Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/85/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107214199 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1107214199.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: UNIDEX spol. s r.o., Hlavná 22, Bratislava, IČO: 17 325 323, zastúpeného advokátom: JUDr. Radovan Ulehla, so sídlom Winterova 62, Piešťany, proti žalovanému: Z.. M. S., Y. XXX, K., zastúpenému advokátom: JUDr. Ján Florián Gajniak advokát, s.r.o., so sídlom Šafárikovo nám. 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 28.októbra 2014, č.k. 9C 84/2007-300, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 926.087,40 Sk spolu s úrokom z omeškaniam titulom zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú mu pri výkone advokácie. O trovách konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Viazaný právnym názorom odvolacieho súdu v jeho rozsudku zo dňa 26. novembra 2013 č.k.8Co 422/2012 - 268, ktorým bol jeho v poradí prvý rozsudok, ktorým bola žaloba proti žalovanému zamietnutá, zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie, opätovne sa zaoberal dôvodnosťou žaloby posúdením jednotlivých pochybení žalovaného vo vzťahu k riadnemu si plneniu povinností v zmysle Zákona o advokácii a dospel s poukazom na § 18 ods. 1,2, § 26 ods. 1,4 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vychádzal zo zistenia, že žalobca dňa 20.08.2002 splnomocnil žalovaného, aby v jeho mene podal žalobu o zaplatenie sumy 881.992,40 Sk a tento nárok od dlžníka Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. právnou cestou vymohol. Žalovaný v mene žalobcu podal dňa 18.12.2002 návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy 881.992,40 Sk s príslušenstvom, v ktorom nárok odôvodnil poukazom na ustanovenie § 369 a nasl. Obchodného zákonníka. Okresný súd Trnava vydal v predmetnej veci dňa 17.03.2003 platobný rozkaz pod sp. zn. 35 Rob 33/03, proti ktorému podal žalovaný dlžník VZP, a.s. odpor. Okresný súd v Trnave dňa 07.07.2005 rozhodnutím sp. zn. 17 Cb 15/2003 v celom rozsahu žalobu zamietol a zaviazal žalobcu zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 44.095,Sk. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie dňa 16.09.2005 bez zdôvodnenia, ktoré sa zaviazal odôvodniť písomne v lehote 10 dní. Krajský súd v Trnave podané odvolanie v zmysle § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. odmietol. Vychádzajúc z uvedeného poukázal na to, že prvým predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu je porušenie právnej povinnosti, resp. existencia úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, pričom predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je bezpečné preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku) musí byť spôsobená bez pochybností porušením právnej povinnosti. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané (teda poškodeného), v danom prípade žalobcu. Zdôraznil, že vzťah medzi príčinou a jej následkom musí byť' pritom bezpečne preukázaný a bezprostredný. Príčinnú súvislosť nemožno zamieňať s iba časovou nadväznosťou a súvislosťou. V tejto súvislosti odkázal aj na ustálenú rozhodovaciu činnosť a judikatúru (R 21/1992, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 144/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 32/2007). Vzhľadom na uvedené skúmal predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú v súvislosti s výkonom advokácie, t.j., či došlo z jeho strany k porušeniu povinností uložených mu v ust. § 18 ods. 1,2 Zákona o advokácii, a či v príčinnej súvislosti s ich porušením vznikla žalobcovi škoda nevymožením jeho pohľadávky. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že pre záver o zodpovednosti žalovaného za škodu musí byť v danom prípade splnená podmienka vzťahu príčinnej súvislosti medzi okolnosťou, že žalovaný nesprávne žaloval úrok z omeškania a tým, že podal voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie nekvalifikované odvolanie a vznikom škody, teda tým, že žalobca nebol úspešný s uplatnením svojho nároku v súdnom konaní, pričom záver o príčinnej súvislosti v uvedenom zmysle je možné urobiť len vtedy, ak možno dospieť k záveru, že ak by nebolo uvedeného postupu žalovaného, mohol by byť žalobca v konaní úspešný. Mal za to, že v danom prípade nemožno urobiť takýto záver, nakoľko nebola zistená príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Nemožno tak vyvodiť záver, že nebyť porušenia povinností žalovaného, by bol žalobca v konečnom dôsledku v pôvodnom konaní úspešným. Z uvedených dôvodov žalobu zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej podľa § 151 ods. 3 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zotrval na argumentácii pred súdom prvej inštancie, že za škodu, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku a v pohľadávke evidovanej v účtovníctve z titulu poplatku z omeškania, zodpovedá žalovaný, ktorý ju spôsobil neznalosťou príslušných právnych noriem, jeho nesprávnym právnym názorom, ako aj nesprávnym procesným postupom, keď nepodal kvalifikované - odôvodnené odvolanie a spôsobil tak nemožnosť prejednávania veci súdom druhej inštancie. Zdôraznil, že v čase podania návrhu na vydanie platobného rozkazu na Okresný súd Trnava, platné právne normy jednoznačne pomenovávali nárok, ktorý mal byť uplatnený voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z., a nie ako úrok z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, pričom táto skutočnosť mala byť žalovanému známa v momente prevzatia právneho zastúpenia, ako aj v čase, keď mu oznámil, aký text má obsahovať vystavená faktúram. Podľa neho teda žalovaný podal návrh na vydanie platobného rozkazu nekvalifikovane, v priamom rozpore s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou a podaním odvolania v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, mu spôsobil nemožnosť preskúmania jeho nároku odvolacím súdom a týmto mu spôsobil premlčanie jeho nároku, čím mu vznikla uplatňovaná škoda. Žalovaný svojou neznalosťou konal v rozpore s odbornou starostlivosťou a nesprávne aplikovanie inej právnej normy na konkrétny právny prípad, ako i nesprávne vyhotovenie odvolania, spôsobili premlčanie jeho práva. Zdôraznil, že išlo o poskytnutie právnej rady a právneho zastupovania v priamom rozpore s obsahom zákonného ustanovenia, ktoré je jednoznačné a v čase uplatnenia nároku nepredstavovalo iný výklad, prameniace z jeho neznalosti zákona, čo je jednoznačne porušením povinnosti advokáta. Penalizačnú faktúru číslo 622772 vystavil na pokyn žalovaného, s textom, ktorý mu odporučil, a následne na to mu udelil pre zastupovanie vo veci plnomocenstvo. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní sa nevyporiadal s dôvodnosťou jeho nároku na zaplatenie poplatku z omeškania voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni a tým, že táto v pôvodnom konaní jeho nárok v celom rozsahu uznala. Záverom opakovane zdôraznil, že na zaplatenie uplatňovanej sumy existoval zákonný právny nárok, dlžník tento nárok uznával a bol schopný a ochotný ho zaplatiť, v pôvodnom konaní nevzniesol žiadnu námietku a súdy v obdobných prípadoch rozhodovali ustáleným spôsobom, nešlo o vec, ktorá by bola právne nejasná alebo komplikovaná. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ho považuje za účelové a nesprávne, súd prvej inštancie podľa neho správne vec právne posúdil a správne zistil všetky okolnosti prípadu, jeho rozhodnutie je zákonné a správne odôvodnené, a preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov súdneho konania. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal proti žalovanému náhrady škody podľa § 26 ods. 1 Zákona o advokácii č. 586/2003 Z.z., ktorú mu mal žalovaný spôsobiť v súvislosti s výkonom advokácie porušením povinností vyplývajúcich z § 18 ods. 1 a 2 uvedeného zákona, a to neznalosťou príslušných právnych noriem, jeho nesprávnym právnym názorom, nakoľko platné právne normy jednoznačne pomenovávali nárok, ktorý mal byť uplatnený voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z., a nie ako úrok z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, pričom táto skutočnosť mala byť žalovanému známa v momente prevzatia právneho zastúpenia, ako aj v čase, keď mu oznámil, aký text má obsahovať vystavená faktúra; žalovaný tak podal návrh na vydanie platobného rozkazu nekvalifikovane, v priamom rozpore s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou. Podľa žalobcu išlo zo strany žalovaného o poskytnutie právnej rady a právneho zastupovania v priamom rozpore s obsahom zákonného ustanovenia, ktoré je jednoznačné a v čase uplatnenia nároku nepredstavovalo iný výklad. Žalovanému tiež vytýkal jeho nesprávny procesný postup, keď nepodal kvalifikované - odôvodnené odvolanie a spôsobil tak nemožnosť prejednávania veci odvolacím súdom, teda podaním odvolania v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, mu spôsobil nemožnosť preskúmania jeho nároku odvolacím súdom a týmto mu spôsobil premlčanie jeho nároku. Argumentoval, že týmto protiprávnym konaním žalovaného; ktorý svojou neznalosťou konal v rozpore s odbornou starostlivosťou, keď nesprávne aplikoval inú právnu normu na konkrétny právny prípad, ako i nesprávne vyhotovil odvolanie; mu vznikla škoda nevymožením pohľadávky na zaplatenie poplatku z omeškania z dôvodu jej premlčania, ako aj zaplatením súdneho poplatku za návrh. 6. Odvolací súd zastáva názor zhodný so záverom, ktorý zaujal súd prvej inštancie, že v okolnostiach danej veci nebola zistená príčinná súvislosť medzi činnosťou vytýkanou žalobcom žalovanému pri poskytovaní právnych služieb v rámci výkonu advokácie a škodou vzniknutou žalobcovi zaplatením súdneho poplatku za návrh a nevymožením nároku na zaplatenie poplatku z omeškania. 7. Žalobca vytýkal žalovanému, že nesprávne žaloval úrok z omeškania (podľa § 369 ods. 1 Obch. zák.), hoci mal správne žalovať poplatok z omeškania (podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z.), a že ani v priebehu konania (kvalifikovane) nezmenil v tomto smere žalobný návrh. V danom prípade však neexistuje príčinná súvislosť medzi žalobcom tvrdeným nesprávne uplatneným úrokom z omeškania v jednom konaní a vznikom škody nevymožením poplatku z omeškania žalobcom v inom konaní. 8. Žalobou podanou žalobcom dňa 13.12.2006 na Okresný súd Bratislava V pod sp.zn. 9C 78/2007 totiž nebol poplatok z omeškania uplatnený oneskorene, t.j. po uplynutí premlčacej doby, preto, žeby žalovaný najprv nesprávne zažaloval dlžníka žalobcu (Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s.) v konaní na Okresom súde Trnava pod sp.zn. 17Cb 15/03 na zaplatenie úrokov z omeškania. 9. Príčinou zamietnutia žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania na Okresnom súde Trnava totiž nebola skutočnosť, že tento nárok nebol proti dlžníkovi správne uplatnený, teda že namiesto úrokov z omeškania mal byť žalobou (správne) uplatňovaný poplatok z omeškania. Príčinou zamietnutia žaloby na zaplatenie úrokov z omeškania bola skutočnosť, že v konaní uplatňovaný nárok na úroky z omeškania nebol preukázaný čo do požadovanej výšky. V danom prípade preto nemožno vyvodiť existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym uplatňovaním úrokov z omeškania (príčina) a neúspechom žalobcu v konaní o zaplatenie poplatku z omeškania (následok). Odvolací súd zastáva názor, že o priamej príčinnej súvislosti by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania na Okresnom súde Trnava bola zamietnutá z dôvodu, že ňou mal byť správne zažalovaný poplatok z omeškania. 10. Pokiaľ nebola žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania zamietnutá preto, že mal byť správne žalovaný poplatok z omeškania, teda ak bola zamietnutá z iného dôvodu ako pre neuplatnenie poplatku z omeškania, nemožno dospieť k záveru, že škoda v podobe neúspechu žalobcu v konaní na Okresnom súde Bratislava V o zaplatenie poplatku z omeškania (z dôvodu jeho premlčania) je v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym uplatnením úrokov z omeškania žalovaným na Okresnom súde Trnava. Ak by žalovaný v konaní na Okresnom súde Trnava preukázal obvyklú výšku úrokov z omeškania, bol by žalobca v tomto konaní úspešný. K nevymoženiu poplatku z omeškania v konaní na Okresom súde Bratislava V z dôvodu jeho premlčania tak nedošlo v dôsledku toho, že žalovaný nesprávne uplatnil voči dlžníkovi žalobcu na Okresnom súde Trnava úrok z omeškania, hoci mal správne uplatniť poplatok z omeškania. Nárok na zaplatenie poplatku z omeškania sa žalobcovi nepremlčal preto, že mal byť uplatnený už žalobou podanou dňa 26.02.2003 na Okresnom súde Trnava. Z uvedeného dôvodu žalovanému nemožno vytýkať ani porušenie povinnosti v tom, že počas konania nenavrhol zmeniť žalobu na zaplatenie poplatku z omeškania. Žalovaný preto nedôvodne stavia svoj nárok na náhradu škody na tom, že k zamietnutiu jeho nároku na zaplatenie poplatku z omeškania pre premlčanie došlo z dôvodu jeho nesprávneho uplatnenia titulom úrokov z omeškania. 11. Odvolací súd poznamenáva, že dokonca aj Okresný súd Trnava v odôvodnení rozsudku zo dňa 07.07.2005 sp.zn. 17Cb 15/2003 konštatuje, že " ... medzi účastníkmi nebola dohodnutá sadzba úroku z omeškania, preto odporcovi (správne malo byť uvedené navrhovateľovi - pozn. odvolacieho súdu) vzniklo právo iba na zaplatenie úrokov z omeškania o jedno percento vyššie než je úroková sadzba určená podľa § 502..." . 12. Odvolací súd zastáva názor, že spoľahlivo by nebolo možné dospieť ani k záveru, že riadnym podaním odvolania by bol žalobca v konečnom rozhodnutí vo veci samej úspešným a žalobca by vymohol poplatok z omeškania. Okresný súd Trnava totiž konštatoval vo vzťahu k uplatňovaným úrokom z omeškania, že faktúrou č. 622 722 zo dňa 06.12.2002 si žalobca neuplatňoval zaplatenie poplatku z omeškania, ale si uplatňoval zaplatenie úroku z omeškania a svoj návrh formuloval tak, že si uplatňuje zaplatenie úroku z omeškania ako ho vyfakturoval touto faktúrou. Faktúra, predložená v spore ako listinný dôkaz, tak bola podkladom, ktorý vzal konajúci súd za základ pre svoj záver, že žalobca účtoval dlžníkovi úroky z omeškania, pričom žalobu nezamietol z dôvodu, že by mal byť dlžníkovi správne účtovaný poplatok z omeškania. V tomto smere preto mohol žalobca vytýkať žalovanému jedine nepodanie takého riadneho odvolania, ktorým by dodatočne preukázal obvyklé úroky v zmysle § 502 ods. 1 Obch. zák. vo vzťahu k uplatňovanej výške úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obch. zák. V tejto súvislosti, t.j. vo vzťahu k úspešnému vymoženiu úrokov z omeškania; sa však žalobca porušenia povinnosti žalovaným nedovolával. Navyše odvolací súd poznamenáva, že nie je ani zrejmé, či by v prípade, ak by bol žalobca úspešný v konaní na Okresnom súde Trnava o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 881.992,40 Sk; teda ak by ich v požadovanej výške žalovaný v tomto konaní preukázal; bol by sa domáhal v rovnakej výške tiež (ešte aj) zaplatenia poplatku z omeškania, resp. poplatku z omeškania v takej výške, ktorá by nebola krytá (už) priznanými úrokmi z omeškania. V prípade, ak by sa po vymožení úrokov z omeškania na Okresnom súde Trnava žalobca už nedomáhal v tej istej výške poplatku z omeškania, by bolo možné konštatovať, že škoda, spôsobená žalobcovi nevymožením poplatku z omeškania z dôvodu jeho premlčania v konaní na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn. 9C 78/2007 nevznikla v priamej príčinnej súvislosti s tým, že žalovaný nesprávne žaloval dlžníka žalobcu o zaplatenie úrokov z omeškania, ale tým, že v konaní na Okresnom súde Trnava pod sp.zn. 17Cb 15/2003 bola žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania zamietnutá z dôvodu nepreukázania výšky nároku. 13. Nad rámec uvedeného odvolací súd dodáva, že nemožno súhlasiť so žalobcom ani v tom, že žalovaný pri podaní žaloby o zaplatenie úrokov z omeškania vychádzal z nesprávneho právneho názoru a z neznalosti príslušných právnych noriem, ktoré jednoznačne pomenovávali nárok, ktorý mal byť uplatnený voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni ako poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z., a nie ako úrok z omeškania v zmysle § 369 Obchodného zákonníka, a že žalovaný tak podal návrh na vydanie platobného rozkazu nekvalifikovane, v priamom rozpore s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou. 14. Predmetom sporu na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 17Cb 15/2003 bolo zaplatenie úrokov z omeškania na základe penalizačnej faktúry zo dňa 06.12.2002 vystavenej Všeobecnej zdravotnej poisťovne na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 369 Obch. zák. za jej omeškanie s úhradou faktúr za žalobcom dodané lieky v rokoch 1999 a 2000. V tomto období nebola jednotná rozhodovacia prax súdov v súvislosti s aplikáciou § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. v tom, či si poplatok z omeškania môže uplatňovať zdravotnícke zariadenie bez ohľadu na to, či ide o zmluvné alebo nezmluvné zariadenie. Uvedenému nasvedčuje aj skutočnosť, že Všeobecná zdravotná poisťovňa v podanom odpore uviedla, že nespochybňuje právo žalobcu na sankciu za omeškanie plnenia záväzku, avšak s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo 11/02 zo dňa 11.07.2002 (s ktorým sa stotožnila) má nárok na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 len zmluvné zdravotnícke zariadenie, a keďže žalobca s ňou nie je v zmluvnom vzťahu, nie je možná aplikácia uvedeného ustanovenia a v danom prípade ide len o bežný obchodný vzťah spadajúci pod úpravu Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že aj predchádzajúca právna zástupkyňa žalobcu JUDr. Doležalová v rovnakých prípadoch uplatňovala nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania (návrh na vydanie platobného rozkazu zo dňa 15.08.2002, úprava žalobného návrhu zo dňa 04.03.2003), a že žalobca aj v iných prípadoch vystavoval penalizačné faktúry na zaplatenie úrokov z omeškania (faktúra č. 622755 zo dňa 25.09.2002, faktúra č. 622761 zo dňa 24.10.2002) 15. Vzhľadom na to, že v rozhodovacej praxi súdov SR sa objavili rozdielne rozhodnutia, pokiaľ ide o právne posúdenie nároku na poplatok z omeškania, pri nedodržaní lehoty splatnosti na zaplatenie úhrady nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zmluvným či nezmluvným zdravotníckym zariadením, bolo prijaté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 47/2005, ktorým sa mala uvedená nejednotnosť v rozhodovaní odstrániť. V rozsudku vyslovil Najvyšší súd SR záver, že nárok na poplatok z omeškania pri nedodržaní lehoty splatnosti na zaplatenie úhrady nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v zmysle ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení vzniká aj nezmluvnému zdravotníckemu zariadeniu, nakoľko iný výklad tohto ustanovenia by viedol k ničím neodôvodnenému zvýhodneniu (znevýhodneniu) zdravotníckych zariadení v závislosti od toho, či majú alebo nemajú uzavretú so zdravotnou poisťovňou zmluvu o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti. 16. Žalobca tak nedôvodne namieta, že žalovaný postupoval v rozpore s odbornou starostlivosťou, keď neuplatňoval v súvislosti s omeškaním Všeobecnej zdravotnej poisťovne s úhradou faktúr za dodané lieky poplatok z omeškania, resp. že mu dal pokyn na vystavenie faktúry na zaplatenie úrokov z omeškania; keď; pokiaľ malo ísť o nezmluvné zdravotnícke zariadenie; výklad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z.z. nebol v tomto smere jednotný. Nemožno preto vyvodzovať zodpovednosť žalovaného za nevymoženie pohľadávky žalobcu na zaplatenie poplatku z omeškania z jeho neznalosti právnych noriem a nesprávneho právneho názoru a rovnako ani jeho zodpovednosť za vznik škody zaplatením súdneho poplatku na Okresnom súde Trnava za žalobu na zaplatenie úrokov z omeškania. Navyše žalobcovi škoda zaplatením súdneho poplatku za návrh mohla vzniknúť len vtedy, ak by žaloba na zaplatenie úrokov z omeškania bola zamietnutá preto, že nemala byť vôbec podaná (a teda nemal byť zaplatený ani súdny poplatok) , resp. preto, že mala byť podaná ako žaloba na zaplatenie poplatku z omeškania (ktoré konanie bolo oslobodené od súdnych poplatkov). 17. Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd názor súdu prvej inštancie o nedostatku príčinnej súvislosti medzi tvrdeným porušením povinností žalovaným pri výkone advokácie a vzniknutou škodou, ktorý viedol súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby, za správny, zodpovedajúci zákonu ako i ustálenej rozhodovacej praxi. Námietky žalobcu uvádzané v podanom odvolaní neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť právnych záverov prijatých v tomto smere súdom prvej inštancie, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý vychádza zo správneho právneho posúdenia danej veci, potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).