Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/127/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 109218678 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:109218678.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: ASANARATES, s.r.o., IČO: 366 066 93, so sídlom Park Angelinum 4, Košice, zastúpenom: JUDr. Vladimírom Kotusom, advokátom so sídlom Žižkova 6, Košice, proti žalovanému: News and Media Holding, a.s., IČO: 47 256 281, so sídlom Einsteinova 25, Bratislava, zastúpenom: 1/ SCHWARZ advokáti s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, 2/ Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, o ochranu dobrého mena a zásahu do dobrej povesti a o uverejnenie opravy a odpovede a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 6C/355/2009-366 zo dňa 08. februára 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom; v poradí druhým; zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany pred neoprávneným zásahom žalovaného do jeho dobrého mena a dobrej povesti uverejnením článku v týždenníku P. X Y. Č. XX K. XX.XX.XXXX pod názvom „U. P.“, a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 100 %. Pokiaľ išlo o žalobcom uplatňované právo na odpoveď, dospel k názoru, že jeho žiadosť o uverejnenie odpovede nespĺňa (formálne) zákonné predpoklady § 8 ods. 3 Tlačového zákona z hľadiska znenia tlačovej odpovede z dôvodu, že sa neobmedzuje len na skutkové tvrdenia, ale obsahuje aj množstvo hodnotiacich úsudkov a v samotnej žiadosti žalobca neuviedol, ktoré konkrétne skutkové tvrdenie sa dotýka jeho dobrej povesti. V tejto súvislosti poukázal na to, že súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede musí byť písomné znenie odpovede a odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti alebo dobrej povesti právnickej osoby, poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí a odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok. Pokiaľ sa žalobca domáhal nároku na zverejnenie tlačovej opravy podľa § 7 Tlačového zákona, rovnako dospel k záveru, že jeho žiadosť nespĺňa formálne zákonné náležitosti, pričom znenie opravy uvedené v žalobcom petite nie je zhodné so znením žiadosti, ktorú pôvodne napísal (v bode 3, 4). Konštatoval, že v žiadosti nie je uvedené čo konkrétne je nepravdivé tvrdenie a tiež nie je uvedené pravdivé tvrdenie; žalobca sa obmedzil iba na uvedenie, že nepravdivé tvrdenie žiada „vypustiť“ a neuviedol pravdivé tvrdenie, tak ako to vyžaduje Tlačový zákon. Vo vzťahu k pripustenej zmene petitu uviedol, že zmena petitu vykonaná po podaní návrhu a teda po uplynutí 30 dní na uverejnenie opravy alebo odpovede (§ 10 ods. 3 Tlačového zákona) bola vykonaná po lehote, a teda po zániku práva. Žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie primeraného zadosťučinenia v peniazoch v sume 33.000 eur titulom neoprávneného zásahu do práva na ochranu jeho dobrej povesti posúdil podľa § 19b ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na čl. 26 Ústavy SR dospel k záveru, že žalovaný realizoval svoje právo informovať a vyjadrovať svoje názory, v rámci ústavou garantovanej slobody prejavu. Zdôraznil, že predmetný článok spracováva plne legitímnu tému verejného záujmu ako je nakladanie s verejnými finančnými zdrojmi, a je nevyhnutné, aby sa pri čerpaní týchto prostriedkov postupovalo s odbornou starostlivosťou, efektívne a tak, aby to nevyvolávalo pochybnosti o korektnosti súťaží a verejnosť má plné právo byť o tom informovaná, či už v pozitívnom alebo negatívnom svetle. Čerpanie prostriedkov z verejných zdrojov nesie so sebou riziko strpieť aj verejnú kritiku, pretože efektívne použitie verejných prostriedkov je vecou verejnou, vecou legitímneho verejného záujmu. Uviedol, že poskytnuté informácie sa týkali najmä otázok hospodárenia s verejnými zdrojmi, narábania s finančnými prostriedkami a v súvislosti s tým aj kritiky súkromnej spoločnosti, ktorá poskytuje dôležité služby a jej práca je podrobená kritike, hlavne z dôvodu a v prípadoch ak sú jej služby hradené z verejných zdrojov, teda štátom. So zreteľom na test proporcionality dospel k záveru, že uverejnením článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti. Zobral do úvahy, že štátne zákazky sú predmetom verejného záujmu a preto účastníci zmlúv so štátom resp. jeho orgánmi (v danom prípade s Ministerstvom zdravotníctva SR) musia strpieť väčšiu mieru kritiky. Poukázal na to, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu. Novinári majú povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca potrebné tolerovať určitú mieru preháňania a provokácie. V tomto smere zdôraznil, že žalovaný je "nositeľom" slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám. Uviedol, že nie každé zverejnenie (aj nepravdivého) údaja nutne musí automaticky znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv, keď k takému zásahu dochádza iba vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry existuje príčinná súvislosť, a ak tento zásah aj v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú už v demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať, pričom je podstatné, aby celkové vyznenie informácie zodpovedalo pravde. Zaujal názor, že predmetný článok sa legitímne zaujímal o práce na DDD v rómskych osadách, nakoľko je to téma pre čitateľov zaujímavá hlavne ak sa práce DDD financovali z verejných zdrojov a suma, ktorá bola žalobcovi v tej súvislosti vyplatená, je z pohľadu čitateľa, prostého občana, daňovníka, veľmi vysoká (1.378.565,22 eur s DPH). Predmetný článok považoval za nespôsobilý poškodiť dobré meno žalobcu u jeho obchodných partnerov, keď ani výpoveďami v konaní vypočutých svedkov nebolo jednoznačne preukázané, že by predmetný článok ako celok obsahoval nepravdivé údaje. Vzhľadom na to, že nevyhovel žalobe v časti požadovanej opravy a odpovede (z formálnych dôvodov), nepriznal žalobcovi peňažnú náhradu uplatňovanú v zmysle Tlačového zákona, a keďže článok vyhodnotil ako nespôsobilý poškodiť dobré meno žalobcu, nepriznal žalobcovi ani uplatňovanú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 7 O.s.p. tak, že plne úspešnému žalovanému v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navyše je i nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ktorým postupom mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nesprávny a nezákonný, založený len na jednostrannom hodnotením niektorých dôkazov, v dôsledku čoho sú nesprávne a nepodložené skutkové zistenia súdom prvej inštancie ako aj nesprávne jeho právne posúdenie. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že žiadosť o odpoveď nespĺňa zákonom stanovené predpoklady, mal za to, že rozsahom je primeraná textu článku a v odôvodnení rozsudku sa vôbec neuvádza aké nedovolené hodnotiace úsudky v žiadosti o odpoveď mali byť uvedené; keď navyše z Tlačového zákona hodnotiace úsudky zo skutkových tvrdení nie sú vylúčené. Taktiež považoval za splnené všetky zákonné predpoklady pre uloženie povinnosti žalovanému uverejniť ním navrhované znenie tlačovej opravy. Vytýkal súdu prvej inštancie, že v jeho rozsudku absentuje akékoľvek hodnotenie dôkazov, a preto je nepreskúmateľný. Poukázal na to, že bolo preukázané, že L. V. nikdy nespolupracoval v akejkoľvek forme s úradom vo veci deratizácie, dezinfekcie, dezinsekcie rómskych osád, jeho názor v článku nemôže byť označovaný ako názor odborníka, autorka bola povinná si túto skutočnosť preveriť, navyše úrad nemá vedomosť ani o tom, že by jeho zamestnanec pani O. mala spolupracovať s pánom V. na DDD rómskych osád. L. V. nikdy pre úrad nerealizoval vypracovanie odhadu, na základe ktorého by rezorty zdravotníctva a financií mohli určiť koľko prostriedkov treba uvoľniť zo štátneho rozpočtu na DDD rómskych osád a ním predložený odhad ceny je len jeho súkromnou poznámkou. Tvrdenia L. V., z ktorých autorka článku vychádzala, sú tak nepravdivé a nesprávne a ich účelom bolo vyvolať u čitateľa názor, že celý výkon DDD rómskych osád je neodborný a predražený, a že mal mať z neho prospech. Zdôraznil, že pravdivosť tvrdení v článku, ktoré ním boli namietané, mal dôkazné bremeno preukázať žalovaný. Mal za to, že súd prvej inštancie „nezohľadnil, nezdôvodnil rozpor vo výpovedi so skutkovým stavom vo výpovedi p. M., dokázané nepravdivé tvrdenie p. V., P.. L., kde písomnými materiálmi a svedeckými výpoveďami bolo potvrdené ich klamanie“. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nevyhodnotil tú skutočnosť, že mu vznikla zrušením zmlúv so spoločnosťou Ryba Košice s.r.o. a FRUCONA Košice a.s. na základe uverejneného článku majetková ujma. Vytýkal súdu prvej inštancie, že neskúmal skutkovú opodstatnenosť a mieru zásahu do jeho dobrého mena, mieru a intenzitu zásahu do jeho dobrej povesti a rozsah ujmy, ktorý mu preukázateľne vznikol. Uviedol, že intenzita zásahu článku bola vysoká, pretože sa jednalo o celoslovenské médium, článok bol uverejnený v dobe realizovania DDD činnosti v rómskych osadách a vyvolalo to následné kontroly od zadávateľa ministerstva zdravotníctva a malo to aj následnú odozvu u jeho obchodných partnerov, ktorí s ním zrušili zmluvy. Mal za to, že súd prvej inštancie mal skúmať motív zverejnených difamačných informácií, keď v tomto smere preukázal, že jediným motívom a účelom článku bolo poškodiť jeho meno a povesť. Uviedol, že uverejnené články sú v rozpore s profesionálnou etikou novinára. Zotrval na tom, že nepravdivé bolo tvrdenie, že dokáže vyderatizovať rómske osady za 1,18 mil. eur, pričom sa úmyselne nespomína aj dezinfekcia, a dezinsekcia, neuverejnila sa cena za celý výkon DDD, ktorá bola zmluvne dohodnutá vo výške 992.498,17 eur bez DPH, nepravdivé je aj tvrdenie o počte ošetrených osád, keď ich bolo nie 99, ale vyše 120, teda o 20 % viac, kde bol výkon poskytnutý. Trval na tom, že práce vykonával v termínoch podľa zmluvy, nevykonával ich pri nepriazni počasia, ale v termínoch náhradných, čo sa čitateľ nedozvedel. V článku nemal čitateľ jednoznačnú informáciu, či robil DDD alebo len deratizáciu. Článok vyvolal u verejnosti dojem, že jeho činnosť pri DDD v rómskych osadách bola v rozpore so zákonom, so zákonom o verejnej súťaži, že svoju činnosť vykonával nezodpovedne, neprofesionálne a že vlastne celá DDD činnosť bola zbytočná, a že touto činnosťou získal neoprávnený finančný prospech. Účelom a cieľom bolo, aby čitateľ vnímal DDD rómskych osád ako predraženú, čo sa dotklo zadávateľa výkonov a poškodilo jeho dobrú povesť. Mal zato, že na základe vykonaného dokazovania žalovaný nepreukázal pravdivosť tvrdení v článku, v konaní bola preukázaná nepravdivosť ním označovaných tvrdení a značné následky pri zásahu do jeho dobrej povesti a obchodného mena. Bol preukázaný hrubý zásah do jeho dobrej povesti a mena s následkami, ktoré doposiaľ trvajú. Podklady z článku prevzali a zverejnili aj ďalšie médiá v takej intenzite, že len samotné uverejnenie odpovede a opravy s peňažnou náhradou nemajetkovej ujmy 4.979 eur za ich neuverejnenie v zákonnej lehote ani zďaleka nepostihuje intenzitu a škodlivý následok trvajúci až doposiaľ na jeho dobrej povesti, ktorý sa u neho prejavuje v obchodných vzťahoch, v ťažkostiach uvádzať nové zmluvné vzťahy a pri účasti v súťažiach, preto sa dôvodne domáha primeraného zadosťučinenia v peňažnej sume 33.000 eur. Závery súdu prvej inštancie, pre ktoré zamietol ním uplatňovaný peňažný nárok, považoval za nedostatočne odôvodnené, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, ako vyhodnotil jednotlivé dôkazy samostatne a vo vzájomných súvislostiach z hľadiska ich významu pre podstatu veci, ich hodnovernosti a pravdivosti, teda aké skutočnosti mal na základe akých dôkazov preukázané, ako sa následne výsledky hodnotenia premietli do jeho skutkových záverov, súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s jeho tvrdeniami, z ktorých vyvodzoval dôvodnosť tejto časti svojho žalobného návrhu. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa nesplnenia formálnych náležitostí vyžadovaných Tlačovým zákonom pre žiadosť o uverejnenie tlačovej opravy a odpovede. Uviedol, že žalobca nikde v žiadosti o odpoveď neuviedol popis skutkových tvrdení, ktoré považuje za nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a ani to, v čom sa dotýkajú jeho názvu alebo dobrej povesti, a ani samotné znenie odpovede nespĺňa zákonné náležitosti, keďže obsahuje množstvo hodnotiacich úsudkov, na ktoré súd prvej inštancie poukázal. V žiadosti o opravu nebolo uvedené, čo konkrétne je nepravdivým tvrdením a ani pravdivé tvrdenie, a pokiaľ žalobca v žiadosti o opravu žiadal určité výroky vypustiť, toto je v rozpore s požiadavkami vyžadovanými Tlačovým zákonom. Mal za to, že zmena žalobného petitu bola žalobcom vykonaná po lehote, a teda zániku jeho práva. Stotožnil sa aj so záverom súdu prvej inštancie, že uverejnením článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti. Uviedol, že v prípade svedeckých výpovedí, na ktoré poukazoval žalobca, išlo o jeho zamestnancov alebo poddodávateľov, teda nie o osoby nestranné a závislé na žalobcovi, a preto je potrebné ich výpoveď považovať za účelovú a nedôveryhodnú oproti výpovedi U.. M. ako štátneho zamestnanca vykonávajúceho odborný dozor alebo starostky obce Z.. V konaní preto nebolo preukázané, že by predmetný článok ako celok obsahoval nepravdivé výroky. Poukázal na to, že svedok V. vo svojej svedeckej výpovedi jednoznačne uviedol, že služby pre úrad poskytoval bežne, a to bez akýchkoľvek oficialít, čo bolo potvrdené v liste úradu, v ktorom bolo uvedené, že oficiálne s úradom nespolupracoval. Zdôraznil, že nakoľko nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobcu na ochranu jeho dobrej povesti, nebolo mu možné priznať ani náhradu nemajetkovej ujmy; žalobca navyše žiadnym spôsobom nepreukázal poškodenie dobrej povesti v značnej miere, čím neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k priznaniu požadovanej výšky nemajetkovej ujmy, ktorý nárok je odlišný od nároku na náhradu škody údajne žalobcovi vzniknutej v dôsledku zrušenia zmlúv s obchodnými partnermi. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Predmetom práva na opravu podľa § 7 ods. 1 Tlačového zákona (v znení účinnom do 31.08.2011) je nepravdivé skutkové tvrdenie o konkrétnej osobe; a to bez ohľadu na to, či sa súčasne dotýkalo cti konkrétnej fyzickej osoby alebo dobrého mena určitej právnickej osoby; keď jeho účelom je zabezpečiť informovanie verejnosti o tom, aká je pravdivá informácia. Nepravdivým je také skutkové tvrdenie, ktoré nezodpovedá objektívnej pravde. Podľa uvedeného ustanovenia zákona tak nemožno žiadať opraviť nepravdivosť kritických výrokov v podobe hodnotiacich úsudkov, ktorých pravdivosť (ako subjektívneho názoru) nepodlieha dokazovaniu. Inštitút tlačovej opravy neslúži na prezentovanie názorov dotknutej osoby, na komentovanie a hodnotenie vzniknutej situácie z pohľadu dotknutej osoby a ani na poskytnutie morálnej satisfakcie, napr. vo forme ospravedlnenia; znenie opravy musí byť objektívne, založené na preukázateľných faktoch a nie na subjektívnom pohľade dotknutej osoby vychádzajúcom z jej osobnej zaujatosti, a rovnako musí byť nestranné, aby sa ňou nezasiahlo do práv a právom chránených záujmov iných osôb. Účelom tlačovej opravy je totiž vo vzťahu k dotknutej osobe nahradiť nepravdivé tvrdenia pravdivými a zabezpečiť jej tak rýchlu a účinnú ochranu a vo vzťahu k verejnosti zabezpečiť právo na pravdivé informácie. Z uvedeného vyplýva, že opravou sa má nepravdivé skutkové tvrdenia len uviesť na pravú mieru, resp. vyvrátiť, a to uvedením pravdivého skutkového tvrdenia, opravou sa nemá hodnotiť nepravdivé skutkové tvrdenie, ani jeho dopad na žiadateľa o uverejnenie opravy alebo na verejnosť. 6. Súd prvej inštancie dôsledne posúdil, či žiadosť žalobcu o uverejnenie opravy spĺňa zákonom stanovené obsahové (vecné) náležitosti. Riadne uplatnenie práva na uverejnenie tlačovej opravy totiž predpokladá podanie takého písomného návrhu znenia opravy, z ktorého musí byť zrejmé, ktoré skutkové tvrdenie považuje dotknutá osoba za nepravdivé a súčasné uvedenie pravdivého skutkového tvrdenia. Len v prípade takéhoto zákonu zodpovedajúceho znenia opravy totiž vznikne vydavateľovi povinnosť na jej uverejnenie. Legitimita uvedených náležitostí je daná tým, že vydavateľ musí na základe predloženého návrhu znenia opravy zvážiť; a to v lehote ôsmich dní odo dňa doručenia (§ 7 ods. 4 Tlačového zákona); či mu vznikla povinnosť uverejniť požadovanú opravu (§ 7 ods. 6 Tlačového zákona). Vydavateľ teda musí na základe obsahu návrhu znenia opravy zistiť, aké konkrétne údaje dotknutá osoba namieta, v čom má ich nepravdivosť spočívať, aby mohol posúdiť, či môže preukázať pravdivosť údajov, ktoré oprava požaduje (§ 7 ods. 6, písm. b/ Tlačového zákona). Návrh znenia opravy musí byť súčasťou žiadosti z dôvodu, že vydavateľ je návrhom znenia opravy čo do jej rozsahu a obsahového vymedzenia viazaný, zásadne nemôže do opravy, uplatnenej v súlade so zákonom, svojvoľne zasahovať, zákon mu v tomto smere ukladá povinnosť uverejniť opravu v rovnakej periodickej tlači, na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, ako bolo uverejnené nepravdivé skutkové tvrdenie (§ 7 ods. 5 Tlačového zákona). Z uvedeného možno vyvodiť, že z hľadiska ustanovenia § 7 ods. 6 Tlačového zákona; upravujúceho prípady, kedy vydavateľ nie je povinný uverejniť opravu; je text znenia opravy relevantný vo väzbe na vznik povinnosti vydavateľa uverejniť navrhované znenie opravy. Súčasťou opravy; ako bolo spomenuté už vyššie; však nemôže byť poskytnutie zadosťučinenia (ospravedlnenie), a ani iné subjektívne vyjadrenia žiadateľa prekračujúce zákonný (vecný) rámec opravy (nemôže obsahovať subjektívne názory, postoje, domnienky či vlastné pocity dotknutej osoby). 7. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvej inštancie, že žiadosť žalobcu o uverejnenie opravy nespĺňa všetky zákonom predpísané obsahové (vecné) náležitosti podľa § 7 ods. 3 Tlačového zákona, a preto žalovanému nevznikla povinnosť podľa § 7 ods. 6 písm. a/ Tlačového zákona uverejniť žalobcom požadované znenie opravy. Žalobcom uplatňované znenie opravy v žalobnom petite nekorešponduje s návrhom znenia opravy zo dňa 06.07.2009, ktorý bol doručovaný žalovanému, a neobsahuje vo vzťahu k označenému nepravdivému skutkovému tvrdeniu uvedenie konkrétneho pravdivého skutkového tvrdenia, ktorú náležitosť nemožno považovať za splnenú žalobcom použitou formuláciou „vypustiť“. 8. Z ust. § 8 ods. 1 Tlačového zákona vyplýva, že nie každé skutkové tvrdenie, týkajúce sa fyzickej alebo právnickej osoby, je spôsobilé bez ďalšieho byť predmetom práva na odpoveď. Predmetom práva na odpoveď je len také skutkové tvrdenie; či už pravdivé, nepravdivé alebo pravdu skresľujúce; ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo názvu, či dobrej povesti právnickej osoby. Uvedená náležitosť má svoje opodstatnenie v žiadosti o uverejnenie odpovede z dôvodu, aby vydavateľ mohol posúdiť, či vôbec dotknutej osobe vzniklo právo žiadať o uverejnenie odpovede a zvážiť tak jej uverejnenie. Podľa § 8 ods. 3 Tlačového zákona je obligatórnou súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede aj samotné znenie odpovede, ktorou sa dáva dotknutej osobe priestor vecne reagovať na uverejnené skutkové tvrdenie na rovnocennom mieste a v rovnakom rozsahu a oboznámiť tak čitateľskú verejnosť s vyjadrením jej postoja k uverejnenému tvrdeniu a z neho vyplývajúcemu hodnotiacemu úsudku, zaujať k nemu vlastné (subjektívne) stanovisko, nezávislé na objektívnej pravde. Vydavateľ je povinný uverejniť odpoveď uplatnenú v súlade so zákonom bez akýchkoľvek zásahov, teda v takom znení, ako bola napísaná žiadateľom, pričom na druhej strane zákon obmedzuje znenie odpovede žiadateľa na popretie, doplnenie, spresnenie alebo vysvetlenie namietaného skutkového tvrdenia a z neho vyplývajúceho hodnotiaceho úsudku s tým, že musí byť zachovaná jej primeranosť vo vzťahu k rozsahu napadnutého textu. Z uvedeného vyplýva, že súčasťou odpovede nemôže byť poskytnutie zadosťučinenia (ospravedlnenie), a ani iné subjektívne vyjadrenia žiadateľa prekračujúce zákonný (vecný) rámec odpovede. Do zákonného rámca ako žiadosti, tak aj odpovede, nepatria subjektívne názory, postoje, domnienky či vlastné pocity dotknutej osoby pokiaľ nie sú popisom skutkového tvrdenia, jeho popretím, vysvetlením, spresnením či doplnením, resp. vyjadrením negatívnych následkov. Z uvedeného vyplýva, že nielen znenie opravy, ale aj znenie odpovede je povinný žiadateľ napísať tak, aby zodpovedalo zákonom stanoveným požiadavkám, pretože len v takom znení môže byť vydavateľom uverejnená, a ani súd nie je oprávnený modifikovať znenie odpovede, ktorá má byť uverejnená; žalobnému návrhu tak súd môže jedine v celom rozsahu vyhovieť alebo ho v celom rozsahu zamietnuť. 9. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v žiadosti žalobcu o uverejnenie odpovede absentuje zdôvodnenie spôsobilosti zverejnených skutkových tvrdení zasiahnuť do jeho dobrej povesti, keď neobsahuje popis konkrétneho skutkového tvrdenia s uvedením v čom sa dotýka dobrej povesti žalobcu a samotné znenie odpovede obsahuje v rozpore so zákonom aj hodnotiace úsudky žalobcu (napr. „.P. R. P. M. sa ani nemožno čudovať, veď neustále ma napádala, prečo v okolí B. Bystrice nerobí deratizáciu rómskych osád niektorá z banskobystrických firiem.“ „Zároveň poznamenávam, že je jedinou osobou, ktorá je nespokojná v rámci 18 RÚVZ, pod ktoré...“ „Odvtedy vadí U.. M. všetko, čo sa týka...“ „Viem dobre, kto dostal obe zákazky za veľmi čudných okolností, ale hlavne boli to úplne vyhodené peniaze.“ „Súdnemu človeku a odborníkom je zrejmé a jasné, že celý problém spočíva v troch osobách U.. F. M., P.. L. R. P.. V.B., ktorí sa určite náhodne stretli?“). Navyše rozsah odpovede je zjavne neprimeraný textu samotného článku, keď napriek tomu, že článok sa len čiastočne týkal žalobcu, tento reaguje aj na časti, ktoré sa ho netýkali. Napokon text odpovede nemôže obstáť ani z dôvodu, že obsahuje úplne nadbytočný (nepotrebný) text, ktorý nemá vzťah k zákonnému obsahu odpovede a je v rozpore so zákonnou požiadavkou primeranosti (napr. „Napriek hrozným záberom z rómskych osád, za ktorých stav môže skôr osem rokov vládnutia predošlej vlády ...“, „Osobne si od nej vyprosím, že som ju častoval vyhrážkami“, „Veľakrát som nevedel pochopiť, prečo prehrávate pre neobjektivitu a prinášanie nepresných a neoverených informácií jeden súdny proces za druhým.“) . 10. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dôsledne posúdil, či žiadosť žalobcu o uverejnenie opravy a odpovede, vrátane znenia opravy a odpovede, obsahujú všetky zákonom stanovené formálne a obsahové (vecné) náležitosti, keď v dôsledku nedostatku ktorejkoľvek z nich nemá žalovaný, ako vydavateľ, povinnosť opravu a odpoveď uverejniť, a bez splnenia ktorých náležitostí žalovaný (vydavateľ) nemôže posúdiť, či žalobcovi (žiadateľovi) právo na uverejnenie opravy a odpovede v rozsahu, v akom mu vyplýva z Tlačového zákona, vzniklo. Tlačový zákon explicitne vymenúva jednotlivé náležitosti žiadosti, ich výpočet je taxatívne daný a vzhľadom na jeho kogentnú povahu nie je možné sa za žiadnych okolností od neho odchýliť. Právo na opravu a odpoveď sú založené na prísne formalizovanom postupe, ktorý predpokladá súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, aby vzniklo žiadateľovi voči vydavateľovi právo na uverejnenie ním požadovanej opravy a odpovede. V intenciách uvedeného súd prvej inštancie vzal na zreteľ všetky relevantné skutočnosti a po dôkladnej úvahe rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou pokiaľ žalobu v časti uplatňovaných nárokov na uverejnenie tlačovej opravy a odpovede ako nedôvodné zamietol. Z dôvodu, že žalovanému nevznikla povinnosť uverejniť žalobcom požadovanú opravu a odpoveď, žalobcovi nevznikol ani nárok na zaplatenie uplatňovanej peňažnej náhrady v sume 4.979 eur podľa § 10 ods. 4 Tlačového zákona. 11. Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá článok 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právami na ochranu osobnosti a dobrej povesti v rozsahu vymedzenom ustanoveniami § 11 a nasl. a § 19b Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti a dobrej povesti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým 12. V intenciách ustanovení § 19b ods.2 a 3 Občianskeho zákonníka, požíva právnická osoba ochranu pred neoprávneným zásahom do jej existujúcej povesti, ktorý je objektívne spôsobilý poškodiť túto jej povesť, a teda privodiť zmenu dobrej povesti na horšiu či zlú povesť. Dobrá povesť obsahuje predovšetkým určité morálne, ale aj kvalitatívne vlastnosti charakterizujúce právnickú osobu, podľa ktorých je hodnotená a prijímaná spoločnosťou. Dobrá povesť predstavuje predovšetkým poctivosť, serióznosť, dôveryhodnosť, slušnosť, vážnosť, spoľahlivosť, ktoré zabezpečujú uznanie a ocenenie výsledkov jej práce v podobe služieb, výkonov či výrobkov a rešpektovanie profesionálnej zdatnosti a odbornosti jej predstaviteľov. Dobrá povesť je základná hodnota, ktorá podstatným spôsobom ovplyvňuje postavenie a uplatnenie výsledkov právnickej osoby v určitej oblasti spoločenského života. Každá právnická osoba má právo na zachovanie dobrej povesti, na disponovanie s ňou a v prípade neoprávneného zásahu do tohto práva iným subjektom, má právo na jej ochranu. 13. Zodpovednosť za neoprávnený zásah do dobrej povesti je založená na objektívnom princípe, bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne, či len nedbalo, určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. 14. Neoprávnený zásah do dobrej povesti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrej povesti právnickej osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, taktiež údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé osebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ vybočujú z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu, a ako také je možné ich (dajú sa) overiť (dá sa dokázať ich pravdivosť). Hodnotiace úsudky (kritika) sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. V tomto zmysle neexistuje a nemôže existovať kritika objektívna. Existuje len kritika vecná a nevecná. Kritika je vnímaná ako súčasť slobody prejavu a umožňuje odhaľovať negatívne spoločenské javy a nedostatky. Oprávnená kritika predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky, a že je primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Vecná kritika vychádza z pravdivých skutočností (podkladov) a logicky z nich vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe pravdivých skutočností, je možné logicky vyvodiť. Nie je preto možné považovať za prípustnú (oprávnenú ) kritiku takú, ktorá na skutkový podklad vôbec nenadväzuje, resp. zo žiadneho skutkového podkladu vôbec nevychádza. Konkrétnosť kritiky spočíva v tom, že východiskové podklady tvoria konkrétne skutočnosti, ktoré musia byť uvedené, aby adresát úsudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor. Kritika je primeraná, keď nevybočuje z medzí nutných pre dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Ak kritika nespĺňa uvedené kritériá, ide o exces, ktorý je potom považovaný za neoprávnený/nedovolený výkon práva kritiky, ktorý môže byť spôsobilý vyvolať neoprávnený zásah. Je na pôvodcovi kritiky, aby preukázal, že existovala konkrétna okolnosť, ktorá ho oprávňovala na vyslovenie hodnotiacich úsudkov. 15. Pokiaľ ide o kategorizáciu výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, je potrebné poznamenať, že v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu; potom ide o tzv. hybridné výroky; a navyše posudzovaný výrok musí byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého prejavu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a pre jeho akceptovateľnosť je preto postačujúce, ak má určitý skutkový základ. 16. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal (aj) ochrany dobrej povesti, do ktorej mal žalovaný neoprávnene zasiahnuť uverejnením článku s názvom „U. P.“ dňa XX.XX.XXXX v týždenníku P. X Y., ktorého je žalovaný vydavateľom, resp. bol jeho právny predchodca, a s poukazom na to, že bolo vysokou mierou zasiahnuté do jeho dobrého mena a dobrej povesti, čo sa prejavilo tak, že s ním jeho obchodní partneri zrušili zmluvy, uplatňoval si peňažné zadosťučinenie v sume 33.000 eur. 17. Žalobca postavil svoju žalobu na tvrdení, že neoprávnený zásah do jeho dobrej povesti bol spôsobený uverejnením nepravdivých tvrdení. Správne sa súd prvej inštancie; v nadväznosti na žalobcom označené nepravdivé údaje; zaoberal vyznením sporného článku v jeho celkovom kontexte, keď z hľadiska spôsobilosti sporného článku zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu bolo rozhodujúce aj podľa názoru odvolacieho súdu jeho celkové vyznenie a za určujúce preto nepovažoval ani odvolací súd, či sa ako nepravdivé preukázali niektoré z celkového kontextu žalobcom vyselektované tvrdenia či vety. 18. V posudzovanej veci je nepochybné, že článok s názvom „U. P. uverejnený dňa XX.XX.XXXX X. Z. P. X Y. spracoval tému verejného záujmu, a preto správne súd prvej inštancie v tejto súvislosti vzal na zreteľ, že tlači pri informovaní o veciach verejného záujmu prináleží privilegované postavenie; súčasťou ktorého je aj možnosť používať určitú mieru preháňania a provokácie; a z toho vyplývajúca vyššia miera ochrany. Žalobca, ktorý sa ako podnikateľský subjekt zúčastnil štátom vyhlásenej verejnej súťaže o zákazku financovanú z verejných zdrojov, týmto vstúpil do verejného priestoru a stal sa súčasťou kontroly výkonu verejnej moci, a preto musel preukázať vyššiu mieru tolerancie a strpieť vyššiu mieru záujmu o jeho osobu v súvislosti s informovaním týkajúcim sa jeho angažovania vo veciach verejného záujmu, vrátane kritiky kvality ním poskytovaných služieb v rámci štátnej zákazky financovanej z verejných zdrojov. Žalovanému je zase poskytovaná zvýšená ochrana vzhľadom na to, že ide o vyhľadávanie a rozširovanie informácií a myšlienok týkajúcich sa transparentnosti verejnej súťaže a efektívnosti čerpania verejných prostriedkov. Prejavy týkajúce sa verejného záujmu disponujú najsilnejšou prezumpciou ochrany a u žalobcu, ktorý si musel byť vedomý, že s jeho činnosťou bude spojený aj oprávnený záujem verejnosti na informácie, sú hranice akceptovanej kritiky širšie pokiaľ informovanie tlače vedie k vyvolaniu všeobecne prospešnej diskusie vo veciach verejného záujmu. 19. Prvá časť článku (uverejnená na str. 32 s podtitulkom: P. Z.? R. na F.. XX F. P.: B.?) sa týkala kritiky ministerstva zdravotníctva v súvislosti s podozreniami o predražení ním vyhlásenej verejnej súťaže na deratizáciu a dezinsekciu v rómskych osadách, keď vzhľadom na výšku vysúťaženej ceny v porovnaní s odhadom L. V., uznávaného odborníka v oblasti hygieny, vznikli pochybnosti o tom, či štát na tejto zákazke neprerobí. Táto časť článku sa vôbec netýkala žalobcu a ani jeho činnosti, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nebola spôsobilá dotknúť sa dobrého mena a povesti žalobcu. 20. Autorka v tejto časti sporného článku vyslovila; na adresu ministerstva zdravotníctva; len podozrenia z predraženia štátnej zákazky, resp. dohady o jej značnom predražení. Neoprávnený zásah do dobrého mena žalobcu nebol spôsobilý vyvolať údaj o tom, že „Úrad verejného zdravotníctva SR požiadal o vypracovanie odhadu odborníka L. V., na základe ktorého by vedeli rezorty zdravotníctva a financií určiť, koľko prostriedkov bude treba zo štátneho rozpočtu uvoľniť“. Žalobcom napádaná zmienka o počte osád (700), z ktorých vychádzal odhad L. V., rovnako nemohla neoprávnene zasiahnuť do jeho práv. Žalobca namietal, že odhad ceny 1,4 milióna eur v 700 osadách uvádzaný L.. V. sa týkal len deratizácie, na rozdiel od štátnej zákazky, ktorá za cenu 1,2 milióna eur v 99 osadách zahŕňala okrem deratizácie aj dezinsekciu a dezinfekciu. Odvolací súd pripúšťa, že porovnávanie ceny štátnej zákazky; zahrňujúcej viacej prác ale v menšom počte osád; s odhadom ceny L.. V.; za menej prác ale v podstatne väčšom počte osád; mohlo byť podané pravdu skresľujúcim spôsobom, a mohlo na prvý pohľad vyvolať u čitateľa dojem o obrovskom predražení štátnej zákazky, avšak tieto dôsledky podľa názoru odvolacieho súdu významne relativizuje tá skutočnosť, že v spornom článku bolo uverejnené aj vyjadrenie L.. V., ktorý výslovne zdôraznil, že „on rátal len s deratizáciou, nie s dezinsekciou a dezinfekciou“. Čitateľ tak dostal informáciu, že cena vysúťažená na základe štátnej zákazky 1,2 milióna eur sa týkala deratizácie a dezinsekcie, resp. hubenia potkanov a hmyzu, a že odhad 1,4 milióna eur L.. V. sa týkal len ceny za deratizáciu. Nedôvodná je tiež námietka žalobcu, že išlo o zavádzanie čitateľa, pokiaľ autorka článku používala v texte pre deratizáciu, dezinsekciu a dezinfekciu zjednodušený výraz tak, že ich označila súhrnne ako „deratizácia“. Námietku žalobcu, že v článku nebola výslovne spomenutá aj dezinfekcia (rómskych WC - latrín a voľne zamorených miest po výkaloch), ktorá bola zhrnutá v celkovej cene štátnej zákazky, nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keďže deratizácia a dezinsekcia boli hlavným predmetom štátnej zákazky, čomu nasvedčuje aj jej oficiálny názov: „Poskytovanie služieb v súvislosti s deratizáciou a dezinsekciou osád s rómskym obyvateľstvom“, na základe ktorej uzavrelo ministerstvo zdravotníctva so žalobcom „zmluvu o poskytovaní služieb v súvislosti s deratizáciou a dezinsekciou osád s rómskym obyvateľstvom“. 21. Nad rámec uvedeného považuje odvolací súd za potrebné podotknúť, že autorka článku L.. Š.Á. v súvislosti s vyslovenými podozreniami o predražení štátnej zákazky nemala dôvod spochybňovať vierohodnosť odborného odhadu L.. V., ktorý preukázal, že ho e-mailom zaslal zamestnankyni na Úrade verejného zdravotníctva SR. Zo svedeckej výpovede samotnej autorky vyplynulo, že sa snažila verifikovať tieto skutočnosti tak, že sa následne nakontaktovala na túto inštitúciu, kde jej povedali, že správu odoslali na ministerstvo, na ktoré sa následne obrátila, a toto jej nevedelo objasniť z čoho konkrétne pri svojich výpočtoch (ceny) vychádzalo. V konaní tiež vyšlo najavo, že L.. V., hoci len neoficiálne, spolupracoval s ministerstvom zdravotníctva (zúčastnil sa jeho tlačovej besedy týkajúcej sa likvidácie premnoženia komárov ako bývalý pracovník NRC pre entomológiu, ktoré bolo zriadené na RÚVZ v Nitre), a že by išlo v tomto smere o jeho súkromné aktivity tak, ako to; zhodne so žalobcom; naznačuje Úrad verejného zdravotníctva SR vo svojej odpovedi zo dňa 23.02.2015 vypracovanej pre žalobcu, spochybňuje; okrem samotnej výpovede svedka L.. V.; aj tá skutočnosť, že ministerstvo zdravotníctva vo svojej žiadosti o vykonanie opravy sporného článku zo dňa 19.06.2009 adresovanej žalovanému nenamietalo vypracovanie odhadu L.. V. pre potreby uvoľnenia peňažných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ale len jeho vecný obsah. Na základe informácií, ktorými autorka článku v danom čase disponovala a po neúspešnej snahe na ministerstve o konfrontáciu ceny štátnej zákazky s odhadom odborníka, vyslovila svoje úvahy o predražení štátnej zákazky len v polemickej rovine. Aj s poukazom na uvedené nepovažoval odvolací súd za opodstatnené námietky žalobcu, nakoľko v tejto časti sporného článku; v ktorej žalobca ani nebol spomenutý; nebolo úmyslom žalovaného vyvolať u čitateľa presvedčenie, že len žalobca mal mať prospech z predraženej štátnej zákazky. 22. Žalobca namietal, že pod hlavným nadpisom sporného článku sa nepravdivo uvádza „deratizácia necelej stovky osád za takmer 1,2 milióna eur“. Odvolací súd má za to, že použitie slova „deratizácia“ je plne akceptovateľné vzhľadom na to, že (pod)nadpis článku má byť stručný, výstižný, aby upútal a zaujal čitateľa, a v jeho prípade možno vo väčšej miere tolerovať nepresnosti či určité zjednodušenia, rovnako ako expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce výrazy. Zohľadnením väzby (pod)nadpisu na vecný obsah článku je potrebné konštatovať, že z textu samotného článku je zrejmé, že išlo aj o dezinsekciu (tvoriacu spolu s deratizáciou podstatu činnosti, ktorá bola predmetom štátnej zákazky). Žalobca nedôvodne namieta, že nešlo o deratizáciu „necelej stovky osád“, keď z čl. 2 zmluvy zo dňa 23.04.2009 vyplýva, že sa týkala 99 osád, a žalobcom namietaný údaj o cene „takmer 1,2 milióna eur“ zodpovedá cene dohodnutej v zmluve v sume t.j. 1.181.072,82 eur. Odvolací súd považuje za potrebné k námietke žalobcu o počte osád poznamenať, že dodatok č. 1 k zmluve, v ktorom bol predmet zmluvy rozšírený o záväzok žalobcu vykonať deratizáciu, dezinsekciu a dezinfekciu v (ďalších) 31 rómskych osadách (za cenu 1.378.565,22 eur) bol uzatvorený dňa 27.07.2009, teda až po uverejnení sporného článku dňa 11.06.2009. Vyjadrenie, že za rovnakú sumu sa dajú zlikvidovať potkany v 700 osadách, je potrebné ako názor odborníka považovať za hodnotiaci úsudok, keďže tento je vyjadrením jeho názoru vychádzajúceho z jeho odborných znalostí a skúseností, a len na základe toho, že žalobca má iný názor a s týmto názorom odborníka nesúhlasí, a preto ho považuje za nepravdivý a neodborný, nemožno ho vyhodnotiť ako neprípustný hodnotiaci úsudok, resp. nepravdivé tvrdenie. 23. Ďalšia časť sporného článku týkajúca sa kritiky súťažných podmienok vyhlásených ministerstvom zdravotníctva (uverejnená na str. 33 s podtitulkom: Š. B. C.), taktiež nebola spôsobilá svojím obsahom zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu, ktorého námietky spočívali v jeho nesúhlase s uverejneným vyjadrením K.. L., predsedu N. P. Y., združujúcich 41 členov z celého Slovenska, k splniteľnosti súťažných podmienok. Autorka článku v súvislosti s dohadom, že súťažné podmienky boli „vraj takmer“ nesplniteľné, poukázala na tvrdenia K.. L. o tom, že tieto nevychádzali z reality na Slovensku, a ktorý v tejto súvislosti upriamil pozornosť na vysokú finančnú zábezpeku 60-tisíc eur, prehnané poistné záruky, na niektoré časové podmienky, ktoré vopred vyradili v podstate všetky firmy a k tomu dodal, že v praxi to pri stanovených súťažných podmienkach nie je zákazka pre jednu firmu. Autorka článku nevyslovila súhlasné stanovisko s tvrdeniami K.. L., keď v nadväznosti na ním vyslovený názor vyjadrila pochybnosť, či „buď pán L. nevie o čom hovorí, alebo ministerstvo ušilo podmienky pre konkrétneho uchádzača“. Autorkou naznačené pochybnosti o splniteľnosti súťažných podmienok tak mali len polemický charakter. Nie je zrejmé, ako sa názor K.. L. o tom, že súťažné podmienky nevychádzali z reality na Slovensku, a že to nie je zákazka pre jednu firmu; vychádzajúci z nastavenia súťažných podmienok a z jeho znalostí o tom, že časť podnikateľov v tejto oblasti nemá vôbec, prípadne len dvoch alebo troch zamestnancov, ktorí majú potrebné osvedčenie o odbornej spôsobilosti na výkon týchto prác; mal dotknúť dobrej povesti žalobcu. Ďalšie nadväzujúce tvrdenie autorky, že o zákazku sa uchádzala jediná firma, ktorej stanovené podmienky nerobili žiadny problém, sa preukázalo ako pravdivé, keď síce súťažné podklady boli poskytnuté na žiadosť ôsmim záujemcom, ponuku predložil len jeden záujemca, a to žalobca. 24. Posledná časť článku (uverejnená na str. XX s podtitulkom: R.? R. na F.. XX s podtitulom: K. F.); v ktorej sa autorka snažila priblížiť čitateľovi problémy, ktoré sprevádzali priebeh II. časti deratizácie v rómskej osade v Z., ktorej sa osobne zúčastnila; obsahovala kritický pohľad autorky na kvalitu prác vykonávaných zamestnancami žalobcu a v nadväznosti na to v závere vyslovené pochybnosti o úspešnosti celého projektu, na ktorý boli vynaložené značné verejné finančné prostriedky. V úvode tejto časti autorka poukazuje na realitu v rómskych osadách, keď sa jej jedna rómka posťažovala, že oproti osade idú stavať kravín odkiaľ bude hrozný smrad; v tejto súvislosti autorka poukázala na absurdnosť jej sťažnosti „pri pohľade na strapaté, špinavé a usoplené deti, ktoré vykonávanie veľkej potreby pred dverami chatrče považujú za niečo úplne normálne“ a v kontexte uvedeného vyslovila obavu, či vzhľadom na jednoduchosť a zaostalosť tamojších ľudí títo pochopia, že „tie modré granule, ktoré cudzí chlapi v montérkach rozsýpajú všade okolo, nie sú cukríky, ale otrava na potkany“; a v nadväznosti na uvedené poukázala na vyjadrenie rómky ťahajúcej ju za rukáv o tom, že „minule to (t.j. modré granule) našli pri potoku a skoro to zjedli, tak to radšej pozbierali a zahodili“. V tomto smere nebolo možné akceptovať argumentáciu žalobcu o neoprávnenom zásahu do jeho dobrej povesti uverejnením nepravdivého tvrdenia, že modré granule sa rozsypávali všade okolo, keďže pri ich kladení jeho zamestnanci dodržali požadovaný technologický postup. Uvedené konštatovanie autorky článku nepredstavovalo kritiku vykonávania prác zamestnancami žalobcu a vzhľadom na kontext, v ktorom bolo uvedené „rozsypávanie modrých granúl cudzími chlapmi v montérkach“, nemohlo byť ani čitateľom vnímané ako kritika činnosti žalobcu. Autorka nemala zámer hodnotiť správnosť postupu žalobcu pri výkone deratizácie, ale vysloviť obavy a pochybnosti, či rómske obyvateľstvo vôbec pochopí význam prebiehajúcej deratizácie z hľadiska jej prínosu pre toto obyvateľstvo, ako aj z hľadiska zachovania bezpečnosti ich zdravia. Autorka nevyslovila žiadne hodnotiace úsudky vo vzťahu k neodbornosti kladenia nástrah zamestnancami žalobcu. 25. Ďalej autorka článku popisuje konfrontáciu regionálnej hygieničky z banskobystrického úradu verejného zdravotníctva U.. F. M. so zamestnancami žalobcu, ktorí sa na jej žiadosť nevedeli preukázať osvedčeniami o odbornej spôsobilosti, nakoľko ich nemali pri sebe, a ktoré hygienička potrebovala vidieť, aby vedela či môžu pracovať s používanými (nebezpečnými) látkami. Pravdivosť tvrdenia o tom, že keď sa na žalobcu obrátila doktorka M. F.o žiadosťou, aby jej zaslal osvedčenia, „počastoval ju vyhrážkami“, bola dostatočne podložené svedeckou výpoveďou U.. M., ktorá v nej detailne popísala priebeh komunikácie s konateľom žalobcu, a ani odvolací súd nemal dôvod jej výpovedi; ktorá je podložená aj oficiálnou správou Regionálneho Úradu verejného zdravotníctva v Banskej Bystrici zo dňa 17.06.2009 o priebehu 2.etapy deratizácie v regióne; neuveriť. 26. Tvrdenie o porušení záväzných podmienok, resp. zmluvne stanovených termínov, žalobcom nebolo možné považovať za nepravdivé, keďže v konaní bolo nesporné, že hoci sa mal druhý zásah v osade uskutočniť ; podľa zmluvne dohodnutých podmienok (bod 3.1.4); do troch týždňov, v tejto lehote sa neuskutočnil. Žalobca sa v tomto smere; s poukazom na právo posunu prác vyplývajúce mu zo zmluvných dojednaní; obhajoval tým, že mu v dodržaní tejto zmluvnej povinnosti bránili nepriaznivé poveternostné podmienky. Pokiaľ žalobca svoje tvrdenie o dôvodoch omeškania a o realizácii druhého zásahu v náhradných termínoch náležite nepodložil, nebolo ho možné vyhodnotiť ani ako pravdu skresľujúce tvrdenie. 27. Žalobca poukazoval na nepravdivosť tvrdenia o tom, že jeho konateľ odmietol poskytnúť hygieničke informácie o množstve použitých prípravkov, ako aj na nepravdivosť tvrdenia o tom, že namiesto jeho zamestnancov robili priamo na mieste osvetu hygienička a rómska asistentka. Odvolací súd zastáva názor, že ani (prípadná) nepravdivosť týchto tvrdení; hoci by aj boli uverejnené v periodiku s celoslovenskou pôsobnosťou; nemohla vyvolať žalobcom tvrdený neoprávnený zásah do jeho dobrej povesti. 28. Súd prvej inštancie nepochybil, keď žalobu (v tejto časti) zamietol s odôvodnením, že sporný článok ako celok nevyznel nepravdivo. Žalobca nenáležite postavil svoje tvrdenia o neprípustnom zásahu do jeho dobrej povesti na požiadavke uverejňovania úplne presných informácií žalovaným v súvislosti s legitímnym informovaním vo veciach verejného záujmu, keď takáto požiadavka by kládla na novinárov nesplniteľné bremeno, a preto sú v záujme zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia a nepresnosti, a smerodajné je, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde. Od novinára; ktorý je laikom, a nie špecialistom na určitú oblasť, a ktorý článok pripravuje pre najširší okruh čitateľov; nemožno dôvodne očakávať, že poskytované informácie budú úplne presné či dokonca absolútne objektívne. V prípade ak ide o informovanie určené najširšej verejnosti (na rozdiel od odborných príspevkov), toto sa v konkrétnych prípadoch musí uchyľovať k istému zjednodušeniu podávania informácií a spracovania tém tak, aby boli zrozumiteľné bežnému čitateľovi; významné je, aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde. Pravdivosť informácie nemožno vnímať ako jej absolútny súlad s objektívnym právom v každej situácii a v každom časovom okamihu. 29. Odvolací súd považuje za podstatnú aj tú skutočnosť, že autorka pri svojich úvahách nevychádzala z akýchkoľvek názorov, ale z názorov osôb, ktoré mali dostatočné odborné znalosti, či skúsenosti, aby vyjadrili svoj relevantný názor na cenu štátnej zákazky a na vyhlásené súťažné podmienky. Odvolací súd zastáva názor, že autorka mala rozumné dôvody spoliehať sa na dôveryhodnosť informácií poskytnutých jej L.. V., K.. L., U.. M., vykonala dostupné kroky na to, aby si ich správnosť overila, išlo o informácie spoľahlivé do tej miery, aby sa o ne mohla opierať pri svojich úvahách o nakladaní s verejnými financiami. Pokiaľ autorka v článku poukazovala na vykonávanie prác žalobcom, kontaktovala aj jeho zamestnancov pracujúcich priamo v teréne. Nemožno súhlasiť so žalobcom v tom, že spracovanie časti článku týkajúcej sa výkonu deratizácie, bolo tendenčné a zavádzajúce v tom, že by naviedlo čitateľa k jednoznačnému záveru o neodbornom postupe žalobcu. Autorka v článku síce poukázala na nedostatky pri vykonávaní prác zamestnancami žalobcu, avšak ich závažnosť dosť podstatným spôsobom relativizovala práve poukazom na sťažené podmienky výkonu týchto prác u (jednoduchého a zaostalého) rómskeho obyvateľstva. 30. Zverejnenie názorov, o ktoré sa autorka v dobrej viere opierala, nebolo samoúčelné s cieľom škandalizácie, diskreditácie, dehonestácie, zneváženia žalobcu, ale motívom bolo informovanie verejnosti o podozreniach o nehospodárnom nakladaní s verejnými zdrojmi. Autorka vynaložila primerané úsilie na zistenie informácií potrebných pre spracovanie nastoleného problému. Obsah spisu nedáva spoľahlivý podklad pre záver, že by žalovaný vedome zneužil svoje práva, a že by sporným článkom sledoval výlučne motív poškodiť, či znevážiť žalobcu, a že by jeho prvoradým a jediným zámerom bol komerčný cieľ - snaha o dosiahnutie zvýšenia predajnosti na úkor práv a oprávnených záujmov žalobcu. Pokiaľ sa tlač snaží zaujať pozornosť čitateľov, tento zámer je potrebné považovať za legitímny, ak popri podpore predaja novín má slúžiť aj na upútanie záujmu verejnosti na riešení určitej spoločenskej otázky. 31. K argumentáciu žalobcu je potrebné tiež podotknúť, že konajúci súd v prejednávanej veci nebol viazaný rozhodnutím tlačovej rady o tom, že sporný článok je v rozpore s profesionálnou etikou. Z hľadiska obsahu a zmyslu realizácie práva na slobodu prejavu a na informácie, za relevantnú nebolo možné považovať ani tú skutočnosť, že zo strany zadávateľa štátnej zákazky neboli oficiálne zistené žiadne nedostatky v činnosti žalobcu, a že celý projekt bol vyhodnotený ako úspešný. 32. Zo zreteľom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vec posúdil správne po právnej stránke, keď aplikoval ust. 19b ods. 2, 3 Obč. zákonníka, ktoré aj správne vyložil v nadväznosti na súdnou praxou ustálený test proporcionality, a dospel aj k správnemu právnemu záveru, že žalobcom namietané tvrdenia a hodnotiace úsudky boli žalovaným prezentované v rámci zákonom zaručenej slobody prejavu o záležitostiach verejného záujmu a ich uverejnením nedošlo k neoprávnenému zásahu, t.j. zásahu objektívne spôsobilému, privodiť žalobcovi ujmu na jeho dobrej povesti, keď nedošlo k uverejneniu takých nepravdivých tvrdení či neprípustných hodnotiacich úsudkov týkajúcich sa jeho osoby, ktoré by presiahli rámec oprávnenej kritiky v súvislosti s verejnou kontrolou vynakladania verejných financií, keď aj forma ich verejnej prezentácie bola primeraná. Kritikou činnosti žalobcu nedošlo zo strany žalovaného k excesu z výkonu ním realizovaného práva kritiky, ktorý by už nebolo možné tolerovať. V danom prípade tak prevážil žalovaným sledovaný legitímny záujem na informovaní verejnosti vo veciach verejného záujmu nad legitímnym záujmom žalobcu na zabezpečení ochrany jeho dobrej povesti. Vzhľadom na uvedené závery odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).