Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/141/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313229591 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Janečková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313229591.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a sudcov Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu AKUS, a.s., Miletičova 23, Bratislava, IČO: 36 617 946, práv. zast. Consilior Iuris s.r.o., Radlinského 51, Bratislava, proti žalovanému Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, práv. zast. JUDr. Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Žilinská cesta 130, Piešťany, IČO: 36 866 598 o náhradu škody a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 24Cb 155/2013-210 zo dňa 14.7.2015, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 24Cb 155/2013-210 zo dňa 14.7.2015 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 24Cb 155/2013-210 zo dňa 14.7.2015 rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému, k rukám jeho právneho zástupcu, náhradu trov konania v sume 358,39 EUR, ktoré predstavovali trovy právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd najskôr rozhodol, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil žalobcovi porušením povinnosti ponúknuť mu na odkúpenie pohľadávky, vyplývajúce z čl. VI bod 6.3 Rámcovej zmluvy zo dňa 17.6.2002. Svoj návrh odôvodnil žalobca tým, že jeho právny predchodca, spoločnosť Credit Management Agency, a.s. uzavrela so žalovaným dňa 17.6.2002 Rámcovú mandátnu zmluvu, ktorej predmetom bola správa pohľadávok žalovaného, teda činnosť smerujúca k vyrovnaniu pohľadávok mimosúdnou i súdnou cestou. V zmysle ustanovení zmluvy boli práva a povinnosti mandatára prevedené na spoločnosť Credit Clearing Center, a.s., o čom mali svedčiť aj dodatky k zmluve. Mandant sa zmluvou zaviazal, že ju i jednotlivé mandátne zmluvy nevypovie v lehote troch rokov od ich uzavretia a v prípade vypovedania po uplynutí tejto lehoty môže mandatár odkúpiť pohľadávky za cenu ponuky tretej osoby alebo za cenu dohodnutú s mandantom, a to v lehote určenej v ponuke zaslanej mandantom, pričom skončenie tejto lehoty nemohlo predchádzať uplynutiu výpovednej doby. Žalobca uviedol, že žalovaný rámcovú zmluvu i jednotlivé mandátne zmluvy vypovedal výpoveďou zo dňa 27.3.2009, doručenou druhej strane dňa 30.3.2009. Dohodou o postúpení práv zo dňa 10.8.2012 boli všetky práva založené týmito zmluvami postúpené na žalobcu. Napriek jeho právu na odkúpenie pohľadávok mu ich žalovaný napriek viacerým výzvam neponúkol, čím podľa žalobcu porušil svoju povinnosť zo zmluvy a žalobcovi tak vzniklo právo na zaplatenie provízie vo výške 45% z vymoženej sumy do uplynutia lehoty na odkúpenie pohľadávok, ale nakoľko žalobca nevedel aké pohľadávky a v akej výške boli žalovaným vymožené, nevedel ani vyčísliť presnú výšku provízie a ani výšku vzniknutej škody, ktorú si návrhom uplatňoval, pretože žalobca mal za to, že predmetným porušením povinností mu vznikla aj škoda vo výške pohľadávok, ktoré už neboli spôsobilé na postúpenie. Žalovaný navrhol návrh zamietnuť z dôvodu, že s ním v celom rozsahu nesúhlasil a podľa neho zo zmluvy nevyplývalo právo mandatára na odkúpenie pohľadávok, ani právo na predloženie akejkoľvek ponuky a z dôvodu, že zmluva neobsahovala zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy. Žalovaný uviedol, že do prijatia dodatku č. 4 bolo v predmetnom článku VI bod 6.3 rámcovej zmluvy uvedené ,,má právo odkúpiť“ čo bolo dodatkom č. 4 zmenené na ,,môže odkúpiť“. Na základe toho mal žalovaný za to, že uvedeným sa jednoznačne stanovilo, že mandatár nemal výslovné právo na postúpenie pohľadávok, ale záležalo to od prípadnej dohody medzi mandantom a mandatárom, a teda nedošlo k porušeniu navrhovateľom uvedenej povinnosti, ktorá v podstate vôbec neexistovala. Súd prvej inštancie na základe dokazovaním zisteného skutkového stavu a príslušných ustanovení ObZ dospel k záveru, že nebolo možné návrhu vyhovieť, čo odôvodnil tým, že sa plne stotožnil s obranou žalovaného ako aj s jeho tvrdením, že dohoda v rámcovej zmluve nebola zmluvou o budúcej zmluve, pretože neobsahovala podstatné náležitosti ustanovené pre tento typ zmluvy. Poukázal na ustanovenie § 269 ods. 2 ObZ, z ktorého vyplýva, že pokiaľ strany uzatvárajú určitý typ zmluvy upravený v ObZ, nemusia si podrobne dohodnúť všetky práva a povinnosti, pretože základná a spravodlivá úprava vzťahu je obsiahnutá už priamo v zákone. Pokiaľ by však uzatvárali inú, nepomenovanú zmluvu, museli by dbať na to, aby si jasne vymedzili svoje práva a povinnosti. Súd poukázal na to, že ustanovenie zmluvy, od ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok, bolo úplne neurčité. Vzhľadom na mesačnú výpovednú dobu a skutočnosť, že žalobca spravoval obrovské množstvo pohľadávok žalovaného, nedalo sa reálne očakávať, že niekto iný vôbec predloží serióznu a záväznú ponuku s konkrétnou cenou. Zo skutočností uvedených účastníkmi bolo súdu zrejmé, že pohľadávky sa mohli žalobcovi predať, len ak by sa mandant a mandatár dohodli na cene. V zmluve však žiadna povinnosť žalovaného predať svoje pohľadávky alebo ich záväzne ponúknuť nebola dohodnutá. Skonštatoval, že argumentácia žalobcu, že by nebolo logické v zmluve dohadovať len možnosť odkúpiť pohľadávku, je správna, no nemohla ovplyvniť rozhodnutie súdu, nakoľko v praxi sa vyskytuje množstvo zmlúv obsahujúcich veľa zmluvných ustanovení, z ktorých však nevyplývajú žiadne práva a povinnosti a mnohokrát majú len vysvetľovací charakter alebo sú základom budúcich sporov. Na záver súd poukázal na to, že v ObZ nie je žiadna úprava predkupného práva, na ktorú sa žalobca a Credit Clearing Center, a.s. v dohode o postúpení práv odvolávali. Predkupné právo je upravené len v OZ ako vedľajšie dojednanie pri kúpnej zmluve, z čoho vyplýva, že na žalobcu nemohlo prejsť žiadne predkupné právo, pretože ani nikdy neexistovalo. Ani z ustanovení ObZ o mandátnej zmluve nevplývajú žiadne práva alebo povinnosti týkajúce sa zariaďovanej záležitosti, ktoré by mohli ovplyvniť žalobcom uplatnený nárok. Záverom skonštatoval, že nakoľko na základe uvedeného, nebol splnený už prvý, základný predpoklad zodpovednosti za škodu podľa § 373 ObZ, rozhodol o celom uplatnenom nároku, a teda nie len medzitýmnym rozsudkom o jeho základe. Nakoľko žalovaný mal vo veci plný úspech o trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. 2. Na základe žalobcom podaného odvolania Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3Cob/296/2015-233 z 8.júna 2016 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd konštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku a v podrobnostiach odkázal v celom rozsahu na odôvodnenie napadnutého rozsudku. K odvolaniu žalobcu odvolací súd dodal, že žalobca si nesprávne vyložil čl. VI bod 6.3 zmluvy v znení dodatku č. 4 tak, že odporca mu mal ponúknuť pohľadávky na odkúpenie. V zmluve, resp. jej dodatku sa však uvádzalo, že žalovaný tak len mohol urobiť, a preto z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti, keď neponúkol žalobcovi pohľadávky na odkúpenie. Preto všetky tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní a týkajúce sa uplatňovania nároku na náhradu škody a spochybňujúce závery súdu prvého stupňa považoval odvolací súd za nedôvodné. K námietke žalovaného, že súd prvého stupňa sa nezaoberal jeho uplatneným nárokom na vyplatenie provízie, odvolací súd uviedol, že v tomto smere sa stotožnil s vyjadrením žalovaného, nakoľko predmetom konania nebol nárok na províziu ale uplatňovanie nároku na náhradu škody. Odvolací súd dospel preto k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a správne právne posúdil zistený skutkový stav veci. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu odvolací súd priznal úspešnému žalovanému, ktorému v tomto konaní vznikli trovy len na nákladoch právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby (vyjadrenie k odvolaniu) v sume 16,60 EUR + režijný paušál v sume 8,39 EUR + 20% DPH v sume 5,- EUR / § 10 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z.z. 3. Na základe žalobcom podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 8.júna 2016 č.k. 3Cob/296/2015-233 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V zrušujúcom uznesení najvyšší súd uviedol, že podstatou práva na spravodlivý proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym prostriedkom. Konštatoval, že integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonom zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Najvyšší súd vytkol odvolaciemu súdu, že v napadnutom rozsudku neuviedol ako sa vysporiadal s relevantnými odvolacími námietkami žalobcu. Konštatoval, že stručný odkaz na skutkové a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je nedostatočné a nespĺňa ods. kritéria stanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. pre preskúmateľný, zrozumiteľný a riadne odôvodnený rozsudok. So zreteľom na uvedené dospel k záveru, že dovolacia námietka žalobcu je daná. 4. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 5. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 C.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 6. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a to z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vzhľadom na zásadu hospodárnosti nepovažuje za potrebné opakovať a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 C.s.p. potvrdil. Podľa § 79 ods. 2 O.s.p. účinného v čase konania pred súdom prvej inštancie, navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej ujmy. Podľa § 101 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 O.s.p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 8. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázané ním tvrdených skutočností. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ak by aj z čl. VI. bod 6.3. rámcovej mandátnej zmluvy vyplynula povinnosť žalovaného ponúknuť žalobcovi pohľadávky, na ktoré sa vzťahuje výpoveď, z dohodnutého spôsobu určenia ceny, ktorý je nekonkrétny, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu aj keby žalovaný zmluvnú povinnosť porušil, pomerne vyčísliť výšky náhrady škody, teda výšku zisku, ktorý mohol žalobca dosiahnuť ako by žalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť. Podľa čl. VI. bod 6.3. rámcovej mandátnej zmluvy mohol mandatár odkúpiť pohľadávku za cenu ponuky tretej osoby alebo za cenu dohodnutú s mandantom. Nakoľko účastníci pre určenie ceny nedohodli žiadne kritéria, ponuka či zo strany tretej osoby alebo mandanta mohla byť určená takou sumou, s ktorou žalobca musel súhlasiť a odpredaj by sa vôbec nezrealizoval, pričom vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek kritéria pre stanovenie ceny ponúknutej pohľadávky bolo by takmer nemožné určiť akú sumu mala ponuka predstavovať, aby mandatant splnil povinnosť, ktorá mu podľa žalobcu vyplýva z čl. VI. 6.3. zmluvy. So zreteľom na uvedené sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, ktorý považoval predposlednú vetu čl. VI. bod 6.3. zmluvy za neplatnú v zmysle § 37 Obč. zák.. Nakoľko právo na províziu v zmysle čl. VI. bod 6.3. posledná veta, vyplatenia ktorej sa žalobca domáha, súvisí s ustanovením, ktoré aj odvolací súd považuje za neplatné pre nejasnosť, odvolací súd dospel k záveru, že právo na províziu nemožno žalobcovi priznať. 9. Žalovaný bol v odvolacom aj dovolacom konaní úspešný, odvolací súd mu preto podľa 396 ods. 1, 453 ods. 3, 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie koní, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).