Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/117/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1514213874 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1514213874.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: R.. Š. Q., F. O. Č.. XX, F., zast. JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, so sídlom Kafendova č. 6, Bratislava, proti odporcovi: News and Media Holding, a.s., so sídlom Einsteinova č. 25, Bratislava, IČO: 47 256 281, zast. SCHWARZ advokáti s.r.o., so sídlom Podbrezovská č. 40,IČO : 36 858 285 Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V č. k. 7C/288/2014-270 zo dňa 19. februára 2016, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa zo dňa 1.2.2016. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ navrhol prerušiť predmetné konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorou sa navrhovateľ domáha určenia, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2015 č. k. 4Cdo 394/2014 a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2.5.2014 č. k. 8Co 606/2013 boli porušené jeho základné práva a navrhol ich zrušiť. V konaní pred Ústavným súdom sa podľa navrhovateľa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že zákon dáva súdu možnosť, nie povinnosť konanie prerušiť. Skutočnosť, že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť proti právoplatným uzneseniam Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nie je podľa názoru súdu dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Podanie ústavnej sťažnosti jedným z účastníkov nie je zákonnou prekážkou v konaní a prejednávaní veci. Ústavný súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím zo dňa 18.9.2012 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6Co 64/2008-167 zo dňa 11.12.2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Bratislave uznesením č. k, 8Co 606/2013-2010 zo dňa 2.5.2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a v časti trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v tomto rozsahu. Proti tomuto uzneseniu navrhovateľ podal dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4Cdo 349/2014 zo dňa 25.11.2015 odmietnuté. Prekážky postupu konania, kedy súd konanie preruší, sú explicitne vymedzené v ustanoveniach § 107 až 110 O.s.p. Tieto ustanovenia neobsahujú právnu normu, ktorá by umožňovala všeobecnému súdu nekonať a nerozhodovať vo veci. Prerušením konania by preto mohlo dôjsť k zásahu do práv druhého účastníka konania zaručených mu čl. 46 a 48 Ústavy. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, žiadajúc, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol, že ústavnou sťažnosťou navrhovateľ napadol inštančné rozhodnutie dovolacieho súdu preto, že nerešpektovalo jeho dovolacie námietky týkajúce sa základných práv navrhovateľa, takže je veľmi pravdepodobné, že by jej mal ústavný súd vyhovieť, ak tieto namietané práva, garantované ústavou, bude rešpektovať. Preto je len logické, že pokiaľ sa naisto nevyrieši otázka ústavnosti posledného procesného rozhodnutia, okresný súd nesmie vo veci ďalej konať. Pri chcenom postupe okresného súdu by sa mohlo stať, že vo veci meritórne rozhodne, súc viazaný kasačným uznesením krajského súdu, ale Ústavný súd zruší toto kasačné uznesenie spolu s uznesením dovolacieho súdu, čím sa stane rozsudok okresného súdu zmätočným či obsolétnym. Tomu chcel navrhovateľ predísť. Prerušením konania nedochádza k zásahu do práv účastníkov konania, garantovaných čl. 48 ods. 2 Ústavy. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ sa v prejednávanej veci domáha voči odporcovi náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s uverejnením nepravdivého článku o navrhovateľovi. Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 8.2.2016 s poukazom na § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. navrhol prerušenie konania, a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o podanej ústavnej sťažnosti. Predmetom tejto sťažnosti je rozhodnutie o porušení ústavných práv navrhovateľa, ako aj návrh na zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2015 č. k. 4Cdo 394/2014 a uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 2.5.2014 č. k. 8Co 606/2013 Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť. Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného súdneho konania, je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov v súdnom konaní (§ 6 O.s.p.) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 150/2010). Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky na prerušenie konania tak podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (fakultatívne prerušenie konania). Podanie ústavnej sťažnosti nie je skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala či už obligatórne alebo fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 O.s.p., nakoľko takáto skutočnosť nenapĺňa žiadne predpoklady na prerušenie konania v zmysle predmetného ustanovenia. Ak by zákonodarca mal v úmysle, aby podanie ústavnej sťažnosti mohlo mať za následok prerušenie konania, vyjadril by to priamo v zákone. Navrhovateľ svojou ústavnou sťažnosťou napadol rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sú právoplatné, preto je nimi súd prvého stupňa viazaný, na čo podanie ústavnej sťažnosti nemá vplyv. Za týchto okolností sa v konaní na Ústavnom súde Slovenskej republiky sa nerieši žiadna taká otázka, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, nie je preto daný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa môže a musí vo veci ďalej konať a rozhodnúť a to bez zbytočných prieťahov. S ohľadom na argumentáciu navrhovateľa v odvolaní odvolací súd uvádza, že postup súdu v občianskom súdnom konaní vrátane aplikácie § 109 O.s.p. nesmie byť v rozpore s Ústavou SR. Porušením ústavných práv účastníkov nemožno chápať obligatórne prerušenie konania v súlade s § 190 ods. 1 O.s.p. Avšak fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. prichádza do úvahy iba vtedy, keď sa takýto postup z daných možností javí ako účelný či potrebný. Prerušenie konania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti navrhovateľom by viedlo k neúčelnému predlžovaniu konania, čím by došlo k porušeniu práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 Ústavy SR, najmä vo vzťahu k účastníkovi, ktorý návrh na prerušenie konania nepodal. Extenzívna aplikácia § 109 ods. 2 O.s.p. nie je v súlade s ústavnou požiadavkou na rýchlosť súdneho konania, preto k fakultatívnemu prerušeniu konania možno pristupovať len výnimočne v odôvodnených prípadoch a s ohľadom na práva všetkých účastníkov konania. V súdenej veci podľa názoru odvolacieho súdu nie sú naplnené podmienky pre ústavne konformné fakultatívne prerušenie konania a vyhovením návrhu navrhovateľa by došlo k zásahu do práv druhého účastníka. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.