Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/86/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210223743 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1210223743.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Blanky Podmajerskej v právnej veci navrhovateľa: B. N., I.. XX. XX. XXXX, Z. B. O. Č.. XX, Z., adresa na doručovanie: Z. U.. Č.. XX, Z., proti odporcovi: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské nivy č. 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpený: MGA IURIS s. r. o., Pri starej prachárni č. 10, Bratislava, IČO: 47 233 028, o určenie, že navrhovateľ má právo na rovnakú základnú mzdu a iné, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. novembra 2015, č. k. 8C/200/2010 - 314, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako B. X., p o t v r d z u j e . Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice a vo výroku o trovách konania, z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako p. X. a právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2, 3 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou, § 13 ods. 1 Zákonníka práce a vecne nedôvodnosťou podaného návrhu, keď navrhovateľ nepreukázal, že k porušeniu jeho práva na rovnakú mzdu ako pracovníka pracujúceho na rovnakej pozícii došlo a bolo na základe jeho rasy, či pôvodu. Uviedol, že mzdové listy B. X. a navrhovateľa nie sú jednoznačným dôkazom, že u navrhovateľa došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania s tým, že z predložených pracovných zmlúv ostatných zamestnancov odporcu vyplýva, že aj iní zamestnanci odporcu mali rovnakú mzdu ako navrhovateľ. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal ani to, že bol diskriminovaný na základe rasy, či pôvodu, keďže sám uviedol, že nešlo o diskrimináciu na základe rasy, či etnickej príslušnosti a v konaní namietal iba to, že došlo k diskriminácii v tom, že B. X. mal vyššiu mzdu ako on, pričom túto diskrimináciu žiadnym spôsobom nepreukázal. Uviedol, že neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že aj ostatní zamestnanci odporcu pracujúci na rovnakej pozícii ako navrhovateľ a B. X. boli diskriminovaní, ale neriešili to s odporcom súdnou cestou, nakoľko nepreukázal, že by títo zamestnanci mali iný etnický pôvod alebo rasu, keď navrhovateľ nepreukázal, že by odporca porušil antidiskriminačný zákon, keďže to, že navrhovateľ dostával nižšiu mzdu ako B. X. nemôže samé o sebe byť porušením tohto zákona. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému priznal plnú náhradu trov konania, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v sume 1. 303, 60 eur. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať o jeho žalobnom návrhu v takej podobe, v akej ho doručil, čím zasiahol do základného práva sťažovateľa garantovaného v ústave a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom, že nepreukázal porušenie základného práva na rovnakú mzdu za výkon práce rovnakej hodnoty v rovnakých podmienkach (diskrimináciu v odmeňovaní) na základe rasy, či pôvodu a to napriek tomu, že sám súd je povinný preukázať podmienku diskriminácie v jeho odmeňovaní s tým, že súd prvého stupňa si z dôvodov diskriminácie (§ 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z.) vybral práve diskrimináciu v odmeňovaní na základe rasy, či etnického pôvodu, keď vo svojom návrhu vôbec neuviedol a netvrdil, že jeho diskriminácia by mohla mať pôvod v rase, či etnickom pôvode a preto je jeho postup a napadnutý rozsudok potrebné považovať za svojvôľu bez opory v zákone. Uviedol, že mu nie známy žiadny zákonný dôvod, ktorý by súd oprávňoval k zásahu do jeho dispozičného práva a neprináleží mu ani právo bez jeho vedomia stanovovať obsah žalobného návrhu, meniť ho a prispôsobovať si ho svojim potrebám, alebo potrebám odporcu s tým, že z jeho návrhu určito a bez pochybností vyplýva, že sa domáha určenia porušenia práva na rovnaké zaobchádzanie v odmeňovaní z dôvodu iného postavenia, tak ako mu to ust. § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. umožňuje, nakoľko žiadne ustanovenia zákona a ani iný právny predpis nevymedzuje podmienku, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania môže dôjsť len a iba na základe rasy a etnického pôvodu a nie aj z iných dôvodov. K viazanosti prvostupňového súdu právnym názorom Krajského súdu v Bratislave uvedenom v uznesení zo dňa 12. novembra 2014, č. k. 2Co/771/2014 - 282 uviedol, že daným uznesením nebol súd prvého stupňa zaviazaný na porušenie zákona, nakoľko v ňom odvolací uviedol, že musí tvrdiť pohnútku diskriminačného konania odporcu a iba príkladmo uviedol rasu alebo etnický pôvod. Poukázal na skutočnosť, že svoj návrh založil na tvrdení, že odporca porušil zásadu rovnakého odmeňovania za rovnakú prácu vykonávanú v rovnakom prostredí za rovnakých podmienok z dôvodu jeho iného postavenia, nakoľko bol ako novo prijatý zamestnanec voči kmeňovému zamestnancovi B. X., s ktorým vykonával v rovnakom pracovnom zaradení, rovnakú prácu v rovnakom prostredí a za rovnakých podmienok, odmeňovaný podstatne nižšou základnou mzdou a to napriek tomu, že mzdový predpis odporcu DRD-M.L.Z.02.03. 05 v bode 5. 1 garantuje základnú mzdu zamestnanca ako mzdu za hodnotu pracovnej pozície, ktorá je dohodnutá v pracovnej zmluve. Uviedol, že v konaní predložil dôkazy, že on aj B. X. mali v rovnakých pracovných zmluvách uvedenú novo vytvorenú pracovnú pozíciu - referent vymáhania pohľadávok s tým, že uvedenú pozíciu začali obaja vykonávať v rovnakom čase od novembra 2004 s tým, že zo mzdových listov vyplýva, že B. X. mal základnú mzdu 22. 000,- Sk a on základnú mzdu 18. 000,- Sk, keď odporca žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu zákonného dôvodu, ktorý by ho oprávňoval odmeňovať B. X. vyššou základnou mzdou ako jeho, pričom za základný dôvod rozdielneho odmeňovania nemožno považovať skutočnosť, že bol novým zamestnancom odporcu a B. X. kmeňovým zamestnancom, nakoľko u oboch išlo o časovú zhodu začiatku výkonu práve na novo vytvorenej pracovnej pozícii, referent vymáhania pohľadávok. Uviedol, že pokiaľ odporca považoval ako jediný dôvod na rozdiel v jeho odmeňovaní a B. X. iné jeho postavenie, teda to, že bol novým zamestnancom a nie kmeňovým, došlo zo strany odporcu k jeho diskriminácii v odmeňovaní a k porušeniu mzdových predpisov a § 13 ods. 1 Zákonníka práce. Poukázal na skutočnosť, že dostatočným spôsobom preukázal to, čo tvrdil vo svojom návrhu, pričom odporca žiadnym spôsobom jeho tvrdenia a dôkazy nespochybnil a opak nepreukázal, čím neuniesol dôkaznú povinnosť, ktorá bola na neho prenesená, nakoľko jeho obrana poukazovaním na rovnaké odmeňovanie iných zamestnancov odporcu v rovnakom pracovnom zaradení ako bol on, nie je zákonným zdôvodnením rozdielu odmeňovania medzi ním a B. X.. Uviedol, že je irelevantný argument súdu prvého stupňa, že nepreukázal etnický a rasový dôvod diskriminácie iných zamestnancov odporcu pracujúcich na rovnakej pracovne pozícii referenta vymáhania pohľadávok, majúcich základnú mzdu ako on, nakoľko predmetom konania sú jeho práva a právom chránené záujmy a nie práva iných zamestnancov odporcu, ktorí sa na rozdiel od neho svojich práv na súde nedomáhali. Namietol, že sa v konaní zároveň domáhal doplatenia mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice, avšak prvostupňový súd zamietnutie jeho návrhu aj v tejto časti vôbec neodôvodnil a neuviedol, aké skutkové a právne argumenty ho k zamietnutiu návrhu viedli a preto je rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľ uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, nakoľko odvolanie navrhovateľa je bezdôvodné, keďže súd prvého stupňa rozhodol napadnutým rozsudkom o celom návrhu tak, ako ním navrhovateľ uplatnil svoje nároky s tým, že to, čoho sa v konaní domáha uviedol nielen vo svojom návrhu, ale v konečnom dôsledku to skonštatoval aj Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 08. 09. 2010 vo veci sp. zn. 4Cdo 278/2009, čím sa prvostupňový súd aj riadil. Namietol, že sa navrhovateľ od počiatku nedomáhal určenia, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania podľa zák. č. 365/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, čo vyplýva aj z uznesenia dovolacieho súdu, nakoľko navrhovateľ začal v konaní poukazovať na údajné porušenie tejto zásady fakticky až vo svojom odvolaní zo dňa 19. 09. 2014, ktorým napadol v poradí prvé rozhodnutie prvostupňového súdu vo veci samej. Uviedol, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno v rozsahu stanovenom § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z. z., keď v intenciách právneho názoru odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12. 11. 2014, sp. zn. 2Co/771/2014 nepredložil žiadne dôkazy a neoznámil také skutočnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Poukázal na skutočnosť, že v konaní preukázal, že z jeho strany ani v oblasti odmeňovania navrhovateľa k jeho diskriminácii nedošlo, keď sa s ním ani v tejto oblasti nezaobchádzalo menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii, keď zamestnanci, V. B., V. J., F. Z., J. W. mali pri vzniku pracovného pomeru rovnakú základnú mzdu ako navrhovateľ. Uviedol, že dôvodom, pre ktorý s týmito osobami bola dohodnutá základná mzda v určitej výške (v rámci príslušnej tarifnej triedy, resp. mzdového stupňa) nebola skutočnosť, že tieto osoby boli novoprijatými zamestnancami spoločnosti, ale skutočnosť, že v čase prijatia do pracovného pomeru nemali potrebné vedomosti, praktické zručnosti, skúsenosti a prax z oblasti plynárenstva a obchodu s plynom ani znalosť postupov v tejto oblasti, čo boli priame a nevyhnutné predpoklady na plnohodnotné vykonávanie dohodnutého druhu práce a tieto si osvojovali až postupne v priebehu pracovného pomeru. Odporca si zároveň uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania v sume 115, 90 eur. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení účinnom od 01. 06. 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 214 ods. l O. s. p. a rozsudok verejne vyhlásil dňa 21. apríla 2016 podľa § 211 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom. K odvolacím námietkam navrhovateľa, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým návrh navrhovateľa v časti určenia, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako p. X. aj dostatočne odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané navrhovateľom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvostupňového súdu v tejto, zamietajúcej časti návrhu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. V posudzovanej veci ide o v poradí druhý prvostupňový rozsudok, keď rozsudok zo dňa 23. júna 2016, č. k. 8C/200/2010 - 273, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12. novembra 2014, č. k. 2Co/771/2014 - 282 z dôvodu, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, nakoľko zamietnutie návrhu odôvodnil nepreukázaním naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení s tým, že nakoľko navrhovateľovi išlo o to, aby dosahoval rovnakú mzdu, ako iný zamestnanec odporcu, mal podať žalobu na plnenie podľa § 80 písm. b) O. s. p. Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva právny záver, že nakoľko z obsahu návrhu navrhovateľa (§ 41 ods. 2 O. s. p.) je zrejmé, že podal žalobu podľa antidiskriminačného zákona v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania odporcom, na základe Zákonníka práce, mzdových predpisov platných u odporcu, ako i dojednaní v Kolektívnej zmluve, ktorú odporca uzavrel so zástupcami svojich zamestnancov, naliehavý právny záujem na požadovanom určení v konaní preukazovať nemusel a nebol preto správny ani právny záver prvostupňového súdu, že sa navrhovateľ mohol svojho nároku domáhať žalobou na plnenie. Z obsahu návrhu navrhovateľa vyplýva, že sa v konaní domáhal dvoch právnych nárokov, a to určenia, že má právo na rovnakú na základnú mzdu ako B. X. a zároveň doplatenia mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice. Súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, keď nárok navrhovateľa na určenie, že má právo na rovnakú mzdu ako B. X. napadnutým rozsudkom zamietol, nakoľko dospel k správnemu právnemu záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri jeho odmeňovaní, pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že odporca uniesol dôkazné bremeno predložením dôkazných prostriedkov (pracovných zmlúv, mzdových listov), z ktorých jednoznačne vyplýva, že s navrhovateľom nezaobchádzal znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne). Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že smernica Rady Európskej únie č. 2000/43/EC zo dňa 29. júna 2000 v časti týkajúcej sa dôkazného bremena v sporoch, v ktorých dotknuté osoby tvrdia, že voči ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácii, sa premietla s účinnosťou od 01. apríla 2002 do § 13 ods. 7 Zákonníka práce a následne po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 01. júla 2004 do jeho § 11 ods. 2, ktorý znie: "Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo", pričom súčasne so schválením antidiskriminačného zákona došlo aj k príslušným zmenám v § 13 Zákonníka práce, ktorého odsekom 5 v platnom a účinnom znení sa na uplatnenie citovaného ustanovenia antidiskriminačného zákona odkazuje. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 § 13 ods. 7 Zákonníka práce a od 01. júla 2004 § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 13 ods. 5 Zákonníka práce) vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Z obsahu návrhu navrhovateľa vyplýva, že zásada porušenia rovnakého zaobchádzania odporcom spočívala podľa jeho názoru v tom, že B. X., ktorý vykonával rovnaké práce, plnil rovnaké úlohy a bol v rovnakej pracovnej pozícii ako navrhovateľ v pracovnej dvojici, poberal o 20 % vyššiu základnú mzdu ako navrhovateľ. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa v podanom odvolaní, že odporca žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu zákonného dôvodu, ktorý by ho oprávňoval odmeňovať B. X. vyššou základnou mzdou ako jeho, nakoľko z pracovnej zmluvy, ktorú navrhovateľ dňa 03. 11. 2004 uzavrel s odporcom vyplýva, že jeho základná mzda bola dohodnutá v sume 18. 000,- Sk (597, 49 eur) mesačne s pohyblivou zložkou mzdy pri plnom pracovnom úväzku vo výške do 20 % zo základnej mzdy, na základe Dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 23. 02. 2005 bola jeho základná mesačná mzda stanovená sumou 19. 100,- Sk (634 eur), Dohodou o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 25. 01. 2006 bola jeho základná mesačná mzda stanovená sumou 19. 300,- Sk (640, 64 eur), Dohodou o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 22. 01. 2007 bola jeho základná mesačná mzda stanovená sumou 19. 600,- Sk (650, 60 eur), a ďalšou Dohodou o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 28. 03. 2007 bola jeho základná mesačná mzda stanovená sumou 20. 600,- Sk (683, 79 eur), pričom z pracovných zmlúv, ktoré uzavrel s odporcom v tom istom čase, ako s navrhovateľom Z.. B. V. (dňa 03. 11. 2004), J. V. (dňa 03. 11. 2004), Z. F. (dňa 04. 11. 2004) a W. J.Š. (dňa 04. 11. 2004) a ktoré odporca predložil v priebehu prvostupňového konania vyplýva, že všetkým novým zamestnancom bola stanovená základná mzda 18. 000,- Sk s pohyblivou zložkou mzdy pri plnom pracovnom úväzku vo výške do 20 % zo základnej mzdy, t. j. všetky pracovné zmluvy obsahovali identické povinné náležitosti (druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce, mzdové podmienky, výplatný termín, pracovný čas a pod.). K tvrdeniu navrhovateľa, že bol odporcom diskriminovaný tým, že B. X. za rovnakú prácu vykonávanú v rovnakom prostredí za rovnakých podmienok a v rovnakom pracovnom zaradení poberal mzdu v sume 22. 000,- Sk (730, 26 eur) napriek tomu, že bol od neho o 12 rokov mladší, avšak bol kmeňovým zamestnancom odporcu považuje odvolací sa za potrebné uviesť, že navrhovateľ, ako aj B. X., ktorý bol zamestnancom odporcu od roku 1987, boli zaradení do tarifnej triedy 6, ktorej mzdové rozpätie bolo od 7. 900,- Sk do 23. 600,- Sk a preto pokiaľ bola na základe Dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 02. 04. 2004, t. j. 7 mesiacov pred uzavretím pracovnej zmluvy navrhovateľa s odporcom, stanovená základná mesačná mzda B. X. v sume 22. 000,- Sk (730, 26 eur), a najmä pred jeho preradením na pracovné miesto - referent vymáhania pohľadávok, odporca sa žiadneho porušenia zásady rovnakého zaobchádzanie a diskriminácie voči navrhovateľovi nedopustil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na určenie, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako B. X., potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. Bolo potrebné sa však stotožniť s argumentáciou navrhovateľa v podanom odvolaní, že nakoľko súd prvého stupňa zamietnutie jeho návrhu v časti nároku, ktorým sa domáhal doplatenia mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice vôbec neodôvodnil a neuviedol, aké skutkové a právne argumenty ho viedli k zamietnutiu návrhu aj v tejto časti, je prvostupňový rozsudok v tejto zamietajúcej časti nepreskúmateľný. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnoteniu dôkazov sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia, a preto dôvody musia byť jasné a presvedčivé. Výrok, ktorý nemá svoj obsah v odôvodnení, za takýto považovať nemožno. Nedostatok tohto obsahu sa môže prejaviť v nezrozumiteľnosti a tým aj v nepreskúmateľnosti dôvodov, prípadne v nedostatku dôvodov, čo nedáva podklad pre výrok súdneho rozhodnutia. Jednou zo záruk spravodlivého súdneho rozhodnutia je aj právo na jeho odôvodnenie, keďže pod právom na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd treba rozumieť i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Nutnosť odôvodniť rozhodnutie je daná tiež verejným záujmom, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach RUIZ TORIO v. Španielsko z 9. apríla 1994 Ac 303-A § 29, GEORGIADIS v. Grécko z 29. mája 1997). Nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia bráni odvolaciemu súdu zhodnotiť jeho správnosť a postihuje tak konanie pred súdom prvého stupňa vadou podľa § 212 ods. 3 O. s. p., to znamená inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Je nutné uviesť, že právne posúdenie nároku navrhovateľa uplatneného titulom doplatenia mzdy za výkon práce druhého člena pracovnej dvojice podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úplne, z dôvodu ktorého je rozsudok v tejto časti nepreskúmateľný, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O. s. p., v ktorom bude povinnosťou prvostupňového súdu právne posúdiť daný nárok navrhovateľa, opätovne vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o trovách celého konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.