Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/119/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109242741 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1109242741.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a sudkýň JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci žalobcu A.. U. E., X.. XXXX, F.Á. XX, XXX XX L. (pôvodne A.. H. E. - INPREXREAL, miesto podnikania Karloveská 45, 841 04 Bratislava, IČO: 13 950 436), zast. JUDr. Andrej Gara, advokát, Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, proti žalovanému BSH domácí spotřebiče s.r.o., Radlická 350/107c, 158 00 Praha 5, Česká republika, IČO: 251 26 954, zast. Mgr. Marek Turoček, advokát, Lazaretská 2313/3A, 811 08 Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/245/2009-151 zo dňa 14.1.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 28Cb/245/2009-151 zo dňa 14.1.2016 potvrdzuje. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 310,35 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení súd uviedol, že pôvodný žalobca sa žalobou zo dňa 12.11.2009 domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave pod sp. zn. Rsp V - 4/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým bol pôvodný žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi 19.212,24 Eur spolu s trovami konania v lehote do 5 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca podal žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. g/ a h/ zák. č. 244/2002 Z.z., keďže bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a sú dané dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa O.s.p.. 3. Pôvodný žalobca uviedol, že medzi ním a organizačnou zložkou žalovaného na území SR bola uzatvorená mandátna zmluva. Žalobca ako mandatár viedol pre žalovaného účtovníctvo vrátane príslušných účtovných prác a zápisov, ktoré sú bližšie špecifikované v čl. I. Zmluvy. Vykonávaním činností tvoriacich predmet Zmluvy bola v zmysle čl. II. odsek 2.6.1 Zmluvy poverená A.. U. E., ktorá viedla účtovníctvo mandanta pomocou softwéru SCALA, ktorý jej poskytol a prikázal používať mandant. Zmluvné strany si v mandátnej zmluve dojednali aj rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej v prípade neúspechu zmieru pri riešení prípadných sporov vyplývajúcich zo Zmluvy je daná právomoc Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory na riešenie týchto sporov. Dňa 27.1.2009 podal žalovaný žalobu na zaplatenie náhrady škody vo výške 19.212,24 Eur na rozhodcovskom súde. Žalobný návrh odôvodnil tým, že na základe auditu účtovníctva organizačnej zložky žalovaného na území SR, vykonaného na konci roka 2005 sa vo februári 2006 zistilo viacero pochybení pôvodného žalobcu pri účtovaní DPH, čím dochádzalo k zvýšeniu daňovej povinnosti žalovaného v prípadoch, keď mala byť táto nižšia a opačne. Podľa tvrdenia žalovaného žalobca v niektorých prípadoch neprihliadal na všetky zaúčtované daňové doklady a nárok na odpočet DPH si v rámci daňového priznania za príslušný kalendárny mesiac uplatnil len z časti. V prípade daňového priznania pre DPH za mesiac máj 2003, podľa vyjadrenia žalovaného, žalobca opomenul uplatniť odpočet DPH z časti došlých a zaúčtovaných daňových dokladov, čím sa daňová povinnosť žalobcu v danom mesiaci namiesto správne určenej čiastky zvýšila o sumu 19.212,24 Eur, ktorej vrátenie sa žalovanému nepodarilo dosiahnuť. Výšku požadovanej náhrady škody žalovaný vyčíslil na sumu 19.212,24 Eur. Rozhodcovský súd po vykonanom dokazovaní vydal rozhodcovský rozsudok zo dňa 16.9.2009. 4. Podľa pôvodného žalobcu rozhodcovský súd mal preukázanú dôvodnosť a oprávnenosť uplatneného nároku žalovaného, pričom rozhodcovský súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil tvrdenia, ktoré žalobca uviedol a preukázal v rozhodcovskom konaní, a to na ústnych pojednávaniach dňa 20.5.2009, 8.6.2009 a 16.9.2009 ako aj vo svojich písomných vyjadreniach v merite veci zo dňa 23.2.2009, 24.4.2009, 13.8.2009 a 8.9.2009. Žalobca uviedol vo svojich ústnych či písomných vyjadreniach viaceré závažné, odborné a relevantné tvrdenia a skutočnosti preukazujúce absenciu zodpovednosti žalobcu za škodu vzniknutú žalovanému, ktorej náhrada bola meritom rozhodcovského konania. Išlo o nasledovné argumenty: a) skutočnosti, že práve žalovaný - jeho organizačná zložka bola v zmysle článku II. odsek 2.5.1 povinná zabezpečiť technické podmienky výkonu činnosti mandatára, b) skutočnosti, že žalobca ako mandatár opakovane upozorňoval žalovaného - jeho organizačnú zložku ako mandanta na inkompatibilitu programu SCALA so slovenskou daňovou legislatívou, teda upozorňoval ho na nevhodnosť používania tohto programu, c) skutočnosť, že žalovaný aj napriek upozorneniam trval na aplikácii tohto programu z dôvodu vysokých finančných nákladov na zakúpenie slovenskej licencie a jej slovenskej verzie, d) skutočnosti, že žalovaný ako materská účtovná jednotka má zákonnú povinnosť každoročne zostavovať konsolidovanú účtovnú závierku v zmysle § 22 a nasl. zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, ktorú si žalovaný opakovane nesplnil, a práve táto skutočnosť mala zásadný vplyv na plynutie subjektívnej lehoty premlčacej doby na náhradu škody požadovanej žalovaným. Na vyššie uvedené skutočnosti nebral rozhodcovský súd zreteľ, z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nevyplýva, v čom spočívala obrana žalobcu, akými úvahami sa rozhodcovský súd spravoval pri ich hodnotení, a teda ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, k akým skutkovým zisteniam dospel, podľa akých právnych predpisov posúdil a zistil skutkový stav veci. 5. Čo sa týka dôvodov, pre ktoré možno žiadať obnovu konania, žalobca uviedol, že má k dispozícii listiny preukazujúce skutočnosti a tvrdenia žalobcu uvedené v žalobnom návrhu na súd a ktoré boli rovnako prednesené aj v rozhodcovskom konaní. Ide o listiny preukazujúce skutočnosť, že žalobca ako mandatár riadne a včas zaniesol daňové doklady (7 JCD) do ekonomického počítačového programu SCALA a ktoré až následným spracovaním samotným automatizovaným systémom programu SCALA na výstupe zahrnuté neboli do daňového priznania z DPH za daňové obdobie 05/2003. Na preukázanie skutočnosti, že žalobca (pôvodný) nemal vedomosť o existencii týchto listín v čase rozhodcovského konania, právny zástupca žalobcu v žalobnom návrhu uviedol, že žalobcovi bol rozhodcovský rozsudok doručený dňa 19.10.2009. Až následne po návšteve pána Č. dňa 24.10.2009 sa žalobca dozvedel o existencii vyššie zmienených listín, a to ako následok náhodnej zmienky žalobcu pánovi Č. o vedenom rozhodcovskom konaní a o obsahu vydaného rozhodcovského rozsudku. Pán Č. bol v roku 2003 vedúcim organizačnej zložky žalovaného na území SR. O existencii týchto listín sa žalobca dozvedel až dňa 24.10.2009, pričom charakter a výpovedná hodnota týchto listín môže privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. 6. Po úmrtí A.. H. E. (dňa 21.10.2011) súd ďalej konal na strane žalobcu s dedičom A.. U. E.. 7. Súd vykonal vo veci dokazovanie prednesmi účastníkov na pojednávaniach dňa 22.10.2015 a 14.1.2016, listinnými dôkazmi a celým rozhodcovským spisom sp. zn. Rsp V - 4/2009. Súd upustil od výsluchu žalobcom navrhnutého svedka H. Č., keďže pre dostatočné zistenie skutkového stavu vo veci považoval za postačujúce listinné dôkazy. 8. Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žaloba bola podaná v 30 dňovej lehote, teda včas. V súvislosti s namietanými zákonnými dôvodmi, pre ktoré sa žalobca domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku, súd preskúmaním rozhodcovského spisu, žaloby a následných vyjadrení právneho zástupcu žalobcu a žalovaného dospel k záveru, že tieto nie sú v danom prípade naplnené. 9. Súd s poukazom na § 40 ods. 1 písm. g/, § 17, § 51 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z. (ďalej ZoRK) a § 18 O.s.p. konštatoval, že zásada rovnosti účastníkov konania môže byť porušená, ak druhá strana nedostala návrh na začatie konania, ak sa jej odňala možnosť konať pred rozhodcovským súdom, alebo sa jej odňalo právo vyjadrenia, či podania vzájomného návrhu. Z princípu rovnosti účastníkov konkrétne vyplýva, že účastníci majú rovnaké postavenie potiaľ, že svoje procesné úkony môžu vykonávať vo formách ustanovených zákonom, majú právo nazerať do spisov súdu (s výnimkou zápisnice o hlasovaní) a robiť si z neho výpisy a odpisy, vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, musia byť vždy na pojednávanie predvolaní a musí im byť doručené písomné vyhotovenie rozsudku (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 29/2008). Z rozhodcovského spisu však nevyplýva, že by rozhodcovský súd v prípade žalobcu nerešpektoval niektoré z týchto práv, prípadne, že by niektorú z procesných strán na úkor druhej zvýhodnil. Z vykonaného dokazovania v predmetnej veci jednoznačne vyplýva, že v rámci rozhodcovského konania boli žalobcovi riadne doručené všetky podania (žalobný návrh), čo znamená, že žalobca mal možnosť sa k návrhu žalovaného vyjadriť, čo aj urobil písomným podaním doručeným rozhodcovskému súdu dňa 18.8.2009. Rovnako boli v konaní pred Rozhodcovským súdom vypočutí svedkovia, ktorých žalobca navrhol vypočuť a žalobca mal možnosť do rozhodcovského spisu založiť všetky listinné dôkazy, ktorými by preukazoval opak tvrdený žalovaným (v konaní pred rozhodcovským súdom - žalobcom). Naviac aj samotný žalobca v žalobnom návrhu vyššie uvedené nepopiera, keď v žalobnom návrhu doručenom tunajšiemu súdu dňa 12.11.2009 uviedol, že v konaní pred rozhodcovským súdom sa uskutočnili ústne pojednávania, a to dňa 20.5.2009, 8.6.2009 a 16.9.2009 a žalobca sa k meritu veci písomne vyjadril dňa 23.2.2009, 24.4.2009, 13.8.2009 a 8.9.2009. 10. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu, ktorými namietal porušenie zásady rovnosti účastníkov neúplným zistením skutkového stavu veci rozhodcovským súdom súd prvej inštancie uviedol, že nie je oprávnený skúmať spôsob, akým rozhodcovský súd vyhodnotil vykonané dôkazy a ani právne posúdenie veci rozhodcovským súdom. Vyhodnotenie skutkového stavu a jeho právne posúdenie tak nezakladá dôvod na preskúmanie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK. 11. V súvislosti so žiadanou obnovou konania súd poukázal na to, že účastník rozhodcovského konania sa môže domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku len zo zákonom taxatívne určených dôvodov, stanovených v § 228 ods. 1 O.s.p.. Jedným z dôvodov sú aj skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Musí však ísť o skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy, ktoré objektívne nebolo možné použiť v pôvodnom konaní. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca v predmetnom konaní nepreukázal, že sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom rozhodcovskom konaní a že môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Všetky dôkazy, ktoré navrhovateľ predložil v tomto súdnom konaní existovali už v čase rozhodovania rozhodcovského súdu. 12. Súd z dôvodu nepreukázania tvrdených dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v nadväznosti na § 1 ods. 3, § 11 ods. 1 v spojení s § 13a, ods. 2 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.. 13. Proti rozsudku podali odvolanie obaja účastníci. Žalobca sa odvolal proti celému rozsudku, žalovaný sa odvolal proti výroku o trovách konania. 14. Žalobca v odvolaní namietal neúplné zistenie skutkového stavu veci pre nevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci a odňatie možnosti účastníka konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. c/, f/ O.s.p.). 15. Žalobca poukázal na to, že prvoinštančný súd síce vylúčil, že by nesprávne právne posúdenie veci rozhodcovským súdom zasahovalo do rovnosti strán, avšak prvoinštančný súd sa nijako nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne arbitrárnosti rozhodcovského rozsudku. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie namietal nekompletnosť a nepreskúmateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože tento nezohľadnil všetky zákonné hľadiská, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy. Pôvodný žalobca niekoľkokrát v konaní poukázal na možnosť zistenia relevantných skutočností pre začatie plynutia premlčacej doby žalovaným už v r. 2004, súd prvej inštancie sa týmto nezaoberal. Rozhodcovský súd síce uviedol, kedy sa žalovaný oboznámil so skutočnosťami relevantnými pre začatie plynutia premlčacej doby, avšak v odôvodnení rozhodcovského rozsudku nevysvetlil, prečo sa nezaoberal možnosťou zistenia týchto skutočností už v roku 2004. Už samotná absencia takéhoto vysvetlenia spôsobuje arbitrárnosť rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd nezdôvodnil ani zodpovednosť pôvodného žalobcu za škodu zo všetkých hľadísk. Súd prvej inštancie teda nesprávne právne posúdil predmetnú vec, pretože opomenul pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, v dôsledku čoho bola pôvodnému žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. 16. Žalobca ďalej v odvolaní uviedol, že pôvodný žalobca predložil súdu listiny, o existencii ktorých sa dozvedel až po doručení rozhodcovského rozsudku dňa 24.10.2009, a ktoré preukazujú, že pôvodný žalobca ako mandatár riadne a včas zaniesol daňové doklady (7 JCD) do počítačového programu SCALA a ktoré až následným spracovaním samotným systémom programu SCALA na výstupe neboli zahrnuté do daňového priznania DPH za obdobie 05/2003. O existencii týchto listín sa žalobca dozvedel pri návšteve p. H. Č.Č., ktorého žalobca navrhol v konaní vypočuť ako svedka. Uvedené listiny nemohol pôvodný žalobca použiť bez svojej viny v rozhodcovskom konaní a tieto by mohli privodiť žalobcovi priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Súd však od vykonania výsluchu svedka Č. nezmyselne ustúpil a nikde vo svojom rozhodnutí sa súd nevysporiadal s otázkou, či mohli uvedené listiny privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie. Súd tak nedostatočne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie sa tak stalo nepreskúmateľným. 17. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a priznal mu trovy konania, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 18. Dňa 3.3.2016 žalobca doplnil právnu argumentáciu odvolania. S poukazom na nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 276/2014-29 zo dňa 9.6.2015 žalobca poukázal na absenciu akejkoľvek odpovede rozhodcovského súdu na argumentáciu žalobcu a o premlčaní nároku v r. 2008, keďže žalovaný sa mohol dozvedieť o škode, kto ju spôsobil a výške už v r. 2003 - 2004. Uvedené podopiera tvrdenie žalobcu o arbitrárnosti rozhodcovského rozsudku a odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. Žalobca v súvislosti s arbitrárnosťou rozsudku zároveň poukázal na hodnotenie pojmu „hrubá nedbanlivosť“ rozhodcovským súdom, ktorý opomenul jeho definíciu v OZ, čím popiera účel týchto ustanovení. 19. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. 20. Žalovaný v odvolaní proti výroku o trovách konania namietal správnosť aplikácie § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. a tým výšku náhrady trov právneho zastúpenia. Žalovaný má zato, že súd mal aplikovať § 10 ods. 2 vyhl. a tarifnú odmenu advokáta určiť zo sumy 19.212,24 Eur podľa rozhodcovského rozsudku, keďže rozhodujúcim kritériom sú účinky súdneho rozhodnutia v právnej sfére účastníka konania. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že zaviaže žalobcu zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 1.631,24 Eur. 21. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. 22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli a internetovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 3 CSP dňa 4.10.2017. Po preskúmaní obsahu spisu a oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu aj žalovaného dospel k záveru, že odvolaniam nie je možné vyhovieť. 23. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správnosť dôvodov, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP, tiež s odkazom primerane na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 170/2005 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09, krajský súd uvádza, že pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP do 30.6.2016, resp. cez § 387 ods. 2 CSP od 1.7.2016, na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu. 24. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným tvrdeniam odvolateľa uvádza odvolací súd nasledovné: 25. Z obsahu spisu je nepochybné, že predmetom súdneho konania je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory zo dňa 16.9.2009 sp. zn. Rsp V - 4/2009, a to z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 písm. g/ a h/ zák. č. 244/2002 Z.z. (ďalej len ZoRK) účinného ku dňu vydania žaloby. Žalobca argumentoval tým, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania a že sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa O.s.p.. 26. K samotnému rozhodcovskému konaniu, ktorého výsledkom a súčasťou bol i žalobou napadnutý rozhodcovský rozsudok, je vo všeobecnej rovine potrebné uviesť, že ide vo svojej podstate o druh civilného procesu. Základný rozdiel oproti civilnému procesu (do 30.6.2016 podľa OSP, od 1.7.2016 podľa CSP), spočíva vo vymedzení toho, kto plní funkciu riadiaceho a rozhodujúceho orgánu. V civilnom súdnom konaní je týmto orgánom súd a v rozhodcovskom konaní rozhodca, resp. stály rozhodcovský súd (ďalej len „rozhodca“). Právomoc rozhodcu spor prejednať a rozhodnúť je založená na zhodnej vôli sporových strán, prejavenej v rozhodcovskej zmluve. Keďže právny poriadok v súlade so zásadou autonómie vôle, slobodne prejavenú vôľu strán smerujúcu k prejednaniu a rozhodnutiu sporu rozhodcom rešpektuje, preto súdom umožňuje do rozhodcovského konania zasahovať iba v tých úzko vymedzených prípadoch, ktoré stanovuje ZoRK. To však na druhej strane neznamená, že by účelom rozhodcovského konania malo byť vylúčenie či zníženie úrovne ochrany, ktorá by sa stranám dostala v civilnom súdnom konaní. Aj keď rozhodcovské konanie je druhom civilného procesu, to samo osebe však neznamená, že súd môže do rozhodcovského konania ľubovoľne zasahovať. Jedným z princípov právneho štátu je princíp autonómie vôle, ktorá sa vzťahuje i na rozhodcovské zmluvy; právny poriadok preto rešpektuje, že strany nechcú svoj spor riešiť v konaní pred súdom, ale že dávajú prednosť rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na to, že prejednanie veci pred rozhodcom nemá byť popretím právnej ochrany, ale iba jej prenesením zo súdov na rozhodcov, nemôže sa štát úplne zbaviť ingerencie v tejto oblasti, ale musí si prostredníctvom súdov podržať určitú kontrolnú funkciu. Rozsah tejto kontroly je daný tým, aby na jednej strane bolo dodržané pravidlo, že aj v konaní pred rozhodcom má byť poskytnutá právna ochrana a na strane druhej, aby tým neboli popreté výhody rozhodcovského konania. 27. Z vyššie uvedeného vyplýva, že konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom nemôže byť koncipované obdobne ako opravné konania v rámci civilného súdneho konania (podľa OSP, či CSP). Tým, že odvolateľ žiadal, aby súd preskúmal rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska súladu s hmotným právom, tak požaduje, aby sa tak okresný ako aj odvolací súd zaoberali vecnou správnosťou rozhodcovského konania a pokiaľ by súd mal na vec iný právny názor než rozhodca/rozhodcovský súd, aby bol z tohto dôvodu rozhodcovský rozsudok zrušený a vrátený rozhodcovi/rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie. Tým by však došlo k úplnému popretiu zmyslu existencie rozhodcovského konania, čo správne v napadnutom rozsudku vyjadril i okresný súd. Kontrolná funkcia súdu sa preto môže zamerať len na posúdenie nosných otázok procesného charakteru, napr. či rozhodcovské konanie mohlo prebehnúť, či v ňom neboli popreté niektoré významné procesné práva strán a pod.. Rozpor s hmotným právom ako dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku z úpravy v § 40 ZoRK nevyplýva, preto samotné vecno-právne posúdenie sporu sporových strán rozhodcovským súdom a vecná správnosť tohto rozhodnutia z hľadiska posúdenia sporu podľa hmotného práva nemohla tvoriť relevantné odvolacie dôvody. Aj na tomto mieste odvolací súd zvýrazňuje, že inštitút žaloby - návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. Všetky námietky vedúce k jeho zrušeniu podľa § 40 ZoRK musia byť nevyhnutne procesného charakteru, musia sa teda týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu a nie správnosti skutkových alebo právnych záverov rozhodcovského súdu. 28. Námietka žalobcu v odvolaní, že z rozhodcovského rozsudku je zrejmé nedostatočné zohľadnenie všetkých zákonných hľadísk pri posudzovaní začiatku plynutia premlčacej doby je preto právne irelevantná. Tak, ako to konštatoval vo svojom rozsudku súd prvej inštancie, ani prípadné neúplné zistenie skutkového stavu veci rozhodcovským súdom nezakladá dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku pre porušenie zásady rovnosti účastníkov podľa § 40 ods. 1 písm. g/ ZoRK. 29. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keďže sa nevysporiadal s námietkou arbitrárnosti rozhodcovského rozsudku, ktorú odvolateľ videl v tom, že odôvodnenie rozhodcovského rozsudku je nekompletné a nepreskúmateľné. Z odvolania je zrejmé, že žalobca namieta vyhodnotenie skutkových okolností v odôvodnení rozhodcovského rozsudku rozhodcovským súdom, a to otázku ustálenia, kedy sa žalobca (tu žalovaný) dozvedel o vzniku škody, a výklad zmluvného pojmu „hrubá nedbanlivosť“ rozhodcovským súdom. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení rozhodcovského rozsudku však nemôžu byť dôvodom pre jeho zrušenie, pretože tak, ako už bolo uvedené, návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku nemôže slúžiť ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému rozsudku. To, že rozhodcovský súd vyslovil v odôvodnení odlišný právny názor v prejednávanej veci ako prezentoval žalobca, nie je porušením rovnosti účastníkov konania ani nepredstavuje arbitrárnosť rozhodnutia. Odvolací súd teda vyhodnotil námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci za neopodstatnenú. 30. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že argumenty žalobcu, ktoré sa obmedzili na jeho snahu preskúmať vec z hmotnoprávnej stránky a v ktorých namietal nedostatok odôvodnenia rozhodcovského rozsudku, sú vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 40 ZoRK neprípustné. 31. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď upustil od výsluchu p. Č. ako svedka, ktorý bol žalobcom navrhnutý na preukázanie tvrdených skutočností, že v čase konania pred rozhodcovským súdom žalobca nevedel o existencii ďalších listinných dôkazov, ktoré by boli spôsobilé privodiť mu priaznivejšie rozhodnutie vo veci, a teda že sú dané dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa O.s.p.. 32. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že všetky listinné dôkazy, ktoré žalobca predložil v súdnom konaní, existovali už v čase rozhodovania rozhodcovského súdu. Sám žalobca v návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku uviedol, že všetky listiny a dôkazné prostriedky uvedené a spomenuté v čl. IV. až VI. žaloby sú súčasťou rozhodcovského spisu rozhodcovského súdu sp. zn. Rsp V - 4/2009. Súd prvej inštancie preto správne ustálil, že žalobca v konaní nepreukázal, že sú tu skutočnosti alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom rozhodcovskom konaní a že môžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Nevypočutím svedka p. Č. nedošlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania, resp. strán sporu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku na strane 6 odôvodnil, preto nemožno súhlasiť s názorom odvolateľa, že postupom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to aby bol účastník konania v konaní pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 33. Čo sa týka odvolania žalovaného proti výroku o trovách konania, odvolací súd sa stotožňuje s aplikáciou § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. pri určení výšky náhrady trov právneho zastúpenia tak, ako postupoval súd prvej inštancie. Predmetom súdneho konania je žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku a nie je rozhodujúce, na aké plnenie rozhodcovský súd zaväzoval. Súd rozhodoval o žalobe bez ohľadu na výšku peňažného plnenia, preto nebol dôvod aplikovať § 10 ods. 2 vyhl., na čo v odvolaní poukazoval žalovaný. 34. Vzhľadom na to, že rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, odvolací súd ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 35. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že uložil žalobcovi povinnosť v odvolacom konaní vo veci samej úspešnému žalovanému nahradiť trovy odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 36. Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte počtom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).