Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/37/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213216156 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1213216156.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: „SLOVAKIA okolo sveta s.r.o." IČO: 31 319 599, Komenského 3, Trenčín zastúpeného: JUDr. Igor Chovan, advokát so sídlom Lipová 1040/28, Viničné proti žalovanému: Ringier Axel Springer, a.s., IČO: 00 678 155, Prievozská 14, Bratislava, zastúpeného: JUDr. Ján Havlát, advokát so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o uverejnenie odpovede, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9. októbra 2013, č. k. 21C/48/2013-64, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa potvrdzuje. Žalovanému sa proti žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal uverejnenia odpovede k článku s názvom „Na W. C. W.Á. T. C. C. XXX.XXX E., uverejnenom dňa 12. 4. 2013 v denníku Nový Čas na str. 12 ako i na webovej stránke www.vas.cas.sk. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému ich náhradu vo výške 332,25 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 3, § 5 ods. 1, § 8 ods. 1,3,4,5,6 a 7, § 10 ods. 1 zák. č. 167/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve (ďalej len „tlačový zákon„) a vecne nesplnením zákonných podmienok pre určenie povinnosti žalovaného uverejniť v denníku Nový Čas odpoveď k spornému článku, vychádzajúc zo skutkového základu, že žiadosť žalobcu obsahovala text odpovede o uverejnenie ktorej žalobca žalovaného žiada, tento však nebol obmedzený len skutkovými tvrdeniami, ktorými sa podľa názoru žalobcu nepravdivé a pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia poprú, doplnia, spresnia alebo vysvetlia, ale obsahovala i hodnotiace úsudky žalobcu o tom, že došlo k poškodeniu názvu a dobrej povesti Televízie Trenčín. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie vychádzal z tvrdení žalobcu, v žalobe sa odvolávajúceho na článok uverejnený v Novom Čase na str. 12, ktorý obsahoval nepravdivé, neúplné a pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia, ktoré sa dotýkali názvu a dobrej povesti žalobcu, a ktorý z uvedeného dôvodu žiadosťou zo dňa 19. 4. 2013 požiadal žalovaného o uverejnenie odpovede podľa § 18 tlačového zákona, na ktorú však žalovaný nereagoval. Žalobca zdôraznil v žalobe aj to, že tento článok ho postavil do negatívneho svetla, lebo ho predstavili ako veľmi drahého poskytovateľa služieb verejnosti, ktorý ich navyše poskytuje aj nekvalitne. Súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 8 ods. 4 tlačového zákona, obmedzujúceho žiadateľa na znenie odpovede, ktorá sa musí obmedziť na popretie, doplnenie, spresnenie alebo vysvetlenie namietaného skutkového tvrdenia s tým, že musí byť zachovaná primeranosť vo vzťahu k napadnutému textu, poukázal na neprípustné tvrdenie v obsahu navrhovanej odpovede, spočívajúce v hodnotiacom úsudku. Skonštatoval, že z uvedeného dôvodu žalobcom formulovaný text obsahujúci okrem iného úsudky o narušení názvu a dobrej povesti Televízie Trenčín, prekročil obsahový a tým aj vecný rámec žiadosti, čím vybočil aj zo zákonného právneho rámca inštitútu odpovede. Pokiaľ teda žalobca pri uplatňovaní svojho práva na odpoveď, nedodržal všetky podmienky požadované zákonom na uplatnenie svojho práva a znenie odpovede rozšíril aj o hodnotiace úsudky, prekročil obsahový a vecný rámec odpovede, v dôsledku čoho musí znášať právne následky s tým spojené, t.j. odmietnutie uverejnenia odpovede, prekračujúcej zákonom stanovené náležitosti. Súd prvej inštancie potom uzavrel, že vzhľadom na uvedený nedostatok zákonných náležitostí požadovanej odpovede, ďalšie dokazovanie vzhľadom k nehospodárnosti a neúčelnosti nevykonal. 3. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 149 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „O.s.p.“) a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania pozostávajúcich zo 4 úkonov právnej služby pri hodnote úkonu á 61,41 eur podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za úkony prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie na súd dňa 22.7.2013 (§ 14 ods. 1 písm. a/,b/ vyhlášky), písomné podanie na súd dňa 3.10.2013 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) a účasť na pojednávaní dňa 9.10.2013 (§ 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky) k tomu režijný paušál 4 x 7,81 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) + 20 % DPH, spolu teda trovy právneho zastúpenia priznal v celkovej sume 332,25 eur. 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, rozsudok navrhol zrušiť, vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobcovi priznať náhradu trov konania. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne posúdenie a nesprávne skutkové zistenia, ku ktorým dospel na základe vykonaného dôkazu (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p.). Upozornil, že to čo prvostupňový súd považuje za hodnotiaci úsudok je jednoznačne text právneho predpisu a nie subjektívne, vymyslené a zaujaté konštatovanie žalobcu. Uviedol, že v prípade ak by bola prijatá argumentácia prvoinštančného súdu, bolo by súčasne nevyhnutné skonštatovať, že chybným je i samotný tlačový zákon a zákonodarca pri jeho tvorbe nedodržal potrebné zákonné a podzákonné pravidlá. Novinový článok je totiž druh literárneho žánru a konštatovanie prvoinštančného súdu, že právo na odpoveď je založené na prísne formalizovanom postupe, ktorý v zmysle jeho výkladu predpokladá veľmi reštriktívne a nad rámec zákona žiadané plnenie formálnych zákonných náležitostí, je požiadavkou ad absurdum. V žiadanej odpovedi je nevyhnutné, nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia primerane a vhodne popísať a toto žiadaná odpoveď jednoznačne spĺňala. Súdu prvej inštancie ďalej vytkol, že odmietol vykonať dôkaz listinou, a to zmluvou spomínanou v predmetnom článku, ktorá je zmluvou o výrobe a vysielaní relácií a nehovorí sa v nej o žiadnej reklame. Na základe tejto zmluvy je možné ustáliť aj výšku sumy, ktorú Trenčiansky samosprávny kraj zaplatil. V rámci svojho odvolania žalobca súdu vytkol aj priznanie náhrady trov konania za písomné podanie žalovaného vo veci samej zo dňa 3.10.2013, nakoľko nebolo potrebné a účelné pre uplatňovanie alebo bránenie práva. Žalobca si súčasne uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že veta žalobcu v žiadosti o odpoveď „...J. N. R. O. A. N. T. T....“. je jednoznačne hodnotiacim úsudkom, pretože predstavuje výsledok aplikácie ust. § 19b ods. 3 Obč. zákonníka a obsahuje hodnotiace prvky, tzn., že predstavuje právne zhodnotenie určitého skutkové stavu, ktorý je opäť výsledkom hodnotenia nejakých dôkazov a je zrejmé, že táto veta namietané skutkové tvrdenia nepopiera, nespresňuje, nedopĺňa a ani nevysvetľuje. Uvedená veta obsahuje hodnotiaci úsudok o údajnom poškodení názvu a dobrej povesti neexistujúceho subjektu, čo zjavne vybočuje z rámca právneho inštitútu odpovede. To, či došlo k poškodeniu názvu alebo dobrej povesti niekoho nie je skutkovým tvrdením, ktorým sa namietané skutkové tvrdenie popiera, doplňuje, spresňuje alebo vysvetľuje. Žalobca tvrdí, že to, čo súd prvej inštancie považuje za hodnotiaci úsudok, je jednoznačne textom právneho predpisu; uvedené nie je pravdou, pretože tlačový zákon takýto text neobsahuje. Žalovaný ďalej na námietky žalobcu uvádza, že text odpovede podľa § 8 tlačového zákona nie je literárnym žánrom, ale právnym prostriedkom ochrany subjektívnych práv, ktorý má zákonom jasne daný účel a obsah a ich nedodržanie zákon sankcionuje. K námietke žalobcu o nevykonaní dôkazu zmluvou, spomínanou v namietanom článku, ktorou chcel preukázať, že Trenčiansky samosprávny kraj si neobjednal žiadnu reklamu a preukázať aj presnú sumu, ktorú Trenčiansky samosprávny kraj aj zaplatil, uviedol, že vykonanie tohto dôkazu by bolo v konaní zbytočné. Veta „Na W. C. W. T. C. C. XXX.XXX E.,“ nebola použitá v tom zmysle, že ide o reklamu. Žalobca opomína kontext v akom bola táto veta použitá. V článku síce túto vetu možno nájsť, no súčasne na dvoch miestach výslovne uvádza, že ide o plnenie za výrobu relácií a takéto plnenie možno kvalifikovať ako plnenie za reklamu. Vysielanie relácie o činnosti samosprávneho kraja celkom nepochybne propaguje jeho činnosť vo verejnosti a z tohto si každý čitateľ mohol urobiť jasnú predstavu o význame a obsahu pojmu „reklama“, ktorý použila autorka článku. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 448/2012, z obsahu ktorého vyplýva, že určité časti nejakého článku nemožno interpretovať izolovane, mimo kontextu článku celého a bez akýchkoľvek súvislostí s obsahom článku ako takého. V ďalšom žalobca ako nepravdivú informáciu namietal, že mesto Trenčín mu vyplatilo sumu vo výške 1.669.197 eur, čo malo naznačovať, že ide o plnenie bez protihodnoty, pretože táto suma zahŕňa aj DPH a ide o platby za vyrobené relácie. Informácia o celkovom výdavku mesta je pravdivá nakoľko mesto zaplatilo aj DPH. V článku sa netvrdí ani, že ide o plnenie bez protihodnoty, ale naopak je v ňom uvedené, že predmetom sporu sú nezaplatené faktúry za vyrobené a odvysielané relácie a nemôže teda obstáť ani tvrdenie žalobcu, že ho uvedené informácie postavili do svetla veľmi drahého poskytovateľa služieb verejnosti, ktorý chce od mesta získať plnenie bez protihodnoty. Z uvedeného je zrejmé, že vykonanie dôkazu pre zistenie rozhodujúcich skutočností potrebné nebolo. Podľa žalovaného neobstojí ani námietka nesprávneho priznania náhrady trov konania, pretože len reagoval na vyjadrenie žalobcu. 6.1. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (378 ods. 1, § 379, § 380 ods. 1 a zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby o uverejnenie odpovede, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a v dostatočnom rozsahu odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6.2. S prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), odvolací súd sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). 6.3. V súvislosti so žalobcom podaným opravným prostriedkom odvolací súd upozorňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods. 1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu obsiahnutých v podanom odvolaní a v záujme riadneho vysporiadania sa s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nasledovné. 7.1. Žalobca rozsudok súdu prvej inštancie napadol z dôvodov podľa v čase podania odvolania platného ust. § 205 ods. 2 O.s.p. písm. d/ a f/ O.s.p., teda pre nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci (v súčasnosti § 368 ods. 1 písm. f/ a h/ C.s.p.). K uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 C.s.p.. 7.2. K ďalšiemu odvolaciemu dôvodu, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. (teraz § 368 ods. 1 písm. h/ C.s.p.) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 7.3. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody naplnené nie sú. 8.1. Podstatou inštitútov práva na opravu, práva na odpoveď alebo práva na dodatočné oznámenie je umožniť rýchlu nápravu a zabezpečiť tak v špecifickom masmediálnom prostredí „uvedenie vecí na pravú mieru.“ Účelom práva na opravu alebo na odpoveď vo vzťahu k slobode prejavu masmédií je náprava nepriaznivého názoru verejnosti na osobu, o ktorej bol v printových masmédiách uverejnený príspevok nezodpovedajúci skutočnosti a ktorý vznikol pod vplyvom tohto príspevku. Na dosiahnutie tohto účelu slúži zákonom určený prostriedok, povinnosť masmédií uverejniť požadovanú opravu alebo odpoveď, v navrhnutom znení. Účel právneho inštitútu odpovede ale nesiaha tak ďaleko, aby bol povinný subjekt nútený urobiť vo svojom mene určitý prejav. Masmédiá zaťažuje povinnosť uverejniť odpoveď, v znení naformulovanom oprávnenou osobou v rozsahu, v akom formulácia vyjadruje postoj oprávnenej osoby k uverejnenému tvrdeniu. Právo na odpoveď vzniká iba tomu, kto má dôvod brániť sa pred skutkovým tvrdením, ktoré sa dotklo osoby negatívne a prostredníctvom neho sa oprávnená osoba môže brániť skutkovému tvrdeniu, ktoré sa dotýka cti, ľudskej dôstojnosti alebo súkromia fyzickej, resp. názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Účelom práva na odpoveď je priznanie možnosti fyzickej osobe chrániť si osobnostné práva a ochrániť meno a dobrú povesť právnickej osoby, pokiaľ obsahom odpovede je korekcia skutkového tvrdenia, inak povedané ide o priznanie „práva na posledné slovo“ tomu, kto bol poškodený masmediálne zverejnenou informáciou. Odpoveďou sa také skutkové tvrdenie poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Právom na odpoveď sa teda umožňuje dotknutej fyzickej alebo právnickej osobe vyjadriť sa na rovnocennom mieste a v rovnakom rozsahu v tej periodickej tlači, alebo agentúrnom spravodajstve, ktoré o jej veci verejne informovali a podať stanovisko vlastnými slovami. Predmetom práva na odpoveď je akékoľvek skutkové tvrdenie (nepravdivé, pravdu skresľujúce, ale aj pravdivé) o konkrétnej osobe, ktorej sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia alebo názvu a dobrej povesti právnickej osoby. Niet sporu v tom, že predmetom práva na odpoveď je len skutkové tvrdenie a vylúčené je odpovedať na hodnotiace úsudky. Skutkovým tvrdením je vyjadrenie o skutkovej podstate alebo o postupe, ktoré sa vyznačuje objektívnym vzťahom medzi prejavom a realitou a ktorého pravdivosť, úplnosť a presnosť možno preveriť dokazovaním. Inak povedané, skutkovým tvrdením sa vyslovuje fakt, ktorý objektívne a preukázateľne existuje nezávisle od toho, kto prejav vo forme skutkového tvrdenia urobil. Hodnotiacim úsudkom sa prejavuje názor (vyslovuje sa myšlienka). Názor je stelesnením osobného postoja držiteľa slobody prejavu k faktom. Skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky majú rozdielne obmedzujúci vzťah k slobode prejavu. Skutkové tvrdenia prejav v skutočnosti neobmedzujú, ale ho predurčujú, existujú nezávisle od osoby, ktorá uplatní slobodu prejavu. Hodnotiace úsudky vyjadrujú subjektívny postoj hodnotiteľa, môžu mať „viac tvárí, “ tzn. hodnotiteľ môže svoj hodnotiaci úsudok vyjadriť viacerými spôsobmi. Medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami niekedy vedie veľmi úzka, ťažko a iba intuitívne zistiteľná čiara. 8.2. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné rozlišovať medzi faktami (skutkovými tvrdeniami) a hodnotiacimi úsudkami; kým pravdivosť faktov je možné preukázať, hodnotiace úsudky dôkaz pravdy nepripúšťajú a požiadavka na preukázanie ich pravdivosti predstavuje zásah do slobody názoru, ktorá je základným elementom práva garantovaného čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozhodnutie ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku zo dňa 8. 7. 1986). 8.3. V záujme zachovania spravodlivej rovnováhy teda musí dostať prednosť domnienka, že materiál, ktorý reaguje na masmédiom uverejnený príspevok, má povahu skutkového tvrdenia, aby bol spôsobilý vyvolať zákonom určený právny účinok. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je napadnuté skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. Ťažiskom práva na odpoveď je formulácia textu, ktorý oprávnený subjekt žiada uverejniť. Účelom odpovede je výlučne uverejnenie vysvetlenia, v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia osoby uplatňujúcej právo na odpoveď. Oprávnená osoba nemá právo žiadať o uverejnenie čohokoľvek iného, ani uplatňovať iné právo, než jej výslovne priznáva Tlačový zákon. 9. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti návrhu žalobcu, ktorým sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému podľa § 10 ods. 2 tlačového zákona uverejniť odpoveď a aj na posúdenie opodstatnenosti žalobcových odvolacích námietok. Odvolací súd dospel k záveru o správnosti skutkových záverov vo vzťahu k posúdeniu oprávnenosti žiadosti žalobcu o uverejnenie odpovede, vo vzťahu k posúdeniu zákonných náležitostí uvedenej žiadosti a k posúdeniu splnenia podmienok na jej uverejnenie v zmysle tlačového zákona. Na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že žiadosť žalobcu o uverejnenie odpovede proti žalovanému, ktorý v denníku Nový Čas a na webovej stránke www.vas.cas.sk, dňa 12. 4.2013 uverejnil článok „Na W. C. W. T. C. C. XXX.XXX E.,“ trpí vadami prekračujúcimi obsahový a aj vecný rámec zákonných podmienok inštitútu odpovede. K námietke žalobcu, že ním formulovaná odpoveď neobsahovala hodnotiace úsudky a to čo súd prvej inštancie považuje za hodnotiaci úsudok je textom právneho predpisu a že novinový článok je druh literárneho žánru, na ktorý nie je možné ani zákonne a ani prakticky reagovať štýlom „tabuľky v programe Excel,“ odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ súčasťou navrhovanej odpovede je aj konštatovanie, že ide o tvrdenia poškodzujúce názov a dobrú povesť Televízie Trenčín, nie je vysvetlením a ani popisom skutkového tvrdenia ani uvedením veci do reálneho svetla, a nespadá ani do rámca vysvetlenia, v čom sa uverejnený článok dotýka poškodenia názvu a dobrej povesti žalobcu, a vzhľadom k tomu, že ide o nadbytočný text, nemá takéto konštatovanie miesto v obsahu odpovede. Právo na odpoveď má svoj striktne daný zákonný rámec a nemôže byť zamieňaný resp. nemôže suplovať prostriedky ochrany dobrej povesti právnickej osoby v zmysle ust. § 19b ods.3 Občianskeho zákonníka. Ak žalobca svojim konštatovaním mienil na pravú mieru uviesť a vysvetliť tvrdenia uvedené už v názve článku, a to že Trenčiansky samosprávny kraj zaplatil žalobcovi 340.000 eur za reklamu, čo je z dôvodu že táto suma v sebe zahŕňa 20 % DPH, ktorá sa odvádza štátu a spolupráca týchto subjektov je založená na zmluve o výrobe a vysielaní relácií a nie na báze reklamy, tvrdením zavádzajúcim a nepravdivým, ako i zaostrenie na osobu na obrázku, ktorá podľa uvedenia v dotknutom článku ladí signál na televíznom prijímači, čo je rovnako zavádzajúce, nakoľko ak by tento signál nebolo možné naladiť, obrazovka by bola úplne tmavá a bez zrnenia, žalobca svojim nadbytočných hodnotením o poškodení názvu a dobrej povesti Televízie Trenčín, prekročil rámec procedurálnych a formálnych aspektov realizácie zákonne upraveného práva na odpoveď. Ide o hodnotiaci prejav, vybočujúci z ohraničenia pravidla „audiatur et altera pars,“ teda z pravidla nech je vypočutá tiež druhá strana. 10. Na dosiahnutie účelu práva na opravu a práva na odpoveď je dôležitá aj identifikácia osôb, ktorých sa príspevok uverejnený v printových masmédiách dotkol natoľko nezaslúžene, aby bolo spravodlivé priznať im prístup do printových masmédií na úkor týchto masmédií, teda obmedzením ich slobody prejavu formou zúženia miery uváženia o obsahu vydania printového masmédia. Odvolací súd v rozsahu svojho preskúmavacieho konania zameral pozornosť aj na tento aspekt vzniku práva na odpoveď, a teda presné označenie osoby, dotknutej uverejnenou informáciou. Právo na odpoveď má iba právnická osoba, ktorej názvu alebo dobrej povesti sa uverejnená informácia dotkla. Ust. § 8 ods. 1 Tlačového zákona striktne vymedzuje subjekty, ktorým poskytuje oprávnenie domáhať sa uverejnenia odpovede. Televízia Trenčín je len prevádzkovateľom programovaných služieb, ktorá nemôže byť nositeľom dobrej povesti pre absenciu jej statusu právneho subjektu. Odvolací súd dopĺňa, že odpoveď skutkovým tvrdením (ako reakcia na uverejnené skutkové tvrdenie) nie je jednoduchou záležitosťou. Dôsledné trvanie na dodržaní podstaty odpovede, na zachovaní jej výlučnej spätosti so skutkovým tvrdením, má zásadný význam pre naplnenie účelu práva na odpoveď a zároveň aj pre prevenciu pred zneužitím tohto práva. Extenzívny výklad náležitostí predpísaných zákonom pre uplatnenie práva na odpoveď by ľahko viedol k zvýhodneniu oprávnených osôb a naopak reštriktívny výklad by mal za následok nenáležite silnú ochranu masmédií. Uplatnenie doslovného výkladu náležitostí návrhu na odpoveď možno zaradiť ku garanciám spravodlivej rovnováhy medzi slobodou prejavu masmédií a prístupom dotknutých osôb do masmédií. 11. Z uvedeného je zrejmé, že obsah odvolania žalobcu nebol spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, a to ani námietkou nevykonaného dokazovania zmluvou o výrobe a vysielaní relácií, vykonávanie ktorého dôkazu by viedlo k porušeniu procesných pravidiel konaním v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a v kontexte hore uvedeného bez možnosti zvrátenia záverov súdu prvej inštancie. 12. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca odvolaciu argumentáciu založil na rovnakom skutkovom a právnom zdôvodnení ako v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by odôvodňovali odlišné posúdenie otázky vzniku nároku na uverejnenie odpovede, zatiaľ čo závery súdu prvej inštancie sú v tomto smere dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania a v jeho rozhodnutí aj dostatočne vyargumentované. 13. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku žalobcu proti priznaniu náhrady trov za písomné podanie žalovaného na súd vo veci samej zo dňa 3.10. 2013, v ktorom boli podľa odvolateľa len zopakované dôvody uvedené vo vyjadrení zo dňa 22. 7. 2013 ( ktoré následne odzneli aj na pojednávaní dňa 9. 10. 2013) a tento úkon právnej pomoci nebol potrebný na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. I tu je potrebné prisvedčiť žalovanému, že namietané vyjadrenie bolo reakciou na vyjadrenie žalobcu zo dňa 12. 9. 2013 a odpoveďou na argumentáciu žalobcu v tomto vyjadrení, čím malo svoje opodstatnenie pre ďalšie smerovanie procesného postupu súdu v konaní. 14. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).