Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/76/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200593 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Mališová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016200593.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členiek senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a JUDr. Renáty Janákovej, v právnej veci žalobcu: TESCO STORES SR, a.s., Kamenné nám. 1/A, Bratislava, IČO: 31 321 828, zastúpený Allen & Overy Bratislava, s.r.o., advokátska kancelária, Eurovea Central 1, Pribinova 4, Bratislava, IČO: 35 857 897, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, IČO: 00 699 063, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2016/SP/R/2/002 zo dňa 04.02.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : I. Konanie na správnom orgáne 1. Rozhodnutím Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, odboru zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd č. 2015/SP/2/1/012 zo dňa 20.04.2015 bola žalobcovi uložená pokuta na základe ust. § 38 ods. 5 zák. č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení účinnom do 30.06.2014 (ďalej len zákon) vo výške 1.645.969,20 eur, ktorú bol povinný zaplatiť správnemu orgánu v lehote 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia za porušenie ust. § 40 zákona predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu vstup do všetkých objektov, priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov tým, že podnikateľ TESCO STORES SR, a.s. počas výkonu inšpekcie podľa § 22 ods. 2 a 3 zákona dňa 20.05.2014 v priestoroch TESCO STORES SR, a.s. - prevádzka HM Tesco Extra, Cesta na Senec 2, 821 04 Bratislava, nespolupracoval pri preverovaní informácií a podkladov tým, že: napriek výzve Podnikateľovi prostredníctvom jeho zástupcu p. [L.]DI, aby sa zdržal poskytovania akýchkoľvek informácií o prebiehajúcej inšpekcii vo vzťahu k tretím osobám a to akýmkoľvek spôsobom, okrem prípadov výslovne umožnených zamestnancami úradu a to až do momentu, kedy budú zo strany úradu realizované všetky opatrenia predchádzajúce zmareniu vykonávania inšpekcie, zamestnanec Podnikateľa p. [V.]DI, pri telefonickom kontaktovaní externého právneho zástupcu o 10.05 hod. tomuto uviedol, že sa jedná o inšpekciu vykonávanú úradom, pričom sa nejednalo o informáciu, poskytnutie ktorej bolo výslovne umožnené zamestnancami úradu a napriek výzve Podnikateľovi na zabezpečenie vzdialeného prístupu ku kontám osôb p. [A.]DI, a p. [O.]DI a nastavenia obmedzenia prihlásenia tak, aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti podnikateľa bolo možné prihlásiť sa len z určeného notebooku Podnikateľa t.j., aby nebolo možné prihlásiť sa do užívateľského konta menovaných osôb prostredníctvom akéhokoľvek iného zariadenia v sieti, alebo mimo nej a nastavenia obmedzenia prístupu k e-mailovým schránkam uvedených užívateľov tak, aby nebol možný vzdialený prístup (napr. webmail), toto Podnikateľom nebolo zabezpečené v čase od 11.40 hod. do 12.15 hod. dňa 20.05.2014, nakoľko tieto kontá neboli zablokované cez staršiu doménu sk.K.. 2. Voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podal žalobca rozklad, a toto bolo rozhodnutím žalovaného č. 2016/SP/R/2/002 zo dňa 04.02.2016 podľa ust. § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zmenené tak, že žalobcovi bola uložená pokuta vo výške 822.984,- eur, podľa ust. § 38 ods. 5 zákona za porušenie ust. § 40 zákona predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu vstup do všetkých objektov, priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov tým, že podnikateľ TESCO STORES SR, a.s. počas výkonu inšpekcie Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, odborom zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd, podľa ust. § 22 ods. 2 a 3 zákona dňa 20.05.2014 v priestoroch podnikateľa TESCO STORES SR, a.s. - prevádzka HM Tesco Extra, Cesta na Senec 2, Bratislava, nespolupracoval pri preverovaní informácií a podkladov tým, že: napriek výzve podnikateľovi na zabezpečenie vzdialeného prístupu ku kontám osôb p. [A.]DI a p. [O.]DI a nastavenia obmedzenia prihlásenia tak, aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti podnikateľa bolo možné prihlásiť sa len z určeného notebooku podnikateľa t.j. aby nebolo možné prihlásiť sa do užívateľského konta menovaných osôb prostredníctvom akéhokoľvek iného zariadenia v sieti, alebo mimo nej a nastavenia obmedzenia prístupu k e-mailovým schránkam uvedených užívateľov tak, aby nebol možný vzdialený prístup (napr. webmail), toto podnikateľ nezabezpečil v čase od 11.40 hod. do 12.15 hod dňa 20.05.2014, nakoľko tieto kontá neboli zablokované cez staršiu doménu sk.K.. 3. Žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k spornému výkladu ust. § 38 ods. 5 a § 40 zákona uviedol, že ustanovenie § 40 zákona je všeobecné ustanovenie, ktoré nepokrýva povinnosti podnikateľov výslovne iba počas inšpekcie. Cieľom je zabezpečiť pre úrad prístup k informáciám a podkladom, ktoré sú nevyhnutné pre jeho činnosť. Z poverenia na inšpekciu, predloženého podnikateľovi na začiatku inšpekcie má podnikateľ možnosť a právo oboznámiť sa s tým, čo úrad u neho hľadá a čo v tej súvislosti od neho aj požaduje. Obsah poverenia je počas inšpekcie spresňovaný, pokiaľ ide o spoluprácu, konkrétnymi pokynmi zamestnancov úradu. Úrad preveruje už mu aspoň čiastočne známe skutočnosti, ako aj zisťuje nové skutočnosti, a to v rozsahu poverenia na inšpekciu. Pod predložením informácií a podkladov v duchu zákona nemožno podľa žalovaného vždy striktne vnímať iba fyzické predloženie informácií a podkladov, napríklad určitého dokumentu, keďže úrad môže žiadať informácie a podklady nachádzajúce sa na akomkoľvek nosiči. Poukázal na to, že v praxi predloženie informácií a podkladov je potrebné vnímať tak, že podnikateľ úradu predloží, resp. sprístupní konkrétny nosič, napr. počítač, v ktorom sú informácie a podklady uložené. S cieľom aby výkon inšpekcie bol efektívny má úrad právo nielen informácie a podklady získať resp. prístup k ním, ale aktívne ich aj preverovať, t.j. prezerať, prehliadať a pod. Podnikateľ nemôže úradu pri takomto postupe brániť ale musí mu vytvoriť priestor na riadne preskúmanie toho o čo úrad žiada, či už dokumenty v listinnej podobe alebo informácie na akomkoľvek nosiči, najmä v počítači, v mobile na USB nosiči a pod. Podnikateľ teda musí s úradom spolupracovať pri preverovaní takým spôsobom, že mu poskytne všetku potrebnú súčinnosť, aby v rozsahu svojich kompetencií mohol úrad dané informácie a podklady preveriť, tak ako je to pre jeho činnosť nevyhnutné. 4. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 38 ods. 5 zákona sa vzťahuje, tak ako aj v prípade ust. § 22 a § 40 zákona, na predkladanie požadovaných podkladov a informácií ako aj v rámci inšpekcie, tak aj mimo nej. Vychádzajúc z trichotomickej štruktúry právnej normy ustanovenie § 38 ods. 5 obsahuje sankciu a odkazuje preto logicky na pravidlo správania sa, t.j. povinnosť uloženú v ust. § 40 zákona. Sporným v tomto konaní sa stal výklad ust. § 38 ods. 5 zákona v časti „alebo neumožní ich preverenie“. Vzhľadom na gramaticko-štylistické usporiadanie slov v tejto vete, mal za to, že bolo potrebné túto časť ustanovenia čítať v spojení so slovami, ktoré za ňou nasledujú, t.j. „...alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa ust. § 40“. Z uvedeného bolo zrejmé, že ide o preverenie podľa ust. § 40 zákona. Zo spojenia § 38 ods. 5 zákona a § 40 zákona teda vyplynulo, že úrad uloží pokutu podnikateľovi, ktorý neumožní preverenie t.j. nespolupracuje pri preverovaní. Žalovaný skonštatoval, že zo znenia a účelu ustanovenia § 38 ods. 5 zákona v spojení s § 40 zákona, s ktorým v spojitosti musí byť vykladaný vyplýva, že preverenie sa vzťahuje aj na úradom iba požadované informácie a podklady a nie iba informácie a podklady už predložené podnikateľom. Pokiaľ by mohol úrad preverovať iba účastníkom konania predložené informácie a podklady bolo by to v rozpore s riadnym výkonom inšpekcie a taktiež by bol ohrozený účel zákona a teda výsledok inšpekcie tým, že sám podnikateľ by sám mohol selektovať aké informácie predloží a iba tie by mohol následne úrad aj preverovať. Skonštatoval, že podnikateľ je povinný spolupracovať pri preverovaní požadovaných informácií a podkladov, teda úrad je oprávnený požadovať od podnikateľa spoluprácu t. j. určité správanie, resp. nekonanie a pokiaľ podnikateľ svojím konaním, resp. nekonaním, ohrozí alebo úplne znemožní získanie požadovaných informácií a podkladov úradom v nezmenenej podobe (t. j. neupravované, nezmazané) a tým aj ich preverenie alebo ohrozí, či znemožní preverenie už predložených informácií alebo podkladov, tak možno mať za to, že takýto podnikateľ nespolupracuje pri preverovaní úradom požadovaných informácií alebo podkladov. Účastník konania mal podľa pokynov úradu počas určitej vymedzenej počiatočnej fázy prebiehajúcej inšpekcie zabezpečiť, aby nedošlo ku komunikácií o jéj priebehu s tretími osobami a tiež mal zabezpečiť obmedzenie prístupu k údajom na určitých zariadeniach. Zo znenia ust. § 38 ods. 5 zákona v spojení s ust. § 40 zákona bolo podľa žalovaného zrejmé, že podnikateľa je možné sankcionovať aj v prípade, ak tento nespolupracuje s úradom tým, že znemožní alebo sťaží preverenie požadovaných, ale ešte nepredložených informácií a podkladov. 5. Žalovaný odmietol, že ním podaný výklad je extenzívny a teda neprípustný, pričom poukázal na to, že pri výklade právnych predpisov je potrebné primárne vychádzať z ich doslovného znenia, avšak viazanosť doslovným výkladom nie je absolútna a je dokonca potrebné sa od nej odchýliť, ak to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť, alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov. Čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba viazanosť textom zákona ale aj jeho účelom. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane mimo zmyslu a účelu zákona a cieľa právnej regulácie, ktorú zákon sleduje. Bolo povinnosťou správnych orgánov podať výklad a zabezpečiť aplikáciu právnej normy v kontexte s účelom zákona. Účelom zákona je pritom efektívna ochrana hospodárskej súťaže aj prostredníctvom realizácie inštitútu inšpekcií, ktorému sú podnikatelia povinní sa podriadiť pod hrozbou sankcie a počas inšpekcie s úradom plne spolupracovať. 6. Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplynulo, že ten riziko zmarenia inšpekcie prostredníctvom úniku všeobecnej informácie o začiatku výkonu inšpekcie úradu mimo priestorov vykonávanej inšpekcie vyhodnotil za nízke. Podľa názoru žalovaného, pokiaľ by sa aj informácia o priebehu inšpekcie dostala k osobe, ktorá by mohla potencionálne ničiť dôkazy napr. na základe vzdialeného prístupu k emailom, táto by musela v relatívne krátkom čase identifikovať čo presne úrad hľadá, t.j. dôkazy o akej protisúťažnej praktike a tiež vo vzťahu k akému produktu, či službe a tieto aj v relatívne krátkom čase zničiť. Vzhľadom na danú konkrétnu situáciu nebolo primerané obmedzovať podnikateľa Tesco v prístupe k právnej pomoci počas telefonického kontaktu s externým právnikom v rozsahu, ako to urobil prvostupňový správny orgán. Obmedzujúce opatrenie úradu nebolo proporčné tomu čo sa ním sledovalo a teda išiel nad rámec nevyhnutného, jeho nedodržanie účastníkom konania nemôže spôsobiť uloženie sankcie účastníkovi konania. V tomto smere preto považoval za potrebné rozhodnutie zmeniť. V tejto súvislosti nepovažoval za potrebné sa bližšie námietkami ohľadne zisteného skutkového stavu bližšie zaoberať. 7. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia k incidentu II. (ku konaniu, za ktoré bol žalobca sankcionovaný,) uviedol, že postup prvostupňového správneho orgánu považuje za štandardný a v súlade so zákonom. Správny orgán požadoval zabezpečenie prístupu do určených e-mailových kont prostredníctvom zmeny hesla a napriek výzve na zabezpečenie úplného obmedzenia prístupu do predmetných kont podnikateľ uvedené nezabezpečil. Z pohľadu cieľa, ktorý sa takýmto zabezpečením sleduje, t.j. ochrany možných dôkazov počas inšpekcie pred ich zničením alebo neoprávnenou manipuláciou s nimi, najmä prostredníctvom vzdialeného prístupu k nim, nie je podstatné či k nedostatočnému zabezpečeniu podľa pokynov úradu došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti. Podnikateľ vzhľadom na objektívnu zodpovednosť nesie plnú zodpovednosť za splnenie mu uloženej povinnosti. Vo vzťahu k namietnutému hypotetickému riziku žalovaný uviedol, že už samotné vytvorenie takéhoto rizika zakladá zodpovednosť podnikateľa, keďže bolo dôsledkom porušenia úradom uloženej povinnosti. Podmienkou pre uloženie pokuty preto nie je skutočnosť, aby sa s informáciami aj skutočne manipulovalo. 8. Uvedené je súladné aj s judikatúrou európskych súdov napr. rozsudok Všeobecného súdu T-272/12 vo veci Energetický a průmyslový holding a.s a EP Investment Advisors s.r.o., proti Európskej komisii z 26.11.2014 bod 38, z ktorého bolo zrejmé, že už samotná skutočnosť, že inšpektori Komisie nezískali výlučný prístup k určenému e-mailovému kontu, tak ako požadovali, je postačujúce na posúdenie ako odmietnutie podrobiť sa inšpekcii. Žalovaný poznamenal, že podnikateľ nesie objektívnu zodpovednosť za porušenie zákona, pričom v tomto prípade nebolo sporné, že podnikateľ nesplnil v plnom rozsahu pokyn zamestnancov úradu počas inšpekcie. V dôsledku nesplnenia pokynu došlo po určitý čas k možnosti manipulácie s údajmi na kontách, ku ktorým nebol prístup zabezpečený tak, aby tento mali výlučne zamestnanci úradu vykonávajúci inšpekciu. 9. Žalovaný skonštatoval, že prvostupňový správny orgán ukladal pokutu za dva incidenty, pričom žalovaný incident I. - komunikáciu s právnym zástupcom nepovažoval za porušenie zákona, preto musel žalovaný posúdiť výšku pokuty nanovo. Pokuta je žalovaným v tomto konaní ukladaná iba za incident nedostatočného zabezpečenia prístupu k určeným dvom e-mailovým kontám neprítomných zamestnancov, t.j. pôvodne za incident II. Žalovaný pri posudzovaní závažnosti zohľadnil skutočnosť, že posudzovaným konaním podnikateľa Tesco mohlo dôjsť k ohrozeniu cieľa inšpekcie, kedy prostredníctvom nezabezpečenej domény mohlo dôjsť k strate, resp. k zničeniu možných dôkazov. Zamestnanci žalovaného pritom pokyn na zabezpečenie prístupu k e-mailovým kontám vydali u podnikateľa kvalifikovanej osobe, ktorá bola oboznámená s fungovaním IT infraštruktúry u podnikateľa. Žalovaný zdôraznil, že riziko manipulácie sa týkalo elektronických údajov, s ktorými je možné manipulovať jednoduchšie a najmä rýchlejšie ako s dokumentmi v papierovej podobe. Ľahká manipulovateľnosť, a to aj na základe vzdialeného prístupu k nim spôsobuje z hľadiska efektívnosti inšpekcie ťažkosti. Zároveň žalovaný zohľadnil, že nedošlo k úplnému bráneniu výkonu inšpekcie, resp. k úplnému nevykonaniu určitého úkonu. Rada úradu tiež v tomto prípade z pohľadu rizika zničenia možných dôkazov zohľadnila aj to, že vzhľadom na dĺžku trvania a sťažený technický prístup k nezabezpečenej doméne riziko, hoci nebolo vylúčené, bolo nižšie než v prípade jednoduchšieho technického prístupu a dlhšieho času nezabezpečeného prístupu k danej doméne. V posudzovanom prípade už samotné neuposlúchnutie pokynu spôsobilo riziko možnej manipulácie s potenciálnymi dôkazmi. Podnikateľ Tesco neuposlúchol pokyn žalovaného v plnom rozsahu, aj keď je možné že k tomuto došlo iba z nedbanlivosti, avšak uvedené nie je vzhľadom na objektívnu zodpovednosť vyplývajúcu zo zákona rozhodujúce. 10. Ďalej žalovaný poukázal na znenie ust. § 38 ods. 5 zákona, z ktorého bolo zrejmé, že žalovaný uloží pokutu do 1% z obratu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie. Podnikateľ Tesco uviedol, že individuálnu účtovnú závierku za účtovný rok končiaci 28.02.2015, ešte nemá vyhotovenú a potvrdil, že poslednou vyhotovenou účtovnou závierkou je závierka za účtovný rok od 28.02.2013 do 28.02.2014. V zmysle ust. § 38 ods. 5 v spojení s ust. § 38 ods. 4 zákona predchádzajúcim uzavretým účtovným obdobím, na účely výpočtu pokuty v čase vydania rozhodnutia je obdobie za rok 2013. Podľa účtovnej závierky podnikateľ Tesco za rok 2013 dosiahol obrat vo výške X.XXX.XXX.XXX,- eur, teda žalovaný vychádzal zo stavu zisteného prvostupňovým orgánom. Nestotožnil sa s námietkou žalobcu, že by mal vychádzať z obratu, ktorý v čase rozhodovania ešte nebol k dispozícií. Pri určovaní základu pre výpočet pokuty postupoval prvostupňový orgán v súlade so zákonom, pričom žalovaný je oprávnený preskúmať zistený skutkový stav a jeho právne posúdenie. Keďže prvostupňový správny orgán pri určení obratu ako základu pre výpočet pokuty postupoval správne, nebol zákonný dôvod na zmenu v tomto smere. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžhpu/1/2014 zo dňa 20.05.2015. 11. Žalovaný s cieľom potrestať podnikateľa a zároveň pôsobiť aj preventívne a to nie len voči účastníkovi konania, ale aj v rámci generálnej prevencie považoval pokutu vo výške 0,06% z obratu za primeranú. V nominálnej hodnote výška pokuty predstavovala 822.984,- eur. Jej výška nepresahuje zákonom stanovenú hranicu pre uloženie pokuty do 1% z obratu. Skonštatoval, že na to aby sankcia plnila svoju preventívnu funkciu, jej výška musí byť stanovená tak, aby sa sankcionovaná osoba vyvarovala do budúcna porušení zákonných ustanovení, čo uložená pokuta zabezpečí. Žalovaný nezistil žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti. Keďže nebol povinný preukazovať reálnu manipuláciu s e- mailom, to že nebola takáto manipulácia preukázaná, nemôže predstavovať poľahčujúcu okolnosť. Ako poľahčujúcu okolnosť nebolo možné zohľadniť ani spoluprácu podnikateľa, keďže ide o povinnosť vyplývajúcu účastníkovi konania zo zákona a práve jej nerešpektovanie má za následok uloženie pokuty. Poľahčujúcou okolnosťou nemôže byť ani skutočnosť, že podnikateľ inak rešpektuje právne predpisy, čo je rovnako tak jeho povinnosťou. Taktiež poukazovanie na to, že účastník konania nezískal žiaden majetkový prospech, nebolo možné zohľadniť, nakoľko posúdenie majetkového prospechu má význam pri posudzovaní protisúťažného správania a nie porušovania zákona vo forme obštrukcií a nerešpektovania pokynov úradu počas inšpekcie. Pokuta v danej veci je uložená na dolnej hranici zákonného rozpätia a preto ju nemožno považovať za neprimeranú k posudzovanému skutku. Žalovaný zároveň poukázal na to, že spoločnosť Tesco je významným podnikateľom na trhu a vzhľadom na jeho veľkosť a toto jeho významné postavenie pokutu v uloženej výške považuje za primeranú. 12. Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia v súvislosti s namietanou nezákonnosťou inšpekcie vyplynulo, že poverenie na vykonanie inšpekcie by malo obsahovať minimálne nasledovné náležitosti; popis podstatných skutočností predpokladaného porušenia zákona, subjekty, ktoré sa mali porušenia zúčastniť, predpokladaný relevantný trh alebo aspoň odvetvie/oblasť hospodárstva, predpokladanú právnu kvalifikáciu, popis spôsobu ako mal byť podnikateľ, u ktorého sa vykonáva inšpekcia zahrnutý do predpokladaného porušenia zákona, alebo ak nejde o porušovateľa, prečo sa žalovaný domnieva, že by sa u daného podnikateľa v priestoroch alebo dopravných prostriedkoch mal nejaký dôkaz nachádzať. Poverenie v predmetnej veci podľa žalovaného tieto náležitosti spĺňalo. Aplikácia rozsudku vo veci DATALAN, a.s. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/2/2015), na ktorý účastník konania odkazuje nemôže byť mechanická. Poukázal na to, že v danej veci samotná formulácia textu poverenia nebola rozhodujúca pre záver súdu vo veci DATALAN. 13. Z poverenia v predmetnej veci prvostupňový orgán uskutočnil prešetrovanie oblastí mlieka a mliečnych výrobkov na úrovni prvovýroby, spracovateľov, maloobchodných reťazcov a skúmal aj vzájomné väzby medzi jednotlivými úrovňami. V priebehu prešetrovania a ďalšieho prieskumu maloobchodného trhu získal viacero informácií nasvedčujúcich uzatvoreniu možnej vertikálnej dohody medzi dodávateľmi mlieka a mliečnych výrobkov a maloobchodnými reťazcami ako aj možnej horizontálnej dohody medzi maloobchodnými reťazcami navzájom, ktoré však aj vzhľadom na závery súdu vo veci DATALAN nie je povinný podnikateľovi, u ktorého sa inšpekcia vykonáva plne odhaliť. Žalovaný skonštatoval, že prvostupňový správny orgán tiež v poverení dostatočne, na účely nevyhnutnej spolupráce podnikateľa Tesco s úradom počas inšpekcie uviedol, že získal informácie, z ktorých vyplynulo, že predajné ceny mlieka, masla a smotany prešetrovaného dodávateľa, sú vo väčšine maloobchodných reťazcov rovnaké, resp. že ceny týchto výrobkov vykazujú len minimálny stupeň odlišnosti, a to napriek pravdepodobne rozdielnej štruktúre nákladov jednotlivých maloobchodných reťazcov. A tiež získal informácie, z ktorých vyplynulo, že predajné ceny mlieka, masla a smotany viacerých dodávateľov týchto výrobkov v maloobchodných reťazcoch sú rovnaké resp. že ceny týchto výrobkov vykazujú len minimálny stupeň odlišnosti, a to napriek pravdepodobne rozdielnej štruktúre nákladov každého maloobchodného reťazca. 14. Informácie a popis podozrenia v poverení považuje žalovaný za dostatočný na to, aby správny orgán nadobudol dôvodné podozrenie na porušenie zákona a vykonal inšpekciu a na to, aby podnikateľ Tesco vedel, z čoho je obvinený a čoho sa prešetrovanie týka, a ako sa mal na predpokladanom porušení zákona zúčastniť. Žalovaný taktiež uviedol, že neuvedenie časového obdobia prešetrovaného podozrenia nemožno považovať sa taký nedostatok, ktorý by mal za následok nedostatočné odôvodnenie vykonania inšpekcie a tým aj jej nezákonnosť. Špecifikovanie obdobia ako obligatórnej náležitosti poverenia nevyplýva ani z relevantnej európskej judikatúry. Z poverenia vyplýval aj účel inšpekcie, teda čo prvostupňový správny orgán hľadá, okrem toho v poverení konkretizuje, že je nevyhnutné preskúmať nielen písomnú dokumentáciu, evidovanú poštu, ale aj elektronickú korešpondenciu a obsah dokumentov uložených v elektronickej podobe v počítačoch a iných elektronických zariadeniach vrátane mobilných telefónov a smartfónov využívaných členmi štatutárneho orgánu, štatutárnym orgánom, alebo inými zamestnancami podnikateľa. 15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti považoval žalovaný za potrebné rozhodnutie prvostupňového orgánu zmeniť tak, že incident I sa vypúšťa a mení sa výška pokuty, tak, že sa ukladá pokuta vo výške 822.984,- eur. II. Žaloba 16. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 06.04.2016 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2016/SP/R/2/002 zo dňa 04.02.2016 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu č. 2015/SP/2/1/012 zo dňa 20.04.2015 a navrhol, aby súd zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V prípade, ak by súd dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobca navrhol, aby súd vzhľadom na neprimeranosť sankcie uplatnil svoje moderačné oprávnenie v zmysle § 250j ods. 5 OSP a zmenil napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím tak, že rozhodne o upustení od potrestania žalobcu alebo tak, že zníži výšku pokuty uloženej napadnutým rozhodnutím. 17. Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného za nezákonné z dôvodu, že jednak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a výška pokuty je neprimeraná vo vzťahu k tvrdenému správnemu deliktu. 18. Žalobca v prvom rade namietal, že incident II, konanie žalobcu, za ktoré bol sankcionovaný, nie je správnym deliktom podľa ust. § 38 ods. 5 zákona. Žalobca citáciou relevantného ustanovenia § 38 ods. 5 zákona poukázal na objektívnu stránku skutkovej podstaty správneho deliktu, pričom zdôraznil, že neurobil nič, čím by naplnil prvé dve zložky skutkovej podstaty a taktiež, že nedošlo z jeho strany k neumožneniu ich preverenia. Tvrdil, že úrad v danej veci nepreveroval konkrétne podklady alebo informácie, ktoré mu boli poskytnuté a preto ani nemohlo ísť o neumožnenie ich preverenia. Mal za to, že citovanú skutkovú podstatu nemožno vykladať extenzívne a nemožno tak pod ňu subsumovať akýkoľvek nedostatok spolupráce pri inšpekcii. Správne orgány v konaní naopak neustále poukazovali na údajné porušenie ust. § 40 zákona zo strany žalobcu, pričom aj keby toto porušenie bolo skutočné, nezakladá to naplnenie skutkovej podstaty správneho deliktu podľa ust. § 38 ods. 5 zákona. Žalobca v správnom konaní poukazoval na skutočnosť, že extenzívny výklad znakov skutkovej podstaty je v duchu zásady nullum crimen sine lege certa v správnom práve trestnom neprípustný. Žalobca poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej sa v oblasti správneho trestania aplikujú zásady trestného práva, medzi tieto patrí aj nullum crimen sine certa. Bol názoru, že ak určité konanie nie je výslovne súčasťou zákonného vymedzenia skutkovej podstaty správneho deliktu, nemôže byť ani sankcionované ako správny delikt. Ustanovenie § 40 zákona však neobsahuje vymedzenie skutkovej podstaty správneho deliktu. Správne orgány vychádzali z toho, že správnym deliktom je de facto akékoľvek porušenie § 40 zákona. Takáto subsumpcia nezodpovedá vymedzeniu správneho deliktu v ust. § 38 ods. 5 zákona. 19. Žalobca za účelom diskusie pripustil, že výklad povinností žalobcu úradom v rozhodnutí (bod 40, 41 až 45) je správny, čo však ešte podľa názoru žalobcu neznamená, že akékoľvek ich porušenie je zároveň naplnením skutkovej podstaty správneho deliktu podľa ust. § 38 ods. 5 zákona. Takýto výklad možno urobiť jedine na základe extenzívneho výkladu skutkovej podstaty v ust. § 38 ods. 5 zákona, ktorý je však v zmysle literatúry a judikatúry Najvyššieho súdu SR neprípustný. 20. Zastával názor, že skutková podstata nebola zákonodarcom formulovaná ako zahŕňajúca akékoľvek porušenie § 40 zákona, ale v rámci objektívnej stránky zahŕňala tri druhy konania, z ktorých ani jedno nebolo v tunajšej veci preukázané, ani tvrdené. Mal za to, že sankčná norma musí dostatočne určito ustanovovať, na ktoré pravidlo správania odkazuje a porušenie ktorého pravidla správania sa ňou sankcionuje. Takýto jednoznačný odkaz na všetky povinnosti ustanovené v § 40 zákona sankčná norma ustanovená v § 38 ods. 5 zákona neobsahovala. V texte § 38 ods. 5 zákona zámeno ich zjavne odkazuje na predložené podklady alebo informácie alebo na predložené nepravdivé alebo neúplné podklady alebo informácie. Z dikcie citovaného ustanovenia nevyplýva, že by sa odkazovalo na informácie a podklady „ktoré má úrad k dispozícií“. Takýto záver teda nemožno vyvodiť na základe doslovného výkladu, ale len na základe účelového a extenzívneho výkladu. 21. Poznamenal, že z logického výkladu vyplýva, že preveriť možno len niečo, čo má preverujúca osoba k dispozícií. Úrad nemôže preveriť informáciu, ktorú ešte len požaduje. Logická aj časová postupnosť musí byť nasledovná. Úrad požaduje určitú informáciu alebo podklad, podnikateľ je povinný ju poskytnúť. Porušenie tejto povinnosti - teda nepredloženie požadovanej informácie alebo podkladu zakladá správny delikt podľa prvej zložky skutkovej podstaty. Ak sú poskytnuté informácie alebo podklady nepravdivé alebo neúplné, ide o správny delikt podľa druhej zložky skutkovej podstaty. Zároveň je podnikateľ povinný umožniť preverenie predložených informácií alebo podkladov. Porušenie tejto povinnosti - teda neumožnenie preverenia - zakladá správny delikt podľa tretej zložky skutkovej podstaty. Preverenie informácie alebo podkladu, ktorú úrad ešte len požaduje a teda ju v čase preverovania nemá, je logicky nemožné. Zatiaľ neznáma informácia sa nedá preverovať. 22. Uviedol, že v predmetnej veci úrad požadoval vykonanie blokácie emailových účtov skôr, než požiadal o akékoľvek informácie alebo podklady. Nemohlo teda ísť o neumožnenie ich preverenia, pretože aj keby zámeno ich odkazovalo na požadované podklady a informácie, odkazovalo by v tomto prípade na prázdnu množinu, nakoľko žiadne podklady a informácie neboli požadované. Ak by výklad, o ktorý sa pokúšal úrad obstál, znamenalo by to, že každé porušenie ust. § 40 zákona v rámci inšpekcie je zároveň naplnením skutkovej podstaty § 38 ods. 5 zákona a to aj napriek tomu, že takýto záver zo samotnej dikcie skutkovej podstaty nevyplýva. 23. Podľa názoru žalobcu bolo povinnosťou správnych orgánov aplikovať doslovný výklad relevantnej právnej normy t.j. ustanovenia § 38 ods. 5. Uvedené potvrdzuje aj právna teória „základom správnej interpretácie aplikovanej v trestnom práve je doslovný výklad právnej normy (a) orgány verejnej moci nemajú ani možnosť úvahy, akú metódu výkladu Trestného zákona uplatnia“ (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár 3. vydanie. Bratislava: Heuréka, 2012, s.845). 24. Žalobca poukázal na to, že pre posúdenie trestnej zodpovednosti jednotlivca je podľa ESĽP relevantné znenie zákona (ktoré ale má byť v prvom rade jasné), ako aj judikatúra súdov, ktorá znenie zákona interpretuje. V predmetnej veci vôbec nie je zrejmé, na základe akej súdnej interpretácie uvedeného deliktu mohol žalobca rozumne predpokladať tento výklad, keď ide o prvý prípad svojho druhu v Slovenskej republike. Predchádzajúce prípady obštrukcií pri inšpekciách sa v zásade týkali úplného odopretia vstupu alebo predloženia dokumentov. 25. Žalobca poznamenal, že o nevhodnej dikcii ust. § 38 ods. 5 zákona zrejme vedel aj samotný úrad, ktorý inicioval legislatívnu zmenu tohto ustanovenia a toto ustanovenie bolo zák. č. 151/2014 Z. z. novelizované a v súčasnosti už sankcionuje akékoľvek porušenie povinnosti pri inšpekcií. 26. Žalobca ďalej namietal, že nesprávne právne posúdenie spočívalo v tom, že aj keby sa presadil extenzívny výklad skutkovej podstaty § 38 ods. 5 zákona presadzovaný radou nebol by naplnený, nakoľko obmedzenia prihlásenia do relevantných užívateľských kont zabezpečené zo strany žalobcu boli také, že v ich dôsledku bolo riziko prípadnej manipulácie s údajmi čisto hypotetické. 27. Žalobca poukázal na technické reálie, ktoré opakovane uvádzal v správnom konaní, pričom uviedol, že v čase inšpekcie už migrácia relevantných kont prebehla a tým pádom už obaja dotknutí zamestnanci v praxi nepoužívali prístup prostredníctvom staršej domény a podľa všetkého im ani nebolo známe, že alternatívny prístup prostredníctvom staršej domény ešte vôbec existuje. Uviedol, že nastavenia boli zároveň také, že prihlásenie v rámci staršej domény prostredníctvom iného počítača by si vyžadovalo určité , nie bežné technické znalosti. Ak by išlo o počítač žalobcu (iný ako počítač dotknutých zamestnancov), musel by tento počítač byť prihlásený v rámci lokálnej siete Tesco, osoba ktorá by sa chcela prihlásiť do konta dotknutých zamestnancov prostredníctvom staršej domény by musela ovládať systémové nastavenia programu Outlook, názov a detaily príslušného servera, jeho nastavenia a heslo dotknutých zamestnancov. Pokiaľ by nešlo o počítač žalobcu, musel by osobe, ktorá by sa chcela prihlásiť do relevantných kont prostredníctvom staršej domény, byť známy názov (URL) servera a tiež heslo dotknutých zamestnancov. Zároveň by im muselo byť známe, že majú použiť starší server a prístupové údaje ktoré boli platné pred migráciou. Týmito technickými znalosťami bežní zamestnanci (s výnimkou IT špecialistov) nedisponujú. 28. IT zamestnanec žalobcu vykonával inštrukciu úradu, ktorá znela na zabezpečenie prístupu a zablokovanie užívateľských kont určitých konkrétnych zamestnancov, keďže kontá dotknutých zamestnancov prešli migráciou a teda títo využívali prístup prostredníctvom novšej domény U.-K..H., žalobca v tomto smere konštatoval, že inštrukciu splnil. Okrem toho žalobca skonštatoval, že v oblasti IT neexistuje 100% ochrana a každé blokovanie môže byť prelomené. Bolo preto potrebné posudzovať, či došlo k úkonu, ktorý relevantne minimalizuje riziko odblokovania konta. Žalobca v rámci inštrukcie úradu minimalizoval riziko manipulácie s údajmi tak, že toto riziko bolo čisto hypotetické. Inštrukcie vykonával pod dohľadom úradu. K zisteniu hypotetického a minimálneho rizika nakoniec došlo len kvôli snahe žalobcu spolupracovať čo najústretovejšie s úradom a urýchliť priebeh inšpekcie. 29. Žalobca mal ďalej za to, že nesprávne právne posúdenie vychádzalo aj z toho, že inšpekcia bola nezákonná z dvoch dôvodov. Jednak absentoval súdny príkaz a jednak poverenie na vykonanie inšpekcie malo nedostatky. Žalobca považoval za sporné, či inšpekcia mohla byť zákonne uskutočnená bez súdneho príkazu. 30. Žalobca poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Delta pekárny, že Česká republika v súvislosti s neohlásenou inšpekciou vykonanou bez súdneho príkazu porušila základné právo podnikateľa podľa čl. 8 Dohovoru (sťažnosť č. 97/11). ESĽP vychádzal z toho, že absenciu súdneho príkazu na vykonanie inšpekcie možno kompenzovať dostatočnou súdnou kontrolou ex post facto. Za dostatočný nástroj súdnej kontroly však nepovažoval možnosť podnikateľa podať žalobu proti nezákonnému zásahu podľa ust. § 82 českého správneho súdneho poriadku. Uvedené rozhodnutie možno chápať aj v slovenskom kontexte. Nezákonnosť inšpekcie z vyššie uvedených dôvodov je založená na nedostatočnosti samotnej slovenskej úpravy, ktorá nezaručuje dostatočnú ex post facto súdnu kontrolu. Nie je relevantné, či žalobca uplatnil návrh na ochranu pred nezákonným zásahom ani do akej miery mu bude poskytnutá ochrana v konaní o správnej žalobe. 31. V súvislosti s namietanými nedostatkami poverenia sa žalobca odvolával na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/2/2015 vo veci DATALAN, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal podmienkami kladenými na poverenie. Najvyšší súd v rozhodnutí judikoval, že „aby inšpekcia nebola len tzv. fishing expedition (z angl. rybárska expedícia), teda návšteva podnikateľa s náhodným zberom informácií a dokumentov, musí poverenie byť založené predovšetkým na dôvodnom podozrení z porušenia hospodárskej súťaže [a zároveň] musí mať vymedzený predmet a účel inšpekcie, teda určenie možného porušenia, ktorého sa inšpekcia týka a trh, na ktorom malo dôjsť k porušeniu, ku ktorému má protimonopolný úrad dôvodné podozrenie“. 32. V predmetnej veci týkajúcej sa žalobcu nebolo v rámci účelu inšpekcie určené územie, nebolo určené obdobie, potencionálne zúčastnení podnikatelia boli určení veľmi všeobecným spôsobom (RAJO a.s., a maloobchodné reťazce) a nebol určený typ dohody (či malo ísť o horizontálnu alebo vertikálnu dohodu, či malo ísť o dohodu alebo výmenu informácií). Už len z týchto dôvodov považoval žalobca poverenie v zmysle judikatúry najvyššieho súdu za nedostatočné a inšpekciu za nezákonnú. 33. Vo vzťahu k odôvodneniu poverenia žalobca opätovne vychádzal z rozhodnutia najvyššieho súdu vo veci DATALAN. Odôvodnenie poverenia na inšpekciu v predmetnej veci obsahovalo všeobecnú informáciu o tom, že úrad v oblasti mlieka a mliečnych výrobkov uskutočnil prešetrovanie a v rámci toho získal „viacero informácií nasvedčujúcich uzatvoreniu možnej vertikálnej dohody medzi dodávateľmi mlieka a mliečnych výrobkov a maloobchodnými reťazcami, ako aj možnej horizontálnej dohody medzi maloobchodnými reťazcami navzájom.“ Z uvedeného však nebolo pre žalobcu zrejmé, o aké informácie sa jednalo, aký typ protisúťažného konania naznačujú ani aké závažné indície obsahujú. Ďalej v poverení nasledujú tri odseky generického (až učebnicového) popisu vertikálnych a horizontálnych dohôd bez akéhokoľvek konkrétneho vzťahu k preskúmavanej veci alebo trhu. Tento všeobecný popis druhov zakázaných dohôd nemožno považovať za predpokladanú právnu kvalifikáciu protisúťažného konania ako žalovaný tvrdí v napadnutom rozhodnutí. Vyjadril presvedčenie, že pokiaľ by bol generický popis údajného protisúťažného konania prípustný, otváralo by to priestor na takmer neobmedzené vyšetrovacie právomoci a ich opakovaný výkon bez jasného účelu („fishing expedition“). 34. Za jediné relevantné v odôvodnení považoval žalobca dva odseky, z ktorých vyplýva, že úrad vykonal prieskum trhu a zistil, že predajné ceny určitých výrobkov sú vo viacerých obchodoch podobné alebo rovnaké a to napriek „pravdepodobne rozdielnej štruktúre nákladov jednotlivých maloobchodných reťazcov“. Z odôvodnenia poverenia nemožno zistiť, či úrad okrem námatkového porovnávania pultových cien mal akékoľvek ďalšie informácie. Ďalej vôbec nebolo zrejmé, prečo by jednoduchá podobnosť cien na trhu, na ktorom sú ceny vysoko transparentné a na ktorom zároveň panuje pomerne ostrý konkurenčný boj, mala automaticky vyvolávať podozrenie z protisúťažného konania a najmä prečo by toto podozrenie malo byť dostatočne vážne, aby odôvodňovalo tak intenzívny zásah, akým je inšpekcia. V odôvodnení podľa názoru žalobcu úplne absentuje presné vymedzenie toho, čo sa kontrolou hľadá. Žalobca mal za to, že vymedzenie účelu ako aj odôvodnenie poverenia by neobstálo v teste formulovanom najvyšším súdom vo veci DATALAN. Nespolupracovanie s úradom počas nezákonnej inšpekcie nemôže zakladať správny delikt. 35. Žalobca pre prípad, že by súd nedospel k potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia požiadal súd, aby v rámci svojej plnej jurisdikcie v zmysle ust. § 205i ods. 2 OSP preskúmal závery úradu pri určovaní výšky pokuty. Žalobca vyjadril presvedčenie, že uložená pokuta je neprimeraná skutkovým okolnostiam prípadu, nezodpovedá doterajšej rozhodovacej praxi úradu a vychádza z nesprávneho výpočtového základu. 36. Žalovaný neprimeranosť pokuty odvodil od sankcionovaného konania, ktoré podľa žalobcu nezakladá závažné porušenie zákona. Neexistujú žiadne indície, nieto ešte dôkazy naznačujúce manipuláciu s dátami alebo informáciami prostredníctvom kont dotknutých zamestnancov. V predmetnej veci bolo riziko manipulácie s údajmi čisto hypotetické. Žalobca poukázal i na skutočnosť, že úrad počas inšpekcie nijako neverifikoval ani sa nepokúsil, prípadnú manipuláciu s údajmi overiť. Z praxe úradu vyplýva, že v obdobných situáciách IT odborníci úradu vykonávajú tzv. ActivityLog, teda preverenie, či na určitých emailových kontách bola evidovaná akákoľvek aktivita. Mal za to, že pokiaľ mal úrad akékoľvek pochybnosti o manipulácii s údajmi, mohol takýto ActivityLog vykonať. Uvedená skutočnosť zo zápisnice ani nevyplýva. Ak táto skutočnosť nezakladá dôvod na upustenie od potrestania žalobcu, mala by mať prinajmenšom vplyv na výšku pokuty. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorý konkrétne s inšpekciou úradu judikoval, že úrad nemôže pri vykonávaní inšpekcie celú zodpovednosť za jej výsledok preniesť na subjekt, u ktorého sa inšpekcia vykonávala (sp. zn. 2S 414/05). V uvedenej veci úrad nevyužil svoje zákonné právomoci a nevynútil si spoluprácu. Zo zápisnice z inšpekcie nevyplýva, že by inšpektori akokoľvek využili svoje právne a technické možnosti preveriť a vylúčiť prípadnú manipuláciu s údajmi. Zamestnanec úradu po zistení, že nedošlo k zablokovaniu druhej domény, ďalej preveroval situáciu a zistil, že prístup bol možný len cez sieťový kábel v lokálnej pobočke Tesco a obaja zamestnanci aj ich notebooky sa v predmetných priestoroch nenachádzali. S týmto sa zamestnanec úradu podľa všetkého uspokojil, pretože nevykonal ActivityLog ani žiadne ďalšie preverenie a inšpektori ďalej pokračovali v inšpekcii. Okrem toho porušenie bolo mimoriadne krátkeho trvania. Vzhľadom na uvedené považoval žalobca výšku pokuty za nedôvodnú. Pokiaľ sa vôbec jednalo a správny delikt tento spočíval v neúmyselnom porušení v trvaní 35 minút, ktoré bolo následne korigované. Úrad nevyužil svoje faktické a právne možnosti preveriť, či toto porušenie mohlo viesť k manipulácií s údajmi. Tento incident nemal preukázateľne žiadny vplyv na výsledok inšpekcie a dokonca ani len neexistuje žiadna indícia, že by takýto vplyv mohol mať alebo, že by sa niekto v dôsledku tohto incidentu čo i len pokúsil inšpekciu zmariť. 37. Žalobca taktiež poukazoval na doterajšiu prax úradu pri ukladaní pokút. Za odmietnutie akejkoľvek spolupráce s úradom a faktické zmarenie inšpekcie uložil úrad minulý rok pokutu vo výške 44.358,- eur (rozhodnutie žalovaného č. 2014/SP/2/026). Za úplné zmarenie inšpekcie odmietnutím súčinnosti pri jej vykonávaní uložil úrad v minulosti pokutu vo výške približne 33.000,- eur (rozhodnutie žalovaného č. 2005/SP/R/013). Za ďalší prípad úplného odmietnutia predloženia podkladov a faktického zmarenia inšpekcie uložil úrad pokutu približne 166.000,- eur, pričom túto pokutu súdy neskôr znížili na polovicu (rozhodnutie úradu č. 2005/SP/R/107). Sankcia musí byť podľa názoru žalobcu primeraná deliktu a to nielen v percentuálnom, ale aj v nominálnom vyjadrení. Pokuta uložená v predmetnej veci je podľa názoru žalobcu v absolútnom vyjadrení nominálnej hodnoty násobne vyššia, než akékoľvek iné pokuty, ktoré úrad kedykoľvek v minulosti uložil za porušenie povinností pri inšpekcii a to vrátane situácií, kedy bola inšpekcia v dôsledku nespolupráce podnikateľa úplne zmarená. 38. Žalobca záverom namietal nesprávny výpočtový základ. V čase kedy úrad žiadal od žalobcu informáciu o obrate žalobcu, neboli údaje o obrate za účtovný rok končiaci sa 28.02.2015 ešte k dispozícií. V čase konania o rozklade boli už údaje za účtovné obdobie do 28.02.2015 dostupné. Obrat žalobcu za účtovné obdobie od 01.03.2014 do 28.02.2015 bol vo výške X.XXX.XXX.XXX,- eur. Pokuta by teda mala byť podľa názoru žalobcu počítaná z uvedeného obratu. Žalobca teda žiadal, aby bol na účel výpočtu pokuty použitý obrat v súlade s ust. § 38 ods. 4 a 5 zákona, t.j. obrat za hospodársky rok 2014 (účtovné obdobie končiace 28.02.2015), ktorý je účtovným obdobím predchádzajúcim roku, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. III. Vyjadrenie žalovaného 39. Žalovaný správny orgán vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 01.06. 2016 poukázal na to, že obsah žaloby v časti nesprávneho právneho posúdenia, výšky pokuty je v prevažnej miere totožná s argumentáciou žalobcu uvedenej v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný mal za to, že druhostupňový správny orgán sa vysporiadal so všetkými námietkami účastníka konania preto sa k ním opätovne nevyjadril a zároveň odkázal na text druhostupňového rozhodnutia. 40. Vo vzťahu k namietnutej aplikácií ust. § 38 ods. 5 zákona v spojení s ust. § 40 zákona žalovaný uviedol, že sa žalobca snaží o účelový výklad relevantných ustanovení zákona, kedy dezinterpretuje časť ustanovenia § 38 ods. 5 zákona, konkrétne „...alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa § 40 úrad uloží pokutu do 1% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie. (...)“, pričom táto časť relevantného ustanovenia predstavuje tretiu zložku právnej normy - sankciu a nie samotný správny delikt ako uvádza žalobca. Uviedol, že ust. § 38 ods. 5 zákona stanovuje sankciu za porušenie povinnosti v § 40 zákona a je nevyhnutné túto sankčnú normu chápať a vysvetľovať vo svetle ust. § 40 zákona konkrétne jeho časti „spolupracovať s úradom pri ich preverovaní“ na ktorú odkazuje, pričom táto časť je samotným pravidlom správania sa, ktorého porušenie je správnym deliktom. Preto je potrebné odmietnuť argumentáciu žalobcu, že ust. § 40 zákona neobsahuje vymedzenie skutkovej podstaty správneho deliktu. Zo spojenia ust. § 38 ods. 5 zákona a ust. § 40 zákona teda vyplýva, že úrad uloží pokutu podnikateľovi, ktorý neumožní preverenie informácií a podkladov. Neumožnenie preverenia nemusí byť absolútne s dôsledkom jeho absolútneho znemožnenia, ale tento pojem v zmysle odkázania zákonodarcu na § 40 zákona je potrebné vysvetľovať ako nespoluprácu pri danom preverovaní podkladov a informácií a v konečnom dôsledku teda jeho „neumožnenie“, keďže svojou nespoluprácou podnikateľ sťažuje proces preverenia podkladov a informácií. Taktiež úrad vo svojom rozhodnutí netvrdil, že časť § 38 ods. 5 zákona „alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa § 40 uloží podnikateľovi pokutu do 1% z obratu...“ má byť samotnou skutkovou podstatou správneho deliktu za ktorý bol žalobca sankcionovaný, pričom má ako paušálny odkaz odkazovať na akékoľvek porušenie § 40 zákona. Táto časť totižto neodkazuje na akékoľvek porušenie § 40 zákona, ale na jednotlivé pravidlo správania sa spolu s vysvetlením a zmyslom spojenia neumožní preverenie, ktorý je zakotvený v poslednej časti § 40 zákona a má byť chápaný vo svetle nespolupráce pri preverovaní podkladov a informácií, pričom formulácia nespolupracovanie pri preverovaní podkladov a informácií opísaným konaním podnikateľa, a tým porušenie povinnosti ustanovenej v § 40 zákona za ktoré je podnikateľ sankcionovaný podľa ust. § 38 os. 5 zákona bola explicitne uvedená vo výroku prvostupňového aj druhostupňového rozhodnutia. 41. Žalovaný k žalobným námietkam žalobcu ďalej uviedol, že vo všeobecnej rovine požaduje predložiť resp. poskytnúť v priebehu inšpekcie informácie a podklady s cieľom, aby preveril jednak tie informácie - indície, s ktorými už v čase výkonu inšpekcie disponuje a nemusia byť nevyhnutne predložené podnikateľom, ako aj získal nové dôkazy. Požadovanou informáciou je akákoľvek informácia, ktorá umožní výkon inšpekcie (napr. informácia kde sa nachádzajú určité priestory, aké zariadenia používajú určití zamestnanci na výkon práce a pod.) a slúži k dosiahnutiu cieľa. Zo znenia a účelu stanovenia § 38 ods. 5 zákona v spojení s ust. § 40 zákona, s ktorým musí byť toto ustanovenie vykladané v spojitosti vyplýva, že preverenie sa vzťahuje aj na úradom iba požadované informácie a podklady a nie iba informácie a podklady už predložené podnikateľom. Požadované informácie a podklady nie sú pritom pre podnikateľa neznáme, ako tvrdí žalobca, keďže poverenie špecifikuje okruh hľadaných dôkazov a zamestnanci úradu následne počas inšpekcie dávajú podnikateľovi pokyny, prostredníctvom ktorých zabezpečujú, aby prostredníctvom podnikateľovej spolupráce mohli získať prístup k nim a tieto preveriť. Pri výklade žalobcu by mohol úrad preverovať iba žalobcom už predložené informácie a podklady. Takýto postup nevyplýva zo znenia zákona a ani by to neumožňovalo riadny výkon inšpekcie, počas ktorej úrad môže aktívne sám vyhľadávať dôkazy a nie je povinný iba žiadať a čakať na predloženie toho, čo mu sám podnikateľ predloží a iba to následne preverovať. Takýto postup by ohrozoval účel zákona, a teda výsledok inšpekcie tým, že podnikateľ by sám mohol selektovať aké informácie predloží a iba tie by potom mohol následne úrad aj preverovať. Taktiež pod „predložením“ informácií a podkladov pritom v duchu zákona nemožno vždy striktne vnímať iba fyzické predloženie informácií a podkladov, napríklad určitého dokumentu v listinnej podobe, keďže úrad môže žiadať informácie a podklady nachádzajúce sa na akomkoľvek nosiči. 42. V praxi teda predloženie informácií a podkladov je potrebné vnímať aj tak, že podnikateľ úradu predloží, resp. sprístupní konkrétny nosič, napríklad počítač, notebook v ktorom sú informácie a podklady uložené. Informácie alebo podklady, čiže dôkazy, aktívne vyhľadávajú na základe zákona samotní zamestnanci úradu, keďže možno dôvodne predpokladať, že takéto informácie a podklady by podnikateľ sám voči sebe nepredložil. Žalovaný poukázal na to, že toto nastalo aj v prípade incidentu II, kedy bol žalobca požiadaný, aby zabezpečil vzdialený prístup ku kontám dvoch konkrétnych osôb a nastavil obmedzenie prihlásenia tak, aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti žalobcu bolo možné prihlásiť sa len z určeného notebooku žalobcu, ktorý bol podľa zápisnice z predmetnej inšpekcie na tieto účely do miestnosti prinesený IT zamestnancom podnikateľa. Čiže sprístupnením nosiča - konkrétne predmetného notebooku, žalobca predložil informácie a podklady v ňom uložené, tým niet pochýb, že úrad mohol pristúpiť k prevereniu týchto informácií. 43. Žalovaný zdôraznil, že ak žalobca svojím konaním, resp. nekonaním (v danom prípade nezablokovanie staršej domény sk.K.) ohrozí alebo úplne znemožní preverenie podkladov a informácií, tak aby tieto boli v nezmenenej podobe (t.j. neupravované, nezmazané), možno konštatovať, že takéto konanie (resp. omisívny úkon) možno subsumovať pod nespoluprácu pri preverovaní predložených či požadovaných informácií alebo podkladov. 44. Vo vzťahu k princípu nullum crimen sine lege certa a k údajnému extenzívnemu výkladu podaného úradom, žalovaný uviedol, že prísnosť a doslovnosť výkladu právnej normy v trestnom práve sa nemôžu automaticky bez ďalšieho skúmania aplikovať pri výklade právnej normy v správnom práve. Takýto postoj potvrdil aj Ústavný súd vo svojom náleze I.ÚS 505/2015-55 z ktorého vyplynulo, že analógia s trestným právom sa pri správnych deliktoch v oblasti hospodárskej súťaže (v konkrétnom prípade pri ukladaní sankcií) neaplikuje automaticky. Ustanovenie § 40 zákona nepokrýva povinnosti podnikateľov výslovne iba počas inšpekcie. Táto norma je teda určená pre podnikateľov, na ktorých sa vzťahuje pôsobnosť zákona o hospodárskej súťaži. 45. Žalovaný uviedol, že skutkový stav nebol zo strany žalobcu rozporovaný. Zápisnica z priebehu predmetnej inšpekcie predstavuje objektívny dôkaz o priebehu incidentu II. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci T-272/12 Energetický a průmyslový holding a.s. a EP Investment Advisors s.r.o. proti Európskej komisii, kde všeobecný súd explicitne konštatuje, že inšpektori nezískali výlučný prístup tak, ako požadovali k emailovému účtu, voči ktorému bolo nariadené zablokovanie a táto skutočnosť stačí na to, aby sa sporná udalosť charakterizovala ako odmietnutie podrobiť sa inšpekcii. Žalovaný mal za to, že ak nezablokovanie konta v tejto veci podľa pokynov Komisie stačilo na to, aby Všeobecný súd uznal subsumpciu tohto konania pod celkové odmietnutie podrobiť sa inšpekcii, o to viac je zrejmé, že nezablokovanie kont podľa pokynu zamestnancov úradu v predmetnej veci možno subsumovať pod nespoluprácu pri preverovaní podkladov a informácií nachádzajúcich sa na daných kontách. V bode 39 rozhodnutia dokonca Všeobecný súd konštatoval, že Komisia má povinnosť preukázať, že došlo k porušeniu jej pokynu tým, že prístup k údajom nachádzajúcim sa na zablokovanom emailovom účte konkrétnej osoby nebol výlučný, t.j. iba pre inšpektorov, pričom jej však neprináleží preukázať, že sa s týmito údajmi manipulovalo, alebo že boli vymazané. Analogicky to možno konštatovať aj v tomto prípade, kedy je povinnosťou úradu preukázať možnosť ešte ďalšieho prístupu k zablokovaným účtom (možnosť prístupu k relevantným kontám cez staršiu doménu sk.K.), o ktorom v inkriminovanej dobe inšpektori nevedeli, čo je riadne zdokumentované v zápisnici, pričom úradu neprináleží preukazovať aj reálny únik alebo zmenu dát na daných účtoch. Žalovaný skonštatoval, že proces migrácie u žalobcu je ako taký pre tento absolútny pokyn zamestnancov úradu irelevantný, keďže z pokynu absolútneho zablokovania účtov nemožno svojvoľne vyvodiť povolenie mať stále aktívnu hoci staršiu doménu sk.K., cez ktorú je možný prístup k daným kontám. 46. Vo vzťahu k namietanému hypotetickému riziku manipulácie s informáciami a podkladmi žalovaný uviedol, že nedostatočným splnením pokynu úradu sa vytvorilo v čase výkonu inšpekcie od 11.40 hod. do 12.50. hod riziko prístupu k informáciám, ktoré mohli byť pozmeňované alebo ničené prostredníctvom prístupu cez nezablokovanú staršiu doménu sk.K.. Už vytvorenie takéhoto rizika neuposlúchnutím pokynu zamestnancov úradu zakladá zodpovednosť podnikateľa, keďže bolo dôsledkom porušenia úradom uloženej povinnosti. Podmienkou pre uloženie pokuty nie je skutočnosť, aby sa s informáciami aj skutočne manipulovalo. Skutočnosť či boli napr. dáta alebo informácie v týchto kontách manipulované alebo či sa do týchto kont niekto prihlásil prostredníctvom domény, cez ktorú prihlasovanie nebolo zablokované, nemení právnu kvalifikáciu skutku. Uvedené skutočnosti by mohli iba zvyšovať závažnosť konania, avšak k samotnému spáchaniu správneho deliktu a naplneniu skutkovej podstaty deliktu došlo už tým, že podnikateľ nezablokoval predmetné kontá v zmysle pokynov úradu a tieto mohli byť v danom čase prístupné a s dátami v nich manipulované. Fakt, že do predmetných kont nebol možný prístup cez notebooky dotknutých osôb ešte neznamená, že prístup k predmetným kontám nebol možný cez iné počítače, ktoré boli napojené do siete v danom priestore, kde prebiehala inšpekcia. 47. Žalovaný taktiež zdôraznil, že úrad rozhodol o správnom delikte nespolupráce pri preverovaní informácií a podkladov z dôvodu neuposlúchnutia pokynu na absolútnu blokáciu účtov a tým možného rizika manipulácie a nie o delikte spočívajúcom v riziku, že určitá osoba vo všeobecnosti dokáže sprístupniť dané konto, aj keď je už zablokované. 48. K namietanej absencii súdneho príkazu žalobcom a odvolávaním sa na závery uvedené v rozsudku ESĽP vo veci sťažnosti č.97/11 Delta Pekárny proti Českej republike, žalovaný zdôraznil, že hoci možnosť (účinnú) preskúmania zásahu v podobe inšpekcie v plnom rozsahu nezávislým a nestranným súdom žalobca mal, inštitút návrhu na ochranu pre nezákonným zásahom nevyužil a túto žalobu na ochranu proti nezákonnému zásahu v stanovenej subjektívnej ani objektívnej lehote nepodal. Taktiež poukázal na to, že k súladu právnej úpravy v SR s rozsudkom vo veci Delta pekárny, a.s. sa viackrát vyjadroval aj Najvyšší súd SR, ktorý konštatoval, že slovenský právny poriadok a postupy pri ochrane pred nezákonným zásahom vyhovujú požiadavkám stanoveným ESĽP v prípade Delta pekárny, a.s. (sp. zn. 1Sžz/10/2014, 1Sžz/6/2014 a 10Sžz/5/2014). Námietka voči ex post súdnej kontrole nie je v tomto prípade relevantná. 49. Vo vzťahu k namietaným vadám poverenia na vykonanie inšpekcie, žalovaný mal za to, že predmetné poverenie spĺňa kritéria európskej judikatúry, pričom preukazuje dôvodnosť samotnej inšpekcie a žalobca bol poverením dostatočne oboznámený s rozsahom jeho povinností spolupráce s inšpektormi pri úplnom zachovaní jeho práva na obhajobu. Úrad jasne uviedol predpoklady, ktoré má v pláne inšpekciou overiť, a to či sa v rámci predmetnej oblasti mlieka a mliečnych výrobkov uzatvorila medzi špecifikovanými subjektmi vertikálna ako aj horizontálna dohoda. Úrad inšpekciou preveroval či skutočnosti, že predajné ceny vybraných produktov značky RAJO, a.s. sú vo väčšine reťazcov rovnaké nasvedčujú tomu, že medzi spoločnosťou RAJO, a.s. ako dodávateľom týchto výrobkov a jednotlivými maloobchodnými reťazcami, ako odberateľmi týchto výrobkov je takéto správanie výsledkom dohody medzi danými subjektmi. Ďalej chcel úrad preveriť, či predajné ceny týchto produktov sú výsledkom dohody alebo zosúladeného postupu medzi maloobchodnými reťazcami navzájom. Taktiež úrad preveroval, či nedošlo k výmene citlivých obchodných informácií medzi subjektmi uvedenými v poverení, pričom popísal a charakterizoval ako malo dochádzať k výmene týchto citlivých informácií. To, že v poverení nie je explicitne uvedený nadpis Predpoklady, ktoré sa majú overiť alebo úrad hľadá... neznamená, že sa to z celkovej formulácie textu a popisu odôvodnenia nedá jasne vyvodiť. Úrad je oprávnený hľadať u žalobcu rozličné informácie, ktoré ešte nie sú známe alebo plne identifikované. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnz/2/2015, z ktorého vyplynulo, že ani všetky materiálne indície, ktoré majú byť inšpekciou preverené nemusia byť nevyhnutne súčasťou poverenia. Pričom z iného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vedeného pod sp. zn. 3Sžz/1/2011 vyplynulo, že práve administratívny spis by mal obsahovať vymedzenie týchto skutočností/analýzu, v duchu požiadavky na presné zaznamenanie postupov správneho orgánu. Žalovaný zdôraznil, že materiálne indície, ktoré viedli v tomto prípade k uskutočneniu inšpekcie dňa 20.05.2014 v priestoroch žalobcu sú súčasťou spisu k stále prebiehajúcemu správnemu konaniu č. SK 0014/OZDPaVD/2015 v oblasti maloobchodu - dodávky a maloobchodný predaj vybraných mliečnych výrobkov v ktorom sa prejednáva možné hmotnoprávne porušenie zákona. 50. Taktiež vo veci DATALAN, a.s. súd uviedol, že úrad je oprávnený odôvodnenie poverenia uviesť iba vo všeobecnej rovine, tak aby boli chránené jeho zdroje informácií, pričom je potrebné preukázať, že zisťovanie skutočností svedčiacich o spáchaní deliktu by bolo odsúdené na neúspech, alebo výrazne sťažené, ak by nedošlo k oprávnenému zásahu do práv a slobôd preverovaných subjektov. 51. Žalovaný vo vzťahu k namietanej výške pokuty mal za to, že sa s námietkami žalobcu dostatočne vysporiadal v druhostupňovom rozhodnutí, ktorým bola zmenená výška pokuty z 0,12% z obratu spoločnosti v roku 2013 na 0,06% z obratu spoločnosti za rok 2013. Určenie výšky pokuty je v diskrečnej právomoci správneho orgánu. V danej veci žalovaný pri určovaní výšky pokuty postupoval podľa zákona spolu so zhodnotením všetkých skutkových okolností danej veci, aby spravodlivo posúdil závažnosť konania podnikateľa. Pokutu určil v dolnej hranici zákonnej sadzby. Časový interval nezabezpečenie starej domény, ktorý bol pomerene krátky (no stále dostatočný pre riziko manipulácie s údajmi) a sťažený technický prístup k nezabezpečenej doméne vstúpili do hodnotenia závažnosti konania žalovaným, čo je napokon konštatované i v bode 181 napadnutého rozhodnutia. Vo svetle prípadu E.ON Energie AG žalovaný uviedol, že riziko úniku informácií môže byť väčšie alebo menšie a toto zhodnotenie vstupuje práve do určenia percenta rozhodného pre výpočet pokuty. Riziko manipulácie s údajmi v prípade porušenia pečate v prípade E.ON Energie AG bolo vyššie ako riziko manipulácie s informáciami a podkladmi v prípade nezabezpečenie staršej domény v kratšom časovom intervale v tejto veci. 52. Záverom žalovaný na základe vyššie uvedených skutočností považoval druhostupňové rozhodnutie za vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu, v súlade s platnými právnymi predpismi a preto navrhol súdu, aby žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. IV. Replika žalobcu 53. Žalobca písomným podaním doručeným krajskému súdu dňa 19.08.2016 reagoval na niektoré argumenty žalovaného uvedené v jeho vyjadrení k žalobe. 54. Žalobca i naďalej bol presvedčený, že inak ako extenzívnym výkladom ust. § 38 ods. 5 zákona nemožno pod skutkovú podstatu vymedzenú v ust. § 38 ods. 5 zákona subsumovať akékoľvek porušenie ust. § 40 zákona. Uviedol, že s argumentáciou žalovaného by bolo možne súhlasiť jedine za predpokladu, ak by sankčná časť normy ako objektívnu stránku skutkovej podstaty ustanovovala „alebo poruší svoje povinnosti podľa § 40“. V takom prípade by bolo možné tvrdiť, že každé porušenie § 40 zároveň zakladá naplnenie skutkovej podstaty podľa ust. § 38 ods. 5 zákona. Takto však sankčná časť normy nebola formulovaná, nakoľko výslovne odkazovala len na porušenie niektorých povinností ustanovených v § 40. Žalobca nepoprel, že znenie zákona v znení účinnom do 30.06.2014 bolo do istej miery neprehľadné, neprehľadnosť úpravy však nemožno vykladať v neprospech sankcionovaného subjektu. 55. V súvislosti s výkladom zásady nullum crimen sine lege certa nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, nakoľko rozhodnutie ESĽP vo veci Cantoni proti Francúzsku (sťažnosť č. 43522/98) na ktoré žalovaný poukázal a podľa ktorého je zásada právnej istoty naplnená aj pri vágnejších formuláciách ustanovení, sa netýkal okolností porovnateľných s tými aké nastali v tunajšom prípade, keďže vo veci Cantoni bolo pre ESĽP rozhodujúce, že existovala tridsaťročná ustálená judikatúra Kasačného súdu, ktorá potvrdzovala určitý výklad právnej normy. V Slovenskej republike v danom čase neexistoval ani jeden precedens, z ktorého by vyplývalo, že akékoľvek porušenie povinnosti podľa ust. § 40 zákona zakladá správny delikt v zmysle ust. § 38 ods. 5 zákona. 56. Žalobca ohľadne právneho posúdenia incidentu II zo strany žalovaného a stotožňovaním s prípadom vo veci Všeobecného súdu T-272/12 EPH nesúhlasil, nakoľko je zásadný rozdiel v tom či je možnosť manipulácie s údajmi konkrétna ako v prípade EPH alebo čisto hypotetická ako v predmetnej veci. 57. Žalobca v súvislosti s ním namietanou nezákonnosťou inšpekcie a absencie súdneho príkazu v plnej miere zotrval na svojom výklade, ktorý medzitým potvrdil aj Najvyšší súd SR v prípade Capgemini sp. zn. 8Sžnz/2/2015, z ktorého vyplynulo, že v prípade absencie úpravy procesného postupu pri vykonaní inšpekcie podľa § 22 zákona bol úrad povinný požiadať súd o predchádzajúci súhlas s vykonaním inšpekcie v súlade s § 78a OSP. Vzhľadom na zhodnosť okolností v oboch prípadoch žalobca uviedol, že právne závery vo veci Capgemini sa plne vzťahujú aj na inšpekciu u žalobcu. 58. V súvislosti s namietanými vadami poverenia na vykonanie inšpekcie žalobca na podporu svojej argumentácie poukázal na aktuálnu judikatúru európskych súdov, konkrétne na rozhodnutie Súdneho dvora z marca 2016 vo veci HeidelbergCement (rozhodnutie vo veci C-247/14P) v ktorom súdny dvor komisii vytkol, že podozrenie bolo vymedzené veľmi široko, vágne a genericky, čo je veľmi podobné aj s prejednávanou vecou, keďže poverenie v tunajšom prípade má rovnaké nedostatky ako odôvodnenie rozhodnutia v prípade HeidelbergCement. 59. Vo vzťahu k výške pokuty i naďalej žalobca zotrval na tom, že výška pokuty je neprimeraná okolnostiam prípadu. V. Právna úprava 60. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP) vec prejednal na nariadenom pojednávaní a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 61. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. 62. Podľa § 491 ods. 1, 2 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 63. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 64. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 65. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 66. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 67. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 68. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 69. Podľa § 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení účinnom do 30.06.2014, účelom tohto zákona je ochrana hospodárskej súťaže (ďalej len "súťaž") pred jej obmedzovaním, ako aj vytváranie podmienok na jej ďalší rozvoj v prospech spotrebiteľov a úprava právomoci a pôsobnosti Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len "úrad") pri dohľade nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona. 70. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z., úrad a) vykonáva prešetrovanie na relevantnom trhu, b) vydáva rozhodnutie o tom, že konanie alebo činnosť podnikateľa je zakázaná podľa tohto zákona alebo podľa ustanovení osobitného predpisu; rozhoduje o uložení povinnosti zdržať sa takéhoto konania a o povinnosti odstrániť protiprávny stav, c) vydáva rozhodnutie o tom, že orgán štátnej správy pri výkone štátnej správy, orgán územnej samosprávy pri výkone samosprávy a pri prenesenom výkone štátnej správy a orgán záujmovej samosprávy pri prenesenom výkone štátnej správy porušil tento zákon, d) postupuje a rozhoduje vo všetkých veciach ochrany súťaže vyplývajúcich z ustanovení tohto zákona alebo z osobitných predpisov, e) kontroluje dodržiavanie rozhodnutí vydaných v konaní pred úradom, f) vydáva stanovisko podľa osobitného predpisu, g) zabezpečuje medzinárodné vzťahy v oblasti ochrany súťaže na úrovni orgánov s právomocou v tejto oblasti, h) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou pre Komisiu na výkon jej činností podľa osobitného predpisu, i) podáva návrh na súd na vydanie súhlasu s inšpekciou na výkon svojich činností podľa odseku 4, j) navrhuje ďalšie opatrenia na ochranu a podporu súťaže. 71. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z. z., súvislosti s plnením úloh podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu majú zamestnanci úradu, ako aj tí, ktorí boli poverení plnením úloh patriacich do pôsobnosti úradu (ďalej len "zamestnanci úradu"), právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa alebo od členov štatutárnych orgánov podnikateľa, od kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov kontrolných orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len "zamestnanci podnikateľa") informácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné na činnosť úradu, najmä účtovné a obchodné podklady alebo právne dokumenty bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, a vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka. Majú právo vyžadovať aj ústne alebo písomné vysvetlenie a vyhotovovať si zvukový záznam z ústne podaného vysvetlenia. Na zabezpečenie získania týchto podkladov majú zamestnanci úradu právo a) zapečatiť tieto podklady a dokumenty alebo zapečatiť objekty a priestory, v ktorých sa vykonáva inšpekcia podľa odseku 3 na určitý čas a v rozsahu nevyhnutnom na vykonanie prešetrovania úradom, b) odňať tieto podklady a dokumenty na nevyhnutný čas s cieľom vyhotoviť kópie alebo získať prístup k informáciám, ak úrad nemôže počas výkonu inšpekcie podľa odseku 3 alebo 4 najmä z technických dôvodov získať prístup k informáciám alebo vyhotoviť kópie podkladov. O tom urobí úrad záznam do zápisnice. 72. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z., pri plnení úloh podľa tohto zákona majú zamestnanci úradu na základe písomného poverenia predsedu úradu právo vstupovať do všetkých objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa podľa § 3 ods. 2 s cieľom vykonať inšpekciu. 73. Podľa § 38 ods. 5 zákona č. 136/2001 Z. z., podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá nesplní povinnosť predložiť úradu v určenej lehote požadované podklady alebo informácie alebo predloží nepravdivé alebo neúplné podklady alebo informácie, alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa § 40, úrad uloží pokutu do 1% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahla obrat do 330,- eur alebo ktorá nemala žiadny obrat, alebo podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorej obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330.000,- eur. 74. Podľa § 38 ods. 9 zákona č. 136/2001 Z. z., úrad pri ukladaní pokuty posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona, porušovania ustanovení osobitného predpisu alebo porušovania podmienky, povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. 75. Podľa § 40 zákona č. 136/2001 Z. z., podnikatelia sú povinní predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu, zamestnancom iného národného súťažného orgánu a zamestnancom Komisie a ňou povereným osobám vstup do všetkých objektov, priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov. Úrad vyzve podnikateľov, aby označili predmet obchodného tajomstva a iné dôverné informácie. V. Závery správneho súdu 76. Krajský súd po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí ako aj konania, ktoré vydaniu rozhodnutí predchádzalo v intenciách námietok vznesených žalobcom dospel k záveru o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. 77. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca bol prvostupňovým správnym orgánom sankcionovaný za porušenie ust. § 40 zákona predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu vstup do všetkých objektov, priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov a to tým, že podnikateľ TESCO STORES SR, a.s. počas výkonu inšpekcie podľa § 22 ods. 2 a 3 zákona dňa 20.05.2014 v priestoroch TESCO STORES SR, a.s. - prevádzka HM Tesco Extra, Cesta na Senec 2, 821 04 Bratislava, nespolupracoval pri preverovaní informácií a podkladov tým, že: napriek výzve Podnikateľovi prostredníctvom jeho zástupcu p. [L.]DI, aby sa zdržal poskytovania akýchkoľvek informácií o prebiehajúcej inšpekcii vo vzťahu k tretím osobám a to akýmkoľvek spôsobom, okrem prípadov výslovne umožnených zamestnancami úradu a to až do momentu, kedy budú zo strany úradu realizované všetky opatrenia predchádzajúce zmareniu vykonávania inšpekcie, zamestnanec Podnikateľa p. [V.]DI, pri telefonickom kontaktovaní externého právneho zástupcu o 10.05 hod. tomuto uviedol, že sa jedná o inšpekciu vykonávanú úradom, pričom sa nejednalo o informáciu, poskytnutie ktorej bolo výslovne umožnené zamestnancami úradu a napriek výzve Podnikateľovi na zabezpečenie vzdialeného prístupu ku kontám osôb p. [A.]DI, a p. [O.]DI a nastavenia obmedzenia prihlásenia tak, aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti podnikateľa bolo možné prihlásiť sa len z určeného notebooku Podnikateľa t.j., aby nebolo možné prihlásiť sa do užívateľského konta menovaných osôb prostredníctvom akéhokoľvek iného zariadenia v sieti, alebo mimo nej a nastavenia obmedzenia prístupu k e-mailovým schránkam uvedených užívateľov tak, aby nebol možný vzdialený prístup (napr. webmail), toto Podnikateľom nebolo zabezpečené v čase od 11.40 hod. do 12.15 hod. dňa 20.05.2014, nakoľko tieto kontá neboli zablokované cez staršiu doménu sk.K.. Žalobcovi bola uložená pokuta na základe ust. § 38 ods. 5 zákona vo výške 1.645.969,20 eur. 78. Prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu bolo žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 2016/SP/R/2/002 zo dňa 04.02.2016 podľa § 59 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zmenené tak, že žalobcovi bola na základe § 38 ods. 5 zákona uložená pokuta vo výške 822.984,- eur, za porušenie povinnosti ustanovenej v § 40 zák. č. 136/2001 Z. z. predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu vstup do všetkých objektov, priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov tým, že podnikateľ TESCO STORES SR, a.s. počas výkonu inšpekcie Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, odborom zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd, podľa ust. § 22 ods. 2 a 3 zákona dňa 20.05.2014 v priestoroch podnikateľa TESCO STORES SR, a.s. - prevádzka HM Tesco Extra, Cesta na Senec 2, Bratislava, nespolupracoval pri preverovaní informácií a podkladov tým, že: napriek výzve podnikateľovi na zabezpečenie vzdialeného prístupu ku kontám osôb p. [A.]DI a p. [O.]DI a nastavenia obmedzenia prihlásenia tak, aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti podnikateľa bolo možné prihlásiť sa len z určeného notebooku podnikateľa t.j. aby nebolo možné prihlásiť sa do užívateľského konta menovaných osôb prostredníctvom akéhokoľvek iného zariadenia v sieti, alebo mimo nej a nastavenia obmedzenia prístupu k e-mailovým schránkam uvedených užívateľov tak, aby nebol možný vzdialený prístup (napr. webmail), toto podnikateľ nezabezpečil v čase od 11.40 hod. do 12.15 hod. dňa 20.05.2014, nakoľko tieto kontá neboli zablokované cez staršiu doménu sk.K.. 79. Krajský súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutých rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné. Sporným zostalo právne posúdenie konania žalobcu ako i to, či bola inšpekcia v predmetnej veci zákonná a preto sa v ďalšom zameral na zodpovedanie týchto otázok. 80. Právna úprava hospodárskej súťaže je obsiahnutá v zák. č. 136/2001 Z. z., ktorého účelom je chrániť a podporovať efektívnu hospodársku súťaž, ktorá zvyšuje kvalitu ekonomickej efektívnosti. Konkrétne, ide o významný nástroj, ktorý má súčasne chrániť i podporovať efektívne činnosti a konania príslušných subjektov, a to za účelom, aby sa tieto hodnoty a princípy stali prioritným kritériom úspešnosti na danom trhu. Zároveň by malo vo všeobecnosti platiť, že v prostredí trhu, založenom na možnostiach alternatív vo výberoch a v preferovaní efektívnosti, vedie cesta k prirodzeným procesom reštrukturalizácie s následným zvýšením konkurencieschopnosti produkcie, čo prináša prospech spotrebiteľom. 81. V prvom rade považoval správny súd za potrebné sa vysporiadať s tým, či poverenie predsedu úradu na vykonanie inšpekcie obsahovalo formálne ako i materiálne náležitosti. 82. Z ustanovenia § 22 ods. 3 cit. zákona vyplynulo, že zamestnanci úradu majú pri plnení úloh podľa tohto zákona na základe písomného poverenia predsedu úradu právo vstupovať do všetkých objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa podľa § 3 ods. 2 s cieľom vykonať inšpekciu. Zákon bližšie náležitosti poverenie neupravuje preto je potrebné vychádzať z čl. 20 ods. 3,4 Nariadenia Rady (ES) 1/2003 ako i rozhodovacej praxe. 83. Podľa čl. 20 ods. 3 nariadenia majú byť v poverení uvedené predmet, účel inšpekcie a pokuty. Podľa čl. 20 ods. 4 nariadenia rozhodnutie vymedzuje predmet a účel inšpekcie, stanovuje dátum, kedy má začať, a uvádza pokuty. Z rozhodnutia Všeobecného súdu vo veci Deutche Bahn a i./Komisia (rozsudok z 06.09.2013) vyplynulo pokiaľ išlo o odôvodnenie rozhodnutia o inšpekcii, že jeho cieľom je preukázať dôvodnosť zamýšľaného zásahu v dotknutých podnikoch. Ďalej bolo zrejmé, že toto rozhodnutie musí spĺňať požiadavky stanovené v článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003. Rozhodnutie teda musí vymedziť predmet a účel inšpekcie, stanoviť dátum, kedy sa má začať, uvádzať pokuty podľa článkov 23 a 24 uvedeného nariadenia a právo na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu na ESD. Z judikatúry vyplýva, že odôvodnenie musí obsahovať aj predpoklady a domnienky, ktoré Komisia chce preveriť. Komisia však nemusí ani uskutočniť presnú právnu kvalifikáciu údajných porušení, ani oboznámiť podnik so všetkými dostupnými informáciami, ani uviesť obdobie, počas ktorého k podozrivému porušeniu dochádzalo (viď body 75 a 76 predmetného rozhodnutia). 84. Z poverenia na vykonanie inšpekcie zo dňa 15.05.2014 v predmetnej veci je zrejmé, že prešetrovanie úradom bolo uskutočnené v oblasti mlieka a mliečnych výrobkov na úrovni prvovýroby, spracovateľov, maloobchodných reťazcov a skúmal aj vzájomné väzby medzi jednotlivými úrovňami. Na účely nevyhnutnej spolupráce podnikateľa Tesco s úradom z poverenia vyplynulo, že úrad získal informácie, z ktorých vyplýva, že predajné ceny mlieka, masla a smotany prešetrovaného dodávateľa sú vo väčšine maloobchodných reťazcov rovnaké, resp. že ceny týchto výrobkov vykazujú minimálny stupeň odlišnosti, a to napriek pravdepodobne rozdielnej štruktúre nákladov jednotlivých maloobchodných reťazcov. Účelom inšpekcie bolo získanie podkladov a informácií, ktoré sa týkajú možných dohôd a/ alebo zosúladených postupov obmedzujúcich súťaž podľa ust.§ 4 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a čl. 101 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. V poverení bola konkretizovaná aj nevyhnutnosť preskúmať nielen písomnú dokumentáciu, evidovanú poštu, ale aj elektronickú korešpondenciu a obsah dokumentov uložených v elektronickej podobe v počítačoch a iných elektronických zariadeniach vrátane mobilných telefónov a smartfónov využívaných členmi štatutárneho orgánu, štatutárnym orgánom, alebo inými zamestnancami podnikateľa, čo i len čiastočne v súvislosti s podnikateľskou činnosťou podnikateľa, resp. má táto osoba k nim prístup. Taktiež z poverenia vyplýva právna kvalifikácia, keď je zrejmé, že úrad má informácie, ktoré nasvedčujú tomu, že správanie podnikateľov uvedených v poverení môže byť v rozpore so zákazom uvedeným v § 4 ods. 1 zákona a zároveň môže byť v rozpore s článkom 101 Zmluvy o fungovaní EÚ vo forme dohody alebo zosúladeného postupu, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, čo v oboch prípadoch predstavuje závažné porušenie pravidiel hospodárskej súťaže v oblasti dodávok a predaja mlieka, masla a smotany a to vo forme vertikálnych alebo horizontálnych dohôd. 85. Na základe vyššie uvedenej konštatácie súd je názoru, že poverenie predsedu úradu na vykonanie inšpekcie v predmetnej veci spĺňalo požiadavky kladené nariadením 1/2003 ako i európskou judikatúrou. Žalobca bol poverením dostatočne oboznámený s rozsahom jeho povinností spolupráce s inšpektormi pri úplnom zachovaní jeho práva na obhajobu. Bolo jednoznačne zrejmé, ktoré predpoklady má úrad v pláne inšpekciou overiť t.j. či sa v rámci predmetnej oblasti mlieka a mliečnych výrobkov uzatvorila medzi špecifikovanými subjektmi vertikálna alebo horizontálna dohoda. Preverované bolo či skutočnosti, že predajné ceny vybraných produktov značky RAJO, a.s. sú vo väčšine maloobchodných reťazcov rovnaké nasvedčujú tomu, že medzi spoločnosťou RAJO, a.s. ako aj dodávateľom týchto výrobkov a jednotlivými maloobchodnými reťazcami, ako odberateľmi týchto výrobkov je takéto správanie výsledkom dohody medzi danými subjektmi. Ďalej chcel úrad preveriť, či predajné ceny týchto produktov sú výsledkom dohody alebo zosúladeného postupu medzi maloobchodnými reťazcami navzájom. Taktiež bolo preverované, či nedošlo k výmene citlivých obchodných informácií medzi subjektmi uvedenými v poverení spôsobom charakterizovaným v poverení. Takto formulované odôvodnenie poverenia vylučuje akékoľvek pochybnosti o tom, čo bolo predmetom inšpekcie v jej materiálnom zmysle tak, aby sa vylúčilo resp. dalo rozpoznať akékoľvek iné neprípustné pokusné preskúmavanie (tzv. fishing expedition). 86. Vo vzťahu k absencii súdneho príkazu krajský súd konštatuje, že v predmetnej veci bola vykonaná tzv. jednoduchá inšpekcia (t.j. inšpekcia vykonávaná bez predbežného súhlasu zo strany súdu). Právny základ na vykonanie takejto inšpekcie je obsiahnutý v ust. § 22 ods. 2 a 3 zákona. Úrad mohol do 30.06.2014 na základe poverenia predsedu úradu vstupovať do všetkých objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa s cieľom vykonať inšpekciu. Vychádzajúc z ust. § 22 ods. 4, 5, 6 zákona v znení do 30.06.2014 mohol úrad tiež vstupovať aj do iných objektov, priestorov alebo dopravných prostriedkov podnikateľa ako objekty, priestory alebo dopravné prostriedky súvisiace s činnosťou alebo konaním podnikateľa s cieľom vykonať inšpekciu (taktiež aj do súkromných objektov, súkromných priestorov alebo súkromných dopravných prostriedkov zamestnancov pokiaľ sa tam nachádzajú podklady alebo dokumenty, ktoré súvisia s činnosťou alebo konaním podnikateľa podľa § 3 ods. 2, na základe ktorých možno preukázať vážne obmedzenie súťaže) na základe rozhodnutia úradu so súhlasom súdu podľa ust. § 78a OSP. Z citovaných ustanovení zákona je tak zrejmé, že uplatnenie procesného postupu podľa ust. § 78a OSP prichádzalo do úvahy len v prípade inšpekcie v súkromných priestoroch. 87. Uvedený záver podporuje aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nepovažuje chýbajúci súdny príkaz pre inšpekciu v podnikateľských priestoroch za automatický rozpor s čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. V rozhodnutí Delta Pekárny ESĽP zdôraznil, že tam kde vnútroštátne právo oprávňuje správne orgány na vykonanie inšpekcie bez súdneho príkazu, súd vo veciach ochrany pred svojvoľnými zásahmi verejnej moci do práv zaručených čl. 8 potvrdil, že nedostatok súdneho príkazu k inšpekcii je možné vyvážiť účinnou súdnou kontrolou realizovanou ex post facto. 88. Je potrebné zdôrazniť, že žalobca v predmetnej veci nepodal žalobu na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci. 89. Napriek tomu možno na podklade názoru formulovaného všeobecným súdom európskej únie v rozhodnutí Deutsche Bahn konštatovať, že absenciu predchádzajúceho súhlasu a existencia úplného súdneho preskúmania a posteriori je mimoriadne dôležitá a postačujúca na to, aby kompenzovala prípadne chýbajúci predchádzajúci súdny príkaz. 90. Z uvedeného dôvodu nemožno prisvedčiť žalobcovým námietkam ohľadne nezákonnosti inšpekcie a tieto vyhodnotil správny súd ako nedôvodné. 91. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením zo strany žalovaného týkajúceho sa kvalifikácie konania žalobcu ako správneho deliktu, kedy žalobca namietal, že jeho konanie nie je správny delikt, krajský súd poukazuje na znenie ustanovenia § 40 zákona, ktorý ukladá podnikateľom povinnosť predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní a umožniť zamestnancom úradu, zamestnancom iného národného súťažného orgánu a zamestnancom Komisie a ňou povereným osobám vstup do všetkých objektov, priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľov. Uvedená povinnosť korešponduje s oprávnením úradu vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa alebo od členov štatutárnych orgánov podnikateľa, od kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov kontrolných orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa informácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné na činnosť úradu, najmä účtovné a obchodné podklady alebo právne dokumenty bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, a vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka. Majú právo vyžadovať aj ústne alebo písomné vysvetlenie a vyhotovovať si zvukový záznam z ústne podaného vysvetlenia. 92. K porušeniu povinnosti ustanovenej v § 40 zákona došlo zo strany žalobcu tým, že počas výkonu inšpekcie Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, odborom zneužívania dominantného postavenia a vertikálnych dohôd, podľa ust. § 22 ods. 2 a 3 zákona dňa 20.05.2014 v priestoroch podnikateľa TESCO STORES SR, a.s. - prevádzka HM Tesco Extra, Cesta na Senec 2, Bratislava, nespolupracoval pri preverovaní informácií a podkladov tým, že: napriek výzve podnikateľovi na zabezpečenie vzdialeného prístupu ku kontám osôb p. [A.]DI a p. [O.]DI a nastavenia obmedzenia prihlásenia tak, aby do kont týchto užívateľov v počítačovej sieti podnikateľa bolo možné prihlásiť sa len z určeného notebooku podnikateľa t.j. aby nebolo možné prihlásiť sa do užívateľského konta menovaných osôb prostredníctvom akéhokoľvek iného zariadenia v sieti, alebo mimo nej a nastavenia obmedzenia prístupu k e-mailovým schránkam uvedených užívateľov tak, aby nebol možný vzdialený prístup (napr. webmail), toto podnikateľ nezabezpečil v čase od 11.40 hod. do 12.15 hod. dňa 20.05.2014, nakoľko tieto kontá neboli zablokované cez staršiu doménu sk.K.. 93. Žalobca nenamietal skutkové okolnosti jeho konania, namietal iba právnu kvalifikáciu skutku zo strany žalovaného, ktorý toto konanie posúdil ako správny delikt, za ktorý mu uložil pokutu. Súd sa plne stotožnil s argumentáciou žalovaného v predmetnom rozhodnutí, z ktorého vyplynulo, že zo znenia a účelu ustanovenia § 38 ods. 5 zákona v spojení s ust. § 40 zákona, s ktorým musí byť tento vykladaný, vyplýva, že preverenie sa vzťahuje aj na úradom iba požadované informácie a podklady a nie iba na informácie a podklady už predložené podnikateľom. Teda podnikateľa možno sankcionovať aj v prípade, ak tento nespolupracuje s úradom tým, že znemožní alebo sťaží preverenie požadovaných, ale ešte nepredložených informácií a podkladov. 94. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že Ústavný súd SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07) 95. Účelom zákona o ochrane hospodárskej súťaže je efektívna ochrana hospodárskej súťaže aj prostredníctvom realizácie inštitútu inšpekcií, ktorému sú podnikatelia povinní sa podrobiť pod hrozbou sankcie a počas inšpekcie s úradom plne spolupracovať. S uvedeným korešponduje povinnosť podnikateľa predložiť úradu požadované informácie a podklady, podrobiť sa preskúmaniu týchto informácií alebo podkladov, spolupracovať s úradom pri ich preverovaní, pričom za neumožnenie preverenia alebo vstupu podľa ust. § 40 je úrad oprávnený uložiť sankciu - pokutu. 96. Nie je sporné, že žalobca napriek výzve na zabezpečenie úplného obmedzenia prístupu do predmetných kont toto nezabezpečil, čím znemožnil úradu možnosť preverenia informácií a podkladov, ktoré by eventuálne mohli preukazovať podozrenia úradu pre ktoré sa inšpekcia vykonávala. Nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že jeho konanie, ktorým znemožnil úradu možnosť preverenia informácií a podkladov nie je v zákone definované ako jeho povinnosť (pravidlo správania sa) za ktorej preukázateľne porušenie je sankcionovateľný. 97. Krajský súd zhodne s názorom žalovaného nepopiera potrebu aplikácie princípu nullum crimen sine lege certa, avšak mal by byť aplikovaný primerane vo svetle špecifík správneho práva. Prísnosť a doslovnosť výkladu právnej normy v trestnom práve sa nemôže bez ďalšieho skúmania aplikovať pri výklade právnej normy v správnom práve. Z nálezu Ústavného súdu I.ÚS 505/2015-55 zo dňa 13.01.2016 vyplýva, že analógia s trestným právom sa pri správnych deliktoch v oblasti hospodárskej súťaže neaplikuje automaticky. Nullum crimen sine lege certa predstavuje princíp, na základe ktorého sa zakazuje existencia neurčitých právnych noriem v oblasti správneho trestania. Význam tohto princípu spočíva najmä v tom, že v oblasti administratívneho trestania musí byť osoba dostatočne jasným, jednoznačným a zrozumiteľným spôsobom informovaná o konaní/nekonaní, za ktoré jej hrozí sankcia, čiže ak sa adresát právnej normy dostatočne jednoznačne dozvie, ktoré jeho konanie/nekonanie je protiprávne a zároveň, aké dôsledky bude niesť v prípade, že sa toho konania/nekonania dopustí možno konštatovať naplnenie tohto princípu. Taktiež nemožno nechať bez povšimnutia, že tento princíp v plnej miere zaväzuje zákonodarcu, ktorý je pri tvorbe právnych predpisov povinný zabezpečiť poznateľnosť práva. Okrem toho je práve vecou súdu vykladať príslušné ustanovenie tak, aby bol naplnený účel sledovaný zákonom. 98. Krajský súd konštatoval, že žalobca ako podnikateľ vyvíjajúci svoju podnikateľskú činnosť na území SR ktorý deklaroval, že presadzuje prísnu politiku konania v súlade so všetkými právnymi predpismi a jeho zamestnanci sú pravidelne školení na konanie v súlade so súťažným právom vrátane rešpektovania právomoci súťažných orgánov počas inšpekcie mal predpokladať, že sa jeho konanie resp. nekonanie dá subsumovať pod správny delikt nespolupráce pri preverovaní informácií a podkladov. 99. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalobcu je poukazovanie na riziko prípadnej manipulácie s údajmi ako i technické reálie žalobcu (migrácia dát) právne bezvýznamné. 100. Krajský súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu ohľadne neprimeranosti uloženej pokuty, ani že vychádza z nesprávneho výpočtového základu. 101. Žalovaný uložil žalobcovi pokutu podľa ust. § 38 ods. 5 zákona, z ktorého je zrejmé, že podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá nesplní povinnosť predložiť úradu v určenej lehote požadované podklady alebo informácie alebo predloží nepravdivé alebo neúplné podklady alebo informácie, alebo neumožní ich preverenie alebo vstup podľa § 40, úrad uloží pokutu do 1% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahla obrat do 330,- eur alebo ktorá nemala žiadny obrat, alebo podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorej obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330.000,- eur. 102. Obratom sa na účely tohto zákona (podľa § 10 ods. 3) považuje súčet tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá podnikateľovi. 103. Zo znenia § 38 ods. 9 zákona vyplýva, že úrad je pri ukladaní pokuty povinný posudzovať závažnosť a dĺžku trvania porušovania ustanovení tohto zákona. Pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty berie do úvahy aj iné skutočnosti, najmä opakované porušovanie tým istým podnikateľom, odmietnutie podnikateľa spolupracovať s úradom, postavenie podnikateľa ako vodcu alebo iniciátora porušovania, získanie majetkového prospechu v dôsledku porušovania alebo neplnenia dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. 104. Výška pokuty je vecou úvahy správneho orgánu, pričom z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného bolo zrejmé, že pri posudzovaní závažnosti konania zohľadnil skutočnosť, že posudzovaným konaním podnikateľa - žalobcu mohlo dôjsť k ohrozeniu cieľa inšpekcie, kedy prostredníctvom nezabezpečenej domény mohlo dôjsť k strate prípadne zničeniu možných dôkazov, taktiež žalovaný zohľadnil, že zo strany žalobcu nedošlo k úplnému bráneniu výkonu inšpekcie, resp. k úplnému nevykonaniu určitého úkonu ako i dĺžku trvania ako i sťažený technický prístup k nezabezpečenej doméne. 105. Žalovaný sa podľa názoru krajského súdu dostatočne jasne a zrozumiteľne vysporiadal s naňho kladenými požiadavkami vyplývajúcimi z § 38 ods. 9 zákona, ktoré aj dôsledne v rozhodnutí odôvodnil. Správny súd výšku uloženej pokuty nepovažoval za neprimeranú ani za likvidačnú, preto nepristúpil k požadovanej peňažnej moderácii. Mal za to, že výška pokuty 0,06%, ktorá bola uložená v jej dolnej hranici je vzhľadom na okolnosti prípadu ako i na jej represívnu ako i preventívnu funkciu primeraná. 106. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu výpočtovému základu súd poukazuje na to, že v čase ukladania sankcie úradom prvostupňovým rozhodnutím nemal ešte žalobca individuálnu účtovnú závierku za účtovný rok 2014 vyhotovenú, pričom potvrdil, že poslednou vyhotovenou účtovnou závierkou je závierka za účtovný rok od 28.02.2013 do 28.02.2014. Podľa názoru krajského súdu sa za uzavreté účtovné obdobie považuje obdobie, kedy sú už účtovné knihy nielen uzavreté, ale je vyhotovená individuálna účtovná závierka, ktorá je aj schválená a zverejnená, teda kedy ju už nie je možné meniť. Z uvedeného potom žalovaný postupoval správne, keď pri určovaní výšky pokuty vychádzal z obratu za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie t.j. za účtovný rok 28.02.2013 do 28.02.2014. 107. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, nie je sporné že skutok tak, ako je vymedzený vo výroku rozhodnutia žalovaného sa stal ako i to, že ho preukázateľne spáchal žalobca a že týmto konaním zo strany žalobcu došlo k porušeniu ust. § 40 zákona, ktorý predvídal sankciu v ust. § 38 ods. 5 zákona. Pri ukladaní sankcie postupoval žalovaný v súlade so zákonom a svoju správnu úvahu o výške pokuty i náležite odôvodnil, pri výpočte pokuty vychádzal správne z obratu za účtovné obdobie 28.02.2013 - 28.02.2014. 108. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel krajský súd k záveru o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a preto žalobu v zmysle ust. 190 SSP zamietol. 109. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi náhradu trov konania pre jeho neúspech v konaní nepriznal. 110. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.