Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/854/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410207143 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1410207143.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľov: 1/ O. L., E.. XX. XX. XXXX, Z. XX, I., 2/ O.. A. L., X.. L., E.. XX. X. XXXX, J. X, I., 3/ A.. P. G. X.. L., E.. XX. X. XXXX, D. XX, K. I., 4/ U.. A. L., X.. L., E.. XX. X. XXXX, J. X, I., všetci zastúpení JUDr. Ján Havlát, advokát, Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom Rudnayovo nám. č. 1, 811 01 Bratislava, proti odporkyni: K. A., X.. M., E.. X. X. XXXX, I. Š. Q.. XXX/X, XXX XX S., zast. JUDr. Štefan Detvai, advokát, Cukrová 14, 813 39 Bratislava, v konaní o určenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľov v 1/ až 4/ rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 22. 10. 2014, č. k. 22C/178/2010-187, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave zo dňa 22. 10. 2014, č. k. 22C/178/2010-187, z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľov zo dňa 8. 6. 2010, ktorým sa domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi parciel číslo XXXX/X - záhrada o výmere 979 m2 v katastrálnom území Záhorská Bystrica, spoluvlastníkmi o veľkosti 1-ice, zamietol. Zároveň vo výroku vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a navrhnutých svedkov. Poukázal na výpoveď navrhovateľa v 1/ rade ktorý uviedol, že na spornej nehnuteľnosti býva nepretržite 50 rokov a počas tejto doby na túto nehnuteľnosť odporkyňa nevstúpila. Uviedol, že v roku 1923 bol predmetný pozemok rozdelený U.. I. a odvtedy je fakticky stav nezmenený. Spornú nehnuteľnosť užíva od času, keď dostal stavebné povolenie sa stavbu rodinného domu, t. j. dňa 3. 5. 1967. Predtým túto nehnuteľnosť užíval nebohý svokor L. D., ktorý so súhlasom ostatných susedov osadil i plot. Tento plot existuje určite 50 rokov, pričom sa jedná o železné stĺpiky, osadené v betóne s pletivom. Uviedol, že pozemok užíval a staral sa oň v domnení, že je ich, ako aj ostatných navrhovateľov. O spochybnení vlastníctva sa dozvedel v čase, keď jedna z dcér chcela stavať v roku 2003. Navrhovateľka v 2/ rade uviedla, že až v roku 2003, keď jej sestra navrhovateľka v 3/ rade chcela stavať, zistili, že v katastri je pozemok vedený na odporkyňu. Dovtedy tento pozemok okrem rodiny navrhovateľky (dedko a babka a jej rodičia), nikto iný neužíval. Uviedla, že v roku 2003 navštívila odporkyňu so žiadosťou o usporiadanie vzťahov k nehnuteľnosti vydržaním. Odporkyňa však chcela pozemok predať, čo aj urobila, avšak táto zmluva bola navrhovateľkou v 2/ rade namietaná v konaní pod sp. zn. 8C/121/2006, pričom v konaní bola navrhovateľka v 2/ rade úspešná a vlastníctvo sa muselo usporiadať do pôvodného stavu. Preto je doteraz na LV uvedená odporkyňa. Navrhovateľka v 3/ rade na pojednávaní uviedla, že sa nikdy s menom odporkyne nestretla, ani ju nevidela. Následne sa prvýkrát s menom odporkyne stretla v roku 2003, keď chceli stavať rodinný dom vedľa rodičovského domu a vtedy v katastri objavili meno odporkyne. Navrhovateľka v 4/ rade potvrdila vo svojej výpovedi, že si pamätá, že dom, ktorý sa nachádza v strede sporného pozemku, užíval len navrhovateľ, a teda ani teta si neuplatňuje právo v tomto konaní. Pôvodná odporkyňa W. M. vypovedala, že svokor D. jej veľmi ublížil, keď ju ohrozoval puškou, a preto na tento pozemok nechodievala z dôvodu, že nechcela, aby ju zastrelil. Zároveň predložila fotografiu. Navrhovatelia osobu na tejto fotografii nepoznali. Odporkyňa uviedla, že pán D. „lietal“ po dedine s puškou, bála sa, že ju zastrelí, pričom táto osoba sa i sama zastrelila. Uviedla, že o tom, že je zapísaná na LV ako vlastníčka sa dozvedala v čase, keď žili jej rodičia O. W. Z. D., pričom potvrdila, že sa o pozemok starali, sadili na pozemku kapustu so zaťom K. A., ktorý na tento pozemok chodieval aj po zastrelení L. D.. V konaní boli vypočutí svedkovia, a to svedok K. A., ktorý potvrdil, že pôvodná odporkyňa je jeho svokra, pričom po vojne chodieval aj na tento sporný pozemok do záhrady robiť a obrábať pozemok. Potvrdil, že z rozprávania babky vedel, že pozemok je manželkin, a babkin (Z. D.). Uviedol, že navrhovateľky v 2/ a 3/ rade sa na neho kontaktovali, keď chceli odkúpiť pozemok, pričom navrhol cenu 1.400,- Sk - 1.500,- Sk a navrhovateľky si toto mali rozmyslieť. Uviedol, že kapustu sadil len na svojom pozemku lebo nebohý G. D.Í. ich nechcel na pozemok pustiť. Uviedol, že babka jeho manželky vždy tvrdila, že pozemok je ich, avšak z dôvodu agresívneho správania suseda sa nemohli na pozemok dostať, pričom na pozemok babky v roku 1976 už nemal dôvod chodiť na sporný pozemok, nakoľko tento pozemok mali zapísaný na LV a nedomáhali sa užívania pozemku, nakoľko mali iné starosti. Potvrdil, že mu vadilo, že iné osoby užívali pozemok, ktorý bol zapísaný na odporkyňu, ale keďže toto vlastnícke právo bolo zapísané na na LV považovali to za vyriešené. V konaní vypovedal i svedok Z. M.. Uviedol, že pôvodná odporkyňa je jeho matkou, pričom vypovedal, že od babky sa dozvedel, že vlastnia pozemok, ktorý však nemôžu užívať, nakoľko im v tom bráni L. D.. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na písomný návrh zástupcu odporkyne zo dňa 13. 4. 2012, ktorým navrhol, aby súd pripustil zámenu účastníka na strane odporcu tak, že namiesto pôvodnej odporkyne W. M., rod. D. bude v konaní vystupovať K. A., rod. M. - dcéra pôvodnej odporkyne, na ktorú odporkyňa previedla svoj spoluvlastnícky podiel darovacou zmluvou. Súd túto zmenu pripustil uznesením zo dňa 25. 4. 2012, pod č. k. 22C/178/2010-118 a v ďalšom konal s touto odporkyňou. Z výpovede súčasnej odporkyne K. A. vyplynulo, že táto si ešte z detstva pamätá, že ich starká upozorňovala, aby nechodili na pozemok, ktorý je predmetom konania z dôvodu, že pán D. sa vrátil z väzenia v Jáchymove, chodil tam s puškou, strieľal na vtáky. Pod hrozbou na ktorú ich upozornila stará mama na tento pozemok nechodievali, hoci starká im vravela, že je to ich pozemok. Nechodili na tento pozemok ani po smrti pána D., nakoľko mali zakódované v hlave, aby tam nechodili. Ohľadne dedenia pozemku uviedla, že pozemok prešiel dedičstvom na matku s tým, že táto dedila pozemok aj s domom na predmetnom pozemku bola sadená kapusta. Odporkyňa sa vydávala v roku 1969 a zo Záhorskej Bystrice sa odsťahovala v roku 1950. Súd prvého stupňa v konaní vypočul svedkyňu U.. F. S., pracovníčku katastrálneho odboru, ktorá sa na pojednávaní vyjadrovala k LV, vložka XXX, založená v súdnom spise č. l. 20 - 23. Uviedla, že pokiaľ sa týka zápisov na tomto LV sú písané v staromaďarčine, avšak bližšie tieto zápisy nemôže ozrejmiť. Je pracovníčkou katastra, vie oboznámiť len mená na tomto LV, avšak nie je oprávnená a ani nevie bližšie vysvetliť jednotlivé podiely, nakoľko sú v staromaďarčine. Podotkla, že pokiaľ sú na tomto LV mená podčiarknuté, je zrejmé, že vlastník sa menil alebo sa menili podiely. Či a na koho boli prevedené podiely C. Z., pod 1/ a D. E. pod 2/ svedkyňa navrhla účastníkom ísť do archívu pozemkovej knihy a dať si tieto textu preložiť do slovenčiny. V priebehu prvostupňového konania právny zástupca odporkyne uviedol, že vie po maďarsky, a preto vie vysvetliť zápisy. Tieto i na pojednávaní objasnil s tým, že pod číslom 1, 2, 3, 4 sú uvedení vlastníci pôvodní na základe skutočnej držby, zápis bol urobený 24. apríla 1902. Ďalší zápis je 5, 6 D. O. a manž. Č. J., rovnako aj 7, 8 D. O. a Č. J., teda títo sa stali vlastníkmi po predchádzajúcich C. Z. a D. E.. Položka 5, 6 z júla 1909, položka 9 je uvedený rok 1919, zrejme 18. marca 1919 na základe kúpnej zmluvy za kúpnu cenu 500,- korún. V marci 1919 došlo ku kúpe 1 nehnuteľnosti na O. D. W. C. X., pričom títo boli starí rodičia pôvodne žalovanej W. M.. Ďalej dal do pozornosti položku 14, kde 30. nov. 1933 bolo zapísané na O. D.Č. z O. D. pod D 221/36/5 „prešlo na O. D..“ Tento bol otcom pôvodnej odporkyne W. M.. Položka 15, došlo 27. januára 1948, kde zdedil O. D. 1 po X. D. X.. C.. Ďalej poukázal na poslednú položku z 20. 2. 1950, kde polovica predmetných pozemkov vo vlastníctve O. D. a manž. J. podľa darovacej a zaopatrovacej zmluvy prešla dňa 29. nov. 1948 na L. D. 1 a L. D. X.. A. 1. Takéto objasnenie, resp. výklad právneho zástupcu odporcu, prítomná svedkyňa považovala za správny. Súd prvého stupňa zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na svoju žiadosť zo dňa 3. 4. 2014 na archív, z ktorého si vyžiadal všetky listinné dôkazy, ktoré boli súčasťou PKV č. XXX, pričom uviedol, že dňa 12. 5. 2014 bola doručená odpoveď z archívu Krajského súdu v Bratislave, ktorú však bližšie neodôvodnil a nevyhodnotil. Vec právne posúdil podľa § 129, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Obč. zák. a uviedol, že na základe výpovede predchodkyne odporkyne, súčasnej odporkyne, svedkov, ako aj listinnými dôkazmi mal za preukázané, že k vydržaniu spornej nehnuteľnosti navrhovateľmi nedošlo pre absenciu dobromyseľnosti u navrhovateľov, ktorí zo všetkých okolností, najmä z dedičských rozhodnutí, mali vedieť, že celý pozemok im vlastnícky nepatrí. Zároveň tomu nasvedčovalo i konanie samotných navrhovateľov, keď vstúpili do rokovania s odporkyňou a s jej synom M. a zaťom A. so snahou odkúpiť im patriaci podiel nehnuteľnosti. Proti tomu rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie navrhovatelia, prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedli, že sú podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti, t. j. pozemku č. 1327/2 o výmere 979 m2 - záhrada z dôvodu, že vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti nadobudli vydržaním. Navrhovatelia a ich právni predchodcovia sú a boli oprávnenými držiteľmi spornej nehnuteľnosti, boli dobromyselní v tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí. Navrhovatelia a ich právni predchodcovia sú držiteľmi spornej nehnuteľnosti minimálne od roku 1923 a ďalej, pričom k vydržaniu došlo najneskôr 1. 1. 1992. Navrhovatelia poukázali na to, že na súde prvého stupňa opakovane navrhovali dôkaz, a to obhliadku spornej nehnuteľnosti, nakoľko sú toho názoru, že iba obhliadka nehnuteľnosti na mieste samom preukáže skutočný stav spornej nehnuteľnosti a tiež, či sú pravdivé tvrdenia navrhovateľov o tom, ako je sporná nehnuteľnosť oplotená presne podľa hraníc, aké staré je toto oplotenie a o spôsobe trvalého a nikým nerušeného hospodárenia a užívania tejto nehnuteľnosti. Na pozemku sa nachádzajú osemdesiatročné ovocné stromy, tridsaťročný vinohrad a osemdesiatročný včelín, ktoré boli vysadené a včelín postavený právnym predchodcom navrhovateľov. Iba na základe takéhoto dôkazu - obhliadka nehnuteľnosti, si mohol súd urobiť predstavu o veci, ktorej sa spor týkal a na základe toho podrobiť výpovede svedkov kritickému hodnoteniu. Súd však takýto dôkaz nevykonal a ani o takomto vznesenom návrhu nerozhodol. Súd nemal predstavu o umiestnení, stave a dispozícii spornej nehnuteľnosti, a preto nemohol sám v rámci dotazov smerovaných na svedkov elimonovať otázky, ktoré viedli často iba k zmätočným a logicky rozporným tvrdeniam sa strane odporkyne, jej právnej predchokyne, ako i niektorých svedkov. V tomto smere navrhovatelia poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/224/2013, tiež na rozhodnutie sp. zn. 4Mcdo/21/2011. Súd prvého stupňa nielenže nevykonal obhliadku spornej nehnuteľnosti, ale nezabepečil vyjadrenie vtedajšej správy katastra pre Hlavné mesto SR katastrálneho úradu v Bratislave k prepisu maďarských zápisov príslušnej pozemnoknižnej vložke, pričom oba tieto dôkazy smerovali k preukázaniu navrhovateľmi tvrdených skutočností o existencii držby a o jej dobromyseľnosti. Navrhovatelia poukázali na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, z ktorého nie sú schopní identifikovať relevantné skutkové zistenia ku ktorým súd na základe vykonaných dôkazov dospel, s výnimkou dvoch potenciálnych skutkových záverov súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozsudku sa iba reprodukujú jednotlivé dôkazy, a to nie všetky, bez toho, aby bolo zaujaté stanovisko, čo súd zistil. Navyše ani skutkové závery súdu nie sú v súlade s dôkazmi, ktoré boli vykonané. Navrhovatelia poukázali na listinu, a to na Nákres rozdelenia, resp. zmien v obci „Bystrica“ ležiacich pozemkoch zo dňa 18. 4. 1923. Predmetná listina mala byť aj predmetom zápisu v listine, ktorou je PKV č. XXX, keď bola v časti A upravená výmera tak, že sa znížila z pôvodných 671 siah2 na 485 siah2 pričom zápis tejto listiny - nákresu je uvedený aj v listine, ktorou je „denník pre podania pozemnoknižné“ pričom od tohto dôkazu navrhovatelia odvodzujú oprávnenú držbu od roku 1923. Uviedli, že v konaní nebol produkovaný dôkaz, z ktorého by bolo možné usudzovať že navrhovatelia chceli pozemok v roku 2003 od odporkyne odkúpiť. Navrhovatelia v konaní iba uviedli, že sa pokúsili o vyriešenie zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti dohodou. Poukázali na rozporné výpovede účastníkov aj svedkov pri posúdení otázky kto spornú nehnuteľnosť užíval. Z napadnutého rozhodnutia nie je možné ani len identikovať, akou úvahou bol vedený prvostupňový súd ako dospel k ním uvedenému skutkovému zisteniu. Súd prvého stupňa aplikoval na zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu, a teda vec nesprávne právne posúdil. Navrhovatelia mali za to, že súd prvého stupňa mal na daný právny vzťah aplikovať aj ustanovenia Stredného občianskeho zákonníka, a to konkrétne ustanovenie § 562 Stredného občianskeho zákonníka a aj v režime obyčajného uhorského práva platného na Slovensku do 31. 12. 1950, minimálne, čo sa týka začatia držby. Mali za to, že k uplynutiu vydržacej doby došlo dňa 1. 1. 1992. Uviedli, že k tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zákonné podmienky a to, že nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, nepretržitosť vydržacej doby, pričom ide o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a spôsobilý predmet vydržania držiteľ má byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Uviedli, že v roku 1923, keď sa Jozef Krajcsir so svojou manželkou J. T. uchopili držby spornej nehnuteľnosti bol bežný prevod vlastníckeho práva na základe neformálnej zmluvy. Obyčajové uhorské právo bolo benevolentnejšie, pričom ustálená právna judikatúra štandardne akceptuje aj zmluvu uzavretú v ústnej forme ako oprávnený právny titul. O. D. a jeho manželka J. D. rod. Č., ako právni predchodcovia navrhovateľa sa ujali držby spornej nehnuteľnosti v súlade s poukazom na ustanovenie § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia zároveň v odvolaní uviedli, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný, keď sa z neho nedá ani len idenfikovať či sa súd zaoberal nimi uvedenými tvrdeniami, ako sa vysporiadal s niektorými dôkazmi, aké skutočnosti považoval za rozhodujúce. Takýmto konaním došlo zo strany súdu k odňatiu možnosti konať pred súdom. V tomto smere navrhovatelia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/88/1999, na nález Ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 26/1994, ako i na článok 46 ods. 1 Ústavy SR i ďalšie rozhodnutia, napr. rozsudok európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach H. proti Belgicku z roku 1987 a iné. Opakovane poukázali na nevykonanie dôkazu, a to konkrétne vyjadrenia vtedajšej správy katastra pre Hlavné mesto katastrálneho úradu v Bratislave o obsahu zápisov v pozemnoknižnej vložke č. XXX Katastrálne územie Záhorská Bystrica pod B XXXX, ktorý dôkaz súd prvého stupňa nevykonal, naopak súd vykonal iný dôkaz prostredníctvom, ktorého chcel pravdopodobne ustáliť obsah zápisov v pozemkovej knihe vo vložke v maďarskom jazyku, prostredníctvom výsluchu pracovníčky dotknutej správy katastra. Spôsob, akým súd dospel k prekladu navrhovatelia považujú za zásah do práva navrhovateľov na súdnu ochranu, a to v dôsledku excesu zo zásady rovnosti zbraní a práva na kontradiktórne konanie. Princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť do podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca. Právo na kontradiktórne konanie znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy, ale i zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami a vyjadriť sa k nim. K odvolaniu sa písomne vyjadrila odporkyňa, prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Poukázala, pokiaľ sa týka skutkových dôvodov v návrhu navrhovateľov, že títo tvrdia, že O. D. S. A. J. D. X.. Č.C., ako ich právni predchodcovia uzavreli dňa 18. 4. 1923 s právnymi predchodcami odporkyne O. D. a manželkou X. D. X.. C. zmluvu o reálnej deľbe, podľa ktorej sa dohodli na rozdelení pôvodných parciel č. XXX a XXX v katastálnom území Záhorská Bystrica a v zmysle takejto dohody zrealizovali oplotenie pozemkov a následne rozdelené nehnuteľnosti reálne užívali, priečom majiteľmi parciel č. XXX sa stal O. D. s manželkou a parc. č. XXX O. D. s manželkou. Nový stav majetkovej podstaty však údajne účastníci zmluvného vzťahu nezaznamenali do pozemkovej knihy. Odporkyňa namieta pravdivosť tvrdenia navrhovateľov, že v roku 1923 malo dôjsť medzi právnymi predchodcami účastníkov k reálnej deľbe nehnuteľnosti pôvodných pozemnoknižných parciel č. XXX a XXX. K uzavretiu takejto dohody nikdy medzi právnymi predchodcami odporkyne nedošlo. Navrhovatelia a ani ich právni predchodcovia nikdy nesplnili podmienky potrebné k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 Obč. zákonníka. Základnou podmienkou nadobudnutia vlastníctva vydržaním je, že držiteľ je dobromyseľný v tom, že vec - nehnuteľnosť mu patrí, dobromyseľnosť musí byť preukázaná skutkovo, právne a nestačí len tvrdenie držiteľa. Navrhovatelia nepreukázali, že ich právni predchodcovia, resp. samotní navrhovatelia, boli dobromyselní držitelia nehnuteľnosti. Naopak vykonané dôkazy takéto tvrdenia vyvrátili. Odporkyňa uviedla, že z pozemnoknižnej vložky č. XXX katastra obce Záhorská Bystrica je preukázané, že v časti A - majetková podstata parc. č. XXX bola vedená ako oráčina v intraviláne pôvodne o výmere 671 siah2 a na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava č. C III/1565/924 a uznesenia série v Bratislave č. R IV 303/926 bola upravená na 485 siah2. V časti B - vlastníctvo ako prví vlastníci boli v roku 1902 dňa 24. 4. zapísaní: 1/ C. Z. v 1-ine a manželka 2/ E. D. v 1-ine, 3/ D. O. v 1-ine a manželka 4/ C. X. v 1-ine. Dňa 29. 7. 1909 boli ako noví vlastníci zapísaní na základe predajnokúpnej zmluvy z 27. 7.1909 na vlastnícke podiely C. Z. a jeho manželky D., zapísaní ako vlastníci, 5/ D. O. a manželka 3/ T. J. tzn., že títo sa stali novými vlastníkmi každý v 1-ine. Dňa 30. 9. 1909 ako noví vlastníci zapísaní na základe predajnokúpnej zmluvy zo dňa 20. 9. 1909 na vlastnícke podiely D. O. a jeho manželky rod. C. X. zapísaní ako vlastníci, 7/ D. O. a manželka 8/ T. J.. Dňa 18. 3. 1919 boli ako noví vlastníci zapísaní na základe predajnokúpnej zmluvy zo dňa 10. 3. 1919 na polovicu vlastníckych podielov D. O. a jeho manželky T. J. zapísaní ako vlastníci, 9/ D. O. (O.) a mnželka 10/ C. X. (C. X.) - starí rodičia W. M., každý v rovnakom podiele t. j. každý v 1-ine. Dňa 30. 11. 1993 podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava D 221/33/5 sa na 1-inu O. D.Č. pod B9 vložilo vlastnícke právo 14/ O. D.X. - otec W. M., právni predchodcovia odporkyne. Dňa 27. 1. 1948 podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava D 176/47 sa na 1-inu X. D. X.. C. pod B10 vložilo vlastnícke právo pod 15/ O. D. - otec W. M. - právni predchodcovia odporkyne. Dňa 20. 2. 1950 boli ako noví vlastníci zapísaní na základe darovacej a zaopatrovacej zmluvy zo dňa 29. 11. 1948 na polovicu vlastníckych podielov (O. D. W. A. J. X.. T.), B5 - 8 zapísaní ako vlastníci 16/ L. D. na 1/-inu a L. D. X.. A.. Ako poslední vlastníci nehnuteľnosti zapísanej v PK vo vložke č. 305 katastrálne územie Záhorská Bystrica parc. č. XXX o výmere 485 siah2 boli vedení: 1/ O. D. v 2/4-inách (právny predchodca odporkyne) a L. D. v 1-ine a L. D. X.. A. v 1-ine, obaja právni predchodcovia navrhovateľov. Všetky nehnuteľnosti po poručiteľovi O. D. podľa uznesenia Štátneho notárstva v Bratislave zo dňa 25. 11. 1958 pod sp. zn. D 1432/58, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 12. 1958 prebrala ako celok do vlastníctva spoludedička W.Á. M., X.. D. - dcéra O. D.Č.. Podľa tohto uznesenia Štátneho notárstva sa zároveň vložilo vlastnícke právo titulom dedenia W. M. X.. D. aj na nehnuteľnosť vedenú vo vložke č. XXX kat. úz. Bystrica na polovicu O. D. B radové číslo 14, 15 z nehnuteľnosti pod A+ radové číslo 1 parc. č. XXX. Na základe darovacej zmluvy uzavretej medzi W. M. ako darcom a K. A. - dcérou ako obdarovanou došlo k prevodu jednej polovice nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X o výmere 979 m2 pričom vklad bol povolený rozhodnutím Správy katastra zo dňa 3. 11. 2011 pod č. K.- XXXXX/XX. Z výpisu katastra nehnuteľností zo dňa 16. 2. 2001 na základe dedičského rozhodnutia zo dňa 16. 8. 1980 pod č. 4D/283/80 zdedili po L. D. jeho vlastnícky podiel vo výške 1-ine nehnuteľnosti na LV č. XXXX pod parc. č. XXXX/X o výmere 979 m2 : a/ Y. Ľ., X.. D. v podiele 1/8-iny ako dcéra poručiteľa, b/ L. O., X.. D. v podiele 1/8-iny ako dcéra poručiteľa. Z osvedčenia o dedičstve po poručiteľke L. D. X.. A., zo dňa 10. 8. 2006 pod D 307/96 Dnot 68/96 vyplýva, že po poručiteľke L. D. bola do súpisu aktív zapísaná i nehnuteľnosť pozemnoknižná vložka č. XXX PK parc. č. XXX roľa 485 siah2 ako parc. č. XXXX/X - záhrada 979 m2 na LV č. XXXX v 1-ine. Z tohto osvedčenia vyplýva, že na základe dohody o vyporiadaní dedičstva nadobúdajú do spoluvlastnícta dcéra Y. Ľ. X.. D. v podiele 1/8-iny, vnučka O.. A. L., rod. L. v 1/24-ine, vnučka P. G., rod. L. v 1/24-ine a vnučka U.. A. L. X.. L. v 1/24-ine. Odporkyňa uviedla, že záznamy v PKV č. XXX zodpovedajú presne historickému priebehu zmien vlastníctva k nehnuteľnosti, ktoré je predmetom sporu. Vieryhodnosť týchto záznamov je dokázaná aj listami z archívu Krajského súdu v Bratislave vyžiadané súdom prvého stupňa. Právni predchodcovia navrhovateľov vlastnili vždy len polovicu predmetnej nehnuteľnosti a len jedna polovica predmetnej nehnuteľnosti bola predmetom dedenia právnych predchodcov navrhovateľov, ako aj samotných navrhovateľov. Navrhovatelia si preto boli po celý čas vedomí, že nehnuteľnosť zapísaná v PKV č. XXX parc. č. XXX o výmere 485 siah2 a neskôr zapísaná pod LV č. XXX pod parc. č. XXXX/X o výmere 979 m2 vlastnia len v polovici, a že predmetnú nehnuteľnosť nevlastnia celú. To, že v poslednej dobe nehnuteľnosť užívali navrhovatelia bolo následnom agresívneho správania právneho predchodcu L. D. prezývka L., ktorý bránil právnym predchodcom odporkyne nehnuteľnosť užívať a realizovať svoj vlastnícky podiel. Navrhovatelia neboli dobromyselní, pretože pred podaním návrhu na určenie vlastníctva oslovili W. M. ohľadom vyporiadania spoluvlastníctva, rokovali s jej synom svedkom M. ako aj so svedkom K. A.. Nepriamym dôkazom, že predmetná nehnuteľnosť bola v podielovom spoluvlastníctve a nie vo výlučnom vlastníctve právnych predchodcov navrhovateľov je i skutočnosť, že jedna z dedičiek po L. D. jej dcéra Ľ. Y. X.. D. predala svoj zdedený podiel a nikdy sa nedomáhala voči odporkyni žiadnych ďalších vlastníckych práv. Ak navrhovatelia tvrdia, že zápisy v pozemkovej knihe sú nezrozumiteľné mohli si dať vypracovať odborný posudok písmoznalcom. Odporkyňa nesúhlasí s tvrdením, že by zápisy v pozemkovej knihe boli písané staromaďarčinou, pričom posledná reforma maďarského jazyka bola v 19. storočí. Zápisy v PK sú v maďarčine, síce so slovnými zvratmi, avšak tieto sa používali v čase ich zápisu do pozemkovej knihy obdobne, ako neskôr zápisy v slovenskom jazyku. I keď niektoré pasáže dôvodov odvolania nie sú celkom zrozumiteľné, rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku je správne a má oporu vo vykonaných dôkazoch. Navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno práve naopak, navrhovatelia ani ich právni predchodcovia nemohli nadobudnúť vlastníctvo vydržaním, pretože nikdy neboli oprávnenými držiteľmi. Súd vykonáva dôkaz navrhovaný účastníkom, nenahrádza však povinnosť účastníka predložiť dôkaz v rámci dokazovania dôkazné bremeno zaťažuje účastníka nie súd. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie navrhovateľov v 1/ až 4/ rade v súlade s ust. § 212 ods. 1 O. s. p., v spojení s ust. § 24 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov je čiastočne dôvodné, a to z dôvodu nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvého stupňa v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Návrhom zo dňa 8. 6. 2010 sa navrhovatelia v 1/ až 4/ rade domáhali, aby súd vyslovil, že sú podielovými vlastníkmi parc. č. XXXX/X - záhrady o výmere 979 m2 v katastrálnom území Záhorská Bystrica spoluvlastníckym podielom o veľkosti 1-ica. Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal, z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom bolo porušené právo účastníkov konania na spravodlivý proces, ktorý zahrňuje okrem iného i právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, čím je rozhodnutie nepreskúmateľné odvolacím súdom. V prvom rade súd prvého stupňa pochybil, keď v odôvodnení rozhodnutia absentuje odôvodnenie rozhodnutia v súvislosti s ust. § 80 písm. c/ O. s. p., v zmysle ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na to naliehavý právny záujem. Predpokladom úspešnosti určovacej žaloby okrem vecnej legitimácie je existencia tzv. naliehavého právneho záujmu, ktorý je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby. Ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu je vylúčené, aby sa zároveň zaoberal vecou samou. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy ak by bez tohto určenia bolo navrhovateľovo právo ohrozené, alebo kde by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Z toho vyplýva, že určovacia žaloba nebude opodstatnená najmä v prípadoch, keď možno žalovať priamo na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O. s. p.). Určovacia žaloba má preventívny charakter, bude opodstatnená najmä v prípadoch, keď k porušeniu práva ešte nedošlo. Len čo je porušenie subjektívneho práva dokonané možno spravidla žalovať priamo na plnenie, reparáciu škodlivých následkov zo strany odporcu. Ak sa má určovacou žalobou dosiahnuť zhoda medzi skutočným stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľnosti bude naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva daný vždy. Súd sa s vyššie uvedenými úvahami predmetnej veci nezaoberal napriek tomu, že v danom prípade ide o určovaciu žalobu, t. j. o určenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu v návrhu špecifikovanej nehnuteľnosti. Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktoré odôvodnili osvedčením o novoobjavenom dedičstve z roku 20056 (71, zrejme ide o písaciu chybu). Na č. l. 71 a nasl. sa nachádza osvedčenie o novoobjavenom dedičstve z roku 10. 10. 2006, navyše navrhovatelia v písomne podanom návrhu naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. odôvodnili tým, že ak je odporca zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako výlučný vlastník, má navrhovateľ naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva nakoľko takéto rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre uskutočnenie zmeny zápisu v katastri nehnuteľnosti. Navrhovatelia konštatovali, že po tom, čo v roku 2003 mali záujem o nehnuteľnosť - záhradu o výmere 979 m2 na parc. č. XXXX/X využiť na stavbu rodinného domu, zistili, že práve pôvodne žalovaná odporkyňa je na LV zapísaná ako vlastníčka v polovici, a preto navrhovatelia podali predmetný žalobný návrh o určenie vlastníckeho práva. Pri preukázaní naliehavého právneho záujmu vychádzali zo skutočnosti, že rozhodnutím súdu sa odstráni neistota v ich právnom postavení a určením vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti sa s konečnou platnosťou vyrieši otázka komu patrí 1-ica nehnuteľnosti, ktorá je v súčasnosti zapísaná na LV v prospech odporkyne. Súd prvého stupňa však okrem konštatácie, a to i nepresnej, nezaujal zásadná stanovisko či navrhovatelia mali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k nimi špecifikovanej nehnuteľnosti. V súvislosti s návrhom navrhovateľov, v ktorom títo tvrdia, že ich právni predchodcovia, a to O. D. s manželkou J. D. X.. Č., mali uzavrieť dňa 18. 4. 1923 s O. D. a manželkou X. D. rod. C., ako právnymi predchodcami odporkyne, zmluvu o reálnej deľbe, svoje tvrdenie doposiaľ jednoznačne nepreukázali ani v podanom návrhu a ani v priebehu prvostupňového konania. Už v samotnom návrhu nie je zrejmá aktívna legitimácia navrhovateľov v 1/ a 2/ rade, keď navrhovatelia neuviedli procesné nástupníctvo po právnych predchodcoch navrhovateľa a to: O. D. W. J. D. X.. Č. (uviedli len, že sa jednalo o priamych potomkov O. D. a manželky), s tým, že pozemky konkrétne parc. č. XXXX/X užívala vnučka O. L., X.. D. s rodinou a po jej smrti nehnuteľnosť užívali navrhovatelia manžel a dcéry. Z listinných dôkazov najmä z pozemnoknižnej vložky č. XXX katastra obce Záhorská Bystrica mal odvolací súd za preukázané, že na základe darovacej a zaopatrovacej zmluvy zo dňa 29. 11. 1948 na polovicu vlastníckych podielov O. D. a manželky J. X.. Č., dňa 20. 2. 1950 boli ako vlastníci zapísaní L. D. na 1-inu a L.D. D. X.. A. tiež na 1-inu. Navrhovatelia v písomne podanom návrhu v súvislosti s právnym záverom poukazujú na „detenciu“ navrhovateľov k nehnuteľnosti parc. č. XXXX/X - záhrady o výmere 979 m2 s tým, že táto detencia k nehnuteľnosti trvá podstatne dlhšie ako zákonom stanovená desaťročná lehota pri vydržaní keď ako fakticky držitelia nikdy nemali pochybnosti o tom, že nehnuteľnosť im patrí v celosti, celkovú výmeru nehnuteľnosti riadne užívajú doteraz. Odvolací súd v súvislosti s týmto konštatovaním dáva do pozornosti, že detencia je v podstate užívanie cudzej veci, avšak bez úmyslu nakladať s ňou, ako s vlastnou. O detencii hovoríme v prípade výpožičky alebo nájmu. Takže sami navrhovatelia v návrhu uvádzajú, že pozemok užívali nie ako vlastný. Z návrhu navyše nevyplýva počas ktorého obdobia malo dôjsť k oprávnenej držbe a k následnému vydržaniu. Navrhovatelia až v odvolaní uvádzajú, že k vydržaniu došlo najneskôr od 1. 1. 1992. Bližšie však neuviedli, prečo majú za to, že pozemok vydržali práve k 1. 1. 1992. Vykonaným dokazovaním navrhovatelia doposiaľ hodnoverným spôsobom nepreukázali, že sú podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území Záhorská Bystrica, a to k pozemku č. XXXX/X o výmere 979 m2 nepreukázali, že vlastnícke právo by k spornej nehnuteľnosti nadobudli vydržaním, že by oni a ich právni predchodcovia boli oprávnenými držiteľmi spornej nehnuteľnosti, že by boli dobromyseľní v tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí. Súd prvého stupňa síce v závere odôvodnenia rozsudku správne konštatoval, že na základe najmä dedičských rozhodnutí navrhovatelia mali vedieť, že celý pozemok im vlastnícky nepatrí, tomu malo nasvedčovať aj konanie samotných navrhovateľov, že vstúpili do rokovania s odporkyňou a jej synom a zaťom so snahou odkúpiť im patriaci podiel nehnuteľnosti, ale súd prvého stupňa jasne a zrozumiteľne nevysvetlil ako k takémuto výsledku dospel. Súd prvého stupňa nevyhodnotil vykonané dôkazy. V odôvodnení rozsudku sa nachádza opis otázok a odpovedí z jednotlivých pojednávaní bez ich ďalšieho zhodnotenia a následné vyhodnotenie dôkazov, či už svedeckých výpovedí, listinných dôkazov je absolútne nedostatočný, okrem chýb v písaní napr. dátumy, roky, napr. rok 20056 chýb, keď v odôvodnení je uvedená výpoveď odporkyne v 3/ rade (správne má byť navrhovateľka v 3/ rade), pričom jej stanovisko je uvedené v časti, v ktorej súd poukazuje na výsluchy svedkov cez nedoplnené odôvodnenia písomných listinných dôkazov len konštatáciou pre asistentku senátu, napr. ako: „prosím opísať z čl. 167 - 169 vyznačený text“ a bez následného vyhodnotenia takéhoto listinného dôkazu. Ide o nepreskúmateľné rozhodnutie súdu prvého stupňa. Výpoveď svedka K. A. na pojednávaní zo dňa 11. 4. 2011, ktorý vypovedal že navrhovateľky v 2/ a 3/ rade sa na neho kontaktovali s tým, že chceli odkúpiť pozemok, pričom z jeho strany bola navrhnutá cena 1.400,- Sk - 1.500,- Sk, túto ani ďalšie svedecké výpovede napríklad svedka Z. M., S. P. W. S. súd nevyhodnotil. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vychádza z ústavného princípu nezávislosti súdov. Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobil z vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti, a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Právna úprava síce neurčuje ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska ich pravdivosti, uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu tiež neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi, musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. Výsledky hodnotenia dôkazov sú súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozsudku výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Na druhej strane neobstojí odvolacia námietka navrhovateľa, že nevykonanie dôkazu ohliadky nehnuteľnosti zakladá okrem iného aj jeho protiústavnosť. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu ktorá je zameraná na získavanie poznatkov o veci ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazy je povinnosťou účastníkov konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.) ide o povinnosť toho z účastníkov, ktorý tvrdí skutočnosť ktorá má byť v konaní preukázaná. Súd však určí rozsah a mieru, v ktorej dokazovanie vykoná. Len súd má právo rozhodnúť o tom ktoré z označených dôkazov vykoná. Nie je potrebné vykonávať dôkazy ktorými majú byť preukázané skutočnosti pre posúdenie uplatňovaného nároku nerozhodné alebo právne bezvýznamné, ani také ktoré by síce potvrdzovali navrhovateľovo tvrdenie, avšak v konaní by nebolo možné vyhovieť uplatnenému žalobnému návrhu. Súd tiež nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré účastníci v priebehu konania navrhli nakoľko princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia súdu umožňuje vykonať len tie dôkazy ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. O nevykonaní dôkazu súd rozhodne uznesením proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. a/ O. s. p.) a dôvody svojho rozhodnutia uvedie súd v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Súd prvého stupňa však v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo ohliadku nevykonal; neuviedol prečo navrhovaný dôkaz nevykonal. V tejto časti je preto odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nepreskúmateľné. Navrhovatelia poukazujú na tú skutočnosť, že medzi ich právnymi predchodcami a právnymi predchodcami odporkyne došlo k uzavretiu dohody - zmluvy o reálnej deľbe. Súčasťou návrhu bol tzv. nákres rozdelenia, resp. zmien v obci „Bystrica“ P. I., ktorú listinu súd prvého stupňa vôbec nevyhodnotil. Navrhovatelia v odvolaní na túto listinu poukazujú s tým, že táto listina mala byť aj predmetom zápisu v listine, ktorou je dotknutá pozemnoknižná vložka č. XXX a z tohto listinného dôkazu má podľa navrhovateľov vyplynúť, že právny titul právnych predchodcov navrhovateľov O. D. W. J. T., od ktorého odvodzujú oprávnenú držbu od roku 1923 má existovať. Vzhľadom na vyššie uvedené preto bude úlohou súdu prvého stupňa v prvom rade vyhodnotiť návrh navrhovateľov v súlade s ust. § 80 písm. c/ O. s. p. a v prípade, že navrhovatelia budú mať naliehavý právny záujem na požadovanom určení, opätovne vytýči pojednávanie a v súlade s ust. § 132 O. s. p., vyhodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadne na všetko čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Zostávajúce dôležité dôkazy súd podrobí hodnoteniu z hľadiska ich zákonnosti, súd ďalej vyhodnotí dôkazy ktoré sú pre vec samu dôležité, sú právne účinné ktoré posúdi okrem iného i z hľadiska ich pravdivosti, tak pokiaľ sa týka svedeckých výpovedí, ale i listinných dôkazov. Ako už bolo vyššie uvedené, v priebehu prvostupňového konania, doposiaľ navrhovatelia nepreukázali, že by ich právni predchodcovia alebo ony sami splnili podmienky potrebné k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním podľa § 134 Obč. zák. Doposiaľ navrhovatelia nepredložili dedičské rozhodnutie po nebohom L. D. (L.), ktorý by mal potvrdiť, prípadne vyvrátiť skutočnosť či navrhovatelia vedeli, resp. aj z tohto dedičského rozhodnutia mohli vedieť, že sporný pozemok bol dedený len v určitom podiele. Pokiaľ sa týka ďalších dôkazov nachádzajúcich sa v spise (nezažurnalizované), ktoré boli zaslané súdu prvého stupňa z archívu Krajského súdu v Bratislave a ďalšie, ktoré vyplývajú z obsahu písomného podania zo dňa 9. 5. 2014 (viď č. k. 167 - 169), tieto listiny boli súdu prvého stupňa zaslané avšak účastníkom konania neboli oboznámené. Účastníci konania nemali možnosť sa k týmto listinám vyjadriť, namietať ich, prípadne potvrdiť ich pravosť. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ním zadovážené dôkazy nevyhodnotil. Vzhľadom na vyššie uvedené, preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa, s poukazom na ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody. Podľa § 226 O. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O. s. p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.