Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/774/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112242269 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112242269.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci navrhovateľa: S. H. Ó. H. C. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom Ž., Ú. Č.. XX, zastúpený JUDr. Alexandrom Tóthom, advokátom v Želiezovciach, Mierová č. 78, proti odporcovi: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova č. 5, Bratislava, o výplatu zostatku na vkladnej knižke, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. júla 2014, č.k. 19 C 152/2012-37, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11. júla 2014, č.k. 19 C 152/2012-37, p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 11.7.2014, č.k. 19 C 152/2012-37, zamietol návrh na začatie konania. Ním sa navrhovateľ domáhal určenia, že je oprávnený na výplatu zostatku na zrušenej vkladnej knižke č. XX-XXXXXXX založenej v Z. Z., pobočka U., a odporca je povinný prostredníctvom určeného správcu vkladu vyplatiť mu zostatok zrušeného vkladu na danej vkladnej knižke. Navrhovateľ vkladnú knižku R. S. F. XXXX V. V. S. G. Z. D.R. na V. M. N. Ž.; na túto vkladnú knižku si vkladal rôzne úspory. V januári 2004 vkladnú knižku nikde nenašiel, jej stratu ohlásil sporiteľni, ktorá mu oznámila, že na základe svojich interných predpisov a v súlade so zákonom má právo na výplatu zostatku zrušeného vkladu len v prípade, ak splní zákonné podmienky, najmä ak predloží vkladnú knižku, ktorú ale nenašiel. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu navrhovateľ odôvodnil ustanovením § 879e ods. 5 zákona č. 526/2002 Z.z., § 879i ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 879i ods. 4 Občianskeho zákonníka. Pozná číslo vkladnej knižky (18-1628009) a rok jej založenia (1988), pričom podľa jeho poznámok v roku 1990 na predmetnej vkladnej knižke mal vklad v sume 27.500,-- Sk; banka mu oznámila, že vklad na vkladnej knižke sa zvýšil výhrou a pripísaním tejto výhry, výška aktuálnej sumy mu ale nebola oznámená. Súd prvého stupňa konal a rozhodol bez prítomnosti navrhovateľa, ktorý mal doručenie na pojednávanie riadne vykázané, jeho neprítomnosť ospravedlnil jeho právny zástupca, nepožiadal pritom z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Rozhodol tak po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Odporca s návrhom nesúhlasil z dôvodu, že navrhovateľ nesplnil zákonné podmienky na výplatu zostatku zrušeného vkladu na doručiteľa, nakoľko banke nepredložil vkladnú knižku a ani iným spôsobom nepreukázal, že mu vklad patrí; vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní, pretože banka bola povinná najneskôr do 31.12.2006 v súlade s ustanovením § 879i ods. 2 Občianskeho zákonníka previesť na štát všetky zostatky nevyplatených vkladov na doručiteľa. Vykonaním týchto prevodov vznikol záväzok štátu, nie však Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Predmetnú vkladnú knižku zakladal navrhovateľ spolu so svojou manželkou O.É. H. v roku 1988 na ich spoločnú adresu O. XX, Ž.. Vkladnú knižku začali postrádať až vtedy, keď dostali oznámenie zo Slovenskej sporiteľne, a.s., v roku 2005; ku strate vkladnej knižky pravdepodobne došlo v čase, keď sa sťahovali do nového rodinného domu (v roku 1994). Rozsudok odôvodnil ustanovením § 782 ods. l, ods. 2, § 783 ods. l, ods. 2, ods. 3, § 879d ods. l, ods. 2, § 879i ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 5, ods. 6 zákona č. 118/1996 Z.z. o ochrane vkladov. Skutkovo dôvodil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 9 C 26/2010 sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi (Ministerstvo financií Slovenskej republiky) určenia, že mu patrí právo na výplatu zostatku zrušeného vkladu. Návrh bol zamietnutý z dôvodu, že sa navrhovateľ domáhal určenia podľa § 80 písm. c/ O.s.p. napriek tomu, že môže žalovať na splnenie povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p. V predmetnej právnej veci súd prvého stupňa posúdil navrhovateľom uplatnený nárok ako nárok na plnenie podľa § 80 písm. b/ O.s.p. vyplývajúci z ustanovenia § 879i Občianskeho zákonníka napriek nie celkom jednoznačne štylizovanému petitu. Navrhovateľ v druhej časti petitu žiadal súd, aby zaviazal odporcu na vyplatenie zostatku zrušeného vkladu na vkladnej knižke č. XX-XXXXXXX, čo možno považovať za žalobu na plnenie. Súd preto nevidel existenciu takého nedostatku, pre ktorý by bolo potrebné konanie zastaviť pre prekážku veci právoplatne skončenej; predmetnú vec prejednal a rozhodol. V konaní sa ďalej zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Pasívnu vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, kto je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Z pohľadu aktívne vecnej legitimácie mal súd za preukázané, že navrhovateľovi zostatok na zrušenom vklade patrí, keď samotnú existenciu vkladu potvrdila aj v konaní vypočutá svedkyňa manželka navrhovateľa. Navrhovateľ poznal názov vkladnej knižky, približný dátum jej založenia, naviac bol listom zo dňa 5.9.2005 v súvislosti s anonymnou vkladnou knižkou oslovený Z. Z., V..Z.. Po vykonanom dokazovaní súd však dospel k záveru, že návrh uplatnený voči odporcovi označenom ako Ministerstvo financií Slovenskej republiky nemá z hľadiska pasívnej vecnej legitimácie oporu vo vyššie citovanom ustanovení § 879i ods. 4 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto zákonného ustanovenia zanikol okamihom prevodu aktív v rozsahu tohto prevodu záväzok banky na výplatu zrušených vkladov podľa § 879d ods. 1, § 879e ods. 5 Občianskeho zákonníka a vznikol záväzok štátu na výplatu náhrad, pričom vyplácanie týchto náhrad zabezpečí Ministerstvo financií Slovenskej republiky alebo ním poverená právnická osoba. Nárok na výplatu týchto zostatkov si oprávnené osoby môžu uplatniť najneskôr do 31.12.2011, márnym uplynutím tejto lehoty zaniká záväzok štátu na výplatu náhrad. Z uvedeného vyplýva, že nositeľom subjektívnej povinnosti na výplatu zostatku zrušeného vkladu č. XX-XXXXXXX založeného v Z.M. Z., V..Z.., je od 1.1.2007 Slovenská republika, nie Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní mala byť teda Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, nie však samotné Ministerstvo financií Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy. Na záver súdu o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nemôže vplývať ani obsah usmernenia Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 6.7.2009, č. inf/545/2009-113, označeného ako „Odpoveď na žiadosť“, na ktoré sa v tejto súvislosti odvolával navrhovateľ, pretože sa nejedná o právne záväzný dokument a len o akési nezáväzné „usmernenie“, pričom znenie príslušných právnych predpisov je v tomto smere jednoznačné. V súvislosti s nedostatkom pasívnej vecnej legitimácie odporcu súd poukázal na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. vydané v obdobnom konaní vedenom pod sp.zn. 25 C 71/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 9 Co 536/2013, ako aj na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. pod sp.zn. 26 C 241/2008. Z tohto dôvodu nevykonal ďalšie dokazovanie, ktoré by zostalo len ako nadbytočné, nehospodárne. Úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., pretože ich náhradu nežiadal. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že návrh podal podľa ustanovenia § 80 písm. b/ O.s.p., vkladnú knižku stratil pri sťahovaní sa do iného bytu. Z. Z., V..Z.., v septembri 2005 bol poučený, že vklad mu môže byť vyplatený na základe súdneho rozhodnutia, pokiaľ to preukáže iným spôsobom, napr. že bude vedieť aspoň tri porovnávajúce údaje, ktoré aj uviedol. Správcom vkladov sa stalo Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré v roku 2009 uvádzalo, o.i., ak sa rozhodne obrátiť na súd, stáva sa stranou navrhovateľa a Ministerstvo financií Slovenskej republiky stranou odporcu. Stanovisko odporcu zo dňa 2.6.2014 mu nebolo doručené spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 11.7.2014, bolo dané k dispozícii len na pojednávaní. Odvolaciemu súdu navrhol vec vrátiť súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie s tým, aby na strane odporcu bola Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky, aby súd vykonal dokazovanie podľa ním predložených dôkazov, ktoré preukazujú jeho nároky iným spôsobom ako predloženie vkladnej knižky. Odporca vo svojom vyjadrení dôvodil, že navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne nové argumenty na podporu svojich tvrdení. Nesplnil podmienky pre vyplácanie náhrad vkladov na doručiteľa stanovené § 879d ods. l Občianskeho zákonníka, sám nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. Súd prvého stupňa sa vo veci náležite vyporiadal s tvrdeniami účastníkov, rozsudok náležite odôvodnil. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.1.2016, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 16. marca 2016 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľa, upovedomení zákonným spôsobom. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil v celom rozsahu, keďže je vo výroku vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. V konaní zostalo nepochybné, že navrhovateľom označená vkladná knižka bola anonymná (na doručiteľa; bez vyznačenia mena, priezviska, dátumu narodenia, bydliska zriaďovateľa), ku ktorej zákonodarca zriadil osobitný právny režim. Ako správne uvádzal súd prvého stupňa, s účinnosťou od 1.9.2001 banky a pobočky zahraničných bánk nemôžu prijímať vklady na doručiteľa. Dovtedy zriadený vklad možno iba premeniť na vklad na meno alebo vykonávať z neho výbery. Právo na výplatu vkladu na doručiteľa mal doručiteľ, ktorý predložil vkladnú knižku na doručiteľa alebo iný cenný papier na doručiteľa potvrdzujúci uloženie tohto vkladu, ak preukáže svoju totožnosť. Vkladový vzťah pri vklade na doručiteľa, ktorý bol založený dovtedy, sa zrušil za podmienok ustanovených v § 785 Občianskeho zákonníka; právo na výplatu zostatku zrušeného vkladu bolo možné uplatniť počas premlčacej doby. Na žiadosť doručiteľa predloženú banke alebo pobočne zahraničnej banky do jedného roka od 1.9.2001 bola banka a pobočka zahraničnej banky povinná bezodplatne premeniť vklad na doručiteľa na vklad na meno. Právo na výplatu zostatkov zrušených vkladov na doručiteľa, ktoré si vkladatelia alebo iné oprávnené osoby neuplatnili a nepreukázali najneskôr do 31.12.2006, prešlo na štát vrátane práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z nevyplatených zostatkov zrušených vkladov, ako aj práva na úroky a iné majetkové výhody patriace týmto vkladom a zostatkom. Tým zanikol záväzok banky na výplatu zostatkov zrušených vkladov a vznikol záväzok štátu na výplatu náhrad oprávneným osobám. Nárok na výplatu týchto zostatkov si oprávnené osoby mohli uplatniť najneskôr do 31.12.2011; márnym uplynutím tejto lehoty zanikol záväzok štátu na výplatu náhrad. Súd prvého stupňa vecne a právne správne posúdil pasívnu vecnú legitimáciu, keď vyslovil, že odporca Ministerstvo financií Slovenskej republiky nie je jej nositeľom. Odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania, pretože odporca odvolanie nepodal. Na tomto mieste odvolací súd dôvodí, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný návrhom, a teda aj dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 212 ods. l O.s.p.). Až v odvolacom konaní (začatom v roku 2014) navrhovateľ navrhol, aby na strane odporcu vystupovala Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky. Jednak ustanovenie § 92 ods. 4 O.s.p. (zámena účastníkov) pre odvolacie konanie neplatí (§ 216 ods. 1 O.s.p.), a jednak navrhovateľ navrhol zámenu účastníkov po uplynutí prekluzívnej lehoty, na ktorú musí súd prihliadať vždy. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa v tom, že mu súd nedoručil vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania. Vyjadrenie odporcu bolo doručené jeho právnemu zástupcovi, ktorý na pojednávaní dňa 11.7.2014 bol prítomný; dané vyjadrenie bolo doručené súdu pred začatím pojednávania a po doručení predvolania na pojednávanie. Právny zástupca navrhovateľa nenamietal nedostatok času na vyjadrenie, nepožiadal v tejto súvislosti, vôbec, o poskytnutie času na vyjadrenie k vyjadreniu odporcu, na prednesenie záverečného návrhu. Neprítomnosť navrhovateľa na pojednávaní bola (len) ospravedlnená; nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). Odvolací súd nedoručoval navrhovateľovi vyjadrenie odporcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom odporca zhodnotil vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa a navrhol odvolaciemu súdu rozsudok potvrdiť. Nebolo formulované ako právna a skutková argumentácia; tým viac, keď návrh navrhovateľa bol zamietnutý pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. V neposlednom rade s odkazom na dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa napadnutým rozsudkom aj prípadné vyjadrenie sa navrhovateľa k danému vyjadreniu, vedomosť o vyjadrení sa odporcu, by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu; nemalo by vplyv na vecnú a právnu stránku rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu navrhovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby mu súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a O.s.p., pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (tiež III. ÚS 72/2009, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu. Ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012, 3 Cdo 484/2014, 5 Cdo 40/2012, 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vyhlásil 14. novembra 2010 rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťažnosť odôvodňovanú tým, že ústavná sťažnosť Ladislava Holuba bola odmietnutá bez toho, aby mu bola v konaní o nej vytvorená náležitá možnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo zavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom č. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku 35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiž „Súd vyhlási za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť [...], pokiaľ sa domnieva, že [...] sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu, iba ak dodržiavanie ľudských práv zaručených v Dohovore a Protokoloch vyžaduje preskúmanie odôvodnenosti sťažnosti, pričom z tohto dôvodu nemôže byť odmietnutý žiadny prípad, ktorý nebol riadne posúdený vnútroštátnym súdom“. V uvedenom prípade boli podľa ESĽP splnené všetky čiastkové podmienky použiteľnosti tohto „nového“ kritéria. V súvislosti s otázkou podstatnej ujmy totiž dospel k záveru, že neoboznámenie sťažovateľa s obsahom vyjadrení iných účastníkov (vzhľadom k ich obsahu) neznamenalo ujmu sťažovateľa na jeho práve na spravodlivý proces. ESĽP vydal dňa 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. So zreteľom na časovú a vecnú aktuálnosť rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike v preskúmavanej veci vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa nebolo vôbec formulované ako právna a skutková argumentácia, a preto nebolo potrebné pred rozhodnutím odvolacieho súdu doručiť navrhovateľovi dané vyjadrenie; postačí doručiť vyjadrenia odporcu odvolaniu navrhovateľovi spolu s predmetným rozsudkom odvolacieho súdu. Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.