Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/259/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314210466 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1314210466.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a členov senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a Mgr. Patrície Železníkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti O. I., nar. XX.X.XXXX a H. I. nar. X.X.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava deti rodičov: matka - K.. J. I., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom O. XX, XXX XX D., zastúpená Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátkou, so sídlom Trenčianska 17, 821 09 Bratislava, a otec - X.. O. I., nar. X.X.XXXX, trvale bytom K. XXXX/XX, XXX XX N., zastúpený Niku&partners, s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 51, 811 04 Bratislava, o návrhu matky na zvýšenie výživného, tvorbu úspor, a o návrhu otca na zmenu zastupovania a spravovania majetku maloletých detí a zrušenia zákazu styku, na odvolanie matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 31.03.2015, č.k. 37P/191/2014-355, jednohlasne (pomerom hlasov 3: 0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa vo výroku o zvýšení výživného, zročného výživného a určenia výživného na tvorbu úspor p o t v r d z u j e . Rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým zamietol návrh otca na zrušenie zákazu styku a o zmenu zastupovania maloletých detí a spravovania ich majetku s a z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 31.03.2015, č.k. 37P/191/2014-355, zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na maloletú O. I., nar. XX.XX.XXXX zo sumy XXX,XX Eura mesačne na sumu XXX Eur mesačne, na maloletú H. I. nar. XX.XX.XXXX zo sumy XXX,XX Eura mesačne na sumu XXX Eur mesačne od 18.09.2013, ktoré je otec povinný uhrádzať vždy do 15. dňa v mesiaci k rukám matky. Zročné výživné za obdobie od 18.09.2013 do 31.03.2015 na maloletú O. I. v sume X XXX,XX Eura a na maloletú H. I. v sume X XXX,XX Eura povolil otcovi splácať na každé z detí po XXX Eur mesačných splátkach spolu s bežným výživným od 01.04.2015, pod stratou výhody splátok k rukám matky. Titulom tvorby úspor určil otcovi povinnosť prispievať sumou XX Eur mesačne na každé dieťa, počnúc dňom rozhodnutia, na ich osobitný účet, ktorý je matka povinná zriadiť a otcovi oznámiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol, týmto rozsudkom zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 41C/79/2006-112 zo dňa 27.11.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3Co/68/07-149 zo dňa 05.06.2008, vo výroku o výživnom na maloleté deti. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa takto rozhodol, keď na základe vykonaného dokazovania zameraného na zistenie odôvodnených potrieb maloletých detí, ako aj zárobkových možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, s následnou väzbou na vyhodnotenie zmeny pomerov od posledného rozhodnutia o výživnom dospel k záveru, že návrh matky na zvýšenie výživného je čiastočne dôvodný. Zmenu pomerov súd prvého stupňa zistil predovšetkým na strane maloletých detí v zmysle podstatného zvýšenia ich odôvodnených potrieb, keďže od posledného rozhodnutia o výživnom uplynula doba 6 rokov. Náklady maloletých detí vzrástli jednak ich vekom, štúdiom, zmenil sa charakter ich výdavkov, keďže obe maloleté deti navštevujú strednú školu, vyrástli, venujú sa rôznym aktivitám, jazde na koni, tanečnej, majú doučovania, navštevujú zubára. Súd prvého stupňa matkou vyčíslené priemerné mesačné výdavky na maloletú O. v sume XXX,XX,-Eur a na maloletú H. v sume XXX,XX,- Eur neuznal, v uvedených výškach ich považoval za nepreukázané a nadsadené. Zmenu pomerov mal preukázanú aj na strane otca, ktorý zmenil svoj osobný stav, oženil sa, bol zamestnaný v H. I. s.r.o., so základnou mzdou XXXX,XX Eur mesačne, zakúpil si pozemok, vzal si hypotekárny úver a staval rodinný dom. Na strane matky vzal do úvahy jej príjem, vlastníctvo k nehnuteľnosti, s konštatovaním, že matka sa vzdala dedičstva v prospech svojej matky. Takto zvýšené výživné prvostupňový súd považoval za primerané odôvodneným a v konaní preukázaným potrebám oboch maloletých detí, vo veku necelých XX r. a XX r., ktoré majú rôzne záľuby a aktivity, ako aj zárobkovým a majetkovým schopnostiam a možnostiam otca. Výživné zvýšil od podania návrhu matky, nemajúc matkou preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 77 ods. 1 Zákona o rodine pre priznanie zvýšenia výživného spätne. Do zročného výživného započítal platby, ktoré otec od 10/2014 nad rámec určeného výživného platil, vyčíslené zročné výživné otcovi povolil splácať podľa § 160 ods. 1 O.s.p.. V danom prípad ustálil slnenie podmienok ustanovenia § 63 ods. 3 Zákona o rodine a v prospech maloletých detí rozhodol aj o tvorbe úspor. Berúc do úvahy záujem maloletých detí ako prvoradé hľadisko, súd prvého stupňa návrhu otca na zrušenie zákazu styku nevyhovel. Vyjadril názor, že otec neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal zmenu vzťahov s maloletými deťmi, pričom styk s maloletými deťmi upraviť nežiadal, aj keď sa pôvodne domáhal zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti. Za preukázané u oboch maloletých detí mal, pretrvávanie strachu a obáv z otca. Uviedol, že nevzhliadol dôvod na zmenu posledného súdneho rozhodnutia o zákaze styku, keďže styk otca s maloletými deťmi bol zakázaný právoplatným rozsudkom zo dňa 08.08.2008 a zmena vo vzťahoch otca s maloletými deťmi nenastala žiadna. Prihliadol aj na skutočnosť, že odôvodnené podozrenie na neadekvátne správanie sa otca v spojení so znaleckým posudkom na obe maloleté deti, boli dostatočnými podkladmi pre uloženie pôvodného zákazu styku otca s deťmi, preto ani po oslobodzujúcom trestnom rozsudku otca súd nedospel k záveru, žeby stanovisko odborníkov, ktorí pri rozhodovaní súdu o zákaze styku posudzovali správanie sa maloletých detí po prežitom, nemali už byť podkladom pre rozhodovanie o zrušení zákazu styku otca s maloletými deťmi. Keďže zrušením zákazu styku by sa navodil právny stav neobmedzeného styku, a obe maloleté deti aktuálne aj naďalej vyjadrujú svoje obavy a strach z otca, súd prvého stupňa aj napriek vyjadreniam otca o tom, že niekoľko rokov deti nekontaktuje a nemá záujem ich traumatizovať, alebo poškodzovať dospel k záveru, že takýto návrh otca nie je v záujme maloletých detí. V danom prípade vyjadril potrebu prihliadnuť na následky prežitého obomi maloletými deťmi v nedávnej minulosti, ktoré u nich naďalej vyvolávajú pocity strachu z otca, v dôsledku čoho v rámci prevencie prijal takéto riešenie, ako efektívnu ochranu práv maloletých detí. Z dôvodu zamietnutia návrhu na zrušenie zákazu styku, s poukazom aj na ustanovenia § 24 ods. 1 a § 38 ods. 2 Zákona o rodine, zamietol aj návrh otca na zastupovanie oboch maloletých detí a spravovanie ich majetku obomi rodičmi. Vec právne posúdil podľa § 24 ods. 1, 3, § 25 ods. 1, 2, § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 63 ods. 3, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, Zák. o rodine. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie otec, ktorý svojim odvolaním napadol rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch. Napadnutý rozsudok v časti výrokov o výžinom navrhol zmeniť tak, že pri určenom výživnom na maloletú O. XXX Eur a na maloletú H. vo výške XXX Eur mesačne, bude povinný uhradiť vyčíslené zročné výživné v XX Eur mesačných splátkach na každé z detí s tým, že nebude zaviazaný na platenie výživného na tvorbu úspor, alternatívne, v prípade ponechania výživného na tvorbu úspor navrhol bežné výživné na maloletú O. určiť vo výške XXX Eur a na maloletú H.. vo výške XXX Eur mesačne, alternatívne navrhol rozsudok v tejto časti zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že matka výdavky maloletých detí v konaní predložila nedôsledne a ich vynaloženie riadne nezdokladovala, čím nepreukázala, z akých prostriedkov tak vysoké výdavky na maloleté deti hradí, keďže sú niekoľkokrát vyššie, ako je jej priemerný čistý mesačný príjem. Namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil okolnosť, prečo matka z prostriedkov, ktoré získala titulom vyporiadania BSM vyplatila svoji rodičom sumu XX.XXX Eur, ako aj to, že sa bez vážneho dôvodu vzdala majetkového prospechu, keď v rámci dedičského konania po poručiteľovi X.. S. P. uzavrela s ostatnými dedičmi dohodu o vzdaní sa dedičského podielu. Zdôraznil, že jeho majetkové pomery a majetkové pomery matky rovnaké nie sú, keďže matka jej vlastníčkou nehnuteľnosti a on spolu so svojou novou rodinou rieši bytovú otázku prostredníctvom úveru. Zdôraznil, že do uvedenej situácie sa nedostal svojou vinou, ale s námahou znáša dôsledky krivého obvinenia matky a ním spôsobeného nerovného postavenia pri rozvode a vyporiadania BSM. Namietal, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil výšku jeho priemerného mesačného príjmu, keď pre potreby zvýšenia výživného je treba vychádzať z jeho čistého priemerného príjmu predstavujúceho sumu XXXX,XX Eur mesačne ( a nie brutto X.XXX,XX Eur mesačne). Poukázal na jeho dobrovoľné platenie zvýšeného výživného od októbra 2014 a potvrdil, že súhlasil so zvýšením výživného tak, ako ich určil súd prvého stupňa, avšak nesúhlasil s tým, aby bol súčasne zaviazaný prispievať aj na výživné na tvorbu úspor, ktoré v danom prípade nemá podľa jeho názoru dostatočnú oporu v zákone. Takto určené výživné spolu s neprimerane vysokými splátkami zročného výživného predstavujú takmer polovicu jeho mesačného príjmu, pričom žiadal zohľadniť aj jeho výdavok vo výške XXX Eur mesačne na dopravu do zamestnania z Piešťan do Bratislavy. Vyjadril názor, že vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, súd mal a mohol sumu zročného výživného povoliť splácať v splátkach, rozložených na dobu 36 mesiacov. Poukázal na právnu vadu rozsudku v časti o výživnom na tvorbu úspor, ktoré ho súd zaviazal plniť dňom rozhodnutia, no matku súčasne zaviazal k oznámeniu čísla účtov maloletých detí a peňažného ústav v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Za arbitrárny považoval rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti jeho návrhu na zrušenie rozhodnutia o zákaze styku a návrhu, ktorým sa domáhal rovnocenného práva s matkou na zastupovanie maloletých detí a správu ich majetku. Mal za to, že uloženie zákazu styku rodiča s maloletým dieťaťom je natoľko vážnym zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, že takéto opatrenie je možné prijať iba pri starostlivom zvážení všetkých okolností. Poukázal na to, že súd rozhodol o zákaze jeho styku s maloletými deťmi za okolností a v čase, kedy bolo voči nemu na základe oznámení matky, vedené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania zločinu I.. Situácia sa však významným spôsobom zmenila po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III č.k. 46T 149/2006 zo dňa 26.08.2010, ktorým ho súd spod obžaloby oslobodil, keďže nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol ako obžalovaný stíhaný, a po uznesení Krajského súdu v Bratislave č.k. 4 To 44/2011 zo dňa 12.05.2011, ktorým bolo podľa ust. § 319 Tr.por. odvolanie okresného prokurátora zamietnuté a podľa ust. § 316 ods. 1 Tr.por. aj odvolanie UPSVaR Bratislava, ako opatrovníka poškodených maloletých detí. Vyjadrenia a závery Dr. F., na ktoré sa matka odvolávala a ktoré súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil považoval za nepodložené, prekračujúce odborné aj etické kompetencie. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa v tejto časti považoval za nepreskúmateľné, keď z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akými úvahami sa súd v tejto časti riadil, svoje rozhodnutie prijal bez opory v dokazovaní. Poukázal na vyhľadávaciu povinnosť súdu v konaniach týkajúcich sa maloletých detí a pokiaľ súd dôvodil, že on neuniesol dôkazné bremeno, nepreukázaním zmeny pomerov poznamenal, že jeho zákaz styku s maloletými deťmi trvá viac ako osem rokov, počas ktorých sa s maloletými deťmi nestretol a nekontaktoval. Vyjadril názor, že vzhľadom na všetky matkou vyvolané udalosti, nie sú maloleté deti schopné zaujať, ale ani povedať svoj vlastný názor a zobjektivizovať svoj postoj k obom rodičom. Súd v tejto časti odignoroval aj stanovisko kolízneho opatrovníka, ktorý ocenil jeho doterajší prístup k deťom, keď ich nekontaktuje, avšak vyjadril, že je potrebné, aby jeho kontakt s maloletými deťmi bol nadväzovaný postupne, citlivo s možným využitím odbornej intervencie. Mal za to, že nie je možné vychádzať z prezentovaného strachu maloletých detí z jeho osoby a ponechať zákaz styku ako prevenciu na efektívnu ochranu ich práv, keďže z trestného rozsudku vyplýva, že nebolo preukázané, že sa skutok, pre ktorý bol obžalovaný stal, a preto nie je zrejmé, o akej traume maloletých detí, ktorá má byť základom pre jeho rozhodnutie súd hovoril. Namietal, že súd neskúmal, čím bolo spôsobené, že maloleté deti naďalej verbálne deklarujú, že sa ho boja a majú obavy. Mal za to, že pri hľadaní najlepšieho záujmu maloletých detí je nevyhnutné, aby bola najprv správne stanovená príčina, lebo iba tak je možné posúdiť, ako je možné deťom pomôcť, prípadne pred čím ich je potrebné chrániť. Uviedol, že rešpektuje práva detí a je pripravený sa tak správať aj naďalej, no aktuálne nie je žiadny právny ani skutkový dôvod, kedy má každý vrátane súdu povinnosť hľadieť naňho ako na nevinného, aby súd ponechal opatrenie, zásadným spôsobom obmedzujúce výkon jeho rodičovských práv v platnosti iba preventívne. K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka, ktorá s dôvodmi uvedenými v odvolaní otca nesúhlasila a rozsudok súdu prvého stupňa považovala v podstatných častiach za vecne správny. Poukázala na obsah odvolania otca, smerujúci proti výrokom o výživnom, ktorým súd jeho návrhu na výšku výživného vyhovel a povolil mu zročné výživné splácať, napriek jeho vyhláseniu o možnosti zročné výživné zaplatiť naraz. S námietkou otca, že výživné bolo určené v neprimeranej výške súhlasila, ale s tým, že určená výška výživného je neprimerane nízka, nezodpovedajúca výdavkom na potreby maloletých detí, ani výkonu jej výlučnej osobnej starostlivosti o ne. Tvrdenia otca, že ho zvýšené výživné a tvorba úspor existenčne ohrozuje považovala vzhľadom na jeho príjmy a majetkové pomery za nehorázne. Uviedla, že otec sleduje výlučne svoje záujmy a svoju rodičovskú zodpovednosť sa snaží minimalizovať. Pokiaľ otec a nakoniec aj súd v odôvodnení namietajú nadsadené výdavky na maloleté deti mala za to, že tieto zodpovedajúce ich potrebám riadne preukázala, pričom súd okolnosť, že na zariadenie detských izieb v rozhodnom období vynaložila čiastku XXXX Eur ani nevyhodnotil. Tvrdila, že otec svoje zárobkové a majetkové pomery zahmlieval a súd klamal, keď tvrdil, že na predložených výpisoch z účtov nie je jeho mzda preto, lebo ju poberá v hotovosti, avšak z potvrdenia od zamestnávateľa vyplýva, že bola vyplácaná na účet. Z uvedeného je možné sa domnievať, že jeho príjem je vyplácaný na iné účty, ktoré súdu zatajil. Namietala neúčelné vynaložené výdavky na jeho prepravu do zamestnania vo výške XXX Eur mesačne, ako aj nákladné riešenie si bytovej otázky výstavbou rodinného domu. Argumenty otca ohľadom nemožnosti splácať zročné výživné a úspory, je treba považovať v rozpore s jeho vlastnými návrhmi, reálnymi príjmami a majetkovými pomermi. Uviedla, že otec sa doposiaľ o budúcnosť maloletých detí nijako nezaujímal a miesto úspor, či akejkoľvek ochoty podieľať sa na ich potrebách, iba výdavky maloletých detí spochybňoval, čím je možné z jeho postoja usúdiť, že v budúcnosti na mimoriadne výdavky detí prispievať nebude. Mala za to, že súd by mal vychádzať z vyhlásenia otca, že je schopný podieľať sa na výžive maloletých detí na O. vo výške XXX Eur a na H. vo výške XXX. Eur, a na túto sumu bežné výživné zvýšiť a súčasne ponechať aj výživné na tvorbu úspor. Rozpor medzi výrokom o povinnosti otca prispievať na tvorbu úspor a výrokom o povinnosti matky informovať otca o zriadení účtu považovala len za rozpor formálneho charakteru. Výrok o povinnosti otca zaplatiť zročné výživné navrhla zmeniť a zročné výživné mu uložiť zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrok rozsudku, ktorým súd zamietol návrh otca na zrušenie zákazu styku a zmenu pri zastupovaní a správe majetku maloletých detí považovala za vecne správny. Súhlasila s postupom súdu prvého stupňa, ktorý posudzoval ponechanie zákazu styku otca s maloletými deťmi nie z hľadiska jeho viny či neviny za zločin, pre ktorý bol otec trestne stíhaný, ale z pohľadu najlepšieho záujmu maloletých detí a ich ochrany. Uviedla, že princípy, na ktorých je postavené trestné konanie sú zásadne odlišné od princípov občianskoprávneho konania, a pre záver, ohľadne trvania dôvodov na zákaz styku súd správne skúmal len to, či je naďalej v záujme maloletých detí. Záujem maloletých detí prvostupňový súd videl v preventívnom pôsobení tohto opatrenia, keď podľa jej názoru dôkazy produkované ohľadom ohrozenia detí boli vo vzájomnej zhode a vychádzali z reálnych vyšetrení a vyjadrení samotných detí. Uviedla, že odborníci, o ktorých vyjadrenie sa otec opiera s deťmi nikdy v kontakte neboli, predstavujú len hypotetické vyjadrenia a odborné polemiky, ktoré sa nezakladajú na reálnom vyšetrení maloletých detí. Súd v konaní správne prihliadol na vyjadrenia maloletých detí, ktoré majú právo v každom konaní prejaviť svoj názor, na ktorý je potrebné prihliadať. Avšak otec, napriek verbálnej deklarácii, že tento názor bude rešpektovať, názory a pocity detí dlhodobo ignoruje, neberie do úvahy ich vyjadrenia, že majú z neho strach, cítia voči nemu hnev, pocity hraničiace s nenávisťou a nechcú sa s ním stretávať. Poukázala na to, že otec za celé obdobie neprejavil záujem o ich život a potreby darčekom, alebo inou pozornosťou. Zdôraznila, že otec svoj príbeh s nezmenenými menami maloletých detí, podávaný výlučne z jeho pohľadu zverejnil, čím ohrozil budúcnosť maloletých detí a dal priestor na odhalenie ich súkromia a bolestivých spomienok tretím osobám. Napokon poukázala na stanovisko otca, ktorý vyhlásil, že o výkon rodičovských práv a povinností nemá reálny záujem a pokiaľ sa deti s otcom neželajú stretávať, súd podľa jej názoru nemá zákonný dôvod vytvárať pre otca priestor na realizáciu neobmedzeného styku. Tvrdila, že otcovi v tomto konaní nejde o výkon rodičovských práv a povinností, ale výlučne o obhájenie jeho cti a dobrého mena, čo je predmetom konania o ochrane osobnosti a nie o zmene výkonu úpravy rodičovských práv a povinností voči maloletým deťom. K odvolaniu otca sa kolízny opatrovník maloletých detí písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie otca je dôvodné čiastočne. V danej prejednávanej veci súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti zo strany otca z hľadiska súčasných odôvodnených potrieb maloletých detí, ako aj z hľadiska schopností a možností rodičov, na výživu ktorých sú maloleté deti plne odkázané a tieto potom v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov ( § 78 ods. 1 Zák. o rodine ) porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre určenie výživného na maloleté deti, t.j. v čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava III, rozsudkom, č.k. 41C/79/2006-112 zo dňa 27.11.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3Co/68/07-149 zo dňa 05.06.2008. Vychádzajúc z okolností zistených vykonaným dokazovaním odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že od posledného rozhodovania o výživnom došlo na strane maloletých detí k zmene pomerov, ktorú je potrebné premietnuť do výšky výživného. Pokiaľ ide o zmenu pomerov na strane maloletých detí v zmysle podstatného zvýšenia ich odôvodnených potrieb, táto je nesporná, keďže výživné bolo naposledy upravované s odstupom času siedmich rokov, náklady maloletých detí či už v súvislosti s fyzickým vekom, štúdiom, či záujmovými aktivitami vzrástli, a to v rozsahu, ktorý súd prvého stupňa správne premietol podľa § 78 ods. 1 Zák. o rodine do výšky výživného. Nakoniec nárast potrieb maloletých detí uznal aj sám otec, keď jeho námietky smerovali viac k ustáleniu výšky výživného, so žiadosťou o zohľadnenie jeho príjmu a skutočnosti, že sa s maloletými deťmi pre trvajúci zákaz styku nestretáva. K otázke matkou vyčíslených nákladov na maloleté deti na maloletú O. vo výške XXX,XX Eur a na maloletú H. vo výške XXX,XX Eur, vychádzajúc z obsahu spisu a matkou preukázaných nákladov, je aj odvolací súd toho názoru, že tieto vzhľadom na príjem matky v rozhodnom období je potrebné považovať za nadsadené a v konaní matkou dostatočne nepreukázané. Odvolací súd chápe matku, v snahe zabezpečiť pre maloleté deti čo najoptimálnejšie zabezpečenie ich pomerov, avšak pri takto vyčíslených nákladoch a požadovanom výživnom, ktoré jednoznačne presahuje rámec bežných potrieb maloletých detí ( na stravu, bývanie, štúdium a pod. ) je nevyhnutné, náklady na deti účelne vynaložené, riadne preukázať. K výške výživného určenej súdom prvého stupňa má odvolací súd za to, že táto zodpovedá kritériám rozhodným pre určovanie výživného na maloleté dieťa, t.j. je primeraná ako odôvodneným potrebám maloletých detí v konaní preukázaným, tak aj zárobkovým a majetkovým pomerom rodičov. Spĺňa rovnako aj podmienky ust. § 63 ods.3 Zákona o rodine, s poukazom na dostatočný príjem otca a jeho majetkové pomery. V danom prípade je možné prihliadnuť aj na skutočnosť, že maloletá O. dňa XX.XX.XXXX nadobudne plnoletosť, čím sa obe položky výživného budú kumulovať v jednej platbe k jej rukám a u maloletej H. výživné určené na tvorbu úspor bude spôsobilé vytvoriť finančné zabezpečenie do budúcnosti. Na argumentáciu otca o jeho znevýhodnených majetkových pomeroch v porovnaní s matkinými, keď sa svoju bytovú situáciu rozhodol vyriešiť výstavbou rodinného domu, za použitia hypotekárneho úveru, pri možnosti využitia rozdelených finančných prostriedkov po vysporiadaní BSM, odvolací súd neprihliadol a vyhodnotil ju ako nedôvodnú. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na nepomerne vyšší zárobok otca ako je matkin, pričom čiastočne zvýšené výživné otec začal platiť až od októbra 2014. Pokiaľ ide o obsah odvolania otca proti výrokom rozsudku týkajúcim sa výživného na maloleté deti, je z neho zrejmé, že otec na jednej strane namieta určenie výživného na tvorbu úspor, na druhej strane pri ponechaní výživného na tvorbu úspor, namieta výšku bežného výživného a tiež aj výšku splátok zročného výživného. Vo vzťahu k dôvodom uvedeným v odvolaní otca, s poukazom na rozhodnutie súdu o výživnom podloženým správne vykonaným dokazovaním, v kontexte so stanoviskom otca prezentovanom na pojednávaní dňa 23.10.2014 o ním navrhovanej dohode o výške výživného a zaplatení zročného výživného od podania návrhu v celkovej výške XXXX,XX Eur, ho odvolací súd považuje za účelové a otcom v odvolaní navrhované výživné, v rozpore so záujmami maloletých detí. Skutočnosť, že otec sa s maloletými deťmi na základe právoplatného rozsudku súdu nestretáva, bez ohľadu na jeho predstavy a dôvody jeho trvania, nemá vplyv na výšku jeho vyživovacej povinnosti. Odvolací súd tak, vzhľadom na uvedené, dôvody odvolania otca vyhodnotil ako nedôvodné, neschopné privodiť zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch o výživnom. S poukazom na uvedené, závery súdu prvého stupňa vyslovené v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia aj primerane, spôsobom zodpovedajúcim ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vysvetlil, zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania, z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožnil. Určená výška výživného na maloleté deti podľa názoru odvolacieho súdu spĺňa za daného zisteného stavu kritériá rozhodné pre určovanie výživného na maloleté deti, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch o výživnom ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Pokiaľ ide o odvolaním napadnutý výrok rozsudku, ktorým súd návrh otca zamietol, odvolací súd sa so závermi uvedenými v odôvodnení tejto časti rozhodnutia nestotožnil, rozhodnutie v tejto časti považuje za predčasné, bez dostatočného zistenia a preskúmania dôvodov pre takýto jeho záver. V danom prejednávanom prípade je úlohou súdov posúdiť, či je naďalej potrebné, súdnym rozhodnutím prioritne chrániť záujem maloletých detí, spôsobom ponechania zákazu styku s ich otcom, a to aj na úkor výkonu jeho rodičovských práv a povinností, najmä s poukazom na skutočnosť, že právoplatným rozhodnutím súdu bol pre skutok I., ktorého sa mal dopustiť na maloletých deťoch, z dôvodu ktorého súdy pristúpili k rozhodnutiam o zákaze styku, oslobodený. Odvolací súd súhlasí s tým, že výnimkou zo všetkých pravidiel o povinnosti dbať na pravidelný kontakt rodiča s dieťaťom je prípad, keď záujem dieťaťa vyžaduje, aby jeho stretávanie sa s jedným z rodičov bolo dočasne obmedzené, alebo úplne zakázané, pričom by malo ísť o výnimočné riešenie, ktoré môže byť odôvodnené len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že ich ochrana vyvoláva potrebu takýto prirodzený kontakt obmedziť. Jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia, alebo zákazu styku má byť teda aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. Ani takéto rozhodnutie však nemôže byť definitívne a súd sa po jeho vyhlásení nemôže uspokojiť s tým, že vo veci bolo právoplatne rozhodnuté. Z intenzity tohto zásahu do práva na ochranu rodinného života vyplýva požiadavka pozitívneho záväzku, to znamená, vytváranie predpokladov pre to, aby zúžený alebo prerušený kontakt mohol byť perspektívne obnovený. Pokiaľ teda súd svojím rozhodnutím styk rodiča s dieťaťom obmedzí alebo zakáže, mal by súčasne urobiť ďalšie vhodné opatrenia, aby boli dôvody zásahu do kontaktu medzi rodičom a dieťaťom odstránené ( napríklad nariadením odborného poradenstva, a to buď rodičovi samotnému, alebo obom rodičom súčasne, resp. aj dieťaťu, či dieťaťu a rodičovi). Tým, že v konaní otec žiadal zrušenie rozhodnutia, ktorým bol jeho styk s maloletými deťmi zakázaný a aj zmenu rozhodnutia o zastupovaní maloletých detí a správe ich majetku, súd prvého stupňa mal svoje dokazovanie hlbšie zamerať na zistenie záujmu maloletých detí na jeho ďalšom trvaní a prípadne urobiť aj vhodné ( výchovné ) opatrenia, ktoré by mohli viesť k odstráneniu, alebo aspoň obmedzeniu takéhoto zásahu. V danom prípade, by sa teda vyžadoval aktívnejší postup súdu prvého stupňa, ktorý môže konať v záujme maloletých detí aj bez návrhov, pričom v tomto prípade nie je namieste v rozhodnutí vyhodnocovať, či otec, ktorý v dôsledku zákazu styku s maloletými deťmi tieto kontaktovať 8 rokov nemohol, uniesol dôkazné bremeno v súvislosti so zmenou pomerov, či odvolávať sa na správu Dr. F. zo dňa 27.10.2012, vyhotovenej na základe požiadavky matky, t. j. v čase rozhodnutia súdu 3 roky neaktuálnej. Súd prvého stupňa správne zabezpečil dôkaz výsluchom maloletých detí, aj keď sprostredkovane prostredníctvom kolízneho opatrovníka, pričom na jeho stanovisko, o potrebe realizácie odbornej intervencie prostredníctvom rodinnej psychoterapie, zameranej na odstránenie nenávisti a negatív, neprihliadol. Napriek tomu, že pre rozhodnutie je vždy smerodajný stav v čase rozhodovania, z dôvodu zmien, ktoré môžu nastať s odstupom času, či už na strane maloletého dieťaťa, alebo rodičov, nemôže znamenať rozhodnutie o zákaze styku definitívum. V tomto kontexte odvolací súd, majúc na zreteli záujem maloletých detí ako najvyšší princíp, nemôže súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa, že dokazovanie vykonané v roku 2008, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie o uložení zákazu styku, ani po oslobodzujúcom trestnom rozsudku otca, treba považovať za podklad pre rozhodovanie o návrhu otca na zrušenie zákazu styku v roku 2015. Rovnako nie je možné stotožniť sa s názorom matky, že ponechanie zákazu styku má význam v jeho preventívnom opatrení na ochranu detí, pričom odvolací súd vyslovuje presvedčenie, že v záujme detí je, pokúsiť sa o eliminovanie ich negatívnych pocitov strachu, hnevu či dokonca nenávisti k otcovi. Na druhej strane podľa názoru odvolacieho súdu, nie je možné v danom prípade iba v dôsledku existujúceho oslobodzujúceho rozsudku otca rozhodnúť o zrušení zákazu styku ( bez konkrétnej úpravy ), a navodiť stav jeho neobmedzeného kontaktu s maloletými deťmi za situácie, že tieto vo svojom veku, naďalej prezentujú z neho strach a obavy. Preto je potrebné urobiť potrebné opatrenia prostredníctvom odbornej psychologickej intervencie v rodine, za súčinnosti psychológa, rodičov a kolízneho opatrovníka, zamerané na citlivé odstránenie deťmi prezentovaných obáv a smerujúce k realizácii hoc i dočasného asistovaného kontaktu, po vyhodnotení ktorého, bude možné prijať také rozhodnutie o návrhu otca, ktoré bude zodpovedať skutočným záujmom maloletých detí. Tým, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti o zrušení zákazu styku a o zmenu zastupovania maloletých detí a spravovania ich majetku podľa § 221 ods. 1 písm. h,/ O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia mu vrátil vec na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa vykoná a doplní dokazovanie v naznačenom smere, keďže od skutkových zistení na základe doplneného dokazovania aj v súvislosti s výsledkami odbornej psychologickej intervencie v rodine, závisí spôsob rozhodnutia o návrhu otca, o ktorom, aj po opätovnom zistení názoru maloletej H. opäť rozhodne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.