Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/22/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215206507 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1215206507.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: ZAPA beton SK s.r.o., Vajnorská 142, 830 00 Bratislava, IČO: 35 814 497, zast.: AKMK, s.r.o., Farská 30, 949 01 Nitra, IČO: 36 859 061, proti žalovanému: Black Lotus, s.r.o., Súmračná 3261/20, 821 02 Bratislava, IČO: 44 609 574, o zaplatenie 2.597,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 42 Cb/121/2015 - 108 zo dňa 17.12.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 42 Cb/121/2015 - 108 zo dňa 17.12.2015 p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalovaného na zrušenie rozsudku pre zmeškanie č.k. 42 Cb/121/2015 - 75 zo dňa 08.09.2015. V odôvodnení uviedol, že žalovaný sa domáhal zrušenia predmetného rozsudku z dôvodu, že konateľka ako jediná osoba oprávnená preberať zásielky za žalovaného sa v čase doručovania žaloby a výzvy na vyjadrenie nachádzala v zahraničí, preto ich neprevzatie bolo spôsobené objektívnou nemožnosťou prevziať doručovanú zásielku. V prvom rade konajúci súd dal do pozornosti ustanovenie § 48 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého, ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie. V predmetnom konaní bola zásielka obsahujúca uznesenie súdu zo dňa 16.07.2015, aby sa žalovaný vyjadril k návrhu žalobcu, ako aj samotný návrh a poučenie, ktorým súd žalovaného poučil o následkoch nesplnenia si tejto povinnosti, doručovaná žalovanému na adresu uvedenú v obchodnom registri Súmračná 3261/20, Bratislava. Nakoľko sa súdu predmetnú zásielku doručiť nepodarilo a žalovaný si ju neprevzal ani v odbernej lehote, táto sa dňa 13.08.2015 vrátila súdu a dňa 17.08.2015 bola v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 O.s.p. považovaná za doručenú. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného ohľadom nemožnosti prevzatia tejto zásielky z dôvodu, že jediná osoba oprávnená preberať zásielky žalovaného, a to konateľka žalovaného J. W. sa v čase doručovania predmetnej zásielky nachádzala v zahraničí, o čom súdu doložil Zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 10.10.2014, e-mailovú komunikáciu („Room Rental Agreement“) a e-mailové potvrdenie o služobnej ceste v čase doručovania, konajúci súd tieto tvrdenia považoval za nedôvodné a pre posúdenie návrhu na zrušenie rozsudku za bezvýznamné. Mal za to, že žalovaným označené skutočnosti nemôžu zakladať predpoklady na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, nakoľko pokiaľ bola konateľka žalovaného dlhodobo odcestovaná v zahraničí, žalovaný mohol splnomocniť akúkoľvek inú osobu, ktorá by bola oprávnená preberať zásielky za žalovaného, a teda nemožno súdu pripísať zodpovednosť za okolnosti, ktoré nastali mimo jeho sféry vplyvu. Tiež skonštatoval, že uvedené podporuje aj zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. že bdelým patrí právo, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie pre ochranu svojich práv, keď požaduje, aby účastník konania sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Uzavrel, že pokiaľ mal žalovaný vo svojej spoločnosti len jedinú osobu oprávnenú preberať zásielky, ktorá je navyše podľa jeho tvrdení z dôvodu pracovného vyťaženia často odcestovaná v zahraničí, musí brať na zreteľ zároveň riziko v podobe uplatnenia fikcie doručenia tak, ako tomu bolo aj v danom prípade. Ďalej uviedol, že žalovaným predložené listinné doklady nepreukazujú, že sa konateľka žalovaného v čase doručovania uznesenia zo dňa 16.07.2015, ktoré bolo podkladom pre vydanie rozsudku pre zmeškanie, nachádzala mimo Slovenskej republiky, resp. v Luxemburgu, keďže z potvrdenia o pracovnej ceste vyplýva, že sa zdržiavala v Luxemburgu v čase od 27.12.2014 - 27.03.2015 a v čase od 10.05.2015 - 10.06.2015 (uznesenie spolu s poučením došlo späť súdu ako neprevzaté v odbernej lehote dňa 13.08.2015). Aj napriek tomu, že žalovaný spolu s odvolaním proti opravnému uzneseniu (ktorým súd opravil zrejmú nesprávnosť pokiaľ ide o doručenie uznesenia zo dňa 16.07.2015, ku ktorej došlo pri vyhotovení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie) opätovne doručil ďalšie potvrdenie o pracovnej ceste, z ktorého vyplýva, že konateľka žalovaného sa nachádzala na pracovnej ceste mimo Slovenskej republiky aj v dňoch od 20.07.2015 - 15.08.2015, konajúci súd toto konanie žalovaného považoval za účelové a ničím nepreukázané a skonštatoval, že z uvedenej procesnej obrany žalovaného sa dá s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať, že pokiaľ by bolo v danej právnej veci len čisto hypoteticky potrebné vypracovať opätovne ďalšie opravné uznesenie týkajúce sa dátumu doručovania uznesenia zo dňa 16.07.2015, žalovaný by doručil súdu ďalšie potvrdenie o tom, že konateľka bola v čase doručovania tohto uznesenia odcestovaná v zahraničí. 2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. V prvom rade uviedol, že návrh na začatie konania mu mal byť doručovaný do vlastných rúk. Napriek tejto skutočnosti v súlade s údajmi uvedenými na doručenke opakované doručovanie zásielky nebolo realizované, v dôsledku čoho nemohlo byť realizované ani náhradné doručovanie predmetnej zásielky v zmysle ust. § 47 ods. 2 O.s.p.. Ďalej zdôraznil, že skutkový stav v predmetnej veci nie je nesporný. Uviedol, že žalobcovi doručil len dve objednávky, a to objednávku č. 104/2011 zo dňa 19.10.2011 a č. 103/2012 zo dňa 09.03.2012 a tieto v celom rozsahu uhradil. Žalobca žalované faktúry vystavil svojvoľne bez vedomia žalovaného. Skonštatoval, že betón, ktorého úhradu žiada žalobca, nikdy neprevzal a nemá vedomosť o tom, že by mu skutočne bol dodaný. Mal za to, že žalobca nemohol predložiť do súdneho spisu dôkazy na preukázanie neexistujúceho nároku, a to dokonca v miere, kedy by bol tento považovaný za nesporný. 3. V súvislosti s tvrdením súdu, že konateľka mala splnomocniť na preberanie zásielok tretiu osobu, uviedol, že nemal vedomosť, že by žalobca mal aspoň potenciálny záujem iniciovať súdne konanie. Uviedol, že sídlo spoločnosti sa nachádza priamo v byte konateľky, v dôsledku čoho bez relevantného dôvodu nemôže kohokoľvek splnomocniť na preberanie zásielok. Poukázal na to, že keďže konateľka je so svojimi obchodnými partnermi v neustálom kontakte prostredníctvom telefónu alebo elektronickej pošty a informuje ich o svojej neprítomnosti, nikdy nevznikli komplikácie súvisiace s jej neprítomnosťou. Odvolateľ zdôraznil, že rozsudok konateľka riadne prevzala a je teda podľa neho zrejmé, že nemala snahu mariť konanie a keď to bolo objektívne možné, zásielky riadne a včas preberala. 4. Tiež uviedol, že mu nie je zrozumiteľné, v dôsledku čoho súd prvej inštancie zastáva názor, že umelo vyhotovuje nepravdivé dôkazy o neprítomnosti konateľky na adrese doručovania, keďže rozsudok prevzala bez akéhokoľvek zdržania a je teda zrejmé, že v čase prítomnosti konateľky na území Slovenskej republiky sú zásielky riadne preberané. Vyjadril sa tiež k dôvodom, pre ktoré najprv predložil potvrdenie o odcestovaní konateľky žalovaného len v čase relevantnom vo vzťahu k rozsudku pre zmeškanie ešte pred vydaním opravného uznesenia. 5. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie 6. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v medziach dôvodov a v rozsahu odvolania podľa § 379 CSP a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP), a po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi skutočnosťami, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. 8. Ak by sa aj odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie o účelovej obrane žalovaného spočívajúcej v umelom vytváraní potvrdení o pobyte konateľky v zahraničí, neexistujú v danom prípade ospravedlniteľné dôvody, pre ktoré žalovaný zmeškal lehotu na vyjadrenie sa k žalobe, ani v prípade, že by sa konateľka skutočne zdržiavala pracovne v zahraničí. Zodpovednosť za doručovanie písomností právnickým osobám alebo fyzickým osobám oprávneným podnikať je súčasťou ich podnikateľského rizika. Sústavná činnosť na vlastnú zodpovednosť (§ 2 ods. 1 Obch. zák.) v podmienkach občianskeho súdneho konania tak korešponduje s povinnosťou týchto subjektov zabezpečiť riadne preberanie súdnych písomností. 9. Podľa § 114 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, ak to povaha veci alebo okolnosti prípadu vyžadujú, môže súd s výnimkou vecí podľa § 120 ods. 2 a § 153b ods. 5 uložiť žalovanému uznesením, aby sa k veci písomne vyjadril a v prípade, že uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná, uviedol vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti na svoju obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva, a označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Na podanie vyjadrenia určí súd lehotu. Ak má žalovaný bydlisko v cudzine, môže mu súd aj vo veciach uvedených v § 120 ods. 2 uložiť uznesením, aby sa k veci písomne vyjadril. 10. Podľa § 114 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, uznesenie podľa odseku 3 sa doručí žalovanému do vlastných rúk. Náhradné doručenie je vylúčené; to neplatí, ak ide o doručovanie právnickej osobe alebo fyzickej osobe, ktorá je podnikateľom, a spor sa týka jej podnikateľskej činnosti. 11. Žalovaný je právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri. Pre náhradné doručenie písomností určených právnickým osobám bola aplikácia ust. § 46 ods. 2 a § 47 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016 vylúčená; pre náhradné doručenie písomností určených pre právnické osoby platila špecifická úprava obsiahnutá v ust. § 48 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Z tohto dôvodu je irelevantné tvrdenie odvolateľa o tom, že jeho jediný konateľ sa v čase doručovania zásielky, ktorej obsahom bolo uznesenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 42 Cb/121/2015 - 63 zo dňa 16.07.2015 nezdržiaval na Slovensku, resp. v sídle obchodnej spoločnosti. Za týchto okolností je bez právneho významu dôvod pre odpustenie zmeškania lehoty uvádzaný žalovaným. Náhradné doručovanie súdnych zásielok adresovaných právnickým osobám bolo špeciálne upravené v ust. § 48 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016, bez ohľadu na prítomnosť jej štatutárnych orgánov, prípadne inej osoby poverenej preberaním pošty, v sídle obchodnej spoločnosti uvedenom v obchodnom registri v čase jej doručovania, keď iná jej adresa nebola súdu známa. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR - rozsudok 5Cdo 77/2003, podľa ktorého „pre náhradné doručenie písomností určených právnickým osobám je aplikácia ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vylúčená; pre náhradné doručenie písomností určených pre právnické osoby platí špecifická úprava obsiahnutá v ustanovení § 48 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.“ Nemožno preto akceptovať námietku odvolateľa, že neprevzatie žaloby a následné zmeškanie lehoty na vyjadrenie sa k nemu bolo spôsobené objektívnou nemožnosťou prevziať doručovanú zásielku. 12. Keďže sa súdu prvej inštancie zásielku nepodarilo doručiť zásielku a žalovaný si ju neprevzal ani v odbernej lehote, táto sa dňa 13.08.2015 vrátila súdu a dňa 17.08.2015 bola v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 O.s.p. považovaná za doručenú. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie č. k. II. ÚS 213/09-10 z 27.05.2009), v zmysle ktorej nemožno súdu pripísať zodpovednosť za okolnosti, ktoré nastali mimo jeho sféry vplyvu, a tiež pripomenul aj zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie pre ochranu svojich práv, keď požaduje, aby účastník konania sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. 13. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 14. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).