Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/64/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200477 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1013200477.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: eD´ system Slovakia, s. r. o., Stará Vajnorská 21, Bratislava, IČO: 36 413 658, právne zastúpený: advokátskou kanceláriou agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu 15.03.2013 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013, ako aj prvostupňového rozhodnutia, a to dodatočného platobného výmeru Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/264359/2012/Dur zo dňa 24.09.2012. 2. V žalobe uviedol, že podľa napadnutého rozhodnutia mal v zdaňovacom období marec 2009 porušiť § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 222/2004 Z. z.) tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej výške XX.XXX,XX eura z nákupu tovaru na základe dodávateľskej faktúry vyhotovenej spoločnosťou DI-LA Computers, s. r. o., Sartorisova 10, Bratislava: č. 290100009 zo dňa 27.02.2009, predmetom ktorej bola fakturácia 80 ks LCD TV 32 LG, 14 ks LCD TV 32 LG - červená zadná strana, 60 ks LCD TV 37 LG, 60 ks LCD TV 32 Toshiba, 419 ks TV digimate LTV - 2007, č. 290100011 zo dňa 19.03.2009, predmetom ktorej bola fakturácia 2000 ks LENSPEN VIDIMAX VM - 1 CLEANER, č. 290100012 zo dňa 19.03.2009, predmetom ktorej bola fakturácia 50 ks LG 32 LG 3000, 50 ks LG 37, LG 3000, 255 ks Hyundai kw: COMPACT DISC, 1080 ks SAGEM D-50 T DECTPHONE a 720 ks LOGITECH QUICKCAM FOR NOTEBOOK PRO. 3. Uvedený tovar žalobca následne dodal ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. spoločnosti IPN KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG, 1076 Budapešť, Thököly Út 26 II.4 Maďarsko (ďalej len IPN Kft.). 4. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí (rovnako aj správca dane v dodatočnom platobnom výmere) uviedol, že aj keď žalobca v priebehu výkonu daňovej kontroly predložil bezchybné doklady o nákupe tovaru od tuzemského dodávateľa DI-LA Computers, s. r. o. a o jeho následnom predaji spoločnosti IPN Kft.; tieto nie sú dostatočnými dôkazmi, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli deklarované. Takéto tvrdenie žalobca považuje za svojvoľné a odporujúce dôkazom predloženým v priebehu daňovej kontroly. 5. Uviedol, že žalobca v priebehu daňovej kontroly predložil správcovi dane odberateľskú faktúru č. 3108118272 zo dňa 06.03.2009, dodávateľskú faktúru č. 290100009 zo dňa 27.02.2009, odberateľskú faktúru č. 3108125160 zo dňa 24.03.2009, dodávateľskú faktúru č. 290100011 zo dňa 19.03.2009, dodávateľskú faktúru č. 290100012 zo dňa 19.03.2009, medzinárodný nákladný list č. SK 3516036 zo dňa 09.03.2009, dodací a záručný list č. 5150805243 zo dňa 06.03.2009, medzinárodný nákladný list č. SK 5353871 zo dňa 25.03.2009, dodací list zo dňa 24.03.2009 a v priebehu daňovej kontroly žalobca správcovi dane preukázal aj úhradu predmetných faktúr. 6. Žalobca má za to, že tieto doklady sú riadne spôsobilé preukázať, že k uvedeným transakciám došlo, keďže v zmysle § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. sú dostatočnými dokladmi aj na preukázanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie. 7. Poukázal na to, že predmetné obchodné transakcie preukázal aj podpornými dôkazmi, ktorými sú daňové priznanie dani z pridanej hodnoty a súhrnný výkaz. V týchto dokumentoch boli uvedené obchodné transakcie riadne zahrnuté. 8. Bol názoru, že skutočnosť, že obchodné transakcie boli uskutočnené, potvrdilo aj dokazovanie vykonané správcom dane formou dožiadania miestne príslušného správcu dane na preverenie reálnosti vykonania prepravy tovaru u prepravcu MERYTRANS, s. r. o., Majerská 2/A, Bratislava a prepravcu K + S Spedition, s. r. o., J. Šimona 5, Nové Zámky. Dožiadaní správcovia dane na základe výsledkov preverenia prepravy potvrdili, že vývoz tovaru do Maďarska bol vykonaný. 9. Podľa žalobcu argumentácia žalovaného, že: „Dodávateľ predmetného tovaru, t. j. spoločnosť DI-LA Computers, s. r. o. vznikla 28.10.2008 a už 29.09.2009 bola v likvidácii. Správca dane má pochybnosti o dodávke tovaru od dodávateľa DI-LA Computers, s. r. o., o skutočnosti, či spoločnosť DI-LA Computers, s. r. o. mala právo nakladať s predmetným hmotným majetkom ako vlastník a či toto právo previedla na spoločnosť eD´ system Slovakia, s. r. o. Správca dane v súvislosti s prepravovaním zdaniteľného obchodu v zdaňovacom období máj 2009 zistil skutočnosti o osobe dodávateľa DI-LA Computers, s.r.o., t.j. že spoločnosť DI-LA Computers, s. r. o. nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiadny majetok, nemala vo vlastníctve žiadne skladové priestory a ani na základe písomnej zmluvy nemala prenajaté skladové priestory“, nespochybňuje a nevyvracia dôkazy preukazujúce vykonanie obchodnej transakcie, ktoré boli predložené, resp. získané počas daňovej kontroly. 10. Konštatoval, že spoločnosť DI-LA Computers, s. r. o. vstúpila do likvidácie niekoľko mesiacov po uskutočnení predmetnej obchodnej transakcie a túto skutočnosť žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť, ani predvídať, keďže rozhodovanie o tejto otázke prináležalo výlučne orgánom tejto spoločnosti. Dôvodom zrušenia tejto spoločnosti bolo rozhodnutie konkurzného súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku a nie dobrovoľné zrušenie spoločnosti, čo je tiež skutočnosť mimo kontroly žalobcu. 11. V súvislosti s tvrdením žalovaného, že „odberateľ predmetného tovaru, t. j. spoločnosť IPN Kft., je podľa odpovede na medzinárodnú výmenu informácií nekontaktný a maďarská daňová správa nemohla preveriť reálnosť dodávky tovaru spoločnosťou eD´ system Slovakia, s. r. o. pre túto spoločnosť. Maďarská daňová správa daňovníka IPN Kft. považuje za zmiznutého obchodníka“ žalobca uvádza, že uvedená informácia nespochybňuje a nevyvracia dôkazy preukazujúce vykonanie obchodnej transakcie, ktoré boli predložené - získané počas daňovej kontroly. Skutočnosť, či je uvedená spoločnosť kontaktná alebo nekontaktná aj po značnom časovom odstupe od uskutočnenia preverovanej obchodnej transakcie, nemá vo vzťahu k tejto obchodnej transakcii žiadnu dôkaznú hodnotu. 12. Žalobca nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, v rámci ktorej uviedol „predmetnú dodávku za spoločnosť eD´ system Slovakia, s. r. o. vybavoval L. W., pričom pri preverovaniach realizovaných L. W. aj v iných prípadoch bol tuzemský dodávateľ nekontaktný a nekontaktný bol tiež zahraničný odberateľ z Európskej únie, pričom platiteľ eD´ system Slovakia, s. r. o. si od tuzemského dodávateľa uplatnil právo na odpočítanie dane a predaj tovaru však oslobodil od DPH v zmysle § 43 zákona o DPH“, pričom z uvedeného tvrdenia nie je zrejmé, na ktoré konkrétne prípady sa žalovaný odvoláva. L. W. si voči žalobcovi riadne plnil svoje zmluvné záväzky z mandátnej zmluvy. Skutočnosť, či zmluvný partner z nejakého obchodného prípadu vykonáva činnosť aj po uplynutí určitého obdobia po jeho uskutočnení, nie je dôkazom, ktorý by vyvracal, alebo preukazoval realizovanie úplnej inej obchodnej transakcie s iným subjektom. 13. Žalobca je názoru, že žalovaný sa neriadil ust. § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. a to, že správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Na jednej strane žalovaný konštatoval, že žalobca predložil náležité doklady k obchodným transakciám a preukázal aj fyzickú dodávku tovaru do Maďarska, avšak na druhej strane tvrdí, že táto skutočnosť nie je dostatočným dôkazom, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli zdokladované. Žalobca je názoru, že počas daňovej kontroly preukázal splnenie formálnych aj vecných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pri predmetných obchodných transakciách dokladmi, ktoré sa v obchodnej praxi štandardne vyhotovujú a ktorých existenciu pri týchto transakciách predpokladajú aj príslušné správne predpisy. Žalobca má za to, že uniesol svoju dôkaznú povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní. 14. Žalobca poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2010 zo dňa 19.08.2010, v ktorom konštatoval, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. 15. Rovnako aj Súdny dvor v rámci svojej judikatúry konštatoval, že ...„keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňového orgánu predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca“ (rozsudok v spojených veciach Mahagében Kft. (C-80/11) a Péter Dávid (C-142/11), bod 49). Z uvedených súdnych rozhodnutí vyplýva, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, musí objektívne preukázať príslušný daňový orgán. Zodpovednosť daňového subjektu totiž nemôže byť založená na systéme zodpovednosti bez zavinenia, keďže takýto systém zodpovednosti prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií (rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach Mahagében Kft. (C-80/11) a Péter Dávid (C 142/11), bod 48). 16. Žalobca má za to, že žalovaný (ako aj správca dane) toto dôkazné bremeno neuniesol. Práve naopak, žalovaný sa snažil preniesť túto dôkaznú povinnosť na žalobcu, keď v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal, že konal v dobrej viere a o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel. 17. K výhrade žalovaného, že v rámci daňovej kontroly nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali preverenie si uvedených obchodných partnerov pred uskutočnením obchodu, žalobca uvádza, že mu nie je zrejmé, predloženie akých dôkazov žalovaný očakáva. Žalobca mal pri identifikácii svojich obchodných partnerov z verejne dostupných zdrojov prístupné údaje z príslušných obchodných registrov a registrov subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty. V týchto registroch bol dodávateľ ako aj odberateľ riadne zapísaný. 18. Žalobca ďalej uvádza, že daňová kontrola, z ktorej zistenia sú obsiahnuté v protokole č. 9900403/5/2289242/2012/Dur zo dňa 22.08.2012, ktorý bol podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia, trvala od 27.04.2010 až do 10.09.2012. 19. Správca dane rozhodnutím č. 500/322/29716/10/Šoh zo dňa 20.12.2010 prerušil daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2009. Listom, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 28.09.2011, správca dane oznámil, že od 26.09.2011 pokračuje vo výkone daňovej kontroly. 20. Dňa 28.10.2011 vydal správca dane rozhodnutie č. 500/322/23006/11/Šoh, ktorým opätovne prerušil výkon daňovej kontroly. Podľa oznámenia správcu dane zo dňa 13.06.2012 pominuli dôvody na prerušenie daňovej kontroly. 21. Inštitút prerušenia konania umožňuje správcovi dane reagovať na prípady, keď pre jeho rozhodovaciu činnosť je významná skutočnosť, o ktorej si sám nemôže spraviť úsudok, prípadne ju objasniť. 22. Žalobca uvádza, že správca dane 19.04.2011 zaslal Mgr. R. B. a Ing. Š. Z., výzvy č. 500/322/8749/11/ Šoh a č. 500/322/8747/11/Šoh obidve zo dňa 14.04.2011 na podanie svedeckých výpovedí. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane v čase, v ktorom deklaroval, že daňová kontrola je prerušená, v daňovej kontrole v skutočnosti pokračoval vykonávaním dokazovania. Žalobca má za to, že v daňovej kontrole sa po jej prerušení pokračovalo už minimálne od 14.04.2011 a nie, ako to formálne deklaroval správca dane až dňom 26.09.2011. Nie je totiž možné, aby správca dane prerušil daňovú kontrolu a zároveň počas prerušenia daňovej kontroly správca dane naďalej vykonával dokazovanie. 23. Žalobca tvrdil, že predmetná daňová kontrola trvala dlhšie, než pripúšťa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. 24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca navrhol krajskému súdu, aby napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu zrušil. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. II. 25. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 03.06.2013 sa stotožnil so zisteniami správcu dane, že žalobca v zdaňovacom období marec 2009 porušil § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane vo výške XX.XXX,XX eura z nákupu tovaru na základe dodávateľských faktúr vyhotovených tuzemským dodávateľom (v tom čase platiteľom) spoločnosťou DI- LA Computers, s. r. o. 26. Je názoru, že rozhodnutia sú vydané v súlade s rozhodnutím Súdneho dvora - rozsudok vo veci C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti belgickému štátu a belgický štát proti Recolta RECYCLING Sprl. Z vyššie uvedenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že daňový subjekt musí jednať v dobrej viere, aby sa mohol dovolávať svojho nároku, t. j. práva na odpočítanie DPH, na ktorý sa judikatúra Súdneho dvora priamo vzťahuje. Pre daňové subjekty to znamená venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného jednania obchodných partnerov nevznikli pochybnosti o tom, že o podvode vedeli, či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli. Je totiž v záujme podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobili svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri uzatváraní obchodných kontraktov (zvlášť so značným finančným dopadom) sa v rámci možností snažili dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. V uvedených prípadoch bola správcom dane spochybnená aj osoba dodávateľa aj osoba odberateľa. Rozhodnutie vo veci Kittel (C-439/04) bolo spresnené, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela, alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti DPH, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Výklad Šiestej smernice rady 77/388/EHS poskytovaný prostredníctvom rozsudkov Európskeho súdneho dvora je považovaný právom členských štátov Európskej únie za všeobecne záväzný, nakoľko predmetný výklad tvorí neoddeliteľnú súčasť správnej normy. Európsky súdny dvor svojimi rozhodnutiami špecifikuje už prijaté právne predpisy komunitárneho práva a interpretačne dotvára existujúce právo. Povinnosti Európskeho súdneho dvora zabezpečovať dohľad nad jednotlivým výkladom a aplikáciou komunitárneho práva vo všetkých členských štátoch preto zodpovedá povinnosť členských štátov aplikovať komunitárne právo správne, t. j. tak, ako určil Európsky súdny dvor. 27. Zo žalobou napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly postupoval v zmysle zásad daňového konania podľa § 2 zákona č. 511/1992 Zb., pričom chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu. Pri výkone daňovej kontroly hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. 28. Žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca podniká v oblasti nákupu a predaja výpočtovej techniky, kancelárskej a reprodukčnej techniky už od roku 2003 a za túto dobu si spoločnosť vytvorila na trhu stabilnú sieť dlhoročných partnerov - ako dodávateľov, tak aj odberateľov. Zo žalobcom predložených dokladov, ako aj z iných zistení vyplýva, že obchoduje len s klientmi, ktorých dobre pozná, má ich preverených dlhoročnou spoluprácou a všetci majú dobrú daňovú a finančnú disciplínu. Do takejto štruktúry klientov, ale vôbec nezapadajú spoločnosti DI-LA Computers, s.r.o. a IPN Kft. Uvedené spoločnosti nie sú dlhoročnými obchodnými partnermi, ale ide o nových obchodných partnerov, ktorých si žalobca v rámci obvyklých obchodných stykov nijako nepreveril, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že sa ani počas daňovej kontroly a ani v priebehu celého odvolacieho konania a ani v žalobe nevyjadril, ako si preveroval uvedených obchodných partnerov a ani nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali skutočnosť, že týchto obchodných partnerov si pred uskutočnením obchodu preveril do takej miery, aby preukázal, že jednal v dobrej viere, v žalobe len uviedol, že aj jeho dlhoroční obchodní partneri boli na začiatku obchodnej spolupráce novými obchodnými partnermi a že každý obchodný partner musí byť najprv novým obchodným partnerom, navyše v uvedených prípadoch zákazky s problematickými obchodnými partnermi vybavoval L. W., pričom podľa zistení správcu dane pri obchodných transakciách realizovaných L. W. aj v iných prípadoch a v iných zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom výkonu daňovej kontroly bol nekontaktný tak tuzemský dodávateľ, ako aj zahraničný odberateľ z Európskej únie. Správca dane zistil, že objednávky L. W. vybavoval telefonicky alebo prostredníctvom e-mailov, čo žalobca nepreukázal, keďže podľa jeho vyjadrenia z roku 2009 už nearchivuje e-mailovú korešpondenciu. Žalovaný je názoru, že takáto forma uzatvárania dodávateľsko-odberateľských vzťahov, pokiaľ by sa aj preukázala, čo sa však v uvedenom prípade nestalo, je nepostačujúca na uzavretie konkrétneho obchodu s neznámymi zákazníkmi v jednaní v dobrej viere. 29. Skutočnosť, že žalobca transakcie riadne priznal, hlásil v súhrnnom výkaze a preukázal fyzickú dodávku tovaru do Maďarska, t. j. predložil formálne bezchybné doklady, nie je dostatočným dôkazom, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli daňovým subjektom deklarované a zároveň táto skutočnosť nepreukazuje použitie interných kontrolných mechanizmov, na základe ktorých by daňový subjekt dokázal, že jednal v dobrej viere, o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel, a preto sa môže dovolávať svojho nároku, t. j. práva na odpočítanie DPH. 30. Žalovaný ďalej uvádza, že žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu nenamietal porušenie § 15 ods. 17 zákona č. 115/1992 Zb., túto skutočnosť namieta a prieskumu sa domáha až žalobou voči rozhodnutiu odvolacieho orgánu. Žalovaný v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 245 OSP, z ktorého vyplýva, že pri preskúmavaní zákonnosti súd posudzuje aj zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia, o ktoré sa predmetné rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmavanie určený osobitný postup. 31. Mal za to, že žalobcom popisované úkony vo veci podania svedeckých výpovedí W.. L. B. a R.. O. Z. v období, keď bola daňová kontrola prerušená vo väzbe na dĺžku výkonu daňovej kontroly sa netýkali úkonov v rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly, ale že išlo o šetrenie, ktoré vykonala Slovenská daňová správa na základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií. Správca dane v čase prerušenia daňovej kontroly nevykonával žiadne úkony a nevykonával ani žiadne dokazovanie. Dĺžka predmetnej daňovej kontroly bola v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane v súlade s § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. konanie prerušil, pretože sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Správca dane využil inštitút predĺženia a prerušenia daňovej kontroly a počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú. 32. V čase prerušenia daňovej kontroly správca dane prijal zo zahraničia viaceré žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, týkajúce sa dane z pridanej hodnoty a predmetných kontrolovaných zdaňovacích období. Správca vykonával úkony na základe požiadaviek zahraničných daňových správ. V prípade, ktorý uvádza žalobca, správca dane vykonával úkony len na základe požiadavky maďarskej daňovej správy, týkajúcej sa konateľov maďarskej spoločnosti podnikajúcej v Maďarsku, ktorými boli občania Slovenskej republiky. Maďarská daňová správa požiadala slovenskú daňovú správu o zistenie skutočností, týkajúcich sa týchto konateľov (občanov Slovenskej republiky), t. j. či sa jedná o existujúce osoby. Maďarská daňová správa poskytla slovenskej daňovej správe informáciu, že maďarská spoločnosť je nekontaktná, generálny riaditeľ je nedostupný. V prípade, že preverované osoby (konatelia maďarskej spoločnosti - občania Slovenskej republiky) existujú, maďarská daňová správa požadovala poskytnúť ďalšie údaje, t. j. zistiť skutočnosti o činnosti maďarskej spoločnosti, aký druh činnosti vykonávala maďarská spoločnosť, či má maďarská spoločnosť svoju dokumentáciu, či existuje nejaká dokumentácia týkajúca sa presnej adresy maďarskej spoločnosti v Maďarsku a podobne. Žalovaný uvádza, že správca dane vykonával úkony len na základe požiadavky maďarskej daňovej správy (týkajúce sa informácií o konateľoch maďarskej spoločnosti v Maďarsku, ktorými boli občania Slovenskej republiky), ktoré bol správca dane povinný vykonať. Ak by správca dane nekonal, maďarská daňová správa by od 21.12.2010 do 26.09.2011 (t. j. 9 mesiacov) nedostala odpoveď od slovenskej daňovej správy na jej vyššie uvedené požiadavky, týkajúce sa konateľov maďarského daňového subjektu, registrovaného v Maďarsku. 33. Žalovaný má za to, že vykonané šetrenie, keďže sa týkalo žiadosti daňovej správy iného štátu o medzinárodnú výmenu informácií aj napriek tomu, že bolo vykonané v období, keď bola u žalobcu daňová kontrola prerušená, je plne legitímne a vykonané v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. a Nariadením rady (ES) č. 1798/2003 zo dňa 07.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, (resp. Nariadenia rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH), ktoré je špecifickým predpisom pre oblasť DPH a upravuje práva a povinnosti členských štátov pre administratívnu spoluprácu vnútri EÚ s účinnosťou od 01.01.2004. 34. Žalovaný s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol žalobu zamietnuť. III. 35. Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 1S/64/2013-60 dňa 22.05.2014 tak, že žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 OSP ako nedôvodnú zamietol, ktorý na základe žalobcom podaného odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Sžf/81/2014 zo dňa 26.10.2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 36. V rozhodnutí odvolací súd skonštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z ustanovenia § 157 ods. 2 OSP, v zmysle ktorej je povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili a v časti je dokonca zmätočné s tým, že v ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu znova rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. 37. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný vo veci podľa ust. § 10 S. s. p., opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe a v súlade s právnym názorom vysloveným najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 2Sžf/81/2014 zo dňa 26.10.2016 na pojednávaní konanom dňa 09.03.2017 dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 38. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (S. s. p.). 39. Podľa § 491 ods. 1 S. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 40. Podľa § 2 ods. 1 S. s. p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 41. Podľa § 6 ods. 1 S. s. p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 42. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 43. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti S. s. p. o správnych žalobách. 44. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013, ako aj rozhodnutie Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/2646359/2012/Dur zo dňa 24.09.2012. 45. Z pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za obdobie január 2009 až december 2009, o výsledku, ktorej vyhotovil protokol č. 9900403/5/2289242/2012/Dur zo dňa 22.08.2012, ktorý bol so žalobcom riadne prerokovaný. Na základe zistení uvedených v daňovom protokole vydal správca dane dňa 24.09.2012 dodatočný platobný výmer č. 9900403/5/2646359/2012/ Dur, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2009 v sume XX.XXX,XX eura Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím č. 1100301/1/15495/2013/5003 zo dňa 10.01.2013 dodatočný platobný výmer správcu dane potvrdilo. 46. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa zhoduje s vyššie opísaným obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe. IV. 47. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. 48. Podľa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.,správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližší nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej ukončením primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčíslujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. 49. Podľa § 15 ods. 18 zákona č. 511/1992 Zb., ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. 50. Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane môže konanie prerušiť, najmä ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26) alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. 51. Podľa § 25a ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb., správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne len čo pominula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. 52. Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 53. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 54. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. V. 55. V intenciách žalobných námietok žalobcu súd posudzoval zákonnosť postupu daňových orgánov najmä v súvislosti s dĺžkou trvania daňovej kontroly u žalobcu a zákonnosť neuznania ním uplatneného práva na odpočítanie DPH z nákupu tovarov od spol. DI-LA Computers, s. r. o., Sartorisova 10, Bratislava, ako aj dôkaznej povinnosti v predmetnom konaní. 56. K dĺžke trvania daňovej kontroly žalobcom uplatneného nároku na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2009 súd uvádza, že táto trvala od 27.04.2010 do 10.09.2012, pričom počas tohto obdobia bola správcom dane dvakrát prerušená (celková doba prerušenia bola cca 17 mesiacov). Žalobcova námietka týkajúca sa nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly, spočívala v tvrdení, že správca dane počas prerušenia kontroly vykonával dokazovanie, pretože zaslal Mgr. R. B. a Ing. Š. Z. výzvy na podanie svedeckých výpovedí. Potom týmito úkonmi fakticky pokračoval vo výkone daňovej kontroly a celkovou dĺžkou výkonu kontroly prekročil zákonom stanovenú dobu trvania daňovej kontroly a preto je daňový protokol vyhotovený 22.08.2009 nezákonným podkladom napadnutého rozhodnutia. 57. Krajský súd sa nestotožnil s uvedeným tvrdením žalobcu a má za to, že žalovaný zrozumiteľne vysvetlil, že namietané úkony (výzvy na podanie svedeckých výpovedí) správca dane realizoval mimo rámca predmetnej daňovej kontroly, a to na základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH, resp. Nariadenia Rady (ES) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. Odhliadnuc od rámca, v ktorom boli tieto úkony realizované, je treba zdôrazniť, že svedectvá vyššie menovaných osôb daňové orgány v predmetnom daňovom konaní nepoužili a žiadne zo skutkových zistení správcu dane, resp. žalovaného sa podľa odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí neopierajú o stanoviská týchto osôb. Dĺžka predmetnej daňovej kontroly preto bola podľa názoru súdu plne v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., pričom inštitúty predĺženia a prerušenia daňovej kontroly boli použité v medziach zákona (§ 15 a § 25a zákona č. 511/1992 Zb.). 58. Vo vzťahu k neuznaniu práva žalobcu na odpočet DPH z nákupu tovarov od jeho dodávateľa súd sa stotožnil zo zisteniami správcu dane a jeho (ako aj žalovaného) prijatými závermi o porušení ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Súd v rámci súdneho prieskumu vychádzal zo zistených pochybností, ktoré vzišli zo záverov z vykonaného dokazovania dodávky daného tovaru od žalobcovho dodávateľa jeho maďarskému odberateľovi. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na osobu L. W., ktorý mal danú obchodnú transakciu v mene žalobcu zabezpečovať (na základe mandátnej zmluvy), pričom L. W. vystupoval vo viacerých nejasných obchodných transakciách, u žalobcu už nepracuje a e-mailovú korešpondenciu z roku 2009, z ktorej mohol priebeh obchodov byť ozrejmený, žalobca podľa vlastného vyjadrenia už nearchivuje. 59. Z priebehu daňovej kontroly vzišli tak závažné pochybnosti o reálnosti dokladmi žalobcu preukazovaných obchodných dodávok tovarov, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať ich skutočné realizovanie ďalšími dôkazmi, čo však tento neučinil, odvolávajúc sa na ním už predložené doklady a námietky o tom, že dôkazné bremeno v danom prípade za jeho dodávateľa a odberateľov nemôže byť na ňom. 60. Súd poukazuje na to, že správca dane za účelom preverenia dodávok deklarovaného tovaru v zmysle žalobcom predložených faktúr uskutočnil rozsiahle dokazovanie, a to aj formou medzinárodnej výmeny daňových informácií. Z odpovede na uvedené dožiadanie vyplynulo, že reálnosť dodávky tovaru uvedeného na posudzovaných faktúrach, vyhotovených žalobcom, ktorý mal byť dodaný do Maďarska pre maďarského odberateľa - IPN KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT FELELÖSSÉGÜ TÁRSASÁG (IPN Kft.) nebolo možné preveriť a maďarská daňová správa v predmetnej odpovedi zároveň uviedla, že odberateľa - daňovníka IPN Kft. považuje za zmiznutého obchodníka. 61. Podľa zákona v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú a vykonané dôkazy postačujú, alebo či je treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho výlučnej právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o tom, či skutočnosti v nich uvedené považuje za preukázané. 62. Dôkazné bremeno v daňovom konaní je primárne na daňovom subjekte - žalobcovi, čo vyplýva z § 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH. Žalobca je tým subjektom, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), pričom jeho povinnosťou je preukázať, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). V prípade, že správca dane na základe konkrétnych informácií nadobudne závažné pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov a vyjadrení daňového subjektu, nemôže ich uznať ako relevantné, kým kontrolovaný daňový subjekt zistené pochybnosti neodstráni. 63. V danom prípade nevychádzal správca dane len z dokladov predložených žalobcom, ale vykonal primerané dokazovanie v zmysle zákona o správe daní formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovaných zdaniteľných obchodoch. Iba samotné faktúry (prípadne aj iné doklady - medzinárodný nákladný list, dodací list) vyhotovené žalobcom ako platiteľom dane, na ktorých je uvedená DPH, ešte nezakladajú právo na odpočítanie dane. Technicky je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo aj poskytnuté. Takéto doklady je možné vyhotoviť aj v mene inej spoločnosti. Splnenie formálnej stránky je len jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane. Doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov správcom dane však neznamená mechanické preberanie informácií, resp. bezvýhradné akceptovanie dokladov a údajov v nich uvedených, ako faktov. 64. Správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly v danom prípade postupoval podľa zákona, pričom kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné zdokumentovanie v protokole. Využil pritom všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovanie daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Je treba zvýrazniť, že zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale vytvoriť daňovému subjektu v priebehu daňovej kontroly priestor pre preukázanie tvrdení, ktoré považuje správca dane za sporné alebo nehodnoverné. V tejto súvislosti možno konštatovať, že správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní. 65. Námietka žalobcu, že jeho tvrdenia a závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdzujú aj závery Súdneho dvora v rozhodnutí v spojených veciach C-80/11 (Mahagében kft) a C-142/11 (Peter Dávid) zo dňa 21.06.2012 nie je dôvodná, pretože v týchto prípadoch Súdny dvor rozhodoval o skutkovo celkom iných prípadoch týkajúcich sa odpočtu DPH u odberateľa. 66. Súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, kde súdny dvor pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 07. 12. 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. 10. 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomocí sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 03.03. 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. 1-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). 67. Podľa judikatúry súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať, na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb, s. 1-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). 68. Ďalej žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na neho neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré však nemohol zabezpečiť. Mal za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady, svedectvo prepravcu a na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na judikatúru. 69. Krajský súd v tejto súvislosti musí podčiarknuť to, že samotná existencia formálnych dokladov ešte nepreukazuje reálnu podstatu obchodnej operácie a jej ekonomický účel. Obdobný záver vyplýva aj z preskúmavaných rozhodnutí. Výlučne formálny prístup daňových orgánov k posudzovaniu oprávnenosti nárokov na odpočet DPH by mohol vytvoriť priestor pre zneužívanie práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty zúčastnenými subjektmi obchodného reťazca. 70. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu (svojho dodávateľa alebo odberateľa) v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované, ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými spoločnosťami zúčastnenými obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu predkladať v daňovom konaní v súvislosti preverovaním jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov. Správca dane nepochybne mal právo preveriť existenciu obchodov a dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne k danej obchodnej transakcii došlo tak, ako to deklaroval. Dôkazné bremeno a dôkazy potvrdzujúce, že predmetné obchody sa reálne uskutočnili bolo na žalobcovi. 71. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcu zo zákona o správe daní, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný potvrdil, zodpovedá zásadám logického myslenia a medziam správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. 72. S poukazom na konkrétnymi zisteniami podložené spochybnenie existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, daňové orgány dospeli k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení vyplývajúcich z predložených daňových dokladov. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. 73. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. 74. Krajský súd v Bratislave vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dospel k záveru, že žalobcove námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného, ako aj preskúmavané rozhodnutie a v ňom prijaté závery boli súladné so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 190 S. s. p. zamietol. 75. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 S. s. p., tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal z dôvodu jeho neúspechu v konaní. 76. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 S.s.p.) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 S.s.p. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 S.s.p. zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. Proti výroku o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku žaloby nemožno v zmysle § 439 ods. 2 písm. e) S.s.p. podať kasačnú sťažnosť.