Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/369/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212203880 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1212203880.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: X. F., trvale bytom XXX XX J. XXX, nar. XX.XX.XXXX zastúpený: JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom, so sídlom Riečna 2, 811 02 Bratislava proti odporcovi v I. rade: K. P., O.Á. XX, XXX XX B., nar. XX.XX.XXXX zastúpený: CLC advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Panenská 18, 811 03 Bratislava a odporcovi v II. rade: AG International Consulting s.r.o., Letná 5, 076 64 Zemplínska Teplica IČO: 36751286 o zaplatenie 22.000,-€ s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 16C 94/2012-154 zo dňa 16.12.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C 94/2012-154 zo dňa 16. decembra 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 16C 94/2012-154 zo dňa 16. decembra 2013 zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 22.000 eur s príslušenstvom, navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 1. rade trovy právneho zastúpenia v sume 2.957,75 eur a odporcovi v 2. rade náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd Bratislava II rozhodol na základe podaného návrhu navrhovateľa zo dňa 22.02.2012, ktorým sa domáhal, aby súd odporcom v 1. a v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť sumu 22.000 eur ako bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že dňa 02.7.2011 navrhovateľ uzavrel s odporcom v 2. rade kúpnu zmluvu na osobné motorové vozidlo zn. B. Y., X.X Q., Č. G., výrobné číslo motora XXXDX, rok výroby XXXX, EČV: Q. XXX C.. Navrhovateľ tvrdil, že kúpnu cenu zaplatil odporcovi v 1. rade vo výške 22.000 eur, ktorý zariadil dodanie motorového vozidla, ako aj všetky doklady pre navrhovateľa. Dňa 06.07.2011 bolo príslušníkmi policajného zboru pri cestnej kontrole auta zistené, že predmetné motorové vozidlo je kradnuté, a preto bolo zaistené a navrhovateľovi bolo vystavené potvrdenie o zaistení motorového vozidla, ktoré bolo vrátené späť do Talianska. Navrhovateľ preto žiadal o vrátenie kúpnej ceny. Odporca v 1. rade vo vyjadrení tvrdil, že akékoľvek nároky, ktoré si navrhovateľ voči nemu uplatňuje nie sú dôvodné a okrem toho navrhovateľ ani neuviedol akým spôsobom malo vzniknúť bezdôvodné obohatenie na jeho strane, a preto žiadal, aby súd návrh zamietol. Odporca v II. rade sa k podanému návrhu písomne nevyjadril. Okresný súd na pojednávaní dňa 16.12.2013 vec prejednal a rozhodol podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti odporcu v 2. rade, ktorého štatutárny zástupca bol vypočutý dožiadaným súdom, Okresným súdom v Prešove, nakoľko sa odporca v 2. rade nachádza v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Prešov. V konaní nebolo sporné, že motorové vozidlo bolo Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Pezinok dňa 06.07.2011 zaistené a navrhovateľovi bolo odobraté spolu s osvedčením o evidencii a jedným kusom kľúčom od vozidla. Súd vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ bol pri uzatváraní kúpnej zmluvy oboznámený s tým, že odporca 2. rade je vlastníkom motorového vozidla, a preto bol v kúpnej zmluve uvedený ako predávajúci a odporca v I. rade vystupoval ako sprostredkovateľ. K odovzdaniu motorového vozidla navrhovateľovi a odovzdaniu kúpnej ceny zo strany navrhovateľa došlo pred domom navrhovateľa. Navrhovateľ bol oboznámený s tým, že medzi vlastníkom motorového vozidla a odporcom v 2. rade bola uzavretá dohoda. Navrhovateľ tvrdil, že k odovzdaniu vozidla a prevzatiu kúpnej ceny došlo odporcom v 1. rade, a preto na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie a tiež tvrdil, že k bezdôvodnému obohateniu došlo aj u odporcu v 2. rade. Odporca v 1. rade potvrdil, že motorové vozidlo odovzdal navrhovateľovi pred domom navrhovateľa a tiež uviedol, že k odovzdaniu motorového vozidla ho požiadal jeho známy X. Š., ktorý je jeho priateľ. X. Š. vo výpovedi uviedol, že s navrhovateľom bol v osobnom kontakte ohľadne kúpy motorového vozidla zn. B. Y., ale pretože mal pracovné povinnosti požiadal odporcu v 1. rade, aby motorové vozidlo odovzdal navrhovateľovi. Potvrdil, že pozná konateľa odporcu v 2. rade pána Z., ktorému zaslal údaje o navrhovateľovi a tento konateľ mu späť zaslal kúpnu zmluvu s pečiatkou a podpisom predávajúceho. Ku skutočnosti, či došlo k odovzdaniu vozidla a zároveň k odovzdaniu kúpnej ceny sa X. Š. vyjadriť nevedel. Uviedol, že vlastníkom motorového vozidla mal byť pán Q., ktorý mu dlhoval peniaze, a preto mu dal ako záruku predmetné motorové vozidlo a v technickom preukaze mal byť ako majiteľ uvedený pán Q.. Okresný súd mal z výpovede T. U., ktorá je suseda navrhovateľa preukázané, že v čase prechádzky so psom videla stáť predmetné motorové vozidlo pred domom navrhovateľa, kde videla ešte odporcu v I. rade a nejakého pána a videla ako navrhovateľ odovzdáva odporcovi v I. rade nejaké peniaze, ktoré neboli v nijakom obale ani v obálke. Od miesta, kde malo dôjsť k odovzdaniu peňazí bola vzdialená asi 3 m, ale nevedela uviesť, aký obnos peňazí bol odovzdaný, pretože peniaze boli prehnuté. Z výpovede svedka A. Á., kamaráta navrhovateľa súd zistil, že tento bol pri odovzdávaní auta, ktoré doviezol odporca v 1. rade navrhovateľovi a tiež bol pri tom ako boli odporcovi odovzdávané peniaze, ktoré boli v obálke a pred domom navrhovateľa boli peniaze prepočítané, odporca v 1. rade dal navrhovateľovi nejaké papiere a kľúče. Nevedel sa vyjadriť, koľko bolo peňazí v obálke a nevidel ani ako boli peniaze prepočítané. Z výpovede štatutárneho zástupcu odporcu v 2. rade V. Z. zo dňa 30.07.2013 dožiadaným súdom, Okresným súdom v Prešove, súd zistil, že od 24.03.2011 bol vzatý do väzby a aj do výkonu trestu a z listín ktoré mu boli predložené, a to návrh na začatie konania spolu s prílohami ako aj vyjadrenie odporcu v 1. rade, uviedol, že kúpna zmluva bola uzavretá dňa 02.07.2011 a účastníka zmluvy navrhovateľa vôbec nepozná a žiadnu kúpnu zmluvu s navrhovateľom ktorej predmetom bolo motorové vozidlo zn. B. Y. neuzavrel. Na otázku kto zabezpečil odovzdanie motorového vozidla uviedol, že nevie nakoľko sa nachádzal vo väzbe a nepozná ani X. Š., ani pána Q. a nikomu neudelil plnú moc na právne úkony ohľadom spoločnosti. Okresný súd právne vec posúdil podľa § 451 ods. 1 a 2 a § 456, § 458 a § 588 Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade nedošlo dňa 02.07.2011 k riadnemu uzavretiu kúpnej zmluvy i napriek tomu, že na kúpnej zmluve sa nachádza pečiatka odporcu v 2. rade, ktorý vystupuje ako predávajúci a nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy, nakoľko navrhovateľ v čase podpísania zmluvy vedel, že vlastník motorového vozidla označený v zmluve ako odporca v 2. rade nie je totožný s vlastníkom uvedeným v technickom preukaze. Rovnako ani odporca v 2. rade nemohol uzavrieť kúpnu zmluvu s navrhovateľom nakoľko v čase uzavretia kúpnej zmluvy, a to od 24.03.2011 bol odporca v 2. rade vo väzbe a v súčasnosti sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. Súd preto dospel k záveru, že na strane odporcu v 2. rade nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, pretože kúpna zmluva za motorové vozidlo mu odovzdaná nebola, a ani nemohla byť, pretože bol vo väzbe. Súd dospel k záveru, že nárok navrhovateľa voči odporcovi v 1. rade tiež nie je dôvodný, pretože odporca v 1. rade nebol v žiadnom právnom vzťahu ani s navrhovateľom ani s odporcom v 2. rade a štatutárny zástupca odporcu v 2. rade sa sám vyjadril, že odporcu v 1. rade nepozná a žiadnu osobu nesplnomocnil na právne úkony týkajúce sa spoločnosti odporcu. Z výpovede svedka X. Š. súd zistil, že on požiadal odporcu v 1. rade, aby motorové vozidlo odovzdal navrhovateľovi, ale kúpna zmluva pri odovzdaní auta vyplatená nebola podľa jeho vedomostí. Z výpovede svedkyne T. U. vyplýva, že počas prechádzky videla pred domom navrhovateľa odovzdávať nejaké peniaze, pričom nevedela uviesť o akú sumu išlo nakoľko boli prehnuté. Svedok A. Á., bol v danom čase odovzdania motorového vozidla u navrhovateľa, videl ako odporca v 1. rade odovzdáva navrhovateľovi peniaze, ktoré boli v obálke (pozn. odvolacieho súdu, správne by malo byť v odôvodnení rozsudku uvedené, že navrhovateľ odovzdáva odporcovi v 1. rade peniaze, ktoré boli v obálke). Podľa názoru súdu svedecké výpovede, ktoré v konaní mali preukázať odovzdanie kúpnej ceny priamo odporcovi v 1. rade nemožno považovať za dôveryhodné nakoľko sú veľmi rozporuplné a protichodné. Svedkyňa U. videla, že peniaze navrhovateľ odovzdal priamo odporcovi v 1. rade a videla, že ide o peniaze, lebo boli iba prehnuté, svedok Á. uviedol, že peniaze boli v obálke. Podľa názoru súdu ani jeden zo svedkov nevedel bližšie uviesť o aký obnos išlo a za akým účelom boli peniaze navrhovateľom odovzdávané. Podľa názoru súdu preto navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu právneho vzťahu medzi odporcom v 1. rade a tiež nepreukázal svoje tvrdenie, že priamo odporcovi v 1. rade bola odovzdaná suma 22.000 eur, ktorej zaplatenia sa v tomto konaní domáha. Štatutárny zástupca odporcu v 2. rade D.. V.J. Z. uviedol, že odporcu v 1. rade ako aj svedka X. Š. nepozná, pričom dôkazná núdza na vyvrátení týchto tvrdení bola na navrhovateľovi. Významnou skutočnosťou bolo, že navrhovateľ uzatváral kúpnu zmluvu s vedomím, že nie je podpísaná vlastníkom motorového vozidla a takýmto konaním sa sám vystavil možnému riziku spojenému nakoniec so zaistením motorového vozidla políciou. Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný a zamietol ho v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi uložil povinnosti nahradiť odporcovi v 1. rade trovy právneho zastúpenia v sume 2.957,75 eur a odporcovi v 2. rade trovy konania nepriznal, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli. Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. V odvolaní navrhovateľ poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že odporca v 1. rade odovzdal motorové vozidlo navrhovateľovi, ktorý túto skutočnosť potvrdil ako i svedkovia, ktorí potvrdili, že odporca v 1. rade prevzal peniaze od navrhovateľa. Namietal, že súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku zistil rozpornosť svedkov navrhnutých navrhovateľom, ale nezaoberal sa rozpornosťou výpovedí svedkov navrhnutých odporcom. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že jeden zo svedkov vypovedal, že finančné prostriedky boli v obálke a jeden, že boli prehnuté, nakoľko svedkovia videli odovzdávanie peňažných prostriedkov v rozdielnych momentoch, keď na začiatku peniaze v obálke boli a potom z obálky boli vybraté za účelom ich prepočítania. Odporcovia uviedli navrhovateľa do omylu za účelom obohatiť sa v jeho neprospech, keď odporca v 2. rade sa vyjadril, že o predmetnom obchode nevedel, kúpnu zmluvu nepripravil ani nepodpísal a nikoho zo zúčastnených osôb nepozná. Poukázal na to, že odporca v 1. rade odovzdal motorové vozidlo ako i zmluvu a z toho vyplýva, že predmetný obchod zabezpečoval. V rovnakých intenciách vypovedal i na polícií v čase keď bolo motorové vozidlo zaistené z dôvodu, že bolo kradnuté. Výpoveď svedka Š. bola účelová, nakoľko obsahovala viaceré rozpory, keď svedok uviedol, že sa údajne stretol s navrhovateľom, ktorý prejavil záujem o kúpu motorového vozidla a následne o 4 až 5 dní uzavreli kúpnu zmluvu, pričom sa vyjadril, že to bolo v zime. Kúpna zmluva však bola uzatvorená dňa 02.07.2011, teda v lete. Tento svedok uviedol viaceré rozpory vo vzťahoch medzi pánom Z. ako konateľom odporcu v 2. rade a pánom Q. majiteľom motorového vozidla. Tiež poukázal na to, že Pán Š. a odporca v 1. rade sú kamaráti. Navrhovateľ zdôraznil, že zaplatenie kúpnej ceny vyplýva aj zo samotnej zmluvy, ktorá v článku 3 obsahuje, že sa zmluvné strany dohodli, že kúpna cena bude zaplatená buď v hotovosti pri podpise zmluvy alebo bezhotovostným prevodom na bankový účet predávajúceho uvedený v záhlaví zmluvy, a to v deň podpisu zmluvy. V záhlaví kúpnej zmluvy sa bankový účet predávajúceho nenachádza, a teda je zrejmé, že aj kúpna cena bola vyplatená v hotovosti v opačnom prípade by nedošlo k odovzdaniu motorového vozidla. Uhradenie kúpnej ceny preukazuje aj to, že zmluva obsahuje možnosť predávajúceho odstúpiť od zmluvy, ak by mu kúpna cena nebola uhradená, ale k takému úkonu zo strany predávajúceho nedošlo. Navrhovateľ preto tvrdil, že na strane odporcov došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške prijatia kúpnej ceny 22.000 eur za motorové vozidlo a v konaní dostatočne preukázal vznik bezdôvodného obohatenia na strane odporcov a to jednak svedeckými výpoveďami, písomnými dôkazmi, a preto namietal, že súd prvého stupňa pri rozhodnutí dospel k nesprávnemu právnemu záveru. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca v 1. rade písomným podaním zo dňa 09.04.2014, ktoré bolo doručené súdu dňa 11.04.2014 a v ktorom žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Vo vyjadrení odporca v 1. rade poukázal na to, že súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a odvolanie navrhovateľa je neopodstatnené. Súd vychádzal zo svedeckých výpovedí svedkov navrhnutých navrhovateľom a rovnako aj odporcom, preto námietka navrhovateľa, že súd sa nezaoberal rozpornosťou výpovede svedkov navrhnutých odporcom nie je opodstatnená. Svedkovia boli riadne predvolaní na pojednávanie a vypočutí. Odporca v 1. rade tvrdil, že nikdy nevystupoval v žiadnom smere ako účastník kúpnej zmluvy zo dňa 02.07.2011 ani ako účastník akejkoľvek sprostredkovateľskej zmluvy pri predaji motorového vozidla. Stotožnil sa s názorom súdu, že navrhovateľ uzatváral kúpnu zmluvu s vedomím, že nie je podpísaná vlastníkom motorového vozidla, a tak sa vystavil riziku spojeného so zaistením motorového vozidla políciou. Navrhovateľ dňa 28.11.2012 na súdnom pojednávaní potvrdil, že sa oboznámil so skutočnosťou, kto je vlastníkom motorového vozidla nahliadnutím do technického preukazu motorového vozidla. V konaní nebolo preukázané, že odporca v 2. rade prevzal od navrhovateľa kúpnu cenu za motorové vozidlo. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na Článok 3 kúpnej zmluvy, tak táto jeho námietka je irelevantná a účelová v tomto konaní, pretože odporca v 1. rade v predmetnej kúpnej zmluve nevystupuje ako zmluvná strana, a preto o jednotlivých ustanoveniach a dojednaniach kúpnej zmluvy nemal vedomosť. Odporca v 1. rade preto nesúhlasí s podaným odvolaním navrhovateľa a dôvodmi, na základe ktorých spochybňuje rozhodnutie súdu prvého stupňa, jeho odvolanie je účelové, nepreukázané a tendenčné. Navrhovateľ v podanom odvolaní nepreukázal odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ bol pri uzatváraní kúpnej zmluvy oboznámený s tým, že odporca 2. rade je vlastníkom motorového vozidla, a preto bol v kúpnej zmluve uvedený ako predávajúci a odporca v I. rade vystupoval ako sprostredkovateľ. K odovzdaniu motorového vozidla navrhovateľovi a odovzdaniu kúpnej ceny zo strany navrhovateľa došlo pred domom navrhovateľa. Navrhovateľ bol oboznámený s tým, že medzi vlastníkom motorového vozidla a odporcom v 2. rade bola uzavretá dohoda. Navrhovateľ tvrdil, že motorové vozidlo mu odovzdal odporca v 1. rade a zároveň aj prevzal kúpnu cenu a preto na jeho strane vzniklo bezdôvodné obohatenie a navrhovateľ tiež tvrdil, že k bezdôvodnému obohateniu došlo aj u odporcu v 2. rade. Odporca v 1. rade potvrdil, že motorové vozidlo odovzdal navrhovateľovi pred domom navrhovateľa a tiež uviedol, že k odovzdaniu motorového vozidla ho požiadal jeho známy X. Š., ktorý je jeho priateľ. X. Š. vo výpovedi uviedol, že s navrhovateľom bol v osobnom kontakte ohľadne kúpy motorového vozidla zn. B. Y., ale pretože mal pracovné povinnosti požiadal odporcu v 1. rade, aby motorové vozidlo odovzdal navrhovateľovi. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že navrhovateľ predmetné motorové vozidlo prevzal a sporná bola otázka, že navrhovateľ odovzdal odporcovi v 1. rade kúpnu cenu za motorové vozidlo. Keďže v konaní bolo nesporne preukázané, že predmetné motorové vozidlo bolo odcudzené, v zmysle zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv ako sám má (nemo plus iuris at alium transphere potest quam ipse habet), ktorý má oporu v § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný, v dôsledku čoho nevlastník nemôže na iného previesť vlastnícke právo k veci, kúpna zmluva nemohla byť platne uzavretá, ako správne uzavrel okresný súd a keby aj došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy a keby aj bola uzavretá, išlo by o absolútne neplatný právny úkon. Nadväzne preto žalobou uplatnený nárok navrhovateľa voči odporcom, bolo potrebné posúdiť ako nárok titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho odporcovi v 1. rade, ktorý toto plnenie prijal, vznikla povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať navrhovateľovi, na úkor ktorého sa bezdôvodne obohatil, pričom však je potrebné, na základe nároku, ktorý si uplatnil navrhovateľ aj voči odporcovi v 2. rade, skúmať vznik bezdôvodného obohatenia aj na strane odporcu v 2. rade. V danom prípade si navrhovateľ svoju povinnosť vydať vec, ktorú získal titulom bezdôvodného obohatenia, splnil vydaním motorového vozidla prostredníctvom štátnych orgánov pôvodnému majiteľovi. Prvostupňový súd nevykonal dostatočné dokazovanie za účelom preukázania tvrdenia navrhovateľa a vypočutých svedkov, že navrhovateľ odovzdal odporcovi v 1. rade kúpnu cenu v čase, keď prevzal motorové vozidlo. Ak súd prvého stupňa nemal pochybnosť o tom, že odporca v 1. rade motorové vozidlo navrhovateľovi spolu s dokladmi a kľúčom odovzdal, bolo potrebné vykonať dostatočné dokazovanie na zistenie zaplatenia sumy 22 000 eur, ktorá mala byť odovzdaná zo strany navrhovateľa pri prevzatí vozidla. Navrhovateľ sa nemohol stať vlastníkom motorového vozidla, pretože kupoval vozidlo od nevlastníka, a to či už odporcu v 1. rade, odporcu v 2. rade, alebo inej osoby, čo však nie je podstatné, pretože bolo zistené, že vozidlo bolo kradnuté a vrátené skutočnému vlastníkovi. Rovnako sa súd nevysporiadal s otázkou, či navrhovateľ prevzal motorové vozidlo bez vzájomného plnenia a či nemal povinnosť zaplatiť cenu za vozidlo, keď mal záujem ho kúpiť. Ako potom súd prvého stupňa vyhodnotil výpovede svedkov, ktorí videli odovzdanie a prevzatie peňazí v súvislosti s odovzdaním a prevzatím motorového vozidla. Je nepochybné, že navrhovateľ motorové vozidlo musel vrátiť majiteľovi, ale súd prvého stupňa nedostatočne skúmal a tiež nedostatočne odôvodnil záver o zamietnutí návrhu na zaplatenie 22 000 eur, keď dostatočné podklady zo spisu a vykonaného dokazovania k takémuto záveru nevyplývajú a záver súdu možno považovať za predčasný. Preto nebolo postačujúce, keď súd prvého stupňa v odôvodnení iba konštatoval, že navrhovateľ uzatváral kúpnu zmluvu s vedomím, že nie je podpísaná vlastníkom motorového vozidla, a tak sa vystavil riziku spojenému so zaistením motorového vozidla políciou. Takýto záver súdu je predčasný a nesprávny. V danom prípade navrhovateľ motorové vozidlo prevzal, mal záujem stať sa jeho vlastníkom a z vykonaného dokazovania doteraz vyplýva, že odovzdal odporcovi v 1. rade peniaze ako protihodnotu motorového vozidla. V záujme navrhovateľa bolo motorové vozidlo kúpiť, tento jeho zámer nebol spochybnený a tak bolo úlohou súdu skúmať, vznik bezdôvodného obohatenia na strane odporcu v 1. rade v súvislosti s prevzatím peňazí, prijatých ako protihodnotu za odovzdané motorové vozidlo. Zatiaľ nemožno tvrdiť, že odporca v 1. rade odovzdal navrhovateľovi motorové vozidlo bezplatne a takýto spôsob nebol ani v záujme zúčastnených a vypočutých osôb na strane odovzdávajúceho. S prihliadnutím na uvedené, bol záver súdu prvého stupňa, na základe ktorého návrh zamietol, predčasný a jeho následné odôvodnenie rozsudku je tak nepreskúmateľné. V prejednávanej veci navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že okresný súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a preto žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)). Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná, pritom vychádza z toho, či navrhovaný dôkaz má pre vec podstatný význam a bolo tak naplnené právo na spravodlivé konanie. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V zmysle uvedeného ustanovenia je súd povinný riadne a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne reagovať na rozhodnutie súdu, v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. Podľa nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 6/03 jasné a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie alebo rozhodnutie procesnej povahy tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 O.s.p.), a to spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Občiansky súdny poriadok v § 1 upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Podľa § 3 Občianskeho súdneho poriadku občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej uplatňovanie a rozvíjanie. Každý má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Citované zákonné ustanovenia sú vyjadrením základného poslania občianskeho súdneho procesu. V jeho zmysle je prvoradou povinnosťou súdu zabezpečiť svojou činnosťou výkon spravodlivosti tak, aby nedošlo k jej odopreniu. Súdny proces musí byť jednou zo záruk zákonnosti, v rámci ktorej musí byť zabezpečená právna istota pri aplikácii práva súdom, a to v rozsahu zabezpečujúcom na plnenie spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov konania v zmysle čl. 46 Ústavy SR, resp. čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a základných slobôd. Všeobecne pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvého stupňa doplní dokazovanie naznačeným smerom, zhodností vykonané dôkazy a vo veci znovu rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením § 157 ods. 1 O.s.p., aby bolo preskúmateľné. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.