťahov, konkrétne z dopravných nehôd však žiadne priame normy neexistujú, preto sa používajú len normy kolízne. 18/V podstate teda pramene úpravy kolízneho riešenia dopravných nehôd s medzinárodným prvkom môžeme nájsť na troch úrovniach: a. Nariadenie Rím II - únijná úroveň; b. Haagsky dohovor - medzinárodné zmluvy; c. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom (ZMPS)- vnútroštátna úroveň. 19/Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II), ktoré bolo prijaté 11. 7. 2007, je prvým nariadením EÚ, ktoré súhrnne unifikuje kolízne právo, a to pre oblasť mimozmluvných záväzkov. Jeho cieľom je zjednotiť rozdielne kolízne normy jednotlivých členských štátov Európskej únie určujúce rozhodné právo, ktoré použije príslušný súd v prípade cezhraničných sporov z mimozmluvných záväzkových vzťahov. 20/Čo sa týka pôsobnosti, nariadenie sa podľa jeho článku I odst. 1 vzťahuje na mimozmluvné záväzkové vzťahy občianskeho a obchodného práva v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov, ku ktorým prišlo od doby účinnosti nariadenia, tzn. od 11. 1. 2009 (čl. 31 nariadenia). Článok 31 Časové uplatnenie Toto nariadenie sa uplatní na skutočnosti, ktoré spôsobili škodu a ku ktorým došlo po nadobudnutí jeho účinnosti. Článok 32 Dátum uplatnenia Toto nariadenie sa uplatňuje od 11. januára 2009 okrem článku 29, ktorý sa uplatňuje od 11. júla 2008. 21/V súlade so zásadou jednotnosti aplikácie únijného práva a z univerzálnej použiteľnosti nariadenia Rím II vyplýva, že má v rozsahu svojej aplikácie prednosť pred ZMPS. 22/Niektoré preklady Nariadenia v čl. 31 používajú výraz „po nadobudnutí jeho platnosti“, teda 20.8.2007. Oficiálny preklad používa výraz „po nadobudnutí jeho účinnosti“, ktorým sa rozumie moment začatia jeho uplatňovania, čo je deň 11. január 2009 v zmysle čl. 32. V každom prípade však Nariadenie Rím II stanovuje v čl. 28 odst. 1, že týmto Nariadením nie je dotknuté použitie medzinárodných dohovorov, ktorých stranou je jeden alebo viacero členských štátov ku dňu prijatia tohto nariadenia a ktoré stanoví kolízne normy pre mimozmluvné záväzkové vzťahy. Haagsky dohovor, ktorým sú viazané niektoré členské i nečlenské štáty EÚ, obsahuje vlastné kolízne normy pre mimozmluvné záväzkové vzťahy. Rozsah použitia Haagskeho dohovoru teda zostáva Nariadením Rím II nedotknutý a má pred nariadením prednosť. Článok 28 Vzťah k existujúcim medzinárodným dohovorom 1. Toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnými stranami sú jeden alebo viacero členských štátov v čase prijatia tohto nariadenia a ktoré ustanovujú kolízne normy pre mimozmluvné záväzky. 23/Pokiaľ medzinárodná zmluva, v tomto prípade Haagsky dohovor (Dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody, publ. ako vyhl. č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody) spĺňa podmienky uvedené v čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, má v prípade, kedy obsahuje inú úpravu než norma vnútroštátneho pôvodu, teda ZMPS, aplikačnú prednosť. 24/Podľa čl. 3 Dohovoru, rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na ktorého území došlo k nehode (lex loci delicti). Čl. 4 však stanovuje z čl. 3 výnimky, a to: a. V prípade, že sa na nehode účastní iba jedno vozidlo, registrované v inom štáte než kde došlo k nehode, sú rozhodné vnútorné predpisy štátu registrácie pre určenie zodpovednosti: · Vo vzťahu k vodičovi, vlastníkovi alebo inej osobe, majúcej právo k vozidlu bez ohľadu na ich bydlisko, · Vo vzťahu k postihnutej osobe, ktorou je cestujúci, ktorého bydlisko je v inom štáte, než kde došlo k nehode · Vo vzťahu k postihnutej osobe nachádzajúcej sa mimo vozidla v mieste nehody, keď má bydlisko v štáte registrácie. V prípade, že sú postihnuté dve alebo viac osôb, určí sa rozhodné právo pre každú z nich individuálne. b. Keď sa podieľajú na nehode dve alebo viac vozidiel, platí ustanovenie písm. a) iba v tom prípade, že všetky vozidlá sú registrované v tom istom štáte. c. V prípade, že jedna alebo viac osôb nachádzajúcich sa na mieste nehody mimo vozidlo alebo vozidla sa podieľa na nehode, ustanovenie písm. a) a b) platí len vtedy, keď všetky tieto osoby majú trvalý pobyt v štáte registrácie. To isté platí, aj keď sú tieto osoby rovnako postihnuté nehodou. 25/V súdenej veci z okolností, za ktorých došlo k dopravnej nehode (žalobca dňa 29.08.2008 ako spolujazdec vodiča Jozefa Borisa vo vozidle zn. Mercedes Benz Vito so slovenským evidenčným číslom BB-232 CI sa stal účastníkom dopravnej nehody v úseku štátnej cesty Z.. W. Č.. XX T. M., T. Č. N., kedy vodič H. U. pri prejazde križovatkou riadenou svetelnou signalizáciou nerešpektoval červený svetelný signál, vošiel do križovatky, kde sa zrazil s dodávkovým motorovým vozidlom zn. Volkswagen Transporter s českým evidenčným číslom 7A84273, ktoré viedol vodič S. X.) je zrejmé, že ide o situáciu, kedy jednak bola vozidlom registrovaným v Slovenskej republike na území iného štátu spôsobená škoda na inom vozidle, registrovanom v inom štáte (vo vzťahu ku ktorej škode by bolo potrebné použiť vnútorné predpisy štátu, na ktorého území došlo k nehode v zmysle čl. 3 Dohovoru, pri súčasnom konštatovaní nemožnosti použitia výnimky v zmysle čl. 4 písm. b/ Dohovoru), a jednak o situáciu, kedy škoda bola spôsobená vozidlom registrovaným v Slovenskej republike postihnutej osobe, ktorá bola cestujúcim v tomto vozidle a ktorej bydlisko je v inom štáte (Slovenská republika) než kde došlo k nehode. Práve s poukazom na uplatňovaný nárok v konaní vyplýva, že nie je rozhodujúce, aký počet vozidiel sa na nehode účastnil, keď nárok na náhradu škody v súdenej veci uplatňuje žalobca ako poškodená osoba, pri nehode cestujúca vo vozidle škodcu. Za týchto okolností je potom nevyhnutné konštatovať, že vo vzťahu k postihnutej osobe, ktorou je cestujúci s bydliskom v inom štáte, než kde došlo k nehode, sú rozhodné vnútorné predpisy štátu registrácie vozidla, v zmysle čl. 4. písm. a/ Dohovoru. 26/Ak teda súd prvej inštancie posudzoval nárok uplatnený žalobou podľa práva štátu miesta vzniku škody, t.j. Českej republiky, vec nesprávne právne posúdil (nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery), z ktorého dôvodu neostalo odvolaciemu súdu než zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP a vrátenie veci tomuto na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom súd posúdi uplatnený nárok uplatnený žalobou podľa predpisov Slovenskej republiky. 27/Toto rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).