Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/779/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109227897 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109227897.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: F. H. P., bytom A., V.. V. XXXX, N., V. Š. L., zastúpený JUDr. Jurajom Almášim, advokátom, Nerudova 8/A, Bratislava, proti žalovanej: X. D., bytom H. U. X, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 06. júna 2014 č. k. 12C 160/2009-244 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu na ochranu osobnosti, ktorou sa proti žalovanej domáhal uloženia povinnosti zdržať sa konania, ktorým bude akýmkoľvek osobám uvádzať nepravdivé tvrdenia, že sa o maloletého syna I. V. P. nestará, že sa pokúsil o jeho únos a že z jeho strany hrozí jeho únos. Taktiež žiadal žalovanej uložiť povinnosť ospravedlniť sa mu za výroky, ktoré o ňom uvádzala, a to doporučeným listom jemu adresovaným do troch dní od právoplatnosti rozsudku v nasledovnom znení: „Ja, X. D. sa Tebe F. H. P. týmto ospravedlňujem za nepravdivé výroky, ktoré som uviedla na Tvoju adresu ohľadne toho, že si sa mal pokúsiť o únos maloletého I. V. P., že z tvojej strany hrozí únos maloletého I. V. P. a že sa o maloletého I. V. P. nestaráš. Všetky tieto informácie sa nezakladajú na pravde.“ Žiadal tiež, aby súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť kópiu tohto listu odoslať na vlastné náklady do 3 dní od právoplatnosti rozsudku U.. X.. Q. V., G., prednostovi Kliniky Detskej neurológie Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave, Limbová 1, 813 44 Bratislava, MUDr. Táni Novákovej, ambulancia pre deti a dorast, Detská fakultná nemocnica s poliklinikou v Bratislave, Limbová 1, 813 40 Bratislava, X.. Z., fyziatricko - rehabilitačné oddelenie, Detská fakultná nemocnica s poliklinikou v Bratislave, Limbová 1, 813 40 Bratislava, X.. F. R., neurologická ambulancia, Detská fakultná nemocnica s poliklinikou v Bratislave, Limbová 1, 813 40 Bratislava, X.. V. P., neurologická ambulancia, Detská fakultná nemocnica s poliklinikou v Bratislave, Limbová 1, 813 40 Bratislava, W. M., Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, odbor sociálnych vecí, Vazovova 7/a, 816 16 Bratislava, X.. H. C., Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, odbor sociálnych vecí a rodiny Vazovova 7/a, 816 16 Bratislava a M. Z., Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, odbor sociálnych vecí, Vazovova 7/a, Bratislava a s úradne overeným prekladom do jazyka francúzskeho Q.. A. U., G. A. Y. U. L., L. G. V. XXXXX, D., Q.. Q. M., G. A. Y. U. L., L. G. V. XXXXX, D. R., U.. L., G. A. Y. U. L., L. G. V. XXXXX, D. R. a preukázať žalobcovi doručenie všetkých uvedených písomností a nahradiť trovy konania. 2. Rozhodol tak s poukazom na ust. §§ 11 a 13 Občianskeho zákonníka a § 32 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom v čase podania žaloby (zákon č. 97/1963 Zb., ďalej len „OSP“), keď z rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 37P 133/08-13 zo dňa 25.10.2011 právoplatného v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP 9/2012-1191 zo dňa 4.7.2012 zistil, že žalovaná dňa 12.3.2008 podala na súd návrh na úpravu práv a povinností k maloletému I. V. P., nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Vazovova 7/A, Bratislava, pričom spolu s návrhom vo veci samej podala aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala zverenie maloletého syna do jej výchovy a opatery a otcovi (žalobcovi) žiadal určiť styk s maloletým na jeden víkend v mesiaci vždy v prítomnosti matky. Z návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 12.3.2008 zistil, že podľa neho situácia medzi rodičmi maloletého sa degradovala natoľko, že môže ohroziť zdravie a psychický vývoj maloletého, keď otec je 57 ročný americký štátny občan z N., plne vyťažený šéf súkromnej spoločnosti v ropnom priemysle, je medzi nimi veľký rozdiel kultúr, jazykov, vyjadrovania, postoju k ženám, vekový rozdiel. Maloletý sa narodil po trojročnom vzťahu trvajúcom v Európe. V USA žila až počas tehotenstva bez vytvorenia riadnych bytových podmienok pre výchovu dieťaťa. Podľa návrhu na nariadenie predbežného opatrenia hneď po narodení maloletého otec trval na vykonaní obriezky a už 8 dní po pôrode chcel z Bratislavy vycestovať do Viedne na vykonanie zákroku bez jej vedomia. Podľa návrhu hrozí, že ak otec ostane s dieťaťom sám, dá vykonať zákrok obriezky bez jej súhlasu. 3. Súd prvej inštancie zistil, že Okresný súd Bratislava III uznesením č.k. 37P 133/08-13 zo dňa 31.3.2008 nariadil predbežné opatrenie, ktorým maloletého zveril do výchovy a opatery matky (žalovanej) a otcovi (žalobcovi) uložil právo stretávať sa s ním každý prvý víkend v mesiaci v čase od 10.00 hod. do 13.00 hod s tým, že otec si maloletého prevezme a odovzdá v byte matky a styk sa bude realizovať za prítomnosti matky. V dôsledku odvolania žalobcu proti tomuto uzneseniu Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 11CoP 274/08.75 zo dňa 29.9.2008 zmenil uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa styku otca s maloletým tak, že otec má právo stretávať s maloletým každú prvú sobotu v mesiaci v čase od 10.00 hod. do 13.00 hod. v mieste bydliska matky. Z rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 37P 133/08-13 zo dňa 25.10.2011 právoplatného v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 11CoP 9/2012-1191 zo dňa 4.7.2012 zistil, že žalobca návrhom na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 3.12.2008 žiadal o povolenie vycestovať s maloletým na obdobie najdlhšie 7 dní do Francúzska za účelom absolvovania neurologických vyšetrení a vyšetrenia MRI mozgu maloletého v zariadení Ceńtre Hospitalier Universitaire D Amiens, bez matky, ktorý návrh odôvodnil zdravotným stavom maloletého, pričom Okresný súd Bratislava III na základe uvedeného návrhu nariadil predbežné opatrenie, ktorým dal otcovi súhlas na toto vycestovanie na obdobie od 25.1.2009 do 31.1.2009 za prítomnosti matky na náklady otca, keď Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 23.12.2008 č.k. 11CoP 21/2009-412 uznesenie Okresného súdu Bratislava III o nariadení predbežného opatrenia zmenil tak, že návrh otca na jeho nariadenie zamietol. 4. Mal tiež za preukázané, že žalovaná dňa 5.1.2009 zaslala e-mail francúzskym lekárom označený ako „sporné vyšetrenie MR“, v ktorom uviedla, že je matkou 11-mesačného syna I. V. P., nar. XX.X.XXXX, ktorý sa má v určenom čase podrobiť lekárskemu vyšetreniu, s otcom dieťaťa nie je zosobášená, nežijú spolu, ona žije s maloletým na Slovensku a otec maloletého v USA, ale neustále cestuje, s maloletým jej nepomáha. Dňa 31.3.2008 jej príslušný súd predbežným opatrením zveril maloletého do jej opatery a starostlivosti až do vydania definitívneho rozhodnutia vo veci starostlivosti o maloletého, keď uvedené predbežné opatrenie bolo vydané po pokuse o únos dieťaťa zo strany otca, ktorého všetky odvolania boli zamietnuté. 5. Vychádzal tiež zo zistenia, že podľa emailu francúzskeho lekára Q.. Q. M. zo dňa 5.1.2009 adresovaného žalovanej dostali žiadosť o vykonanie testu MRI a neuropediatrického posudku pre jej syna od parížskeho lekára a sú ochotní dieťa prijať, ale k v období od 25.1.2009 do 31.1.2009 nie je vyšetrenie naplánované, nakoľko neobdržali potrebné administratívne a medicínske informácie a vyšetrenie nie je urgentné. 6. Z uznesenia Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 37P 133/08-462 zo dňa 16.2.2009 súd prvej inštancie zistil, že žalobca opätovne návrhom na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 23.1.2009 žiadal o povolenie vycestovať s maloletým za účelom absolvovania neurologických vyšetrení a prípadného vyšetrenia maloletého magnetickou rezonanciou na prístroji Tesla 3, resp. Tesla 7 v niektorom zo zdravotníckych zariadení vo Francúzskej republike na obdobie najdlhšie 7 dní od 22.2.2009 za prítomnosti ošetrovateľky, keď návrh na nariadenie predbežného opatrenia odôvodnil zdravotným stavom maloletého a skutočnosťou, že vo Francúzsku sú špičkové neurologické pracoviská disponujúce prístrojmi v SR nedostupnými. Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 16.2.2009 návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. 7. Vychádzal i z lekárskeho nálezu I. V. P. zo dňa 16.12.2008 vypracovaného U.. X.. Q. V.Z., podľa ktorého neurologický nález maloletého je bez topickej symptomatológie, kineziologicky na úrovni IV. Trimenonu bez známok cerebrálneho poškodenia a dysfunkcie. Vzhľadom na primeraný neurologický nález a kineziologický nález ďalšie vyšetrenia nie sú potrebné. 8. Poukázal na výpoveď žalobcu, podľa ktorého bol konaním žalovanej poškodený ako otec, znevážila ho pred súdom, lekármi a komunitou všeobecne, pretože bol predsedom verejnej obchodnej spoločnosti. Lekárom vo Francúzsku napísala, že koná v rozpore so závermi slovenských súdov, aby zrušili objednávku vyšetrenia, na ktoré syna objednal z dôvodu, že žalovaná spôsobila synovi zranenia. Konala tak v rozpore s nariadením súdu, ktorý mu vycestovanie na vyšetrenie povolil. Uviedol, že v Okresný súd Bratislava III rozhodol na základe tvrdení žalovanej o plánovaní únosu, v dôsledku čoho mohol vidieť syna len 3 hodiny v prítomnosti matky. Podľa neho žalovaná na súde klamala a urobila nepravdivé vyhlásenia s úmyslom poškodiť ho a nepreukázať spôsobené zranenia synovi. Tvrdil, že žalovaná šíri informácie o tom, že sa pokúsil o únos syna. 9. Podľa výpovede žalovanej táto je presvedčená o tom, že žalobca sa o únos syna pokúšal, keď v elektronickej komunikácii s francúzskymi lekármi slovo „únos“ nepoužila, ale výraz „odobratie“, keď túto komunikáciu potrebovala ako dôkaz pre súdne konanie. Poprela šírenie nepravdivých tvrdení o žalobcovi pred inými ľuďmi, ako aj tvrdenie o tom, že sa o dieťa žalobca nestará. Podľa žalovanej má dnes maloletý 6 rokov, vyšetreniu sa nepodrobil, je zdravý, športuje. 10. Súd prvej inštancie tak dôvodil, že v danom prípade k neoprávnenému zásahu nedošlo, keď podľa právnej teórie a súdnej praxe vyjadrenia v súdnom konaní vylučujú neoprávnenosť zásahu, nakoľko žalovaná ako strana sporu vykonávala svoje právo pred povolaným orgánom s rozhodovacou právomocou a bolo jej legitímnym právom zvoliť si spôsob hájenia svojich práv a mohla využiť akékoľvek prostriedky na dosiahnutie úspechu. Uviedol, že žalobca za zásah do jeho osobnostných práv označil 4 prípady vzniknuté v súdnom konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III sp.zn. 37P 133/2008 a v súvislosti s dôkazom nariadeným súdom a tiež pred kolíznym opatrovníkom, ktorým žalovaná v súdnom konaní o úpravu práv a povinností k spoločnému synovi uviedla súdu, opatrovníkovi a lekárom, ktorí mali vykonávať lekárske vyšetrenie, že žalobca sa pokúsil odniesť ich syna na neznáme miesto, pokúsil sa o jeho únos a tvrdil, že uvedené tvrdenia žalovaná aj po právoplatnosti rozhodnutia vo veci šíri ďalším ľuďom, ktoré konanie však nemal za preukázané, pretože žalobca na preukázanie tohto svojho tvrdenia nenavrhol žiadne dôkazy. 11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP. 12. Proti touto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Trval na tom, že konaním žalovanej bol poškodený ako otec, žalovaná ho znevážila pred súdmi, lekármi a komunitou, žiadala, aby lekári zrušili objednávku vyšetrenia, na ktorých sa mali zistiť zranenia syna, hoci v zmysle záverov súdneho rozhodnutia bol na to oprávnený. Žalovaná na súde uvádzala nepravdivé skutočnosti. Vyjadril presvedčenie, že tieto nepravdivé informácie žalovaná naďalej šíri. Mal za to, že pre ochranu osobnosti nie je nevyhnutné, aby neoprávnené konanie vyvolalo zásah do osobnostných práv, keď postačujúca je objektívna spôsobilosť na vyvolanie takéhoto následku. Uviedol, že vyjadrenia v rámci súdneho konania nevylučujú takúto zodpovednosť, pretože žalovaná bola poučená o tom, že má hovoriť pravdu a o následkoch uvádzania nepravdivých skutočností. Všetky neoprávnené tvrdenia žalovanej súviseli s tým, že žalovaná súdu, kolíznemu opatrovníkovi a lekárom, ktorí mali vykonať lekárske vyšetrenie syna, uviedla, že sa pokúsil o únos syna a tieto nepravdivé tvrdenia ďalej šíri. 13. K podanému odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.10.2014 a napadnutý rozsudok žiadala ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že žalobca neoznačil dôkazy, ktorých znovuvykonanie žiada. Mala za to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový s tav a dôsledne ho i vyhodnotil. Dala do pozornosti, že i podľa emailovej komunikácie Q.. M. lekárske vyšetrenie syna nebolo objednané a taktiež závery posudku X.. Q. V., Q., G., podľa ktorého je maloletý primerane vyvinutý. Poukázala na to, že žalobca neustále žiada o nariadenie predbežného opatrenia v súvislosti s povolením vycestovania so synom. Vyjadrila názor, že sa stráca čas riešením osobnosti otca na úkor osobnosti maloletého dieťaťa. 14. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. platný a účinný od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Vzhľadom na dikciu príslušného prechodného ustanovenia CSP o priamej a okamžitej aplikabilite nového procesného poriadku účinného od 01.07.2016 (zákon č. 160/2015 Z.z.) podaním odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie nenadobudol právoplatnosť a bolo potrebné ho odvolacím súdom v tomto rozsahu prejednať za použitia príslušných ustanovení CSP a v zmysle nich i o ňom rozhodnúť. 17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce, preto si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik tvrdeného nároku na ochranu osobnosti žalobcu proti žalovanej. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd vyjadruje len k odvolacím námietkam. 18. Prostriedkami súdnej ochrany osobnosti človeka sú 1./ návrh na upustenie od neoprávneného zásahu (negatórna žaloba), 2./ návrh na odstránenie následkov (reštitučná žaloba) a 3./ návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba). Podmienkou poskytnutia súdnej ochrany osobnosti je neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, ktorý musí byť spôsobilý privodiť ujmu osobnosti človeka, keď občianskoprávna ochrana je založená na princípe zodpovednosti objektívnej, čo znamená, že na jej vznik nie je potrebné zavinenie toho, kto zásah spôsobil. Je teda irelevantné, či pôvodca zásahu bol alebo nebol si vedomý protiprávnosti zásahu, rozhodujúci je len výsledok takéhoto konania. Ide tu o zodpovednosť za výsledok. Hmotnoprávnou podmienkou tejto občianskoprávnej zodpovednosti je imateriálna ujma, ktorá spočíva buď v ohrození alebo v porušení osobnostnej sféry. Postačujúce teda je, že zásah bol spôsobilý vyvolať ujmu, keďže platný Občiansky zákonník pôsobí prevenčne. Predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa § 11 Občianskeho zákonníka najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. 19. Právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia potom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena v zmysle čl. 19 Ústavy SR. Sloboda prejavu je zas zaručená článkom 26 ods. Ústavy SR. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom a šíriť informácie bez ohľadu na hranice štátu (čl. 26 ods. 2 veta prvá ústavy). Slobodu prejavu možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Citované články Ústavy SR vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku SR ako demokratického právneho štátu. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá, ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v čl. 19 Ústavy SR. Kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii § 11 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. 20. Právo na šírenie informácií stojí teda vs. právu na ochranu osobnosti. V sporovom konaní, o ktoré ide i v posudzovanej veci, platí zásada dispozičná a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou účastníkov konania. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na stranách sporu a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá zo strán sporu. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, dôkazná povinnosť žalovaného sa odvíja od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. 21. V danom prípade žalobca i podľa názoru súdu odvolacieho nesplnil dôkaznú povinnosť o existenciu zásahu žalovanej do jeho práva na ochranu osobnosti, nakoľko nepreukázal, že výroky žalovanej použité v rámci súdnych konaní pred Okresným súdom Bratislava III adresované súdu, kolíznemu opatrovníkovi a lekárom, ktorí mali vykonať lekárske vyšetrenie syna v zahraničí, alebo v ktorých opatere bol na území SR, sú nepravdivými skutkovými tvrdeniami alebo neprimeranou kritikou na adresu žalobcu a že žalovaná tieto nepravdivé informácie, resp. neprimeranú kritiku nedovolene šírila s výlučným cieľom žalobcu difamovať. Na základe konkrétnych okolností daného prípadu bolo treba posúdiť, či predmetný výrok o fyzickej osobe je primeraný konkrétnej situácii a či neobsahuje takú intenzitu, že zasahuje do práva na ochranu osobnosti. Zásah do osobnostných práv fyzickej osoby môže mať podobu buď skutkového tvrdenia (aktu, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať) alebo kritiky (tzv. hodnotiacich úsudkov), t.j. názorov, ktoré majú povahu subjektívnu a sú vyjadrením osobného názoru, a teda ich správnosť nie je možné objektívne preukázať. Nárok na ochranu osobnosti možno uplatniť vo vzťahu k obom formám zásahu, ak výrokom bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti. Musí ísť však o zásah neoprávnený a spôsobilý privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Neprimeranou kritikou je taká kritika, ktorá nevyplýva logicky z pravdivých skutočností a faktov. Rozdiel medzi oprávnenou a neoprávnenou kritikou je teda v pravdivosti, vernosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa týmto prejavom sleduje. Oprávnená kritika vychádza z pravdivých skutočností a z pravdivého hodnotenia skutkového stavu. Za neprimeranú kritiku sa považuje tá, ktorá je v značnom nepomere s cieľom kritiky a vyplýva z nej úmysel kritizovanú osobu difamovať, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a opäť z nej vyplýva úmysel znevážiť a uraziť kritizovaného. Nejde o vecnú kritiku, ak vychádza z nepravdivých podkladov a ak sa z takýchto podkladov vyvodzujú vlastné hodnotiace úsudky znevažujúceho charakteru. Výkon práva kritiky je legitímny za podmienky, že ide o kritiku plne odôvodniteľnú, ktorá neprekračuje medze tzv. vecnej a konkrétnej kritiky. 22. Vychádzajúc z vyššie uvedenej prejednacej zásady odvolací súd vyhodnotil, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a taktiež ani bremeno dôkazné o svojom tvrdení, že žalovaná relevantné výroky, ktoré sú podľa názoru odvolacieho súdu kritikou žalobcu v tom smere, že sa nestará o syna a má záujem vycestovať s ním do zahraničia za účelom vykonania obriezky, šírila nedovolene a teda nezákonne, a to s úmyslom žalobcu difamovať. V danej veci bolo jasne preukázané, že posudzovanú kritiku žalobcu adresovala len súdu, pracovníkom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a lekárom, ktorí mohli mať akýsi vzťah k téme, t.j. k lekárskemu zákroku a vyšetreniam syna, keď podávanie týchto informácií žalovaná realizovala v záujme ochrany svojich rodičovských práv a v záujme prípadne potrebnej ochrany dieťaťa. Úmysel žalobcu difamovať v konaní preukázaný nebol, rovnako ani šírenie informácií širokému okruhu verejnosti. Produkovanú kritiku na osobu žalobcu žalovanou odvolací súd v zmysle záverov vykonaného dokazovania nemohol vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú a vybočujúcu do excesu, keď prejavovaný názor na žalobcu mohla žalovaná nadobudnúť v súvislosti s celkovým vývinom vzťahov medzi stranami sporu a z konania a prejavov žalobcu v širších súvislostiach. 23. Z uvedených dôvodov, keď v konaní nedošlo k preukázaniu neoprávneného zásahu žalovanej do osobnostných práv žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 CSP, keď o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).