Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/314/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202763 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1111202763.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: H. J., Q.. XX.XX.XXXX, U. E., Q. XXX/XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Heydukova 12, proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na zdraví titulom bolestného 11.611,55 eur s prísl., titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 6.400,86 eur s prísl. a 50% zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 9.381,- eur s prísl., na odvolanie žalobcu i žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 2. marca 2017 č.k. 15C/15/2011-169 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom bolestného 11.611,- eur s úrokom z omeškania ročne vo výške 9% zo sumy 10.806,78 eur od 24.08.2009 do zaplatenia a vo výške 9% zo sumy 803,40 eur od 15.10.2010 do zaplatenia, ďalej povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom sťaženia spoločenského uplatnenia 220,- eur s úrokom z omeškania ročne 9% zo sumy 6.401,- eur od 15.10.2010 do 04.03.2013 a vo výške 9% zo sumy 220,- eur od 05.03.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol, vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok 709,50 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2/Vychádzal zo zistenia, že žalobca dňa 29.08.2008 ako spolujazdec vodiča H. U. vo vozidle zn. J. U. T. so slovenským evidenčným číslom U.-XXX O. sa stal účastníkom dopravnej nehody v úseku štátnej cesty I. triedy č. 49 v Zlíne, v Českej republike, kedy vodič H. U. pri prejazde križovatkou riadenou svetelnou signalizáciou nerešpektoval červený svetelný signál, vošiel do križovatky, kde sa zrazil s dodávkovým motorovým vozidlom zn. T. W. s českým evidenčným číslom XAXXXXX, ktoré viedol vodič S. X.. V dôsledku zrážky žalobca utrpel vážne poškodenia zdravia. Za uvedený čin bol H. U. trestným rozkazom Okresného súdu v Brezne z 13.07.2010 pod č.k. 3T 142/2010-304 uznaný vinným. Prevádzkovateľ motorového vozidla zn. J. U. T. so slovenským evidenčným číslom U.-XXX O. mal uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla so žalovanou. 3/Žalovaná so žalobou nesúhlasila. Nehoda dňa 29.08.2008, pri ktorej došlo k poškodeniu zdravia žalobcu, sa stala na území Českej republiky a preto je potrebné ustáliť právny poriadok ktorého štátu bude rozhodný pre odškodnenie žalobcu. Podľa čl. 3 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody vyhl. č. 130/1976 Zb. (ďalej už len Dohovor), rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Keďže k dopravnej nehode došlo na území Českej republiky v úseku št. cesty I. triedy č. 49 v Zlíne, podľa názoru žalovanej rozhodné právo je právo Českej republiky. Výnimky v danom prípade nemožno aplikovať vzhľadom k tomu, že na nehode boli zúčastnené vozidlá rôznych štátov a preto uplatnenie výnimky z čl. 3 neprichádza do úvahy. Túto skutočnosť potvrdzuje Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 864/2007 o rozhodnom práve pre mimosúdne záväzky (RÍM II), ktorý hovorí o aplikácii tohto nariadenia až od 11.01.2009, čiže po dopravnej nehode, ktorá nastala 29.08.2008. Poukázala na čl. 28 (RÍM II) podľa ktorého toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnými stranami sú jeden alebo viacero členských štátov v čase prijatia tohto nariadenia a ktoré ustanovujú kolízne normy pre mimozmluvné záväzky. Čl. 8 Dohovoru v bode 4. určuje spôsob a rozsah náhrady škody. V Českej republike zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je upravená zák. č. 168/1999 Sb. a v Slovenskej republike zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je upravená zák. č. 381/2004 Z.z. Žalovaná poverila usporiadaním nárokov svojho zahraničného partnera Allianz pojišťovna, a.s. Praha, ktorá žalobcovi na základe predloženej zdravotnej dokumentácie podľa vyhl. č. 440/2001 Sb. plnila 12.05.2009 za 670 bodov pri hodnote bodu 120,-CK titulom bolestného 80.400,-CK (3.255,-EUR). Bolestné bolo zvýšené podľa § 6 bod 1 písm. a) vyhl. č. 440/2001 Sb. pri položke S 3250 o 50% t.j. o 20 bodov; pri položke S 045 o 50% t.j. o 35 bodov, spolu o 55 bodov čo pri hodnote bodu 120,-CK je 6.600,-CK (253,65 EUR) ktoré uhradila 30.06.2009. Podľa posudku z 20.06.2010 titulom bolestného podľa vyhl. č. 440/2001 Sb. plnila 24.08.2010 za 80 bodov pri hodnote bodu 120,-CK titulom bolestného 9.600,-CK (387,80 EUR). Titulom bolestného bolo žalobcovi poskytnuté plnenie vo výške 3.896,45 EUR. 4/Titulom sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej už len SSU) na základe posudku z 20.06.2010 zahraničný partner žalovanej žalobcovi plnil 24.08.2010 za 2.550 bodov pri hodnote bodu 120,-CK 306.000,-CK (12.361,14 EUR). Vo vzťahu k mimoriadnemu zvýšeniu odškodnenia za SSU uplatneného žalobcom podľa práva Slovenskej republiky zák. č. 437/2004 Z.z., predpokladom mimoriadneho zvýšenia je invalidita, ktorá žalobcom preukázaná nebola. Žalobca v súčasnej dobe pracuje ako vodič z povolania, má dvanásťhodinové smeny, preto podľa názoru žalovanej žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre mimoriadne zvýšenie SSU. Keďže právna úprava Českej republiky (vyhl. č. 440/2001 Zb.) podľa ktorej žalovaná žalobcovi plnila, takúto podmienku nemá, žalovaná žalobcovi plnila v časti mimoriadneho zvýšenia SSU vo výške 50%. S plnením podľa práva Slovenskej republiky žalovaná nesúhlasila, majúc za to, že takéto plnenie by bolo v rozpore s Dohovorom. 5/Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom zo 16.05.2013 pod č.k. 15C/15/2011-103 tak, že žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že pre uplatnený nárok je rozhodné právo Českej republiky, podľa ktorého žalovaná v celom rozsahu plnila. Predmetné rozhodnutie oprel o skutočnosť, keďže k dopravnej nehode došlo 29.08.2008, nie je možné aplikovať RÍM II, ktorý podľa kapitoly VII. čl. 32 v spojení s kapitolou VII. čl. 31 možno pre posúdenie uplatneného nároku uplatniť až od 11.01.2009. 6/Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu uznesením z 21.09.2016 pod č.k. 5Co/515/2013-148 v poradí prvý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vo vzťahu k postihnutej osobe ktorou je cestujúci s bydliskom v inom štáte, než kde došlo k nehode, sú rozhodné vnútorné predpisy štátu registrácie vozidla v zmysle čl. 4 písm. a) Dohovoru. Keďže súd uplatnený nárok posúdil podľa práva štátu miesta vzniku škody, t.j. Českej republiky, vec posúdil nesprávne a uložil súdu posúdiť vec podľa predpisov Slovenskej republiky. 7/Súd prvej inštancie v teraz napadnutom rozsudku konštatoval, že medzi stranami nie je sporné bodové hodnotenie bolestného posudkami J.. N. U. v celkovej výške 1 070 bodov, ani výška hodnoty jedného bodu. Rovnako nie je sporné bodové hodnotenie SSÚ posudkom J.. N. U. vo výške 1 260 bodov, ani výška hodnoty jedného bodu. Sporná ostala samotná výška, ktorá spočíva v rozdiele výpočtu, keď žalovaná uplatnené nároky žalobcovi poukázala podľa prepočtu predpisov platných v Českej republike, ako i otázka mimoriadneho zvýšenia SSÚ o 50%. 8/Pri určení výšky náhrady za bolesť súd vychádzal zo základného počtu bodov určených znaleckými posudkami J.. N. U. v posudku z 30.04.2009, kde určil 990 bodov x 14,46 eur = 14.315,40 eur. V posudku z 20.06.2010 určil 80 bodov x 14,89 eur = 1.191,20 eur. Bolestné spolu 15.506,60 eur. Titulom bolestného žalovaná plnila dňa 12.05.2009 (č.l. 16) sumu 3.255,-eur, dňa 30.06.2009 (č.l. 17) sumu 253,65 eur, dňa 31.07.2009 (č.l. 18) sumu 387,80 eur, spolu 3.896,45 eur. Rozdiel je 15.506,60 - 3.896,45 = 11.610,15 eur a súd podľa § 5 ods. 2 zák.č. 437/2004 Z.z. zaokrúhlene priznal 11.611,-eur. Žalobca žiadal priznať 11.611,55 EUR, preto vo zvyšku súd žalobu zamietol. 9/Pri určení výšky náhrady za SSÚ súd vychádzal zo základného počtu bodov, určených znaleckým posudkom J.. N. U. z 20.06.2010, kde určil 1 260 bodov x 14,89 eur = 18.761,40 eur. Titulom SSÚ žalovaná plnila dňa 31.07.2009 (č.l. 18) sumu 12.361,14 eur, dňa 05.03.2013 sumu 6.181,-eur, spolu 18.542,14 eur. Rozdiel je 18.761,40 - 18.542,14 = 219,26 eur a súd podľa § 5 ods. 2 zák.č. 437/2004 Z.z. zaokrúhlene priznal 220,-eur. Žalobca žiadal priznať 6.400,86 eur, preto vo zvyšku súd žalobu zamietol. 10/Keďže žalovaná sa s plnením dostala do omeškania, súd ju podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s Nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. zaviazal na úrok z omeškania s odkazom na ust. § 11 ods. 6, 7 zák. č. 381/2001 Z.z.. Jednotlivé dátumy ani výšku úroku z omeškania špecifikované v žalobnom návrhu ako náhradu za bolesť a SSÚ žalovaná nerozporovala; a súd ustálil, že sú s poukazom na doručenie výziev na plnenie uplatnené v súlade s citovanými ust. zák. č. 381/2001 Z.z., súd priznal úroky z omeškania tak, ako sú uvedené vo výrokovej časti rozsudku. 11/Pokiaľ ide o nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU podľa § 5 ods. 5 zák.č. 437/2004 Z.z. o 50%, ktoré žalobca s odkazom na základné bodové hodnotenie vo výške 1 260 bodov x 14,89 eur = 18.762,-eur uplatnil vo výške 9.381,-eur, súd pri hodnotení tohto nároku vychádzal z dikcie zákonného ustanovenia § 5 ods. 5 zák.č. 437/2004 Z.z. z ktorého je nepochybné, že v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50%. Podľa názoru súdu zákonodarca jednoznačne definoval prípad hodný osobitného zreteľa, kedy súd môže náhradu za SSU zvýšiť, a to uznanie invalidity. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalobca nebol uznaný invalidným, hoci je držiteľom preukazu ŤZP, čím nie je možné jeho prípad posudzovať ako prípad hodný osobitného zreteľa. Z uvedeného potom vyplýva, že žalobca nesplnil zákonný predpoklad na zvýšenie náhrady za SSU a pre tento esenciálny dôvod súd žalobu v tejto časti zamietol. V ďalšom súd prvej inštancie ešte konštatoval, že aj keby bol žalobca uznaný invalidným, táto samotná skutočnosť nezakladá automaticky nárok zvýšenia náhrady za SSU, hoci uznanie invalidity je prípad hodný osobitného zreteľa, kedy súd môže náhradu zvýšiť a to individuálne, podľa okolností daného prípadu s možnosťou variability v rozsahu 0 % až 50 %. Podľa ustálenej súdnej praxe zvýšenie náhrady za SSU možno len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy možnosti poškodeného sú výrazne obmedzené alebo celkom vylúčené v porovnaní v dobe pred vznikom škodovej udalosti, alebo keď je poškodený pre následky poškodenia zdravia vyradený zo života, resp. jeho predpoklady k uplatneniu sú takmer nulové. 12/Aj keby prípad hodný osobitného zreteľa hodnotil súd extenzívne, teda bez zákonom uznanej invalidity, bol toho názoru, že žalobca vzhľadom na vyššie uvedené vymedzenie prípadu hodného osobitného zreteľa, neuniesol dôkazné bremeno. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že škodová udalosť zasiahla žalobcu krátko pred dovŕšením veku 26 rokov. Mal založenú rodinu, pracoval ako vodič, viedol aktívny život, nemal žiadne zdravotné problémy, rekreačne športoval, venoval sa rodine, s manželkou chodieval do spoločnosti, vykonával práce okolo domu. Pravdou je, že škodová udalosť nepochybne zasiahla do života žalobcu, ale treba aj uviesť, že všetky samoobslužné úkony vykonáva sám, je samostatný, sebestačný, je zamestnaný v rovnakej pracovnej pozícii vodič nákladného motorového vozidla. Žalobca uviedol, že má obmedzenie v pohybe, nemôže behať ani skákať, nesmie zaťažovať chrbticu, prežíva chronické bolesti, rýchlo sa unaví, pri záťaži mu samovoľne slzí oko, nedokáže sa sústrediť, je náladový, podráždený, avšak tieto svoje tvrdenia žiadnym odborným posúdením nepreukázal. Doložil lekárske správy zo 07.09.2010 - ortopedická ambulancia (č.l. 75), 21.09.2010 - rehabilitačné vyšetrenie (č.l. 74), 24.05.2011 - rehabilitačné vyšetrenie (č.l. 73), 13.01.2012 - gastroenterologická ambulancia (č.l. 72), 28.05.2012 - neurologická ambulancia (č.l. 71), 04.09.2012 - rehabilitačné vyšetrenie (č.l. 70), 03.12.2012 - psychologická ambulancia (č.l. 69), 20.02.2017 - ortopedická ambulancia (č.l. 167), 24.02.2017 - psychiatrická ambulancia (č.l. 168), ktorými podľa názoru súdu žalobca neosvedčil, že jeho zdravotný stav, aj keď je škodovou udalosťou poznačený, nevykazuje také poškodenie zdravia, ktoré by spôsobilo vyradenie zo života, resp. profesného uplatnenia, preto v tejto časti súd žalobu zamietol. 13/Podporne svoj názor súd oprel o zistenia z lekárskych posudkov o bolestnom a SSÚ špecifikovaných v odsekoch 11. a 12. napadnutého rozsudku, z ktorých zistil, že bodové hodnotenie v niektorých položkách nebolo určené ani maximálnym počtov bodov a v konečnom dôsledku už v štádiu lekárskeho posudku mal lekár možnosť v zmysle § 9 ods. 5, 6 zák. č. 437/2004 Z.z. priamo v posudku zvýšiť bodové hodnotenie na dvojnásobok, čo v lekárskych posudkoch o bolestnom a SSÚ využité nebolo, a táto skutočnosť podľa názoru súdu je tiež ukazovateľom pre možnosť mimoriadneho zvýšenia súdom. 14/O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu vo veci. Pomer úspechu a neúspechu súd s poukazom na skutočnosť, že žalovaná pred podaním žaloby žalobcovi plnila vo výške 3.896,45 eur (žalobca v žalobnom návrhu nezohľadnil) a po podaní žaloby žalobcovi plnila 6.181,-eur (spolu 10.077,45 eur) a žalobca žiadal spolu 27.393,41 eur, vyhodnotil pomerne a z dôvodu hospodárnosti konania priamo rozhodol tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal. 15/Nakoľko žalobca bol od zaplatenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. ch) zák. č. 71/1992 Zb. oslobodený, súd na úhradu súdneho poplatku zaviazal v časti neúspechu žalovanú vo výške 6% podľa sadzobníka súdnych poplatkov položky 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. z priznanej sumy. 16/Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie tak žalobca ako i žalovaná. 17/Žalobca svojím odvolaním napadol výrok rozsudku, zamietajúci žalobu v časti uplatnenia zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Podľa neho samotná skutočnosť, že žalobca nebol uznaný invalidným, ešte nepostačuje na konštatovanie nedôvodnosti nároku. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. 11. 2011 pod sp. zn. 5 Cdo/212/2010, podľa ktorého uznanie invalidity je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobcovi, hoci nebol uznaný invalidným, bol vyhotovený preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, posudkový lekár určil mieru funkčnej poruchy v rozsahu 50%, čo dostatočne osvedčuje závažnosť poškodenia zdravia. Súdu prvej inštancie vyčítal, že formalistickým výkladom relevantnej právnej úpravy porušil základné práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Ďalej žalobca namietal nesprávnosť použitej formulácie súdom, podľa ktorého ku zvýšeniu náhrady za SSU možno pristúpiť len v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, ktoré pojmy obsahovala predchádzajúca právna úprava - § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., platná do 31. 3. 1995. Podľa súčasnej platnej a účinnej právnej úpravy je zvýšenie odškodnenia možné aj v prípadoch hodných osobitného zreteľa, pričom je zrejmé, že súčasná platná právna úprava je v tomto smere značne liberálnejšia. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nenáležite posúdil vplyv funkčných a psychických trvalých následkov poškodenia zdravia žalobcu na jeho každodenný život, v danom prípade je nevyhnutné porovnať jednotlivé predpoklady poškodeného v čase pred úrazom a následne po poškodení zdravia, pri posudzovaní jeho uplatnenia sa v spoločnosti, pri uspokojovaní ďalších životných a spoločenských cieľov, schopnosti vykonávať doterajšie povolanie, vrátane zohľadnenia jeho veku. Hoci žalobca nebol absolútne vyradený z pôvodného spôsobu života, vykonaným dokazovaním bolo dostatočne preukázané, že trvalé poškodenie zdravia mu neumožňuje plnohodnotnú realizáciu v takom rozsahu, ako to bolo v čase pred úrazom. Súd sa navyše nedostatočne vysporiadal s lekárskou správou ortopéda J.. H. zo dňa 20. 2. 2017 a psychiatričky J.. A. zo dňa 24. 2. 2017, z ktorých vyplýva nepriaznivá prognóza zdravotného stavu žalobcu resp. skutočnosť, že žalobca je naďalej v ambulantnom sledovaní. K záveru súdu prvej inštancie, že bodové hodnotenie v niektorých položkách nebolo určené ani maximálnym počtom bodov už v lekárskom posudku, žalobca namietal, že ustanovenie § 9 ods. 5 a 6 zák. č. 437/2004 Z.z. je použiteľné iba pri zvýšení bodového ohodnotenia bolestného. Nenavýšenie bodového ohodnotenia SSU v lekárskom posudku v zmysle § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. nie je podľa názoru žalobcu okolnosťou vylučujúcou následnú aplikáciu § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. Nakoniec žalobca nesúhlasil so spôsobom rozhodnutia o náhrade trov konania, v konaní boli uplatnené viaceré nároky na náhradu škody na zdraví. Hoci žalobca časť plnenia poskytnutého po podaní žaloby nezohľadnil čiastočným späťvzatím, súd prvej inštancie mal o trovách rozhodnúť podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov. Poukázal na princíp vyjadrený v ustanovení § 142 ods. 3 O.s.p., ktorý by mal byť uplatňovaný naďalej na základe interpretácie všeobecného § 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 CSP. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ním napadnutých častiach zmenil a žalobe vyhovel, rovnako aby priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj náhradu trov odvolacieho konania. 18/Žalovaná svojim odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie v žalobe vyhovujúcej časti namietajúc nesprávne právne posúdenie veci. Ku škode došlo pri dopravnej nehode dvoch vozidiel z rôznych štátov na území Českej republiky, s poukazom na vyhl. č. 130/1976 Zb., Čl. 3 je tak rozhodné právo štátu, na území ktorého k nehode došlo, v zmysle Čl. 8 Dohovoru, bodu 4, pri spôsobe a rozsahu náhrady škody. Vzhľadom na to, že právna úprava zodpovednosti v Českej republike je upravená obdobne, ako právna úprava v Slovenskej republike, nie je možné prípad posudzovať podľa zák. č. 381/2001 Z.z. ako to uplatňoval žalobca. Odvolací Krajský súd v Bratislave v skoršom zrušujúcom uznesení nesprávne konštatoval, že v danom prípade sú rozhodné právne predpisy Slovenskej republiky vo vzťahu k postihnutej osobe (žalobcovi), ktorou je cestujúci s bydliskom v inom štáte, než kde došlo k nehode, v zmysle Čl. 4 písm. a) Dohovoru. Týmto nesprávnym právnym posúdením veci odvolacím súdom bol prvoinštančný súd viazaný, v tomto kontexte teda vec nesprávne právne posúdil i súd prvej inštancie. Za absolútne neprijateľné a nesprávne, v rozpore s princípmi Dohovoru, považovala žalovaná posúdenie poistnej udalosti tak, ako to urobil odvolací súd. Na nehode sa zúčastnili dve motorové vozidlá, v zmysle Čl. 3 Dohovoru rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Z Čl. 4 Dohovoru vyplývajú výnimky z Čl. 3 v závislosti od toho, koľko vozidiel sa na nehode zúčastnilo, pričom ak sa na nehode zúčastňujú dve alebo viac vozidiel, platí ustanovenie Čl. 4 písm. a/ iba v prípade, že všetky vozidlá sú registrované v tom istom štáte, čo v súdenej veci nebolo. V zmysle Dohovoru pre posúdenie rozhodného práva je vždy určujúcim počet vozidiel zúčastňujúcich sa na nehode, dopravnú nehodu nie je možné zjednodušene povedané „rozdeliť nás situácie“ ako to urobil odvolací súd, ktorý nepostupoval v zmysle systematického a gramatického výkladu právnej normy. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v žalobe vyhovujúcej časti zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol. 19/Žalovaná v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázala na správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým nepriznal žalobcovi zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ako aj náhradu trov konania. Žalobca je zamestnaný, pracuje ako vodič v 12-hodinových smenách 3-krát do týždňa, nedisponuje dokladom, podľa ktorého by nespĺňal podmienky pre profesiu vodiča z povolania. Žalobca síce máva bolesti chrbtice, ide však o bežné príznaky sedavého zamestnania - vodičov z povolania. V prípade ďalších ochorení - astma, alergia nebolo preukázané, že by vznikli dôsledkom úrazu, v konečnom dôsledku nemajú vplyv na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ sa u žalobcu prejavujú psychické problémy, tieto nemajú vplyv na jeho výkon povolania, predpokladom ktorého je výborný zdravotný stav. Žalovaná preto navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v žalobe zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť. 20/ Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej považoval rozsudok súdu prvej inštancie v žalobe vyhovujúcej časti za vecne správny. K použitiu rozhodnej právnej úpravy poukázal na skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu, kde tento jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil svoje právne závery, premisy zvolené v rozhodnutí považoval za racionálne, spravodlivé a presvedčivé. 21/Žalovaná v písomnom vyjadrení z 19. 7. 2017 zopakovala svoje stanovisko, že názor odvolacieho súdu, ktorým bol prvoinštančný súd viazaný, správny nebol, žiadala, aby odvolací súd pripustil možnosť podania dovolania, ak to zákon pripúšťa, nakoľko ide o posúdenie zásadného právneho významu. 22/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu i žalovanej v rozsahu a z dôvodov nimi vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 23/Účelom zákona č. 437/2004 Z.z. je stanoviť podmienky na priznanie a poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v § 5 ods. 5 tohto zákona je daná možnosť súdu, v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. V ustanovení § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je odkaz na § 70 až § 73 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovenia riešia podmienky priznania invalidného dôchodku, ako aj jeho výšku. 24/Ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je ústavne konformným výkladom záver o tom, že iba priznanie invalidného dôchodku poškodenému, zakladá ako dôvod hodný osobitného zreteľa, nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany súdu, takýto záver nemožno vyvodiť ani pri gramatickom a logickom výklade citovaného ustanovenia. Jeho obsah hovorí o prípadoch osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, ale nevyplýva z neho podmienka „rozhodnutia“ o invalidnom dôchodku. Takýto výklad by bol zužujúci a v rozpore so zmyslom zákona. Proces dokazovania predpokladov pre takýto záver, ktorý však v danom prípade musí vykonať súd, ktorý podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je oprávnený rozhodnúť, by mal viesť k tomu, že súd zisťuje podmienky zdravotného stavu poškodeného, ktorý i keď o invalidný dôchodok nepožiadal, môže predpoklady pre priznanie invalidného dôchodku v plnom rozsahu spĺňať, t.j. vždy súd musí skúmať zdravotný stav poškodeného vo vzťahu k nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. Aj z logického výkladu nasledujúceho ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z., ktoré umožňuje uzavretie dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a to aj nad výšku ustanovenú týmto zákonom, najviac však do výšky náhrady ustanovenej v § 5 ods. 5, je podporne zrejmé, že zákonodarca túto možnosť dohody o vyrovnaní a to až do výšky zvýšenia najviac o 50 % (§ 5 ods. 5) nepodmieňuje „uznaním invalidity“, ale len dohodou medzi poskytovateľom náhrady a poškodeným, limitovanou výškou uvedenou v § 5 ods. 5. V prípade, že k dohode nepríde, dáva potom zákon možnosť poškodenému, uplatniť svoj nárok na súde, ktorý musí k nemu pristúpiť v zmysle hore uvedených ústavných zásad, ktoré sú premietnuté do súdneho konania. Uznanie invalidity v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.11.2011 sp. zn. 5 Cdo 212/2010). 25/Podľa § 4 ods. 1, 2 zák. č. 437/2004 Z.z. náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sú ustanovené v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. 26/Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery. Odvolacou námietkou žalobcu, že v jeho prípade boli v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané všetky skutočnosti, ktoré zakladajú jeho právo na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 %, sa odvolací súd nestotožnil. Podľa jeho názoru ustanovením § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. síce nie je obmedzená výška na priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, je ale potrebné postupovať tak, aby to zodpovedalo odstupňovaniu možných poškodení zdravia poškodeného. V prípade žalobcu by bolo možné takéto zvýšenie tejto náhrady priznať v tom prípade, ak by bol vplyvom následkov úrazu takmer vyradený zo života a kedy by bolo jeho uplatnenie v spoločnosti takmer stratené. Z vykonaného dokazovania však bolo preukázané, že žalobca je samostatne mobilný, sebestačný v osobnom živote, nepreukázal mimoriadne zapojenie sa do spoločenskej, kultúrnej, rodinnej, politickej či inej oblasti života pred úrazom, ako i že by mal predpoklady sa mimoriadne uplatniť v spoločenskej, kultúrnej, športovej či inej oblasti života. Žalobca je zamestnaný, pracuje ako vodič v 12-hodinových smenách 3-krát do týždňa, nedisponuje dokladom, podľa ktorého by nespĺňal podmienky pre profesiu vodiča z povolania. Pokiaľ máva bolesti chrbtice, ide však o bežné príznaky sedavého zamestnania vodičov z povolania, ktoré odstraňuje rehabilitáciou - masážami. V prípade ďalších ochorení - astma, alergia nebolo preukázané, že by vznikli dôsledkom úrazu, v konečnom dôsledku nemajú vplyv na zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pokiaľ sa u žalobcu prejavujú psychické problémy, tieto nemajú vplyv na jeho výkon povolania, predpokladom ktorého je výborný zdravotný stav. V tomto smere preto podľa odvolacieho súdu žalobca neuniesol dôkazné bremeno pre priznanie zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade žalobcu sa nejedná o stav hodný osobitného zreteľa, že jeho zdravotný stav, aj keď je škodovou udalosťou poznačený, nevykazuje také poškodenie zdravia, ktoré by spôsobilo vyradenie zo života, resp. profesného uplatnenia. 27/Podľa § 4 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. ak sa poškodenému už poskytla náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia a vzniklo také zhoršenie následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení následkov nepredpokladal, poškodený má nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške ustanovenej v § 10 ods. 7. 28/Podľa § 10 ods. 7 zák. č. 437/2004 Z.z. pri hodnotení následkov, ktorých vývoj sa pri pôvodnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia nepredpokladal, hodnotenie sa vykoná novým lekárskym posudkom; v lekárskom posudku sa z bodového hodnotenia, ktoré zodpovedá zdravotnému stavu poškodeného po zhoršení následkov, odpočíta bodové hodnotenie určené pôvodne vydaným lekárskym posudkom. 29/Ohľadom odvolania žalovanej, smerujúceho voči určeniu a použitiu rozhodného práva štátu pri spôsobe a rozsahu náhrady škody, poukazuje odvolací súd na obsah svojho uznesenia z 21. septembra 2016 č.k. 5Co/515/2013-148. Z Čl. 3 vyhl. č. 130/1976 Zb. o Dohovore o práve použiteľnom na dopravné nehody účinnej ku dňu dopravnej nehody je zrejmé, že rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode, pričom v Čl. 4 vyhl. sú ustanovené výnimky z ustanovenia Čl. 3 v závislosti od toho, či sa na nehode zúčastnilo jedno alebo viacero vozidiel. V prípade, že sa na nehode účastní iba jedno vozidlo, registrované v inom štáte než kde došlo k nehode, sú rozhodné vnútorné predpisy štátu registrácie pre určenie zodpovednosti (okrem iného ) i vo vzťahu k postihnutej osobe, ktorou je cestujúci, ktorého bydlisko je v inom štáte, než kde došlo k nehode (Čl. 4 písm. a/ vyhl.), pričom v prípade, že sú postihnuté dve alebo viac osôb, určí sa rozhodné právo pre každú z nich individuálne. Keď sa podieľajú na nehode dve alebo viac vozidiel, platí ustanovenie písm. a/ iba v tom prípade, že všetky vozidlá sú registrované v tom istom štáte (Čl. 4 písm. b/ vyhl.). 30/V súdenej veci z okolností, za ktorých došlo k dopravnej nehode (žalobca dňa 29.08.2008 ako spolujazdec vodiča H. U. vo vozidle zn. J. U. T. so slovenským evidenčným číslom U.-XXX O. sa stal účastníkom dopravnej nehody v úseku štátnej cesty I. triedy č. 49 v Zlíne, v Českej republike, kedy vodič H. U. pri prejazde križovatkou riadenou svetelnou signalizáciou nerešpektoval červený svetelný signál, vošiel do križovatky, kde sa zrazil s dodávkovým motorovým vozidlom zn. T. W. s českým evidenčným číslom XAXXXXX, ktoré viedol vodič S. X.) je zrejmé, že ide o situáciu, kedy jednak bola vozidlom registrovaným v Slovenskej republike na území iného štátu spôsobená škoda na inom vozidle, registrovanom v inom štáte (vo vzťahu ku ktorej škode by bolo potrebné použiť vnútorné predpisy štátu, na ktorého území došlo k nehode v zmysle čl. 3 Dohovoru, pri súčasnom konštatovaní nemožnosti použitia výnimky v zmysle čl. 4 písm. b/ Dohovoru), a jednak o situáciu, kedy škoda bola spôsobená vozidlom registrovaným v Slovenskej republike postihnutej osobe, ktorá bola cestujúcim v tomto vozidle a ktorej bydlisko je v inom štáte (Slovenská republika) než kde došlo k nehode. Práve s poukazom na uplatňovaný nárok v konaní vyplýva, že nie je rozhodujúce, aký počet vozidiel sa na nehode zúčastnil, keď nárok na náhradu škody v súdenej veci uplatňuje žalobca ako poškodená osoba, pri nehode cestujúca vo vozidle škodcu. Za týchto okolností je potom nevyhnutné konštatovať, že vo vzťahu k postihnutej osobe, ktorou je cestujúci s bydliskom v inom štáte, než kde došlo k nehode, sú rozhodné vnútorné predpisy štátu registrácie vozidla, v zmysle čl. 4. písm. a/ Dohovoru. 31/S poukazom na výsledok sporu, keď žalobca bol v časti nároku na náhradu škody na zdraví titulom bolestného úspešnou stranou, v časti nároku na náhradu titulom sťaženia spoločenského uplatnenia prevažne neúspešnou stranou a v časti nároku ohľadom zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia celkom neúspešnou stranou, rozhodol súd prvej inštancie správne, keď vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 2 CSP). 32/Odvolací súd mal potom po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods. 1, 2 CSP). Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutých častí rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje. Obe strany v odvolaní iba opakujú skutočnosti, ktoré uvádzali už v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré tento súd dostatočne zohľadnil pri rozhodovaní o veci samej, námietky strán nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolaciemu súdu potom neostalo, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska jeho vecnej správnosti potvrdiť, podľa § 387 ods. 1 CSP, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 33/V odvolacom konaní mala každá zo strán úspech len čiastočný, odvolací súd preto o náhrade trov rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP. 34/Pokiaľ ide o podmienky prípustnosti dovolania proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, aktuálna právna úprava upúšťa, na rozdiel od predchádzajúcej úpravy v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, od prípustnosti dovolania založeného rozhodnutím odvolacieho súdu. 35/Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).