Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/296/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313229591 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1313229591.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a sudcov Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci navrhovateľa AKUS, a.s., Miletičova 23, Bratislava, IČO: 36 617 946, práv. zast. Consilior Iuris s.r.o., advokátska kancelária, Miletičova 23, Bratislava, IČO: 47 231 157, proti odporcovi Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, práv. zast. JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 36 866 598 o náhradu škody a o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 24Cb 155/2013-210 zo dňa 14.7.2015, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 24Cb 155/2013-210 zo dňa 14.7.2015 p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov odvolacieho konania v sume 29,99 EUR, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že návrh zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi, k rukám jeho právneho zástupcu, náhradu trov konania v sume 358,39 EUR, ktoré predstavovali trovy právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd najskôr rozhodol, že odporca zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil navrhovateľovi porušením povinnosti ponúknuť mu na odkúpenie pohľadávky, vyplývajúcej z čl. VI bod 6.3 Rámcovej zmluvy zo dňa 17.6.2002. Navrhovateľ mal za to, že nebolo potrebné presné vyčíslenie náhrady škody, a preto navrhoval, aby sú rozsudkom rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť náhradu škody v sume určenej súdom na základe dokazovania a pre prípad, že by sa súd s uvedenom argumentáciou nestotožnil, navrhol náhradu škody v sume 165,- EUR. Svoj návrh odôvodnil tým, že jeho právny predchodca, spoločnosť Credit Management Agency, a.s. uzavrela s odporcom dňa 17.6.2002 Rámcovú mandátnu zmluvu, ktorej predmetom bola správa pohľadávok odporcu, teda činnosť smerujúca k vyrovnaniu pohľadávok mimosúdnou i súdnou cestou. V zmysle ustanovení zmluvy boli práva a povinnosti mandatára prevedené na spoločnosť Credit Clearing Center, a.s., o čom mali svedčiť aj dodatky k zmluve. Mandant sa zmluvou zaviazal, že ju i jednotlivé mandátne zmluvy nevypovie v lehote troch rokov od ich uzavretia a v prípade vypovedania po uplynutí tejto lehoty môže mandatár odkúpiť pohľadávky za cenu ponuky tretej osoby alebo za cenu dohodnutú s mandantom, a to v lehote určenej v ponuke zaslanej mandantom, pričom skončenie tejto lehoty nemohlo predchádzať uplynutiu výpovednej doby. Navrhovateľ uviedol, že odporca rámcovú zmluvu i jednotlivé mandátne zmluvy vypovedal výpoveďou zo dňa 27.3.2009, doručenou druhej strane dňa 30.3.2009. Dohodou o postúpení práv zo dňa 10.8.2012 boli všetky práva založené týmito zmluvami postúpené na navrhovateľa. Napriek jeho právu na odkúpenie pohľadávok mu ich odporca napriek viacerým výzvam neponúkol, čím podľa navrhovateľa porušil svoju povinnosť zo zmluvy a navrhovateľovi tak vzniklo právo na zaplatenie provízie vo výške 45% z vymoženej sumy do uplynutia lehoty na odkúpenie pohľadávok, ale nakoľko navrhovateľ nevedel aké pohľadávky a v akej výške boli odporcom vymožené, nevedel ani vyčísliť presnú výšku provízie a ani výšku vzniknutej škody, ktorú si návrhom uplatňoval, pretože navrhovateľ mal za to, že predmetným porušením povinností mu vznikla aj škoda vo výške pohľadávok, ktoré už neboli spôsobilé na postúpenie. Navrhovateľ tiež poukázal na to, že Rámcová mandátna zmluva bola uzavretá podľa ustanovení ObZ, a preto je potrebné posudzovať náhradu škody podľa § 373 a nasl. ObZ. Zároveň zastával názor, že boli splnené všetky predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti za škodu, ktorej výška mala vyplynúť až zo samotného dokazovania. Návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku odôvodnil navrhovateľ tým, že právna teória v prípade zložitého a nákladného dokazovania výšky škody umožňuje rozhodnutie týmto spôsobom bez uvedenia výšky nároku. Odporca navrhol návrh zamietnuť z dôvodu, že s ním v celom rozsahu nesúhlasil a podľa neho zo zmluvy nevyplývalo právo mandatára na odkúpenie pohľadávok, ani právo na predloženie akejkoľvek ponuky a z dôvodu, že zmluva neobsahovala zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy. Odporca uviedol, že do prijatia dodatku č. 4 bolo v predmetnom článku VI bod 6.3 rámcovej zmluvy uvedené ,,má právo odkúpiť“ čo bolo dodatkom č. 4 zmenené na ,,môže odkúpiť“. Na základe toho mal odporca za to, že uvedeným sa jednoznačne stanovilo, že mandatár nemal výslovné právo na postúpenie pohľadávok, ale záležalo to od prípadnej dohody medzi mandantom a mandatárom, a teda nedošlo k porušeniu navrhovateľom uvedenej povinnosti, ktorá v podstate vôbec neexistovala. Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie najmä oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to s rámcovou mandátnou zmluvou a jej dodatkami, súvisiacou korešpondenciou a dohodou o postúpení práv. Na základe dokazovaním zisteného skutkového stavu a príslušných ustanovení ObZ dospel k záveru, že nebolo možné návrhu vyhovieť, čo odôvodnil tým, že sa plne stotožnil s obranou odporcu ako aj s jeho tvrdením, že dohoda v rámcovej zmluve nebola zmluvou o budúcej zmluve, pretože neobsahovala podstatné náležitosti ustanovené pre tento typ zmluvy. Poukázal na ustanovenie § 269 ods. 2 ObZ, z ktorého vyplýva, že pokiaľ strany uzatvárajú určitý typ zmluvy upravený v ObZ, nemusia si podrobne dohodnúť všetky práva a povinnosti, pretože základná a spravodlivá úprava vzťahu je obsiahnutá už priamo v zákone. Pokiaľ by však uzatvárali inú, nepomenovanú zmluvu, museli by dbať na to, aby si jasne vymedzili svoje práva a povinnosti. Súd poukázal na to, že ustanovenie zmluvy, od ktorého navrhovateľ odvodzoval svoj nárok, bolo úplne neurčité. Vzhľadom na mesačnú výpovednú dobu a skutočnosť, že navrhovateľ spravoval obrovské množstvo pohľadávok odporcu, nedalo sa reálne očakávať, že niekto iný vôbec predloží serióznu a záväznú ponuku s konkrétnou cenou. So skutočností uvedených účastníkmi bolo súdu zrejmé, že pohľadávky sa mohli navrhovateľovi predať, len ak by sa mandant a mandatár dohodli na cene. V zmluve však žiadna povinnosť odporcu predať svoje pohľadávky alebo ich záväzne ponúknuť nebola dohodnutá. Skonštatoval, že argumentácia navrhovateľa, že by nebolo logické v zmluve dohadovať len možnosť odkúpiť pohľadávku, je správna, no nemohla ovplyvniť rozhodnutie súdu, nakoľko v praxi sa vyskytuje množstvo zmlúv obsahujúcich veľa zmluvných ustanovení, z ktorých však nevyplývajú žiadne práva a povinnosti a mnohokrát majú len vysvetľovací charakter alebo sú základom budúcich sporov. Na záver súd poukázal na to, že v ObZ nie je žiadna úprava predkupného práva, na ktorú sa navrhovateľ a Credit Clearing Center, a.s. v dohode o postúpení práv odvolávali. Predkupné právo je upravené len v OZ ako vedľajšie dojednanie pri kúpnej zmluve, z čoho vyplýva, že na navrhovateľa nemohlo prejsť žiadne predkupné právo, pretože ani nikdy neexistovalo. Ani z ustanovení ObZ o mandátnej zmluve nevplývajú žiadne práva alebo povinnosti týkajúce sa zariaďovanej záležitosti, ktoré by mohli ovplyvniť navrhovateľom uplatnený nárok. Záverom skonštatoval, že nakoľko na základe uvedeného, nebol splnený už prvý, základný predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 373 ObZ, rozhodol o celom uplatnenom nároku, a teda nie len medzitýmnym rozsudkom o jeho základe. Nakoľko odporca mal vo veci plný úspech o trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie, ktorým napadol rozsudok v celom rozsahu z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O.s.p.. Napadnutý rozsudok považoval za zmätočný, keď na jednej strane súd skonštatoval, že z ustanovenia rámcovej mandátnej zmluvy nevyplývala žiadna povinnosť žalovaného a na druhej strane, že predmetné ustanovenie je neplatné pre neurčitosť. Uviedol, že odôvodnenie súdu pokladá za absolútne nepresvedčivé a nedostatočné, pretože z neho nebolo možné jednoznačne určiť, či súd považoval predmetné ustanovenie rámcovej mandátnej zmluvy za neplatné alebo za také, z ktorého nevyplývala pre žalovaného žiadna povinnosť. Z uvedeného navrhovateľ vyvodil, že súd dostatočne neskúmal obsah predmetného ustanovenia a zároveň bez toho, aby v prvom rade skúmal vôľu zmluvných strán, bez relevantnej argumentácie dospel k rôznym alternatívam, na základe čoho navrhovateľ nedostal jednoznačnú odpoveď na svoj základný argument v konaní a došlo tak k naplneniu uvedených odvolacích dôvodov. Navrhovateľ mal za to, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a nezodpovedajúci požiadavke presvedčivosti súdnych rozhodnutí, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 117/07 zo dňa 4.2.2009, v ktorom sa uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na rozhodnutie, ktorého dôvody vydania sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny. Ďalej navrhovateľ uviedol, že obsah predmetnej zmluvy a jej dodatkov bol zmluvnými stranami starostlivo vykontrahovaný, a preto nesúhlasil s tvrdením súdu, že z predmetného ustanovenia zmluvy pre zmluvné strany nevyplývajú žiadne práva a povinnosti. Navrhovateľ poukázal na to, že aj v zmysle európskych iniciatív je potrebné preferovať spoločnú vôľu strán za súčasnej pozornosti slovného znenia vykladaného textu, pričom vôľa zmluvných strán sa môže od neho odchyľovať, čo podľa navrhovateľa zodpovedá aj úprave výkladu prejavu vôle v § 266 ObZ a okrem toho vždy je potrebné uprednostniť platnosť právneho úkonu pred jeho neplatnosťou. Ak mal súd za to, že ustanovenie zmluvy malo byť neplatné pre neurčitosť, nemohol tak vyhlásiť pred tým, ako starostlivo, v primeranej lehote posúdil jeho obsah, k čomu však v tomto prípade podľa navrhovateľa nedošlo. Navrhovateľ tiež namietal, že súd vôbec nevzal do úvahy a nevysporiadal sa s jeho dôkazom o obchodnej praxi medzi jeho právnym predchodcom a odporcom, na základe ktorej bolo možné usúdiť, že už v čase trvania rámcovej zmluvy dochádzalo nielen k správe pohľadávok odporcu, ale aj k ich odkúpeniu, pričom uvedená prax sa vyznačovala exkluzivitou navrhovateľa pri práve a odkupovaní pohľadávok. Navrhovateľ sa nestotožnil ani s odkazom súdu na mesačnú výpovednú dobu, pretože toto tvrdenie podľa neho nemá právnu relevanciu, keďže v zmysle čl. 6.3 zmluvy, lehota na odkúpenie pohľadávok nemohla byť kratšia ako výpovedná doba, čiže musela byť dlhšia ako jeden mesiac. Tiež nesúhlasil ani s argumentom súdu o cene za odkúpenie pohľadávok z dôvodu, že v tomto smere išlo tiež o exkluzivitu navrhovateľa pri správe a odkupovaní pohľadávok. Na základe uvedeného mal navrhovateľ za to, že napadnutý rozsudok bol svojvoľný a spočíval v nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko nebolo aplikované správne ustanovenie, a to § 266 ObZ. Na záver odvolania navrhovateľ dodal, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal ani nevysporiadal s nárokom na vyplatenie provízie uplatneným v návrhu. S poukazom na uvedené preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca. Uviedol, že odvolanie navrhovateľa považuje za nedôvodné a s právnymi a skutkovými závermi súdu prvého stupňa sa plne stotožnil, nakoľko súd jednoznačne zdôvodnil svoj právny záver o neexistencií povinnosti odporcu ponúknuť pohľadávky a práva navrhovateľa na ich odkúpenie. K námietke navrhovateľa, že súd sa nezaoberal obchodnou praxou medzi spoločnosťou Credit Clearing Center, a.s. a odporcom pri postupovaní pohľadávok, odporca uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že táto prax akokoľvek súvisela s posudzovaným článkom zmluvy. To že došlo k postúpeniu pohľadávok bolo podľa odporcu len dôsledkom toho, že medzi uvedenou spoločnosťou a navrhovateľom bola uzavretá dohoda o postúpení určitých pohľadávok. K tvrdeniu navrhovateľa, že súd sa nezaoberal jeho uplatneným nárokom na vyplatenie provízie odporca poukázal na účelovosť tohto tvrdenia, pretože z obsahu návrhu bolo zrejmé, že žiadne takéto právo si navrhovateľ neuplatnil, čo vyplývalo aj z označenia návrhu ako ,,návrhu na náhradu škody“ a podobne aj zo znenia petitu. Odporca mal za to, že navrhovateľ neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno ohľadom skutočností potrebných pre úspešné domáhanie sa náhrady škody, a to okolnosti vzniku škody, existencie príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody a výšky škody. Uvedené by podľa odporcu odôvodňovalo zamietnutie žaloby aj v prípade, keby naozaj došlo z jeho strany k porušeniu povinností. Ďalej odporca uviedol, že navrhovateľ v konaní uplatňoval pohľadávku z titulu náhrady škody, avšak postúpenie tejto údajnej pohľadávky nebolo odporcovi postupcom oznámené a za takéto preukázanie nemožno považovať predloženie fotokópie zmluvy navrhovateľom, pričom jej pravosť bola medzi účastníkmi konania sporná. Naviac uviedol, že k dohode o postúpení nebol uzatvorený dodatok o cene, čo je jednou z podmienok platnosti dohody. Navrhovateľ síce tvrdil, že tento dodatok uzatvorený bol, ale nenavrhol na preukázanie vykonať žiadne dokazovanie. K tvrdeniu navrhovateľa, že dohoda o postúpení práv zo dňa 10.8.2012 nebola zmluvou o postúpení pohľadávok ale zmluvou, ktorou navrhovateľ vstúpil do práv a povinností z Rámcovej mandátnej zmluvy, odporca uviedol, že účastníctvo v zmluvnom vzťahu nemožno previesť bez súhlasu všetkých účastníkov zmluvy. Bez súhlasu druhého účastníka v postavení dlžníka možno previesť len pohľadávku a aj to len v prípade, že to nevylučuje zákon alebo dohoda s dlžníkom. Bez súhlasu dlžníka nemožno prevziať dlh, a preto mal odporca za to, že navrhovateľ nemohol uzatvoriť vyššie uvedenú zmluvu. Preto odporca považoval za potrebné zdôrazniť, že predmetná dohoda o postúpení práv nie je platná, pretože neobsahovala dohodu o výške odplaty. Na základe uvedeného odporca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a v podrobnostiach odkazuje v celom rozsahu na jeho odôvodnenie. K odvolaniu navrhovateľa odvolací súd dodáva, že navrhovateľ si nesprávne vyložil čl. VI bod 6.3 zmluvy v znení dodatku č. 4 tak, že odporca mu mal ponúknuť pohľadávky na odkúpenie. V zmluve, resp. jej dodatku sa však uvádzalo, že odporca tak len mohol urobiť, a preto z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti, keď neponúkol navrhovateľovi pohľadávky na odkúpenie. Preto všetky tvrdenia navrhovateľa uvedené v odvolaní a týkajúce sa uplatňovania nároku na náhradu škody a spochybňujúce závery súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za nedôvodné. K námietke odporcu, že súd prvého stupňa sa nezaoberal jeho uplatneným nárokom na vyplatenie provízie, odvolací súd uvádza, že v tomto smere sa stotožnil s vyjadrením odporcu, nakoľko predmetom konania nebol nárok na províziu ale uplatňovanie nároku na náhradu škody. Odvolací súd dospel preto k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a správne právne posúdil zistený skutkový stav veci. Preto Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu odvolací súd priznal úspešnému odporcovi, ktorému v tomto konaní vznikli trovy len na nákladoch právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 16,60 EUR + režijný paušál v sume 8,39 EUR + 20% DPH v sume 5,- EUR / § 10 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z.z. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na výkon rozhodnutia podľa osobitného predpisu.