Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/205/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212203880 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1212203880.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu: X. F., K. B.: XXX XX J. XXX, Z. L. XX.XX.XXXX zastúpený: JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom, so sídlom: Riečna 2, 811 02 Bratislava proti žalovanému v I. rade: K. P., B.: O. XX, XXX XX B., Z. L. XX.XX.XXXX zastúpený: CLC advokátska kancelária s.r.o., so sídlom: Panenská 18, 811 03 Bratislava a žalovanému v II. rade: AG International Consulting s.r.o., so sídlom: Letná 5, 076 64 Zemplínska Teplica IČO: 36 751 286, o zaplatenie 22.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 29. marca 2017, č.k. 16C/94/2012 - 217, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. marca 2017, č. k. 16C/94/2012 - 217 p o t v r d z u j e. II. Žalovaný v I. rade má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. III. Žalovaný v II. rade nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom zo dňa 29.03.2017, č.k. 16C/94/2012 - 217, žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému v 1. rade priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 22.02.2012 doručenou súdu prvej inštancie dňa 27.02.2012 domáhal od žalovaných zaplatenia sumy 22.000,-€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 03.07.2011 do zaplatenia, titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ako aj náhrady trov konania. Podaný návrh odôvodnil tým, že dňa 02.07.2011 uzavrel so žalovaným v II. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola kúpa osobného motorového vozidlo zn. BMW X5, 3.0 SD, čiernej farby, výrobné číslo motora 306D5, rok výroby 2009, EČV: Q. XXX C.. Žalobca zaplatil žalovanému v I. rade kúpnu cenu motorového vozidla vo výške 22.000,- €, nakoľko tento zariadil dodanie auta, ako aj všetky doklady. Dňa 06.07.2011 bolo príslušníkmi Policajného zboru pri cestnej kontrole auta zistené, že predmetné motorové vozidlo je kradnuté a z týchto dôvodov bolo následne zaistené. Žalobcovi bolo vystavené potvrdenie o zaistení vozidla. Motorové vozidlo bolo vrátené naspäť do Talianska, pričom žalobca žiadal vyplatiť kúpnu cenu naspäť. 3. Žalovaný v I. rade sa k podanému návrhu vyjadril písomne dňa 05.09.2012. Vo svojom vyjadrení uviedol, že akékoľvek nároky, ktoré si voči nemu uplatňuje žalobca odmieta. Ďalej uviedol, že žalobca v návrhu neuviedol, akým spôsobom malo dôjsť z jeho strany k bezdôvodnému obohateniu. S poukazom na vyššie uvedené žiadal, aby súd návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. 4. Žalovaný v II. rade sa k podanému návrhu písomne nevyjadril. 5. V rámci odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že rozsudkom č.k. 16C 94/2012-154 zo dňa 16.12.2013 (v poradí prvým) žalobu zamietol a rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému v I. rade náhradu trov konania. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistení, že medzi žalobcom a žalovaným v II. rade nedošlo k riadnemu uzavretiu kúpnej zmluvy, nakoľko žalobca, ako kupujúci mal vedomosť, že subjekt v zmluve označený, ako predávajúci nie je totožný so subjektom, ktorý bol označený ako vlastník motorového vozidla, ktoré bolo predmetom kúpy. Čo sa týka nároku žalobcu voči žalovanému v I. rade, od ktorého sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie vychádzal zo svedeckých výpovedí, z ktorých nemal preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali vyhovenie žalobe. 6. Na základe podaného odvolania žalobcom Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 2Co 369/2014-172 zo dňa 29.02.2016 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd zdôraznil, že súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie, za účelom preukázania tvrdenia žalobcu a vypočutých svedkov, že žalobca odovzdal žalovanému v I. rade kúpnu cenu v čase, keď prevzal motorové vozidlo. Taktiež nadriadený súd uviedol, že bude potrebné vykonať dostatočné dokazovanie na zistenie zaplatenia sumy 22.000,-€, ktorá mala byť odovzdaná žalobcom žalovanému v I. rade pri prevzatí vozidla. 7. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 451 ods.1, 2, § 456, § 458 ods.1,2,3, § 588 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že v danom prípade by prichádzalo do úvahy bezdôvodné obohatenie, ktoré mohol získať žalovaný v I. rade plnením bez právneho dôvodu a žalovaný v II. rade plnením z neplatného právneho úkonu. O prípad plnenia z neplatného právneho úkonu ide vtedy, ak právny úkon zakladajúci právo na plnenie z neplatného právneho úkonu síce existoval, avšak bol neplatný. Ak však nie je dôvod na plnenie (absolútne neplatná zmluva alebo právny dôvod od počiatku neexistoval), je pre výšku obohatenia rozhodujúca spravidla doba plnenia. Bezdôvodné obohatenie vzniká predovšetkým tak, že sa doterajší majetok obohateného rozmnoží o nové majetkové hodnoty, ale môže spočívať aj v tom, že sa jeho doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu inak došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia založenej na tom, že zúčastneným osobám chýba od počiatku právny vzťah, ktorý by zakladal právny nárok na predmetné plnenie, ktoré môže spočívať napríklad v tom, že bolo niečo dané alebo bolo v prospech niekoho konané. 8. V rámci odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za jednoznačne preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným v II. rade nedošlo dňa 02.07.2011 k riadnemu uzavretiu kúpnej zmluvy. I napriek tomu, že predmetná kúpna zmluva je opatrená pečiatkou žalovaného v II. rade, ktorý vystupuje, ako predávajúci subjekt, nemohlo dôjsť k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy, nakoľko sám žalobca v čase podpísania zmluvy vedel, že subjekt uvedený v zmluve ako vlastník motorového vozidla ( žalovaný v II. rade), ktoré bolo predmetom kúpy, nie je totožný so subjektom uvedeným v technickom preukaze. Táto skutočnosť medzi stranami sporu sporná nebola. Štatutárny zástupca žalovaného v II. vo výpovedi pred dožiadaným súdom uviedol, že kúpnu zmluvu so žalobcom dňa 02.07.2011 uzavrieť nemohol, nakoľko od 24.03.2011 bol vo väzbe a v súčasnosti je vo výkone trestu odňatia slobody. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že na strane žalovaného v II. rade nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, nakoľko jemu kúpna cena za motorové vozidlo odovzdaná nebola a ani nemohla byť, nakoľko sa nachádzal vo väzbe. 9. K nároku žalobcu, ktorý si uplatňuje od žalovaného v I. rade súd prvej inštancie uviedol, že pri svojom rozhodnutí vychádzal najmä zo svedeckých výpovedí, ktoré ešte doplnil o výsluch svedkov, ktorí boli navrhnutí žalobcom, pričom bol vyslúchnutý otec žalobcu X. F. a sused žalobcu A. U.. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo nesporné, že žalovaný v I. rade nebol v žiadnom právnom vzťahu, ani so žalobcom a ani so žalovaným v II. rade. Opätovne súd prvej inštancie zdôraznil, že z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného v II. rade jednoznačne vyplynulo, že žalovaného v I. rade nepozná, taktiež nepozná osoby, ktoré mali byť splnomocnené na odovzdanie predmetného motorového vozidla resp. splnomocnené na konanie v mene spoločnosti žalovaného v II. rade. Čo sa týka preukázania odovzdania kúpnej ceny vo výške 22.000,-€ súd prvej inštancie zastáva názor, že ani z jednej svedeckej výpovede jednoznačne nevyplynulo, že by žalobca odovzdal žalovanému v I. rade sumu 22.000,- €, ako kúpnu cenu vozidla, ktoré mal žalovaný v I. rade žalobcovi odovzdať. Svedkyňa T. U., ako aj svedok A. Á. vo výpovedi pred súdom prvej inštancie uviedli, že videli žalobcu odovzdávať žalovanému v I. rade nejaké peniaze, avšak ani jeden nevedel uviesť o akú sumu išlo resp. peniaze mali byť v obálke. 10. Súd prvej inštancie uviedol, že svedecké výpovede, ktoré mali v konaní preukázať odovzdanie kúpnej ceny priamo žalovanému v I. rade nemožno považovať za dôveryhodné, nakoľko sú veľmi rozporuplné a protichodné. Kým svedkyňa U. uviedla, že videla peniaze odovzdávať priamo žalovanému v I. rade a vedela, že ide o peniaze lebo boli iba prehnuté, svedok Á. uviedol, že peniaze boli v obálke. Ani jeden zo svedkov nevedel bližšie uviesť, o aký obnos išlo a za akým účelom boli peniaze žalobcom odovzdávané. Svedok X. F. uviedol, že syn potreboval požičať sumu 4.000,- € za účelom kúpy vozidla, a preto si žalobca 4 dni po sebe vybral z kreditnej karty po 1.000,- €. Ako dôkaz predložil výpis transakcií na účte F. H.. Podľa názoru súdu prvej inštancie však žiadna zo žalobcom tvrdených skutočností a ním predložených dôkazov neodôvodňuje záver, ktorý by mal za následok vyhovenie žalobe. 11. V rámci odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že stranám sporu v civilnom sporovom konaní vyplývajú základné práva a povinnosti súdneho konania, medzi ktoré patrí povinnosť označiť skutkové okolnosti, z ktorých strana sporu odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany a označiť dôkazy, ktorými chce strana sporu preukázať pravdivosť tvrdených skutočností. Povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti je elementárnou povinnosťou strany sporu, a to najmä žalobcu. Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným bremenom. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových tvrdení, pričom splnenie tejto povinnosti nie je možné od strany sporu vynucovať. Jej nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neunesenie dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť strany v spore. Predmet dôkazného bremena, sa odvíja od charakteru uplatneného nároku a odvíja sa aj od hmotného práva. 12. S poukazom na uvedené skutočnosti žalobca v konaní, podľa názoru súdu prvej inštancie neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, pričom žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu právneho vzťahu medzi žalovaným v I. rade ako aj svoje tvrdenia, že priamo žalovanému v I. rade bola reálne suma 22.000,-€ odovzdaná. Pre rozhodnutie súdu významnou je taktiež tvrdenie žalovaného v II. rade, ktorý uviedol, že žalovaného v I. rade nepozná, pričom dôkazná núdza na vyvrátení týchto tvrdení bola na žalobcovi. Záverom je len potrebné uviesť, že za podstatnú považoval súd najmä skutočnosť, že žalobca uzatváral kúpnu zmluvu s vedomím, že nie je podpísaná vlastníkom motorového vozidla, pričom takýmto konaním sa sám vystavil možnému riziku spojenému nakoniec so zaistením motorového vozidla políciou. Vzhľadom na vyššie uvedené citované zákonné ustanovenia a zistené skutočnosti súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. 13. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný v I. rade mal vo veci plný úspech, a preto mu prislúcha nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 14. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, ktorý v rámci svojho odvolania uviedol, že rozsudkom zo dňa 16.12.2013 (v poradí prvý) súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že žalobca nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia, a že neuniesol dôkazné bremeno. Na jeho odvolanie zo dňa 26.2.2014 Krajský súd v Bratislave uznesením sp.zn. 2Co/369/2014 zo dňa 29.2.2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to najmä z dôvodu predčasnosti a nesprávnosti rozsudku prvej inštancie, keď dostatočné podklady zo spisu a vykonaného dokazovania nesvedčia záveru súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, a teda rozsudok súdu prvej inštancie možno považovať za predčasný. Odvolací súd tiež poukázal na to, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie. Po doplnení dokazovania súd prvej inštancie žalobu žalobcu opätovne zamietol a žalovanému v I. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie obdobne ako vo svojom predchádzajúcom rozsudku poukázal na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení a nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia na strane oboch žalovaných. Podľa záverov súdu prvej inštancie žalobca nepreukázal existenciu jeho právneho vzťahu k žalovanému v 1. rade, ktorému bola reálne odovzdaná kúpna cena 22.000,- € a pre rozhodnutie súdu bolo tiež významné, že žalovaný v 2. rade sa vyjadril, že žalovaného v 1. rade nepozná, pričom dôkazná núdza na vyvrátení týchto tvrdení mala byť na žalobcovi. Tiež v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to, že zo samotnej kúpnej zmluvy žalobcovi malo byť jasné, že sa vystavil možnému riziku spojenému nakoniec so zaistením motorového vozidla políciou. Žalobca v rámci svojho odvolania uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie sa pri svojom rozhodovaní neriadil závermi uvedenými v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu sp.zn. 2Co 369/2014 zo dňa 29.2.2016, nakoľko dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam tak, ako je uvedené v § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p., a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia tak, ako je uvedené v § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. Žalobca tiež uviedol, že právne závery súdu prvej inštancie nie sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami, a teda toto rozhodnutie súdu prvej inštancie je rozporné. Žalobca v rámci svojho odvolania poukázal na to, že už zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýva pre súd prvej inštancie záväzný právny názor odvolacieho súdu, že predchádzajúci záver súdu prvej inštancie v jeho rozsudku zo dňa 16.12.2013 je predčasný a nesprávny. V danom prípade žalobca motorové vozidlo prevzal, mal záujem stať sa jeho vlastníkom a z vykonaného dokazovania doteraz vyplýva, že odovzdal žalovanému v 1. rade peniaze ako protihodnotu motorového vozidla. V záujme žalobcu teda bolo motorové vozidlo kúpiť, pričom tento jeho zámer nebol spochybnený, a teda úlohou súdu prvej inštancie po zrušení veci bolo len skúmať vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v 1. rade, v súvislosti s prevzatím peňazí prijatých ako protihodnotou za odovzdané motorové vozidlo. Nemožno tvrdiť, že žalovaný v 1. rade odovzdal žalobcovi motorové vozidlo bezplatne a takýto spôsob nebol ani v záujme zúčastnených a vypočutých osôb na strane odovzdávajúceho. S prihliadnutím na uvedené, teda záver súdu prvej inštancie, na základe ktorého návrh zamietol, je nielen predčasný, ale odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné. Z tohto právneho a záväzného názoru odvolacieho súdu žalobca je toho názoru, že možno usúdiť, že základ jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol daný už z uvedeného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, a teda v ďalšom konaní nebolo potrebné skúmať tento základ, ale iba výšku bezdôvodného obohatenia. Kúpna cena v sume 22.000,- € bola primeraná veku a opotrebeniu predmetného osobného motorového vozidla a cene obdobných vozidiel na relevantnom trhu s jazdenými motorovými vozidlami a z článku III., kúpnej zmluvy zo dňa 2.7.2011 vyplýva, že ak dohodnutá kúpna cena za predmetné vozidlo nebude predávajúcemu uhradená riadne a včas je predávajúci oprávnený odstúpiť od tejto zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom kúpnej zmluvy bola hnuteľná vec, kde vlastnícke právo z predávajúceho na kupujúceho prechádza zaplatením kúpnej ceny a prevzatím veci, pod pojmom riadne a včas a to aj s ohľadom na zvyklosti pri kúpe a predaji takejto hnuteľnej veci sa rozumie zaplatenie celej kúpnej ceny pri prevzatí veci. Kúpna zmluva, ako aj jej realizácia prebehla plne v súlade so zvyklosťami na trhu s jazdenými motorovými vozidlami, podľa ktorých predávajúci pristaví danú hnuteľnú vec na dohodnuté miesto, ktoré v danom prípade bola komunikácia pred bydliskom žalobcu, kupujúci si vec ohliadne, prípadne vyskúša a v prípade zmluvného konsenzu uhradí dohodnutú kúpnu cenu a hnuteľnú vec prevezme od predávajúceho. Celá transakcia teda prebehla obvyklým spôsobom, pričom tak isto zaplatenie kúpnej ceny v hotovosti pri prevzatí veci je tak isto obvyklé pri takýchto dvojstranných, alebo viac stranných právnych úkonoch. Po doplnení dokazovania na súde prvej inštancie bolo preukázané, že žalobca žalovanému odovzdal kúpnu cenu za odkupované motorové vozidlo, výška kúpnej ceny vyplýva z písomnej kúpnej zmluvy zo dňa 2.7.2011 a z článku III., uvedenej kúpnej zmluvy vyplýva, že keby žalobca k rukám žalovaného v 1. rade neodovzdal celú dohodnutú kúpnu cenu, tento by mu vozidlo nevydal. Žalobca považuje tvrdenia súdu prvej inštancie ohľadom údajných rozporov vo výpovediach jednotlivých svedkov, t.j. či kúpna cena - peniaze bola v obálke, alebo mimo obálky za nedôvodné, pretože žalovaný v 1. rade si peniaze prepočítaval a jednotlivý svedkovia videli skutkový dej nie v tom istom okamihu a tak isto z rôznej vzdialenosti a uhlov. Z výpovede otca žalobcu vyplýva, že tento mu na kúpu vozidla požičal 4.000,- €, pričom 4 dni po sebe žalobca z kreditnej karty tesne pred kúpou vozidla vybral každý deň 1.000,- €, keďže na karte bol denný limit 1.000,- € a jednorázovú čiastku 4.000,- € nebolo možné vybrať. Žalobca v rámci svojho odvolania uviedol, že zastáva názor, že pre posúdenie dôvodnosti jeho žaloby sú len kritériá uvedené v § 451 ods. 2 Obč. zák., a teda, či žalovaní v 1. a 2. rade získali prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nestatočných zdrojov a v akej výške s tým, že pokiaľ žalovaní tento prospech získali, v súlade s § 451 ods. 1 Obč. zák. a bezdôvodne obohatili sa na jeho úkor, musia obohatenie vydať. Je teda toho názoru, že ďalšie skutočnosti uvádzané v napadnutom rozsudku, ako napríklad, či žalovaný v II. rade žalovaného v I. rade pozná, alebo nepozná, či sa žalobca vystavoval možnému riziku zaistenia motorového vozidla políciou, v akom právnom vzťahu bol k žalovanému v 1. rade a pod. nie sú podstatné pre právne posúdenie tejto veci. Takisto z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, prečo svedecké výpovede súd prvej inštancie nepovažoval za dôveryhodné a tieto majú byť rozporuplné a protichodné. Právne závery súdu prvej inštancie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, a tiež v žiadnej možnej interpretácii neodôvodňujú zamietnutie jeho žaloby, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie možno považovať za rozporný s článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Žalobca v rámci svojho odvolania poukázal aj na ustanovenie § 3 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého by mali byť interpretované všetky ustanovenia Občianskeho zákonníka. Bolo preukázané, že žalovaní v I. a II. rade žalobcovi odpredali vozidlo, ktoré im vlastnícky nepatrilo, a preto kúpna zmluva zo dňa 2.7.2011 je neplatná ex tunc. Žalobca za vozidlo k rukám žalovaného v I. rade riadne zaplatil dohodnutú kúpnu cenu 22.000,- € pri prevzatí vozidla, a preto súdy by nemali poskytovať ochranu tomu, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy, ale v súlade s citovaným ustanovením Občianskeho zákonníka a § 451 ods. 1 OZ sú žalovaní v 1. a 2. rade obohatenie získané na úkor žalobcu povinní vydať. Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde je povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 124/02). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol ( NS ČR sp.zn. 33Odo 882/06). Vzhľadom na uvedené teda žalobca má za to, že preukázal, že na strane žalovaných v I. a II. rade objektívne vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré sú povinní vydať, závery súdu prvej inštancie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, a preto žalobca žiada, aby odvolací súd podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaní v I. a II. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 22.000,- €, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne od 3.7.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne si žalobca uplatňuje trovy konania a trovy právneho zastúpenia vo výške 100%. 15. Žalovaný v I. rade sa vyjadril k odvolaniu žalobcu, pričom v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za spravodlivý, právne i vecne správny, a to v každom možnom ohľade. Má za to, že súd prvej inštancie sa zaoberal skutkovo i právne relevantnými skutočnosťami, vo veci vykonal dôkladné a obsiahle dokazovanie, v rámci ktorého vykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi v priebehu konania. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba voči žalovanému v I. rade nebola podaná dôvodne a na základe uvedeného rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému v I. rade priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. Poukázal na záverečné zhodnotenie dôkazov zo dňa 16.02.2017, v ktorom sa vyčerpávajúco vyjadril k všetkým zásadným bodom konania, ako aj jednotlivo k vykonaným dôkazom v priebehu konania. Poukázal na to, že kúpna zmluva zo dňa 02.07.2011 (ďalej len „kúpna zmluva“), predmetom ktorej bola kúpa osobného motorového vozidla BMW X5, 3.0 SD, farba čierna, M.: Q. (ďalej len „motorové vozidlo“) za sumu vo výške 22.000,- € (ďalej len „kúpna cena“) bola uzatvorená výlučne medzi žalobcom, ako kupujúcim a žalovaným v II. rade ako predávajúcim, pričom žalovaný v I. rade nevystupoval v žiadnom smere, ako účastník kúpnej zmluvy, ani ako sprostredkovateľ kúpy motorového vozidla. Vo vzťahu k žalovanému v I. rade nedošlo k preukázaniu akéhokoľvek zmluvného vzťahu, či už so žalobcom alebo žalovaným v II. rade. Žalobca pri podpise kúpnej zmluvy mal vedomosť, že v osvedčení o evidencii k motorovému vozidlu bola ako vlastník zapísaná osoba odlišná od osoby predávajúceho, t.j. žalovaného v II. rade. Žalobca napriek tejto skutočnosti kúpnu zmluvu podpísal a to s plným vedomím, že zo strany predávajúceho nie je podpísaná vlastníkom motorového vozidla. Napriek uvedenému sa žalobca opakovane snaží presvedčiť súd o pravdivosti svojich tvrdení, že bez zachovania základných princípov opatrnosti a v absolútnom rozpore so „zvyklosťami na trhu s jazdenými motorovými vozidlami“ vedome, v dobrej vôli odovzdal 22.000,- € v hotovosti za motorové vozidlo k rukám žalovaného v I. rade, ktorý nebol ani účastníkom kúpnej zmluvy, ani sprostredkovateľom kúpy motorového vozidla a to všetko s vedomím, že peniaze sú určené žalovanému v II. rade ako predávajúcemu, ktorý však nie je v osvedčení o evidencii vedený ako vlastník motorového vozidla. S použitím princípov základnej logiky a obozretnosti možno označiť takéto konanie žalobcu za vysoko rizikové. Aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca mal z minulosti skúsenosti s predajom a kúpou ojazdených vozidiel, čo bolo potvrdené i samotným otcom žalobcu, teda musel mať elementárnu vedomosť v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva k motorovým vozidlám. Na základe uvedeného sú teda zámery žalobcu, sledované podpisom kúpnej zmluvy, zámer uhradiť kúpnu cenu za motorové vozidlo, ako aj tvrdenia o odovzdaní kúpnej ceny žalovanému v I. rade prinajmenšom otázne, rozporovateľné a sporné. Dôkazy predložené žalobcom na preukázanie svojich tvrdení o úmysle žalobcu riadne nadobudnúť vlastníctvo k motorovému vozidlu a riadne zaň uhradiť kúpnu cenu sú nedostatočné, vágne a nedokážu obstáť, nakoľko žalobca musel mať vedomosť o tom, že vlastnícke právo k motorovému vozidlu nenadobudne kúpou od nevlastníka. Žalovaný v I. rade má za to, že týmto je značne spochybnený zámer žalobcu, stať sa vlastníkom motorového vozidla, nakoľko v takom prípade by venoval náležitú starostlivosť tomu, aby vlastnícke právo kúpou na žalobcu ako kupujúceho i platne prešlo. Počas súdneho konania boli okrem iných vykonané i dôkazy výsluchom viacerých svedkov, navrhnutých žalobcom, ktorí podľa tvrdení žalobcu osobne videli odovzdávanie kúpnej ceny zo strany žalobcu k rukám žalovaného v I. rade. Svedecké výpovede sa však rozchádzali v podstatných skutočnostiach, kedy si svedkovia svojimi tvrdeniami vzájomne odporovali, pričom sa vzájomne nezhodli, či už v otázke, akým spôsobom bola kúpna cena odovzdaná, v akom čase k údajnému odovzdaniu kúpnej ceny prišlo, aké osoby boli pri odovzdaní kúpnej ceny prítomné, nehovoriac o skutočnosti, že žiaden zo svedkov nedokázal uviesť koľko peňazí malo byť odovzdaných. Žalobca v konaní svedeckou výpoveďou svojho otca preukázal, že otec mu poskytol sumu vo výške 4.000,- €, avšak nepodarilo sa mu preukázať, že reálne disponoval sumou 22.000,- €, na kúpu motorového vozidla, ako aj tvrdenie, že peniaze boli odovzdané k rukám žalovaného v I. rade. K jednotlivým argumentom žalobcu, uvádzaných v rámci podaného odvolania vyplýva, že žalobca mal odovzdať žalovanému v I. rade peniaze, ako protihodnotu motorového vodidla. Toto tvrdenie je podľa žalovaného v I. rade nepravdivé. Z vykonaného dokazovania, ako aj počas konania sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by kúpna cena za motorové vozidlo bola uhradená k rukám žalovaného v I. rade. Žalobca sa uvedené snažil v konaní preukázať svedeckými výpoveďami, avšak na spôsobe údajného odovzdania kúpnej ceny sa svedkovia nedokázali zhodnúť. Tvrdenie žalobcu, že jednotliví svedkovia videli odovzdanie peňazí nie v tom istom okamihu a tak isto z rôznej vzdialenosti a uhlov neobstojí, nakoľko každý zo svedkov uviedol, že videl odovzdávanie peňazí v momente odovzdania z rúk žalobcu do rúk žalovaného v I. rade, avšak nedokázali sa už zhodnúť v spôsobe ich odovzdania. Svedkyňa U. videla odovzdanie prehnutých peňazí, ktoré neboli v žiadnej obálke, svedok Áč videl odovzdanie peňazí v obálke a svedok U. videl, ako si žalobca a žalovaný v I. rade vymieňali niečo, čo vyzeralo ako obálka, zošit, doklady, bližšie to však nedokázal určiť. Žalovaný v I. rade súčasne uviedol, že v zmysle uzatvorenej kúpnej zmluvy sa žalobca ako kupujúci a žalovaný v II. rade ako predávajúci dohodli, že kúpna cena bude uhradená buď v hotovosti, pri podpise kúpnej zmluvy alebo v deň podpisu kúpnej zmluvy bezhotovostným prevodom na bankový účet predávajúceho, t.j. žalovaného v II. rade, a nie pri prevzatí motorového vozidla k rukám tretej nezainteresovanej osoby, t.j. k rukám žalovaného v I. rade ako odovzdávajúceho. Žalobca si opakovane zamieňa osobu žalovaného v I. rade s osobou kupujúceho. Na základe uvedeného možno tvrdiť, že za týchto okolností mohlo k odovzdaniu motorového vozidla dôjsť i bezplatne, nakoľko úlohou žalovaného v I. rade bolo výlučne odovzdanie motorového vozidla, o ktoré bol požiadaný, a nakoľko nebol účastníkom kúpnej zmluvy, ani sprostredkovateľom kúpy, okolnosti úhrady kúpnej ceny boli pre žalovaného nepodstatné. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní, že keby k úhrade kúpnej ceny k rukám žalovaného v I. rade nedošlo, motorové vozidlo by žalobcovi vydané nebolo. Žalovaný v I. rade v rámci svojho vyjadrenia uviedol, že predávajúcim motorového vozidla v zmysle kúpnej zmluvy bol žalovaný v II. rade. Žalovaný v I. rade nebol účastníkom kúpnej zmluvy, ani sprostredkovateľom kúpy. V konaní sa nepreukázalo, že žalovaný v I. rade odpredal motorové vozidlo, ani že k jeho rukám došlo k úhrade kúpnej ceny, ako tvrdí žalobca. Žalobca ďalej vo svojom odvolaní uvádza, že: „Súdy by nemali poskytovať ochranu tomu, kto spôsobil neplatnosť právneho úkonu t.j. kúpnej zmluvy“, ako aj, že „zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného, ani jeho zavinenie, podstatné je iba, že stav obohatenia vznikol.“ K uvedenému žalovaný v I. rade uviedol, že svojím konaním, či opomenutím konania nespôsobil neplatnosť kúpnej zmluvy, nakoľko účastníkom kúpnej zmluvy nikdy nebol. V zmysle ustanovenia § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov platí, že: „Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.“ Podstatou bezdôvodného obohatenia je teda zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia. Základným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia je vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí predložiť ten, kto na súde žiada vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobu žalobcu považuje žalovaný v I. rade v plnom rozsahu za nedôvodnú a účelovú. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu počas konania nepodarilo preukázať nielen odovzdanie kúpnej ceny za motorové vozidlo žalovanému v I. rade, ale ani sumu údajne odovzdanej kúpnej ceny. Žalobca súčasne nepreukázal existenciu akéhokoľvek právneho vzťahu medzi ním a žalovaným v I. rade, a rovnako nepreukázal svoje tvrdenia, v zmysle ktorých mal byť účastníkom kúpy motorového vozidla. V odôvodnení zrušujúceho uznesenia Krajský súd v Bratislave konštatoval predčasnosť a nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko podľa názoru krajského súdu žalobca motorové vozidlo prevzal, mal záujem stať sa jeho vlastníkom...v záujme žalobcu bolo motorové vozidlo kúpiť, tento jeho zámer nebol spochybnený. K uvedenému žalovaný v I. rade uviedol, že žalobcovi sa doposiaľ v konaní nepodarilo preukázať, že disponoval celou sumou vo výške 22.000,- €, ako aj, že by disponoval touto sumou za účelom kúpy motorového vozidla. V prípade predpokladaného záujmu žalobcu stať sa vlastníkom motorového vozidla sa počas konania nepodarilo preukázať záujem žalobcu aj riadne uhradiť kúpnu cenu vo výške 22.000,- € za motorové vozidlo. O uvedenom svedčí samotná skutočnosť, že žalobca vedome podpísal kúpnu zmluvu s nevlastníkom motorového vozidla, pričom s touto skutočnosťou bol pred podpisom kúpnej zmluvy riadne oboznámený, a teda krajským súdom konštatovaný záujem žalobcu stať sa vlastníkom motorového vozidla je nesprávny, nakoľko z titulu kúpnej zmluvy podpísanej s nevlastníkom motorového vozidla, by sa žalobca vlastníkom motorového vozidla nikdy nestal. Žalovaný v I. rade na základe vyššie uvedených skutočností nesúhlasí s tvrdeniami žalobcu v odvolaní. Tvrdenia žalobcu považuje za čisto účelové, nepreukázateľné a tendenčné. Žalobca v odvolaní nepreukázal žiadne nové skutočnosti, ktoré by zakladali odôvodnené podanie odvolania. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností žalovaný v I. rade žiada, aby súd po ukončení dokazovania vydal rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdí. Zároveň žiada, aby bol žalobca povinný zaplatiť žalovanému v I. rade náhradu trov konania v plnom rozsahu a to vo výške, ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 16. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného v I. rade a uviedol, že vo vyjadrení žalovaného v 1. rade zo dňa 29.6.2017 nie sú uvedené žiadne nové skutočnosti. Žalovaný v 1. rade sa snaží spochybniť svoju pasívnu legitimáciu na vydanie bezdôvodného obohatenia tvrdením, že on nebol účastníkom kúpnej zmluvy a ani sprostredkovateľom kúpy motorového vozidla. Pre účely tohto konania žalobca zastáva názor, že to nie je podstatnou právnou skutočnosťou, z hľadiska posudzovania dôvodnosti podanej žaloby s poukazom na § 451 ods. 1 Obč. zák. podľa ktorého ten, kto sa bezdôvodne obohatí na úkor iného, musí obohatenie vydať. Žalobca považuje za preukázané, že bol to žalovaný v 1. rade, ktorý na uzavretie kúpnej zmluvy pristavil motorové vozidlo pred dom žalobcu a takisto žalovaný v 1. rade bol osobou, ktorá prijala dohodnutú kúpnu cenu vo výške 22.000,- €. Z tohto pohľadu sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu práve žalovaný v 1. rade, ktorý prijal kúpnu cenu v hotovosti. Tak, ako už žalobca uviedol v doterajšom konaní, tento postup zo strany žalovaného v 1. rade, ako aj žalobcu a to pristavenie predmetu kúpy - motorového vozidla na dohodnuté miesto jeho vlastníkom, zástupcom alebo sprostredkovateľom, na ktorom si kupujúci ohliadne prípadne vyskúša predmet kúpy, a zaplatí dohodnutú kúpnu cenu v hotovosti je bežnou praxou pri predaji použitých motorových vozidiel a zodpovedá praktickému životu. V prípade, ak by žalobca neuhradil dohodnutú kúpnu cenu za vozidlo, žalovaný v 1. rade by mu vozidlo neodovzdal. Žalobca má za to, že v konaní dostatočným spôsobom preukázal, že žalovanému v 1. rade odovzdal dohodnutú kúpnu cenu za motorové vozidlo, vyjadrenia jednotlivých svedkov sú spontánne a hodnoverné a priamo alebo nepriamo z nich vyplýva, že žalobca odovzdal žalovanému v I. rade kúpnu cenu za vozidlo a žalovaný v I. rade mu odovzdal doklady od vozidla. Jednotliví svedkovia videli priebeh skutkového deja nie v tom istom okamihu a takisto z rôznej vzdialenosti a uhlov. Preukázanie zaplatenia kúpnej ceny k rukám žalovaného v I. rade takisto zodpovedá tomu, ako celý dej prebehol to znamená tak, ako sa bežne použité vozidlá, prípadne iné použité hnuteľné veci kupujú v praktickom živote. Už zo zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu vyplýval pre súd prvej inštancie záväzný právny názor odvolacieho súdu, že predchádzajúci záver súdu prvej inštancie v jeho rozsudku zo dňa 16.12.2013 bol predčasný a nesprávny. Rovnaký nesprávny právny záver súdu prvej inštancie vyplýva aj z napadnutého rozsudku. V danom prípade žalobca poukázal na to, že motorové vozidlo prevzal, mal záujem stať sa jeho vlastníkom a z vykonaného dokazovania vyplýva, že odovzdal žalovanému v 1. rade peniaze ako protihodnotu motorového vozidla. V záujme žalobcu bolo teda motorové vozidlo kúpiť, pričom tento jeho zámer nebol spochybnený, a teda úlohou súdu prvej inštancie po zrušení veci bolo len skúmať vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v 1. rade, v súvislosti s prevzatím peňazí prijatých ako protihodnotou za odovzdané motorové vozidlo. Nemožno tvrdiť, že žalovaný v 1. rade odovzdal žalobcovi motorové vozidlo bezplatne, nevyplýva to zo žiadneho dôkazu vykonaného pred súdom prvej inštancie a takýto spôsob nebol ani v záujme zúčastnených a vypočutých osôb na strane odovzdávajúceho. S ohľadom na uvedené, teda záver súdu prvej inštancie, na základe ktorého opäť žalobu zamietol, nie je len predčasný, ale odôvodnenie rozsudku je podľa žalobcu nepreskúmateľné. Z tohto právneho a záväzného názoru odvolacieho súdu je žalobca toho názoru, že možno usúdiť, že základ jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol daný už z uvedeného zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu, a teda v ďalšom konaní nebolo potrebné skúmať základ jeho nároku, ale iba výšku bezdôvodného obohatenia. Kúpna cena vo výške 22.000,- € bola primeraná veku a opotrebeniu predmetného osobného motorového vozidla a cene obdobných vozidiel na relevantnom trhu s jazdenými motorovými vozidlami a z článku III., kúpnej zmluvy zo dňa 2.7.2011 vyplýva, že ak dohodnutá kúpna cena za predmetné vozidlo nebude predávajúcemu uhradená riadne a včas je predávajúci oprávnený odstúpiť od tejto zmluvy, k čomu však nedošlo. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom kúpnej zmluvy bola hnuteľná vec, kde vlastnícke právo z predávajúceho na kupujúceho prechádza zaplatením kúpnej ceny a prevzatím veci, pod pojmom riadne a včas a to aj s ohľadom na zvyklosti pri kúpe a predaji takejto hnuteľnej veci sa rozumie zaplatenie celej kúpnej ceny pri prevzatí veci. Žalobca má za to, že zo žiadneho dôkazu produkovaného oboma sporovými stranami po zrušení veci odvolacím súdom nevyplynula možnosť odchýliť sa od právneho záveru odvolacieho súdu uvedeného na strane 7 zrušujúceho uznesenia sp.zn. 2Co/369/14 zo dňa 29.2.2016, z ktorého vyplýva: „Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca odovzdal žalovanému v I. rade peniaze ako protihodnotu motorového vozidla. V záujme žalobcu bolo motorové vozidlo kúpiť, tento jeho zámer nebol spochybnený a tak bolo úlohou súdu prvej inštancie skúmať vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v I. rade v súvislosti s prevzatím peňazí prijatých, ako protihodnotou za odovzdané motorové vozidlo.“ Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že preukázal, že na strane žalovaných v I. a II. rade objektívne vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré sú povinní vydať, závery súdu prvej inštancie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, a preto žalobca žiada, aby odvolací súd podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 22.000,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,25% ročne od 3.7.2011 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne si žalobca uplatňuje trovy konania a trovy jeho právneho zastúpenia vo výške 100%. 17. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie preto ako vecne a právne správny potvrdil ( §387 ods.1, 2 CSP). 18. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v zamietajúcej časti potvrdil, pretože je vo výroku vecne správnym, a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu v konkrétnom prípade. 19. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 20. Podľa § 456 <https://www.noveaspi.sk/products/lawText/4/79886/1/ASPI%253A/40/1964%20Zb. %2523456> veta prvá Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. 21. Podľa § 458 ods. 1 <https://www.noveaspi.sk/products/lawText/4/79886/1/ASPI %253A/40/1964%20Zb.%2523458.1> veta prvá Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. 22. Bezdôvodné obohatenie je v ustanovení § 451 <https://www.noveaspi.sk/products/ lawText/4/79886/1/ASPI%253A/40/1964%20Zb.%2523451> Občianskeho zákonníka konštruované ako predmet plnenia, ktorý sa má vydať. V ods. 1 je pritom vyjadrená všeobecná zásada, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí toto obohatenie vydať. V ods. 2 tohto ustanovenia je vymedzený pojem bezdôvodného obohatenia. Zákon v tomto ustanovení uvádza štyri formy bezdôvodného obohatenia ( piata je obsiahnutá v § 454 OZ). Teda podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. 23. Odvolací súd v predmetnej veci uvádza, že v rámci skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bolo zistené, že dňa 02.07.2011 žalobca uzavrel so žalovaným v II. rade kúpnu zmluvu, ktorej predmetom mala byť kúpa osobného motorového vozidla zn. BMW X5, 3.0 SD, čiernej farby, výrobné číslo motora 306D5, rok výroby 2009, M.: Q. XXX C.. Žalobca mal podľa jeho tvrdení zaplatiť žalovanému v I. rade kúpnu cenu motorového vozidla vo výške 22.000,- €, nakoľko tento zariadil dodanie auta, ako aj odovzdanie všetkých dokladov. Dňa 06.07.2011 bolo príslušníkmi Policajného zboru pri cestnej kontrole auta zistené, že predmetné motorové vozidlo je kradnuté a z týchto dôvodov bolo následne zaistené. Vo vzťahu k žalovanému v I. rade súd prvej inštancie posudzoval vydanie bezdôvodného obohatenia, v zmysle skutkovej podstaty, podľa ktorej sa plnilo bez právneho dôvodu ( § 451 ods. 2 OZ). Inak povedané, malo ísť o plnenie na základe právneho dôvodu, ktorý od počiatku neexistoval, respektíve vo vzťahu k osobe t.j. k žalovanému v I. rade, ktorý nebol oprávnený od žalobcu prevziať finančné prostriedky. V danom prípade žalobca tvrdil, že kúpnu cenu za motorové vozidlo vo výške 22.000,- € uhradil žalovanému v I. rade. Ohľadom týchto skutočností bolo v konaní pred súdom prvej inštancie realizované aj dokazovanie výsluchmi jednotlivých svedkov. Svedkyňa T. U. v konaní pred súdom uviedla, že videla ako žalobca odovzdával peniaze žalovanému v I. rade a žalovaný v I. rade dával žalobcovi nejaké papiere. Na otázku, či vie, koľko tam bolo peňazí uviedla, že nevie, peniaze boli prehnuté. Druhý svedok A. Á. v konaní uviedol, že bol priamo pri tom, ako odovzdával žalobca žalovanému v I. rade peniaze. Na otázku, či vie povedať, koľko peňazí tam bolo, svedok uviedol, že nevie, lebo sa venoval autu. Na otázku, akým spôsobom boli peniaze odovzdané, svedok uviedol, že v obálke. Svedok U. v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol, že videl žalobcu s nejakým mladým chlapcom, rozprávali sa a niečo si vymieňali. Na otázku, aby uviedol, či videl, čo si vymieňali, uviedol, že to bolo malé, mohol to byť zošit, papier, obálka. Od miesta bol asi 20 m. Z uvedených svedeckých výpovedí súd prvej inštancie vyvodil správny záver, že svedecké výpovede, ktoré mali v konaní preukázať odovzdanie kúpnej ceny priamo žalovanému v I. rade nemožno považovať za dôveryhodné, nakoľko sú veľmi rozporuplné a protichodné. Inak povedané, ani jeden zo svedkov nevedel bližšie uviesť, o aký konkrétny obnos finančných prostriedkov išlo a za akým účelom boli peniaze žalobcom žalovanému v I. rade odovzdávané. Zostávajúci svedkovia neboli prítomní pri odovzdávaní peňazí, a preto ich výpoveď v tomto smere nebola pre preukázanie bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v I. rade významná. Z kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v II. rade vyplýva, že kupujúci sa zaväzuje zaplatiť predávajúcemu za predmetné motorové vozidlo vzájomne dohodnutú kúpnu cenu vo výške 22.000,- €. Predávajúci a kupujúci sa dohodli, že kupujúci uhradí predávajúcemu kúpnu cenu vo výške uvedenej v článku III zmluvy: - v hotovosti pri podpise tejto zmluvy; bezhotovostným prevodom na bankový účet predávajúceho uvedený v záhlaví tejto zmluvy, a to v deň podpisu tejto zmluvy. Za danej situácie sa odvolaciemu súdu javí nanajvýš neštandartné, že žalobca odovzdá peniaze vo výške 22.000,- € pred svojim domom žalovanému v I. rade, pričom o uvedenom si nezaobstará žiaden doklad o prevzatí peňazí od žalovaného v I. rade (hoci napísaný na papier rukou), tobôž za situácie, že žalobca mal vedomosť, že osoba uvedená v technickom preukaze nie je osobou zhodnou s osobou predávajúceho t.j. bola tu veľká pravdepodobnosť, že auto kupuje od nevlastníka. Z uvedeného tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd dovodil záver, že pre potrebu preukázania vzniku a následného vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné v prvom rade preukázať, že k bezdôvodného obohateniu prišlo, pričom s uvedeným bezprostredne súvisí aj zistenie, v akej výške malo bezdôvodné obohatenie vzniknúť. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného, ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Inak povedané, na to, aby bol žalobca voči žalovanému v I. rade v danom konaní úspešný, musel v konaní preukázať, o koľko sa zväčšil majetkový prospech žalovaného v I. rade (bez právneho dôvodu), nakoľko žalovaný v I. rade nebol sprostredkovateľom, ani predávajúcim t.j. vlastníkom motorového vozidla. Keďže výsluchmi jednotlivých svedkov, ani znením kúpnej zmluvy, ktorá by potvrdzovala prijatie finančných prostriedkov priamo pri odovzdaní motorového vozidla nebolo preukázané, v akej výške malo dôjsť na strane žalovaného v I. rade k bezdôvodnému obohateniu, nemôže byť v danom konaní žalobca úspešný. Žalobcove tvrdenie o prevzatí peňažných prostriedkov vo výške 22.000,- € žalovaným v I. rade pri odovzdávaní motorového vozidla t.j. tvrdenie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného v I. rade na úkor žalobcu, nemá totiž oporu vo vykonanom dokazovaní. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V danom konkrétnom prípade t.j. v konaní, v rámci ktorého žalobca tvrdí, že na strane žalovaného v I. rade došlo k prevzatiu peňazí vo výške 22.000,- €, ako kúpnej ceny za motorové vozidlo, bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 OZ), má žalobca (kupujúci) povinnosť t.j. uniesť bremeno tvrdenia v tom, že žalovanému v I. rade (hoci na základe neplatnej zmluvy), poskytol konkrétne peňažné plnenie. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje však povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázať tak poskytnutie finančných prostriedkov, ako aj ich výšku. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol bremeno tvrdenia, a súčasne aj bremeno dôkazu. Pokiaľ však tieto skutočnosti preukázané nie sú, je potrebné uvedené premietnuť do zamietnutia žaloby, z dôvodu neunesenia dôkazného bremena v konaní. 24. Odvolací súd taktiež posudzoval naplnenie predpokladov pre vydanie bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k žalovanému v II. rade. Je nepochybné, že vo vzťahu k žalovanému v II. rade mohlo vzniknúť bezdôvodné obohatenie iba titulom neplatného právneho úkonu, t.j. z dôvodu uzavretia kúpnej zmluvy na motorové vozidlo, nakoľko predávajúci nebol vlastníkom predmetného motorového vozidla. Keďže však žalobca v rámci skutkového stavu sám uviedol, že finančné prostriedky titulom kúpnej ceny vo výške 22.000,- € mal uhradiť žalovanému v I. rade v hotovosti ( teda nie žalovanému v II. rade), bezdôvodné obohatenie titulom neplatného právneho úkonu na strane žalovaného v II. rade ani nemohlo vzniknúť. Vznik tohto bezdôvodného obohatenia totiž vylučuje samotný žalobca opisom skutkového stavu veci. Z týchto dôvodov je potom rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti vecne a právne správny. 25. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti, ako vecne a právne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, 2 CSP). 26. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 27. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008). 28. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1 C.s.p. a priznal nárok na náhradu trov konania úspešnému žalovanému v I. rade v plnom rozsahu. Vo vzťahu k žalovanému v II. rade odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalovanému v II. rade v rámci odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli. Odvolací súd súčasne však dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že výrok týkajúci sa nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v II. rade absentuje v rámci výrovej časti rozsudku súdu prvej inštancie. 29. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).