Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/131/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410207143 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1410207143.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek JUDr. Dariny Kriváňovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcov: v 1. rade O. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom Z. XX, XXX XX I., v 2. rade O.. A. L., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom J. 7, XXX XX I., v 3. rade A.. P. G., rod. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom D. XX, XXX XX K. I., v 4. rade U.. A. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom J. 5, XXX XX I., všetci zastúpení: JUDr. Ján Havlát, Advokátska kancelária HAVLÁT & PARTNERS, so sídlom Rudnayovo nám. 1, 811 01 Bratislava proti žalovanej: K. A., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K. 8, XXX XX S., zastúpená: JUDr. Štefan Detvai, Advokátska kancelária DETVAI, LUDIK, MALY, UDVAROS, so sídlom Cukrová 14, 813 39 Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcov v 1. až 4. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 06.03.2017, č.k. 22C/178/2010-274, takto r o z h o d o l : Odvolací súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 22C/178/2010- 274 zo dňa 06.03.2017 p o t v r d z u j e . Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal párok na náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 4. rade v rozsahu 100%, pričom zároveň uviedol, že o výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Žalobcovia sa žalobou zo dňa 08.06.2010, doručenou súdu prvej inštancie dňa 08.06.2010 domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti pare. č. XXXX/X - záhrady o výmere XXX m2, k. ú. Y. I., zapísanej na LV č. XXXX so spoluvlastníckym podielom o veľkosti X/X a náhrady trov konania. 2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že v prejednávanej veci sa súd prvej inštancie najskôr zaoberal otázkou, či majú žalobcovia na požadovanom určení naliehavý právny záujem, pričom dospel k záveru, že žalobcovia preukázali naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení, pretože ak žalobcovia navrhujú určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť rozhodnutie súdu určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu medzi právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie skúmal v prvom rade právny dôvod držby t.j. titul, o ktorý sa musí opierať oprávnená držba. Sporná parcela, ktorá je predmetom tohto konania, vedená na LV č. J pre katastrálne územie Y. I. pare. č. XXXX/X - záhrady vo výmere XXX mX bola pôvodne vedená pre katastrálne územie Y. I. v pozemkovoknižnej vložke č. XXX a označená ako parcela č. XXX. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade absentoval titul, o ktorý sa musí opierať oprávnená držba, v dôsledku čoho nastala pochybnosť o dobrej viere žalobcov. Žalobcovia odvodzovali svoje vlastníctvo od zmluvy o reálnej deľbe zo dňa 18.04.1923. Súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že takáto zmluva nebola súdu prvej inštancie v priebehu konania predložená a ani z výpovedí žalobcov a pôvodnej žalovanej, resp. svedkov v priebehu konania nebolo preukázané, že by k údajnej reálnej deľbe pozemkov č. XXX a č. XXX pre k. ú Y. I. niekedy došlo. Žalobcovia v konaní predložili len nákres rozdelenia resp. zmien v obci „I.“ ležiacich pozemkov m.p. č. XXX, XXX z 18.04.1923 vypracovaný Ing. Ladislavom Batiszom, ktorý mal preukazovať skutočnosť, že k takémuto reálnemu rozdeleniu nehnuteľností došlo. Keďže geometrický plán vo všeobecnosti najčastejšie predstavuje grafické znázornenie nehnuteľností, ktoré majú vzniknúť rozdelením alebo zlúčením nehnuteľnosti (a niet dôvodu predpokladať, že taký účel nemal plniť aj nákres vypracovaný Ing. Batiszom v roku 1923), podľa názoru súdu prvej inštancie tento nákres mal byť len podkladom pre budúce rozdelenie nehnuteľnosti, ku ktorému však reálne nedošlo. Žalobcov v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie ich tvrdenia, že medzi právnymi predchodcami strán konania došlo k reálnej deľbe nehnuteľností. Žalobcovia však v konaní okrem uvedeného nákresu U.. I. nepredložili žiadne iné dôkazy na preukázanie existencie dohody a samotný nákres bez akéhokoľvek ďalšieho úkonu spomínanú reálnu deľbu nehnuteľností nepreukazuje. Z predložených listinných dôkazov (výpisu z LV č. XXXX zo 16.02.2001) vyplýva, že na základe dedičského rozhodnutia z 16.08.1980, č. 4D 283/80, zdedili po L. D. jeho spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti v katastrálnom území pare. č. XXXX/X - záhrady o výmere XXX m2 vo veľkosti X/X J. Y., rod. D. a O. L., rod. D., každá v X/X. Z osvedčenia o dedičstve po poručiteľke L. D., rod. A., sp. zn. D XXX/XX, Dnot 68/96, vyplýva, že pozemok vedený v pozemkovoknižnej vložke č. XXX, pare. č. XXX, v súčasnosti vedené v katastri nehnuteľností pod pare. č. XXXX/X o výmere 979 m2 nadobudli do spoluvlastníctva J. Y., rod. D. v podiele 1/8, O.. A. L., rod. L. v podiele 1/24, P. G. rod. L. v podiele 1/24 a U.. A. L. v podiele 1/24. Z vykonaného dokazovania teda vyplývalo, že právni predchodcovia žalobcov vlastnili len 1/2 spornej nehnuteľnosti, ako je to zrejmé z vyššie uvedených listinných dôkazov, a teda právni predchodcovia žalobcov, od ktorých žalobcovia odvodzujú vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, nemohli byť dobromyseľní v tom, že im patrí vlastnícke právo k celému spornému pozemkom, a teda ani žalobcovia nemôžu byť dobromyseľní v tom, že im právo patrí. Dobromyseľnosť žalobcov spochybňovala aj skutočnosť, že žalobcovia oslovili pôvodnú žalovanú za účelom usporiadania vlastníctva pozemkov a neskôr rokovali s jej synom a zaťom za účelom odkúpenia spoluvlastníckeho podielu, čo vyplýva z výpovedí samotnej žalobkyne v 2. rade, ako aj svedkov Z. M. a K. A.. Na druhej strane pôvodnej žalovanej W. M. svedčil právny titul nadobudnutia spoluvlastníckeho práva v 1/2 k spornému pozemku dedením po svojich právnych predchodcoch (O. D. a jeho manželke X., rod. C. ako starých rodičov pôvodnej žalovanej a následne O. D. ako otcovi pôvodnej žalovanej). Na základe darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený do katastra nehnuteľností dňa 03.11.2011 pôvodná žalovaná previedla spoluvlastnícky podiel svojej dcére K. A.. Žalovanej teda svedčí nepretržitý rad titulov, na základe ktorých súd prvej inštancie nemal za sporné, že žalovaná ja podielovou spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti v 1/2. S ohľadom na uvedené, keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia nemali titul, na základe ktorého by nadobudli sporný pozemok v celosti a nemohli byť dobromyseľní v tom, že im celý pozemok patrí, súd prvej inštancie sa bližšie nezaoberal hodnotením výpovedí svedkov ohľadom niekoľkoročného nepretržitého užívania spornej nehnuteľnosti, nakoľko v konaní chýbalo zo strany žalobcov preukázanie základných podmienok pre vydržanie, a to oprávnenosť držby a dobromyseľnosť. Súd prvej inštancie preto s ohľadom na uvedené závery žalobu v celom rozsahu zamietol. 3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu. Vzhľadom k tomu, že žalovaná bola v konaní úspešná, súd prvej inštancie jej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 4. Žalobcovia doručili, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v zákonnej lehote odvolanie. Tvrdili, že Nákres rozdelenia, resp. zmien v obci „I.“, ležiacich pozemkov zo dňa 18.04.1923 potvrdzuje existenciu právneho dôvodu držby, a to minimálne v rovine titulus putativus. Týmto právnym dôvodom držby, respektíve domnelým právnym dôvodom je zmluva o reálnej deľbe zo dňa 18.04.1923. Skutkové zistenie, ku ktorému súd prvej inštancie na základe tohto dôkazu dospel je nesprávne a v priamom rozpore so skutočnosťou. Podľa názoru žalobcov uvedené nesprávne skutkové zistenie následne rezultovalo aj do nesprávneho právneho posúdenia. Predmetná listina (nákres rozdelenia) bola priamo predmetom zápisu v listine, ktorou je dotknutá pozemno-knižná vložka č. XXX, keď bola v časti A. Majetková podstata, práve na základe listiny, ktorou je vyššie uvedený nákres upravená výmera tak, že sa znížila z pôvodných XXX štvorcových siah na XXX štvorcových siah. Rovnako sa zápis v pozemno- knižnej vložke č. XXX, v časti B. Vlastníctvo priamo odvoláva na predmetný nákres. Teda zaver súdu prvej inštancie o tom, že nákres bol iba podkladom, na základe ktorého sa deľba nerealizovala nie je podľa žalobcov pravdivý a správny. Práve naopak, podľa tohto nákresu boli vykonávané zápisy a zmeny v predmetnej pozemno-knižnej vložke č. XXX. Na jednej strane sa, práve na základe dohody a nákresu výmera pozemku parcelné číslo XXX (vo vlastníctve právnych predchodcov žalobcov) znížila o 186 siah na novú výmeru 485 siah (z pôvodnej výmery 671 siah) a na druhej strane sa o tú istú výmeru 186 siah zväčšila výmera pozemku parcelné číslo 262 (vo vlastníctve právnych predchodcov žalovanej) na novú výmeru 481 siah (z pôvodnej 295). Teda v roku 1923 nastala právna skutočnosť, ktorá bola z pohľadu oprávnenej držby rozhodujúca. Súd prvej inštancie sa zameral na hodnotenie dedičskej postupnosti, ako bola zohľadnená v zápisoch v pozemnoknižnej vložke, čo je však podľa názoru žalobcov právne irelevantné. Žalobcovia tvrdia, že vydržanie ako originárny spôsob nadobudnutia je spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva contra tabulam. Teda formálne zápisy v katastri svedčia domnelému vlastníkovi, to je však bez právnej relevancie vo vzťahu k držbe a vydržaniu žalobcov. Žalobcovia a s ohľadom na všetky okolnosti aj ich právni predchodcovia boli v dobrej viere, že vec užívajú a nakladajú s ňou ako s vecou vlastnou. Rokovania so žalovanou sa uskutočnili v roku 2003, pričom ich motívom bolo veci usporiadať aj formálne tak, ako boli v skutočnosti, keďže v roku 2003 chceli na predmetnom pozemku stavať a pri zabezpečovaní podkladov pre stavebné povolenie identifikovali nesúlad zápisu v katastri nehnuteľností. Ak by aj žalobcovia prestali byt v roku 2003 dobromyseľní, z pohľadu vydržania je to nepodstatné, keďže k vydržaniu došlo najneskôr k 01.01.1992. Žalobcovia a ich právni predchodcovia boli / sú držiteľmi spornej nehnuteľnosti nepretržite minimálne od roku 1923 a ďalej. Žalobcovia sú názoru, že iba obhliadkou nehnuteľnosti na mieste samom bolo možné v konaní relevantne preukazovať skutočný stav spornej nehnuteľnosti, či sú pravdivé a opodstatnené tvrdenia žalobcov o tom, ako je sporná nehnuteľnosť oplotená presne podľa hraníc, aké staré je toto oplotenie, o spôsobe trvalého a ničím a nikým nerušeného hospodárenia a užívania spornej nehnuteľnosti žalobcami. Nevykonaním uvedeného dôkazu sa znemožnilo žalobcom preukazovať tvrdenia, týkajúce sa faktického ovládania veci a kontinuity držby a ani nebolo zabezpečené odborné vyjadrenie k prepisu maďarských zápisov v príslušnej pozemnoknižnej vložke. Nevykonaním týchto dôkazov nemohlo dôjsť k úplnému zisteniu skutkového stavu, ktorý je pre rozhodnutie o žalobnom nároku rozhodujúci. Sporný pozemok užívajú a nikto iný ho z dôvodu existujúcich oplotení neužíva a ani užívať nemôže a nemohol; na spornom pozemku nestojí a nikdy nestál dom. Taktiež podľa žalobcov aplikoval súd prvej inštancie na zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu a teda vec nesprávne právne posúdil. Pri rozhodovaní aplikoval právnu normu obsiahnutú v ustanovení § 129, § 130 a § 134 ObčZ. Pritom mal súd prvej inštancie okrem právnych noriem obsiahnutých v ObčZ aplikovať na daný právny vzťah aj ustanovenia stredného občianskeho zákonníka (zákon č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník), konkrétne § 562 stredného občianskeho zákonníka a právny vzťah posudzovať aj v režime obyčajového uhorského práva platného na Slovensku do 31.12.1950, minimálne čo sa týka začatia držby. V roku 1923, teda v čase, keď sa O. D. s manželkou J. T. uchopili držby spornej nehnuteľnosti, bol bežný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe neformálnej zmluvy. Obyčaj ové uhorské právo bolo z hľadiska nastúpenia do držby, preukazovania dobromyseľnosti držby a existencie právneho titulu benevolentnejšie, ako nastávajúca právna úprava. Ustálená právna doktrína, rovnako ako ustálená judikatúra, štandardne akceptujú aj zmluvu, uzatvorenú v ústnej forme ako oprávnený právny titul. Podľa názoru žalobcov je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný v časti, kde sa súd prvej inštancie zaoberá otázkou nákresu rozdelenia resp. zmien z 18.04.1923 a záveru súdu prvej inštancie o tom, že predmetný nákres mal byť len podkladom na budúce rozdelenie, ku ktorému však nedošlo. Práve na podklade dotknutého Nákresu došlo v skutočnosti k viacerým zápisom v pozemnoknižných vložkách, doručenie Nákresu je vyznačené aj v doručených podaniach pozemnoknižných. Vzhľadom na to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje vysvetlenie tohto rozporu, pričom z pohľadu žalovaného nároku sa jedná o zásadnú právnu skutočnosť preukazujúcu dobromyseľnosť. Na záver žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok sám rozhodol tak, že žalobe vyhovie v rozsahu žalobného petitu a teda určí, že žalobcovia v prvom, druhom, treťom a štvrtom rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Y. I., obec I. - mestská časť Y. I., okres I. IV, ktorou je pozemok parcelné číslo XXXX/X o výmere XXX m2 záhrad, zapísanej na liste vlastníctva číslo XXXX vedenom pre katastrálne územie Y. I., a to v spoluvlastníckom podiele 1/2. Súčasne žiadajú, aby odvolací súd zaviazal žalovanú na náhradu trov žalobcov (trov právneho zastúpenia) v odvolacom konaní. 5. Súdu prvej inštancie doručila žalovaná vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Podľa názoru žalovanej v priebehu konania súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, ktoré vykonať mal a mohol, vrátane všetkých dôkazov navrhovaných žalobcami, s výnimkou ohliadky nehnuteľnosti. Následne správne vyhodnotil vykonané dôkazy a správne rozhodol, keď žalobu zamietol. Žalovaná uviedla, že je nesporné, že 18.4.1923 B.. U.. P. I. vyhotovil nákres rozdelenia, resp. zmien v obci „I.“ ležiacich pozemkov m.p.č. XXX a XXX, na základe ktorého došlo k odčleneniu časti pozemku pare. č. XXX vo výmere XXX štvorcových siah a k pričleneniu tejto časti parcely k parcele č.XXX. Do dnešného dňa však okrem tvrdenia žalovaných sa nijakým spôsobom nepreukázalo, že malo dôjsť k dohode o zrušení podielového spoluvlastníctva predmetnej nehnuteľnosti medzi právnymi predchodcami žalobcov a žalovanej a k vyporiadaniu spoluvlastníctva reálnou deľbou. Jediným objektívnym dôkazom majetkovej podstaty, vlastníctva, ako aj tiarch k nehnuteľnostiam v období od roku 1881 do mája 1964, bola na území Slovenska pozemková kniha. Zo žiadneho zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 305 nevyplýva, že by v súvislosti s rozhodnutiami súdov a Nákresom rozdelenia zo dňa 18 apríla 1923 došlo aj k zmene v osobách vlastníkov (spoluvlastníkov) nehnuteľnosti zapísanej pod pare. č XXX.. Pokiaľ by bolo došlo aj k takejto zmene, táto skutočnosť ohľadne zmeny vlastníkov by bola bývala tiež zapísaná. Ani z pozemnoknižných výpisov, ani z Nákresu nevyplýva, že by bolo došlo skutočne k dohode, na základe ktorej by sa boli zmenili vlastnícke vzťahy k parcele č. XXX, zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX. Čo sa týka samotného zápisu pod por. č. XX, tento dokazuje, že 20. februára 1950 č. XXXX právni predchodcovia žalobcov O. D. a manželka J., rod. L., vlastníci 1/4 nehnuteľnosti pare. č. XXX podľa darovacej a zaopatrovacej zmluvy zo dňa 29. novembra 1948 previedli svoj vlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti na za a) L. D. (L.) v podiele 1/4 a za b) L. D., rod. A., tiež v podiele 1/4. Aj tento zápis je jednoznačným dôkazom, že ani právni predchodcovia žalobcov po údajnom rozdelení nehnuteľnosti, ako to tvrdia žalobcovia, nemohli byť dobromyseľní, že im predmetná nehnuteľnosť vlastnícky patrí v celosti. Všetky následné dedičské rozhodnutia na základe ktorých postupne žalobcovia nadobudli vlastnícky podiel k predmetnej nehnuteľnosti jednoznačne dokazujú, že predmetom dedenia nebolo vlastníctvo celej nehnuteľnosti, ale len vlastníckeho podielu vo výške 1/2. Navrhovaný dôkaz zo strany žalobcov na vykonanie ohliadky nehnuteľnosti, nemôže v žiadnom prípade a žiadnym spôsobom spochybniť listiny, dedičské rozhodnutia a nemôžu vyvrátiť ani absenciu dobromyseľnosti žalobcov v súvislosti s užívaním, resp. držbou predmetnej nehnuteľnosti. 6. Ďalšie vyjadrenia neboli súdu doručené. 7. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, celého spisového materiálu apo preskúmaní odvolacích námietok žalobcov dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, keď riadne, nadväzne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty procesných strán, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Možno preto konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne. Odvolací súd považoval za potrebné v predmetnej veci uviesť nasledovné: 8. Za držiteľa sa považuje (fyzická alebo právnická) osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorá sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či držiteľ je v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka, a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne; ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovania len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn 5 Cdo 107/2008 zo dňa 24. marca 2010). 9. V predmetnej veci žalobcovia, resp. ich právny predchodcovia, preto nesplnili pri svojom vstupe do držby veci základnú podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to dobromyseľnosť. Túto totiž nebolo možné vyvodzovať z nákresu rozdelenia resp. zmien v obci „Bistrica“ ležiacich pozemkov m.p.č. XXX, XXX z 18.04.1923 vypracovaný U.. P. I., ktorý mal preukazovať skutočnosť reálneho rozdelenia nehnuteľností. 10. Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad (uznesenie Najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010). 11. Rozhodnutie súdu, ktoré konštatuje splnenie predpokladov nadobudnutia nehnuteľnosti vydržaním, musí mať základ v dostatočne skutkovo podložených, konkrétnych a vykonaným dokazovaním preukázaných (zistených, potvrdených, nie len možných) skutočnostiach. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ (teda nie iba „mohol byť“) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí (porovnaj tiež rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 271/2007, 5 Cdo 49/2010 a 3 Cdo 12/2010). 12. Do spisu založené listiny obsahujúce údaje o právach, ktoré špecifikujú titul nadobudnutia práva, nemožno stotožňovať s právnym titulom, ktorým bolo právo nadobudnuté. Podobne nemožno za titul zakladajúci dobromyseľnosť držby považovať žalobcami predložený nákres rozdelenia resp. zmien v obci „I. ležiacich pozemkov m.p.č. XXX, XXX z 18.04.1923 vypracovaný U., ktorý mal podľa názoru žalobcov preukazovať skutočnosť, že k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností došlo. Nakoľko žalobcovia relevantné listiny v tomto konaní nepredložili, nebolo možné prijať záver o preukázaní dobromyseľnosti žalobcu. Je nesporné, že 18.4.1923 B.. U.. P. I. vyhotovil nákres rozdelenia resp. zmien v obci „I.“ ležiacich pozemkov m.p.č. XXX a XXX, na základe ktorého došlo k odčleneniu časti pozemku pare. č. XXX vo výmere XXX štvorcových siah a k pričleneniu tejto časti parcely k parcele č.XXX. Do dnešného dňa však sa nijakým spôsobom nepreukázalo, že malo dôjsť k dohode o zrušení podielového spoluvlastníctva predmetnej nehnuteľnosti medzi právnymi predchodcami žalobcov a žalovanej a k vyporiadaniu spoluvlastníctva reálnou deľbou. Odvolací súd má taktiež za to, že zo žiadneho zápisu v pozemnoknižnej vložke č. XXX nevyplýva, že by v súvislosti s rozhodnutiami súdov a predmetným nákresom rozdelenia zo dňa 18.04.1923 došlo aj k zmene v osobách vlastníkov nehnuteľnosti zapísanej pod pare. č XXX. Pokiaľ by bolo došlo aj k takejto zmene, táto skutočnosť ohľadne zmeny vlastníkov by bola riadne zapísaná. Ani z pozemnoknižných výpisov, ani z predmetného nákresu nevyplýva, že by bolo došlo skutočne k dohode, na základe ktorej by sa boli zmenili vlastnícke vzťahy k parcele č. XXX zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. XXX. Na druhej strane z pozemkovoknižnej vložky č. XXX Y. I. vyplýva, že až dňa 30.11.1933 podľa uznesenia okresného súdu Bratislava D 221/33 došlo prvýkrát k zmene vlastníckych pomerov vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti (pare. č. XXX). Preto pre dobromyseľnosť je rozhodujúce, ak držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti. Takúto mieru opatrnosti žalobcovia v konaní nepreukázali, keďže žalobcovia mali vychádzať najmä z geografického nákresu spornej nehnuteľnosti. V tomto zmysle odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo 17/2016, podľa ktorého z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu, prípadne aj len domnelého (putatívneho) nadobudnutia vlastníctva. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná. 13. V súdnom konaní preto môže účastník preukazovať svoje právo k veci okrem výpisov z pozemkovej knihy aj rôznymi inými právnymi prostriedkami. Sú nimi najmä kúpne, darovacie, zámenné zmluvy, ktoré boli uzavreté v rôznych časových obdobiach a neboli realizované v pozemkovej knihe a evidencii nehnuteľností, ďalej rozhodnutia vydané súdmi, štátnymi notárstvami prídelové listiny a pod. Predmetný nákres rozdelenia pozemkov nemohol byť však skutočnosťou, ktorá odôvodnene mohla u žalobcoch vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. V danom prípade sa preto nestali dobromyseľnými držiteľmi a nemohli k nej vydržať vlastnícke právo, aj ak by boli splnené ostatné náležitosti vydržania. 14. Dobromyseľnosť žalobcov bola spochybnená aj tým, ako správne uviedol v napadnutom rozsudku aj súd prvej inštancie, že žalobcovia skontaktovali pôvodnú žalovanú s úmyslom usporiadania vlastníctva pozemkov a neskôr rokovali s jej synom a zaťom za účelom odkúpenia spoluvlastníckeho podielu. 15. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 260/2008, zo dňa 10. decembra 2008). 16. Treba zdôrazniť, že v období do účinnosti zákona č. 141/1950 Zb. bola úprava pozemkovoknižného práva predmetom rakúskeho nariadenia č. 222 z 15. decembra 1855. Pozemková kniha v tom čase neplnila len funkcie evidenčné, ale aj funkcie právotvomé (konštitutívne), čo znamenalo, že zápisy do pozemkovej knihy mali význam nielen pre zabezpečenie prehľadu a deklarácie istých práv, ale tiež zabezpečovali vznik, zmenu alebo zánik pozemkovoknižných práv. K zmenám legislatívy došlo nadobudnutím účinnosti zákona č. 141/1950 Zb., ktorý zrušil intabulačný princíp zápisu do pozemkovej knihy, všetky vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam tak vznikali, menili sa alebo zanikali mimo pozemkovej knihy, teda priamo právnou listinou. 17. Ďalej odvolací súd uvádza, že z návrhu žalobcov nevyplývalo za aké obdobie malo dôjsť k oprávnenej držbe a následne kedy malo dôjsť k vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti. Žalobcovia v odvolaní uviedli, že žalobcovia sú a ich právni predchodcovia boli oprávnenými držiteľmi spornej nehnuteľnosti minimálne od roku 1923, a že k vydržaniu spornej nehnuteľnosti došlo najneskôr 01.01.1992. Žalobcovia ale už ďalej neuviedli, prečo podľa ich názoru malo dôjsť k vydržaniu spornej nehnuteľnosti najneskôr práve k dňu 01.01.1992, nakoľko ani v konaní nepredložili žalobcovia nepredložili o tom žiaden relevantný dôkaz. 18. Žalobcovia taktiež namietali, že súd prvej inštancie mal aplikovať § 562 stredného občianskeho zákonníka a právny vzťah posudzovať aj v režime obyčaj ového uhorského práva, platného na Slovensku do 31.12.1950. Odvolací súd v tomto smere uvádza, že vydržanie je historickým právnym inštitútom, ktorý v právnych poriadkoch, platných na území dnešného Slovenska prešiel dlhým a zmenami poznačeným vývojom. V rámci tohto vývoja možno rozlišovať medzi nasledovnými obdobiami: do 31. decembra 1950, od 1. januára 1951 do 31. marca 1964, od 1. apríla 1964 do 31. marca 1983, od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991, a od 1. januára 1992 doteraz. Žalobcovia počas konania jednoznačne neustálili, kedy malo k vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti dôjsť, len opakovane uvádzali bez relevantných skutočností, že k uplynutiu vydržacej doby došlo najneskôr až dňa 01.01.1992. Takýmito tvrdeniami nebolo zo strany žalobcov ustálené, v ktorom období mala vydržacia doba uplynúť, resp. ku ktorému dátumu mala byť sporná nehnuteľnosť žalobcami vydržaná. Vzhľadom k tomu nebolo jasné, v akom konkrétnom období malo k vydržaniu dôjsť, a tým sa nedalo jednoznačne určiť, ktoré ustanovenia o vydržaní sa mali v danom prípade aplikovať. 19. K námietke žalobcov, že nevykonaním ohliadky nehnuteľnosti sa znemožnilo žalobcom preukazovať tvrdenia týkajúce sa faktického ovládania veci a kontinuity držby, odvolací súd uvádza, že tá nie je dôvodná. Ohliadka nehnuteľnosti nie je dôkazom, ktorý by objektívne nasvedčoval o oprávnenosti držby, resp. dobromyseľnosti žalobcov a okolnosti preukázania právneho titulu nadobudnutia práva. Preto súd prvej inštancie správne rozhodol po vyhodnotení všetkých dôkazov, že ohliadka nehnuteľnosti nemôže ovplyvniť rozhodovanie v súvislosti s posudzovaním dobromyseľnosti držby a uvedený dôkaz nevykonal. Predmetný prístup zodpovedá dlhodobo ustálenej rozhodovacej praxi súdov vyjadrenej napríklad v rozhodnutí publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov pod R 19/1975, v ktorého právnej vete sa konštatuje „Nejde o prípady nevykonania možného dokazovania súdom o tých skutočnostiach, rozhodnutiach a dôkazov, ktoré účastníci konania označili, avšak súd ich nepokladal za rozhodujúce, a preto sa k ich dokazovaniu neprikročilo.“ To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou, spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko ich súd nepovažoval za rozhodujúce. Rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám (§ 120 ods. 1 O.s.p., resp. § 132 ods. 1 CSP a § 185 ods. 1 až 3 CSP). 20. Bolo na žalobcoch, aby všetky uvedené podmienky vydržania vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti podložili relevantnými dôkazmi. Pokiaľ v konaní tvrdili, že vydržali vlastnícke právo, uvedené skutočnosti nepreukázali. Odvolací súd má za to, že vykonaným dokazovaním žalobcovia doposiaľ hodnoverným spôsobom nepreukázali, že sú podielovými spoluvlastníkmi spornej nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v katastrálnom území Y. a to k pozemku č. XXXX/X o výmere XXX m2, nepreukázali, že vlastnícke právo by k spornej nehnuteľnosti nadobudli vydržaním, že by oni a ich právni predchodcovia boli oprávnenými držiteľmi spornej nehnuteľnosti, že by boli dobromyseľní v tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí. 21. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil v celom rozsahu. 22. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v nadväznosti na § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná ako úspešná strana sporu aj v odvolacom konaní má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).