Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/411/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107226612 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1107226612.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: N. Q., T. D. Ž. XXX, T.. Č.. C. C. T. V. I. C. Ú. na C. T. V. I. O. Ú. na C. C.U., K. R.. X, X., proti žalovaným: 1/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, 3/ Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, Bratislava, 4/ Ústav na výkon väzby Nitra, so sídlom Cintorínska 3, Nitra, o uloženie povinnosti písomne sa ospravedlniť a o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. mája 2015 č. k. 12C/55/2007-343, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaní 1/, 2/, 3/ a 4/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu s odkazom na ust. čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 11, § 13, § 100 ods. 1, 2 a 3, § 101, § 415, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 64 ods. 6 a 7 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, 2 a 4 a § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 19, § 20 Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzal zo zistenia, že počas výkonu väzby bol žalobca dňa 17.1.2006 eskortovaný na pojednávanie tým spôsobom, že mal ruky spútané použitím pút, smerom dopredu, pred telo a obomi rukami držal nepretržite tašku. Z video záznamu súd prvej inštancie zistil, že žalobca si miestami kryl tvár rukami a taškou pred novinármi nachádzajúcimi sa pred pojednávacou miestnosťou a rukami v rámci možností plynúcich zo spútania rúk putami pohyboval. Predvedenie realizovali dvaja príslušníci ZVJS a to tým spôsobom, že ho viedli držiac popod pazuchy každý z jednej strany. Žalobca si voči každému zo žalovaných uplatnil svoj nárok viacerými právnymi titulmi a to jednak v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., tiež v zmysle § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti a aj z ustanovení o zodpovednosti za škodu obsiahnutých v § 415 a 420 Občianskeho zákonníka. 1.1. Súd prvej inštancie k samotnému nároku žalobcu uplatňovanému z titulu náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci vo vzťahu k žalovanému 2/ (Slovenská republika) uviedol, že žalobca v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup. Zákon č. 514/2003 Z. z. príkladmo uvádza, čo možno za takýto postup považovať a v zásade sa jedná o porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Žalobca nesprávny úradný postup vidí v tom ako postupovali žalovaní, keď ho predvádzali na pojednávanie ním uvádzaným spôsobom. Taktiež prvoinštančný súd poukázal na skutočnosť, že v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je možné priznať poškodenému ospravedlnenie, len konštatovať porušenie práva a v prípade ak toto nie je dostatočné priznať aj nemajetkovú ujmu. Žalobca si v predmetnom konaní uplatnil nemajetkovú ujmu 150 000 €, ktorú však v konaní nijako nepreukázal. Tvrdenie žalobcu o závažnej ujme, ktorá mu vznikla v dôsledku jeho vlastných pocitov, nepovažuje súd za dôvodné. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, že z uvedeného dôvodu bol znížená jeho ľudská dôstojnosť v spoločenskom, pracovnom a kultúrnom prostredí a že ním deklarované správanie sa spoluväzňov voči jeho osobe bolo výlučne v dôsledku ním namietaného spôsobu predvedenia na pojednávanie konané dňa 17.1.2006. Žalobca v konaní nepreukázal, že v danom prípade išlo o citeľný zásah do práva žalobcu na jeho česť, dôstojnosť, súkromný život a rovnako nebolo preukázané, že žalobcom namietaný úradný postup mal nepriaznivé dôsledky na jeho ďalšie pracovné uplatnenie. V čase eskorty bol žalobca osobou umiestnenou v Ústave na výkon väzby, pred vzatím do väzby nebol v pracovnom pomere a z miesta bydliska ako aj počas výkonu väzby bol hodnotený negatívne. Pokiaľ žalobca poukazuje na skutočnosť, že jeho trestná vec bola medializovaná a mala širokú publicitu, súd prvej inštancie k uvedenému poznamenal, že jeho trestá vec bola medializovaná počas celého trestného konania vedeného na Krajskom súde v Nitre ako aj počas odvolacieho konania na Najvyššom súde SR, teda aj pred ním namietaným spôsobom predvedenia na pojednávanie konané dňa 17.1.2006. Pozornosť médií a širokej verejnosti upriamil na svoju osobu sám žalobca a to svojim konaním, ktoré bolo predmetom trestného stíhania voči jeho osobe a nie tým akým spôsobom bol na jedno z pojednávaní nariadených v trestnej veci vedenej na Krajskom súde v Nitre predvedený. Žalobcom namietané predvedenie nemalo vplyv na ďalší spôsob a priebeh medializácie jeho osoby, či už v zmysle poklesu alebo vzostupu záujmu médií a verejnosti o jeho priebeh trestného konania ale o osobu žalobcu ako takú. V konaní teda žalobca nepreukázal základné podmienky na priznanie nároku týmto právnym titulom, ktoré musia byť pre jeho úspešné uplatnenie si kumulatívne splnené a to nesprávny úradný postup, škodu a z uvedeného dôvodu ani príčinnú súvislosť medzi nimi. 1.2. Predmetný nárok súd prvej inštancie skúmal aj v zmysle ust. § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Skonštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/, keďže k zásahu musí v prípade predmetných ustanovení Občianskeho zákonníka dôjsť konkrétnym subjektom a nejde teda o zodpovednosť štátu, ale o občianskoprávny vzťah. Základným predpokladom priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá je spôsobilá v značnej miere znížiť dôstojnosť občana a jeho vážnosť v spoločnosti. Zároveň predpokladom úspešnej realizácie práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka je existencia neoprávneného zásahu a skutočnosť, že takýto zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo sa domáhať náhrady nemajetkovej ujmy, musia byť obe náležitosti splnené. Základnými predpokladmi pre priznanie nároku uvedeným právnym titulom sú: 1/ neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť, či ohroziť osobnosť fyzickej osoby, 2/ ujma na osobnosti fyzickej osoby spočívajúca v znížení dôstojnosti alebo jej vážnosti v značnej miere, 3/ príčinná súvislosť medzi bodmi 1 a 2. V konaní nebolo preukázané, že u žalobcu došlo k poškodeniu zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ktoré bolo v príčinnej súvislosti s konaním eskorty príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže v Ústave na výkon väzby Nitra dňa 17.1.2006 a v príčinnej súvislosti s konaním ním označeného odporcu v štvrtom rade. Podľa názoru prvoinštančného súdu žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by k následkom zásahu došlo práve v príčinnej súvislosti s ním namietaným vykonaním eskorty dňa 17.1.2006 a navyše ani nepreukázal, že by eskorta prebiehala spôsobom ako uvádza v žalobe. Žalobca tiež nepreukázal, že k následku zásahu došlo v oblasti jeho zdravia, cti a dôstojnosti. Absentuje tiež preukázanie príčinnej súvislosti medzi následkami zásahu a samotným zásahom do osobnostných práv navrhovateľom uvádzaným priebehom eskorty. Sú prvej inštancie konštatoval, že žalobca bol v očiach verejnosti známy nie z toho dôvodu akým spôsobom prebehla eskorta, ale z dôvodu skutkov za, ktoré bol právoplatne odsúdený, o čom svedčí široká publicita jeho trestnej kauzy už z dôb pred inkriminovaným pojednávaním. Rovnako mienka o ňom v očiach verejnosti bola vytváraná jeho vlastným konaním, ktoré malo za následok trestné stíhanie žalobcu, ktoré skončilo jeho odsúdením. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobcom namietané porušovania práv počas eskorty 17.1.2006 boli realizované výlučne v pôsobnosti ústavu Nitra. Výkon väzby žalobcu realizoval vyššie uvedený ústav a nie MSSR a Generálne riaditeľstvo, teda žalovaní 1/ a 3/. Ústav je samostatnou rozpočtovou organizáciou štátu a má postavenie právnickej osoby. Ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou, je Ústav spôsobilý mať práva a povinnosti, ako aj procesnú spôsobilosť podľa § 20 Občianskeho súdneho poriadku. Súd prvej inštancie z uvedených dôvodov dospel k záveru, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ tak, ako ich označil žalobca, v danej veci nie sú pasívne legitimované subjekty a z tohto dôvodu žalobu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka voči ním ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k pasívne legitimovanému žalovanému 4/ (Ústav na výkon väzby Nitra) musel prvoinštančný súd prihliadnuť na ním vznesenú námietku premlčania. Žalobcom namietaný zásah do jeho osobnostných práv sa uskutočnil dňa 17.1.2006 a týmto dňom začala plynúť trojročná premlčacia lehota, táto uplynula dňom 17.1.2009, žalobca nárok voči žalovanému 4/ uplatnil na súde dňa 18.2.2011 podaním zo dňa 15.2.2011, z uvedeného prvoinštančný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je voči žalovanému 4/ premlčaný, čo je samo o sebe dôvodom na zamietnutie žaloby. Z opatrnosti však žalobu voči žalovanému 4/ preskúmal aj čo do jej dôvodnosti. 1.3. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalobcu že k premlčaniu v jeho prípade nemohlo dôjsť nakoľko žalobu podal včas a návrh na pripustenie vstupu žalovaných 2/ až 4/ bol len spresnením žaloby. V tomto je smere je možné prisvedčiť jeho námietke len vo vzťahu k žalovanému 2/ (SR) a to z dôvodu, že je nielen jednoznačne označený v texte žaloby ako subjekt voči, ktorému žaloba smeruje ale tiež ako vyplýva z obsahu žaloby kde žalobca v niekoľkých pasážach uvádza, že jeho návrh smeruje aj voči štátu. Vo vzťahu k žalovaným 3/ a 4/ prvoinštančný súd uviedol, že týchto žalobca ako žalovaných označil prvýkrát až v podaní zo dňa zo 15.2.2011, došlým súdu dňa 18.2.2011, teda po vyše piatich rokoch od ním uvádzaného neoprávneného zásahu do jeho chránených osobnostných práv. Každý zo žalobcom označených žalovaných má vlastnú právnu subjektivitu a teda účinky podania žaloby plynú vo vzťahu ku každému z nich samostatne a podanie žaloby voči jednému z nich neznamená automaticky nástup právnych účinkov spojených s podaním žaloby voči všetkým neskôr označeným subjektom. Podanie žaloby voči jednému subjektu neznamená automatické prerušenie plynutia premlčacej doby voči iným subjektom. Taktiež žalobca nepreukázal základné predpoklady pre priznanie takéhoto nároku. 1.4. Žalobca si svoj nárok uplatnil aj titulom náhrady škody v zmysle § 415 a 420 Občianskeho zákonníka. a tiež zákona č. 4/2001 Z. z. V prípade tohto právneho titulu opätovne súd prvej inštancie skonštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného 2/ a to z dôvodov ktoré už uviedol pri skúmaní nároku titulom ochrany osobnosti. Žalobca sa v konaní domáhal ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy, pričom ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka dopadá na prípady, keď v dôsledku porušenia určitej právnej povinnosti vznikne poškodenému ujma majetková (tzv. škoda). Žalobca v konaní nijako nepreukázal existenciu majetkovej ujmy, resp. škody na zdraví, ktorá by vznikla porušením právnej povinnosti žalovaných; také porušenie povinnosti v konaní nebolo už z vyššie uvedených dôvodov rovnako preukázané. 1.5. Záverom súd prvej inštancie vo vzťahu ku všetkým žalobcom uplatneným nárokom viacerými právnymi titulmi zdôraznil, že v sporovom konaní nepostačuje iba tvrdiť, ale je treba tvrdenia dokázať. Žalobca sa obmedzil iba na konštatovanie svojich tvrdení, ktoré odôvodnil tým, že ponižujúce zaobchádzanie je také zaobchádzanie, ktoré je spôsobilé vyvolať pocit stratu, menejcennosti alebo potupiť dotknutú osobu, pričom stačí ak je obeť pokorená vo svojich vlastných očiach. Žalobca na pojednávaní niekoľkokrát uviedol, že ujmu, ktorú pociťuje je ujmou, ktorá spočíva najmä v jeho prežívaní a pocitoch. To však samo o sebe nepostačuje, a preto žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo má potom v konaní za následok jeho procesný neúspech. 1.6. O trovách konania si súd prvej inštancie vyhradil rozhodnúť podľa § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zdôraznil, že z dôkazu vyplýva, že na pojednávanie bol dotiahnutý, dovlečený spôsobom, ktorý zákon nepozná a ktorý spôsobuje neprimeranú bolesť a poníženie, keďže zákon nepriznáva predvádzanie tak, že dvaja príslušníci ZVJS dvihnú predvedeného do vzduchu a spútaného ho vlečú do pojednávacej miestnosti pred očami verejnosti a médií a už vôbec žiaden zákon neumožňuje, aby príslušníci predviedli obvineného tak, že mu spôsobia fyzickú bolesť a fyzické utrpenie. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, pretože vznik nemajetkovej ujmy bol preukázaný spôsobom, ako to preukazuje Európsky súd pre ľudské práva vo veciach, ktoré sa týkajú osôb nachádzajúcich sa v pozbavení slobody, skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie ignoroval. Súd prvej inštancie ďalej tvrdí, že počas väzby bol žalobca negatívne hodnotený, čím došlo k porušeniu základných práv, keďže sa nemohol k takémuto dôkazu vyjadriť. Vytkol súdu prvej inštancie konštatovanie, že medializované bolo trestné konanie a nie spôsob predvedenia, čo nie je pravdou. Rovnako ako nie je pravdou, že nepreukázal základné podmienky na priznanie zadosťučinenia, čím došlo k porušeniu práva zaručeného v Dohovore. Predmetom žaloby nie je, či bol žalobca verejnosti známy z dôvodu skutkov, pre ktoré bol stíhaný, ale fyzická bolesť, utrpenie, ponižovanie, ktorým bol vystavený za prítomnosti médií. Nesúhlasí zo záverom súdu prvej inštancie ani o premlčaní nároku, keďže k zásahu došlo v januári 2006, žaloba bola podaná v roku 2007, a už v samotnej žalobe požiadal o ustanovenie advokáta, ktorého mu súd ustanovil až po piatich rokoch od podania žaloby. 3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadrili. 4. Žalovaný 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku, pridržiava sa svojho vyjadrenia, v ktorom vzniesol námietku premlčania a námietku nedostatku pasívnej legitimácie. Žalobca uplatnil voči Generálnemu riaditeľstvu (žalovanému 3/) svoj nárok dňa 26.8.2012. Na základe uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 12.10.2012 bolo rozhodnuté o vstupe žalovaného 3/ do konania, v dôsledku čoho je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy premlčaný. Naviac, v súvislosti s výkonom väzby žalobcu žalovaný 3/ nespôsobil žalobcovi žiadnu údajnú ujmu, teda nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. Rovnako ako žalovaný 3/ žiadnym spôsobom nezasiahol či už priamo alebo nepriamo do práv žalobcu na ochranu jeho osobnosti. 5. Žalovaný 4/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Žalobca si svoj nárok voči žalovanému 4/ (Ústavu na výkon väzby Nitra) uplatnil na súde po prvýkrát podaním dňa 26.8.2012, súd prvej inštancie uznesením zo dňa 12.10.2012 rozhodol o vstupe žalovaného 4/ do konania, z dôvodu ktorého je nárok voči Ústavu Nitra premlčaný. 6. Žalobca sa k vyjadreniam žalovaných 3/ a 4/ nevyjadril. 7. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.) s odôvodnením ktorým sa odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje. 10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 9.8.2007 domáhal voči žalovanému 1/ (vtedy jedinému subjektu na strane žalovaného) náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 177.587,47 € (5.350.000,- Sk) titulom zásahu do jeho osobnostných práv, ku ktorému malo dôjsť nedôstojným spôsobom jeho eskorty na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 17.1.2006. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.2.2011 žalobca rozšíril svoju žalobu aj na žalovaných 2/, 3/ a 4/. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 28.8.2012 žalobu rozšíril tak, že sa domáhal od žalovaných písomného ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy, zároveň výšku náhrady znížil na 160.000,- € (t.j. v časti 17.587,47 € vzal žalobu späť). 11. Nakoľko žalobca svoj nárok právne založil na viacerých odlišných právnych tituloch, súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal s každým z nich. Pokiaľ ide o náhradu škody podľa ustanovení § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka o všeobecnej zodpovednosti za škodu, odvolací súd len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že tento právny titul nezodpovedajú žalobcom tvrdenému skutkovému základu jeho nároku. Všeobecná zodpovednosť za škodu sa týka výlučne škody na majetku, resp. škody na zdraví. Žalobca pritom netvrdil, že by mu vznikla v dôsledku eskorty dňa 17.1.2006 akákoľvek škoda na majetku alebo na zdraví. Súd prvej inštancie preto správne dospel k záveru, že žalobca nárok na náhradu škody nemá. 12. Pokiaľ sa žalobca domáhal morálnej satisfakcie formou ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy, do úvahy prichádza len právne posúdenie jeho nároku ako nároku na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na povahu žalovaného 2/, ktorým je štát, je potrebné žalobcom uplatnený nárok voči tomuto subjektu posudzovať i z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko týmto predpisom sa spravuje i zodpovednosť štátu za nemajetkovú ujmu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Povahou zodpovedného subjektu sa pritom nemení hmotnoprávna podstata nároku na ochranu osobnosti. 13. Súd prvej inštancie správne dospel záveru, že v posudzovanej veci žalobca nepreukázal takú existenciu zásahu do jeho osobnostnej sféry, ktorý by zakladal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Z výsledkov dokazovania vyplýva, že žalobca bol eskortovaný príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže na pojednávanie, ktoré sa konalo dňa 17.1.2006 na Krajskom súde v Nitre. Nebolo však preukázané, že by táto eskorta bola vykonaná spôsobom, ktorý by nedôvodne, resp. neprimerane zasahoval do osobnostnej sféry žalobcu. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že žalobca sa v predmetnom čase nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. Samotný výkon trestu a obmedzenia práv s ním spojené prirodzene predstavujú závažný zásah do súkromnej sféry dotknutej osoby. Podstatou trestu odňatia slobody, je obmedzenie osobnej slobody a ďalších práv osoby, ktoré je však v demokratickej spoločnosti nevyhnutne potrebné na dosiahnutie účelu trestného konania. Ak v priebehu výkonu trestu odňatia slobody vznikne potreba účasti odsúdeného na úkonoch trestného konania, prípadne iného konania pred orgánom verejnej moci, je spravidla potrebné takúto osobu eskortovať na dané miesto. Eskorta ako súčasť režimu trestu odňatia slobody nepochybne tiež predstavuje zásah do osobnostnej sféry eskortovanej osoby, ktorú je možné vykonať aj proti vôli tejto osoby, ako aj v prípade, ak táto osoba kladie odpor. Takýto zásah do osobnostných práv však právny poriadok dovoľuje. O protiprávnom zásahu do osobnostnej sféry osoby, ktorá je vo výkone trestu odňatia slobody, nemožno hovoriť v prípade, ak sú na tejto osobe oprávnenými osobami vykonávané bežné, zákonom dovolené služobné úkony, ktoré spadajú do rámca režimu výkonu trestu odňatia slobody, napríklad eskorta. Protiprávny by mohol byť iba úkon, ktorý by nemal oporu v platnom právnom poriadku alebo by síce išlo o úkon právnym poriadkom predpokladaný, ale vykonávaný najmä zbytočne trýznivým, bolestivým či ponižujúcim spôsobom. Eskorta je nepochybne zákonom predpokladaný služobný úkon, ktorý bol v danom prípade vykonaný oprávnenými osobami. Žalobca nepreukázal, že by eskorta bola v jeho prípade realizovaná excesívnym spôsobom, čo by mohlo zakladať protiprávny zásah do jeho osobnostných práv. Spôsob výkonu eskorty, kedy žalobcu príslušníci ZVJS uchopili za ramená a niesli ho do pojednávacej miestnosti, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu považovať za neprimerane bolestivý či ponižujúci. Takýto spôsob eskorty plne zodpovedal danej situácií, kedy subjektom eskortu bol žalobca, teda osoba v tom čase odsúdená za násilné trestné činy a zároveň obžalovaná z obzvlášť závažných zločinov. V prípade žalobcu, ktorého možno považovať za nebezpečného, bolo zo strany príslušníkov ZVJS odôvodnené postupovať v prvom rade s dôrazom na zabránenie možnosti úteku žalobcu a bezpečnosť seba i iných osôb. Ak teda žalobca nevedel, alebo nechcel prísť na pojednávanie po vlastných nohách, bolo prijateľné, aby bol na pojednávanie eskortovaný vyššie uvedeným spôsobom. Skutočnosť, že žalobca takýto spôsob eskorty považuje subjektívne za nedôstojné, ba až neľudské zaobchádzanie, je právne irelevantná. Pokiaľ je postup príslušníkov ZVJS v medziach ich zákonných oprávnení, ide o dovolený zásah do osobnostných práv osoby vo výkone trestu odňatia slobody, postup ktorý nemôže založiť protiprávnosť konania. 14. V zmysle vyššie uvedeného je potrebné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal existenciu protiprávneho zásahu do jeho osobnostných práv, v dôsledku čoho v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá nárok domáhať sa zadosťučinenia či už formou ospravedlnenia alebo náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Absenciou protiprávnosti zásahu orgánu verejnej moci je zároveň vylúčená i zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 15. Nakoľko nebol vôbec preukázaný protiprávny zásah do osobnostnej sféry žalobcu, je už len vedľajšie, že hypotetický nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch by bol v čase jeho uplatnenia (rozšírenia žaloby) voči žalovanému 4/ už premlčaný, čo správne konštatoval súd prvej inštancie. Uplatnením si nároku na súde nedochádza k prerušenie plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k všetkým subjektom ale iba vo vzťahu k subjektu, proti ktorému bol nárok uplatnený. Pokiaľ žalobca v priebehu konania rozšíri svoju žalobu na ďalšie subjekty, môže dôjsť k prerušeniu plynutia premlčacej doby k týmto subjektom až dňom doručenia príslušného podania žalobcu súdu. V posudzovanej veci si žalobca uplatnil svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 4/ viac než päť rokov po udalosti, od ktorej odvodzoval svoj nárok, stalo sa tak teda zjavne po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá je v danom prípade trojročná (§ 101 Občianskeho zákonníka). 16. Odvolacia námietka žalobcu, ktorý namietal porušenie jeho práv tým, že mu súd prvej inštancie neumožnil sa vyjadriť k tvrdeniu, že počas väzby bol žalobca negatívne hodnotený, je nedôvodná. Odvolací súd má za to, že hodnotenie žalobcu počas väzby nie je podstatnou skutočnosťou, na ktorej by sa zakladalo rozhodnutie súdu prvej inštancie. 17. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/ mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).