Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/233/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016201451 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1016201451.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: A.. Z. R. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom XXX XX C., P. č. XX, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, 837 52 Bratislava, Limbová č. 2, IČO: 00 165 565, o zaplatenie sumy 58.119,-- €, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 15. októbra 2013, č.k. 24 C 34/2007-399, v znení opravných uznesení Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 9. decembra 2013, č.k. 24 C 34/2007-417, zo dňa 5. apríla 2016, č.k. 24 C 34/2007-443, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 9. decembra 2013, č.k. 24 C 34/2007-417, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 15. októbra 2013, č.k. 24 C 34/2007-399, v znení opravných uznesení Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 9. decembra 2013, č.k. 24 C 34/2007-417, zo dňa 5. apríla 2016, č.k. 24 C 34/2007-443, v odvolaním napadnutom rozsahu a síce vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne od 1.6.2006 do 13.3.2013 zo sumy 43.082,87 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.), vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.437,53 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VII.), p o t v r d z u j e . II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 9. decembra 2013, č.k. 24 C 34/2007-417, p o t v r d z u j e . III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 15.10.2013, č.k. 24 C 34/2007-399, I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 1.6.2006 do 13.3.2013 zo sumy 43.082,87 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (opravným uznesením zo dňa 9.12.2013, č.k. 24 C 34/2007-417, postupom podľa ustanovenia § 164 O.s.p. v dôsledku zrejmej nesprávnosti bol opravený výrok I. rozsudku, odôvodnenie rozsudku na strane 10 druhý odsek, tak, že správna výška úrokov z omeškania je 8 % ročne); II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. zastavil konanie v časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 8.955,85 € a úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 52.726,18 € za deň 26.5.2006 (opravným uznesením zo dňa 5.4.2016, č.k. 24 C 34/2007-443, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.5.2016, postupom podľa ustanovenia § 164 O.s.p. v dôsledku chyby v písaní bol opravený výrok III., odôvodnenie rozsudku na piatej strane v poslednom odseku a v prvom odseku na šiestej strane, tak, že správna výška úrokov z omeškania je 8 % ročne); IV. vrátil žalobcovi súdny poplatok v sume 530,65 € cestou Daňového úradu Bratislava po právoplatnosti tohto rozhodnutia; V. žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy konania štátu v sume 12,60 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet súdu prvej inštancie; VI. žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania v časti, kde konanie bolo zastavené; VII. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.437,53 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Po viacerých zmenách žaloby, naposledy podaním zo dňa 4.3.2013 (č.l. 341 spisu) so súhlasom súdu, sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 58.118,96 € rovnajúcej sa funkčným platom za čas od 1.1.2004 do mája 2006 (29 kalendárnych mesiacov), úrokov z omeškania vo výške 12 % ročne zo sumy 2.140,-- € od 5.2.2004 do zaplatenia, vo výške 12 % ročne zo sumy 2.140,-- € od 5.3.2004 do zaplatenia, vo výške 11 % ročne zo sumy 2.140,-- € od 5.4.2004 do zaplatenia, vo výške 11 % ročne zo sumy 2.140,-- € od 5.5.2004 do zaplatenia, vo výške 10 % ročne zo sumy 2.140,-- € od 5.6.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 2.140,-- € od 5.7.2004 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 2.157,94 € od 5.8.2004 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.9.2004 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.10.2004 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.11.2004 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.12.2004 do zaplatenia, 8 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.1.2005 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.2.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.3.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.308.97 € od 5.4.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.5.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2,308,97 € od 5.6.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.308,97 € od 5.7.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.8.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.9.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.10.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.11.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.12.2005 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.1.2006 do zaplatenia, vo výške 6 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.2.2006 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.3.2006 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.4.2006 do zaplatenia, vo výške 7 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.5.2006 do zaplatenia, vo výške 8 % ročne zo sumy 2.422,82 € od 5.6.2006 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. Za skutkový základ považoval to, že rozhodnutím Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006, bolo zrušené rozhodnutie žalovaného zo dňa 18.12.2003, č. 42016/2003-OŠVS, o skončení jeho štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom dňom 31.12.2003, a teda štátnozamestnanecký pomer trval naďalej a má právo na plat. Žiada preto zaplatiť funkčný plat, ktorý by mu patril, keby nedošlo k neplatnému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru za obdobie od 1.1.2004 do mája 2006, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru (rozhodnutie Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006). 3.1. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Rozhodnutím ministra zdravotníctva Slovenskej republiky o vymenovaní do dočasnej štátnej služby zo dňa 26.3.2003, č. M/1632/2003, bol žalobca vymenovaný do dočasnej štátnej služby s funkciou štátneho zamestnanca štátny radca na odbor štátnej služby legislatíva s dňom vzniku štátnozamestnaneckého pomeru 1.4.2003 so služobným úradom Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 5.5.2003, č. VSÚ/588-2003, bol žalobca s účinnosťou od 15.5.2003 vymenovaný za predstaveného vrchného riaditeľa pre legislatívu a právo s funkciou štátneho zamestnanca štátny radca na odbor štátnej služby legislatíva druh štátnej služby stála štátna služba; žalobca práce vykonával dovtedy, kým mu to žalovaný umožnil, t.j. do 31.12.2003. Rozhodnutím zo dňa 26.3.2003, č. M/1632/2003/ OÚ-Há, bol s účinnosťou od 1.4.2003 žalobca zaradený do 9. platovej triedy a 6. platového stupňa a bol mu určený funkčný plat spolu v sume 17.140,-- Sk. Rozhodnutím zo dňa 15.5.2003, č. VSÚ/672/2003, s účinnosťou od 15.5.2003 bol žalobca zaradený do 9. platovej triedy a 6. platového stupňa a bol mu určený funkčný plat spolu v sume 35.770,-- Sk. V mesiaci máj 2003 mal žalobca brutto plat v sume 1.528,71 € (46.054,-- Sk). Žalobca listom zo dňa 16.12.2003 adresovaný služobnému úradu Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky požiadal o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 31.12.2003 bez udania dôvodu; táto skutočnosť bola preukázaná i svedeckými výpoveďami. Následne na to žalovaný rozhodnutím zo dňa 18.12.2003, č. 42016/2003-OŠVS, rozhodol o skončení štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom. Úrad pre štátnu službu rozhodnutím zo dňa 3.2.2004, č. UŠS-31608/2003, potvrdil rozhodnutie služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2003, č. 42016/2003-OŠVS, o skončení štátnozamestnaneckého pomeru dňom 31.12.2003. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 18.11.2005, č.k. 3 Sž 70/2007-30, zrušil rozhodnutie Úradu pre štátnu službu zo dňa 3.2.2004, č. UŠS-31608/2003, a vec vrátil úradu na ďalšie konanie. Úrad pre štátnu službu rozhodnutím zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006, zrušil rozhodnutie služobného úradu Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2003, č. 42016/2003-OŠVS, vo veci skončenia štátnozamestnaneckého pomeru A. Z. R., keď mal za to, že rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru bolo podpísané neoprávnenou osobou. Z rozhodnutia ministra zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 26.3.2003, č. M/1632/2003, o vymenovaní žalobcu do dočasnej štátnej služby, z rozhodnutia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 5.5.2003, č. VSÚ/588-2003, o vymenovaní žalobcu za predstaveného, nebola medzi stranami sporu sporná existencia štátnozamestnaneckého pomeru do 31.12.2003. 3.2. Žalovaný spočiatku so žalobou nesúhlasil. Podaním doručeným súdu na pojednávaní dňa 22.11.2011 vzniesol námietku premlčania voči rozšíreným nárokom žalobcu doručeným súdu dňa 30.7.2010. Súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby uznesením zo dňa 26.8.2010, č.k. 24 C 34/2007-135 (žalobca žiadal zaplatiť istinu v sume 67.047,63 € spolu s presne označeným príslušenstvom pozostávajúcu z funkčných platov za mesiace január 2004 až máj 2006). Žalobca opätovne zmenil so súhlasom súdu žalobu podaním zo dňa 4.3.2013 (č.l. 341 spisu) a v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 8.955,85 € spolu s úrokmi z omeškania za deň 26.5.2006 zobral žalobu späť, s ktorým späťvzatím žalovaný vyslovil súhlas. 3.3. Žalovaný v mesiaci január, marec 2013 uznal nároky žalobcu čo do základu a výšky istiny v sume 55.785,50 € brutto bez príslušenstva (pôvodne uplatnený nárok v roku 2007 v sume 52.726,18 €), teda viac, ako žalobca žiadal, čo potom odôvodnilo zamietnutie žaloby v uplatňovanej istine. Dňa 13.3.2013 poukázal na osobný účet žalobcu príjem netto ako náhradu za funkčný plat za mesiace január 2004 až máj 2006 v sume 43.082,87 € (po odrátaní zákonných zrážok). Nepovažoval za správny úrok z omeškania za každý kalendárny mesiac osobitne uplatnený žalobcom. Podľa jeho názoru k omeškaniu dlžníka dochádza uplynutím doby splatnosti peňažného záväzku. Nie je možné v danej veci aplikovať ustanovenia o omeškaní podľa Zákonníka práce s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 3 v spojení s § 149 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, keď nemá vlastnú úpravu vo vzťahu k omeškaniu dlžníka. Nemohol sa dostať do omeškania, pretože prvostupňové rozhodnutie vedúceho služobného úradu zo dňa 18.12.2003, č. 42016/2003-OŠVS (keďže zo zákona podané odvolanie nemalo preň odkladný účinok) platilo až do dňa jeho zrušenia rozhodnutím Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006. 3.4. Predmetom konania tak zostala istina v sume 52.726,18 €, úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 52.726,18 €, vyčíslené príslušenstvo v sume 5.392,78 € (ako úroky z omeškania za obdobie od 1.1.2004 do 26.5.2006) uplatnené žalobcom podaním zo dňa 7.3.2007 (č.l. 17 spisu); spolu suma 58 118,96 €. 4. Skôr, ako súd prvej inštancie rozhodol o nárokoch žalobcu, považoval za potrebné vyriešiť otázku, či štátnozamestnanecký pomer trval v dobe, za ktorú žalobca požaduje zaplatenie funkčného platu majúc na zreteli, že súd nemá právomoc rozhodnúť o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, keď o tomto rozhodoval služobný úrad v osobitnom konaní (§ 125 ods. 1 a 2 zákona č. 312/2001 Z.z.). Mimo rámec správneho súdnictva nebol súd oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu, vždy bol však povinný skúmať, či išlo o správny akt, či bol správny akt vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu a či bol právoplatný a vykonateľný. Vzhľadom na to nepreskúmaval rozhodnutie Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006, ktorým bolo zrušené rozhodnutie služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2003, č. 42016/2003-OŠVS, vo veci štátnozamestnaneckého pomeru A.. Z. R., ale z tohto rozhodnutia v súlade s § 135 ods. 2 veta druhá O.s.p. vychádzal. Zostalo tak nepochybné, že ku dňu rozhodnutia v prejednávanej veci (§ 154 ods. 1 O.s.p.) neexistovalo rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobcom a žalovaným. 5.1. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 100 ods. l, ods. 2, ods. 3, § 101, § 153 ods. l, ods. 4 Občianskeho zákonníka. Skutkovo dôvodil tým, že účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v ustanovených lehotách na príslušnom orgáne a aby tak donekonečna neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu. Premlčanie je právny inštitút, v dôsledku ktorého po uplynutí určitého času sa nemožno s úspechom brániť vymáhaniu práva. Premlčanie nespôsobuje zánik práva (pohľadávky), bráni iba jeho vymáhateľnosti. Prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania, a tak už nemohol priznať uplatnené nároky žalobcom podaním zo dňa 30.7.2010 a 5.3.2013, nakoľko tieto si uplatnil až po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie funkčného platu za obdobie neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru doručením rozhodnutia (Úradu pre štátnu službu) a zároveň tak začala plynúť premlčacia doba posledným dňom nasledujúcim po obdržaní rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006, ktoré žalovaný prevzal dňa 31.5.2006, a teda prvým dňom omeškania súdu bol deň 1.6.2006. Lehota na uplatnenie práva márne uplynula dňa 31.5.2009. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že žalobca rozšírený nárok uplatnil až podaním na súde dňa 30.7.2010, teda po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Nestotožnil sa s návrhom žalobcu, aby súd podanie zo dňa 30.7.2010 považoval za upresnenie žaloby, nakoľko podanie zo dňa 30.7.2010 obsahuje úplne inú špecifikáciu základu pre výpočet úrokov z omeškania, ale aj samotnú výšku úrokov z omeškania, a teda išlo o zmenu žaloby v zmysle § 95 O.s.p. O tejto zmene rozhodol uznesením zo dňa 26.8.2010, č.k. 24 C 34/2007-135, proti ktorému nebolo podané odvolanie, a nadobudlo právoplatnosť dňa 12.10.2010. Zároveň súd uviedol, že žalobca si mohlo uplatniť úroky z omeškania až dňom 1.6.2006 (deň nasledujúci po doručení rozhodnutia č. 6602/2006), a preto žalobu v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 5.392,78 € (162.463,-- Sk) ako nedôvodnú zamietol. 5.2. V dôsledku uznania nárokov žalobcu žalovaným čo do základu a výšky 55.785,50 € brutto (netto 43.082,87 €), ktorú poukázal žalobcovi dňa 13.3.2013, v odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie už ďalšie dôvody neuvádzal. 5.3. Spornými zostali len žalobcom uplatnené úroky z omeškania vo výške 9,5 % zo sumy 52.726,18 € (brutto funkčného platu) od 1.6.2006 do zaplatenia (dňa 13.3.2013). Pri rozhodovaní o tomto nároku žalobcu súd vychádzal z uznávacieho prejavu žalovaného, zo skutočnosti, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sporu neskončil ku dňu 31.12.2003, a preto nebolo možné postupovať podľa ustanovenia § 44 zákona č. 312/2001 Z.z., ako o nárokoch žalobcu na náhradu mzdy v súlade s ustanovením § 149 ods. 1, § 151 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z.z. v nadväznosti na ustanovenie § 134 Zákonníka práce. V zmysle ustanovenia § 151 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. pre výpočet náhrady mzdy možno použiť čistý funkčný plat, ktorý žalovaný súdu predložil, znížený po odpočítaní nezdaniteľných častí, platieb poistného a alikvotnej časti dane zo mzdy. Súd preto pre základ výpočtu príslušenstva pohľadávky prevzal sumu 43.082,87 € a úrok z omeškania priznal vo výške 8 % ročne z čistej mzdy v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka (za čas omeškania žalovaného, a síce od 1.6.2006 do 13.3.2013); žalovaný nevyplatil žalobcovi zameškanú mzdu po lehote splatnosti, na ktorú mu vznikol nárok, t.j. dňom doručenia rozhodnutia zo dňa 26.5.2006 č. 6602/2006, dňa 1.6.2006 a svoju povinnosť splnil až dňa 13.3.2013. V dôsledku úspešne vznesenej námietky premlčania žalovaným sa súd prvej inštancie potom už ďalšími uplatnenými úrokmi z omeškania nezaoberal a dokazovanie k nim nevykonával. Nad priznanú istinu, úroky z omeškania potom žalobu ako nedôvodnú zamietol. 5.4. Konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 8.955,85 € a úroky z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 52.726,18 € za deň 26.5.2006 odôvodnil ustanovením § 96 O.s.p. pre späťvzatie žaloby v uvedenom rozsahu so súhlasom žalovaného. Výrok o náhrade trov konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. l O.s.p. a skutkovo tým, že zo štátnych prostriedkov v sume 12,60 € bolo hradené svedočné svedkyni Z.. Náhradu trov konania žalobcovi odôvodnil ustanovením § 142 ods. l, § 146 ods. 2 O.s.p. a ich výšku, dôvodnosť, súčasne podrobne odôvodnil. 6. Proti tomuto rozsudku vo výroku I., II., VII. podal včas odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnym právnym záverom. Základom žaloby je rozhodnutie Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006, č. 6602/2006, ktorým bolo zrušené rozhodnutie služobného úradu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2003, č. 42016/2003-OŠVS, o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Súd ale dospel k nesprávnemu záveru, že neexistuje rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Je proti logike a proti prijatým právnym teóriám, aby rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru bolo považované za neexistujúce. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie nadväzne na uznávací prejav žalovaného, že štátnozamestnanecký pomer dňa 31.12.2003 neskončil. Podľa jeho názoru štátnozamestnanecký pomer sa skončil ku dňu 31.12.2003 na základe nezákonného rozhodnutia žalovaného. Uvedené skutkové zistenia súdu prvej inštancie slúžia k tomu, aby sa súd vyhol právnemu posúdeniu uplatneného nároku na základe ustanovenia § 44 zákona o štátnej službe, podľa ktorého má právo na náhradu funkčného platu z titulu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a nie na náhradu iba čistého funkčného platu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za chybné, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Na strane 10 odôvodnenia rozsudku sa uvádzajú úroky z omeškania vo výške 9,5 %, hoci bolo vydané opravné uznesenie dňa 9.12.2003, č.k. 24 C 34/2007-417, ktorým boli úroky z omeškania opravené na výšku 8 % ročne. Súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc, keď vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov, na základe ktorého dospel k záveru, že požiadal o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 31.12.2003 bez uvedenia dôvodov. Rozhodovanie o vzniku, zmene alebo zániku štátnozamestnaneckého pomeru prislúchalo príslušným štátnym orgánom a preskúmavanie týchto rozhodnutí prislúchalo súdom. Súd prvej inštancie v jeho uplatnených nárokoch z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru vydal množstvo nezákonných rozhodnutí smerujúcich k diskriminácii a porušovaniu jeho základných ľudských práv. Súd sa najskôr uberal cestou vytvorenej konštrukcie, že ak rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru bolo príslušným štátnym orgánom zrušené, štátnozamestnanecký pomer aj tak skončil na základe súdom vykonštruovanej skutočnosti-existenciou žiadosti o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zmeniť a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu rozdiel medzi vyplatenou sumou 43.082,87 € a sumou 55.785,50 € v sume 12.702,63 €, úroky z omeškania ročne vo výške 9,5 % od 1.6.2006 do 13.3.2013 zo sumy 43,082,87 €, úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 1.6.2006 do zaplatenia zo sumy 12.702,63 €, trovy konania v sume 3.487,13 €, trovy právneho zastúpenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; alebo aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v uvedenom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Hoci odvolanie žalobcu smeruje aj proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, v odvolaní vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť rozsudku v uvedenom rozsahu. 7. Žalobca podal včas odvolanie aj proti opravnému uzneseniu (v poradí prvému) zo dňa 9.12.2013, č.k. 24 C 34/2007-417, dôvodiac len tým, že v súlade s príslušnými právnymi predpismi uplatnil právo na úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne a opravné uznesenie je protiprávne, neodôvodnené a nedôvodné. Odvolaciemu súdu navrhol opravné uznesenie zrušiť. 8. Žalovaný odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia zo dňa 9.12.2013, č.k. 24 C 34/2007-417, navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdiť ako vecne správny. V úvode vyjadrenia pripomenul, že žalobca sa domáhal zaplatenia funkčného platu podľa § 44 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov za obdobie do 1.1.2004 do 31.5.2006 (pôvodne do 26.5.2006) titulom právoplatného rozhodnutia Úradu pre štátnu službu zo dňa 26.5.2006, č. ÚŠS-6602/2006, a úrokov z omeškania vo výške 9,5 % p.a. od 1.6.2006 do zaplatenia. Keďže žalobca v období od 1.1.2004 do 31.5.2006 nevykonával štátnu službu, služobný úrad Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky pri výpočte náhrady funkčného platu vychádzal z tarifného platu, ktorý by mu patril v zaradení vo funkcii, ktorú vykonával do 31.12.2003, pri zachovaní všetkých príplatkov priznaných do 31.12.2003 vrátane priebežnej valorizácie platov v štátnozamestnaneckom pomere v služobnom úrade Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý by mu prislúchal v rámci výkonu štátnej služby. V tejto súvislosti zdôraznil ustanovenie § 44, § 113 ods. l, ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe. Pripomenul ďalej, že za obdobie od 1.1.2004 do 31.5.2006 dňa 13.3.2013 na účet žalobcu poukázal náhradu funkčného platu v sume 55.785,50 € brutto, ktorá po vykonaní zákonných zrážok podľa ustanovenia § 151 ods. 2 písm. b/ zákona o štátnej službe, ktoré je platiteľ mzdy (platu) v postavení zamestnávateľa povinný zamestnancovi zraziť podľa osobitných právnych predpisov (§ 5 ods. l písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, zákon č. 580/2004 Z.z. o zdravotnom poistení) predstavuje sumu 43.082,87 €. Na pojednávaní dňa 26.3.2013 navrhol žalobcovi uzatvorenie súdneho zmieru ohľadne zvyšku žalobcom uplatnených nárokov titulom príslušenstva (úrokov z omeškania) za dobu od 1.6.2006 do 13.3.2013, ktoré žalobca žiadal vo výške 9,5 % p.a. a žalobca navrhol poskytnúť lehotu za účelom vyčíslenia svojich nárokov. Ďalších pojednávaní sa ale žalobca už nezúčastnil. K prvému dňu omeškania (1.6.2006) s plnení peňažného dlhu bola výška sankčného úroku stanovená na 8 % p.a. zo základu dlhu. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 15.10.2013 vyhlásil rozsudok, ktorým mu (žalovanému) uložil povinnosť o.i. zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8 % ročne od 1.6.2006 do 13.3.2013 zo sumy 43.082,87 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Podľa § 156 ods. 4 O.s.p. len čo súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný. Správne je potom opravné uznesenie zo dňa 9.12.2013, č.k. 24 C 34/2007-417, ktorým v písomnom vyhotovení rozsudku opravil výšku úrokov z omeškania na 8 % p.a., keďže v písomnom vyhotovení rozsudku bola nesprávne uvedená výška úrokov z omeškania 9,5 % p.a. Nadväzne na uvedené žalovaný sa potom už nevyjadroval k ďalším prednesom žalobcu prezentovaným v odvolaní. 9. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu už nevyjadril. 10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 20. septembra 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v znení oboch opravných uznesení v odvolaním napadnutom rozsahu [vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne od 1.6.2006 do 13.3.2013 zo sumy 43.082,87 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.), vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1.437,53 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok VII.)] potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 11. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 205a, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V konaní neboli zistené žiadne vady, také ani sám odvolateľ netvrdil, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd ešte uvádza, že podrobne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, keďže jeho nesprávnosť v uvedenom rozsahu vôbec nenamietal. Na tomto mieste zdôrazňuje, že ide o konanie, ktoré bolo možné začať iba na návrh (žalobu), a teda aj odvolací súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj dôvodmi odvolania. 12. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Nemožno prisvedčiť odvolateľovi, že jeho štátnozamestnanecký pomer u žalovaného sa skončil ku dňu 31.12.2003 na základe nezákonného rozhodnutia žalovaného, pretože dôsledkom nezákonného rozhodnutia nemôže byť platné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dňom 31.12.2003. Ako uviedol aj sám žalovaný zákonodarca ukladal a ukladá zamestnávateľovi povinnosti vykonať z platu zamestnanca presne určené zrážky na účely platenia poistného na zdravotné poistenie, na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, odviesť daň z príjmov, a tieto sumy poukázať v zákone označenému subjektu, inému ako zamestnanec a zamestnávateľ; rozdiel medzi brutto výpočtom a netto výpočtom teda nepochybne žalobcovi nepatrí. 13. K odvolateľom namietanému rozsahu dokazovania súdom prvej inštancie odvolací súd len dopĺňa, že spornou v konaní nebola skutočnosť, že v mesiaci december 2003 požiadal žalobca o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru ku dňu 31.12.2003 a že následne na to písomnosť od žalovaného zobral. Niet pochýb o tom, že žalobca sa od samého začiatku domáhal zaplatenia funkčného platu za čas od 1.1.2004 do mája 2006 spolu s príslušenstvom v dôsledku neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru; rovnako niet pochýb, že žalovaný až do marca 2013 nesúhlasil so žalobou, a to už s jej základom, teda že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami sporu dňom 31.12.2003 sa platne skončil. V tejto súvislosti súd musel vykonávať rozsiahle dokazovanie zamerané aj na preukázanie tvrdení žalobcu, že štátnozamestnanecký pomer nebol skončený dňom 31.12.2003 platne, od čoho sa nepochybne odvíja aj samotný nárok žalobcu na zaplatenie funkčných platov v súvislosti s neplatným skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Ako je uvedené vyššie súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery a vec rozhodol aj právne správne. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že sám žalobca v polovici mesiaca december 2003 požiadal o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, ktoré podanie v originále neskôr zobral, od ktorého sa potom odvíjali všetky právne úkony. Žalobca v odvolaní vôbec nenamietal, žeby súd prvej inštancie nesprávne vyrátal za uplatnený čas brutto funkčný plat, netto funkčný plat, čas omeškania, presnú výšku sankcie pre omeškanie žalovaného, rozsah zamietnutia žaloby. 14. Vecne a právne správne je aj odvolaním napadnuté opravné uznesenie a ako také odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Totiž súd prvej inštancie vyhlásil rozsudok dňa 15.10.2013, a priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8 % ročne. Takto vyhláseným rozsudkom bol viazaný (§ 156 ods. 4 O.s.p.). Správne potom súd postupoval podľa ustanovenia § 164 O.s.p. a napadnutým opravným uznesením (ale aj ďalším opravným uznesením, ktorý odvolaním napadnutý nebol) túto zrejmú nesprávnosť odstránil. 15. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. (procesného predpisu platného a účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu) a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).