Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/31/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210223743 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1210223743.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: B. N., I.. XX. XX. XXXX, Z. B. O. Č.. XX, Z., F. na X.: Z. U.. Č.. XX, Z., proti žalovanému: Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské nivy č. 44/a, Bratislava, IČO: 35 815 256, zastúpený: MGA IURIS s. r. o., IČO: 47 233 028, Pri Starej prachárni č. 10, Bratislava, o určenie, že žalobca má právo na doplatenie mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12. júna 2017, č. k. 8C/200/2010 - 386, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, 2, 3 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení účinnom od 01. júla 2004, § 13 ods. 1 Zákonníka práce a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby, nakoľko o nároku žalobcu, ktorým sa domáhal určenia, že má právo na rovnakú mzdu ako B. X., rozhodol rozsudkom zo dňa 18. novembra 2015, č. k. 8C/200/2010 - 314 tak, že žalobu zamietol a Krajský súd v Bratislave o odvolaní žalobcu rozhodol rozsudkom zo dňa 21. apríla 2016, č. k. 10Co/86/2016 - 331 tak, že prvoinštančný rozsudok v časti výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu na určenie, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako B. X. potvrdil a v časti výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že dôvody zamietnutia druhého určovacieho petitu sú totožné ako boli uvedené v poradí druhom rozsudku (zo dňa 18. novembra 2015, č. k. 8C/200/2010 - 314), ako aj v rozhodnutí odvolacieho súdu. Uviedol, že pokiaľ žalobca obidva určovacie žalobné nároky uplatňoval z dôvodu porušovania antidiskriminačného zákona, vo vzťahu k obidvom určovacím nárokom ho zaťažovalo rovnaké dôkazné bremeno, pričom v oboch rozhodnutiach (súdov oboch inštancií) bolo konštatované, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol a porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri jeho odmeňovaní nepreukázal, ako ani skutočnosť, že sa žalovaný voči nemu diskriminácie dopustil. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by sa žalobca domáhal určenia, že má právo na doplatenie mzdy za výkon druhého pracovníka pracovnej dvojice z iného právneho dôvodu, ako z dôvodu porušenia antidiskriminačného zákona (kde netreba preukazovať naliehavý právny záujem), nemá na požadovanom určení naliehavý právny záujem (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. 09. 2010, č. k. 4 Cdo 278/2009 - 69). Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca na pojednávaní dňa 30. 01. 2017 sám uviedol, že v prípade úspechu v tomto konaní, sa bude žalobou domáhať zaplatenia mzdy, a nakoľko určovacia žaloba spravidla nie je opodstatnená v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti a pokiaľ by určenie existencie či neexistencie práva, či právneho vzťahu medzi stranami malo charakter len prejudiciálnej otázky k inému sporu, nebude medzi stranami daný naliehavý právny záujem na takomto určení. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, z dôvodu ktorého mu priznal plnú náhradu trov konania (správne mal súd prvej inštancie rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p., pozn. odvolacieho súdu). 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a žiadnemu z účastníkov nepriznať náhradu trov konania. Vytkol súdu prvej inštancie, že pokiaľ v konaní o prvom petite žaloby (určenie, že má právo na rovnakú mzdu ako B. X.), po vrátení veci odvolacím súdom vykonával dokazovanie v tej časti žaloby, v konaní o druhom petite žaloby (že má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice), po vrátení veci odvolacím súdom nevykonal žiadne dokazovanie na objasnenie skutkového stavu, ktorý by mohol byť základom na vecný záver o zamietnutí žaloby s tým, že jeho návrhy na doplnenie dokazovania týkajúce sa druhého určovacieho petitu žaloby, ktorých sa domáhal v podaní zo dňa 15. 03. 2014 nevykonal a ani v napadnutom rozsudku nezdôvodnil ich nevykonanie, resp. nesprávnym úradným postupom, zbytočnými prieťahmi v konaní, ktoré zistil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS93/20143 - 29 zavinil, že niektoré dôkazy v jeho prospech už nie je možné v konaní ani vykonať, nakoľko ich žalovaný skartoval. Namietol, že skutkový stav zistený súdom prvej inštancie v konaní o prvom žalobnom petite, nemôže byť základom pre meritórne rozhodnutie o druhom žalobnom petite, keďže oba uplatňované nároky sú založené na iných tvrdeniach a skutkových okolnostiach. Uviedol, že jeho právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice je najmä otázkou právnou, ak taký výkon práce nebol žalovaným spochybnený s tým, že žalovaný v konaní nenamietal pravdivosť jeho tvrdení, že prácu za druhého pracovníka pracovnej dvojice vykonával a ani nenavrhol dôkazy, ktorými by preukázal, že prácu za druhého pracovníka pracovnej dvojice nevykonával, nakoľko iba neuznal jeho právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice, keď jediný dôvod uviedol, že bol odmeňovaný časovou mesačnou mzdou a poukázal na ust. § 118 ods. 1, § 118 ods. 2 veta prvá Zákonníka práce a čl. 36 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Namietol, že napadnutý rozsudok trpí aj logickým vnútorným obsahovým rozporom, nakoľko v jednej časti odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol (bod 21. a 22.), že dôvody zamietnutia druhého určovacieho petitu jeho žaloby sú totožné ako dôvody zamietnutia prvého určovacieho petitu, avšak následne (bod 23. až 25.) rozvíja svoju konštrukciu preukázania naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby v časti doplatenia mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice s tým, že takéto protichodné právne závery zakladajú zmätočnosť rozhodnutia, pričom sa súd prvej inštancie neriadil ani záväzným právnym záverom krajského súdu uvedeným v uznesení č. k. 2Co/771/2014 - 282. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Uviedol, že odvolanie žalobcu je nedôvodné, nakoľko napadnutý rozsudok je v celom rozsahu správny, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec posúdil správne aj po právnej stránke a svoje rozhodnutie aj dostatočne odôvodnil. Poukázal na skutočnosť, že predpoklad žalobcu, že popri práci, ktorú mal dohodnutú v pracovnej zmluve, vykonával aj inú prácu, ktorú mal inak vykonávať druhý pracovník pracovnej dvojice je nesprávny, nakoľko aj počas neprítomnosti druhého pracovníka pracovnej dvojice, žalobca stále vykonával výlučne prácu, ktorú si dohodol v pracovnej zmluve, keď jediným rozdielom bolo, že túto svoju prácu počas neprítomnosti „druhého pracovníka pracovnej dvojice“ vykonával sám, pričom takúto zmenu možno nanajvýš hodnotiť ako časovo ohraničenú zmenu pracovných, resp. organizačných podmienok, za ktorých svoju dohodnutú prácu vykonával. Uviedol, že nepopiera, že zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu (ako uvádza aj žalobca v odvolaní), nemožno však prehliadnuť, že mzdové podmienky sú povinnou náležitosťou pracovnej zmluvy podľa § 42 Zákonníka práce uzatváranej zamestnávateľom so zamestnancom s tým, že žalobca mal vo svojej pracovnej zmluve dohodnutú časovú (mesačnú) mzdu, ktorá je nezávislá od výkonu a noriem spotreby práce, keď výkonovú (úkolovú) mzdu si nedohodol, pričom bez ohľadu na už uvedené pritom treba zároveň skonštatovať, že žalobca neoznačil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vôbec došlo. K tvrdeniu žalobcu v podanom odvolaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje vnútorný rozpor, ktorý má spočívať v tom, že v jednej časti odôvodnenia poukazuje na nepreukázanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (ods. 21. a 22.), no zároveň má v ods. 23. až 25. poukazovať na neexistenciu naliehavého právneho záujmu, ktorú však pri diskriminačných žalobách nie je potrebné preukazovať žalovaný uviedol, že výklad súdu prvej inštancie týkajúci sa predmetnej otázky nespôsobuje vnútornú rozpornosť jeho rozhodnutia, nakoľko ako je zrejmé z ods. 23. jeho odôvodnenia, tak prvoinštančný súd rozoberal nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení iba pre prípad, ak by uplatňoval svoj nárok z iného dôvodu, ako z dôvodu porušenia antidiskriminačného zákona, a preto tento výklad súdu prvej inštancie možno považovať iba za jeho snahu o komplexnosť odôvodnenia rozhodnutia, k čomu zrejme pristúpil aj z dôvodu, že žalobca pôvodne neodôvodňoval svoj nárok porušením zákazu diskriminácie (a stalo sa tak až v odvolaní proti predchádzajúcemu rozhodnutiu prvoinštančného súdu). 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že je nespôsobilé spochybniť jeho argumentáciu v ním podanom odvolaní, nakoľko neuviedol žiadne skutkové a právne skutočnosti, ktoré by odvolaciemu súdu dali dôvod na potvrdenie napadnutého rozsudku s tým, že nakoľko žalovaný vo vyjadrení potvrdil, že reálne vykonával prácu aj za druhého člena pracovnej dvojice, je to dostatočný dôvod na to, aby mu bola mzda za vykonanú prácu za druhého člena pracovnej dvojice priznaná. Uviedol, že žalovaný realizoval výkon vymáhania pohľadávok tromi pracovnými dvojicami, a on bol v dvojici s B. X. s tým, že členovia pracovnej dvojice si pracovné úlohy stanovené ako celok delili medzi seba, pričom v neprítomnosti druhého člena pracovnej dvojice musel všetko zvládať sám z čoho vyplýva, že musel vynaložiť dvojnásobok úsilia a dvojnásobok pracovných úkonov za časový úsek jedného mesiaca, ako vynaložili ostatní jednotliví členovia pracovných dvojíc, aby dosiahol taký istý výsledok, ako bol určený v pracovnej dvojici z čoho je zrejmé, že iní členovia pracovných dvojíc za časovú mesačnú mzdu rovnakej výšky ako on vykonali iba polovicu z pracovných úkonov a povinností, ktoré musel vykonávať on sám, a preto tvrdenie žalovaného, ktorý ako jediný argument uviedol, že jeho odmeňovaním časovou mesačnou mzdou mu nevzniklo právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice, je diskrimináciou jeho osoby v odmeňovaní. Poukázal na skutočnosť, že zo zvukového záznamu z pojednávania, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok vyplýva, že sudca v rozpore s písomným vyhotovením rozsudku uviedol, že rozsudok odôvodňovať nebude. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k tomuto vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na nedôvodnosti odvolania žalobcu a vecnej správnosti ním napadnutého prvoinštančného rozhodnutia, keď žalobca vo svojom podaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mali vplyv na rozhodnutie vo veci samej, alebo z ktorých by vyplývala nesprávnosť napadnutého rozsudku s tým, že žalobca vykonával iba tú prácu, ktorú vykonával na základe uzavretej pracovnej zmluvy a žiadnu inú prácu nevykonával a v súlade s tým bol aj riadne odmeňovaný. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. mája 2019 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C. s. p.), pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalovaného upovedomení zákonným spôsobom. 7. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 8. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu domáhajúceho sa určenia, že má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal diskriminačné konanie žalovaného vo vzťahu k jeho mzdovému ohodnoteniu. 9. V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 16. 11. 2007 domáhal dvoch právnych nárokov, určenia, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako B. X. a určenia, že má právo na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice, podľa antidiskriminačného zákona v súvislosti s porušením zásady rovnakého odmeňovania žalovaným, na základe Zákonníka práce, mzdových predpisov platných u žalovaného, ako i dojednaní v Kolektívnej zmluve, ktorú žalovaný uzavrel so zástupcami svojich zamestnancov, keď Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21. apríla 2016, č. k. 10Co/86/2016 - 331 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 18. novembra 2015, č. k. 8C/200/2010 - 314 v časti výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu na určenie, že má právo na rovnakú základnú mzdu ako B. X., potvrdil, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal porušenie zásady rovnakého zaobchádzania pri jeho odmeňovaní, a žalovaný uniesol dôkazné bremeno predložením dôkazných prostriedkov (pracovných zmlúv, mzdových listov), z ktorých jednoznačne vyplýva, že so žalobcom nezaobchádzal znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne) s tým, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku, ktorým zamietol žalobu žalobcu na doplatenie mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice zrušil a vec vrátil v tomto rozsahu na ďalšie konanie, nakoľko odôvodnenie tohto výroku v prvoinštančnom rozsudku absentovalo úplne. 10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca aj tento svoj nárok odôvodnil porušením antidiskriminačného zákona, t. j. jeho povinnosťou nebolo v konaní preukazovať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, avšak jeho povinnosťou v konaní bolo uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. 11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu, že žalobca nepreukázal žiadne porušenie zásady rovnakého zaobchádzania žalovaného pri jeho odmeňovaní, pri ktorom postupoval jednoznačne v súlade s pracovnou zmluvou, ktorú žalobca so žalovaným uzavrel dňa 03. 11. 2004 a z ktorej vyplýva, že jeho základná mzda bola dohodnutá v sume 18. 000,- Sk (597, 49 eur) mesačne s pohyblivou zložkou mzdy pri plnom pracovnom úväzku vo výške do 20 % zo základnej mzdy, keď vôbec nie je zrejmé, na základe akých skutkových okolností si žalobca vôbec nárok na doplatenie mzdy za výkon druhého pracovníka pracovnej dvojice uplatnil, keďže takýto nárok žalobcovi nevyplýva ani z uzavretej pracovnej zmluvy a ani z Kolektívnej zmluvy žalovaného na rok 2004. 12. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku je nutné uviesť, že žalovaný v konaní preukázal identické odmeňovanie jeho zamestnancov zaradených do pracovných dvojíc a najmä preukázal, že v prípade neprítomnosti jedného z dvojice, prítomnému zamestnancovi nárok na mzdu neprítomného zamestnanca nevznikol. 13. K námietke žalobcu v podanom odvolaní, že odôvodnenie napadnutého rozsudku trpí aj logickým vnútorným obsahovým rozporom, nakoľko v jednej časti odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol (bod 21. a 22.), že dôvody zamietnutia druhého určovacieho petitu jeho žaloby sú totožné ako dôvody zamietnutia prvého určovacieho petitu, avšak následne (bod 23. až 25.) rozvíja svoju konštrukciu preukázania naliehavého právneho záujmu na podaní určovacej žaloby v časti doplatenia mzdy za výkon práce druhého pracovníka pracovnej dvojice s tým, že takéto protichodné právne závery zakladajú zmätočnosť rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že prvoinštančný súd sa k otázke naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe vyjadril iba v možnej eventualite, t. j., ak by žalobca podal určovaciu žalobu avšak z iného dôvodu ako z dôvodu porušenia antidiskriminačného zákona. 14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, z dôvodu ktorého sa odvolací súd obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov rozsudku a ako vecne správny ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).