Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/320/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110243769 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1110243769.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členiek senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej, v právnej veci žalobcu U.. Y. W., A. D. X, W., práv. zast. Mgr. Zuzanou Bdžochovou, advokátkou, Mickiewiczova 6, Bratislava, proti žalovanému Tatra banka, a.s., Hodžovo nám. 3, Bratislava, IČO: 00 689 930, o zaplatenie 3.319,40 EUR s prísl. a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 32Cb/232/2010-354 zo dňa 7.4.2016 jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave č.k. 32Cb/232/2010-354 zo dňa 7.4.2016 p o t v r d z u j e . Žalovanému priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobný návrh v celom rozsahu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 199,- EUR v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že zrušil Rozhodcovský rozsudok aj z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. c) Zákona č. 244/2002 Z.z., a preto s poukazom na § 40 ods. 1 písm. c) citovaného zákona pokračoval súd v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe zo dňa 11.6.2008, tak ako bola táto doručená Stálemu rozhodcovskému súdu bankovej asociácie so sídlom Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, Komora pre rozhodovanie sporov z platobného styku, dňa 12.6.2008. Následne súd prvej inštancie v zmysle § 43 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z.z. pokračoval v konaní, ktorým sa žalobca domáha náhrady škody vo výške 3.319,40 EUR. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom č.k. 32Cb/232/2010-277 zo dňa 15.1.2015 tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovel. Uznesením č.k. 3Cob/98/2015-325 zo dňa 28.10.2015 Krajský súd v Bratislave rozsudok č.k. 32 Cb 232/2010-277 zo dňa 15.1.2015 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s tým, že bude úlohou súdu doplniť dokazovanie o závery trestného konania, Zmluvou o poskytnutí úveru v sume 500.000,- Sk, ako aj odsúhlasením zostatkov žalobcom na karte. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie opätovne zistil, že na podnikateľský účet žalobcu mu banka vystavila bankomatovú kartu č. k. VE440577xxxxxx4631. V júli 2006 došlo podľa tvrdenia žalobcu k odcudzeniu bankomatovej karty a k jej následnému zneužitiu. Odcudzenie bankomatovej karty žalobca nezistil, lebo ju prakticky nepoužíval a mal ju len ako rezervnú zálohu pre nepredvídaný prípad. Žalobca skutočnosť, že došlo k strate karty zistil, keď prišiel na to, že došlo k nezákonným výberom z jeho účtu až v roku 2007. Z predložených listín je nesporné, že žalobca a žalovaný dňa 2.10.2000 uzatvorili zmluvu o bežnom účte právnickej osoby alebo fyzickej osoby - podnikateľa v Sk, číslo účtu: 2624544597/1100 v znení novácie zo dňa 18.3.2003 a k tomuto bežnému účtu mal žalobca vydanú aj platobnú kartu VISA Electron. Účastníci konania nerozporovali predmetnú skutočnosť tak počas konania pred súdom, ako ani počas rozhodcovského konania. Súd prvej inštancie mal za jednoznačne preukázané, že výbery z bankomatovej karty žalobcu sa uskutočňovali od júla 2006 do marca 2007. Dňa 11.6.2006 bol realizovaný prvý výber v sume 5.000,- Sk, dňa 11.7.2006 bol realizovaný ďalší výber v sumu 15.000,- Sk, a takto pokračovali výbery až do marca roku 2007. Je nesporné, že hneď ako žalobca banke nahlásil neoprávnené výbery z bankomatovej karty, žalovaný platobnú kartu žalobcu zablokoval, aby zabránil jej ďalšiemu zneužívaniu. Podľa bodu 7.1. Obchodných podmienok žalovaného, žalobca až do okamihu nahlásenia straty alebo krádeže banke (žalovanému), zodpovedá v celej výške za všetky transakcie vykonané platobnou kartou. S poukazom na bod 7.2 Obchodných podmienok žalobcova zodpovednosť zaniká až okamihom oznámenia o strate alebo zneužití platobnej karty. Z toho teda jasne vyplýva, že žalobca bol jediný, kto mohol podozrivosť výberov z bankomatov rozlíšiť, resp. zistiť. Žalobca v žalobnom návrhu uvádza, že k podozrivým a neoprávneným výberom došlo d rokoch 2006 a 2007, pričom však mu bol doručený koncoročný výpis, ktorým potvrdil zostatok na účte ku koncu roka 2006. 3. Súd prvej inštancie opätovne uviedol, že pri všetkých výberoch v bankomatoch či už na území Bratislavy, mimo nej alebo aj v zahraničí bol zadaný správny PIN kód vždy na prvý raz. Z toho je teda možné dôvodiť, že ak platobnú kartu nepoužíval žalobca, musela ju používať osoba, ktorá žalobcu poznala a poznala aj PIN kód pričom žalobca nekonal v súlade s povinnosťou a ani s ust. § 26 zákona č. 510/2002 Zb. Čo sa týka žalobcom uvádzaného porušenia zmluvnej povinnosti, žalovaný tvrdí, že neporušil žiadnu svoju povinnosť, ktorú by mu zákon ukladal a žalobcom aplikované ust. § 373 Obchodného zákonníka „kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť“, považuje za právne irelevantné, nakoľko v danom prípade chýba základný predpoklad pre vznik nároku na náhradu škody a to porušenie povinnosti zo záväzku zo strany žalovaného (či už zákonného alebo zmluvného). Ak by súd prvej inštancie pripustil, že je pravdivé tvrdenie žalobcu, že svoju bankovú kartu nepoužíval, potom svoju platobnú kartu VISA Electron nepoužíval v súlade s Obchodnými podmienkami Tatra banka, a.s. k medzinárodnej debetnej platobnej karte VISA Electron, a to tým, že svoju platobnú kartu bol povinný v zmysle ustanovenia bodu 4.9. Obchodných podmienok riadne chrániť pred stratou, poškodením, zničením alebo zneužitím inou osobou. Podľa vyššie uvedeného bol povinný znemožniť resp. zabrániť používaniu platobnej karty inou osobou. Zároveň sa žalobca zaviazal dodržiavať bankou zverejnené zásady ochrany pri používaní platobných kariet. Keďže však pri všetkých transakciách platobnou kartou žalobcu došlo k zadaniu správneho PIN kódu, je zrejmé, že osoba, ktorá kartu použila žalobcu poznala. Je teda možné sa domnievať, že žalobca nekonal v súlade s vyššie uvedenou povinnosťou a ani v súlade s ustanovením § 26 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku. Žalovaný ani pri najvyššej obozretnosti a odbornej starostlivosti nemohol za podozrivé považovať riadne výbery v bankomatoch, keďže osoba, ktorá z karty vyberala a vždy použila hneď na prvý raz správny PIN kód. Žalobca bol prostredníctvom pravidelných mesačných výpisov žalovaným informovaný o stave jeho účtu, ktorý sa doručoval k jeho rukám. Tiež bez výhrad odsúhlasil zostatok na účte zo dňa 30.12.2006, ktorý mu bol žalovaným doručený. V prípade, ak išlo o neoprávnené výbery, bol žalobca ako oprávnený držiteľ karty podľa § 26 odsek 1 písm. b) zákona o platobnom styku povinný oznámiť bez zbytočného odkladu vydavateľovi - žalovanému stratu alebo krádež bankomatovej platobnej karty, alebo zneužitie platobného prostriedku diaľkového prístupu inou osobou ako žalobcom. Túto svoju povinnosť však preukázateľne splnil až v mesiaci marec 2007, pričom podľa žalobcu, ako aj predložených výpisov právnym zástupcom žalobcu sa prvý neoprávnený výber uskutočnil dňa 11.7.2006. Súd prvej inštancie uznesením na pojednávaní nepripustil dôkaz navrhnutý právnym zástupcom žalobcu, a to výsluch policajtov, ktorých mená sú uvedené v uzneseniach z trestného konania, aby títo dosvedčili čo videli na záznamoch z bezpečnostných kamier pri jednotlivých výberoch z karty jeho klienta, pričom tieto záznamy má polícia priamo od žalovanej strany. Výsluchy týchto svedkov sú pre tu prejednávanú vec irelevantné predovšetkým z dôvodu, že žalovaný nikdy nespochybnil, že by výbery z bankomatovej karty boli vykonávané inou osobou ako osobou žalobcu. Naviac predmetom konania je porušenie právnych povinností žalovaným vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu uzatvoreného medzi účastníkmi konania. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, žalobca nepreukázal porušenie právnej povinnosti žalovaného vyplývajúcej zo zmluvného vzťahu uzatvoreného so žalovaným a nepreukázal ani porušenie povinnosti žalovaného, ktoré by mu vyplývalo zo zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku v danom čase. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a uviedol, že žalovaný neoznačil a nepredložil ani jeden hodnoverný dôkaz, ktorým by preukázal, že PIN kód bol vždy zadaný na prvý krát správne, žalovaný túto skutočnosť v konaní nijako nepreukázal. Namietal, že žalovaný nepreukázal doručenie koncoročného výpisu z účtu, jeho odsúhlasenie žalobcom a konštatoval, že samotná výška sumy uvedená na prípadnom koncoročnom výpise nijako nedokumentuje druh transakcií na bankovom účte a ani či všetky transakcie boli vykonané správne, úplne a oprávnene. Uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného zablokovať účet a chrániť finančné prostriedky klienta, ak banka zistí, že dochádza k podozrivým výberom. Žalovaný taktiež v konaní nepreukázal, že pri uzavretí zmluvy riadne žalobcovi predložil text Všeobecných obchodných podmienok a tiež nepreukázal splnenie podmienok existencie „hrubého“ zanedbania plnenia žalobcových povinností, ktoré sú taxatívne stanovené v ust. § 26 ods. 1 zák. č. 510/2002 Z.z. V odvolaní žalobca ďalej namietal porušenie základnej povinnosti žalovaného, vyplývajúce mu voči žalobcovi zo zákona, keďže porušil svoje povinnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou, a to opomenutím aj konaním. Tento postup je nevyhnutné kvalifikovať ako protiprávne konanie, ktoré zakladá vznik zodpovednosti žalovaného za škodu. Namietal, že súd prvej inštancie neposúdil vznik a existenciu objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, neprihliadal na nesporný vznik škody, nevyporiadal sa s existujúcou príčinnou súvislosťou medzi protiprávnymi úkonmi žalovaného a vznikom škody. Vzhľadom na uvedené navrhol zmeniť rozsudok tak, že sa návrhu vo veci vyhovie. 5. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že žalobca navrhuje vykonať dôkazy, ktoré mohol navrhnúť už počas konania pred prvostupňovým súdom, pričom sa nejedná o nové dôkazy ani o nové skutočnosti. Žalobca v inom konaní potvrdil, že bol riadne žalovaným informovaný o svojom účte, ktorý mu ešte navyše spravoval jeho účtovník, výpisy mal k dispozícii, poznal ho a nepokladal výbery z účtu ani stav na jeho účte za neobvyklý, ba naopak, z dôvodu nedostatku peňazí na účte si vzal od žalovaného aj úver na krytie prečerpania, čo žalobca nepopiera. Tvrdenie o zadávaní PIN kódu pri používaní platobnej karty v predmetných transakciách už na prvý pokus v tomto konaní nebol zo strany žalobcu spochybňovaný. Ďalej uviedol, že Všeobecné podmienky boli súčasťou Zmluvy o bežnom účte právnickej osoby alebo fyzickej osoby - podnikateľa, na ktoré sa žalobca sám v minulosti odvolával a opieral o ne svoj žalobný nárok. Vo vyjadrení poukázal na to, že výbery hotovosti nejavili známky podozrivosti a žalobca o nich bol riadne a v čase ich vykonávania informovaný. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 3.5.2017. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu i s vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 7. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalobcu bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1, C.s.p. a § 473 C.s.p., podľa ktorých sa počnúc účinnosťou C.s.p. ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou C.s.p. sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava C.s.p. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a reflektujúc dôvody odvolania uvádza na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil skutkový stav a vec správne právne posúdil. V konaní sa súd prvej inštancie nedopustil vady, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie, a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať; obsah odvolania žalobcu nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporovej právnej veci, pričom nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje. Súd prvej inštancie správne posúdil neexistenciu nároku na náhradu škody žalobcu, pričom žalobca v konaní nepreukázal porušenie akejkoľvek povinnosti žalovaného, teda ani zákonnej alebo zmluvnej povinnosti. Žalobca v konaní taktiež nepreukázal jednoznačnú príčinnú súvislosti medzi ním tvrdeným porušením a vznikom škody. 9. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1, C.s.p. potvrdil. 10. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, v spojení s ust. § 255 ods. 1, C.s.p. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. Podľa § 262 ods. 1, C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2, C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).