Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/29/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111242734 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111242734.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: B.. M. G., bytom O., H.Í. XX, Č. A., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 10.688 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13.5.2014, č. k. 18C/175/2011-108, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy 10.688 eur s 12% úrokom z omeškania, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I, podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, spočívajúcim v prieťahoch v konaní vedenom pod sp.zn. 14C 61/05 a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 9, § 15, § 16, § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 153 ods. 1, § 120 ods. 1, 4 a § 79 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“), čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 127 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného oboznámením sa so spisovým materiálom Okresného súdu Bratislava I v prejednávanej veci, sp. zn. 14C 61/05, zisťoval stav tohto konania, pričom zistil, že vec súdu napadla dňa 1.3.2005 a zatiaľ nie je právoplatne skončená. Ďalej poukázal na to, že pravdivé zistenie rozhodujúcich skutočností sa dosahuje rozvíjaním kontradiktórneho sporu, v ktorom má rozhodujúcu úlohu slobodná iniciatíva strán, pričom subjektívna aktivita každej zo sporových strán je korigovaná opačnou aktivitou druhej procesnej strany. Každá zo strán má záujem na tom, aby jej skutkové prednesy boli prehľadné, jednoznačné a obsahovali racionálne informácie. Subjektívny prístup strán k uplatňovaniu ich záujmov v konaní, sloboda a voľnosť ich skutkových prednesov a dôkazných návrhov v kontradiktórnom spore, ovládanom prejednávacou zásadou, slúži predovšetkým na zhromaždenie dostačujúceho materiálu na objektívne a nestranné posúdenie skutkového stavu súdom. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že dôkazné bremeno rozhodujúcich skutočností leží na tej strane sporu, ktorá tvrdí existenciu týchto skutočností. Napriek tomu, že žalobca v žalobe tvrdil, že je v bezvýchodiskovej situácii v dôsledku dlhodobého stresu z arogancie verejnoprávnej moci, kedy nepomohli žiadne žiadosti, prosby či urgencie a že bol v depresii, mal obavy o budúcnosť, pričom v priebehu prieťahov začal trpieť ťažkou chorobou, na podporu týchto tvrdení nepredložil žiadne dôkazy. To znamená, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s uplatneným nárokom. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca dôkazne nepreukázal, že by mu v súvislosti s prieťahmi vznikla nemajetková ujma, neoznačil dôkazy a ani nepreukázal, že podal u žalovaného žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. 3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 155 ods. 1 veta druhá O.s.p. po prihliadnutí na to, že žalovaný si trovy konania neuplatnil a nakoľko mu žiadne nevznikli súd mu nepriznal právo na ich náhradu. 4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktoré zároveň doplnil podaním zo dňa 19.6.2014 navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom vykoná dokazovanie a objektívne objasní skutkový stav. Namietal, že súd prvej inštancie založil zamietnutie žaloby na vete, že žalobca nepodal žiadosť o predbežné prejednanie nároku a na chybnej úvahe, že dôkazne nepreukázal, že mu v súvislosti s prieťahmi vznikla ujma a neoznačil dôkazy. Tieto strohé úvahy a dôvody zamietnutia žaloby podľa názoru žalobcu nemôžu obstáť ani v bagateľných veciach, a už vôbec nie vo veci odškodnenia za prieťahy v konaní vo veci sp. zn. 14C 61/2005, ktoré stále, už desiaty rok trvá. Súd prvej inštancie síce uviedol, že zisťoval skutkový stav v danej veci, avšak konštatovanie o tom, že vec nie je právoplatne skončená, považoval žalobca za neúplné, nesprávne a nepreskúmateľné zistenie. Nie je pravdou, že by nepodal žiadosť o predbežné prejednanie nároku a nepreukázal, že mu v súvislosti s prieťahmi vznikla ujma. Súd prvej inštancie ignoroval nielen dôkazy ním predložené, ale aj predložené nálezy Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k neprípustnej dĺžke reparačného konania. Podľa žalobcu nesprávny úradný postup vo veci vedenej pod sp. zn. 14C 61/2005 spočíval v tom, že 7 rokov, t.j. od 1.3.2005 až do 20.3.2012 nevykonal dôkazy a žalobu zamietol. Až za 1,5 roka bolo žalobcovi doručené dňa 28.12.2013 uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.10.2013, č. k. 4Co 290/2012, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 20.3.2012, č. k. 14C 61/2005-303 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Nie je prípustné, aby osoba domáhajúca sa poskytnutia primeraného zadosťučinenia za neprimerane dlhé konanie sa znovu v kompenzačnom konaní ocitla v situácii, ktorú je možné kvalifikovať ako neprimeranú dĺžku konania a na podporu svojich tvrdení odkázal na rozsudky Veľkého senátu ESĽP napr. zo dňa 29.3.2006 vo veci Apicella proti Taliansku, Cocchiarella proti Taliansku, Sartory proti Francúzsku a pod. 5. Žalobca podaniami zo dňa 2.2.2015 a 5.2.2015 na výzvu súdu prvej inštancie doplnil odvolanie, v ktorom zopakoval vyššie uvedené námietky tvoriace súčasť odvolania a opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako nesprávny, neúplný a nepreskúmateľný ako po procesnej, tak aj po hmotnoprávnej stránke veci zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom vykoná dokazovanie a objasní objektívny skutkový stav, a to v súlade s rozhodnutiami ESĽP, týkajúcimi sa primeranosti dĺžky reparačného konania. Za primeranú dĺžku konania podľa žalobcu nemožno považovať dobu 9 až 10 rokov. 6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie peňažného plnenia, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalobcu vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z. z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 9. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožnil s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu o zaplatenie 10.688 eur spolu s príslušenstvom, v ktorom dostatočne, podrobne a presvedčivo zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). Z uvedeného dôvodu využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti a pre doplnenie rozhodnutia poukazuje na niektoré právne významné aspekty z hľadiska odvolacích námietok žalobcu. 10. V prejednávanej veci sa žalobca domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10.688 eur za prieťahy viac ako 6 rokov a 10 mesiacov, v konaní Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 14C 61/05, v ktorom sa domáha náhrady škody vo výške 21.688,215 eur s 12 % úrokom z omeškania, proti Slovenskej republike, Ministerstvu spravodlivosti, za nesprávny úradný postup súdneho exekútora, N.. Š. Š., ktorý vo veciach Ex 1020/97, Er 3157/9 neplnil svoje zákonné povinnosti, v dôsledku čoho pohľadávka vyplývajúca z platobného rozkazu Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 18 Rob 1357/96 vymožená nebola, exekúcia bola utlmovaná a povinnému tak bolo umožnené zbavovať sa majetku a neplatiť dlhy. Súd prvej inštancie v danej veci vykonal podľa názoru odvolacieho súdu dokazovanie potrebné na posúdenie splnenia predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za nemajetkovú ujmu vzniknutú žalobcovi zbytočnými prieťahmi v konaní. Pri právnom posúdení veci vychádzal z ust. Zákona č. 514/2003 Z. z., najmä z ust. § 17 ods. 2, ktorý priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného, vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy tak nie je ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo. 11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní, samé o sebe nepochybne pre poškodeného znamenajú určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie, či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadom výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v sporovom či nesporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania, z hľadiska jeho významu pre stranu sporu (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jeho osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní spoľahlivo doložiť. 12. Zákon č. 514/2003 Z. z. ako jeden z právnych prostriedkov na odstránenie, respektíve zmiernenie nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, predpokladá aj možnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch; ide o hmotnoprávny/občianskoprávny nárok, rozhodovanie o ktorom nepochybne patrí do právomoci všeobecných súdov, a to v civilnom sporovom konaní podľa ôsmej hlavy C.s.p., v ktorom súd zisťuje splnenie všetkých zákonom stanovených (hmotnoprávnych) predpokladov pre jeho priznanie, ktoré sú však odlišné od predpokladov pre rozhodovanie Ústavného súdu SR podľa čl. 127 Ústavy SR o sťažnostiach vo veci namietania porušenia základných ľudských práv alebo slobôd, ako aj predpokladov pre rozhodovanie ESĽP o nemajetkovej ujme v prípade porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 13. Z dôvodu uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy a správne v uzavrel, že žalobca v konaní dostatočne spoľahlivo nepreukázal dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vzniknúť, vo svojich podaniach v rámci prebiehajúceho konania, v ktorom sa na pojednávania súdu nedostavoval, súd len zaplavoval ďalšími a ďalšími podaniami, ktoré obsahovali len odkazy na rozsudky Veľkého senátu ESĽP napr. zo dňa 29.3.2006 vo veci Apicella proti Taliansku, Cocchiarella proti Taliansku, Sartory proti Francúzsku a pod., v ktorých podrobne rozoberá teoretickú rovinu ich obsahu, dáva do pozornosti prezumované lehoty skončenia súdnych konaní, s nekompaktnými a útržkovitými odkazmi na napadnuté konanie, vzťahovo sa viažuce ku konaniu sp.zn. 14C/61/2005 a to bez označenia konkrétnych pochybení súdu a na vec sa vzťahujúcej argumentácie. Odvolanie žalobcu v celom jeho obsahu a rozsahu je len súborom poukazov na judikatúru Najvyššieho súdu Českej a Slovenskej republiky, nálezy Ústavného súdu Českej a Slovenskej republiky ako i Európskeho súdu pre ľudské práva, bez vytknutia konkrétnych faktov a pochybení v rozhodovaní v napadnutej veci. Tvrdenia žalobcu vo všetkých jeho podaniach, vrátane odvolania, tak zostali v konaní len vo všeobecnej rovine - dôkazne nepodložené. Súdu prvej inštancie preto nemožno vytýkať žiadne pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca vo svojom odvolaní len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené už v konaní pred súdom prvej inštancie, neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. 14. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dokaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť; avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie. V rámci rozhodovania o návrhoch strán sporu na vykonanie dokazovania, súd nevykoná ako nadbytočné tie dôkazy, ktoré neslúžia na odstránenie skutočností sporných medzi stranami, ani dôkazy, ktoré nie sú potrebné na zistenie právne významných rozhodujúcich skutočností, resp. sú nespôsobilé na ich preukázanie alebo ktorými by sa síce preukázala právne významná skutočnosť v konaní však už skôr preukázaná inými dôkazmi, ktoré neboli spochybnené; súd nevykoná ani tie dôkazy, ktoré nemôže vykonať, pretože neboli riadne označené (nedostatočne označený svedok) alebo sa vykonať nedajú (svedok na neznámom mieste). 15. Iný názor, ako žalobca v odvolaní namietajúci, že súd prvej inštancie zistil neúplne skutkový stav, pretože nevykonal ním navrhované dôkazy má odvolací súd, podľa ktorého súd prvej inštancie postupoval správne, keďže v danej veci nebolo potrebné vykonať ďalšie iné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016) . Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na nesprávnu úvahu súdu prvej inštancie o tom, že v konaní nepreukázal, že žalovanému nepodal žiadosť o predbežné prejednanie nároku, táto námietka nebola odvolacím súdom posúdená ako dôvodná. Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že do rozhodnutia súdu prvej inštancie túto medzi stranami spornú skutočnosť žalobca nepreukázal. Pokiaľ v odvolaní poukazuje na pripojenú Žiadosť o odškodnenie 10 688 eur z 27.9.2011 a Poštový podací arch z 1.10.2011, na tento listinný dôkaz odvolací súd neprihliadal, keďže tento nebol uplatnený pred súdom prvej inštancie, žalobca bol riadne poučený podľa § 120 ods.4 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 a nepreukázal, že ho bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 205a ods.1 O.s.p. v znení účinnom v čase podania odvolania). Naviac, z v odvolacom konaní doložených listinných dôkazov odvolateľom tvrdená skutočnosť ani jednoznačne nevyplýva. 16. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného považuje odvolací súd za potrebné ešte uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 379, 380 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v podanom odvolaní. V tejto súvislosti potom dopĺňa, že žalobca vo svojom odvolaní už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. Vzhľadom na dostačujúce odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, ktorý v súlade so zákonnou právnou úpravou dôkladne vyhodnotil relevantnosť argumentácie žalobcu v prvoinštančnom konaní, a na ktorej zotrval aj v odvolacom konaní. Možno preto uzavrieť, že rozsudok súdu prvej inštancie je z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia správny. 17. V odvolacom konaní nevyšlo najavo ani že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016). 18. So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením súdu prvej inštancie v celom rozsahu, jeho rozsudok vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).