Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/108/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515222653 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Štrignerová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1515222653.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave vo veci starostlivosti súdu o mal. dieťa: D. D., N.. XX.X.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Bratislava, Vazovova 7/A, dieťa rodičov, matka: V.. K. D. R.Á., N.. XX.X.XXXX, A. Č. XX, A., zastúpená JUDr. Evou Mišíkovou, advokátkou, so sídlom Laurinská č. 2, Bratislava a otec: J.. A. D., N.. X.X.XXXX, A. Š. XX, A., v konaní o návrhoch otca a matky na nariadenie predbežného opatrenia, na odvolanie rodičov proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 16.12.2015, č.k. 22P/138/15-38, jednohlasne pomerom hlasu 3:0 takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti sa p o t v r d z u j e. Po dobu trvania nariadeného predbežného opatrenia stráca účinnosť rozsudok Okresného súdu Bratislava V z 14.11.2013, č.k. 22P/317/2012-592 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19.8.2014, č.k. 11CoP/49/2014-768 v časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava V uznesením zo dňa 16.12.2015, č.k. 22P/138/15-38 maloletú D. D., N.. XX.X.XXXX do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod spis. zn. 22P/81/2014 zveril do osobnej starostlivosti otca, v časti o predbežnú úpravu styku matky s maloletou a určenie vyživovacej povinnosti matke návrh otca zamietol, návrh matky na predbežnú zmenu úpravy styku otca s maloletou zamietol. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie v časti zverenia maloletej do starostlivosti otca odôvodnil ust. § 74, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 a, b, § 102 ods. 1 O.s.p, keď po oboznámení sa s návrhom otca, po oboznámení sa obsahom spisov týkajúcich maloletej vedených pod spis. zn. 22P/81/2014, 22P/317/2011, s prihliadnutím na vývin situácie v priebehu konania, ako aj s prihliadnutím na skutočnosti zistené z rozhodovacej činnosti súdu v danej veci dospel k záveru, že v záujme maloletej a jej ďalšieho zdravého a najmä psychického vývoja je nevyhnutné dočasne upraviť pomery účastníkov a to zverením maloletej do starostlivosti otca na čas do rozhodnutia vo veci samej. Vo vzťahu k uvedenému spôsobu rozhodnutia poukázal na ust. § 25 ods. 4 Zákona o rodine vzťahujúce sa aj na predbežné opatrenia, ktoré upravuje osobitný druh zmeny pomerov spočívajúci v skutočnosti, že jeden z rodičov opakovane, bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk, resp. kontakt s maloletým dieťaťom. V taktom prípade môže súd aj bez návrhu zmeniť nielen rozhodnutie alebo dohodu o úprave styku, ale aj rozhodnutie osobnej starostlivosti, pričom musí prihliadať na kritéria uvedené v ust. § 24 ods. 3 a 4 Zákona o rodine. Takáto zmena musí byť v záujme dieťaťa. Ak je konanie rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti v rozpore so záujmom dieťaťa, súd vždy uváži, či nie sú splnené podmienky na príp. zmenu výchovného prostredia maloletého dieťaťa a rozhodnutia o osobnej starostlivosti. Nie je bezvýznamné, že bezdôvodné bránenie dieťaťu v styku s druhým rodičom sa pokladá za výrazný nedostatok vo výchove maloletého dieťaťa, ktorým môže ohroziť vývoj osobnosti dieťaťa v citovej a charakterovej oblasti. Súd teda musí zisťovať, ktorý z rodičov poskytuje alebo má predpoklad poskytovať druhému rodičovi väčší priestor na výchovu dieťaťa, nakoľko v záujme dieťaťa je nepochybné, aby bolo v starostlivosti toho z rodičov, ktorý uznáva rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že aj ten druhý je dobrým rodičom. Je treba mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič a dieťa v dôsledku odcudzenia, sa neskôr len ťažko napráva. S poukazom na uvedené súd vzhľadom na eskaláciu napätia vo vzájomných vzťahoch rodičov a absolútne neústretový prístup matky, ktorá otcovi napriek deklarovanej osobnej snahe o riadnu psychologickú prípravu maloletej na styk s otcom, odvolávajúc sa na nevôľu samotnej maloletej opakovane bez relevantného a objektívneho dôvodu neumožňuje kontakt s maloletou, dospel k záveru, že aj pre upokojenie dieťaťa a elimináciu krízových a nadmerne stresujúcich situácií, do ktorých sa maloletá dostáva práve v dôsledku konania matky, je nutné, aby bola dočasne, do doplnenia dokazovania vo veci samej zverená do osobnej starostlivosti rodiča, ktorý sa v súčasnosti javí ako zrelší a kompetentnejší a predovšetkým rešpektujúci úlohu druhého rodiča v živote dieťaťa. Konštatoval, že hoci je nepochybný vrúcny a mimoriadne intenzívny vzťah matky k maloletej a silná fixácia maloletej na matku práve v dôsledku jej doterajšieho správania, z jej ostatného správania, ktoré nemožno označiť ako racionálne a vyspelé, nemožno vyvodiť jej kľúčovú motiváciu záujmom maloletej, pričom samotnú dosiahnutú vzájomnú väzbu matky a dieťaťa je možné označiť za patologickú a z hľadiska ďalšieho zdravého psychického vývoja dieťaťa za škodlivú. Opakované pokusy o kriminalizáciu otca zo strany matky sa nepreukázali ako dôvodné, otec sa momentálne javí ako ústretovejší, otvorenejší jednak vzájomnej komunikácii s matkou, ako aj odborným radám a predovšetkým zvažujúci v prvom rade záujem dieťaťa. Postupy matky podľa názoru súdu vzbudzujú vážne pochybnosti o jej rodičovských kompetenciách. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že matka výchovu maloletej zabezpečuje za pomoci starých rodičov z jej strany, ktorí však nemôžu byť vo výchovnej úlohe favorizovaní pred jedným z rodičov dieťaťa. Z priebehu výkonu súdneho rozhodnutia, ako aj z výpovede svedkyne V.. S. je zrejmé, že zo strany starých rodičov maloletej dochádza k neprípustnému a nadmernému zasahovaniu do výkonu rodičovských práv, keď je zrejmý ich vplyv na matku a zjavné usmerňovanie maloletej vo vzťahu k jej otcovi. Matka vehementne odmieta rešpektovať akékoľvek rozhodnutie súdu, či orgánu činného v trestnom konaní a ani výsledky objektívneho dokazovania v konaní pred týmito inštitúciami, ktoré nekorešpondujú s jej subjektívnym presvedčením o záujme maloletej, ktorý si evidentne zamieňa s vlastným záujmom, pričom v dôsledku odopretia odovzdania dieťaťa otcovi, hoci s odôvodnením, že dieťa k otcovi nechcelo ísť, je obvinená zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia. Nepodrobuje sa riadnemu odbornému poradenstvu, ktoré môže viesť k postupnému rozšíreniu styku a skvalitneniu vzťahu otca s maloletou, naopak v tomto smere je pasívna. V tejto súvislosti zdôraznil, že matka zjavne porušuje svoju povinnosť dieťa na kontakt a jeho odovzdanie otcovi riadne pripraviť, v čom je zahrnutá najmä psychologická príprava, keď sa javí byť zameraná kontraproduktívne práve opačným smerom, než je žiaduce. Vzhľadom na prejavy maloletej je zrejmé, že zo strany matky a jej rodičov dochádza pred odovzdaním dieťaťa otcovi zjavne ku kumulácii ich negatívnych postojov voči nemu, a ich absolútne neprípustnému prezentovaniu pred dieťaťom. Práve v dôsledku takéhoto správania dochádza k neprimeranému stresovaniu dieťaťa, čo rozhodne nemožno hodnotiť v prospech maloletej. Aj s poukazom na matkou prezentované odporúčania na základe výsledkov psychologického vyšetrenia maloletej po jej prepustení z nemocničnému zariadenia po neúspešnom pokuse o výkon rozhodnutia dňa 13.11.2015 a to nevystavovať dieťa stresovej situácii, t.j. vyvarovať sa prílišným stresovým situáciám, má súd za to, že napriek prvotnému stresu môže mať práve bezodkladné zverenie maloletej do starostlivosti otca až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej z dlhodobejšieho hľadiska pozitívny dopad práve v tomto smere, keď ako absolútne nevhodný a práve v rozpore so záujmom maloletej by bol matkou tvrdený odporučený kontakt s otcom v jej prítomnosti, keď práve prítomnosť matky vyvoláva u dieťaťa evidentný stres a bráni dieťaťu v spontánnosti prejavov k otcovi, a vôbec vytváraniu si zdravého vzťahu s mužským vzorom nevyhnutne potrebným v živote dieťaťa. Z doposiaľ vykonaného dokazovania sa totiž javí, že maloletá D. má obavy predovšetkým z reakcie matky a starých rodičov z jej strany v súvislosti s jej kontaktom s otcom. Je teda zrejmé, že matka, či už sama alebo pod vplyvom svojich rodičov, ktorí sa zjavne prejavujú vo výchove maloletej mimoriadne zaangažovane, absolútne neuznáva rolu otca v živote dieťaťa. Naopak sa javí, že jej konanie má za cieľ otca izolovať od maloletej a absolútne eliminovať jeho výchovný vplyv. Takýto prístup matky môže ohroziť vývoj osobnosti maloletej v citovej, charakterovej a hodnotovej oblasti. Za nezmenenej situácie zotrvávanie maloletej v starostlivosti matky môže mať za následok silnú a nenapraviteľnú deformáciu vo vzťahu maloletej k otcovi. Matka sa totiž svojím aktuálnym konaním napriek jej evidentnému subjektívnemu presvedčeniu o jeho správnosti a motivácii najlepším záujmom maloletej, avšak z objektívneho hľadiska aktuálne naopak vo svojej podstate necitlivým a nezodpovedným prístupom, zjavným najmä z priebehu výkonu rozhodnutia a jej aj následnou, zjavne iba formálne deklarovanou riadnou prípravou maloletej na styk s otcom, momentálne do značnej miery diskvalifikovala vo vlastnej rodičovskej úlohe. Preto aj s poukazom na všetky uvedené skutočnosti podľa názoru súdu bolo potrebné v najlepšom záujme dieťaťa toto dočasne zveriť do starostlivosti otca. Vzhľadom na vyhovenie návrhu otca na predbežné zverenie dieťaťa do jeho osobnej starostlivosti, ktoré má zabezpečiť nerušený priebeh konania a eliminovať riziko zhoršovania sa aktuálneho stavu, ktorý nie je v najlepšom záujme dieťaťa, aj s poukazom na všetky uvedené dôvody, akceptujúc výsledky znaleckého dokazovania, súd návrh matky na obmedzenie otca v styku s maloletou považoval za nedôvodný, rovnako aj jej alternatívny návrh na úpravu styku v Centre Nádej, nakoľko je vzhľadom na doterajší postoj matky dôvodný predpoklad, že takáto úprava by bola absolútne neefektívna. Napriek návrhu otca súd nepristúpil k úprave styku matky s maloletou, tento ponechal na dohodu rodičov a bude na otcovi, ktorý prezentoval svoju vôľu matku v styku s maloletou neobmedzovať, aby matke po predchádzajúcej dohode, ktorá vyžaduje zmenu prístupu zo strany matky, tento umožnil. Vzhľadom na naďalej účinné výchovné opatrenie v Centre Nádej otcovi nič nebráni využiť v tomto smere aj toto zariadenie, a až v prípade, ak sa rodičia nedokážu na styku matky s maloletou dohodnúť, má matka možnosť domáhať sa úpravy styku samostatným návrhom. Rovnako matke vzhľadom na predbežný a výlučne zabezpečovací charakter tohto rozhodnutia neupravil rozsah vyživovacej povinnosti, keď matke bude ponechaný priestor na jej dobrovoľné plnenie a až v prípade, ak by k nej nedochádzalo, má otec možnosť riadne sa domáhať určenia vyživovacej povinnosti matky v nevyhnutnom rozsahu samostatnou predbežnou úpravou. V závere rozhodnutia zdôraznil, že toto rozhodnutie nie je definitívnym rozhodnutím, avšak z pohľadu objektívneho rešpektovania najlepšieho záujmu maloletej, sa vzhľadom na doterajší prístup matky javí ako vôbec jediná možnosť dosiahnuť aspoň efektívny štart reparácie aktuálneho pre dieťa nežiaduceho a vyslovene škodlivého stavu, a to nevyhnutne ešte pred rozhodnutím vo veci samej, ku ktorému je nevyhnutné doplniť dokazovanie a teda nemožno s určitosťou predpokladať ukončenie konania. Vzhľadom na okolnosti prípadu sa totiž javí, že bez autoritatívneho zásahu v tomto smere je vzhľadom na antagonistický postoj matky vylúčené, aby si maloletá za nezmenených okolností vôbec vytvárala z hľadiska jej ďalšieho priaznivého vývoja nevyhnutný plnohodnotný vzťah s otcom, ktorý vzhľadom na doterajšie výsledky vykonaného dokazovania nepredstavuje pre dieťa žiadne riziko, pričom má preukázateľne dostatočné osobnostné dispozície na zabezpečenie výchovy a osobnej starostlivosti o maloletú a tiež pre zabezpečenie jej zdravého vývoja s prihliadnutím na jej emotivitu a osobnostnú organizáciu. Podľa názoru súdu pretrvávanie doterajšieho závadného stavu bez predbežného zásahu by v tomto štádiu konania mohlo mať pre maloletú z dlhodobého hľadiska nenapraviteľné negatívne dôsledky. Konštatoval, že konečné rozhodnutie vo veci bude závisieť od výsledkov ďalšieho dokazovania, pričom súd môže prihliadať na pozitívny posun v rodičovských kompetenciách u každého z rodičov v priebehu konania, hoci za využitia odbornej pomoci, ktorú súd obom rodičom v záujme maloletej dôrazne odporučil využiť. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podali odvolanie obaja rodičia. Otec svojím odvolaním vo vzťahu k výroku, ktorým bola maloletá zverená do jeho starostlivosti, žiadal o zrušenie jeho vyživovacej povinnosti k maloletej na základe doposiaľ právoplatného rozsudku č.k. 22P/317/2011-580. Mal za to, že súd prvého stupňa vo svojom uznesení mal deklarovať skutočnosť, že zverením maloletej do jeho starostlivosti došlo k zmene pomerov, ktorou zanikol dôvod na jeho vyživovaciu povinnosť voči maloletej v zmysle zasielania rozsudkom stanovenej finančnej sumy na účet matky. Tým, že maloletá je zverená do jeho starostlivosti, nie je dôvod, aby matke naďalej výživné na maloletú zasielal. Vyslovil názor, že súd mal vo výrokovej časti uznesenia túto skutočnosť jasne uviesť, aby nevznikla právna chyba, že rodič, ktorému je maloletá zverená, je naďalej rozsudkom viazaný posielať výživné rodičovi v ktorého domácnosti maloletá nežije. Matka svojím odvolaním podaným prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne napadla uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorou bola maloletá zverená do starostlivosti otca a v časti, ktorou súd jej návrh na predbežnú zmenu úpravy styku otca s maloletou zamietol. Postup a rozhodnutie súdu považovala za nesprávne, v rozpore s účelom inštitútu predbežného opatrenia, keď súd pri rozhodovaní nechránil záujem maloletej, pri rozhodovaní bral do úvahy najmä záujem otca a rozhodol na základe úplnej ignorácie dôvodov, ktoré uvádzala v jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 20.11.2015. Ňou uvádzané dôvody pritom nepochybne vylučujú, aby odovzdanie maloletej do osobnej starostlivosti otca mohli byť za danej situácie považované za najlepší záujem dieťaťa. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 19.8.2014, spis. zn. 11CoP 49/2014 a aj vo vzťahu k nemu mala za to, že zverenie maloletej do starostlivosti otca predstavuje úplné vylúčenie jej ako matky z výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý je v zmysle uznesenia napadnutého rozhodnutia ponechaný výslovne na vôli otca. Vydané rozhodnutie je tak v úplnom rozpore s predpokladaným účelom inštitútu predbežného opatrenia, sledovaný výslovne v záujme otca pri súčasnom flagrantnom poškodení jej záujmov ako matky a ignorácie najlepšieho záujmu maloletej. Zásah súdu podľa jej názoru v takomto rozsahu by bol možný len v prípade, ak by bol zásah nevyhnutný z dôvodu vážneho ohrozenia výchovy či výživy maloletej, nie z dôvodu možnej dočasnej straty kontaktu s otcom do rozhodnutia vo veci samej. Takáto podmienka splnená nebola. V tejto v súvislosti poukázala napr. na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 11CoP/321/2015. Išlo o situáciu právne a skutkovo obdobnú ako v danej veci. Súd v danej veci rozhodol za totožnej skutkovej a právnej situácie inak. V tejto súvislosti rovnako poukázala na Nálezy Ústavného súdu SR z 29.5.2013 I. ÚS 564/2012-48, I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, podľa ktorých diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná. Súd dostatočne neskúmal ani výchovné predpoklady otca, vplyv novej partnerky otca na maloletú, neskúmal ani to, či maloletá má zabezpečené u otca dostatočné materiálne podmienky na výkon úplnej osobnej starostlivosti, neriešil ani časové možnosti otca na zabezpečenie takýchto dostatočných materiálnych podmienok, absolútne odignoroval záujem maloletej vyjadrený jednak prostredníctvom jej vlastných vyjadrení, jednak prostredníctvom názorov rôznych odborníkov, či už psychológov alebo psychiatrov. Súd v napadnutom rozhodnutí sa síce odvolal aj na znalecký posudok vypracovaný V.. V. A., v odôvodnení napadnutého rozhodnutia popisuje však len tie závery znalca, ktoré mu umožňujú prispôsobiť odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v rozsahu v akom ho vydal, ignoruje pritom všetky ostatné závery znalca, ktoré svedčia v neprospech vydaného napadnutého rozhodnutia, pričom s takýmito skutočnosťami sa súd vôbec nevysporiadal. Výsledky znaleckého dokazovania súdom ustanoveného znalca sú naviac podľa jej názoru spochybnené niektorými jeho svojvoľnými a ničím nepodloženými výrokmi. Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zvýraznil, že opakované pokusy o kriminalizáciu otca z jej strany sa nepreukázali ako dôvodné. Takýto záver však nevyplýva zo žiadneho dôkazu, a ani z jej konkrétneho konania. V čase podania správy na súd, už otec musel mať informáciu o rozhodnutí prokurátora, ktorý rozhodol, že výkon styku otca s maloletou nemarí. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo pritom zrušené tak pre neexistenciu objektívnej stránky, ako aj pre absenciu subjektívnej stránky príslušnej skutkovej podstaty. Táto skutočnosť má nepochybne kľúčový význam aj na rozhodovanie civilného súdu a to nielen vo veci predbežného opatrenia vydaného napadnutým rozhodnutím, ale aj vo veci samej. Jedná sa totiž o to, že ust. § 25 ods. 4 Zákona o rodine má z hľadiska potreby naplnenia týchto znakov totožnú skutkovú podstatu, a ak došlo ku konštatovaniu iného štátneho orgánu, že k naplneniu znakov takejto skutkovej podstaty nedošlo, potom ani rozhodnutie 11CoP 108/2016 civilného súdu by nemalo byť iné. Namietala taktiež nevykonateľnosť rozhodnutia, keďže predmetným uznesením súd nenariadil jej ako matke odovzdať maloletú do starostlivosti otca. Podľa jej názoru vychádzajúc z inštitútu predbežného opatrenia, výrokom predbežného opatrenia by sa nemalo priznávať právo, iba ukladať povinnosť. Súd preto nemôže predbežným opatrením rozhodnúť o zverení dieťaťa na čas do skončenia konania do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, ale musí rozhodnúť o tom, že jeden z rodičov je povinný odovzdať dieťa druhému rodičovi, čím dochádza prakticky k rozhodnutiu o tom, komu bude dieťa na čas do skončenia konania zverené. Napadnuté rozhodnutie je naviac aj zmätočné. Súd predbežným opatrením síce zveril maloletú do starostlivosti otca, avšak z pohľadu doposiaľ platného a účinného rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 13.11.2013, č.k. 22P/317/2011-580 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19.8.2014, č.k. 11CoP 49/2014-768 je naďalej platná a účinná aj úprava styku otca s maloletou, rovnako otec má právoplatným rozhodnutím súdu určenú aj vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k maloletej, ktorú je povinný plniť k jej rukám. Súdu prvého stupňa ďalej vytkla, že podľa výroku napadnutého rozhodnutia síce konal aj o jej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 20.11.2014 a tento zamietol, nijakým spôsobom však v odôvodnení uznesenia konkrétne nevyargumentoval, prečo sa rozhodol jej návrh zamietnuť. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa venoval výlučne odôvodneniu toho, prečo sa rozhodol vyhovieť návrhu otca. Z odôvodnenia uznesenia sa však nedozvedela, prečo sa súd rozhodol ignorovať dôvody ňou podaného návrhu. Takýto postup súdu je arbitrárny, porušujúci základné ústavné princípy štátu, vyjadrené v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). V tejto súvislosti poukázala na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého je súd povinný riadne a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne reagovať na rozhodnutie súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda možnosť riadne konať pred súdom. K argumentácii súdu, že ust. § 25 ods. 4 Zákona o rodine je možné aplikovať aj na predbežné opatrenie uviedla, že súdu zrejme ušlo pozornosti, že táto argumentácia má svoje miesto najmä pri rozhodovaní vo veci samej, kedy je skutkový stav nepochybne zistený a nie pri vydaní predbežného opatrenia. Z tohto pohľadu podľa jej názoru ponechanie maloletej v jej starostlivosti až do rozhodnutia vo veci samej, je oveľa menším rizikom z hľadiska zdravého vývoja maloletej, ako zmena vykonaná v rozsahu vydaného predbežného opatrenia v napadnutom rozhodnutí. Takéto sú nepochybne aj závery znaleckého dokazovania a vyjadrení odborníkov nachádzajúcich sa v spise. Pokiaľ súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že bez relevantného a objektívneho dôvodu neumožňovala kontakt otca s maloletou mala za to, že takéto vyjadrenie súdu je absolútne svojvoľné, keďže doposiaľ z vykonaného dokazovania v rámci všetkých súvisiacich konaní súdu je nepochybné, že v prípade, že styku maloletej s otcom nebránili žiadne objektívne dôvody, vždy maloletú na styk s otcom pripravila a styku nebránila. Tieto skutočnosti sú však zo strany súdu neustále ignorované, prehliadané. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti, ktorou bola maloletá zverená do starostlivosti otca zmenil tak, že návrh otca v tejto časti zamietne, v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol jej návrh na predbežnú zmenu úpravu styku otca s maloletou zmenil tak, že otec nie je oprávnený do právoplatnosti meritórneho rozhodnutia vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod spis. zn. 22P 81/2014 stretávať sa s maloletou. V prípade, že by odvolací súd považoval úplné obmedzenie styku otca s maloletou za vydané v rozpore so záujmami maloletej a za neprimeraný zásah do práv otca, alternatívne navrhla, aby odvolací súd v časti, ktorou súd prvého stupňa jej návrh na predbežnú zmenu úpravu styku zamietol, zmenil tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou v každom kalendárnom týždni vždy stredu od 16.00 hod. do 17.00 hod. v priestoroch OZ Pomoc ohrozeným deťom, Centrum Nádej, Mokrohájska 3 Bratislava za prítomnosti detského psychológa Centra Nádej a za jej prítomnosti. K odvolaniu otca sa písomne vyjadrila matka maloletej. Podľa jej názoru ak otec zastáva názor, že napadnutým uznesením má byť zrušený výrok o výživnom, pretože inak by vznikla „právna chyba“, potom je nesporné, že napadnutým uznesením mal byť zrušený aj výrok o rozsahu styku otca s maloletou určený rozsudkom č.k. 22P/317/2011-580, inak je napadnuté uznesenie nevykonateľné. Z obsahu odvolania otca je preukázané, že rovnaký názor o nevykonateľnosti napadnutého uznesenia zastáva aj samotný otec. Pokiaľ ide o realizáciu styku k tomuto uviedla, že dňa 12.1.2016 si chcel otec prísť pre maloletú, maloletú na styk riadne pripravila, odovzdala, maloletá však odmietla ísť s otcom, z tohto dôvodu sa styk nerealizoval. Vzhľadom na všetky skutočnosti, ktoré uviedla v jej odvolaní, zotrvala na návrhu petitu, ktorý je uvedený v jej odvolaní ako alternatívny. Z uvedeného dôvodu navrhla návrhu otca na zmenu výroku napadnutého uznesenia formou doplnenia výroku napadnutého uznesenia o výrok, ktorým súd ruší vyživovaciu povinnosť otca k maloletej nevyhovieť. Otec vo svojom vyjadrení k odvolaniu matky navrhol uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Pri súhrnom hodnotení odvolania matky konštatoval, že matka predmetným odvolaním preukazuje pokrivené vnímanie reality, snahu izolovať ho od maloletej a preto potvrdzuje opodstatnenosť vydania predbežného opatrenia. Matka na jednej strane odmieta akceptovať odmietnutie trestného konania vo veci jej krivého obvinenia na jeho osobu, no na druhej strane sa opiera o zastavenie trestného konania voči nej. Zdôraznil pritom, že vyšetrovateľ neodmietol trestné oznámenie, prokurátor zrušil obvinenie len s cieľom rozšíriť dokazovanie, aby bolo nanovo obvinenie vznesené. Matka v odvolaní opakovane zavádza, prezentuje vymyslené tvrdenia, popiera reálny právny stav s cieľom manipulovať s mienkou súdu. Prezentuje, že rešpektuje význam otca v živote maloletej, no v rozpore s tým neponúka za zmarený styk žiadnu alternatívu, napriek tvrdeniu, že vedie maloletú smerom k nemu. V rozpore s tvrdením že si uvedomuje úlohu otca, navrhuje styk zakázať. Maloletú dlhodobo manipuluje proti nemu, kriminalizuje ho v očiach maloletej, ktorej nahovára napríklad aj že bol vo väzení, že ohrozoval ľudí v obchode so zbraňou, že matku fyzicky bil, samotnú maloletú sexuálne zneužíval, zároveň v maloletej živí strach z neho že sa niekde objaví, ako keby bol hrozbou. Matka spolu so svojimi rodičmi podporuje maloletú vo vymýšľaní si negatívnych skutočností proti nemu, za čo ju chváli a vzbudzuje pri nej pocit falošnej spolupatričnosti v spojení sa proti nemu. Podaním z 21.3.2016 matka doplnila svoje odvolanie o ďalšie nové a závažné skutočnosti spočívajúce v tom, že otec od prevzatia maloletej jej ako matke odmieta akýkoľvek kontakt s maloletou, odmieta jej dať maloletú k telefónu, nereaguje na jej správy, emaily. Prostredie, v ktorom sa maloletá nachádza je veľmi nepriateľsky naladené voči jej osobe. Otec vedome a účelovo maloletej bráni v kontakte s ňou aj napriek tomu, že maloletá sa za ňou pýta a chce byť s ňou. Otec napĺňa presne to, čo o nej pred súdom tvrdil a súd nepreukázal a čo nikdy neurobila a to, že bráni v kontakte otca s maloletou. Otec dokazuje svojim správaním, že sa snaží o účelovú izoláciu maloletej od nej ako matky, pričom sú porušované práva maloletej a jej práva ako rodiča. Podľa toho ako sa otec správa, maloletá je v jeho rukách nástrojom na akt vydierania a pomsty. Z uvedeného dôvodu apelovala, aby súd okamžite zrušil predbežné opatrenie a maloletú vrátil do jej starostlivosti. Ak nepríde k okamžitej náprave, bude to mať veľmi neblahé následky na zdravom, psychickom a fyzickom vývoji maloletej. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v matkou napadnutých výrokoch podľa § 212 ods. 2 písm. a) O.s.p. vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie matky nie je dôvodné. Tým, že predmetom konania v danej veci sú návrhy rodičov na nariadenie predbežných opatrení v zmysle ich návrhových petitov, spojených na spoločné konanie, správne postupoval súd prvého stupňa, keď v konaní zisťoval splnenie zákonných predpokladov pre ich nariadenie, pričom so záverom ku ktorému dospel, sa plne stotožnil aj odvolací súd. Pokiaľ ide o inštitút predbežného opatrenia jeho výklad podrobne uviedol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia, a keďže sa s ním odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, na tento poukazuje. Odvolací súd v danej veci sa stotožnil nielen s výkladom inštitútu predbežného opatrenia všeobecne, ale aj s jeho aplikáciou v danej prejednávanej veci, s vysloveným právnym názorom súdu prvého stupňa, ako aj s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení napadnutého uznesenia, z ktorého dôvodu na ne poukazuje a využíva možnosť danú mu ust. § 219 ods. 2 O.s.p., t.j. možnosť vypracovania skráteného rozhodnutia, v rámci ktorého zaujme stanovisko k podstatným námietkam uvedeným v odvolaní matky. V prvom rade poukazuje na to, že celé obsiahle podané odvolanie vyjadruje nesúhlas s rozhodnutím súdu, ktorý podľa názoru matky uprednostnil záujmy otca, pri výraznom poškodení záujmov maloletej a jej ako matky. S uvedenou výtkou, ktorá je nosnou myšlienkou celého podaného odvolania sa odvolací súd nestotožnil, v tomto smere poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom súd prvého stupňa jednoznačne a podrobne vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia, situáciu a vývin situácie v rodine detailne analyzoval a keďže súbežne koná vo veci samej vedenej pod spis. zn. 22P/81/2014, mal pre svoje rozhodnutie, ako aj pre svoje závery dostatok skutkových podkladov, vrátane podaného znaleckého posudku, výsluchu znalca, pričom čo odvolací súd zdôrazňuje je skutočnosť, že súd prvého stupňa konal v intenciách podaných návrhov, t.j. návrhu otca na zverenie maloletej do jeho starostlivosti a návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou, s jej alternatívnym petitom. K poukazovaniu matky na rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa 19.8.2014, č.k. 11CoP/49/2014, v ktorom sa konštatuje, že medzi rodičmi existuje výrazný konfliktný vzájomný vzťah, čím matka zrejme chcela preukázať, že zverenie maloletej do starostlivosti otca je ako v rozpore so záujmom maloletej, tak ako jej matky, je treba uviesť, že v odôvodnení ňou citovaného rozhodnutia sa rovnako konštatuje, že matka nevytvára podmienky na riadnu realizáciu styku otca s maloletou, v dôsledku čoho dal odvolací súd matke do pozornosti, že v záujme maloletej je postupne po prerušení kontaktu si privykať na prítomnosť otca, za nutné považoval otcovi poskytnúť priestor k opätovnému nadviazaniu a rozvíjaniu vzájomného vzťahu s maloletou, matke uložil povinnosť dieťa na styk riadne pripraviť, rovnako matke dal do pozornosti, že ako rodič, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, je povinná vychovávať dieťa v úcte k otcovi, usmerňovať ho vo vzťahu k otcovi a v rámci prípravy styku vytvárať pre dieťa optimálne podmienky na jeho realizáciu. Vychádzajúc z obsahu daného spisu, ako aj spisu vedeného pod spis. zn. 22P/81/2014 však treba konštatovať, že matka v intenciách citovaného uznesenia Krajského súdu Bratislava z 19.8.2014, č.k. 11CoP/49/2014 nepostupovala a s odstupom času napriek snahám množstva odborníkov a inštitúcií, ktorý s rodinou pracujú, ako aj snahy zo strany súdu, nedošlo zo strany matky k žiadnej zmene v jej správaní vo vzťahu k otcovi, naďalej pokračuje v marení styku otca s maloletou, pričom jej konanie smeruje k vylúčeniu otca zo života maloletej. Takéto konanie je potrebné vyhodnotiť ako zlyhanie matky v jej rodičovských kompetenciách, ako konanie matky, ktoré je jednoznačne v rozpore so záujmom maloletej, ako typické konanie, ktoré viedlo zákonodarcu k tomu, že do ustanovenia § 25 Zákona o rodine v ods. 4 zakotvil právnu úpravu postihujúcu rodičia, ktorého správanie je v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa. Pokiaľ matka v odvolaní poukazovala na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 11CoP/321/2015 majúc za to, že situácia v danej veci je právne a skutkovo obdobná, pričom súd prvého stupňa v nej postupoval iným spôsobom a rozhodol diametrálne odlišne, ani s touto námietkou matky sa odvolací súd nestotožnil, keď dospel k záveru, že v danej veci postup súdu, ani samotné rozhodnutie nemožno posudzovať a vyhodnocovať tak, ako to uviedla matka v odvolaní, t.j. že súd rozhodol za totožnej skutkovej a právnej situácie inak. V tomto smere odvolací súd opätovne poukazuje na rozsah vykonaného dokazovania v danej veci, vrátane znaleckého dokazovania, výsluchu znalca, vyhodnotenia predbežných výsledkov uloženého výchovného opatrenia súdom, správanie sa matky počas výkonu súdneho rozhodnutia zo dňa 13.11.2015, v konaní vedenom pod spis. zn. 2Em/5/2013, ktoré dôkazy aj podľa názoru odvolacieho súdu plne odôvodňovali prijať závery o potrebe dočasnej úpravy pomerov v zmysle návrhu otca. Ako účelovú obranu odvolací súd vyhodnotil tvrdenia matky o nedostatočnom skúmaní výchovných predpokladov otca, vplyvu novej partnerky otca, námietky voči znaleckému posudku, či nezohľadnenie zrušenia vzneseného obvinenia voči osobe matky. Vo vzťahu k námietke matky týkajúcej sa jej stíhania a jeho vplyvu na rozhodnutie súdu v danej veci dodáva, že skutočnosť, že by súd oprel svoje rozhodnutie práve o informáciu otca o trestnom stíhaní matky zo spisu ani z rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva. Tak ako už bolo uvedené, súd prvého stupňa k svojmu rozhodnutiu dospel na základe vykonania jednotlivých dôkazov, ktoré v súhrne v zmysle § 132 O.s.p. vyhodnotil a ktoré v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p,. aj uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Za dostatočné z pohľadu ust. § 157 ods. 2 O.s.p., na ktorý matka odvolaní poukazovala považuje odvolací súd aj odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa v časti zamietnutia návrhu matky na nariadene predbežného opatrenia z 20.11.2014. V tomto smere poukazuje na to, že súd prvého stupňa rozhodol formou predbežného opatrenia, v ktorom nemusí dať odpoveď všetky účastníkmi nastolené otázky a vzhľadom k tomu, že ide o rozhodnutie o dočasnej úprave pomerov účastníkov a nie meritórne rozhodnutie vo veci samej, ani nemožno od súdu objektívne požadovať náležitosti odôvodnenia tak ako to vyžaduje ust. § 157 ods. 2 O.s.p., pri meritórnom rozhodnutí, t.j. rozhodnutí vydanom na základe už objektívne zisteného skutkového stavu veci v zmysle príslušného hmotnoprávneho predpisu. Pokiaľ ide o ďalšie námietky, tvrdenia, výtky, výhrady, názory matky uvedené v jej odvolaní, či jej polemika s rozhodnutím súdu, tieto matka produkovala postupne ako počas daného konania o nariadenie predbežného opatrenia, tak aj v prebiehajúcom konaní vo veci samej vedenej pod spis. zn. 22P/84/2014. Tým, že sa súd prvého stupňa s podstatnými námietkami matky majúcimi vplyv na rozhodnutie vo svojom rozhodnutí vysporiadal detailne, vyčerpávajúco, v logickej nadväznosti na správanie sa matky, a vývin situácie v rodine, z ktorého dôvodu zo strany odvolacieho súdu, ktorý sa s postupom, s rozhodnutím ako aj právnou argumentáciou súdu prvého stupňa plne stotožnil, nie je účelné opätovne zaujímať stanoviská, či vyvracať opakujúce sa tvrdenia matky a výhrady matky uvedené v jej odvolaní. Vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa v danej veci rozhodol v súlade s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi inštitút predbežného opatrenia, ktoré správne na danú vec aplikoval, pri zohľadnení najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa ako prioritného kritéria pre rozhodovaciu činnosť súdu v konaní starostlivosti o maloleté deti, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v matkou napadnutých výrokoch ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Pokiaľ ide o podanie matky z 21.3.2016, v ktorom detailne opísala jej snahu skontaktovať sa s maloletou a protiprávne konanie otca, toto odvolací súd vyhodnotil vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré bola maloletá zverená do starostlivosti otca a bol nariadený výkon rozhodnutia. Odvolací súd dáva matke do pozornosti, že účelom zo strany súdu nebolo traumatizovať matku, ale chrániť maloleté dieťa, záujem ktorého matka dlhodobo poškodzovala odopieraním mu práva na otca, na ktoré má dieťa jednoznačne zákonný nárok. Rovnako dlhodobo upierala aj otcovi realizáciu jeho rodičovských práv k maloletej. V danej veci má odvolací súd zato, že v prvom rade po realizácii výkonu rozhodnutia je potrebné ukľudniť situáciu v rodine, stabilizovať psychický stav maloletej a to v rodine otca bez zásahov matky. Že otec nemieni upierať matke právo na styk s maloletou a že otec je ústretový aj k potrebám maloletej, svedčia nakoniec v podaní matky citované sms správy, ktoré otec zaslal matke po nariadení výkonu rozhodnutia v dňoch 16.3.2016, 17.3.2016, 18.3.2016. Tým, že skutočnosti uvedené v doplnenom podaní matky nemali vplyv na správnosť napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, odvolací súd na ne pri rozhodovaní neprihliadal. Pokiaľ ide o odvolanie otca, ktorý potom ako mu predbežným opatrením bola maloletá zverená do osobnej starostlivosti žiadal zrušiť doposiaľ právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Bratislava V č.k. 22P/317/2011-580 v časti uloženej vyživovacej povinnosti k maloletej, tomuto odvolací súd nevyhovel. Poukazuje pritom na skutočnosť, že predbežné opatrenie je inštitút procesného práva slúžiaci na dočasnú úpravu pomerov, a ako taký nie je spôsobilý vyvolať právne účinky spočívajúce v zmene alebo zrušení právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Súčasne však odvolací súd dodáva, že nariadené predbežné opatrenie po dobu jeho trvania spôsobuje stratu účinnosti právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z dôvodu, že totožnú námietku charakterizovanú ako „právnu chybu“ spôsobujúcu nevykonateľnosť napadnutého uznesenia, a to v časti výroku o rozsahu styku otca s maloletou podala aj matka v jej vyjadrení k odvolaniu otca, odvolací súd z dôvodu právnej istoty vo výroku uznesenia deklaroval, že počas trvania predbežného rozhodnutia rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.11.2013, č.k. 22P/317/2011-592 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 19.8.2014, č.k. 11CoP/49/2014-768 časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinnosti rodičov k maloletej stráca účinnosť. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 146 ods. 1 písm. a) O.s.p. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.