Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/366/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208223844 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1208223844.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov SVORNOSŤ, so sídlom Košická 28, Senec, IČO: 30 797 705, zastúpeného advokátkou JUDr. Danielou Simanovou, so sídlom Palkovičova 15, Bratislava, proti odporcovi: SVT GOLEM s.r.o., so sídlom Mierové nám. 2/11, Senec, IČO: 35 727 128, zastúpenom advokátom JUDr. Jozefom Mészárosom, so sídlom Jesenského 2, Bratislava, o zaplatenie 4.422,51 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 14. februára 2014, č. k. 50C/282/2008-448, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 4.422,51 eur (133.232,45 Sk ) spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6% ročne od 01.01.2001 do zaplatenia - titulom nevyplatenia zostatku fondu údržby a opráv bytového domu O. XX,XX,XX,XX, X., ktorého správu prevzal; navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 665,29 eur a povinnosť zaplatiť na účet súdu trovy znaleckého dokazovania vo výške 1.231,50 eur. Vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 2 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 4, § 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 8 ods. 1, ods. 2, § 8a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. v spojení s § 39 ods. 1, § 40 ods. 1, ods. 3, § 451, § 457, § 107, § 558 Občianskeho zákonníka a § 133 O.s.p. Poukázal na to, že dňa 02.04.1997 uzatvorili vlastníci bytov a nebytových priestorov O. XX,XX,XX,XX,XX,XX,XX Y. XX Q. X. s Bytovým podnikom, m.p. X., ako správcom, zmluvu o výkone správy podľa zákona č. 182/1993 Z.z. na dobu neurčitú. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v obytnom dome O. XX,XX,XX Y. XX Q. X. uzatvorili s novým správcom P.. U. T. Y.-N. X. zmluvu o výkone správy dňa 02.11.1999 s účinnosťou od 01.01.2000 na dobu neurčitú. Paralelne s touto zmluvou o výkone správy časť vlastníkov bytov O. XX Q. X. uzatvorila zmluvu o výkone správy dňa 05.11.1999 s účinnosťou od 01.01.2000 na dobu neurčitú aj s odporcom. Vlastníci bytov na O. XX,XX,XX Y. XX Q. X. poukazovali platby do fondu údržby a opráv nejednotne, a to na dva účty (správcovi P.. T. na účet č. XXXXXXX- XXX/XXXX a na účet druhého správcu - odporcu č. XXXXXXXXXX/XXXX) a takýto stav sa snažili riešiť obaja správcovia rokovaniami, z ktorých vyplynulo, že z dôvodu neplatnosti zmlúv o výkone správy (uzatvorených 02.11.1999 a 05.11.1999) zúčtovanie za rok 2000 vykoná odporca, ktorý po prijatí časti platby od správcu P.. T. vo výške 175.927,33 Sk dňa 04.07.2002 odovzdal navrhovateľovi výpis z účtu fond opráv a údržby O. XX-XX s uvedením zostatku v sume 9.204,98 eur (277.309,25 Sk) a dňa 14.09.2002 uhradil odporca na účet bytového domu sumu 5.148,07 eur (155.091,- Sk). Vzhľadom na uvedené konštatoval, že predmetom žaloby bol nárok navrhovateľa na doplatenie zostatku sumy 4.422,51 eur (133.232,40 Sk) titulom vydania bezdôvodného obohatenia, pričom uplatnený nárok navrhovateľ oprel aj o ust. §558 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého odporca tento dlh uznal čo do dôvodu i výšky. Vzhľadom na to, že odporca vzniesol námietku premlčania a poukázal na neplatnosť zmluvy o výkone správy zo dňa 05.11.1999, ako prejudiciálnu otázku riešil platnosť tejto zmluvy, keďže až od platnosti, resp. neplatnosti tohto právneho vzťahu, mohol posúdiť či k bezdôvodnému obohateniu došlo, či nárok nebol premlčaný, a či na základe započítania pohľadávok je odporca povinný navrhovateľovi uznaný dlh vrátiť. Mal za to, že zmluva o výkone správy zo dňa 05.11.1999 medzi odporcom ako správcom a časťou vlastníkov v bytovom dome O. XX Q. X., nebola uzatvorená v súlade s ust. § 8a ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z., nakoľko táto nebola podpísaná všetkými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v obytnom dome O. XX,XX,XX Y. XX Q. X. v súlade s listinou o určení súp. č. XXXX, orientačného č. XX,XX,XX,XX, podľa ktorého ide o obytný dom a vlastníkmi stavby sú vlastníci na LV č. XXXX. Z uvedeného dôvodu posúdil túto zmluvu ako absolútne neplatný právny úkon, keď k tejto neplatnosti navyše prihliadol aj v nadväznosti na ust. § 6 ods. 3 a 4 zákona č. 182/1993 Z.z., z ktorých vyplýva, že na správu v jednom dome môže byť uzavretá zmluva len s jedným správcom alebo len jedna zmluva o spoločenstve, zmluvy uzatvorené s viacerými správcami, resp. spoločenstvami sú neplatné. Vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému uznaniu dlhu odporcom poukázal na to, že podľa výpisu stavu C. O. XX-XX odporca uviedol zostatok na predmetnom fonde vo výške 9.204,98 eur a z listu označeného započítanie vzájomných pohľadávok zo dňa 04.07.2002, ako aj zo dňa 06.09.2002, odporca vlastníkom bytov oznámil, že suma 4.422,51 eur bude poukázaná na účet správcu vlastníkov a pohľadávku vo výške 122.218 Sk odporca započítava podľa § 580 Občianskeho zákonníka. Podľa navrhovateľa týmito úkonmi odporcu došlo k uznaniu pohľadávky navrhovateľa voči odporcovi v sume 4.422,51 eur. Z vykonaného dokazovania vyvodil záver, že dlh v čase uznania neexistoval, keďže odporca nemohol na seba právne relevantne prevziať dlh, ktorý "vznikol" z absolútne neplatného právneho úkonu. Dôsledkom absolútnej neplatnosti právneho úkonu (v tomto prípade zmluvy o výkone správy) je, že právny úkon nemá žiadne právne účinky. S prihliadnutím na skutočnosť, že zmluva o výkone správy zo dňa 05.11.1999 je absolútne neplatným právnym úkonom, uzavrel, že uznanie dlhu v zmysle ust. § 558 Občianskeho zákonníka ako samostatný zabezpečovací inštitút je od počiatku neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka z rovnakých dôvodov ako zmluva o výkone správy. Navyše konštatoval, že v uznávacom prejave odporca uznáva neurčitý dlh z hľadiska predmetu plnenia, keď je jeho vôľa spochybnená pri úhrade nešpecifikovaného dlhu za časť vlastníkov v obytnom dome O. XX Q. X. na základe neplatnej zmluvy o výkone správy zo dňa 05.11.1999, a z neexistujúceho záväzku ako mandant z mandátnej zmluvy č. 1/99 v rozsahu správy pre vlastníkov v obytnom dome O. XX, XX,XX, XX Q. X., podľa ktorého odporca uznáva dlh všetkých vlastníkov v obytnom dome O. XX,XX,XX,XX Q. X.. Keďže odporca v konaní vzniesol námietku premlčania, prihliadol na túto námietku a zistil, že námietka premlčania podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dôvodná, keďže navrhovateľ podal návrh na súd dňa 02.01.2006 a nároku na vrátenie bezdôvodného obohatenia sa mohol domáhať na súde dňom 12.09.2002 v lehote 2 rokov, ktoré uplynuli dňa 12.09.2004. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za odpor a z preddavku za znalecké dokazovanie. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p., keď zaviazal navrhovateľa na zaplatenie trov štátu, ktoré štát hradil za znalecké dokazovanie. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Poukazoval na to, že na základe preberacieho protokolu zo dňa 01.07.2005 prevzal od posledného správcu bytového domu pohľadávku voči odporcovi v sume 4. 422,51 eur - titulom neodovzdania prostriedkov fondu údržby a opráv podľa stavu k 01.01.2001, teda ku dňu nasledujúcemu po dni, kedy došlo k ukončeniu výkonu správy bytového domu O. XX, XX, XX Y. XX zo strany odporcu. Vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na adrese O. XX, XX, XX Y. XX Q. X. uzatvorili zmluvu o výkone správy s Bytovým podnikom X. T.ňa 02.04.1997 na čas neurčitý, časť vlastníkov bytov v bytovom dome O. XX, XX, XX Y. XX uzatvorila dňa 02.11.1999 zmluvu o výkone správy fyzickou osobou P.. U. T., Y.-N. X., X. X. U.. U. X, X.. Dňa 05.11.1999 však vlastníkov bytov v predmetnom bytovom dome oslovil odporca a predložil im na podpis zmluvu o výkone správy s odôvodnením, že je právnym nástupcom Bytového podniku X., ktorý mestské zastupiteľstvo zrušilo svojím uznesením s účinnosťou k 31.12.1999, a preto sú povinní novú zmluvu o výkone správy s ním podpísať. Mal za to, že odporca tak svojím úmyselným konaním uviedol vlastníkov bytov a nebytových priestorov do omylu tvrdením, že preberal správu bytového domu O. XX, XX, XX Y. XX na základe rozhodnutia mestského zastupiteľstva ako právny nástupca Bytového podniku X., s ktorým vlastníci bytov a nebytových priestorov v predmetnom bytovom dome mali uzatvorenú zmluvu zo dňa 02.04.1997 na čas neurčitý, zároveň odporca považoval zmluvu uzatvorenú medzi vlastníkmi bytov a nebytových priestorov so správcom P.. T.O. zo dňa 02.11.1999 za neplatnú, a preto sú vlastníci bytov a nebytových priestorov povinní pod hrozbou vysokých sankcií platiť na jeho účet úhrady za služby spojené so zabezpečením prevádzky, údržby, opráv a správy predmetného bytového domu. Zmätená časť vlastníkov bytov (vlastníci bytov vo vchodoch číslo XX Y. XX), ktorá nemala vedomosť o tom, čo je uvedené v rozhodnutí mestského zastupiteľstva o zrušení Bytového podniku X. k 31.12.1999 a či odporca skutočne jeho právnym nástupcom, podpísala zmluvu s odporcom dňa 05.11.1999 a začali vykonávať úhrady na účet odporcu. Argumentoval, že súd prvého stupňa sa v rozpore s § 49a a § 40a Občianskeho zákonníka otázkou neplatnosti právneho úkonu vysporiadal ako s prejudiciálnou otázkou napriek tomu, že sa neplatnosti právneho úkonu, ako subjekt dotknutý týmto právnym úkonom, nedovolával . Vytýkal súdu prvého stupňa, že opomenul tú skutočnosť, že absolútne neplatná je aj zmluva o výkone správy uzatvorená medzi vlastníkmi bytov v bytovom dome a fyzickou osobou P.. T.. Poukázal na to, že v čase uzatvorenia zmluvy o výkone správy zákon č. 182/1993 Z.z. nestanovil, že zmluva o výkone správy je neplatná ak ju nepodpíšu všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Mal za to, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že zmluva o výkone správy, od ktorej odvíjal uplatňované právo, bola absolútne neplatná. Zdôraznil, že svoj nárok si uplatňoval podľa § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, a teda začiatok plynutia 10 ročnej premlčacej doby preukázal listom zo dňa 04.07.2002 vo veci započítania vzájomných pohľadávok jednostranným právnym úkonom doručeným zástupcovi vlastníkov bytov - vtedajšiemu správcovi P.. T., ktorým dňom začala plynúť ďalšia nová desaťročná lehota. Namietal záver súdu prvého stupňa, že v uznávacom prejave odporca uznal neurčitý dlh z hľadiska predmetu plnenia, hoci z listinných dôkazov založených v spise štatutárny zástupca odporcu výslovne uviedol, že ide o fond údržby a opráv vlastníkov bytov a nebytových priestorov O. XX - XX Q. X. a špecifikoval výšku pohľadávky vlastníkov bytov, ktorú im neuhradil. Argumentoval, že uznania dlhu sa domáhal a preukazoval splnenie zákonných podmienok uznania práva podľa § 110 Občianskeho zákonníka a uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka by sa mohol domáhať iba vtedy, ak by sa odporca vo svojom úkone súčasne zaviazal dlh uhradiť, čo však neurobil. Vytýkal súdu prvého stupňa, že v odôvodnení neuviedol, na základe akej právnej skutočnosti a akých vykonaných dôkazov určil začiatok plynutia premlčacej lehoty a z čoho v súlade s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyvodil, že dňa 12.09.2002 sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil a prečo práve týmto dňom začala plynúť 2-ročná premlčacia lehota. Za nepochopiteľné považoval zamietnutie návrhu aj z pohľadu § 457 a § 458 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukazoval na dôkazné prostriedky založené v konaní do spisu a z nich vyplývajúce skutkové zistenia a na závery vyplývajúce zo znaleckého dokazovania. Na ich základe vyvodil záver, že na správu domu uhradili vlastníci bytov a správca v roku 2000 odporcovi na jeho účet v hotovosti minimálne sumu 16.677,53 eur, t.j. 502.427,23 Sk ako súčet sumy 153.040,- Sk, sumy 173.459,90 Sk a sumy 175.927,33 Sk, pričom v týchto úhradách nie sú zahrnuté ďalšie finančné prostriedky uhrádzané vlastníkmi cez SIPO. Mal za to, že odporca pri ním uznanom práve listom zo dňa 04.07.2002 a 06.09.2002 v celkovej výške 291.028,- Sk v konaní nepreukázal, že v čase písomného uznania nároku tento neexistoval a rovnako ako nepreukázal ani to, že v čase uznania nároku existovali akékoľvek jeho záväzky voči odporcovi, ktoré by si na úhradu ním uznanej pohľadávky mohol odporca započítať. S poukazom na to, že v konaní preukázal, že nárok uplatnený v návrhu existuje a vzhľadom na uznanie nároku odporcom listom zo dňa 04.07. až 06.09.2002 začala mu od 06.09.2002 plynúť desaťročná premlčacia lehota na jeho uplatnenie, a teda svoj nárok uplatnil na súde včas, a preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým jeho návrh zamietol, za nesprávne, keďže vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa vo vzťahu k zmluve o výkone správy zo dňa 02.11.1999, uzatvorenej časťou vlastníkov bytov v bytovom dome O. XX - XX X. X. P.. T., uviedol, že § 8 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. neobsahoval vymedzenie presného počtu, alebo pomernej časti, vlastníkov bytov potrebného na platné uzatvorenie zmluvy o výkone správy domu a potom na platné uzavretie zmluvy o výkone správy bol jednoznačne potrebný súhlas všetkých vlastníkov bytov, nielen časti týchto vlastníkov. Nesúhlasil preto s tvrdením navrhovateľa, že absencia vymedzenia presného počtu vlastníkov bytov potrebného na platné uzavretie zmluvy o výkone správy znamená, že zmluvu môže uzavrieť aj menší počet vlastníkov bytov so záväznosťou aj pre zvyšných vlastníkov. Nakoľko je zo skutkového stavu, aj z vyjadrenia P.. T. nesporné, že zmluvu zo dňa 02.11.1999 neuzavreli všetci vlastníci bytov bytového domu, je zmluva pre rozpor so zákonom absolútne neplatná a rovnako je neplatná aj zmluva uzatvorená dňa 05.11.1995 časťou vlastníkov bytov. Z uvedeného potom vyplýva, že od roku 2000 nebola správa domu zákonným spôsobom vykonávaná žiadnym subjektom. V tejto súvislosti poukázal na uznanie neplatnosti zmluvy o výkone správy zo dňa 05.11.1999 dňa 08.01.2001 a uznanie neplatnosti zmluvy zo dňa 02.11.1999 P.. T.Ň. dňa 07.05.2002. V dôsledku neexistencie riadne zmluvne ustanovenej osoby správcu, museli všetky prípadné nároky jednotlivých vlastníkov bytov voči nemu byť samostatne uplatňované jednotlivými vlastníkmi bytov, nakoľko predstavovali individuálne pohľadávky jednotlivých vlastníkov bytov voči nemu, resp. P.. T.. Navrhovateľ tak nepreukázal, že je oprávneným na vymáhanie predmetných platieb za osoby, ktoré mu predmetné platby v roku 2000 poukázali bez právneho dôvodu ; ide o individuálne pohľadávky jednotlivých osôb, ktoré neprechádzajú prevodom bytu na nových vlastníkov bytov, nakoľko netvoria fond opráv a údržby, ale prijatie týchto platieb predstavovalo bezdôvodného obohatenie, nakoľko išlo o platby bez právneho dôvodu. Navrhovateľ nepreukázal, že je veriteľom týchto pohľadávok a ani svoje oprávnenie na ich vymáhanie. Nakoľko v danom prípade ide o nároky z vrátenia plnení prijatých v roku 2000 bez právneho dôvodu, v čase podania návrhu na začatie konania dňa 02. 01. 2006, boli premlčané z dôvodu uplynutia trojročnej objektívnej premlčacej lehoty. Za irelevantné považoval poukazovanie na § 40a a § 49a Občianskeho zákonníka vzhľadom na posúdenie absolútnej, a nie relatívnej, neplatnosti zmluvy. Namietal platnosť uzavretia dohody zo dňa 08.01.2001 vzhľadom na to, že žiadna zo zmluvných strán nedisponovala potrebnou aktívnou legitimáciou pre konanie v zastúpení vlastníkov bytov a zároveň by bolo logicky vylúčené, aby sa v otázkach správy domu medzi sebou platne dohadovali subjekty, z ktorých ani jeden v čase uzatvárania dohody nemal na výkon správy domu platný mandát. Za neplatný preto treba považovať aj úkon započítania vzájomných pohľadávok jednostranným právnym úkonom zo dňa 04.07.2002. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa, že dlh v čase údajného uznania dlhu neexistoval, nakoľko je vylúčené, aby na seba odporca prevzal dlh, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu. Navyše jeho vôľou nebolo v tejto listine urobiť uznávací prejav čo do dôvodu a výšky, ale išlo o započítací prejav pohľadávok, ktoré mali vzniknúť z neplatnej zmluvy. Za sporné považoval, či - bez ohľadu na neexistenciu údajne uznaného dlhu - vo veci došlo k prejavu voči konkrétnym veriteľom. Mal za to, že akákoľvek domnienka o existencii dlhu voči navrhovateľovi z titulu zmluvného vzťahu podľa zmluvy o výkone správy bola v tomto konaní vyvrátená . Poukázal na to, že Občiansky zákonník upravuje výlučne jeden inštitút zabezpečenia záväzku formou uznania dlhu, ktorý je upravený v § 558 Občianskeho zákonníka a právna úprava obsiahnutého v § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka hovorí len o následkoch vykonania tohto právneho úkonu upraveného v § 558 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k začiatku plynutia novej 10 ročnej premlčacej lehoty. Mal za to, že na základe započítania pohľadávok z jeho strany nikdy nezačala plynúť nová desaťročná premlčacia lehota v zmysle § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V zmysle výsledkov znaleckého dokazovania nebolo jednoznačne preukázané, že by sa mal na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatiť. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania . Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 212 ods.1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa, v ktorom vytýka súdu prvého stupňa nesprávne právne posúdenie veci, je dôvodné. V preskúmavanej veci sa navrhovateľ, ako správca bytov a nebytových priestorov bytového domu O. Č. XX, XX, XX, XX Q. X., zriadený zmluvou o založení spoločenstva vlastníkov týchto bytov a nebytových priestorov zo dňa 14.03.2005, domáha proti odporcovi; ako predchádzajúcemu správcovi bytového domu na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 05.11.1999; splnenia povinnosti odovzdať mu ako novému správcovi bytového domu nevyčerpané prostriedky fondu prevádzky, údržby a opráv (ďalej aj "FÚO"), ktorá povinnosť odporcovi vyplývala z ustanovenia § 8 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. v znení platnom ku dňu skončenia výkonu správy odporcom k 31.12.2000. Súd prvého stupňa postupoval správne, keď ako predbežnú otázku riešil platnosť zmluvy o výkone správy zo dňa 05.11.1999, na základe ktorej odporca prijímal platby (časti) vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome za služby spojené s užívaním bytov, ako aj platby do fondu prevádzky, údržby a opráv, od ktorej zmluvy navrhovateľ, ako nový správca bytového domu, odvodzoval nárok na zaplatenie žalovanej istiny. Odvolací súd sa v tejto otázke stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že zmluva o výkone správy zo dňa 05.11.1999 uzatvorená medzi odporcom, ako správcom, a časťou vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome O. XX Q. X., je pre rozpor so zákonom č. 182/1993 Z.z. absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Zákon č. 182/1993 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2004; v rozhodnom období pre uzatvorenie zmluvy o výkone správy; obligatórne prikazoval zriadiť na správu domu spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ak vlastníci neuzavrú zmluvu o výkone správy (§ 6 ods. 1), pričom správu domu umožňoval vykonávať len jednou formou (§ 6 ods. 3). Už uvedená právna úprava sledovala za cieľ dosiahnuť týmto zabezpečenie jednotnosti výkonu správy bytového domu vo vzťahu k všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. V rozpore s týmito ustanoveniami by bol nielen súčasný výkon správy správcom na základe zmluvy o výkone správy a spoločenstvom zriadeným vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome, ale rovnako nezlučiteľným by bol aj výkon správy viacerými správcami na základe rôznych zmlúv o výkone správy uzatvorených samostatne s jednotlivými vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Za stavu, keď v danom prípade v roku 2000 paralelne existovali na výkon správy bytového domu O. XX - XX Q. X. dve zmluvy o výkone správy a zmluva o výkone správy zo dňa 05.11.1999 nebola podpísaná, resp. schválená väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ale len časťou (16) vlastníkov bytov a nebytových priestorov, treba považovať záver súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti zmluvy o výkone správy zo dňa 05.11.1999; pre rozpor s kogentnými ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z.z.; za správny a zákonu zodpovedajúci. Napokon samotnú neplatnosť zmluvy uznal aj odporca v dohode zo dňa 08.01.2001. Za bezpredmetnú považoval odvolací súd námietku navrhovateľa týkajúcu sa nesplnenia predpokladov pre posudzovanie relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 49a a § 40a Občianskeho zákonníka, z ktorého hľadiska konajúci súd predmetnú zmluvu neskúmal. V nadväznosti na uvedené súd prvého stupňa správne právne posúdil nárok uplatňovaný navrhovateľom ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď odporca na základe neplatnej zmluvy prijímal od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome prostriedky do fondu prevádzky, údržby a opráv, ktoré ako majetok vlastníkov spravoval na základe neplatne uzatvorenej zmluvy o výkone správy, a preto na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať podľa § 451 Občianskeho zákonníka. V danom prípade sa nejedná o vrátenie vzájomného si plnenia z neplatnej zmluvy podľa § 457 Občianskeho zákonníka, nakoľko v tomto prípade išlo len o jednostranný záväzok odporcu prijímať platby od vlastníkov a spravovať ich ako ich majetok, resp. použiť ich na zákon stanovený účel - financovanie nákladov na prevádzku, údržbu a opravu spoločných častí a zariadení bytového domu, a po ukončení správy a vyúčtovaní ich použitia vrátiť, resp. odovzdať ich novému správcovi, t.j. nejde o vzájomne podmienené plnenia v podobe synalagmy - s povinnosťou na vrátenie si vzájomných plnení. V tejto súvislosti neobstojí námietka nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa na vymáhanie vrátenia prostriedkov FÚO s tým, že ide len o individuálne pohľadávky jednotlivých vlastníkov bytov voči nemu. Odvolací súd v tomto smere zastáva názor, že úhrady jednotlivých vlastníkov do FÚO; hoci aj na základe neplatnej zmluvy o výkone správy; sa stali majetkom všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov slúžiacom na spoločné financovanie nákladov na prevádzku, údržbu a opravu spoločných častí a spoločných zariadení bytového domu, a z ktorého podstaty vyplýva, že na vrátenie týchto zaplatených; a správcom použitých; úhrad do FÚO vlastníci nemajú nárok a odporca je tieto prostriedky, resp. nevyčerpaný zostatok týchto prostriedkov na FÚO, vlastníkom ako ich majetok vrátiť, resp. novému správcovi, na ktorého správa tohto majetku vlastníkov a nakladanie s nimi prechádza. Uznanie dlhu upravené v ust. § 558 Občianskeho zákonníka je samostatným zabezpečovacím inštitútom. Svoju zabezpečovaciu funkciu plní tým, že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaným veriteľovi. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl. Obč.zák.), je pre jeho platnosť potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodov dlhu a jeho výška. Aby písomné uznanie práva dlžníkom malo právne následky uvedené v § 110 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka v podobe prerušenia plynutia premlčacej doby, je nevyhnutné, aby došlo k uznaniu práva písomne čo do dôvodu a výšky. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a tento prejav vôle by nemal vzbudzovať odôvodnené pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Požiadavka určitosti uznávacieho prejavu čo do dôvodu a výšky je splnená aj bez výslovného použitia výrazu "uznanie dlhu" , ak je z okolností prípadu nepochybné, že išlo o uznávací prejav. Taktiež nie je podstatné, či uznanie dlhu bolo vyhotovené ako samostatný prejav vôle alebo či je súčasťou iného právneho úkonu (zmluvy ). Z uvedeného vyplýva, že ak písomný prejav vôle dlžníka obsahuje uznanie dlhu čo do dôvodu a výšky, avšak absentuje v ňom výslovný prísľub zaplatenia dlhu, je dôsledkom tohto úkonu iba pretrhnutie premlčacej doby podľa § 110 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka a vyvrátiteľná právna domnienka trvania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka nenastane. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka preto nie je totožné s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. S písomným uznaním práva čo do dôvodu a výšky je spojený len inštitút pretrhnutia premlčacej doby upravený v § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Platné uznanie práva z hľadiska plynutia a dĺžky premlčacej doby zakladá plynutie novej premlčacej doby v dôsledku jej pretrhnutia (prerušenia). Namiesto doposiaľ uplynutej premlčacej doby začína plynúť nová 10-ročná premlčacia doba odo dňa, kedy k uznaniu práva došlo, resp. od uplynutia lehoty na plnenie, ak je v uznávacom prejave uvedená. Ak dlžník uznal písomne právo veriteľa na vrátenie sumy poskytnutej mu na základe zmluvy, nemá skutočnosť, že zmluva bola následne posúdená ako neplatná, vplyv na to, že právo veriteľa na vrátenie sumy; ale už z titulu bezdôvodného obohatenia; sa premlčí v 10-ročnej premlčacej dobe podľa § 110 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka. Pre platnosť uznania práva nie je rozhodujúce ani to, či toto v čase prejavu uznania skutočne existovalo . Odporca vo svojom započítacom prejave zo dňa 04.07.2002, resp. 06.09.2002, v bode 2/ prehlásil, že vlastníci bytov a nebytových priestorov bytového domu O. XX - XX Q. X. mali ku dňu 01.01.2001 z titulu neodovzdania finančných prostriedkov FÚO predmetného domu pohľadávku voči nemu vo výške 291.028,25 Sk. Uhradením čiastky 13.719,- Sk bola táto pohľadávka dňa 30.04.2002 upravená o uhradenú čiastku a jej celková výška k 04.júlu 2002 činí 277.309,25 Sk. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k záveru, že uvedené vyhlásenie odporcu v jeho započítacom prejave je dostatočne určité z hľadiska náležitého vymedzenia dôvodu a výšky pohľadávky, ktorú má mať voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov a spĺňa všetky formálne náležitosti uznávacieho prejavu. Identifikácia pohľadávky je potrebná nie pre posúdenie právneho dôvodu uznávaného práva; ten dokonca môže byť aj nesprávne právne kvalifikovaný; ale k jeho skutkovému vymedzeniu, aby ju nebolo možno zameniť s prípadným iným nárokom osoby, ktorej je úkon adresovaný. Pre vymedzenie dôvodu je preto postačujúce uvedenie skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť skutočný dôvod existencie práva a nevyžaduje sa tak jeho právna kvalifikácia. Skutočnosť, že zmluva o výkone správy zo dňa 05.11.1999 je absolútne neplatným právnym úkonom nemá žiadny vplyv na platnosť uznania dlhu odporcom podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka a prejav vôle odporcu v započítacom prejave tak bol spôsobilý vyvolať právne účinky predpokladané v § 110 ods. 1, vety druhej Občianskeho zákonníka a nebolo preto potrebné zaoberať sa v konaní tým, či týmto prejavom vôle súčasne došlo aj k uznaniu dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Prejav vôle obsahujúci uznávací prejav odporcu bol adresovaný vlastníkom bytov a nebytových priestorov O. XX-XX a doručený pôvodnému správcovi P.. T. (listom zo dňa 04.07.2002), ktorý mal vykonávať správu bytového domu po 01.01.2001 a ktorý uzatvoril s vlastníkmi zmluvu o výkone správy zo dňa 16.07.2001. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že v čase doručovania tohto uznávacieho prejavu mala byť správa obytného domu vykonávaná novým správcom L.. T. - Domová správa na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 31.05.2002; ktorej výkon správy na základe tejto zmluvy - a teda jej platnosť - nebola v konaní doposiaľ spochybnená ani namietaná; ktorej bol uznávací prejav- rovnako adresovaný vlastníkom bytov a nebytových priestorov O. XX-XX - taktiež (ako ich zástupcovi) doručený odporcom (listom zo dňa 06.09.2002) a tomuto správcovi; ktorý mal ďalej vykonávať správu prostriedkov FÚO; bola aj časť tohto plnenia v sume 155.091,- Sk poukázaná dňa 12.09.2002 a pripísaná na účet dňa 14.09.2002 (č.l. 108), a ktorý listom zo dňa 25.09.2002 vyjadril so započítaním nesúhlas a žiadal o doplatenie zostatku FÚO s prílohami o príjmoch a výdajoch fondu. Pokiaľ teda bol uznávací prejav vôle adresovaný vlastníkom bytov a nebytových priestorov O. XX-XX, v zastúpení správcom L.. T. - Domová správa na základe platnej zmluvy o výkone správy a doručený tomuto správcovi, potom možno usudzovať, že uznanie práva odporcom bolo vykonané voči oprávnenej osobe, teda veriteľovi - vlastníkom bytov a nebytových priestorov v tom čase zastúpených novým správcom, ktorému mal byť tento majetok vlastníkov na ďalšie spravovanie a použitie odovzdaný. S poukazom na uvedené nemožno považovať za správny záver súdu prvého stupňa o uplatnení 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda ani jeho záver o opodstatnenosti odporcom vznesenej námietky premlčania tohto práva navrhovateľa pre jeho neuplatnenie v tejto premlčacej dobe. S ohľadom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvého stupňa svoj záver o premlčaní navrhovateľom uplatňovanej pohľadávky založil na nesprávnom právnom posúdení uznávacieho prejavu odporcu, pre ktoré sa potom podstatnou stránkou veci samej týkajúcej sa dôvodnosti navrhovateľom uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z hľadiska právne významných skutočností pre posúdenie jeho opodstatnenosti, už nezaoberal. So zreteľom na uvedené nemožno preto považovať predčasné právne závery súdu prvého stupňa o nedôvodnosti návrhu za správne. Rozhodnutie vo veci samej odvolacím súdom by však za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od prvostupňového súdu, ktorý sa nimi buď dostatočne náležite nezaoberal alebo opomenul vôbec zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania je možné učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím. Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní zaoberať sa výškou navrhovateľom uplatňovanej pohľadávky z hľadiska jeho tvrdení o tom, že odporca mal prevziať zostatok prostriedkov FÚO k 31.12.1999 v sume 157.580,15 Sk od predchádzajúceho správcu (Bytový podnik); v tomto smere odporca namieta, že v roku 1999 sa fond netvoril, keďže išlo o mestské nájomné byty; v akom rozsahu prijal po 01.01.2000 úhrady od vlastníkov do FÚO, ako s nimi nakladal, t.j. na financovanie akých nákladov týkajúcich sa obytného domu boli použité; a aký bol ich zostatok ku dňu ukončenia jeho činnosti. V tomto smere bude dôkazné bremeno zaťažovať navrhovateľa, keďže k uznaniu dlhu s účinkami podľa § 558 Občianskeho zákonníka nedošlo pre absenciu prísľubu čo do zaplatenia jeho zvyšnej časti; čo napokon navrhovateľ v podanom odvolaní aj potvrdil. Dôkaznou povinnosťou odporcu bude preukázať, že na základe jeho započítacieho prejavu došlo k zániku jeho záväzku voči vlastníkom a v tomto ohľade ho zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že mal voči vlastníkom vzájomnú pohľadávku na zaplatenie nedoplatkov za dodávky plnení spojených s prevádzkou bytov (navýšenú o úroky), v akej výške mu táto pohľadávka vznikla, teda či sa (čiastočne) kryla so vzájomnou pohľadávkou vlastníkov proti nemu. So zreteľom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ dôvodne namieta, že rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), v ktorom sa súd prvého stupňa bude dôsledne zaoberať dôvodnosťou návrhu navrhovateľa vo veci samej vo vyššie naznačenom smere, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.). V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.