Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/240/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312214047 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1312214047.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave Pribinova 25, zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, v konaní o náhradu majetkovej škody 175 euro a nemajetkovej ujmy 276,60 euro podľa zák. č. 514/2013 Z.z., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.02.2015, č.k. 43C 71/2012-72, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 43C 71/2012-72 zo dňa 26.02.2015 p o t v r d z u j e . II. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava III č.k. 43C 71/2012-103 zo dňa 09.07.2015 p o t v r d z u j e . III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 26.02.2015, č.k. 43C 71/2012-72 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobou zo dňa 27.09.2012 sa žalobca domáhal voči žalovanému vydania medzitýmneho rozsudku podľa § 152 ods. 2 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku, ktorým by súd prvej inštancie určil, že žalovaný je zodpovedný za vznik škody žalobcovi spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava III, tým, že nerozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní, v exekučnom konaní vedenom na súde vo veci vymáhania pohľadávky voči povinnej (dlžníčke): F. Z., nar. XX.XX.XXXX, ktorá jej vznikla neplnením záväzku zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX, na základe poverenia vydaného Okresným súdom Bratislava III pod reg. č. XXXX XXXXXX súdnemu exekútorovi a zároveň rozhodol rozsudkom vo veci samej tak, že uloží žalovanému povinnosť titulom majetkovej škody zaplatiť žalobcovi sumu 175,- eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 276,60 eur, ako aj nahradiť trovy konania. Skutkovým základom žaloby bolo, že súd prvej inštancie ako exekučný súd po tom, čo žalobca ako oprávnený v uvedenej exekučnej veci, z obavy o právny a faktický osud pohľadávky spísal dňa 05.10.2010 návrh na zmenu exekútora, zostal nečinný, pričom uvedená vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a ani takú spoluprácu so stranami sporu, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu a ani neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi a nič nebránilo tomu, aby nedošlo k prieťahom a rozhodnutie bolo vydane včas. Žalobca uvedený postup pokladá za nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne § 44 ods.7, resp. od 01.12.2006 § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a nečinnosť okresného súdu pokladá za neospravedlniteľnú, nakoľko súd nevykonával vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty žalobcu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, poukazujúc na to, že o všetkých týchto okolnostiach, ktoré vyústili do porušenia práv žalobcu a spôsobenej škody, sa dozvedel až po doručení uznesenia o zmene exekútora zo dňa 07.04.2011. Preto mal súd prvej inštancie deklarovať porušenie práva žalobcu na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovene lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranom čase; porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces (čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd); porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (princípu legality, ochrany legitímnych očakávaní, ochrany dôvery v právo a právnej istoty) a nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu v príčinnej súvislosti s porušením uvedených práv a princípov právneho štátu bola spôsobená. Uplatnené nároky žalobca odôvodnil nasledovne : a) majetková škoda 175,- euro, predstavuje účelne vynaložené náklady žalobcu spojené s jeho činnosťou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období od podania návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom, konkrétne vo výške 70,- Eur - ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému; vo výške 40,- Eur - na udržiavanie a správu informačného systému; vo výške 50,- Eur - na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a vo výške 15 Eur - na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje. b) nemajetková ujma v peniazoch 276,60 euro, predstavuje primeranú náhradu za zásahy do výkonu majetkových práv žalobcu, za stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcim konečné vymoženie pohľadávky, pričom výpočet žalobca uskutočnil alikvotným pomerom 55,32 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, aplikujúc doktrínu Ústavného súdu SR (z nálezov ÚS SR vo veciach zbytočných prieťahov v konaní, v ktorých bolo žalobcovi priznané finančné zadosťučinenie), a to 663,88 Eur/rok: 12 mesiacov = 55,32 Eur á mesiac, pričom exekučný súd bol bezdôvodne nečinný viac ako 160 dní. Žalobca podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci , písomne požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na ktoré do podania žaloby žalovaný pozitívne nereagoval. Zároveň v návrhu požiadal, aby nadriadený súd rozhodol o prikázaní veci inému súdu, nakoľko sudcovia OS BA III sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k stranám sporu a na tomto súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. O tejto námietke rozhodol podľa § 12 ods. 1, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 1 veta tretia O.s.p. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 23.10.2012, č.k. 8NcC 316/2012-16 a uznesením z 31.10.2014, č.k. 3NcC 109/2014-65, ktorým pre nenaplnenie podmienok tzv. nutnej delegácie nevyhovel návrhu na prikázanie veci inému súdu a rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III (menovite všetci), nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú, poukazujúc na zmätočnosť samotných podaní, ktoré neobsahujú potrebné označenie povinných (odlišné dátumy narodenia), spisovú značku dotknutého exekučného konania, ďalšie relevantné údaje (dátumy doručenia podaní a kedy sa žalobca o škode dozvedel) potrebné pre posúdenie veci a tiež to, že žalobca nepriložil k žalobe žiaden relevantný dôkaz na preukázanie existencie predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy atď., a len odkazuje na exekučný spis a v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd a absencia uvedených náležitostí, bola aj jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (napr. rozhodnutia ÚS SR sp.zn. II. ÚS 211/2012, IV. ÚS 366/2012...). Ďalej žalovaný poukázal, že žalobca namietal „nezákonné konanie“ v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namietal „nesprávny úradný postup v podobe prieťahov“ a z jeho formulácií nie je jednoznačne jasné, z akého titulu si uplatňuje predmetné nároky. K uvádzaným prieťahom v konaní žalovaný poukázal na nečinnosť žalobcu, ktorý ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovaného neuviedol, či využil možnosť sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi súdu, resp. možnosť ústavnej sťažnosti a teda všetky účinné prostriedky nápravy k dosiahnutiu urýchlenia konania, poukazujúc v tomto na judikatúru Ústavného súdu SR (nález č.k. III. ÚS 69/2011-25 z 03.05.2011) a tiež na to, že všeobecný súd nie je oprávnený v konaní o náhrade škody, posudzovať prieťahy v konaní súdu, ktorá právomoc prislúcha iba predsedovi súdu, alebo Ústavnému súdu SR. Žalovaný vo vyjadrení v súvislosti s uplatnením nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, uviedol, že v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 tohto zákona, poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku z 23.04.2012 boli žalovanému doručené v totožný deň (23.04.2012). Žaloba bola doručená súdu prvej inštancie 27.09.2012 a preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaný ďalej poukázal, že žalobca napriek opakovaným výzvam žalovaného neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, čím zmaril akúkoľvek možnosť predbežného prerokovania, preto žalovaný nároky žalobcu nepovažuje za predbežne prerokované. K naplneniu zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danom prípade, sa žalovaný vyjadril tak, že žalobca doposiaľ nepredložil žiadne dôkazy potrebné na posúdenie, či postup exekučného súdu bol nesprávny aj keď nevylúčil, že pri týchto hromadných žalobách zo strany žalobcu mohlo dôjsť v určitých prípadoch k tomu, že exekučný súd o zmene súdneho exekútora rozhodnúť až po zákonnej 30 dňovej lehote od doručenia takéhoto návrhu, najmä ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť a teda objektívne nemohol exekučný súd rozhodnúť v stanovenej lehote. Žalobcovi pritom nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy (sťažnosť predsedovi), čím podľa žalovaného zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka a nepočínal si tak, aby ku škode na jeho majetku nedošlo, poukazujúc v tejto súvislosti na judikatúru ÚS SR (sp.zn. I. ÚS 16/02, sp.zn. II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00...) a rozhodnutia iných súdov v obdobnej problematike. Žalovaný preto vyjadril záver, že súd prvej inštancie by mohol pri posudzovaní predmetného nároku vychádzať výlučne z existencie prieťahov v súdnom konaní, pokiaľ by boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR, tiež odkazujúc na príslušnú judikatúru ÚS SR a preto v danom prípade existencia prieťahov v konaní preukázaná nie je. Žalovaný vzniesol námietku premlčania v prípadoch, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009, a to pri každom obdobnom návrhu zo strany žalobcu, nakoľko premlčacia lehota uplynula po troch rokoch od momentu, uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora, pred dňom 23.04.2009 (t.j. 3 roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). K vyčísleniu náhrady škody žalovaný uviedol, že ide o paušálne sumy za veľmi všeobecné činnosti, nie je zrejmé, či predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk, definujúc ich pojmové vymedzenie, pričom nároky ktoré si žalobca uplatňuje sú iba hypotetické, pričom žalobca paušalizuje rôzne reálne vecné náklady, ktoré mu vznikajú v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou (poskytovanie úverov), i keď by mal v tomto konaní preukázať vznik a výšku škody produkovaním dôkazov pri každej individuálnej pohľadávke a od tejto povinnosti ho neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri vyčíslení a preukázaní škody, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Preto žalovaný namieta, že žalobca v tomto konaní nepreukázal ani vznik a ani výšku škody, ktorú si uplatňuje. Ohľadom nemajetkovej ujmy, žalovaný namietal, že rovnako žalobca ničím nepreukázal ani jej vznik ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch, poukázal na absenciu príčinnej súvislosti medzi tzv. nesprávnym úradným postupom, vznikom škody, či nemajetkovej ujmy a tiež na viacero nálezov Ústavného súdu SR týkajúcich sa rozhodovania o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, ktoré nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu konkrétneho prípadu súdom, ako aj na rôzne aspekty vzniku nároku na nemajetkovú ujmu u právnických a fyzických osôb, poukazujúc na príslušnú judikatúru súdov. Napokon žalovaný žiadal vo vyjadrení v danom prípade zohľadniť aj ustanovenie § 3 ods. Občianskeho zákonníka a § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to vzhľadom na povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, poukazujúc na povahu podnikateľskej činnosti žalobcu v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov, ktorá práve podmienila zvýšenú pozornosť štátnej moci na ochranu spotrebiteľských práv a aj na negatívne povedomie, ktoré je okolo žalobcu v súvislosti s touto činnosťou vytvorené, upozorňujúc na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010), množstvo sťažností od slovenských spotrebiteľov a slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, o ktorých informovala Európska komisia stáleho predstaviteľa SR pri EÚ a nečestné praktiky žalobcu pri tejto podnikateľskej činnosti prezentované aj v médiách (článok denníka M. z XX.XX.XXXX). Súd prvej inštancie v súlade s citovaným § 156 ods. 3 O.s.p. vyvesil dňa 17.02.2015 na úradnú tabuľu súdu prvej inštancie oznam, ktorým oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na deň 26.02.2015 o 14:15 hod., v miestnosti č. 15, tzn. v lehote najmenej päť dní pred vyhlásením rozsudku. V prejednávanej veci, za splnenia zákonných podmienok pre rozhodnutie vo veci samej bez nariadenia pojednávania, súd prvej inštancie na základe výsledkov prípravy pojednávania oboznámením sa so žalobou, predloženými listinnými dôkazmi a pripojeným exekučným spisom 36Er/1926/2003 zistil skutkový stav, rozhodný pre posúdenie danej veci. Zo spisu súdu 36Er/1926/2003 súd prvej inštancie zistil, že dňa 06.10.2003 bola exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Račianska 42/A proti povinnému: F. Z., nar. XX.XX.XXXX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 10.800,- Sk s príslušenstvom. Dňa 13.10.2003 exekučný súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora W.. O. H. so sídlom S. v Z.. Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 06.10.2010, pričom exekučný súd uznesením zo dňa 14.03.2011, č.k 15Er 4362/2008-21 návrhu na zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora V.. L. N. a rozhodol zároveň o trovách pôvodného exekútora. Uznesenie v časti zmeny exekútora nadobudlo právoplatnosť dňa 12.10.2011. Súd prvej inštancie lustráciou v registri Spr. súdu zistil, že v exekučných veciach registra „Er“ v rokoch 2010 až 2012 nebola podaná žiadna sťažnosť na prieťahy v konaní. Predmetom tohto konania je náhrada škody - majetkovej i nemajetkovej titulom zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Z hľadiska právneho posúdenia spornej veci podľa citovaných ustanovení zákona, je významnou otázka predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, a to len pokiaľ táto škoda vznikla v príčinnej súvislosti takýmto nesprávnym úradným postupom. V svojom základe je táto otázka otázkou skutkovou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach, tzn. musí byť bezpochyby zrejmé v čom konkrétne spočíva škoda ako majetková ujma (následok), za ktorú je náhrada požadovaná, vo vzťahu ku konkrétnemu protiprávnemu konaniu (skutočnosťou akou príčinou tejto ujmy), pričom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Uvedený zákon č. 514/2003 Z.z., obsahujúci osobitnú úpravu zodpovednosti, pojem škody bližšie nedefinuje avšak v cit. § 17 obdobne ako všeobecná úprava podľa ustanovení § 442 Občianskeho zákonníka upravuje spôsob a rozsah jej náhrady. Zákon rozlišuje škodu skutočnú a ušlý zisk. Podľa ustálenej súdnej praxe škodu vo všeobecnosti možno chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, spočíva v zmenšení jeho majetku, príp. v zničení určitej majetkovej hodnoty, v jej odňatí, poškodení a pod., resp. škoda predstavujúca hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na uvedenie do predošlého stavu a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ušlý zisk je ujma, ktorá spočíva najmä v tom, že u poškodeného nedôjde dôsledkom škodnej udalosti k rozmnoženiu jeho majetku, hoci s ohľadom na pravidelný beh vecí by sa to dalo očakávať (R 55/1971) a možno ho nahradiť iba peňažným plnením a nie je možná naturálna reštitúcia. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou ako nevyhnutný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu musí byť bezpečne preukázaný a dôkaznú povinnosť nesie žalobca. Škoda musí existovať najneskôr v čase, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikne škoda následkom protiprávneho úkonu škodcu, teda, ak je jeho konanie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a tiež, ak je doložené, že nebyť protiprávneho úkonu, ku škode by nedošlo. Príčinou škody môže byť len tá okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol, stačí ak ide o jednu z príčin, ktoré sa podieľali na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu dôležitú, podstatnú a značnú. Právna úprava podľa uvedeného špeciálneho zákona pritom vychádza z princípu výlučnej zodpovednosti štátu (Slovenská republika) a predpokladmi jej vzniku sú tri základné objektívne predpoklady a to: a) nezákonné rozhodnutie (individuálny právny akt, vydaný v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní, výrokom ktorého štátny orgán rozhoduje o právach a povinnostiach subjektu práva, odporujúci objektívnemu právu, pričom toto konštatovanie musí byť vyjadrené v rámci zmeňujúceho alebo zrušujúceho rozhodnutia nadriadeného orgánu) alebo nesprávny úradný postup (zrejmý rozpor s objektívnym právom týkajúci sa zásade procesných predpisov, rozpor s procesnou normou v priamej príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou); b) vznik konkrétnej škody (materiálnej alebo na zdraví a živote, pričom podľa jej charakteru sa postupuje pri realizácii jej náhrady); c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť za vznik škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je objektívna, tzn., že pokiaľ dôjde k nesprávnemu úradnému postupu, je založená objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zákona). Zároveň však, preukázanie vyššie uvedených predpokladov jej vzniku (kumulatívne splnenie všetkých troch podmienok), spočíva na poškodenom, v danom prípade na žalobcovi a táto zodpovednosť za škodu vzniká len vtedy, ak nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup boli príčinou vzniku škody. Subjekt práva má vždy možnosť domáhať sa zmeny, prípadne zrušenia takého rozhodnutia, ktoré pokladá za nezákonné, pokiaľ sa mu podarí jeho nezákonnosť preukázať. Potom až v prípade, že týmto postupom preukáže vznik škody, môže byť úspešný pri uplatnení svojho nároku podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Na konštatovanie nesprávneho úradného postupu podľa citovaného § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, ktorým podľa tohto ustanovenia je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, zákon nevyžadoval predchádzajúce konštatovanie v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom v konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca v tomto konaní žiadnym spôsobom nepreukázal ani len základ sporu a to zodpovednosť žalovaného za vznik škody, a to aj napriek množstvu judikatúry, na ktorú v žalobe poukazuje. Podľa súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažuje a žiadnym spôsobom nepreukázal ani vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a ani príčinnú súvislosť medzi údajnou škodou, nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom. V danom prípade bolo dotknuté exekučné konanie začaté pred účinnosťou novely § 44 Exekučného poriadku (od 01.09.2005), ktorou bola zavedená povinnosť súdu rozhodnúť o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora a v rozhodnom čase Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.08.2005 neupravoval lehotu pre rozhodnutie o zmene exekútora, a preto v prípade uvedeného exekučného konania súd 30 dňovou lehotou nebol viazaný (§ 238 v spojení s § 44 Exekučného poriadku). Nakoľko mal súd prvej inštancie preukázané, že o žiadosti žalobcu ako oprávneného na zmenu exekútora bolo exekučným súdom rozhodnuté po necelých 4 mesiacoch od doručenia žiadosti, podľa názoru súdu prvej inštancie táto skutočnosť bez ďalšieho nezakladá dôvod pre konštatovanie nesprávneho úradného postupu pre nevydanie rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona. Rovnako nebol dôvod pre konštatovanie nesprávneho úradného postupu v zmysle § 9 ods. 1 citovaného zákona pre tzv. zbytočné prieťahy v konaní. Je pravdou, ako to uvádza aj žalobca, že uvedený pojem je odrazom ústavného práva na súdnu a inú právnu zakotveného v siedmom oddiely Ústavy SR, konkrétne čl. 48 ods. 2 (aj čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Porušenie tohto práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, však nemožno odvodiť separátne len z tej skutočnosti, že štátny orgán pri svojej činnosti nekonal v zákonom ustanovených lehotách na vykonanie toho ktorého úkonu, i keď táto skutočnosť je bezpochyby pre takýto záver podstatnou. Vychádzajúc z judikatúry i samotnej Ústavy SR je zrejmé, že pojem „zbytočné prieťahy“ je pojem autonómny a existenciu tzv. „zbytočných prieťahov v konaní“ nie je možné konštatovať len s ohľadom na zákonom stanovené lehoty pre daný úkon konajúceho orgánu verejnej moci, bez preukázania ďalších rozhodných okolností v konkrétnej vedci. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu z 29.3.2007, sp.zn. 3Cdo 32/2007, ktorý konštatoval, že síce samotné nedodržanie zákonnej lehoty je jednoznačne procesný postup priečiaci sa zákonu, avšak tento postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu pre nesprávny úradný postup len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku strany sporu, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Navyše v danom prípade, ako už bolo uvedené, exekučný súd nemal zákonom určenú lehotu pre vydanie rozhodnutia a súd prvej inštancie v tomto konaní nemal preukázané dôvody pre záver, že by rozhodnutie v exekučnej veci nebolo vydané v primeranej lehote, tzn. že došlo pri jeho vydaní k zbytočným prieťahom. Navyše žalobca, bol v súvislosti s prípadnými „zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní“ v danom prípade nečinný, nakoľko nevyužil žiadne zákonné prostriedky na to, aby zabránil vzniku škody, ku ktorej malo podľa jeho tvrdenia dôjsť (sumy špecifikované v súvislosti so správou pohľadávky, výkonov zamestnancov, informačného systému, administratívy, urgencie a pod.) a ktorú rovnako žiadnym spôsobom nepreukázal. Žalobca si v tomto konaní uplatnil škodu ako paušálne vyčíslenie jeho administratívnych výdavkov, výdavkov v súvislosti so správou pohľadávok, nákladov na zamestnancov žalobcu, telekomunikačné a poštové výdavky a výdavkov v súvislosti s urgenciami exekučnému súdu, čo však nepreukazuje skutočnú škodu, tak ako ju je potrebné chápať v zmysle § 17 cit. zákona a nemá ani žiadnu príčinnú súvislosť s postupom súdu v exekučnom konaní, keď aj po zmene exekútora by žalobcovi náklady na udržiavanie a správu pohľadávok a informačného systému bezpochyby vznikali. Vznik a výška týchto nákladov predstavujúcich škodu nebolo možné ani v konaní preskúmať. K tvrdeniu žalobcu, že postupom exekučného súdu, ktorý včas nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora bol vystavený riziku zániku povinného súd prvej inštancie poukázal na to, že vo vzťahu k reálnej vymožiteľnosti pohľadávky, je nečinnosť exekučného súdu v tomto smere bezvýznamná, nakoľko do času pokiaľ exekučný súd nerozhodol o navrhovanej zmene, nič nebránilo pôvodnému exekútorovi realizovať podľa zákona všetky potrebné úkony na vymoženie pohľadávky žalobcu v rámci exekučného konania. Ohľadom návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie uviedol, že tento nárok predpokladá rovnako existenciu príčinnej súvislosti medzi preukázaným nesprávnym úradným postupom a vznikom nároku na nemajetkovú ujmu. Žalobca v tomto smere neuniesol nielen dôkazné bremeno ale ani len povinnosť tvrdenia, keď ani len neuviedol konkrétne skutkové okolnosti, na základe ktorých mu tento nárok patrí. Obmedzil sa len na všeobecné formulácie o strate legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, straty dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a všeobecné obavy z vyvolaného rizika ohrozujúceho konečné vymoženie pohľadávky. Pretože ak by aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom konkrétnom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, (či už pre nevydanie rozhodnutia v zákonnej lehote alebo pre zbytočné prieťahy...), len konštatovanie nesprávneho úradného postupu, nie je dôvod pre priznanie nemajetkovej ujmy, ale je potrebné, aby žalobca preukázal následky, ktoré mu prípadným nesprávnym úradným postupom vznikli v jeho súkromnom alebo spoločenskom živote a jeho uplatnení a v prípade právnickej osoby je to najmä dopad na jej podnikateľskú príp. inú činnosť, na ktorú bola zriadená, vplyv na jej dobrú povesť v oblasti jej aktivít a pod., a to rovnako v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nemajetková ujma v zmysle § 17 ods. 2 cit. zákona je finančnou náhradou v takých prípadoch, keď iba samotné konštatovanie porušenia práva (v tomto prípade ako základ tohto nároku nepreukázané), nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného, vzhľadom na spôsobenú ujmu, zasahujúcu inú ako majetkovú sféru poškodeného, a to napr. jeho dobré meno, povesť, česť, vážnosť, dôstojnosť, doterajší súkromný, spoločenský, profesionálny život, vzťahy a pod., resp. u právnických osôb ujmu zasahujúcu oblasť jej činnosti, možnosť rovnakého uplatnenia pri jej aktivitách, poškodenie jej obchodného mena a pod. Súd prvej inštancie bez náležitého objasnenia skutkového stavu a dôkazného preukázania sporných skutočností, významných pre tento nárok, nemohol rozhodnúť ani o jeho dôvodnosti a ani o výške náhrady. Žalobca uplatnenú nemajetkovú ujmu ani náležite nezdôvodnil a nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz, na preukázanie tohto nároku. Nakoľko žalobca nepreukázal zákonné predpoklady pre uplatnenie náhrady škody v zmysle citovaných ustanovení zákona, keď neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote alebo v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní, ďalej existenciu vzniku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, konkrétnej výšky (rozsahu) uplatnených náhrad a napokon ani požadovanej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a preukázanou škodou a tiež náhradou nemajetkovej ujmy (kauzálny nexus), súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Vzhľadom na úspech žalovaného v konaní, tomuto vzniklo právo na ich náhradu. Nakoľko si žalovaný žiadne trovy konania neuplatnil a zo spisu nevyplýva, že by žalovanému trovy konania vznikli, súd prvej inštancie mu ich náhradu nepriznal. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca ktorý namietal, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. §221 ods. l písm. f/ O.s.p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - rozhodoval vylúčený sudca (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. l písm. g/ O.s.p.); c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. §205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. §221 ods. I písm. h/ O.s.p.); d) súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie prejednal vec v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. §101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Podľa ust. § 101 ods.2 O.s.p. cit.: „Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.“ Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu prvej inštancie listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd prvej inštancie preto nemohol postupovať podľa ust. §101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Podľa ust. §15 O.s.p. cit.: „Ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca, o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu. 2) Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16 ods. 1. Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich nadriadený súd rozhodol; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.“ Žalobca uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd prvej inštancie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na to, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Žalobca upozorňuje, že jeho právny názor vyslovil Krajský súd v Trnave napr. v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012 sp.zn.: HNcC 46/2012-24 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda s rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších päťdesiatich veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove. Krajský súd v Prešove k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedol cit.: „Súd musí konať nestranne a súd sa musí aj navonok javiť ako nestranný. Skutočnosť, že súdom je prejednávaná vec náhrady škody, ktorá mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom toho istého súdu v inej veci, napĺňa hypotézu ustanovenia §14 ods. l O.s.p. pre pomer k veci“. Krajský súd v Nitre k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedol cit.: „Pomer zákonného sudcu k veci ako aj pomer každého zo sudcov daného okresného súdu možno vzhliadnuť v tom, že je sudcom na vecne a miestne príslušnom okresnom súde, ktorého postupom malo prísť k vzniku žalobcom uplatňovanej škody. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať objektívne pochybnosti o nedostatku nestrannosti sudcov okresného súdu“. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. I Listiny (a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 1 (5 Občianskeho súdneho poriadku). (I. ÚS 27/98). Osobitne žalobca uviedol, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca" podľa článku 48 ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (III. ÚS 16/2000). Pre rozhodnutie či súd možno považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Frindlay v. Spojené kráľovstvo z 25, februára 1997, ods. 73). Za takýchto okolností a s vedomím, že: a) názor krajského súdu vo vecí nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; b) žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd prvej inštancie v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Žalobca podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konaniu odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správaniu súdu prvej išntancie, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovaniu o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie je prinajmenšom predčasné. Súd prvej inštancie sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možne viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd prvej inštancie vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účastí právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd prvej inštancie vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. V konkrétnostiach napríklad žalobca uvádza, že súd prvej inštancie sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Aby súd prvej inštancie mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Súd prvej inštancie rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednejšom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom. Ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie žalobca tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k podanej žalobe, mal súd prvej inštancie umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právny otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (žalobca upozornil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že exituje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať strany sporu v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky strana sporu má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenia voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v trestnom procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ústavným súdom. Žalobca dodáva, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaný vo veci nevyjadril napriek vyzve súdu prvej inštancie a doručenému žalobnému návrhu odvolateľ podotkol, že ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvej inštancie, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvej inštancie rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho, súd prvej inštancie bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (žalobca navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a na následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O.s.p.. K majetkovej škode odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti. Súd prvej inštancie sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd prvej inštancie však úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov: a) na administratívne spracovanie textov urgencii; b) na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; c) na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde);. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Článok 6 Dohovoru teda zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre napr. Nález Ústavného súdu SR, sp.zn. III ÚS 36/2010. Z odôvodenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd prvej inštancie dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Súd prvej inštancie by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis mutandis Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/07 z 19. júna 2008). Navyše, súd prvej inštancie napriek tomu. že skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní práva žalobcu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd prvej inštancie vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa totižto stráca podstata tohto práva - poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd prvej inštancie dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. Žalobca však nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. Žalobca pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčné predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Žalobca hodlal v konaní pred súdom prvej inštancie prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvej inštancie však dokazovanie neprípustné skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa ust. §120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložil ďalšie dôkazy. Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti súvisiace s prieťahmi v konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Tieto dôkazy nemohol žalobca predložiť spolu so žalobou a nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol súdom prvej inštancie poučený a informovaný, ako to uvádzame vyššie v texte. K oboznámeniu sa so Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody odvolateľ uviedol, že uvedená argumentácia nie je súčasťou odvolania proti rozsudku o žalobe označenej žalobcom ako ISTINA RS. Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. Znalecký posudok č. X/XXXX, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným znaleckým posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Ak súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení rozsudku konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda pričom ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikoval jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky počas obdobia omeškania exekučného súdu, nakoľko určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku, potom súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, nákladoch na úpravu informačného systému, nákladoch na poštovné a nákladoch na telekomunikačné služby. Nemožno sa napokon nevyjadriť ku skutočnosti, že žalobca predložil znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde. V tejto súvislosti žalobca dáva do pozornosti samotný znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že žalobca zadal vypracovanie znaleckého posudku ešte 01.marca 2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité, a to aj s ohľadom na množstvo spracovaných podkladov, že jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívnou skutočnosťou, ktorú žalobca nevie ovplyvniť. Vyššie uvedená zložitosť veci predstavuje aj zreteľný doklad o tom, že určenie výšky škody a jej jednotlivých zložiek je zložitou odbornou otázkou, ktorú súd prvej inštancie nemôže vyriešiť sám prostredníctvom vykonávaných dôkazov. Navyše vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol žalobca nútený svoje nároky uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom, a nebol priestor na získanie znaleckého posudku. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody, to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. V konaní pred súdom prvej inštancie tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. K nemajetkovej ujme odvolateľ uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prielohov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejedanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Ústavný súd rovnako tak stanovil, že žalobca má ako strana sporu aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Predsa sám súd prvej inštancie zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd prvej inštancie zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Súd prvej inštancie v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie. S takýmto odôvodnením však nemožno súhlasiť. Práva žalobcu boli porušené prekročením zákonnom stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania. Preto podľa žalobcu: a) sú irelevantné úvahy súdu prvej inštancie o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; b) sú irelevantné úvahy súdu prvej inštancie o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom: c) sú irelevantné úvahy súdu prvej inštancie o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu v nerešpektovaní zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žalobca jasne a zrozumiteľne opísal, aké problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprel aj o podstatnú judikatúru ústavného súdu spojenú s porušovaním v žalobe označených práv. K návrhu na prerušenie konania odvolateľ uviedol, že ak bol súdu prvej inštancie doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd prvej inštancie povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu uvedeného tvrdenia poukázal odvolateľ na judikatúru krajských súdov (mutatis mutandis Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9Co/l 74/2014). S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiada, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.2.2015, sp.zn. 43C 71/2012 a vrátil vec súdu prvej inštancie na opätovné prejednanie. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi tam uvedenými, na ktoré odkazuje (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku). 6. Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 7. Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., pričom dospel k správnemu záveru, že žalobca, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej veci nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2, 3 Civilného sporového poriadku), keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa pritom v zmysle § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v plnom rozsahu stotožnil. 8. Predmetom konania v prejednávanej veci je zaplatenie sumy 175,- eur z titulu náhrady majetkovej škody a sumy 276,60 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Predmet konania teda nedosiahol sumu 1.000 eur, a preto išlo o tzv. drobný spor (podľa § 200ea ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného v čase rozhodovania ). V zmysle § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (platného a účinného v čase rozhodovania) pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Aj v zmysle § 177 ods. 2 Civilného sporového poriadku (účinného od 01.07.2016) súd prvej inštancie nebol povinný vo veci nariadiť pojednávanie a nepochybil, keď rozsudkom rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozsudku súd prvej inštancie stanovil na deň 26.02.2015 o 14:15 hod. Na verejné vyhlásenie rozsudku súd prvej inštancie nebol povinný žalobcu predvolať a jeho termín len v súlade s § 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku oznámil na úradnej tabuli súdu. Keďže súd prvej inštancie vo veci nenariadil pojednávanie, žalobca ani nemohol požiadať o odročenie pojednávania a zo spisu vyplýva, že tak ani neurobil. Odvolacia argumentácia žalobcu, že požiadal o odročenie pojednávania, ktoré sa však ani nekonalo, tak svedčí iba o tom, že žalobca podáva formulárové odvolania bez toho, aby ich prispôsobil konkrétnej veci. 9. Nedôvodná je podľa odvolacieho súdu aj odvolacia námietka žalobcu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Krajský súd v Bratislave ako nadriadený súd uznesením zo dňa 23.10.2012, č.k. 8NcC 316/2012-16 a uznesením zo dňa 31. októbra 2014, č.k. 3NcC 109/2014-65, rozhodol tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava III nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na skutočnosť, že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie uvedeného rozhodnutia krajského súdu, odvolací súd poznamenáva, že táto skutočnosť z obsahu spisu nevyplýva. Žalobca do spisu nezaložil predmetnú ústavnú sťažnosť a jej podanie ani iným spôsobom nepreukázal. Navyše z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že v obdobných veciach Ústavný súd Slovenskej republiky ústavné sťažnosti žalobcu proti rozhodnutiam odvolacieho súdu o námietkach zaujatosti vznesených žalobcom v žalobe odmietol pre nedostatok právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie. 10. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a postupom exekučného súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Rovnako nepreukázal ani vznik ani výšku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Za neopodstatnený odvolací súd považuje názor žalobcu, že súd prvej inštancie ignoroval jeho tvrdenia týkajúce sa majetkovej škody. Paušálne vyčíslenie nákladov na správu a udržateľnosť pohľadávky bez ďalšieho nie je dôkazom o vzniku a výške škody. Napokon žalobca ani ich vynaloženie v konkrétnom prípade nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v konaní. Odvolací súd poznamenáva, že v priebehu exekúcie, v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, žiadna škoda pre prípadnú nečinnosť exekučného súdu nemôže vzniknúť ani z toho dôvodu, že pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania až do zmeny v jeho osobe. 11. K nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odvolací súd uvádza, že nemôže byť nárokom v zmysle § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z., pretože takýto nárok môže vzniknúť iba fyzickej osobe. Tento záver podľa názoru odvolacieho súdu možno vyvodiť z ust. § 17 ods. 3 písm. a/ až d/ zák. č. 514/2003 Z.z. V prípade právnickej osoby totiž nemožno hodnotiť jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije, resp. jej súkromný život a spoločenské uplatnenie. V tejto časti preto zrejme ide o nárok na ochranu pred neoprávneným zásahom do dobrej povesti právnickej osoby v zmysle § 19b ods. 3 Obč. zák. Odvolací súd je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že by nesprávnym úradným postupom žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu. Treba uviesť, že žalobca v konaní ani netvrdil, že by v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu došlo k neoprávnenému zásahu do jeho dobrej povesti. Navyše takýto zásah je už pojmovo vylúčený, keďže ani prípadná nečinnosť exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora nemôže mať vplyv na povesť žalobcu. Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že by mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom konaní vznikla nemajetková ujma (t.j. za predpokladu, že by zák. č. 514/2003 Z.z. umožňoval priznať náhradu nemajetkovej ujmy aj právnickej osobe) a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi deklarovanou nemajetkovou ujmou a postupom súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. 12. V neposlednom rade za neopodstatnenú odvolací súd považoval aj odvolaciu námietku žalobcu, že súd prvej inštancie odôvodňuje rozhodnutia v obdobných veciach rovnako formulárovým spôsobom. Je známou skutočnosťou, že žalobca podal na súdy SR množstvo žalôb, ktoré sa týkajú tých istých strán sporu a ich skutkový základ je rovnaký (oneskorené rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup exekučného súdu). Všetky tieto žaloby žalobca odôvodnil rovnako (t.j. "formulárovo"), keď rozdiely sa týkajú iba označenia toho - ktorého exekučného konania, označenia povinného, označenia súdneho exekútora a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s rozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Za tohto stavu nemožno vytýkať súdu prvej inštancie, že rozhodnutia v týchto veciach odôvodňuje rovnako, resp. obdobne. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemožno vyvodiť, že by takýto postup súdu prvej inštancie nebol zákonný. Navyše samotný žalobca nevenoval dostatočnú pozornosť priebehu konania, keď vo svojom formulárovom odvolaní, ktoré v rovnakom znení podával aj v iných veciach, namieta aj skutočnosti a vytýka súdu prvej inštancie také pochybenia, ktoré z napadnutého rozsudku nevyplývajú, resp. ktoré sú podľa obsahu spisu jednoznačne nedôvodné a pokiaľ by žalobca mal dostatočné vedomosti o danom konaní, musel by o nich vedieť (napr. ako je uvedené vyššie žalobca v danej veci nežiadal o odročenie pojednávania a ani nemohol požiadať, keďže žiadne pojednávanie nariadené nebolo, ďalej nepreukázal podanie ústavnej sťažnosti a taktiež ani nepodal návrh na prerušenie konania, hoci v odvolaní namieta jeho zamietnutie). 13. K námietke žalobcu, že je nesprávny záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal výšku škody a náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje žalobcu, ktorý nemôže vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko žalobca neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvej inštancie preto z uvedeného dôvodu návrh v tejto časti správne zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Žalobca tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal; uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení žalobcu. Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie, kedy strana obracajúca sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť, a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných žalobcov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre všetkých a žalobca nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor všetkých ostatných. Žalobca preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci. 14. Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie vysporiadal a závery ktoré prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Žalobca neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvej inštancie a ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie , nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a význam. 15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku potvrdil. 16. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava III (súdu prvej inštancie) sp.zn. 43C 71/2012 zo dňa 09.07.2015. 17. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť, aby v lehote 15 dní od doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- Eur podľa Položky 7a a poznámky č. 3 v spojení s § 6 ods. 2 Sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb. zákona o súdnych poplatkoch. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, bola do sadzobníka vložená novelou vykonanou zák. č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.10.2012. Touto novelou bolo tiež zrušené ust. § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradným postupom. Takéto súdne konanie teda nie je od 01.10.2012 oslobodené od súdnych poplatkov. Pre posúdenie správnosti vyrubenia súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku v tejto veci je podstatné ust. § 6 ods. 2 ZoSP, z ktorého je zrejmé, že ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej, a povinnosť platiť poplatok je závislá od právnej úpravy platnej a účinnej v čase, kedy bol poplatkový úkon urobený. To znamená, že žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podal do 30.09.2012. Následne súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nakoľko odvolacie konanie začalo podaním odvolania proti rozsudku zo dňa 26.02.2015 č.k. 43C 71/2012-72 až dňa 06.07.2015, t.j. za účinnosti ZoSP v znení zák. č. 286/2012 Z.z., žalobcovi ako odvolateľovi žalobcovi poplatkového úkonu - odvolania) vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- Eur. Záverom odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol, že rovnaký právny názor konštatoval Krajský súd v Bratislave aj v konaniach 6Co 75/2014, 14Co 28/2015 či 6Co 52/2014. 18. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť bez náhrady. Súdu prvej inštancie vytkol, že v uznesení absentuje jedna z podstatných náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola žalobcovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenými v rozsudku zo dňa 29.03.2007, sp.zn. 4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak zákon č. 71/1992 Zb. ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb. záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka". V ďalšom poukázal na dôvodovú správu k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch, podľa ktorého v čl. II bod 3 sa žaloby budú spoplatňovať podľa položky č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov s tým, že z pozmeňovacích návrhov poslancov F. W., T. Z., X. X.F. F. Y. N. vyplýva, že v nadväznosti na zrušenie vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa navrhuje zaviesť paušálny súdny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20,- Eur, čím sa čiastočne zohľadňuje účel vládneho návrhu zákona (opatrenia na strane príjmovej časti štátneho rozpočtu) a súčasne sa zlepšuje v porovnaní s vládnym návrhom prístup k spravodlivosti v týchto veciach, nakoľko sa nebude vyberať poplatok podľa percentuálnej sadzby, ale ako paušálny poplatok, ktorý je podstatne nižší. Záverom podotkol, že žaloba bola v danej veci podaná na súd pred 01.10.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch treba na žalobcom podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.09.2012, kedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. 19. Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska tohto odvolania proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09.07.2015, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 20. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. 21. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. 22. Zákonom č. 621/2005 Z.z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01.01.2006. Zákonom č. 621/2005 Z.z s účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z.z., s účinnosťou od 01.10.2012 s tým, že za podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20,- Eur (položka č. 7a sadzobníka; od 01.10.2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012 (§ 18ca zákona). 23. V súdenej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 27.09.2012 domáhal náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., o návrhu ktorom bolo rozsudkom zo dňa 26.02.2015 č.k. 43C 71/2012-72 súdom prvej inštancie rozhodnuté. Proti tomuto rozsudku (rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 43C 71/2012-72 zo dňa 26.02.2015) podal žalobca odvolanie, a to elektronicky dňa 06.07.2015. 24. Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 01.10.2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania poplatkového úkonu. Ak teda podal žalobca odvolanie po 01.10.2012 vznikla mu povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je v rovnakej sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01.10.2012). 25. Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia súdenej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie konania, keďže zákonodarca rozlišuje medzi žalobou, odvolaním, dovolaním, podania ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi, nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. 26. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca vo svojom odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke žalobcu, že napadnuté uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva strany sporu na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych poplatkov. 27. Ak súd prvej inštancie zaviazal žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku podané dňa 06.07.2015 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava III (súdu prvej inštancie) č.k. 43C 71/2012 zo dňa 09.07.2015 ako vecne správne potvrdil. 28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).