Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/182/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201233 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dáša Filová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1015201233.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dáši Filovej a členiek senátu JUDr. Viery Šebestovej a JUDr. Andrey Kriškovej, PhD., v právnej veci žalobcu: AMANEX s. r. o., Trenčianska 57, 821 09 Bratislava, zastúpený JUDr. Pavlom Čičmancom, Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/192202/2015/4885 zo dňa 15. mája 2015 takto r o z h o d o l : Žaloba sa z a m i e t a. Žalobcovi súd voči žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Konanie na orgánoch verejnej správy Daňový úrad Bratislava ako miestne príslušný správca dane vykonal u žalobcu kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2012. Na základe výsledkov kontroly uvedených v protokole č. 9104408/5/4669609/2013/BieM zo dňa 16. 10. 2013 a na základe vyhodnotenia pripomienok a dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom vo vyjadrení k protokolu vydal správca dane rozhodnutie č. 9104408/5/27r4796/2014/BieM zo dňa 21. 01. 2014, ktorým v zmysle § 68 ods. 6 Zákona č. 563/ 2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane vo výške XXX XXX eur z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 03. 04. 2012 so spoločnosťou CRASELIX s. r. o., Trenčianska 57, Bratislava, predmetom ktorej bol predaj nehnuteľností (bytu a nebytových priestorov) v celkovej výške 600 XXX eur. Predmetná kúpna zmluva bola spísaná formou notárskej zápisnice pred notárom dňa 03. 04. 2012 a zaevidovaná pod č. N231/2012, Nz11873/2012, NCRIs 12182/2012. Uvedená notárska zápisnica bola predložená správcovi ako daňový doklad - faktúra, na základe ktorej si žalobca uplatnil odpočítanie dane. Správca dane z uvedenej notárskej zápisnice (kúpnej zmluvy) žalobcovi nárok na odpočítanie dane nepriznal z dôvodu, že dospel k záveru, že predmetnú notárskej zápisnice nie je možné uznať za faktúru oprávňujúcu odpočítať daň, nakoľko neobsahuje náležitosti faktúry podľa § 71 ods. 2 Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a tým žalobca nesplnil základnú podmienku na uplatnenie práva na odpočítanie dane uvedenú v § 49 písmeno a v nadväznosti na § 51 ods. 1 Zákona o DPH. Nárok na odpočítanie dane správca dane neuznal aj z dôvodu., že šetrením zistil, že žalobca v predmetnej nehnuteľnosti používa na dodávky služieb, ktoré sú od dane oslobodené podľa § 38 Zákona o DPH (prenájom nehnuteľností nezdaniteľnej osobe - občanovi), a preto nemá právo na odpočítanie dane pri ich kúpe, nakoľko ustanovenie § 49 ods. 3 Zákona o DPH stanovuje, že platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa ods. 2, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42 Zákona o DPH. Žalobca proti rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie. Žalovaný v rámci odvolacieho konania rozhodnutím č. 1100302/1/213847/2014/4885 zo dňa 12. 05. 2014 odvolaním napadnuté rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 9104408/5/274796/2014/BieM zo dňa 23. 01. 2014 zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že okolnosti, na základe ktorých správca dane rozhodoval, neboli postačujúce na prijatie ním prezentovaného záveru. Žalovaný sa so závermi správcu dane, že predloženú notársku zápisnicu nie je možné uznať za faktúru oprávňujúcu odpočítať daň, nakoľko neobsahuje náležitostí faktúry podľa § 71 ods. 2 Zákona o DPH nestotožnil. Plne by sa však bol stotožnil so záverom správcu dane, že žalobcovi nárok na odpočítanie dane pri kúpe nehnuteľnosti definovaný v notársku zápisnicu nevznikol a to v prípade, ak žalobca predmetné nehnuteľnosti použil na plnenie oslobodené od dane v zmysle § 38 ods. 3 Zákona o DPH, s ktorým nie je spojený nárok na odpočítanie dane, nakoľko ustanovenie § 49 ods. 3 Zákona o DPH takýto nárok vylučuje. Žalovaný akceptoval námietku žalobcu uvedenú v odvolaní, že správca dane účel použitia nehnuteľností žalobcom v čase od ich nadobudnutia (03. 04. 2012) do dňa podpisu zmluvy o nájme s pani O. (15. 01. 2013) neskúmal, a preto jeho záver o porušení ustanovení § 49 ods. 2v nadväznosti na § 3 Zákona o DPH v kontrolovanom zdaňovacom období bol predčasný a nepreskúmateľný. Na základe uvedeného žalovaný zaviazal správcu dane v ďalšom konaní preveriť, za akým účelom žalobca predmetné nehnuteľnosti, pri kúpe ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane, nadobudol, ako ich následne použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ a to aj so zreteľom na uplatnenie ustanovenia § 54 Zákona o DPH. Zaviazal správcu dane preveriť, na aké zdaniteľné obchody boli nehnuteľnosti žalobcom využívané v časovom období medzi uzatvorením kúpnej zmluvy zo dňa 03. 04. 2012 a nájomnej zmluvy zo dňa 15. 01. 2013. Správca dane pokračoval vo vyrubovacom konaní, v rámci ktorého vykonal ďalšie dokazovanie tak, ako bol zaviazaný rozhodnutím žalovaného. Po preverení požadovaných skutočností vydal rozhodnutie č. 9104408/5/330465/2015/BieM zo dňa 12. 02. 2015, ktorým v zmysle § 68 ods. 6 daňového poriadku znížil žalobcovi nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2012 zo sumy XXX XXX,XX eur na sumu XXX,XX eur, t. j. určil rozdiel dane v sume XXX XXX eur. Rozdiel dane pozostával opätovne z nepriznaného nároku na odpočítanie dane vo výške XXX XXX eur z kúpy nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou CRASELIX s. r. o. dňa 03. 04. 2015. Správca dane nárok na odpočítanie dane z kúpy predmetnej nehnuteľností žalobcovi nepriznal, nakoľko vykonaným šetrením zistil, že žalobca prijaté plnenie, t. j. kúpené nehnuteľnosti použil na dodávky služieb prenájmu, ktoré sú od dane v zmysle § 38 ods. 3 Zákona o DPH oslobodené. Iný účel využitia daných nehnuteľností žalobca správcovi dane nepreukázal. Nakoľko si žalobca odpočítal daň z tovaru, ktorý použil na dodávky služieb, ktoré sú podľa § 38 ods. 3 Zákona o DPH od dane oslobodené, porušil ustanovenie § 49 ods. 3 Zákona o DPH, v zmysle ktorého platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa § 49 ods. 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 a 42. Žalobca proti rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie. Žalovaný rozhodnutím č. 1100302/1/192202/2015/4885 zo dňa 15. 05. 2015 potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním prezentovaného tovaru, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane pri kúpe tovaru (nehnuteľností), ktoré použil pri dodávku služieb, ktoré sú podľa § 38 ods. 3 zákona o DPH od dane oslobodené, a tým nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na odpočítanie dane uvedených v ustanovení § 49 ods. 2 Zákona č. 222/2004 Z. z., na ktorých bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže. II. Žalobné dôvody Včas podanou žalobou na tunajšom súde sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a č. 1100302/1/192202/2015/4885 zo dňa 15. 05. 2015, ktorým potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa č. 9104408/5/330465/2015/BieM zo dňa 02. februára 2015, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2012 vo výške XXX XXX,XX eur na sumu XXX,XX eur, t. j. určil rozdiel dane v sume XXX XXX eur žalobcovi. Žalobca v žalobe na str. 1, 2, 3, 4, 5 a sčasti na str. 6 cituje rozhodnutie žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa. Na str. 6, 7, 8, 9, 10, 11, 16, 17 žalobca cituje zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, Ústavu Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu a judikatúru Súdneho dvora EÚ. Vo zvyšnej časti žaloby žalobca poukázal na citáciu príslušných právnych predpisov a ich výkladu vykonaného súdnymi orgánmi na to povolanými a z toho vyplýva, že orgány verejnej moci vrátane súdnej v súlade s požiadavkou vytvárania a zachovania právnej istoty musia pri aplikácii právnych noriem zachovávať platné zásady interpretácie právnych noriem a mali by tiež rešpektovať všeobecne a dlhodobo uznávané zásady právnej teórie a právnu logiku. Žalobca je toho názoru, že rozhodnutie žalovaného je vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, o právnych záveroch ktorého sú dôvodné pochybnosti, lebo sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, z ktorých v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplývajú, a preto v prerokovanej veci nevytvárajú zákonom prezumovaný uložený nevyhnutný rozsah na spravodlivé rozhodnutie, v dôsledku čoho je žalobou napadané rozhodnutie neústavné a nezákonné. Poukazuje na skutočnosť, že správca dane po uplynutí zákonom stanovenej jednoročnej lehoty vydal prvé rozhodnutie vo veci. Poukázal na to, že dňa 11. júla 2014 správca dane začal ďalšiu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2013, počas ktorej sa okrem iného zameral na preverenie a využívanie bytu na Kopčianskej 8, 10, Bratislava, v zmysle § 54 Zákona o DPH. Správca dane nazrel do zložky z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2013 u žalobcu, z ktorej boli zistené skutkové okolnosti opísané na stranách 6 až 21 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Teda skutkové zistenia z inej kontroly začatej v inej veci dňa 11. júla 2014, nesúvisiacej s prebiehajúcou už začatou kontrolou dňa 20. novembra 2012 správca dane použil na odôvodnenie vydaného rozhodnutia po zákonom stanovenej jednoročnej lehote, čím sa snaží nezákonnosť daňovej kontroly vykonávanej vo veci po zrušení jeho rozhodnutia zo dňa 23. januára 2014 rozhodnutím žalovaného zo dňa 12. 05. 2014 konvalidovať, čo je ale neprípustné, nezákonné a v súvislosti s postavením pracovníkov vykonávajúcich a rozhodujúcich vo veci hraničiace s trestnou zodpovednosťou. Ak správca dane v danom prípade pri vydávaní v poradí druhého rozhodnutia vo veci použil nezákonné získané dôkazné prostriedky a nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku, ale aj zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola v prerokovávanej veci nebola vykonaná v súlade so zákonom a dôkazy v nej tak nadobudli povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Poukázal na čl. 167, 168 písmeno a DPH smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátna prax, podľa ktorej daňový orgán zmietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať od DPH, ktorú má zaplatiť, DPH splatnú alebo zaplatenú na vstupe z prijatých služieb z dôvodu, že vystaviteľ faktúry za tieto služby alebo jeden z jeho subdodávateľov konali nečestne, bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočítanie DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany tohto vystaviteľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca je v rozpore s uvedenými ustanoveniami. Žalobca na zdokladovanie skutočnosti, že spoločnosť AMANEX s. r. o. prijaté nehnuteľnosti, pri kúpe ktorých si uplatnila odpočítanie dane, použije na dodávky tovarov a služieb, ako platiteľ uviedol, že predmetné nehnuteľnosti kúpil za účelom predaja alebo prenájmu. V rámci daňovej kontroly i vyrubovacieho konania preukázal, že predmetné nehnuteľnosti dal do nájmu nezdaniteľnej osobe - občanovi, na základe uzatvorenej zmluvy o nájme zo dňa 15. 01. 2013. Iné využitie predmetných nehnuteľností v čase od ich kúpy do času ich prenájmu žalobca správcovi dane nepreukázal, i napriek skutočnosti, že bol na to vyzvaný výzvou zo dňa 08. 10. 2014. Podľa názoru žalobcu sa žalovaný pri svojom rozhodovaní dôsledne neriadil ustanoveniami, ktoré cituje v žalobe, či už ustanoveniami dohovoru, ústavy, DPH smernice, Zákona o DPH, daňovým poriadkom ale ani judikatúrou súdov, ktoré tvoria prameň práva a sú záväzné pre všetky súdy a orgány verejnej moci, aplikujúce právne predpisy v konkrétnych prípadoch. Postup žalovaného pri výklade aplikácie ustanovenia čl . 2 ods. 1 písmeno a, písmeno b, čl. 167, čl. 168 písmeno a DPH smernice, § 49 ods. 2, ods. 3, § 38 ods. 1, ods. 5 Zákona o DPH je možno preto hodnotiť ako svojvôľu, ktorou porušil ústavné právo žalobcu na zákonný a spravodlivý proces. Vykonané dokazovanie nepreukázalo splnenie ani druhej kumulatívnej podmienky, ktorou je získanie daňovej výhody ako hlavného cieľa predmetného plnenia. Záver žalovaného, že žalobca nenadobudol investičný majetok pre potreby svojej ekonomickej činnosti založený na dohadoch, na ľubovôli, bez akejkoľvek racionálnej opory v zistenom skutkovom stave, lebo v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že materiálne neboli dodania nehnuteľností spochybnené. Žalovaný v danej veci použil neadekvátne metódy výkladu vynútených právnou úpravou, ktorá je vo svojej podstate komplikovaná a neujasnená a pripúšťa viaceré interpretačné výsledky. Metódy výkladu, ktoré použil v danej veci, by sa mali primeraným a zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom prejaviť aj v odôvodnení rozhodnutia, čo sa však nestalo. Žalovaný je povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použiť jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. V procese interpretácie právnej normy sa niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej právnej normy, predovšetkým vtedy, ak to vyžaduje účel zákona alebo správne použitý systematický výklad, ktorý umožňuje vnímať vykladanú právnu normu v systémových súvislostiach. Žalovaný sa pri výklade odchýlil od platných zásad interpretácie právnych noriem požadovaných právnou teóriou i praxou a neprimeraným extenzívnym výkladom v niektorých momentoch nasledujúcich účel právnej normy dospel k takým rigoróznym záverom, že tieto odporujú základnej právnej logike a s ňou súvisiacou právnou úpravou. Poukázal na to, že prvostupňové aj druhostupňové daňové konanie tvorí jeden celok, a preto aj pre odvolacie konanie platia základné zásady daňového konania, ktoré sú zakotvené v daňovom poriadku, pričom žalovaný ako odvolací správny orgán podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku zodpovedá za to, že rozhodnutie o odvolaní je v súlade so zákonom a že vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Na základe uvedených skutočností žiada, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a uplatnil si trovy konania. III. Vyjadrenie žalovaného Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení, ktoré bolo súdu doručené dňa 04. 03. 2016 zhrnul na str. 2, 3, 4 a sčasti na str. 5 správne konanie a v ďalšom sa vyjadril k jednotlivým bodom žaloby. V časti prvej žaloby žalobca pod bodom 1 až 9 cituje state so žalobou napadnutého rozhodnutia zo dňa 15. 05. 2015, v ktorých sa žalovaný vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a právne a skutkovo mu ich vysvetlil aj s poukazom na jednotlivé ustanovenia príslušných právnych predpisov. Treba však poznamenať, že žalobca síce podrobne cituje závery žalovaného uvedené v žalobou napadnutom rozhodnutí ale zároveň vynecháva citáciu právnych noriem, ktoré žalovaný v rozhodnutí uviedol a z ktorých závery žalovaného vychádzali. V časti 2 žaloby žalobca uvádza právnu úpravu platnú v čase rozhodovania žalovaného. Cituje jednotlivé články Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu SR, OSP, Smernice Rady 2006/112/ES, Zákon o DPH, daňový poriadok ako aj niektoré nálezy Ústavného súdu. S uvedeným záverom sa žalovaný plne stotožňuje, nestotožňuje sa však s názorom žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je neústavné a nezákonné, nakoľko je vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, o právnych záveroch sú dôvodné pochybnosti, lebo sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Žalobca v žiadnom smere neuvádza, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného, ktoré právne predpisy boli zo strany žalovaného nesprávne interpretované, ktoré jeho právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Nakoľko žalobca dané skutočnosti neuvádza, žalovaný má za to, že ide o subjektívny názor žalobcu, ktorý nemá reálny podklad, nakoľko nie je podložený žiadnym dôkazom. V 3. časti žaloby žalobca uvádza skutočnosti, ktoré uvádzal v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane. Ide o doslovný opis 3. časti odvolania. Žalovaný sa nebude dopodrobna opätovne vyjadrovať k namietaným skutočnostiam, nakoľko so všetkými namietanými skutočnosťami uvedenými v tejto časti žaloby sa žalovaný podrobne vysporiadal už v rámci odvolacieho konania, pričom všetky namietané skutočnosti žalobcovi právne a skutkovo osvetlil na strane 7 až 9 žalobou napadnutého rozhodnutia a na svojom stanovisku zotrváva. Žalovaný žalobcovi objasnil, že jeho námietky ohľadom prekročenia stanovenej lehoty na výkon daňovej kontroly, resp. nezákonného použitia skutkových zistení z daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie, nie sú dôvodné, nakoľko na výkon daňovej kontroly bola správcom dane dodržaná. Ustanovenie § 24 ods. 4 daňového poriadku umožňuje správcovi dane ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, teda aj zistenia z daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie. Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2012 bola u žalobcu začatá dňa 20. 11. 2012 a ukončená bola 23. 10. 2013, kedy bol žalobcovi doručený protokol zo dňa 16. 10. 2013 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Dĺžka trvania daňovej kontroly bola teda 338 dní, z čoho jednoznačne vyplýva, že jednoročná lehota na výkon daňovej kontroly ustanovená v § 46 ods. 10 daňového poriadku bola správcom dane dodržaná. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu, že výklad ustanovenia § 24 ods. 4 daňového poriadku bol zo strany žalovaného nesprávny, Dokazovanie určitých skutočností tvrdených daňovým subjektom a ich vyvracanie správcom dane tvorí podstatu vedeného dokazovania určitých skutočností dôležitých pre správne zistenie daňových povinností. Daňový poriadok upravuje dôkazy v ustanovení § 24 ods. 4, kde hovorí, že ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Z uvedeného ustanovenia teda jednoznačne vyplýva, že správca dane v rámci vedenia dokazovania skutočností tvrdených žalobcom, bol oprávnený použiť aj zistenia z daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie v danom prípade za december 2013. Čo sa týka poukazovania žalobcu na závery Súdneho dvora EÚ, danou problematikou sa v rámci rozhodcovskej činnosti zaoberal aj Najvyšší súd SR, napríklad rozsudky 3Sžf 24/2012 a 2Sžf 19/2011, z ktorého záverov vyplýva, že pokiaľ sa žalobca v daňovom konaní alebo súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektorého rozsudky Súdneho dvora, je jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora, a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia všeobecné, nemožno na ne prihliadať. V posudzovanom prípade nebol žalobcovi uznaný nárok na odpočítanie dane z prijatého zdaniteľného obchodu z dôvodov, že prijaté plnenie žalobca použil na plnenia oslobodené od dane v zmysle § 38 ods. 3 Zákona o DPH, s ktorými nie je spojený nárok na odpočítanie dane, nakoľko ustanovenie § 49 ods. 3 Zákona o DPH takýto nárok vylučuje. Z uvedenej právnej normy vyplýva, že uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane. Následne, aby mohol byť uplatnený nárok na odpočítanie dane, musia mať nadobudnuté tovary a služby priame a bezprostredné spojenie s výstupnými plneniami, ktoré sú dôvodom pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Aby však bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočňované na vstupe priamo a bezprostredne súvisieť s plneniami na výstupe, pri ktorej je daň z pridanej hodnoty odpočítateľná. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci spis. zn. 2Sžf/4/2009 z 23. 06. 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III ÚS 78/2011 - 17 zo dňa 23. 02. 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, čiže na žalobcovi. Žalobca na zdokladovanie skutočností, že spoločnosť AMANEX s, r. o. prijaté nehnuteľnosti, pri kúpe ktorých si uplatňoval odpočet dane, použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ uviedol, že predmetné nehnuteľnosti kúpil za účelom predaja alebo prenájmu. V rámci daňovej kontroly preukázal, že predmetné nehnuteľnosti dal do nájmu nezdaniteľnej osobe - občanovi na základe uzatvorenej zmluvy zo dňa 15-. 01. 2013. Iné využitie predmetných nehnuteľností v čase od ich kúpy do času ich prenájmu, žalobca správcovi dane nepreukázal, i napriek skutočnosti, že bol na to vyzvaný výzvou zo dňa 08. 10. 2014. Tvrdenie žalobcu, že nakoľko v prerokovanej veci neboli nepochybne preukázané, že by žalobca zavinil nezákonnosť alebo daňový podvod, nebol ani dôvod na zamietnutie práva na odpočet dane. Žalovaný uvádza, že správca dane dospel k záveru a bola preukázaná existencia zneužívajúcich okolností smerujúcich k získaniu daňovej výhody a konanie spoločnosti CRASELIX s. r. o. a AMANEX s. r. o. možno považovať za úmyselné zneužívanie práva za účelom neoprávneného získania odpočtu dane, nakoľko skutkové zistenia správcu dane nasvedčujú tomu, že skutočným obsahom deklarovaných obchodných transakcií s predmetnými nehnuteľnosťami bolo profitovanie na odpočítaní dane z pridanej hodnoty, ktorá do štátneho rozpočtu nebola nikdy odvedená. K uvedenému záveru žalovaný dospel na základe zistení správcu dane, ktoré žalovaný zosumarizoval na strane 6 posledný odsek žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný poznamenáva, že rozhodujúcim a jediným dôvodom na zamietnutie práva na odpočítanie dane v posudzovanom prípade neboli uvedené zistenia ale skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že kúpene nehnuteľnosti, pri kúpe ktorých si uplatnil odpočítanie dane, využíval na dodávky tovarov a služieb, s ktorými je spojený nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 Zákona o DPH, čím nepreukázal splnenie zákonných podmienok, na ktorých bezpodmienečné splnenie sa nárok na odpočítanie dane viaže. Na základe uvedených skutočností žalovaný žiada, aby súd žalobu ako bezdôvodnú zamietol. IV. Konanie na súde prvého stupňa Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 SSP) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo v súlade so zákonom. Súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 SSP. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve prerokúvajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánu verejnej správy, opatrení orgánu verejnej správy a iných zásahov orgánu verejnej správy, poskytuje ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú o ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrení orgánu verejnej správy. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta Zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 38 ods. 3 Zákona o DPH oslobodený od dane z nájmu nehnuteľnosti alebo jej časti s výnimkou po: a) nájmu v ubytovacích zariadeniach, b) nájmu priestorov a miest na parkovanie vozidiel, c) nájmu trvalo inštalovaných zariadení a strojov, d) nájmu bezpečnostných schránok. Podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov a služieb, ktoré používa na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Podľa § 49 ods. 3 Zákona o DPH platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa ods. 2, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iný návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 46 ods. 10 daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61 Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/192202/2015/4885 zo dňa 15. 05. 2015, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy č. 9104408/5/330465/2015/BieM zo dňa 12. 02. 2015, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku znížil nadmerný odpočet na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2012 vo výške 100 994,37 eur na sumu 994,37 eur, t. j určil rozdiel dane v sume 100 000 eur žalobcovi. Súd po preskúmaní spisového materiálu administratívneho spisu žalovaného dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní. Žalobca v žalobe napáda nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného ako aj správneho orgánu prvého stupňa. Tak ako už súd vyššie spomenul, žalobca na str. 6 až 11 cituje zákon č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, daňový poriadok, Ústavu SR, Nálezy Ústavného súdu SR a judikatúru Súdneho dvora EÚ. Konajúci súd sa stotožnil so závermi žalovaného v jeho rozhodnutí, že žalobca okrem citácii uvedených právnych noriem neuviedol, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného, ktorý právne predpisy zo strany žalovaného nesprávne interpretované a ktoré závery sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Žalobca skonštatoval, že rozhodnutie žalovaného je vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, o právnych záveroch, ktorého sú dôvodné pochybnosti, alebo sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniam, z ktorých v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplývajú. Z uvedeného zhrnutia žalobcom nie je možné vyvodiť, v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci zo strany žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že žalovaný vychádzal z nesprávneho výkladu ust. § 24 ods. 4, § 46 ods. 10 daňového poriadku a jeho závery nezodpovedajú skutkovému priebehu kontroly a zisteniam z nej získaných. S touto námietkou žalobcu súd nesúhlasí, nakoľko je neopodstatnená. Správca dane neprekročil lehotu stanovenú ust. § 46 ods. 10 daňového poriadku. Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 2012 bola u žalobcu začatá dňa 20.11.2012, na základe oznámenia o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 9102408/5/3167945/2012/BieM zo dňa 31.10.2012. Ukončená bola dňa 23.10.2013, kedy bol žalobcovi doručený protokol č. 9104408/5/4669609/2013/BieM zo dňa 16.10.2013. Z uvedeného vyplýva, že dĺžka trvania daňovej kontroly bola 338 dní, čiže jednoročná lehota vyplývajúca z ust. § 46 ods. 10 daňového poriadku bola správcom dane dodržaná. Taktiež bola dodržaná lehota na vydanie prvostupňového rozhodnutia správcom dane v zmysle § 68 ods. 3 daňového poriadku, nakoľko toto rozhodnutie bolo vydané vo vyrubovacom konaní zákonom stanovenej 15 dňovej lehote odo dňa spísania poslednej zápisnice. Taktiež zo strany správcu dane nebolo porušené ust. § 24 ods. 4 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane, a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalobca namietal, že uvedené ustanovenie neoprávňuje správcu dane použiť v rámci dokazovania skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane za zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 2012 aj kontrolné zistenia získané v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2013. Súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že dokazovanie určitých skutočností tvrdených daňovým subjektom a ich vyvracanie správcom dane tvorí podstatu uvedeného dokazovania. Už vyššie citované ust. § 24 ods. 4, v ktorom sa hovorí, že ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, a čo nie je získané v rozpore so všeobecnými právnymi predpismi. Zistené skutočnosti z kontroly vykonanej za zdaňovacie obdobie december 2013 a ich použitie v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie druhý štvrťrok 2012 neboli získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Správca dane bol oprávnený použiť aj tieto zistenia z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2013 a neboli v rozpore s ust. § 24 ods. 4 daňového poriadku. Čo sa týka samej podstaty veci, o ktorú v danej prejednávanej veci ide a to nepriznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z kúpy nehnuteľnosti bytu a nebytových priestorov, orgány verejnej správy správne rozhodli, keď nepriznali žalobcovi nárok na odpočítanie dane vo výške 100.000,- eur z kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 03.04.2012 so spoločnosťou Craselix s.r.o. Bratislava. Základným predpokladom pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov a služieb platiteľom dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH je preukázanie toho, že platiteľ dane prijaté tovary a služby použije na dodávky tovarov a služieb s možnosťou odpočítania dane. Túto skutočnosť pri plnení prijatom od spoločnosti Craselix s.r.o. Bratislava žalobca nepreukázal. Zo spisového materiálu vyplýva a bolo preukázané, že žalobca prijaté plnenie použil na dodávky služieb prenájmu, ktoré sú od dani v zmysle § 38 ods. 3 zákona o DPH oslobodené. Žalobca nepreukázal, že by dané nehnuteľnosti použil na iný účel. Žalobca odpočítal daň z tovaru, ktorý použil na dodávky služieb, ktoré sú podľa § 38 ods. 3 zákona o DPH od dani oslobodené, porušil tým ust. § 49 ods. 3 zákona o DPH, v zmysle ktorého platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa § 49 ods. 2, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42. Žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, s článkami Ústavy SR ako aj s rozsudkami Európskeho súdneho dvoru, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní. Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že orgány verejnej správy pri svojom rozhodovaní vychádzali z riadne a úplne zisteného skutkového stavu veci a všetky dôkazy vo svojich rozhodnutiach riadne odôvodnili. Súd má zato, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa bolo z pohľadu žalobných dôvodov v súlade so zákonom, nakoľko námietky žalobcu neodôvodňujú zrušenie napadnutých rozhodnutí žalobu v celom rozsahu podľa § 190 SSP zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP. Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak má žalobca vo veci celkom alebo z časti úspech. Keďže žalobca úspech v konaní nemal sú mu trovy nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaje, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaný Centrum právnej pomoci.