Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6SaZ/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201616 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milota Tóthová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1017201616.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Milotou Tóthovou v právnej veci žalobcu: S. N., I.. XX.X.XXXX O. W. G. G., V. B., N. L., N. Š. B., N. I., N. O., O., M. I.Á. R. N. N. Č. XXXXXXXXX, B. X. XX.X.XXXX, F. B. B. O. E. O. W. G. G., U. I., V. B., N., G..Č.. M. B. na B. W. pobytového tábora v Opatovskej Novej Vsi, na adrese N. U.. Č.. X, XXX XX Z., Slovenská republika, zastúpený: JUDr. Milan Hlušák, advokát so sídlom Na križovatkách 37/E, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-490-141/PO-Ž-2013 zo dňa 17.8.2017 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, Pivonková 6, Bratislava ČAS: MU-490-141/PO-Ž-2013 zo dňa 17.8.2017 vo veci žalobkyne S. N., I.. XX.X.XXXX M. I. R. N. N. Č. XXXXXXXXX, platnou do 12.5.2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave žalobcovi voči žalovanému priznáva náhradu trov konania vo výške 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-490-141/PO-Ž-2013 zo dňa 17.8.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) neudelil žalobkyni azyl a súčasne v zmysle § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle rozhodol o tom, že žalobkyni neposkytne doplnkovú ochranu na dobu 1 roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Uviedol, že po nelegálnom príchode a následnom zadržaní policajnou hliadkou dňa 31.10.2013 pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné žalobkyňa požiadala o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život. Jej manžel bol zavraždený, keď bola tehotná. V deň odchodu z Kamerunu prišli do jej domu neznámi muži, ktorí hľadali nejaké dokumenty. Vyhrážali sa jej, že pokiaľ im ich nedá, tak ju zabijú. Preto sa po porade s manželovým právnikom rozhodla Kamerun opustiť. Po podaní vyhlásenia bola žalobkyňa zaslaná do Záchytného tábora v Humennom, kde s ňou boli vykonané prvotné úkony, súvisiace s azylovou procedúrou. Dňa 28.11.2013 bola presunutá do Pobytového tábora. Za účelom zdôvodnenia jej žiadosti bol s ňou 7.11.2013 vykonaný vstupný pohovor. Počas pohovoru uviedla, že v Kamerune neukončila ani základnú školskú dochádzku, pretože otec na to nemal dostatok finančných prostriedkov. Na živobytie si až do odchodu z krajiny pôvodu zarábala predajom kozmetických výrobkov a bižutérie. V januári 2004, v čase, keď bola tehotná, sa jedného dňa jej manžel nevrátil z práce domov. Medzi tým, čo ho žalobkyňa hľadala, ich známy, právnik Erik, oznámil jeho zmiznutie na polícii. Po určitom čase, ho polícia vyhlásila za nezvestného. Dňa 26.10.2013, keď bola žalobkyňa v práci (na trhu predávala kozmetiku, bižutériu, robila manikúru), prišli do jej domu neznámi muži, ktorí tam hľadali nejaké manželove dokumenty, ktoré súviseli s jeho členstvom v hnutí Southern Cameroon National Council (ďalej len „SCNC“). Keď nič nenašli, nechali u jej sestry odkaz, že keď im dokumenty nedá, tak ju zabijú, ako jej manžela. Sestra odkaz odovzdala žalobkyni a tá sa následne skontaktovala s právnikom Erikom. Od neho sa vtedy dozvedela, že jej manžel bol členom hnutia SCNC a odporučil jej, aby ihneď Kamerun opustila. Právnik ju v ten istý deň autom odviezol k člnu a poprosil muža, aby ju odviezol do takej krajiny, kde môže požiadať o azyl. Z člna prestúpila na loď, ktorou pokračovala v ceste cez rôzne krajiny. V neznámej krajine vystúpila z lode a v ceste pokračovala ďalej autom s iným mužom. Nakoniec ju muž vysadil na neznámom mieste a odišiel. Keď v diaľke zbadala domy a ľudí, rozhodla sa tým smerom pokračovať v ceste. Po ceste ju však zadržala policajná hliadka, od ktorej sa dozvedela, že sa nachádza na území Slovenskej republiky požiadala o azyl z vyššie uvedených dôvodov. Viac k svojej žiadosti o azyl neuviedla. žalovaný uviedol, že všetky skutočnosti uvedené žalobkyňou boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. Po zohľadnení všetkých dôležitých skutočností, týkajúcich sa krajiny pôvodu žalobkyne v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany a skutočností, o ktorých žalobkyňa vypovedala, žalovaný rozhodnutím číslo ČAS: MU-490-12/PO-Ž-2013 z 29.11.2013 podľa § 12 ods. 2 písm. d/ zákona o azyle zamietol žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom číslo 5Saz/24/2013-62 z 25.3.2014 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v rozsudku uviedol, že po podaní opravného prostriedku žalobkyňa zaslala na súd listinné dôkazy v anglickom jazyku (jedná sa o e-mailom zaslané dokumenty: rodný list žalobkyne, potvrdenie darov za sobáš, potvrdenie politických problémov jej manžela, potvrdenie zlej situácie žalobkyne, ktorá súvisí s jej politickými problémami, znenie zákona o sobášoch). Preto v ďalšom konaní žalovanému bola uložená povinnosť vypočuť žalobkyňu k predloženým dôkazom a vyhodnotiť ich po formálnej a obsahovej stránke z hľadiska pravosti a hodnovernosti a bude tiež potrebné vyhodnotiť jej tvrdenie v podanom odvolaní i na pojednávaní krajského súdu a vo veci žalobkyne znova rozhodnúť. V zmysle rozsudku krajského súdu žalovaný vykonal so žalobkyňou 6.6.2014 doplňujúci pohovor, ktorý bol zameraný na objasnenie pôvodu a obsahu predložených dôkazov, ako aj rozporov vo výpovediach žalobkyne na migračnom úrade, krajskom súde, ako aj v podanom opravnom prostriedku, ktorý žalobkyňa podpísala. Počas pohovoru žalobkyňa uviedla, že pochádza z anglofónnej časti Kamerunu, preto rozumie po anglicky a keďže do školy z finančných dôvodov chodila iba sedem rokov, s čítaním a písaním po anglicky je to horšie. Čo sa týka francúzskeho jazyka, ten ovláda veľmi málo. Lepšie je pre ňu komunikovať v anglickom jazyku. Ďalej povedala, že počas prvého pohovoru bola v strese, tak omylom uviedla, že sa narodila v roku XXXX. V skutočnosti sa narodila XX.X.XXXX. Taktiež kvôli stresu omylom uviedla, že z Kamerunu vycestovala v októbri 2013. V skutočnosti Kamerun opustila v septembri 2013. Čo sa týka jej rodinného života a samotného manželstva povedala, že s manželom sa poznali ešte pred sobášom. Manžel si ju vybral za manželku, s čím nemala žiaden problém, pretože sa jej páčil. Nakoniec v roku 2003 mali tradičný sobáš. Rodina žalobkyne dostala od manželovej rodiny dary, ako je to v Kamerune zvykom, hoci švagriná ju nemala veľmi rada, nebola spokojná s tým, že si ju brat vybral za manželku, bývali sami, bez manželovej rodiny, takže s tým nemala žiaden problém. Hoci mali tradičný sobáš, nebol to nútený sobáš. Po vydaji sa venovala bežným domácim prácam a tiež pracovala (predávala na trhu kozmetiku, bižutériu, robila manikúru). Na otázku, či v Kamerune mala ako žena nejaké problémy (kvôli tomu, že je žena) odpovedala, že žiadne takéto problémy nemala. Vzhľadom na rozporné informácie, ktoré žalobkyňa uvádzala či už na migračnom úrade, krajskom súde alebo v podanom opravnom prostriedku, bola žalobkyňa počas pohovoru opäť dopytovaná na udalosti, ktoré mali predchádzať jej odchodu z krajiny pôvodu. Ako počas doplňujúceho pohovoru uviedla, raz v januári 2004 odišiel jej manžel do práce a viac sa nevrátil. Žalobkyňa si to vysvetlila tak, že ju jednoducho opustil v čase, keď bola tehotná a potrebovala jeho pomoc a oporu. Preto sa dodnes na neho hnevá. Manželovo zmiznutie mal ich rodinný známy, právnik Erik, nahlásiť na polícii, ktorá sa ho snažila nájsť, ale bezvýsledne. Nevie, či je živý alebo nie. Nikdy nedostala žiaden dokument, ktorý by potvrdzoval, že manžel je mŕtvy. Hoci počas vstupného pohovoru uviedla, že manžel je mŕtvy, v skutočnosti to myslela tak, že ju manžel opustil, a teda pre ňu je mŕtvy. Keď bola v roku 2004 asi v 6. mesiaci tehotenstva, prišli do jej domu neznámi muži. Žalobkyňa uviedla, že nevie presne opísať čo sa dialo, pretože bola v strese. Vie len toľko, že neznámi muži v jej dome niečo hľadali, niečo od nej chceli, aby im dala nejaké manželove dokumenty. Keďže nechápala, čo od nej chcú, tak im nič nemohla dať a neznámi muži odišli preč. Druhýkrát prišli neznámi muži do jej domu po takmer 10 rokoch, 26.9.2013 (počas vstupného pohovoru omylom uviedla, že to bolo 26.10.2013). Vtedy boli doma jej dve deti, dvojičky, a M. W.. Žalobkyňa bola v tom čase na trhu, kde pracovala. Potom, čo muži z domu odišli, prišla sestra W. za ňou na trh a povedala jej, že neznámi muži, oblečení v civile, hľadali nejaké knihy. Zároveň jej od neznámych mužov priniesla na papieri napísaný odkaz. Bolo tam napísané niečo v tom zmysle, že má vydať nejaké dokumenty. Žalobkyňa opäť vôbec nechápala, komu a čo má vydať. Preto znova išla za právnikom Erikom a povedala mu, čo sa stalo. Vtedy jej právnik prvýkrát povedal, že jej manžel je členom hnutia SCNC, o čom dovtedy vôbec netušila. Nevedela ani to, čo „SCNC“ znamená. O sebe uviedla, že v krajine nebola politicky aktívna a o politiku sa vôbec nezaujímala. Vie iba toľko, že v Kamerune je prezident vo funkcii už vyše 30 rokov, a že nie všetci obyvatelia sú s ním spokojní, ale netuší, s čím konkrétne. Napriek tomu, že sa jej v krajine pôvodu nič nestalo, právnik jej odporučil, aby Kamerun opustila. Po približne mesiaci sa dopravila až na územie Slovenskej republiky, kde požiadala o azyl. Počas pobytu na území Slovenskej republiky jej podarilo telefonicky skontaktovať s právnikom Erikom, ktorého požiadala, aby jej na územie Slovenskej republiky zaslal nejaké dokumenty, ktorými by vedela preukázať, že je vydatá a nejaké dokumenty o jej manželovi. Na to jej právnik začiatkom roku 2014 z Kamerunu zaslal na e-mail do Pobytového tábora nasledujúce dokumenty: rodný list žalobkyne, potvrdenie darov za sobáš, potvrdenie politických problémov jej manžela, potvrdenie zlej situácie žalobkyne, ktorá súvisí s jej politickými problémami a znenie zákona o sobášoch. Fotokópie dokumentov videla, ale nečítala ich. Na otázku, od koho mal právnik Erik informácie, ktoré uviedol v dokumentoch, najmä v potvrdení politických problémov jej manžela a potvrdenie zlej situácie žalobkyne povedala, že to nevie. Erik bol právnikom jej manžela, oni boli v kontakte. Žalobkyňa ho iba telefonicky požiadala, aby jej na územie Slovenskej republiky zaslal nejaké dokumenty, ktoré by mohla predložiť migračnému úradu. Predloženou fotokópiou sobášnych darov chcela žalobkyňa preukázať, že je skutočne vydatá. Dôvod, prečo právnik poslal aj fotokópiu znenia zákona o sobášoch, nevedela. Ako niekoľkokrát uviedla, mala síce tradičný sobáš, ale nie nútený. V závere doplňujúceho pohovoru uviedla, že Erik jej telefonicky oznámil, že jej deti, dvojičky, sú v poriadku, stará sa o nich švagriná. Sestra W. je už dosť veľká a myslí si, že je tiež v poriadku. Ďalej sa žalovaný zaoberal vyhodnotením predložených listinných dôkazov po formálnej a obsahovej stránke z hľadiska pravosti a hodnovernosti, k čomu ho krajský súd v ďalšom konaní zaviazal. Ako už bolo spomenuté, žalobkyňa sa po vstupnom pohovore telefonicky spojila s manželovým právnikom Erikom a požiadala ho, aby jej na územie Slovenskej republiky zaslal dokument, ktorý by potvrdil, že je skutočne vydatá. Okrem toho ho požiadala o nejaké dokumenty k manželovi. Následne jej začiatkom roku 2004 právnik e-mailom zaslal dokumenty, ako sú uvedené vyššie. Dodatočne jej prostredníctvom e-mailu na územie Slovenskej republiky zaslal scan identifikačnej karty. Žalobkyňa bola počas doplňujúceho pohovoru vyzvaná na predloženie originálu identifikačnej karty, prípadne cestovného pasu, k čomu jej bola určená 30 dňová lehota. V súvislosti s predloženými dokumentmi žalovaný konštatoval, že všetky boli skenované a e-mailom zaslané na územie Slovenskej republiky. Ako z relevantných informácií o Kamerune vyplynulo, v krajine je veľmi rozšírené falšovanie nielen identifikačných kariet, ale aj iné doklady a listiny je možné v Kamerune získať podvodným spôsobom. Tento problém je v krajine veľmi rozšírený. Tak napríklad množstvo nezamestnaných mladých ľudí v Kamerune použilo vyrobenú totožnosť a podnikateľské autorizačné dokumenty, aby si mohli zriadiť on- line falošné obchodné ponuky. Taktiež je v krajine známy tzv. prosperujúci priemysel pre výrobu rodných listov, ktoré boli potrebné na registráciu detí do školy alebo na získanie národného preukazu totožnosti. V auguste 2013 urobilo kamerunské ministerstvo dopravy rázne opatrenia s falošnými vodičskými preukazmi. Dokonca boli v Kamerune známe prípady podvodných policajných predvolaní. Z informácií teda vyplynulo, že falšovanie rôznych dokumentov, či dokladov, bolo a je v Kamerune veľmi rozšírený problém. Žalovaný sa v prípadoch žiadateľov o azyl z Kamerunu opakovane stretáva s takýmto druhom dôkazov, konkrétne predkladaním listov od rôznych kamerunských právnikov, v ktorých boli informácie v rozpore s informáciami, ktoré poskytli žiadatelia počas pohovorov na migračnom úrade. Keďže v prípade žalobkyne sa nejednalo o originály dokumentov, žalovaný po zohľadnení relevantných informácií o probléme s poskytovaním rôznych falošných dokladov a iných listín v Kamerune, o to viac avšak nielen preto, ich vyhodnotil ako také, ktoré majú len veľmi nízku dôkazovú hodnotu, preto je ich vypovedacia schopnosť sporná a pravosť, čo sa týka formálnej stránky otázna. Napriek tomu, že sa nejednalo o originály dokumentov, žalovaný sa doplňujúcim pohovorom so žalobkyňou snažil o ozrejmenie skutočností, ktoré sú v predložených dokumentoch uvedené, aby bolo možné tieto vyhodnotiť aj po obsahovej stránke z hľadiska hodnovernosti, pričom dospel k nasledujúcim záverom. Čo sa týka predloženého rodného listu treba uviesť, že osobné údaje v ňom uvedené, korešpondujú s tými, ktoré žalobkyňa o sebe sama poskytla, pod ktorými bola pre potreby azylového konania ustálená jej identita. Zároveň tieto údaje boli v zhode s údajmi, na skenovanej a e-mailom zaslanej identifikačnej karte. K predloženému zoznamu sobášnych darov žalobkyňa uviedla, že manželova rodina tieto skutočne darovala jej rodine, ako to býva v Kamerune zvykom. Týmto dokumentom chcela migračnému úradu dokázať, že je skutočne vydatá. Dôvod prečo jej právnik zaslal aj znenie zákona o sobášoch nepozná. Počas manželstva bola šťastná, hoci mala tradičný sobáš, nebol to nútený sobáš. Čo sa týka potvrdenia politických aktivít a problémov jej manžela, v ňom právnik Fosac Foteck Erik, advokát a právnik Najvyššieho súdu Kamerunu a Právnickej kancelárie Orlie krídla okrem iného vyhlásil, že manžel žalobkyne M. I. bol známy politický aktivista, ktorý pod pseudonymom Njiengwe Samson napísal knihu „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“, ktorá kritizovala kamerunskú vládu, hovorila o zadržiavaní, mučení a lynčovaní. Keď sa v čase prezidentských volieb v roku 2004 začali šíriť správy o zadržiavaní politických aktivistov, manžel žalobkyne si zaobstaral falošný portugalský pas s cieľom opustiť Kamerun. Pretože jeho fotografie boli zverejnené na letiskách, rozhodol sa opustiť krajinu iným spôsobom. Pri pokuse o nástup na palubu lode bol zatknutý, a bez stopy unesený bezpečnostnými jednotkami na neznáme miesto. Keďže ho nikto viac ako 7 rokov nevidel, ani o ňom nepočul, je podľa, zákona o evidencii považovaný za mŕtveho. Ďalej právnik v liste uviedol, že kniha, ktorú manžel žalobkyne napísal bola vydaná a bola známa. Napriek tomu sa žalovanému z verejne dostupných zdrojov nepodarilo získať ani zmienku o tejto knihe, nech by bol autorom ktokoľvek. Dôkaz o existencii knihy nepredložila ani žalobkyňa, ani jej právna zástupkyňa. Za podstatne rozdielne informácie, ako ich uviedol právnik Erik v liste a tými, ktoré uviedla žalobkyňa, považuje žalovaný rozpory, týkajúce sa údajného zmiznutia jej manžela. Ako žalobkyňa v doplňujúcom pohovore vysvetlila, nepovažuje manžela za skutočne mŕtveho. Dokonca ani nespomenula nič také, že jej manžel bol pri pokuse o útek z krajiny zatknutý a držaný na neznámom mieste, ako to právnik Erik v dokumente napísal. Je presvedčená, že ju opustil v čase, kedy bola tehotná, za čo sa na neho stále hnevá. Keby bol mŕtvy, resp. podľa zákona by bol považovaný za mŕtveho, tak by o tom vedela. Ona však uviedla, že nikdy nedostala žiadnu písomnú informáciu o tom, že je mŕtvy, resp. že sa považuje za mŕtveho, a to aj napriek jej ďalšiemu tvrdeniu, že v roku 2004 mal manželovo zmiznutie právnik Erik nahlásiť na polícii. V skutočnosti by bolo nelogické, aby právnik ohlásil manželovo zmiznutie, keď v liste uviedol, že jej manžel, ako aktívny člen protivládneho hnutia SCNC, autor známej knihy, bol kamerunskými bezpečnostnými jednotkami zatknutý a bez stopy unesený. Vzhľadom na tieto podstatné rozpory, vyhodnotil žalovaný dokument po obsahovej stránke za nedôveryhodný. Ako je už vyššie uvedené, žalovaný sa v minulosti stretol s podobnými potvrdeniami, napísanými údajnými právnikmi Najvyššieho súdu Kamerunu, ktoré sa obsahovo líšili od informácií, ktoré žalovanému poskytli samotní žiadatelia o azyl. Aj tieto boli vyhodnotené ako nedôveryhodné a na územie Slovenskej republiky žiadateľom zasielané v snahe zvýšiť ich šancu na pozitívne posúdenie žiadosti o azyl. Nakoniec sa žalovaný zaoberal potvrdením zlej situácie žalobkyne, ktorá súvisí s jej politickými problémami, ktoré tiež napísal a prostredníctvom e- mailu zaslal právnik Fosac Foteck Erik. V potvrdení je okrem iného uvedené, že manžel žalobkyne bol politický aktivista, ktorý napísal knihu, kritizujúcu vládny režim v Kamerune. Ako náhle bola kniha vydaná, vyvolala napätie vo vládnych kruhoch a začalo sa stíhanie jej manžela aj samotnej žalobkyne. Keďže sa potom jej manžel v roku 2004 začal skrývať, prišla skupina policajtov do domu žalobkyne a požadovali od nej kópie knihy „Dark clouds, Iightening and sunshine for Cameroon“. Niekoľko hodín bola držaná bezpečnostnými jednotkami v domácom väznení v neznesiteľných podmienkach a zastrašovali ju, že pokiaľ nebude spolupracovať, bude aj ona trestne stíhaná. Výsledkom tejto traumy, ktorú prežila, bola skutočnosť, že sa žalobkyňa ukryla, pričom miesto úkrytu poznala iba jej sestra W. a právnik Erik. Napriek zastrašovaniu však neprestala podporovať svojho manžela v politických aktivitách a tiež si chcela byť istá, že predaj knihy naďalej pokračuje. Počas doby, čo sa žalobkyňa skrývala bolo proti nej vydané trestné stíhanie, ktoré bolo v septembri 2013 doručené jej mladšej sestre. Preto právnik zariadil, aby sa dostala na loď, ktorou sa jej podarilo Kamerun opustiť. Preto sa modlí, aby jej bol udelený pobyt na území Slovenskej republiky. Podobne, ako pri predchádzajúcom dokumente, žalovaný zdôrazňuje, že aj v tomto sú mnohé, podstatné informácie v rozpore s informáciami, ktoré počas pohovorov poskytla žalovanému samotná žalobkyňa. Žalobkyňa, ktorá udalosť v roku 2004 mala zažiť, ju opísala podstatne odlišne, ako právnik, ktorý v tom čase v dome žalobkyne nebol. Žalobkyňa uviedla iba toľko, že do domu prišli neznámy muži v civile a niečo hľadali. Nevedela a nechápala čo hľadajú. Keď nenašli to, čo hľadali, odišli preč. Po udalosti z roku 2004 sa však vôbec nezačala skrývať, ako to v liste uviedol právnik Erik, ale žila normálnym životom, porodila dvojičky a chodila na trhovisko pracovať. Zároveň z jej výpovedí vyplynulo, že manžela nemohla v politických aktivitách podporovať, pretože ako uviedla, ani netušila, že je členom SCNC. Túto skutočnosť sa mala dozvedieť od právnika Erika až v septembri 2013, približne mesiac od jej odchodu z Kamerunu. A ako ďalej uviedla, nevedela, že jej manžel napísal knihu, kritizujúcu vládny režim. Z toho dôvodu tvrdenie právnika, že žalobkyni záležalo na tom, aby kniha sa naďalej predávala, je tiež klamlivé. O politiku sa vôbec nezaujímala, ani nevedela, čo to znamená „SCNC“. V skutočnosti sa na manžela hnevala a dodnes sa hnevá, že ju opustil v čase, keď bola tehotná, pretože ho vtedy ako oporu najviac potrebovala. Preto uviedla, že pre ňu je mŕtvy. V neposlednom rade žalobkyňa neuviedla ani to, že jej sestra prevzala oznam o trestnom stíhaní. Podľa jej výpovede, bol to kúsok papiera, na ktorom bolo napísané, čo od nej neznámi muži chcú, čomu však nerozumela. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný vyhodnotil aj tento dokument, napísaný právnikom Erikom, za nedôveryhodný a rozpory medzi informáciami v liste a výpoveďami žalobkyne za podstatné. K námietkam v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu žalovaného zo 17.12.2013 žalovaný dal do pozornosti nasledovné skutočnosti. Opravný prostriedok bol podpísaný samotnou žalobkyňou. V jeho úvode vyjadrila nesúhlas s tvrdením žalovaného, že nesplnila podmienky pre udelenie azylu, ani poskytnutia doplnkovej ochrany, avšak bez ďalšieho odôvodnenia, prečo s tým nesúhlasí. Ďalej nasledovali informácie, ktoré vôbec alebo z časti nekorešpondovali s informáciami, ktoré sama na migračnom úrade uviedla. Nesúhlasila s tým, že bola vyhodnotená ako nedôveryhodná osoba, pretože pohovor s ňou bol vykonaný v anglickom jazyku, nie v úradnom jazyku Kamerunu, teda v jazyku francúzskom. Preto, aj keď tlmočníčke anglického jazyka rozumela, odpovedala jej stručne tak, ako sa vedela v jazyku anglickom vyjadriť. K tomuto žalovaný poznamenáva, že žalobkyňa pochádza z anglofónnej časti Kamerunu, že hnutie SCNC je hnutie za práva anglofónnych Kamerunčanov, preto bolo logické, že lepšie ovláda anglický jazyk, aj keď čítanie a písanie jej robí problém, keďže kvôli nedostatku financií nechodila dlho do školy. S pohovorom v anglickom jazyku súhlasila a počas pohovoru sa nevyskytli žiadne problémy s dorozumením sa. Na základe námietky v opravnom prostriedku bol na pojednávanie na krajskom súde pribratý tlmočník francúzskeho jazyka. Žalobkyňa však francúzskemu jazyku dobre nerozumela, preto bol v priebehu pojednávania ad hoc pribratý tlmočník anglického jazyka. A ako počas pojednávania na súde uviedla, nebola si vedomá námietky v opravnom prostriedku voči pohovoru v anglickom jazyku. Aj doplňujúci pohovor u žalovaného bol vedený na základe jej súhlasu v anglickom jazyku, pretože francúzsky jazyk ovláda veľmi málo. K tomu, že od odchodu z krajiny nie je v kontakte ani so sestrou, ani s deťmi, čo jej nepridáva na psychickej pohode, možno uviesť toľko, že počas doplňujúceho pohovoru uviedla, že od právnika Erika vie, že všetci sú v poriadku, o deti sa stará jej švagriná a sestra je už dosť veľká a žije s kamarátkou. V závere opravného prostriedku namietala, že sa žalovaný nezaoberal postavením žien v Kamerune, aktuálnou bezpečnostnou situáciu v Kamerune, nezvážil dodržiavanie ľudských práv, vymožiteľnosť práva, či efektívnosť súdnej prípadne policajnej ochrany. Počas pohovorov však žalobkyňa neuviedla nič také, čo by viedlo žalovaného k úvahám o jej zlom (možno diskriminačnom) postavení ako ženy v kamerunskej spoločnosti. Neuviedla žiadne skutočnosti, ktorými by boli v Kamerune porušované jej ľudské práva, ani neuviedla žiadne problémy s kamerunskými štátnymi orgánmi (či už políciou, súdnictvom, prípadne iné), Keďže žalobkyňa nič také neuviedla, žalovaný sa týmito namietanými skutočnosťami nezaoberal. V tejto súvislosti bolo poukázané na to, že povinnosť zistiť skutočný stav veci má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobkyňa ako žiadateľka o azyl v priebehu správneho konania uviedla. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva povinnosť, aby žalovaný sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žalobkyňou neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia. K námietke, že sa žalovaný nezaoberal aktuálnou bezpečnostnou situáciu v Kamerune žalovaný poznamenáva, že v rozhodnutí z 29.11.2013, ktorým bola žiadosť žalobkyne o azyl zamietnutá ako zjavne neopodstatnená, bola táto posudzovaná, preto túto námietku považoval za neopodstatnenú. Z podaného opravného prostriedku bolo zrejmé, že informácie v ňom nekorešpondujú s tými, ktoré žalobkyňa uviedla počas jednotlivých pohovorov pred žalobcom, a že s opravným prostriedkom žalobkyňa zrejme nebola oboznámená v jazyku ktorému rozumie pred tým, ako ho na znak súhlasu s jeho obsahom podpísala. Žalovaný vyhodnotil všetok predložený dôkazový materiál, po formálnej aj obsahovej stránke, zaoberal sa námietkami v opravnom prostriedku, ktorý žalobkyňa podpísala, vykonal s ňou doplňujúci pohovor a k prípadu zabezpečil ďalšie informácie ku krajine pôvodu. Rozhodnutím číslo ČAS: MU-490-41/PO- Ž-2013 z 27.10.2014 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle žalobkyni neudelil azyl. Súčasne jej podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom číslo 5Saz/51/2014-46 z 10.2.2015 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň zaviazal žalovaného úlohami, ktoré bude potrebné v ďalšom konaní vykonať. Dôkazové bremeno v konaní síce spočíva na žiadateľovi, ktorý ak chce využiť ochranu cudzieho štátu, musí dôveryhodne preukázať, že mal v krajine pôvodu problémy vyplývajúce zo Ženevskej konvencie, no správny orgán nesie zodpovednosť za náležité zistenie skutočností, individuálne viazaných na osobu žiadateľa v zmysle § 19a zákona o azyle, a to aj o krajine pôvodu. Povinnosťou žalovaného bolo preto vyzvať žalobkyňu, resp. jej právnu zástupkyňu na predloženie originálov dokumentov, hodnotených v kópiách, a v prípade ich predloženia, opätovne k nim vypočuť žalobkyňu. Ďalšou povinnosťou žalovaného bolo zadovážiť čo najpodrobnejšie a predovšetkým aktuálne informácie k času rozhodnutia k problému, ako sa zaobchádza s neúspešnými žiadateľmi o azyl po ich návrate do Kamerunu, aktuálne správy o bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu, aj so zameraním na oblasť, v ktorej žila a tiež aktuálne informácie o rodinných príslušníkov členov strany SCNC. Po splnení úloh mal migračný úrad opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobkyne o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany. Z uvedených dôvodov žalovaný vyzval právnu zástupkyňu žalobkyne na predloženie originálov všetkých listinných dôkazov, ktoré v kópiách žalobkyňa počas konania predložila. Právna zástupkyňa následne zaslala na migračný úrad listovú zásielku od právnika Erika, ktorá obsahovala originály dvoch listov, fotokópiu vybranej časti znenia zákona o nútených sobášoch a fotokópiu vybranej časti zákona o evidencii. Následne bol 21.5.2015 so žalobkyňou vykonaný ďalší doplňujúci pohovor. Žalobkyňa vedela o tom, že uvedené písomnosti zaslala jej právna zástupkyňa na žalovanému, odmietla sa však k nim viac vyjadrovať. Ako uviedla, k písomnostiam, najmä k ich obsahu, sa vyjadrila už v predchádzajúcom pohovore a nemala nič, čo by k tomu mohla ešte povedať. Ďalšie informácie, ktoré počas tohto pohovoru poskytla, boli opäť v rozpore s niektorými predchádzajúcimi informáciami, ktoré uviedla či už pred žalovaným alebo počas pojednávania na súde, alebo v podanom opravnom prostriedku zo 14.11.2014 proti rozhodnutiu žalovaného číslo ČAS: MU-490-41/PO-Ž-2013 z 27.10.2014, ktoré žalobkyňa opäť podpísala. Počas predchádzajúceho pohovoru tvrdila, že o manželovej politickej činnosti až do dňa jej odchodu z krajiny pôvodu (september 2013) ani netušila. Nevedela nič o knihe, ktorú mal jej manžel napísať, a ktorá mala kritizovať politickú situáciu v Kamerune. Avšak na súdnom pojednávaní uviedla, že knihu, na ktorej mal jej manžel pracovať, rozdistribuovali „chlapci“ politickým osobnostiam, čiže o manželovej politickej aktivite aj o knihe mala vedieť. A počas doplňujúceho pohovoru (21.5.2015) najprv uviedla, že hoci ona sa o politiku nezaujímala, sama žiadnu politickú aktivitu nevykonávala, manžela v politickej aktivite podporovala, a to tak, že knihu, ktorú mal napísať dala manželovým spolupracovníkom. Zároveň v tom istom pohovore najprv uviedla, že o manželovej politickej činnosti sa dozvedela až v deň jej odchodu z Kamerunu od právnika Erika. Potom, v rámci toho istého pohovoru uviedla, že o jeho politickej činnosti vedela už dlhšie a priamo od manžela, a že doteraz sa to bála povedať. Nakoniec, na porovnanie, v opravnom prostriedku uviedla, že nevie, prečo právnik Erik v liste uviedol, že manžela podporovala v politických aktivitách. Ona sa iba modlila za neho, preto to vyzeralo, že ho podporuje, ale neuviedla, že by pomáhala s distribúciou manželovej knihy. Žalobkyňa počas tohto pohovoru na niektoré otázky nechcela odpovedať, resp. ako je z vyššie uvedeného zrejmé, niektoré odpovede na zásadné otázky boli opäť iné, ako dovtedy uvádzala. A to aj napriek tomu, že pred každým pohovorom bola upozornená, že je povinná vypovedať pravdivo a uviesť všetky skutočnosti, ktoré súvisia s dôvodmi jej žiadosti o azyl. Na začiatku každého pohovoru uviedla, že sa cíti dobre, že nemá žiadne zdravotné problémy. Počas tohto pohovoru spomenula iba problém s okom (dostala nejaké lieky a zlepšilo sa to). Inak bola po psychickej aj fyzickej stráne zjavne v poriadku. Nič nenasvedčovalo tomu, že by mala strach, ktorý by jej bránil pravdivo a úplne vypovedať. Ako sama uviedla, bola veľmi rada, že má ďalšie pohovory. Na území Slovenskej republiky má aj prácu a je šťastná. S priebehom pohovoru súhlasil aj prítomný, splnomocnený právny zástupca. Rozdielne informácie, ktoré žalobkyňa napriek upozorneniam opakovane poskytovala (na migračnom úrade, v opravných prostriedkoch, na súdnych pojednávaniach, informácie uvedené v listoch od právnika Erika) nepovažoval žalovaný ako „malé nezrovnalosti“, ale ako podstatné. Z dôvodu uvedených skutočností dospel žalovaný k záveru, že k udalostiam, ktoré žiadateľka uviedla ako dôvody žiadosti o azyl, v jej prípade nedošlo. Listy od právnika Erika boli už skôr vyhodnotené nielen po formálnej stránke, ale aj po obsahovej, a to aj napriek tomu, že to boli iba kópie. Vzhľadom na závažné rozdiely medzi informáciami, ktoré poskytovala žalobkyňa a informáciami v listoch od právnika Erika ich naďalej žalovaný považoval za nedôveryhodné. Okrem toho, aj z ďalších relevantných informácií o Kamerune vyplynulo, že v tejto krajine sa bežne „vyrábajú“ a následne poskytujú rôzne falošné doklady, rodné listy, rôzne dokumenty s nepravdivým obsahom, dokonca falošné predvolania na rôzne účely, ktoré sú po formálnej stránke často zhodné so skutočnými, s jediným rozdielom, že nie sú zaregistrované na policajnej stanici alebo službe, ktorá ich mala vydať. Nakoniec bolo opäť poukázané na rozdielne informácie, ktoré žalobkyňa poskytovala nielen počas pohovorov pred žalovaným, ale aj na pojednávaniach na súdoch, či podaných opravných prostriedkoch, hoci uviedla, že je boli pred podpísaním pretlmočené do anglického jazyka, ktorému dostatočne rozumie. Na základe uvedených skutočností žalovaný vyhodnotil vyjadrenia žalobkyne, aj predložené listinné dôkazy do konania za nedôveryhodné, účelovo predkladané, s cieľom dosiahnutia pozitívneho posúdenie jej žiadosti o azyl. Počas konania žalobkyňa predložila žalovanému aj doklad totožnosti, národnú identifikačnú kartu Kamerunu, ktorú jej mal na územie SR zaslať právnik Erik. Odborno-technickým skúmaním bolo zistené, že sa jedná o pravú národnú identifikačnú kartu Kamerunu. Žalovaný tým považuje totožnosť žalobkyne, ako je uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia, za preukázanú. Žalovaný sa predmetnou žiadosťou o azyl opäť podrobne zaoberal. Vyžiadal od žalobkyne, resp. jej právnej zástupkyni originály dokumentov, žalobkyňu k nim vypočul a zadovážil čo možno najpodrobnejšie a predovšetkým aktuálne informácie k času rozhodnutia k problému, aktuálne správy o bezpečnostnej situácii v krajine pôvodu, aj so zameraním na oblasť, v ktorej žalobkyňa žila, aktuálne informácie o rodinných príslušníkov členov strany SCNC, ako aj k otázke ako sa zaobchádza s neúspešnými žiadateľmi o azyl po ich návrate do Kamerunu. Po zohľadnení všetkých dôležitých skutočností, týkajúcich sa krajiny pôvodu žalobkyne v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany a skutočností, o ktorých žalobkyňa vypovedala, žalovaný rozhodnutím číslo ČAS: MU-490-84/PO-Ž-2013 zo 14.9.2015 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle menovanej neudelil azyl. Súčasne jej podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle neposkytol doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu podalo Centrum právnej pomoci v Košiciach („ďalej len Centrum) opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „KS“), ktorý rozsudkom číslo 9Saz/25/2015-51 z 18.2.2016 rozhodnutie migračného úradu potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu podalo Centrum právnej pomoci opravný prostriedok na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý rozsudkom 10Sža/9/2016 z 25.5.2016 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie migračného úradu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako je v rozsudku najvyššieho súdu uvedené, vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl, ako aj jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Podľa najvyššieho súdu sa žiadateľka počas celého konania držala jednej dejovej línie výpovede a drobné nezrovnalosti, resp. rozpory, ktoré vyšli najavo, žiadateľka dodatočne vysvetlila, a preto najvyšší súd jej výpoveď považuje za konzistentnú, bez vnútorných rozporov a teda dôveryhodnú. V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na skoršiu judikatúru sp. zn. 1Sža/4/2012 z 28.2.2012, kde je okrem iného uvedené, že posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah správneho orgánu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach. Nezrovnalosti vo výpovediach žiadateľky ako uvedenie nesprávneho roku jej narodenia, jej nevedomosť, resp. vedomosť o príslušnosti jej manžela k hnutiu SCNC, jej odlišné informácie ohľadom toho, či jej manžel je nažive alebo je mŕtvy a kedy prišli neznámy muži do jej domu, sú podľa názoru najvyššieho súdu nepatrné a žiadateľka ich dostatočným a hodnoverným spôsobom objasnila. K existencii knihy „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“ a k jej autorovi najvyšší súd uviedol, že napriek tomu, že sa nepodarila preukázať existencia tejto knihy, ešte neznamená, že kniha neexistuje. Preto nebolo možné bez pochybností vyvodiť záver, že žiadateľke v krajine pôvodu nehrozí prenasledovanie z dôvodu politických aktivít jej manžela, ktorý by mal byť autorom spomínanej knihy. Taktiež najvyšší súd má zato, že pokiaľ sa nepreukázalo zlé zaobchádzanie s navrátilcami do Kamerunu, to neznamená, že k takémuto zaobchádzaniu nedochádza. Z uvedených dôvodov má správny orgán v ďalšom konaní zistené skutočnosti posúdiť jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, doplniť, ak je to možné, o ďalšie dokazovanie týkajúce sa knihy „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“ a bezpečnostnej situácie v Juhozápadnej provincii a v samotnom meste Tiko Town, urobiť úsudok o navrhovateľkinej výpovedi aj vo svetle nutnosti posudzovania jej dôveryhodnosti, ku ktorej už najvyšší súd zaujal stanovisko, a až na základe všetkých týchto zistení urobiť záver a rozhodnúť o predmetnej žiadosti o azyle. Ako už bolo uvedené, žiadateľkine výpovede sú podľa názoru najvyššieho súdu konzistentné, majú svoju dejovú líniu, ktorá v sebe nesie prvky subjektívneho pocitu prenasledovania, ktoré správny orgán nekonfrontoval s informáciami o krajine pôvodu, nakoľko ohľadom existencie knihy a jej autora vec nesprávne právne posúdil a zároveň aj v prípade zisťovania bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu správny orgán vec nesprávne právne posúdil, a tak nezistil skutkový stav v dostatočnej miere, aby si mohol urobiť úsudok ohľadom udelenia azylu prípadne doplnkovej ochrany. Žalovaný sa žiadosťou žalobkyne o azyl, v zmysle rozsudku najvyššieho súdu opäť dôkladne zaoberal. Do spisu zadovážil aktualizované, relevantné informácie týkajúce sa bezpečnostnej situácie v Juhozápadnej provincii Kamerunu a v samotnom meste Tiko Town, odkiaľ žalobkyňa pochádza, a kde sa až do odchodu z krajiny zdržiavala, informácie o rodinných príslušníkov členov strany SCNC a tiež informácie týkajúce sa návratov kamerunských občanov z krajín Európskej únie. Pretože sa v ďalšom konaní podarilo získať informácie aj ohľadom knihy s názvom „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“ a jej autora, ktoré sú iné, ako tie, ktoré poskytovala žalobkyňa počas pohovorov, aj rodinný priateľ, právnik Erik v listoch, bol so žalobkyňou 8.9.2016 vykonaný ďalší doplňujúci pohovor. Ako z predchádzajúcich pohovoroch so žalobkyňou vyplynulo, jej manžel M. I. zmizol v januári 2004, keď bola tehotná. Niekedy, ešte pred zmiznutím, jej mal zatelefonovať a povedať, aby knihu „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“, ktorú mal vydať pod pseudonymom Njiengwe Samson, dala jeho spolupracovníkom, čím v podstate manžela podporila v jeho činnosti. Žalovanému sa však podarilo zistiť, že kniha s názvom „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“ bola vydaná až niekedy v priebehu roku 2014. Teda v období, kedy jej manžel mal byť už desať rokov nezvestný, mŕtvy alebo ju iba opustil, a kedy sa žalobkyňa, už ako žiadateľka o azyl zdržiavala na území Slovenskej republiky (žalobkyňa 31.10.2013 požiadala o azyl na území Slovenskej republiky). A keďže kniha bola publikovaná až v roku 2014, nemohol ju manžel pred tým, ako zmizol (v januári 2004) požiadať, aby knihu dala jeho spolupracovníkom. A autorom knihy nie je manžel žalobkyne, pod pseudonymom Njiengwe Samson, ako to žalobkyňa, resp. právnik Erik uviedli, ale Ikome Ferdinand Nanje. To znamená, že v roku 2004, ani v roku 2013 nemohla mať v Kamerune problémy kvôli tejto knihe. Okrem toho žalobkyňa vo vstupnom pohovore 7.11.2013 neuviedla, že manžel vydal nejakú knihu, ani o tom hovoriť nemohla. Nie preto, lebo sa bála, ako to potom v ďalších pohovoroch tvrdila, ale preto, lebo v tej dobe kniha ešte nebola vydaná, resp. neboli verejne dostupné informácie o jej existencii. Knihu prvýkrát spomenul až právnik Erik v dokumentoch, ktoré napísal v roku 2014, teda až potom, kedy kniha skutočne bola vydaná, resp. až sa objavili informácie o takejto knihe. Po zaslaní týchto dokumentov na územie Slovenskej republiky (v priebehu roku 2014), začala aj žalobkyňa v doplňujúcich pohovoroch spomínať, že jej manžel napísal uvedenú knihu, ktorú mali neznámi muži u nej doma hľadať, a kvôli ktorej nakoniec Kamerun v septembri 2013 opustila. Na tieto zistenia migračného úradu žalobkyňa reagovala slovami, že nevie k tomu nič povedať. Nie je to kniha, ktorá by sa dala kúpiť v kníhkupectve a nevie, ako mohol správny orgán nájsť túto knihu, ktorá sa podľa nej nedá nájsť, lebo bola distribuovaná tajne (žalovaný v poznámke uvádza, že získal informácie o existencii knihy, nie samotnú knihu). Tieto jej slová však sú opäť v rozpore s informáciami, ktoré poskytol právnik Erik v dokumentoch, v ktorých ku knihe okrem iného uviedol, že kniha „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“, ktorú mal napísať manžel žalobkyne pod pseudonymom Njengwe Samson bola vydaná a bola známa. A ako ďalej v liste uviedol, ako náhle bola kniha vydaná, vyvolala napätie vo vládnych kruhoch a začalo sa stíhanie jej manžela aj samotnej žalobkyne. Keďže sa potom jej manžel v roku 2004 začal skrývať, prišla skupina policajtov do domu žalobkyne (pozn. prvý príchod mužov do domu žalobkyne v roku 2004) a požadovali od nej kópie knihy „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“. Počas konania žalovaný poukázal aj na ďalšie skutočnosti, ktoré sa mu následne podarilo zistiť. Ako žalobkyňa pred žalovaným uviedla, krajinu svojho pôvodu mala opustiť koncom septembra 2013, a do mesiaca, teda koncom októbra 2013 sa mala dopraviť až na územie Slovenskej republiky, kde požiadala o azyl. Avšak na fotografiách z jej facebookového profilu (Elizabeth Nana), zhotovených, nie pridaných, v januári 2012, je zachytená žalobkyňa v zimnom oblečení, pričom na niektorých produktoch v pozadí sú ukrajinské alebo ruské nápisy. Okrem toho jeden z fotoalbumov na jej profile má názov „Kyjev, Ukrajina“. Keďže podľa oblečenia bolo zrejmé, že fotografie nie sú z Kamerunu, ktorý sa nachádza v strednej Afrike, s rovníkovou klímou, bola žalobkyni položená otázka, kde sa v roku 2012 skutočne zdržiavala. Na to reagovala slovami, že nevie, čo na to povedať. V podstate na otázku neodpovedala a ďalej iba uviedla, že z Kamerunu odišla kvôli knihe, lebo sa bála. Na niektoré ďalšie skutočnosti, ako boli na jej facebookovom profile prezentované (napr. že W. nie je jej sestra, ale dcéra, meno jej sestry je prezentované ako starlic Mc Juler) reagovala slovami, že na facebook sa môže dať čokoľvek a môže byť aj viac profilov. To je síce možné, vo všeobecnosti však nie je ani štandardné ani bežné, aby sa sociálne siete využívali na zavádzanie, resp. zverejňovanie nepravdivých informácií, práve naopak, využívajú sa najmä na rýchle, aktuálne a jednoduché zverejňovanie pravdivých skutočností v živote jednotlivcov, prípadne skupín. V každom prípade však z fotografií z roku 2012 vyplynulo, že sa žalobkyňa minimálne od januára 2012 nachádzala mimo Kamerun, na čo reagovala slovami, že nevie čo na to odpovedať. Po vyhodnotení všetkých nových zistení a skutočností ako o nich žalobkyňa vypovedala žalovaný rozhodnutím číslo ČAS: MU-490-117/PO-Ž-2013 z 26.9.2016 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle žalobkyni neudelil azyl. Nakoľko v jej prípade bola odôvodnene vylúčená aj reálna hrozba vážneho bezprávia, v prípade návratu do Kamerunu, nebola jej podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle ani poskytnutá doplnková ochrana. Proti tomuto rozhodnutiu podalo Centrum opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave, ktorý rozsudkom číslo 8SaZ/1/2016-54 zo 7.2.2017 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako je rozsudku krajského súdu uvedené, v ďalšom konaní bude potrebné doplniť, ak je to možné ďalšie dokazovanie týkajúce sa knihy „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“, či je skutočným pôvodným autorom tejto knihy manžel žalobkyne, prípadne či manžel nespolupracoval s autorom knihy, či kniha nebola zverejnená už skôr ako v roku 2014 a či autor, ktorý mal knihu vydať, ako to žalovaný zistil, je skutočným autorom predmetnej knihy a ďalej ak je to možné, doplniť dokazovanie týkajúce sa politických aktivít manžela žalobkyne, ozrejmiť jeho aktívne členstvo v hnutí SCNC, jeho prenasledovanie ako aj doplniť informácie o bezpečnostnej situácii v Juhozápadnej provincii Kamerunu v samotnom meste Tiko Town, odkiaľ žalobkyňa pochádza. Preveriť skutočný dôvod žiadosti o azyl a tiež, pokiaľ to bude možné, reálny pobyt žalobkyne v rokoch 2012, 2013 ako aj urobiť úsudok o jej výpovedi aj vo svetle nutnosti jej dôveryhodnosti, ku ktorej už najvyšší súd zaujal stanovisko. Až na základe týchto zistení urobiť záver a rozhodnúť o jej žiadosti o udelenie azylu, resp. doplnkovej ochrany. Z dôvodu uvedených skutočností žalovaný vykonal 22.6.2017 ďalší doplňujúci pohovor, počas ktorého boli žalobkyni kladené otázky tak, aby bolo možné získať ďalšie informácie ohľadom predmetnej knihy, informácie ohľadom politických aktivít jej manžela, preveriť dôvod o azyl, ako ja informácie, kde sa žalobkyňa v rokoch 2012, 2013 skutočne zdržiavala. Okrem toho boli vyžiadané a do spisu založené aktualizované, relevantné informácie, týkajúce sa Kamerunu. Žalobkyňa v ostatnom doplňujúcom pohovore opäť uviedla, že jediným autorom knihy „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“, ktorá kritizovala vládny režim v Kamerune bol jej manžel. Knihu dal manžel trom spolupracovníkom, aby ju tajne distribuovali. Neskôr aj žalobkyňa s dala niekoľko výtlačkov týmto spolupracovníkom. Na otázky, smerujúce k získaniu ďalších informácií ohľadom manželovho členstva v hnutí SCNC, resp. jeho politických aktivít žalobkyňa odpovedala, že si už nič nepamätá, aj napriek tomu, že takéto otázky jej boli v minulosti už položené a odpovedala na ne, aj keď rôzne. Ak dôvod žiadosti o azyl opäť uviedla to, že u nej doma hľadali policajti „tú knihu“ . Nakoniec k fotografiám z roku 2012, kde je žiadateľka v zimnom oblečení (pulóver, čižmy s kožušinou, dlhé nohavice, v pozadí kabát s kapucňou, listy 402-404 spisu) uviedla, že si pamätá tie fotografie, z ktorých je jasné, že bola niekde, kde bola zima. Trvá však na tom, že to bolo v Kamerune, kde od júla do októbra býva tiež zima a vo fotoaparáte mohol byť nastavený zlý dátum. Okrem toho uviedla, že v Rusku ani na Ukrajine nebola napriek tomu, že na produktoch v pozadí týchto fotografií (listy 402-405 spisu) sú ruské, resp. ukrajinské nápisy a na svojom facebookovom profile mala založený fotoalbum s názvom „Kyjev, Ukrajina“ (list 409 spisu). Žalovaný poukázal na rozsudok najvyššieho súdu z 13.1.2015 sp. zn. 1Sža/48/2014, ktorý sa zaoberá špecifikami o udelenie azylu. Najvyšší súd v rozsudku číslo 10Sža/9/2016 z 25.5.2016, ktorým vtedy rozhodnutie žalovaného v predmetnej veci zrušil síce uviedol, že žalobkyňa počas celého konania sa držala jednej dejovej línie výpovede a drobné nezrovnalosti, resp. rozpory, ktoré vyšli najavo dostatočne vysvetlila, žalovaný dovtedy nedisponoval informáciami, ktoré sa následne podarilo získať. Ako bolo uvedené v predchádzajúcom rozhodnutí žalovaného, z verejne dostupných zdrojov sa podarilo získať informáciu o tom, že autorom knihy „Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon“nie je manžel žalobkyne pod pseudonymom Njiengwe Samson, ako to žalobkyňa, resp. právnik Erik uviedli, ale Ikome Ferdinand Nanje a kniha bola publikovaná až v roku 2014, kedy sa žalobkyňa ako žiadateľka o azyl zdržiavala už na území Slovenskej republiky. Knihu ďalej publikoval Philip Wotany Etoma a distribuoval Ehabe Nzang Venantius. Tieto informácie sú síce z platformy YouTube, avšak ďalej Francis Ekong Nzante, ktorý je zamestnaný v Eden News, na svojom blogu Web News vo svojom článku píše, že Nkongho Felix Agbor, zakladateľ a výkonný riaditeľ Centra pre ľudské práva a demokraciu v Afrike, zároveň právnik obhajujúci ľudské práva, bývalý právnik Misie OSN v Afganistane a právnik Najvyššieho súdu Kamerunu odsúdil vyhrážky proti tým, ktorí participovali na uvedenej knihe. Kým autora knihy Ikome Ferdinand Nanje a vydavateľa Philip Wotany Etoma nie je možné v súčasnej dobe nikde nájsť, pretože utiekli na neznáme miesto, ďalší spolupracovníci F. Y. F. S. I. sú v súčasnej dobe vo väzbe. Hoci sa v ďalšom konaní nepodarilo nájsť žiadne ďalšie informácie k predmetnej knihe, v ostatných informáciách o Kamerune z 18.7.2017 je správa generálneho tajomníka Bezpečnostnej rady OSN o situácii v Centrálnej Afrike, kde je zmienka o už spomínanom Nkongho Felix Agbor, ktorý je okrem iného aj vedúcim Konzorcia anglofónnej občianskej spoločnosti CACSC, ktorý bol 17.1.2017 ako anglofónny aktivista zatknutý spolu s ďalšími, počas prebiehajúcich štrajkov na začiatku roka 2017. Taktiež je možné z mnohých ďalších, verejne dostupných internetových stránok získať informácie o spomínanom Nkongho Felix Agbor, ktorý kritizoval prenasledovanie autora predmetnej knihy a spolupracovníkov, kde je okrem iného opäť spomenuté, že pracoval aj ako právnik Misie OSN v Afganistane. V každom prípade sa nenašla žiadna zmienka o manželovi žalobkyne ako o možnom (jedinom) autorovi spomínanej knihy, ani ako o politickom aktivistovi (k čomu sa žalobkyňa vyjadrila tak, že si už nič nepamätá). Taktiež nesúhlasia mená spolupracovníkov, ako ich žalobkyňa uviedla, ktorí mali knihu distribuovať. Žalobkyňa ich v ostatnom pohovore uviedla ako Peter, Paul a John. Podľa zistenia žalovaného na knihe spolupracovali Philip Wotany Etoma, Ehabe Nzang Venantius, Akime Lovet a Ehabe Nzang. Na základe uvedených zistení má žalovaný za to, že bolo dostatočným spôsobom preukázané, že autorom knihy nie je manžel žalobkyne, že kniha bola publikovaná až v čase zadržiavania sa žalobkyne na území Slovenskej republiky, a preto kvôli knihe nemohla mať v Kamerune žiadne problémy. K dôveryhodnosti listinných dôkazov od právnika Erika, ktoré v minulosti žalobkyňa predložila a ktoré boli po formálne a obsahovej stránke už vyhodnotené žalovaný naďalej zastáva názor, že vzhľadom na podstatné rozdiely medzi informáciami poskytovanými žalobkyňou a informáciami v listoch od právnika Erika sú tieto dôkazy nedôveryhodné. Sama žalobkyňa v jednom z pohovorov uviedla, že počas pobytu v Pobytovom tábore sa telefonicky spojila s právnikom Erikom a požiadala ho, aby je na územie Slovenskej republiky zaslal nejaký dokument o tom, že je vydatá a nejaké dokumenty k manželovi. Listy od právnika Erika nikdy nečítala a ani nevie, od koho mal právnik Erik informácie, ktoré sú v listoch a na niektoré odlišnosti medzi jej výpoveďami a obsahmi listov reagovala, že nevie, prečo to tak právnik Erik napísal. Bol právnik jej manžela a oni dvaja bývali v kontakte. Okrem uvedeného aj z aktuálnych informácií o Kamerune vyplýva, že prakticky pre každý doklad a dokument sú k dispozícii profesionálne falzifikáty. Dokonca aj pri pravých dokumentoch nemožno predpokladať vecnú správnosť, pretože dokumenty možno kúpiť na oficiálnych miestach a úrady nevyvíjajú žiadnu iniciatívu na obmedzenie týchto praktík. Nigéria a Kamerun trpia endemickým obchodovaním s falošnými dokladmi a rôznymi certifikátmi a zvyčajne je ľahké identifikovať falošné certifikáty kvôli chabej kvalite. Ale v týchto dvoch krajinách je kvalita pôvodných certifikátov tak chabá, že je ťažko zistiť rozdiel medzi pôvodným a falšovaným. Už z predchádzajúcich informácií Kanadského výboru pre imigráciu a utečencov o Kamerune ďalej vyplynulo, že v krajine sa vyskytli prípady, kedy kamerunskí novinári sfalšovali článok v novinách, aby podporili žiadosť o azyl Kamerunčanov v zahraničí. Takáto novinárska praktika, tzv. „podvodné novinárstvo“ pomáha kamerunským utečencom žiadať o ochranu v zahraničí. Vydavatelia novín berú úplatky od príbuzných žiadateľov a azyl, aby publikovali články o prenasledovaní aktivistov, kde sú uvedené konkrétne mená tak, ako ich príbuzná osoba, ktorá zaplatila úplatok uvedie. Žiadatelia o azyl potom predkladajú takéto články ako dôkaz na podporu svojej žiadosti o azyl z politických dôvodov. Títo aktivisti sú často opísaní ako členovia SCNC, skupiny, ktorá nenásilne bojuje za nezávislosť Južného Kamerunu, časť krajiny, kde prevláda anglicky hovoriaca minorita. Na základe týchto aktuálnych zistení nie je možné považovať výpovede žalobkyne za dôveryhodné a žalovaný má za to, že k udalostiam ako o nich vypovedala nedošlo. To, že žalobkyňu viac nie je možné považovať za dôveryhodnú osobu a jej výpovede za dôveryhodný prostriedok vyplýva aj zo spomínaných fotografií z roku 2012, ktoré boli zverejnené na jej facebookovom profile, na ktorých je žalobkyňa v zimnom oblečení. Na opakovane položenú otázku (22.6.2017), kde sa v roku 2012 skutočne zdržiavala síce odpovedala, že bola v Kamerune, kde tiež býva od júla do októbra zima, to však nie je pravda, pretože je všeobecne známe, že v Kamerune prevláda tropická klíma, na juhu krajiny prevláda celoročné vlhké a horúce počasia (tam leží aj mesto Tiko Town, odkiaľ žalobkyňa pochádza) a smerom k severu dochádza k postupnému ochladzovaniu. Obdobia sucha prevláda od novembra do apríla. Priemerná ročná teplota v Kamerune je 26° Celzia. v Kamerune teda nebýva obdobie zimy ako tvrdí žalobkyňa, rozhodne tam nie je taká nízka teplota, aby bolo nutné obliekať sa tak, ako je to zachytené na uvedených fotografiách. Žalovaný má za to, že žalobkyňa sa v čase zhotovenia fotografií nachádzala mimo Kamerunu. Informáciu, kde v skutočnosti bola zjavne nechce žalovanému poskytnúť. Na základe uvedených skutočností žalovaný dospel k záveru, že žiadateľkou deklarovaný subjektívny pocit strachu pre prenasledovaním kvôli tomu, že jej manžel ako aktívny člen hnutia SCNC na písal a vydal knihu, kritizujúcu vládny režim v Kamerune, ktorú mali v roku 2004 a potom v roku 2013 u nej hľadať neznámi muži sa preukázal ako neopodstatnený a nie je podložený objektívnym prvkom odôvodnenosti jej strachu v zmysle Ženevského dohovoru. Opätovným dôkladným vyhodnotením prípadu žalobkyne, v súlade so závermi rozsudku krajského súdu dospel žalovaný k záveru, že žalobkyňa nebola v krajine pôvodu prenasledovaná z dôvodu politických aktivít jej manžela, ani jej takéto charakteristické črty nemohli byť prisudzované. V jej prípade možno konštatovať, že nebolo preukázané, že by bola vôbec z nejakého dôvodu v krajine svojho pôvodu prenasledovaná. Z dôvodu vyššie uvedených skutočností dospel žalovaný k záveru, že v prípade žalobkyne neboli splnené zákonom stanovené dôvody pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Z objektívnych dôvodov neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu podľa §10 zákona o azyle, teda na udelenie azylu za účelom zlúčenia rodiny, keďže nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom. Vzhľadom na to, že v prípade žiadateľky neboli splnené dôvody pre udelenie azylu posudzoval žalovaný či podľa § 13a a § 13b, nespĺňa žalobkyňa podmienky poskytnutia doplnkovej ochrany. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 13a „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak“. Podľa § 2 písm. f) „vážnym bezprávím v krajine pôvodu sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkonu, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Z výpovede žalobkyne je zrejmé, že nikdy nebolo proti nej vedené trestné konanie, nebola väznená, zatknutá alebo zadržaná a nikdy nemala žiadne problémy s oficiálnymi kamerunskými štátnymi orgánmi. Preto v prípade jej návratu do krajiny pôvodu možno hrozbu vážneho bezprávia v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu vylúčiť. Uvedené možno konštatovať aj z toho dôvodu, že hoci trest smrti nebol doposiaľ v Kamerune zrušený, v súčasnosti je naň uložené moratórium a trest smrti sa nevykonáva (trest smrti podľa Trestného zákona z roku 1967 je možné uložiť za závažné trestné činy ako nepriateľstvo voči štátu, odtrhnutie územia, proti fungovaniu štátu, násilie voči úradníkom, plienenie v skupine, vražda, lúpež s priťažujúcimi okolnosťami). Ďalej z jej výpovedí je zrejmé, že v minulosti nebola v Kamerune vystavená mučeniu, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a v priebehu konania nebolo preukázané, že by v krajine pôvodu vykonávala nejakú činnosť, ktorá by viedla či už oficiálne kamerunské orgány alebo neštátnych aktérov k neprimeraným opatreniam voči jej osobe. Okrem toho kamerunská ústava a zákony zaručujú slobodu pohybu po krajine, emigráciu a repatriáciu. Zákon Č.96/43 z 19.12.1990 zaručuje slobodu pricestovania a vycestovania, ktoré nesmú byť obmedzované s výnimkou mimoriadnej situácie, ktorej vyhlásenie je prísne faulované. Podľa kamerunskej ústavy má každý človek právo usadiť sa v ktoromkoľvek mieste a voľne sa pohybovať. Podľa aktuálnej správy MZV USA o stave ľudských práv v Kamerune za rok 2016, vláda naďalej spolupracuje s UNHCR a ďalšími humanitárnymi organizáciami pri poskytovaní ochrany a pomoci vnútorne vysídleným osobám, utečencom, žiadateľom o azyl, osobám bez štátnej príslušnosti a ďalším dotknutým osobám. Vzhľadom na to, že rozhodovanie o poskytnutí doplnkovej ochrany sa viaže časovo na obdobie návratu do krajiny pôvodu, na rozdiel od rozhodovania o udelení azylu, viažuceho sa na čas odchodu z krajiny, žalovaný preveroval aktuálne informácie, týkajúce sa návratov kamerunských občanov do vlasti. Rakúsky federálny úrad pre migráciu a azyl vydal informácie ku krajine pôvodu z 23.3.2017, kde sa uvádza, že nie sú známe žiadne prípady, kedy by kamerunskí štátni príslušníci boli po návrate do vlasti zatknutí alebo by bolo s nimi zle zaobchádzané. Nedochádza k prenasledovaniu zo strany štátu z dôvodu podania žiadosti o azyl. Dobrovoľní navrátilci, ktorých žiadosť bola zamietnutá, môžu využiť špeciálny reintegračný projekt maltského rádu. Nakoľko sa nevyskytli žiadne informácie o skutočnostiach, ktoré by bránili občanom Kamerunu v návrate do krajiny pôvodu, aj v priebehu roka 2016 dochádzalo k dobrovoľným (50) ak k núteným návratom (150) z krajín Európskej únie do Kamerunu. Tieto zistenia dokumentujú skutočnosť, že nie je predpoklad, že by po svojom návrate do Kamerunu čelili občania tejto krajiny akejkoľvek forme vážneho bezprávia. Z vyššie uvedených dôvodov možno v prípade návratu žalobkyne do krajiny pôvodu vylúčiť hrozbu vážneho bezprávia v podobe mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. V konečnom dôsledku sa žalovaný úrad zaoberal, či by mohla byť žalobkyňa v prípade návratu do Kamerunu reálne, vážne a individuálne ohrozená na živote alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, k čomu boli tiež zadovážené aktuálne informácie, z ktorých je možné konštatovať, že napriek situácii v niektorých častiach krajiny, či sociálnym nepokojom, v krajine neprebieha ozbrojený konflikt. Oblasť Severozápadnej a Juhozápadnej provincie, odkiaľ žalobkyňa pochádza naďalej zostáva najbezpečnejšou zónou v rámci celého Kamerunu. Táto oblasť Kamerunu naďalej ostáva obľúbenou cestovateľskou destináciou. Preto žalovaný v prípade návratu žalobkyne do krajiny pôvodu vylúčil aj reálnu hrozbu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Na základe uvedenej analýzy žalovaný konštatoval, že v prípade žalobkyne neboli splnené podmienky podľa § 13a. Čo sa týka poskytnutia doplnkovej ochrany v zmysle § 13b zákona o azyle, to znamená na účel zlúčenia rodiny, ani táto podmienka nebola v jej prípade splnená, a to z objektívnych dôvodov, keďže žalobkyňa nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou. Počas konania zaslalo Centrum, ako splnomocnený zástupca žalobkyne informácie ku krajine pôvodu, z ktorých vyplynulo, že ozbrojená skupina Boko Haram sa naďalej dopúšťala teroristických útokov, v odpovedi na čo štátne bezpečnostné sily svojvoľne zatýkali osoby obvinené z podpory Boko Haram. To následne spôsobila preplnenie väzníc, čo má za dôsledok zlé podmienky vo väzniciach. Osoby obvinené z podpory Boko Haram boli po nezákonnom súdnom konaní pred vojenskými súdmi odsudzované na trest smrti, počas roka nebol nikto popravený. Násilie Boko Haram zhoršilo útrapy komunít v regióne ďalekého severu. Ďalej Centrum predložilo cestovné varovanie pre Kamerun zo dňa 22.3.2017, vydané Ministerstvo vnútra USA, ktoré varuje občanov USA pred cestovaním do regiónu Sever a Ďaleký sever, východnej časti oblasti Adamawa kvôli teroristickým hrozbám skupiny Boko Haram a inej násilnej trestnej činnosti. Taktiež by občania USA mali zvážiť cesty do Severozápadného a juhozápadného regiónu, kde došlo k nárastu nepokojov a vyhnúť sa demonštráciám. Pred vydaním rozhodnutia doručilo Centrum právnej pomoci' /ďalej len „Centrum“/ vyjadrenie k predmetnej žiadosti o azyl. V ňom uvádza, že žalobkyňa počas viacerých pohovorov opakovane uviedla, že dôvodom jej úteku z krajiny pôvodu bolo jej prenasledovaniu z dôvodu politických aktivít jej manžela ako člena strany SCNC. Ďalej uviedla, že manžel napísal knihu, kvôli ktorej mala problémy. Autorstvo osoby menom Ikome Ferdinad Nanje k tejto knihe popiera. Centrum má zato, že žalobkyňa počas konania o azyle uviedla skutočnosti relevantné pre priznanie medzinárodnej ochrany, nakoľko jej boli, ako manželke politicky aktívneho manžela zo strany pôvodcu prenasledovania prisudzované politické charakteristické črty, totožné ako v prípade jej manžela. Centrum ďalej poukázalo na závery ostatného rozsudku krajského súdu, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie žalovaného zrušené a to na špecifiká konania o udelenie azylu, kedy v mnohých prípadoch musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t.j. vtedy, keď ani žiadateľ, ani správny orgán nie je schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom a v takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej dôveryhodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalostiam ako žiadateľ vypovedal naozaj došlo. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv došlo alebo by mohlo dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom musí správny orgán tieto skutočnosti v dôkaznej núdzi zohľadniť v prospech žiadateľa. Okrem toho Centrum uvádza, že v celom Kamerune prevláda všeobecne zlá bezpečnostná situácia, k násilnostiam a nepokojom dochádza už aj v juhozápadnej provincii, odkiaľ žalobkyňa pochádza. Keďže situácie je zlá v celej krajine, nie je možné využiť ani inštitút vnútorného presídlenia. Z uvedených dôvodov sú v prípade žalobkyne splnené podmienky aj na poskytnutie doplnkovej ochrany. Z vyššie uvedeného odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa podrobne zaoberal predmetnou žiadosťou o azyl. So žalobkyňou bol vykonaný ďalší doplňujúci pohovor, v ktorom mala možnosť ozrejmiť niektoré skutočnosti, ku ktorým počas konania žalovaný dospel. Boli zaobstarané aktuálne a relevantné informácie k prípadu a a vyhodnotením všetkých dôkazov žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobkyne neboli splnené dôvody na udelenie azylu, ani na poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. žalovaný má za to, že žalobkyňa nemohla mať v krajine pôvodu problémy kvôli tomu, že jej manžel, údajný člen hnutia SCNC, napísal a vydal známu knihu, ktorá kritizovala vládny režim v Kamerune, a ktorú mali údajne u nej doma hľadať neznámi muži, nakoľko predmetnú knihu napísal a publikoval niekto iný. Ani jedno meno, ktoré žalobkyňa uviedla sa nezhoduje s menami osôb. ktoré podľa zistení žalovaného participovali na predmetnej knihe. A keďže títo sú kvôli knihe na úteku alebo sú pozatýkaní, žalovaný nenachádza žiaden racionálny dôvod, aby sa niekto prehlásil za autora cudzej knihy, kritizujúcej vládny režim v Kamerune, ako žalobkyňa uviedla, s uvedomením si toho, že prisvojenie autorstva k takejto knihe môže mať pre dotyčnú osobu vážne dôsledky. Naviac kniha vyšla v čase, kedy sa žalobkyňa nachádzala už na území Slovenskej republiky. Okrem toho, podľa už podľa spomínaných fotografií sa žalobkyňa niekedy (je to v podstate jedno, kedy to bolo) pred príchodom na územie Slovenskej republiky zdržiavala mimo územia Kamerunu z čoho vyplýva, že na pohovoroch nevypovedala pravdivo, keď uvádzala, že z Kamerunu pricestovala rovno na územie Slovenskej republiky, resp. že aj keď bola v zimnom oblečení, zdržiavala sa na území Kamerunu, kde tiež býva zima, čo nie je pravda. Žalovaný má za to, že dostatočným spôsobom bolo preukázané, že žalobkyňa nemohla mať v krajine pôvodu také problémy, ako o nich vypovedala. Dôvod jej skutočného odchodu z Kamerunu napriek pakovaným pohovorom zjavne nechce uviesť. žalovaný dôkladne vyhodnotil prípad žalobkyne a dospel k záveru, že žalobkyňa nebola v krajine pôvodu prenasledovaná z dôvodu politických aktivít jej manžela, ani jej takéto charakteristické črty odôvodnene nemohli byť prisudzované. V jej prípade možno konštatovať, že nebolo preukázané, že by bola vôbec z nejakého dôvodu v krajine svojho pôvodu prenasledovaná. Čo sa týka bezpečnostnej situácie v Kamerune, táto sa na základe dostupných, aktuálnych informácií nedá vyhodnotiť ako všeobecne zlá, a ani z informácií, ktoré do konania doručilo Centrum to tak nevyplynulo. Krajinu možno rozdeliť na tri bezpečnostné zóny, červená zóna, kam sa neodporúča cestovať, oranžová, kam sa odporúča cestovať iba v nevyhnutných prípadoch a zelená zóna, ktorá je považovaná za bezpečnú. Do tejto zóny patrí Severozápadná a Juhozápadná provincia a samotné mesto Tiko Town, odkiaľ žalobkyňa pochádza. To, že v anglofónnej časti Kamerunu (Severozápadná a Juhozápadná provincia) prebiehali koncom roka 2016 a na začiatku roka 2017 sociálne nepokoje a štrajky neznamená, že tam prebieha ozbrojený konflikt. Táto časť Kamerunu ostáva naďalej obľúbenou turistickou destináciou s tým, že turisti ako cudzinci majú dbať na zvýšenú opatrnosť aj v tejto časti Kamerunu, kde im môžu hroziť únosy alebo útoky. Ostatne s takýmito nepokojmi, štrajkami útokmi na cudzincov, či dokonca teroristickými útokmi sa v ostatnom čase čoraz viac potýkajú aj mnohé štáty Európskej únie a nie sú pritom zaradené medzi nebezpečné krajiny aj keď existujú bezpečnostné upozornenie i na niektoré oblasti v nich. Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalovaný nestotožnil s názorom Centra a žalobkyni neudelil azyl ani neposkytol doplnkovú ochranu. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu zo dňa 28.9.2017 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhala zrušenia napadnutého rozhodnutia. Nesúhlasila so závermi žalovaného, že jej v Kamerune nehrozí žiadne prenasledovanie v dôsledku politických aktivít jej manžela, že je nedôveryhodnou osobou ako aj s tým že jej po návrate do Kamerunu nehrozí žiadne nebezpečie. Namietala že žalovaný sa opiera výlučne o video zverejnené na youtube a o informácie zverejnené na portáli Eden News, pričom sám tvrdí, že Kamerun je známy falšovaním je („ťažké zistiť rozdiel medzi pôvodným a falšovaným“) a ak teda neverí podkladom z Kamerunu, prečo verí tým dôkazom. I keby tieto údaje boli pravdivé, neznamená to, že jej tvrdenia sú zavádzajúce. Nie je vylúčené, že kniha, ktorá mala byť vydaná podľa žalovaného až v roku 2014 nadväzuje na knihu, ktorú napísal jej manžel a nemusí byť vôbec nepravdepodobné, že autori novej knihy chceli nadviazať na odkaz knihy jej manžela, čomu by teoreticky mohli nasvedčovať aj jej tvrdenia, že sa muži, ktorí sa jej v roku 2013 vyhrážali, zaujímali práve o knihu jej manžela, nakoľko mohli napríklad disponovať informáciou, že sa pripravuje kniha s rovnakým názvom a tak mohli predpokladať, že aj ona je zapojená v jej príprave. Ďalej uviedla, že pokiaľ kontinuálne hovorila o knihe, dokument s rovnakým názvom, ktorý mal byť vydaný podľa žalovaného vydaný až v roku 2014 však nie je žiadne kniha a ide len o krátky 30 stránkový materiál, čo môže nasvedčovať tomu, že môže ísť o dve odlišné diela, hoci rovnako pomenované. K dôkazom od právnika Erika uviedla, že prípadné rozdiely v tvrdeniach nie sú natoľko závažné, aby viedli k záveru o nedôveryhodnosti, čo môže spôsobovať iný pohľad na vec, iné vnímanie faktov dvoch odlišných osôb, pričom žalovaný tieto rozdiely v napadnutom rozhodnutí ani nešpecifikuje, a preto jeho záver je nepreskúmateľný. Taktiež poukázala na to, že v prípade falšovania by sa akýkoľvek žiadateľ o azyl z Kamerunu dostal do dôkaznej núdze a každý dokument z Kamerunu by mohol byť odbitý tým, že sa v Kamerune doklady falšujú, pričom žalobkyňa nevie ako ináč by svoje tvrdenia mohla preukázať. Ďalej poukázala na to, že ak listiny od právnika Erika by mali byť skutočne falošné, dalo by sa očakávať, že si ich veľmi dobre naštuduje, aby sa s nimi nedostala do rozporu a nakoľko žalovaný tvrdí, že medzi listinami a jej tvrdeniami existujú rozpory, možno predpokladať, že listiny nie sú falošné. K fotografiám na facebooku uviedla, že v Kamerune teplota klesá v zime aj blízko k 10° Celzia, čo mnohých núti k teplejšiemu oblečeniu ak sa preto človek zvyknutý na vyššiu teplotu ocitne v oblasti kde je hoci aj 15° Celzia, nepôjde o nič nezvyčajné, ak siahne po zimnom oblečení. Namietala, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neozrejmuje, prečo majú fotografie z facebooku svedčiť o jej nedôveryhodnosti a aj keby sa pripustilo, že sa naozaj nachádzala v roku 2012 mimo Kamerunu, prečo by táto skutočnosť mala ovplyvniť konanie o azyle, pretože kontinuálne a konzistentne tvrdí, že dôvodom jej príchodu na Slovensko sú skutočnosti, ku ktorým došlo v roku 2013 a z toho pohľadu sa otázka, kde sa nachádzala v roku 2012 javí irelevantnou a žalovaný v napadnutom rozhodnutí mal tento svoj úsudok vysvetliť, pričom v napadnutom rozhodnutí neozrejmuje, aký dopad by na azylové konanie mala skutočnosť, ak by sa v roku 2012 skutočne zdržiavala mimo Kamerunu, resp. či by táto skutočnosť preukazovala nejaké rozpory v jej tvrdení. K situácii v Kamerune uviedla, že aktuálne informácie z jesene 2017 preukazujú, že napätie v anglofónnej časti Kamerunu vôbec nepoľavilo, naopak a generálny štrajk trvá aj naďalej, sú naďalej zavreté školy vrátane univerzít a situácia sa výrazne zhoršuje. Posledné správy hovoria o podpálených kolách, masových protestoch, únosoch anglofónneho obyvateľstva, o výbuchoch na uliciach a o tzv. mestách duchov, kde ľudia nevychádzajú na ulice. Sám minister školstva poznačil situáciu v anglofónnej časti za nestabilnú a táto časť Kamerunu sa vo viacerých správach označuje ako neriaditeľná („ungovernable“). Poukázala na správu veľvyslanectva Spojených štátov amerických zo dňa 23.9.2017, v ktorej poukazujú na nepokoje a násilie v anglofónnej časti Kamerunu a svojim občanom neodporúčajú cestovať do týchto oblastí a obdobnú správu vydala aj vláda Spojeného kráľovstva, ktorá upozorňuje na nestabilitu v anglofónnom regióne ako ja na fakt, že kamerunská vláda v dňoch 21.-22-9.2017 obmedzila v tejto časti Kamerunu pohyb. Uviedla, že všetky tieto informácie jasne preukazujú stupňujúce sa napätie v oblastiach, kde žila a že v týchto oblastiach existuje reálna hrozba vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu tak ako to vyžaduje § 13c ods. 1 zákona o azyle a mala za to, že sú splnené podmienky, aby jej mohla byť poskytnutá doplnková ochrana. 3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 31.10.2017 správnu žalobu zamietnuť. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že vykonaným dokazovaním boli zistené, že autorom knihy Dark Clouds, Lightening and Sunshine for Camerun je Ikome Ferdinand Nanje, vydavateľ Philip Wotany Etoma a rok vydania je 2014, teda kniha bola vydaná 10 rokov po tom, čo manžel žalobkyne údajne zmizol a autor knihy nie je manžel žalobkyne. Na základe rozdielnych vyjadrení žalobkyne, že ju v roku 2013 mali v Kamerune hľadať neznámi muži, neskôr po zaslaní vyjadrenia právnika Fosaca Fotecka Erica tvrdila, že to bola polícia, údajne od nej chceli „nejaké dokument“, po zaslaní vyjadrenia uvedeného právnika tvrdila, že to bola kniha s názvom „Dark Clouds Sunshine“ nie je pravda, že by kontinuálne tvrdila o knihe a teda úvaha, že knihu s rovnakým názvom napísal manžel žalobkyne a autor, ktorý ju vydal na ňu len nadväzuje, je vzhľadom na poukazované rozdiely príbeh žalobkyne sa nedá považovať za reálny a dôveryhodný a v tejto súvislosti uviedol, že ako pravdepodobnejšie sa javí to, že právnik Fosac Foteck Eric napísal do svojho vyjadrenia názov knihy, ktorá je v krajine známa a ohľadom ktorej existujú informácie o prenasledovaní rodiny autora a vymyslel si súvislosť medzi žalobkyňou a dotknutou knihou. Žalovaný ďalej uviedol, že v azylovom spise sú dokumenty, že v čase, kedy mali žalobkyňu v Kamerune kvôli dokumentom/knihe hľadať neznámi muži/ polícia sa už nachádzala mimo Kamerunu. Fotografie zo sociálnej siete Facebook hovoria o tom, že sa žalobkyňa nachádzala v roku 2012 v rusky hovoriacej krajine, žalobkyňa pri konfrontácii nevedela hodnoverne vysvetliť, kde sa vtedy nachádzala a prečo fotografie dokumentujú to, že bola mimo Kamerunu. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že je kľúčové, kde sa v roku 2012 a 2013 žalobkyňa nachádzala, nakoľko v tomto čase sa mali odohrať rozhodujúce udalosti, pre ktoré bola údajne nútená opustiť svoju krajinu pôvodu a na ktorých stavia svoju žiadosť o udelenie azylu. Pri pohovore dňa 22.6.2017 na otázku prečo má na facebooku založený album Ukrajina odpovedala, „Tam si môžete napísať hoci a na dotazy žalovaného že z fotografií vyplynulo, že v júni 2012 bola v Rusku alebo na Ukrajine podľa ruských, resp. ukrajinských nápisov v pozadí fotografií odpovedala len to, že tam nebola. a na otázku, kde bola v Kamerune v zimnom oblečení odpovedala „V Kamerune v júli až v októbri býva zima“. Žalovaný ďalej poukázal na to, že je pravdou, že na sociálnej sieti si zaregistrovaná osoba môže uvádzať takpovediac „čo chce“, avšak tieto údaje majú či už priamu alebo nepriamu výpovednú hodnotu. Na sociálnej sieti si žalobkyňa založila album Ukrajina, kde je na fotografiách v zimnom aj v letnom čase a v ich pozadí vidno ruské či ukrajinské nápisy a je teda dôležité, že riadnym vysvetlením tejto skutočnosti, ktorá je v rozpore s príbehom, ktorý prezentuje žalobkyňa nie je odpoveď, že na facebook si môže napísať každý čo chce. Rovnako odpoveď žalobkyne ohľadom otázky kde bola v Kamerune v zimnom oblečení (s ruskými a ukrajinskými nápismi v pozadí) je odpoveď, že v Kamerune býva zima vyhýbavá a nedostatočná. a napriek niekoľkým otázkam a vyzvaniam, aby tieto skutočnosti vysvetlila žalobkyňa neposkytla žiadne hodnoverné vysvetlenie, na základe ktorého by bolo možné uveriť jej tvrdeniam, že bola v tom čase naozaj v Kamerune. Dôkazy získané zo sociálnej siete Facebook boli v správnom konaní podporené výsluchmi žalobkyne, ktoré vypovedajú o tom, že v roku 2012 sa nenachádzala v krajine pôvodu a opustila ju pravdepodobne ešte skôr. Z týchto dôkazov logicky a chronologicky vyplýva, že keďže sa v roku 213 už nenachádzala v Kamerune, nemohla byť ani vystavená prenasledovaniu, ktoré opisuje. Sekundárne aj vyjadrenie manželovho právnika, ktoré bolo zaslané na Slovensko a založené do azylového spisu má potvrdzovať, že žalobkyňa bola vystavená policajnému zásahu v čase, keď už nebola v Kamerune, čo tiež dokazuje, že ide o nedôveryhodný materiál. Žalovaný poukázala ďalej na to, že tiež sporné, kto je vlastne osoba Manuela. žalobkyňa uvádza, že je to jej sestra, ale z komunikácie na facebooku, ktorá je súčasťou azylového spisu sa však dá zistiť, že je to jej dcéra. žalobkyňa sa na poslednom pohovore vyjadrila, že ju aj finančne podporuje, príležitostne jej posiela peniaze. Na otázku, či posiela peniaze aj svojim deťom, resp. švagrinej, ktorá sa má o ne starať odpovedala, že neposiela, lebo jej švagriná ublížila. A podľa jej predchádzajúceho vyjadrenia so svojimi deťmi nie je v kontakte. Tu je na mieste otázka, či vôbec existujú deti F. F. W., o ktorých vypovedala a či nie je jej dcérou W., ktorú na facebooku nazýva dcérou a ktorú aj finančne podporuje a žalovaný sa s údajmi, ktoré sú nepravdepodobné a protirečivé podrobne sa v napadnutom rozhodnutí zaoberá. Žalovaný ďalej uviedol, že nie je irelevantné, kde sa žalobkyňa nachádzala v roku 2012, nakoľko žalobkyňa opísala príbeh, podľa ktorého do roku 2013 žila so svojimi deťmi a sestrou v Kamerune. V danom roku ju údajne hľadali neznámi muži/policajti, kým bola v práci a predávala na trhu. Po dohode s manželovým právnikom teda rýchlo opustila krajinu. Nemôže byť irelevantné, či bola v roku 2012 v Kamerune alebo na Ukrajine, nakoľko podstatnou súčasťou jej príbehu má byť skutočnosť, že v rokoch 2004-2013 žila v Kamerune a nemala tam žiadne problémy. Pri poslednom pohovore sa znovu vyjadrila, že v roku 2012 bola v Kamerune. Keď sa žalovaný ako súčasť vykonávania dôkazu a na odstránenie rozporu s iným dôkazom žalobkyne pýtal, kde bola v roku 2012 a ona opakovane odpovedala že bola v Kamerune, táto skutočnosť je rozhodne relevantnou. Žalovaný poukazoval aj na ďalšie rozpory, nakoľko v obsahu listín, ktoré zaslal Fosac Foteck Eric sú uvedené viaceré skutočnosti, ktoré žalobkyňa alebo vôbec nespomenula, prípadne ich opísala úplne odlišne, konkrétne podľa dokumentov od dotknutého právnika mala byť žalobkyňa zastrašovaná a „držaná v domácom väzení niekoľko hodín bezpečnostnými jednotkami pre ňu v neznesiteľných podmienkach, aby vydala kópie knihy... ako výsledok traumy, ktorú podstúpila, ukryla sa....“, avšak žalobkyňa počas jednotlivých výpovedí nespomínala žiadne zadržanie či väznenie a udalosti pred odchodom z krajiny pôvodu naopak opisovala tak, že s mužmi, ktorí je mali hľadať sa ani nestretla. Nakoľko obsah dokumentov od uvedeného právnika sa v podstatnom líšil od výpovede žalobkyne (čo žalobkyňa opäť nevedela vysvetliť) a z viacerých zdrojov informácií o krajine pôvodu vyplýva, že falšovanie rôznych dokumentov je v Kamerune veľmi rozšírené, žalovaný nepovažoval tieto dokumenty za dôveryhodné. Žalovaný ďalej uviedol, že sa zaoberal posúdením potreby doplnkovej ochrany, predtým si zaobstaral aktuálne informácie o krajine pôvodu a výsledkom zisťovania boli skutočnosti, že juhozápad Kamerunu, odkiaľ žalobkyňa pochádza, nie je miestom, kde by boli vážne dôvody sa domnievať, žeby v prípade jej návratu bola vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia podľa § 13a zákona o azyle. Táto oblasť je najbezpečnejšia v rámci Kamerunu a konkrétne v meste Tiko nie sú zaznamenané útoky teroristov či demonštrácie ohrozujúce civilné obyvateľstvo. Neboli zaznamenané žiadne prípady, kedy by kamerunskí štátni príslušníci boli po návrate zatknutí alebo by s nimi bolo zle zaobchádzané a dobrovoľní navrátilci, ktorých žiadosť o azyl bola zamietnutá, môžu využiť špeciálny projekt maltského rádu. Žalovaný poukázal ďalej na to, že správy, na ktoré žalobkyňa poukazuje sa týkajú iných oblastí Kamerunu a okrem toho nevypovedajú o tom, že by v krajine prebiehal ozbrojený konflikt. Obsahom azylového spisu sú aj informácie o protestoch proti vláde, o problémoch opozičných politických aktivistov, o jednotlivých výbuchoch najmä na tzv. ďalekom severe, tieto bezpečnostné riziká sa však netýkajú žalobkyne ani bežných obyvateľov, ktorí sa o politiku vôbec nezaujímajú, štrajkov sa nezúčastňujú a pochádzajú zo juhozápadného regiónu. Sama žalobkyňa sa viackrát vyjadrila, že ona sa o politiku nezaujímala (nevedela čo je SCNC), a preto ani je objektívny dôvod sa domnievať, že by malo byť z bezpečnostných dôvodov nejakým spôsobom ohrozené jej zdravie či nedotknuteľnosť jej osoby tak, ako je to uvedené v definícii vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle. Záverom žalovaný uviedol, že pre spoľahlivé zistenia skutkového stavu vyhľadával a monitoroval všetky dostupné informácie týkajúce sa bezpečnosti v krajine pôvodu, ako aj zaobchádzanie s navrátilcami do Kamerunu. Tým, že sa z dostupných zdrojov negatívne informácie o zlom zaobchádzaní (politicky neaktívnych občanov Kamerunu na juhozápade krajiny ani navrátilcov, ktorí prišli späť do krajiny pôvodu) nenašli znamená, že ani organizácie monitorujúce dodržiavanie ľudských práv ich nezaznamenali a teda logicky možno vyvodiť z toho záver, že k problémom tohto druhu vo väčšom meradle ani nedochádza, v opačnom prípade by boli takéto informácie publikované. Žalovaný zastával názor, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a zákonné a žalobkyňa nesplnila podmienky na udelenie azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle a ani podmienka na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 13b zákona o azyle, a preto jej neudelil azyl ani neposkytol doplnkovú ochranu. 4. Krajský súd v Bratislave ako správny súd (ďalej len „súd“) vec prejednal a rozhodol ako miestne a vecne príslušný súd podľa § 13 ods. 3 SSP, v prítomnosti žalobcu, právnej zástupkyne žalobcu a žalovaného, pričom celé pojednávanie bolo žalobcovi tlmočené prítomným súdnym tlmočníkom zo slovenského jazyka do anglického jazyka a naopak. Po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu podanej žaloby za použitia § 190 SSP, súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-490-141/PO-Ž-2013 zo dňa 17.8.2017 je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 5. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, podrobne sa však oboznámil s obsahom spisu žalovaného ČAS: MU-490/PO-Ž-2013 6. Z obsahu administratívneho spisu č.p.: ČAS: MU-490/PO-Ž-2013 súd zistil, že žalobkyňa pred príslušníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné v zápisnici č. PPZ-HCP-PO11- AK-179-001/2013 zo dňa 12.10.2016 uviedla, o udelenie azylu na území Slovenskej republiky žiadam z obavy o svoj život. Môj manžel bol zavraždený, keď som bola tehotná. V deň môjho odchodu z Kamerunu prišli do nášho domu štyria neznámi muži, ktorí hľadali a chceli po mne nejaký dokument. Vyhrážali sa mi, že keď im ho nevydám, tak ma zabijú. Právnik môjho manžela mi poradil, že mám ujsť z Kamerunu a taktiež mi pomohol dostať sa na loď, ktorou som vycestovala z krajiny. Na základe vyhodnotenia získaných údajov žalovaný o žiadosti žalobkyne o udelenie azylu rozhodol rozhodnutím číslo ČAS: MU-490-12/PO-Ž-2013 zo dňa 29.11.2013, ktorým podľa § 12 ods. 2 písm. d) a ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť ako zjavne neopodstatnenú. Proti tomuto rozhodnutie žalobkyňa podala opravný prostriedok. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 5SaZ/24/2013-62 zo dňa 25. marca 2014 napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu žalovaný rozhodnutím číslo ČAS: MU-490-41/PO-Ž-2013 zo dňa 27.10.2014 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle žalobkyni neudelil azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobkyni neposkytol doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutie žalobkyňa podala opravný prostriedok. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 5SaZ/51/2014-46 zo dňa 10. februára 2015 napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu žalovaný rozhodnutím číslo ČAS: MU-490-84/ PO-Ž-2013 zo dňa 14.9.2015 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle žalobkyni neudelil azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobkyni neposkytol doplnkovú ochranu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 9SaZ/25/2015-51 zo dňa 20. januára 2016 napadnuté rozhodnutie potvrdil. Proti rozsudku krajského súdu žalobkyňa podala opravný prostriedok. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 10Sža/9/2016-79 o dňa 25. mája 2016 rozsudok Krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu žalovaný rozhodnutím číslo ČAS: MU-490-117/PO-Ž-2013 zo dňa 26.9.2016 podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle žalobkyni neudelil azyl a súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobkyni neposkytol doplnkovú ochranu. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa podala správnu žalobu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 8SaZ/1/2016-54 zo dňa 7. februára 2017 napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný v intenciách zrušujúceho rozhodnutia krajského súdu doplnil dokazovanie. Žalobkyňa v doplňujúcom pohovore zo dňa 22.6.2017 uviedla, že teraz na Slovensku pracuje. Zmenila zamestnanie, od 5.6.2017 pracuje v jednej reštaurácii v Bratislave, Veg life, s.r.o. a vykonáva tam pomocné práce v kuchyni, umýva riady a tak. Preto aj zmenila adresu, kde sa momentálne zdržiava a teraz býva u pani L. Á.. Prácu zmenila z dôvodu, že tam, kde pracovala predtým bývali štyri na izbe, s jednou Ukrajinkou, Srbkou a tak. Keďže nemá otvorený účet, mala na izbe peniaze, a podľa nej jej tieto peniaze tie cudzinky kradli. Okrem toho sa chce naučiť slovenský jazyk, na škole hľadala niekoho, kto by ju naučil, ale nikoho nenašla. V ubytovni v Šuranoch sa jej nežilo dobre aj preto, že ľudia tam pili aj fajčili, boli hluční a necítila sa tam dobre. Okrem toho sa tam aj bili. S pani Á. sa zoznámili v Bratislave, stretli sa, každá býva sama a jednoducho sa začali len tak rozprávať. Za prenájom jej neplatí nič, zatiaľ u nej býva a ona jej pomáha nájsť si iné ubytovanie. Na otázku, či jej niekto pomáha žalobkyňa uviedla, že je nikto nič nedáva, žije z toho čo si zarobí. Na otázku, či posiela do Kamerunu nejaké peniaze, napríklad deťom uviedla, že peniaze posiela svojej sestre, nie pravidelne, niekedy a posiela ich preto, lebo sa je ťažko žije, tak jej takto pomáha. Na otázku, prečo neposiela peniaze svojim deťom alebo švagrinej, ktorá sa stará o jej deti žalobkyňa odpovedala, že švagrinej nič neposiela lebo jej ublížila. Žalobkyňa ďalej uviedla, že peniaze do Kamerunu jej posiela cez Western Union. Na otázku ako sa volala kniha, ktorú mal jej manžel napísať odpovedala, že Dark cloud sunshine, nevie presný názov tej knihy, nevie si spomenúť. Na otázku či vie, či ju písal sám alebo v spolupráci s niekým iným žalobkyňa uviedla, že jej manžel bol jediným autorom tej knihy. Na otázku koľkí manželovi spolupracovníci mali pomáhať s distribúciou knihy Dark cloud lightening for Cameroon uviedla, že to boli traja chlapi, ktorí sa volali Peter, Paul a John. Peter býva v Likumba, John a Paul býva v Mutangene. Vie, že Peter je mŕtvy, aspoň to bolo napísané na Facebooku. Na otázku aké povolanie vykonávajú, resp. vykonávali žalobkyňa uviedla, že jediné čo vie, keď sa blížili prezidentské voľby, tak jej manžel im dal tú knihu s tým, aby ju distribuovali. Nevie, nepamätá sa, kedy im dal manžel tú knihu. na otázku od koho ostali títo spolupracovníci tú knihu, aby ju mohli ďalej distribuovať žalobkyňa uviedla, že mali je od manžela, ale aj ona im neskôr dala niekoľko výtlačkov z tejto knihy. Kniha sa oficiálne nepredávala, ona sa tajne distribuovala. Nevedela, koľko výtlačkov tejto knihy mala. Knihu dávali ľudom, ktorí boli v politike. Na otázku, či knihu niekedy videla odpovedala, že videla, nepamätá si, kedy ju prvýkrát videla. Na otázku, či vzhľadom na to, že v minulých pohovoroch uviedla, že o členstve jej manžela v SCNC sa dozvedela v deň jej odchodu z Kamerunu a či je to tak žalobkyňa uviedla, že si ti už nepamätá, ani od koho sa to dozvedela. Na otázku, či vie, čo jej manžel ako člen hnutia SCNC konkrétne robil a či mal tam nejakú funkciu uviedla, že si to už naozaj nepamätá. Na otázku či vie kde je teraz jej manžel uviedla, že nevie o ňom nič. Jej manžel zmizol. Odvtedy ho nevidela, nerozprávala sa s ním. A v Kamerune je to tak, že keď je niekto niekoľko rokov nezvestný, tak je vyhlásený za mŕtveho. Nemá žiaden oficiálny dokument o tom, že je vyhlásený za mŕtveho ani ho nemala. Na otázku, či mal manžel nejaké konkrétne problémy v Kamerune uviedla, že písal proti vláde, čo nie je dobré, písal o tom, čo zlé robí prezident, za čo ho chceli zatknúť. na otázku či aj ona bola trestne stíhaná v Kamerune, či mala nejaké problémy s políciou v Kamerune uviedla, že okrem toho, že u nej hľadali (policajti) tú knihu, čo manžel napísal, nemala žiadne problémy s políciou v Kamerune. Na otázku kedy odišla z Kamerunu uviedla, že myslí že to bolo v roku 2013. Na otázku prečo odišla z Kamerunu uviedla, lebo polícia hľadala u nej tú knihu. Na otázku či vie, že sa podarilo získať informácie ohľadom knihy Dark clouds, lightening and sunshine for Cameroon a že podľa zistení knihu nenapísal jej manžel a že kniha vyšla až v roku 2014 uviedla, že to nie sú autori tej knihy. To sa aj ona môže dostať k nejakej knihe a prehlásiť sa za autora tej knihy. Na otázku, prečo by to niekto urobil, že by sa prehlásil za autora knihy jej manžela a mal kvôli tomu vážne problémy uviedla, že ľudia sú rôzni a urobia všeličo, aj napriek tomu, že budú mať za to problémy. Na otázky, kde sa zdržiavala v januári 2010, s poukazom na fotografie zhotovené v januári 2012, kde je v zimnom oblečení, z čoho vyplýva, že v Kamerune vtedy nebola, pretože v Kamerune nie je celý rok zima a v pozadí sú na produktoch ruské alebo ukrajinské názvy uviedla, že si pamätá tie fotky. Je jasné že niekde bola, kde je zima. Bola vtedy v Kamerune, aj v Kamerune býva zima. A vo fotoaparáte mohol byť nastavený zlý dátum. Na otázky , kde v Kamerune bola v zimnom oblečení a koľko stupňov vtedy máte v Kamerune uviedla, že v Kamerune býva v júli až októbri zima a nevie, koľko stupňov vtedy je v Kamerune. Na otázku, že Kamerun leží v subtropickom pásme, je tam celoročne teplé počasie uviedla, že v Kamerune nosia svetre. na otázku, prečo ma na Facebooku založený album s názvom Ukrajina uviedla, že tam si môžete napísať hocičo. Na otázku, že z ďalšej fotografie vyplynulo, že v júli 2012 bola buď v Rusku alebo na Ukrajine podľa nápisov za ňou uviedla, že tam nebola. Na otázku, že na niektoré otázky odpovedá aj po rokoch stále rovnako a vie odpovedať a na niektoré otázky si buď už nepamätá odpovede alebo odpovedá vždy rozdielne uviedla, že si veľa nepamätá aj dnes po pohovore si nebude niečo pamätať. Ďalej uviedla, že v Kamerune je veľa problémov. Napríklad študenti nemôžu chodiť do školy a v anglickej časti Kamerunu dokonca zablokovali internet, bolo to asi pred 3-4 mesiacmi, ale teraz už zase ide. Otázku s kým bola v kontakte cez internet v Kamerune uviedla, že sa snaží si spomenúť a nevie si spomenúť, s kým si píše v Kamerune. Záverom uviedla, že rozumela tlmočníčke a otázky pochopila. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl. 7. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a dospel k záveru, že napriek skutočnosti, že žalovaný vykonal rozsiahle šetrenie skutočností týkajúcich sa žiadosti žalobkyne o udelenie azylu pri vyhodnotení všetkých dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise ČAS: MU-490/PO-Ž-2013 a vykonaným odkazovaním dospel k záveru, že nie je možné úplne jednoznačne konštatovať, že žalobkyňa opustila Kamerun už v roku 2012 a vrátila sa v tomto roku alebo v roku 2013 naspäť do Kamerunu, nakoľko z dokladov, na ktoré žalovaný poukazuje a to fotografie z roku 2012 túto skutočnosť jednoznačne nemusia preukazovať. V ostatných tvrdeniach žalobkyne súd dospel k záveru, že sú tam určité rozpory, z ktorých niektoré ani nie sú jednoznačne odstránené. Napriek tomu, že žalobkyňa bola už viackrát podrobne vypočúvaná žalovaný bude musieť opätovne ozrejmiť výsluchom žalobkyne skutočnosti, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazuje a vypočuje žalobkyňu jednak k otázkam napísania predmetnej knihy jej manželom, jej vydaniu a expedícii ak aj k ďalším skutočnostiam týkajúcich sa jej nepretržitého pobyt v Kamerune a k otázkam jej rodiny, ktorí ostala v Kamerune. Súd však hlavne vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu súdneho konania boli doložené ďalšie doklady, týkajúce sa bezpečnostnej situácie v Kamerune považuje za potrebné, aby žalovaný opätovne prešetril aktuálnu bezpečnostnú situáciu v Kamerune a tiež zhodnotil, či v prípade návratu do krajiny jej pôvodu by bola žalobkyňa vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Vzhľadom na uvedené dospel súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je potrebné podľa § 220 Správneho súdneho poriadku (ďalej len SSP) zrušiť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. 8. O trovách žalobcu súd rozhodol za použitia ust. § 167 ods. 1 v spojení s § 175 SSP s poukazom na výsledok konania tak, že o nároku bude rozhodnuté samostatným . V prípade zrušenia: 15. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 167 ods. 1 SSP. Ich výšku však žalobca do vyhlásenia tohto rozsudku nevyčíslil. 9. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalovaný v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).