Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/309/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111243110 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1111243110.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobkyne: H. N., Y. X, F., proti žalovaným: 1/ Naša správcovská, s.r.o., Koceľova 17, Bratislava, 2/ Y. R., Y. X, F., 3/ X. R., Y. X, F., všetci zastúpení advokátom JUDr. Viktorom Mišíkom, Zámocká 1, Bratislava, o určenie neplatnosti zmluvy o výkone správy, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C/172/2011-213, zo dňa 1.7.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č.k. 12C/172/2011-248, zo dňa 21.9.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . III. Žalovaným 1/ až 3/ p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovaným 1/, 2/ a 3/ trovy konania 872,82 eura k rukám právneho zástupcu žalovaných JUDr. U. Y.E.. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou označenou ako „uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka“, doručenou súdu 19.12.2011, domáhala určenia neplatnosti Zmluvy o výkone správy č. 111/2011 uzavretej 1.8.2011 medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/ a 3/ (ďalej len „Zmluva o výkone správy“). Žalobu odôvodnila tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - bytu č. 4, nachádzajúceho sa na 1. poschodí bytového domu na Y. X v Bratislave, žalovaný 1/ je právnickou osobou založenou na podnikanie s predmetom činnosti správa bytového a nebytového fondu a jeho údržba v rozsahu obstarávania služieb spojených so správou bytového a nebytového fondu a žalovaní 2/ a 3/ vlastnia v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov byty č. 1, 2 a 3 v predmetnom bytovom dome. Ďalej uviedla, že žalovaný 1/ ako správca bytového domu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. a žalovaní 2/ a 3/ ako vlastníci uvedených bytov s počtom hlasov 3 zo 4, uzavreli bez jej vedomia 1.8.2011 Zmluvu o výkone správy. Rozhodnutie o uzavretí Zmluvy o výkone správy neprebehlo na schôdzi vlastníkov bytov, nebol jej doručený návrh Zmluvy o výkone správy a po jej podpísaní ani samotná zmluva, o jej podpísaní sa dozvedela až na schôdzi vlastníkov bytov 19.9.2011. Na pojednávaní konanom 28.11.2014 spresnila, že žalobu z právneho hľadiska odôvodňuje ochranou vlastníckeho práva a určovacou žalobou žiada, aby súd prvej inštancie určil, že Zmluva o výkone správy je neplatná. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe videla v tom, že bez tohto určenia sa nemôže riadnym spôsobom zúčastňovať na výkone správy domu. 2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že Zmluvou o výkone správy sa vlastníci bytov č. 1, 2 a 3, t.j. žalovaní 2/ a 3/ dohodli so žalovaným 1/ podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z.z., že pre vlastníkov bytov v dome na Y. X v Bratislave zabezpečí správu, prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí, spoločných zariadení, nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku predmetného bytového domu vrátane plnení spojených s užívaním bytov. Schválenie Zmluvy o výkone správy bolo predmetom programu schôdze vlastníkov bytov v dome na Y. X konanej 1.8.2011 o 17.00 hod. na V. XX, kde zo 4 vlastníkov bytov sa tejto schôdze zúčastnili 3 vlastníci bytov. Žalobkyňa vypovedala, že do uzavretia Zmluvy o výkone správy platila iná zmluva, ktorá bola súčasťou kúpnej zmluvy zo 6.7.1971, ku ktorej kupujúci pristúpili. Zmluvu o výkone správy uzavreli žalovaní na schôdzi vlastníkov bytov 1.8.2011, na ktorú nebola pozvaná a nedostala ani zápisnicu z tejto schôdze, o uvedenej zmluve sa dozvedela až 19.9.2011 na ďalšej schôdzi vlastníkov bytov, o ktorej sa dozvedela z pozvánky prilepenej na jej poštovej schránke. Na základe čl. VI. kúpnej zmluvy z 6.7.1971 súd prvej inštancie vyhodnotil, že o potrebe a spôsobe údržby domu a obstarávaní jeho spoločných priestorov a pozemku mali rozhodovať spoločne spoluvlastníci. Žalovaná 3/ vypovedala, že pokiaľ žili pôvodné vlastníčky bytov, žalovaní 2/ a 3/ sa snažili veci v dome opraviť na vlastné náklady. Žalobkyni tento stav vyhovoval, sama sa o svoj byt nestarala. Uviedla, že nie je pravda, že žalobkyňa o uzavretí Zmluvy o výkone správy nevedela. Sama žalobkyňu 16.4.2011 zavolala na stretnutie, kde spolu riešili potrebu nevyhnutých opráv v dome. Informovala ju, že oslovila 3 správcovské spoločnosti, z ktorých 2 správu odmietli. Žalobkyňa bola toho názoru, že správcovskú spoločnosť netreba. Žalovaná 3/ sa obrátila na žalovaného 1/ aby pripravil Zmluvu o výkone správy. Kópiu zmluvy dala žalobkyni do poštovej schránky a na schody pred jej byt, a tiež jej ju poslala elektronicky, na firmu DALIGROUP, s.r.o., kde sú žalobkyňa a jej manžel zaangažovaní. Žalobkyňa sa k návrhu Zmluvy o výkone správy nevyjadrila. Spolu s návrhom Zmluvy na výkon správy 26.7.2011 žalobkyni doručovala aj pozvánku na schôdzu vlastníkov bytov na 1.8.2011, na ktorú sa nedostavila. Zmluva o výkone správy domu, ktorá bola na tejto schôdzi aj prijatá a podpísaná, bola žalobkyni doručená rovnakým spôsobom ako jej návrh z 26.7.2011, plus aj poštou doporučene, o čom založila podací lístok. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že základným predpokladom určovacej žaloby je naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, a i eventuálna možnosť v konkrétnom návrhu tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva jeho existencia, je u všetkých určovacích návrhov, kladných i záporných, jednou z nevyhnutných podmienok toho, aby bolo súdu umožnené v rozsudku meritórne návrhu vyhovieť. Tento právny záujem musí totiž existovať v čase, kedy súd vyhlasuje vo veci rozsudok (§ 154 ods. 1 vtedy účinného O.s.p.). Žalobca má právny záujem na žiadanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah na ktorom sa zúčastňuje alebo ak by sa právne postavenie bez tohto určenia stalo neistým. Ku vzniku žalobcovho právneho záujmu na určení stačí také chovanie žalovaného, ktoré nasvedčuje úmyslu žalovaného použiť právo žalobcu alebo spôsobiť žalobcovi ujmu na jeho právnom postavení. Určovací návrh je teda prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia žalobcu skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, takže jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. 4. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o návrhu žalobkyne podotkol, že nie je viazaný právnou kvalifikáciou žalobného návrhu. Preto aj napriek tomu, že žalobkyňa na pojednávaní konanom 28.11.2014 uviedla, že jej žaloba je žalobou určovacou, bol toho názoru, že uplatnený nárok je potrebné z právneho hľadiska posudzovať podľa § 14 ods. 4 prvá veta zákona č. 182/1993 Z.z., nakoľko vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na predmetnej schôdzi vlastníkov bytov, bola v neprítomnosti žalobkyne schválená Zmluva o výkone správy, s ktorou nesúhlasila. Podacím lístkom z 18.8.2011 a zápisnicou zo schôdze vlastníkov bytov mal ďalej za preukázané, že žalobkyňa sa o výsledku hlasovania o Zmluve o výkone správy dozvedela najneskôr 19.9.2011, kedy jej táto zmluva bola podpísaná doručená. Od tohto dátumu začala žalobkyni v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. plynúť 15 dňová lehota, resp. 3 - mesačná lehota od hlasovania, na uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka na súde, ktorá uplynula najneskôr 4.10.2011, resp. 1.11.2011 a keďže žalobkyňa žalobu o uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka podala na súde prvej inštancie až 19.12.2011, urobila tak po zákonom stanovej prekluzívnej lehote. Súd prvej inštancie na základe uvedeného dospel k záveru, že nárok žalobkyne na uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka zanikol a preto žalobu v zmysle § 8a ods. 1, § 14 ods. 2, ods. 4 a ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. zamietol. Návrh žalobkyne o uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka voči žalovanému 1/ ďalej zamietol aj pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. totiž pasívne legitimovanými v konaní o uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka, sú ostatní vlastníci bytov a nebytových priestorov a nie správca domu. 5. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že pokiaľ žalobkyňa trvala na tom, že ňou uplatnený nárok je určovacou žalobou a naliehavý právny záujem na určovacej žalobe videla v tom, že bez tohto určenia sa nemôže riadnym spôsobom zúčastňovať na výkone správy domu, bol toho názoru, že žalobkyňa na tejto určovacej žalobe nemá daný naliehavý právny záujem. Jej právne postavenie sa určením neplatnosti Zmluvy o výkone správy nezmení, čo pripustila aj ona sama, keď vo svojej výpovedi z 28.11.2014 uviedla, že žaloba o určenie neplatnosti Zmluvy o výkone správy jej nepomôže a poukázala na prebiehajúce konanie na súde prvej inštancie pod sp. zn. 10C/2013/2014 o pozastavenie účinnosti a zrušenie rozhodnutia vlastníkov bytov o vykonaní dobrovoľnej dražby jej bytu z 5.11.2011. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa sa prekvalifikovaním žaloby o uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka, na žalobu určovaciu, snažila len konvalidovať zánik práva prehlasovaného vlastníka podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. S poukazom na uvedené žalobu o určenie neplatnosti Zmluvy o výkone správy z 1.8.2011 pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na tejto určovacej žalobe v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešným žalovaným priznal v podrobnej špecifikácii náhradu trov právneho zastúpenia 872,82 eura. 6. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie podľa obsahu ktorého žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vníma ako nesprávne, bolo rozhodnuté len na základe tvrdení žalovaných, bez toho aby použili listinné alebo iné dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietala, že svedkovia, ktorých navrhovala na svedectvo v danej veci neboli na súdne pojednávanie vôbec pripustení. So žalovanými nebola v rozhodnom období aj v nasledujúcich mesiacoch dohodnutá na žiadnej mailovej komunikácii, doporučenú aj nedoporučenú listovú korešpondenciu prijímala len formou poste restante. Tento listinný dôkaz predložila 3.3.2015 a vôbec nebol braný do úvahy. Súdu prvej inštancie vytýkala, že v odôvodnení napadnutého rozsudku sa na strane 3 píše: „O tejto schôdzi vlastníkov bytov sa dozvedela z pozvánky prilepenej na jej poštovej schránke“. Túto vetu nikdy nepovedala. Ďalej upriamila pozornosť na čl. VI. kúpnej zmluvy z 6.7.1971, kde sa doslovne píše: „O potrebe a spôsobe údržby domu a obhospodarovaní jeho spoločných priestorov a pozemku rozhodnú spoločne spoluvlastníci.“ Slovo spoločne, sa medzi vlastníkmi - právnymi predchodcami vykladalo a aj uskutočňovalo 40 rokov ako jednomyseľná, 100 - percentná zhoda vo vôli všetkých štyroch spoluvlastníkov pri rozhodovaní o údržbe bytového domu. Poukázala aj na nasledovné znenie čl. VI. uvedenej kúpnej zmluvy kde sa okrem vyššie uvedeného píše: „Nakoľko ide o štyroch spoluvlastníkov, nevôlí sa zástupca. Spoluvlastníci ad hoc sa poverujú navzájom obstarávaním obvyklých a neodkladných vecí, spojených so správou a údržbou spoločných častí domu a pozemku, na základe vzájomnej dohody.“ Zároveň zdôraznila, že v čl. X. tejto kúpnej zmluvy sa píše: „Práva a povinnosti zo zmluvy prechádzajú v rovnakom rozsahu na právnych nástupcov účastníkov tejto zmluvy.“ S ohľadom na uvedené považovala za potrebné uviesť, že takýto právny stav v predmetnom bytovom dome trval od roku 1971 až do roku 2011 (40 rokov), teda do času samozvaného ustanovenia novej správy bytového domu manželmi R. a spoločnosťou Naša správcovská, s.r.o. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkala, že vôbec nebral do úvahy, že hlasy žalovaných za predmetné byty neboli získané v súlade so zákonom. Odôvodnila to tým, že predchádzajúci vlastníci bytov pri prevode bytov na manželov R. nerešpektovali jej spoluvlastnícke zákonné predkupné právo na predmetné byty vyplývajúce z ustanovení Občianskeho zákonníka. Ďalej argumentovala, že Správa katastra Bratislava, terajší katastrálny odbor Bratislava nemohol pri prevodoch bytov v roku 1999, 2006 a 2011 (prevodoch vlastníctva na manželov R.) naplniť literu zákona č. 182/1993 Z.z., kde zákon vyžaduje pri prevode vlastníctva bytov a nebytových priestorov v dome podľa § 5 ods. 1 písm. g) vyhlásenie nadobúdateľa bytu alebo nebytového priestoru v dome o pristúpení k zmluve o spoločenstve vlastníkov alebo k zmluve o výkone správy, a podľa § 5 ods. 2 prílohou zmluvy o prevode vlastníctva bytu alebo zmluvy o prevode vlastníctva nebytového priestoru je vyhlásenie správcu alebo predsedu spoločenstva vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, že vlastník bytu nemá žiadne nedoplatky na úhradách za plnenia spojené s užívaním bytu alebo nebytového priestoru a na tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv. Spochybňovala ako mohol Katastrálny úrad Bratislava naplniť literu zákona, keď bytovému domu aj žalobkyni ostali predchádzajúci vlastníci dlžní (zrejme nedoplatky za vodu). Žalobkyňa sa nazdávala, že podpísanie Zmluvy o výkone správy je pomstou voči nej, pretože necelý mesiac pred jej podpísaním, podal jej manžel na manželov R. policajné udanie, pre neoprávnené búracie práce v spoločných priestoroch domu. Ďalej zdôraznila, že doposiaľ k Zmluve o výkone správy nepristúpila, nie je zmluvnou stranou ani účastníčkou tejto zmluvy a spôsob akým sa s ňou jednalo považovala za výpalnícky a nátlakový. Zmluvu o výkone správy považovala za spotrebiteľskú, a odhliadnuc od spôsobu a času jej uzatvorenia, podľa nej porušuje princíp dobrých mravov. Upozornila, že Zmluva o výkone správy obsahuje v čl. III neprijateľné zmluvné podmienky. Neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti poukázala aj na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Na záver uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie vníma ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktorým môže byť okrem iného aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení súdu absentuje len určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil a/alebo im nevenoval dostatočnú pozornosť. 7. V súvislosti s náhradou trov konania bola jednoznačne presvedčená o tom, že v predmetnom konaní je pri rozhodovaní súdu prvej inštancie o náhrade trov konania namieste postup v súlade s § 150 vtedy účinného O.s.p., pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania úspešným žalovaným. Upriamila pozornosť na dôvody týkajúce sa samotného uplatnenia nároku na súde prvej inštancie ako aj na sociálnu situáciu strán, ich osobných, majetkových a zárobkových pomerov. Uviedla, že jej dlhodobo zhoršený zdravotný stav výrazne hendikepuje jej príjmové možnosti. Napriek tomu sa musí súdne brániť voči nezákonným praktikám Naša správcovská, s.r.o. a manželov R., ktorých podozrieva z nekalej snahy pripraviť ju a jej rodinu s ťažko chorou dcérkou o byt pomocou zneužitia zákonov, súdov a štátnych orgánov. 8. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie považujú za dostatočné ako aj nepredvolanie svedkov navrhnutých žalobkyňou bolo dostatočne odôvodnené. Súd prvej inštancie podľa nich v predmetnej právnej veci vykonal podrobné dokazovanie na objektívne posúdenie skutkového stavu, pričom v súlade so zákonom nepripustil dokazovanie, ktoré bolo zo strany žalobkyne navrhované účelovo s cieľom naťahovať spor a ktoré by v konečnom dôsledku nebolo spôsobilé vniesť nové okolnosti ku skutkovému stavu veci. Ďalej upriamili pozornosť na to, že žalobkyňa v odvolaní ako jeden z odvolacích dôvodov uviedla, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. V tejto súvislosti poznamenali, že žalobkyňa vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré by mal súd prvej inštancie vykonať. Dodali, že ak mala žalobkyňa na mysli ňou spochybňované nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaných 2/ a 3/ k ich nehnuteľnostiam, nerešpektovaním jej predkupného práva, tak uvedenú otázku súd prvej inštancie nemal, a ani odvolací súd nebude mať dôvod skúmať, nakoľko nie je predmetom konania. Žalobkyňa svoje neoboznámenie sa so Zmluvou o výkone správy odôvodnila zvláštnou formou korešpondencie poste restante. V tejto súvislosti namietali, že bola na schôdzu riadne pozvaná, a na túto neprišla. Zmluva o výkone správy jej bola v zmysle zákona riadne doručená, je pre ňu záväzná a jej právo napadnúť hlasovanie schôdze vlastníkov bytov zaniklo preklúziou. Ozrejmili, že poštová korešpondencia a elektronická pošta prostredníctvom mailu sú dve rozdielne komunikácie a skutočnosť, že žalovanou 3/ boli žalobkyni posielané maily s cieľom oboznámiť ju so Zmluvou o výkone správy, a s cieľom pozvať ju na rokovanie o obsahu tejto zmluvy, boli dokazované a súd prvej inštancie ich považoval za preukázané. Žalobkyňa ďalej v odvolaní argumentovala, že podpísanie Zmluvy o výkone správy je pomstou voči jej osobe, pre policajné udanie (zrejme bolo myslené trestné oznámenie) jej manžela na žalovaných 2/ a 3/ pre neoprávnené búracie práce v spoločných priestoroch domu. Uvádzaný motív pomsty považovali len za nijakým spôsobom nepodloženú domnienku žalobkyne. V súvislosti s tvrdeniami žalobkyne, že doposiaľ k Zmluve o výkone správy nepristúpila, nie je jej zmluvnou stranou, či účastníčkou, poukázali na § 8a ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z., podľa ktorého schválená Zmluva o výkone správy alebo jej zmena, alebo jej zánik je záväzný pre všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ak je podpísaný nadpolovičnou väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a správcom. Podotkli, že so Zmluvou o výkone správy sa oboznámila na schôdzi vlastníkov bytov, a tým že do uplynutia subjektívnej lehoty ako aj objektívnej lehoty nepodala žalobu prehlasovaného vlastníka na súd, zaniklo jej toto právo. 9. Žalobkyňa vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalovaných k jej odvolaniu zopakovala, že nepredvolanie svedkov vníma ako odňatie práva na prístup k súdu a porušenie zásady rovnosti strán konania. Ďalej uviedla, že odvolací súd by sa mal zaoberať otázkou, či bolo rešpektované jej zákonné predkupné vlastnícke právo (a to pri všetkých bytoch, ktoré sú vo vlastníctve manželov R.). Vychádzala z toho, že zákonné predkupné právo spoluvlastníkov je zakotvené v § 140 Občianskeho zákonníka. Spoluvlastník, ktorý chce svoj podiel previesť na inú osobu, musí ostatným spoluvlastníkom urobiť ponuku. Uvedenej povinnosti korešponduje právo ostatných spoluvlastníkov na odkúpenie ponúknutého spoluvlastníckeho podielu (zákonné predkupné právo). V prípade ak spoluvlastník nerešpektoval zákonné predkupné právo oprávnených spoluvlastníkov a svoj spoluvlastnícky podiel previedol na inú osobu, s výnimkou prevodu blízkej osobe právny úkon, ktorým k prevodu došlo je neplatný. S poukazom na uvedené mala za to, že rodina R. nemá dostatok hlasov na to, aby rozhodovala o nej bez nej. Ďalej by odvolací súd podľa jej názoru mal zvážiť, či sa uznaním platnosti predmetnej Zmluvy o výkone správy nejedná o retroaktivitu, keďže mnoho desaťročí zavedené právne vzťahy v dome sa podstatným spôsobom zmenili a jej právne položenie ako prehlasovaného spoluvlastníka sa mimoriadnym spôsobom zhoršilo. Dovolávala sa ochrany pred zavedením novo fungujúcich právnych vzťahov v dome. V tejto súvislosti opätovne poukázala na kúpnu zmluvu z 6.7.1971, ktorá zaručovala pre všetkých spoluvlastníkov rovnaké práva a povinnosti. Do roku 2011, teda 40 rokov fungovala v dome samospráva na základe čl. VI. tejto kúpnej zmluvy, keď boli iba štyria spoluvlastníci. Upozornila, že právny poriadok Slovenskej republiky zakazuje retroaktivitu. Ide najmä o to, aby sa už nadobudnuté práva v dôsledku novej právnej úpravy nemohli odňať a aby sa podľa novej právnej úpravy neposudzovali právne skutočnosti a právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy. Zopakovala, že nakoľko jej mizla korešpondencia z poštovej schránky zrušila poštovú schránku a dala si zriadiť službu na pošte tzv. poste restante, kde jej boli doručované všetky zásielky to znamená aj doporučené aj nedoporučené. Ďalej vyslovila názor, že schôdza vlastníkov bytov, ktorá sa vraj konala 1.8.2011 bola zrejme imitovaná. Súčasťou ustanovujúcej schôdze mala byť zápisnica o hlasovaní. Tá jej do dnešného dňa nebola doručená. Nevedela o tejto schôdzi, ani o tom že bola na schôdzi schválená Zmluva o výkone správy. V tejto súvislosti citovala § 14 zákona č. 180/1993 Z.z.: „Oznámenie o schôdzi vlastníkov spolu s programom schôdze musí byť v písomnej forme doručené každému vlastníkovi bytu alebo nebytového priestoru v dome minimálne päť pracovných dní pred dňom konania schôdze. Výsledok hlasovania oznamuje ten, kto schôdzu vlastníkov zvolal, a to do piatich pracovných dní od konania schôdze vlastníkov.“ Dôvodila, že ani terajší C.s.p. ani vtedy platný O.s.p. nepozná inštitút doručovania cez mailovú schránku. Doručovanie pre právnické osoby malo byť zavedené od januára 2017, ale bolo dané prechodné obdobie, takže bude platiť až neskôr. Pre fyzické osoby elektronické doručovanie nebolo zavedené do dnešných dní. So žalovanými 1/ až 3/ nebola dohodnutá na žiadnej mailovej komunikácii. Uviedla, že Zmluva o výkone správy jej bola doručená 19.9.2011 s tým, že vtedy sa dozvedela aj o hlasovaní o tejto zmluve. V súvislosti s uzneseniami prijatými na schôdzi vlastníkov bytov mala za to, že takéto rozhodnutia nemožno považovať za právny úkon, nakoľko schôdza vlastníkov bytov nie je subjektom práva, ktorý disponuje právnou subjektivitou a spôsobilosťou na právne úkony (tzv. non - subjekt). Ak by teda rozhodnutie vlastníkov bytov prijaté na schôdzi bolo považované za právny úkon, potom by všetky rozhodnutia prijaté neexistujúcim subjektom, museli byť automaticky považované za neplatné pre rozpor s § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť nápravné úkony. 10. Žalovaní vo vyjadrení k stanovisku žalobkyne vyjadrenom v ods. 10 mali za to, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti, a preto nepovažovali za potrebné sa opakovane podrobnejšie vyjadrovať k obsahu jej vyjadrenia. Z uvedeného dôvodu zastávali názor, že ani odvolací súd nebude mať dôvod skúmať väčšinu žalobkyňou uvádzaných skutočností, nakoľko nie sú predmetom tohto konania. K všetkým relevantným skutočnostiam a argumentom žalobkyne v rámci odvolacieho konania sa vyjadrili v predchádzajúcom vyjadrení z 8.10.2015. Na záver uviedli, že nepreukázanie naliehavého právneho záujmu žalobkyne ako aj prekludovanie práva na podanie žaloby, robí odvolanie žalobkyne bezpredmetným. 11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 23.2.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 12. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 13. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Podľa § 137 <aspi://module='KO'&link='KO160_2015SK%2523137'&ucin-k-dni='30.12.9999'>písm. c) a d) C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. 15. Podľa § 14 ods. 4 veta prvá a druhá zákona č. 182/1993 Z.z. (v znení účinnom v čase hlasovania vlastníkov bytov) prehlasovaný vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome má právo obrátiť sa do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania na súd, aby vo veci rozhodol, inak jeho právo zaniká. Ak sa vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, má právo obrátiť sa na súd najneskôr do troch mesiacov od hlasovania, inak jeho právo zaniká. 16. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby na vyslovenie neplatnosti Zmluvy o výkone správy ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaných z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobkyňou uplatňovaného nároku; na vec náležite aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 8a ods. 1, § 14 ods. 2, ods. 4 a ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a § 80 písm. c) O.s.p., ktoré aj správne vysvetlil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby spočívajúce v tom, že žalobkyňa žalobu prehlasovaného vlastníka podala na súde po zákonom stanovej prekluzívnej lehote aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. 17. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalobkyne odvolací súd uvádza, že právna norma obsiahnutá v § 14 ods. 4 cit. zákona predstavuje jediný zákonný prostriedok právnej ochrany pre vlastníkov, ktorí boli pri výkone svojich hlasovacích práv v rámci rozhodovania o určitej otázke prehlasovaní, alebo ktorí sa o výsledku hlasovania nemohli dozvedieť. Právnym prostriedkom ochrany týchto vlastníkov je žaloba podaná na súde v zákonom ustanovených lehotách, ktoré sú pre určité kategórie vlastníkov odlišné. Súd skúma dodržanie tejto lehoty z úradnej povinnosti a v prípade oneskoreného podania žaloby takúto žalobu zamietne bez vecného prejednania sporu. To znamená, že najneskôr v posledný deň lehoty musí byť už žaloba podaná na súde a nestačí len jej odoslanie na poštovú prepravu. 18. V predmetnom konaní sa žalobkyňa žalobou označenou ako „žaloba o uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka“, doručenou súdu prvej inštancie 19.12.2011, domáhala určenia neplatnosti Zmluvy o výkone správy uzavretej medzi žalovaným 1/ a žalovanými 2/ a 3/. Žalobu z právneho hľadiska odôvodňovala ochranou vlastníckeho práva a naliehavý právny záujem na určovacej žalobe videla v tom, že bez tohto určenia sa nemôže riadnym spôsobom zúčastňovať na výkone správy domu. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že schválenie Zmluvy o výkone správy bolo predmetom programu schôdze vlastníkov bytov v dome na Y. X v Bratislave konanej 1.8.2011 o 17.00 hod., kde podľa prezenčnej listiny sa zo 4 vlastníkov bytov na tejto schôdzi zúčastnili 3 vlastníci bytov. Napadnutou Zmluvou o výkone správy sa vlastníci bytov č.1, č. 2 a č. 3, t.j. žalovaní 2/ a 3/ dohodli so žalovaným 1/ podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z.z., že pre vlastníkov bytov a spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a pozemku bytového domu na Mišíkovej 5 v Bratislave, zabezpečí správu, prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí, spoločných zariadení, nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku bytového domu vrátane plnení spojených s užívaním bytov. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie (vychádzajúc zo zápisnice schôdze vlastníkov bytov v dome na Y. X v Bratislave konanej 1.8.2011 o 17.00 hod.) je zrejmé, že programom tejto schôdze bolo schválenie Zmluvy o výkone správy. Ak ide o plynutie zákonnej 15 dňovej lehoty na podanie žaloby v zmysle § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z., takáto lehota má prekluzívny charakter a plynie od oznámenia o výsledku hlasovania; žalobkyňa sa o schválení Zmluvy o výkone správy dozvedela dňa 19.9.2011 na ďalšej schôdzi vlastníkov bytov v dome na Y. X v Bratislave. Zákonná 15 dňová lehota tak začala žalobkyni plynúť 19.9.2011 a uplynula dňa 4.10.2011. Začiatok plynutia zákonnej trojmesačnej lehoty pre vlastníka bytu v dome, ktorý sa nemohol o výsledku hlasovania dozvedieť, sa viaže na moment hlasovania, čo možno považovať za deň konania schôdze, na ktorom sa hlasovanie vykonalo. S ohľadom na uvedené začala trojmesačná lehota na uplatnenie práva prehlasovaného vlastníka na súde žalobkyni plynúť od 1.8.2011, kedy sa konala schôdza vlastníkov bytov v dome na Y. X v Bratislave a uplynula dňa 1.11.2011. Žalobkyňa žalobu o určenie neplatnosti schválenej Zmluvy o výkone správy podala na súde až 19.12.2011, t.j. po zákonom stanovených prekluzívnych lehotách, čím došlo k zániku jej práva, na ktorú skutočnosť bolo nutné prihliadať ex officio, z úradnej povinnosti. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že stanovením prekluzívnych lehôt v § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. je výrazne podporená zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, podľa ktorej si každý má strážiť a chrániť svoje práva ich včasným uplatnením na súde tak, aby sa mu nepremlčali alebo neprekludovali. V kontexte s týmto ustanovením možno uzavrieť, že zakotvením prekluzívnych lehôt na podanie žaloby vlastníkom, ktorí sa cítia dotknutí na svojich právach, je vyjadrený záujem zákonodarcu o stabilitu a nemennosť prijatých rozhodnutí vlastníkov, ktoré nebudú v zákonnej lehote spochybnené na súde. Uvedená prezumpcia platnosti prijatých rozhodnutí platí bez ohľadu na to, že prijatie týchto rozhodnutí môžu sprevádzať rôzne formálne či procedurálne nedostatky, alebo ich vecnoprávne následky nemusia byť pre vlastníkov priaznivé, ktoré by inak mohli byť dôvodom na zrušenie, či zmenu rozhodnutia alebo na určenie ich neplatnosti súdom. Márnym uplynutím prekluzívnych lehôt sú všetky tieto procesné alebo vecné nedostatky prijatých uznesení de facto konvalidované a v záujme právnej istoty sa tieto rozhodnutia musia považovať za platné, záväzné a nezmeniteľné. 19. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom o zamietnutí žaloby na určenie neplatnosti Zmluvy o výkone správy pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na tejto určovacej žalobe; na objasnenie právnej stránky veci odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že ak niektorému vlastníkovi uplynula zákonom stanovená prekluzívna lehota na podanie žaloby podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z. a ten sa určovacou žalobou podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy podľa § 80 písm. c) O.s.p. domáhal nápravy s odvolaním sa na to, že nikomu nemôže byť odmietnutá právna ochrana realizovaná prostredníctvom všeobecných procesných nástrojov upravených v O.s.p., tak predpokladom určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. bolo preukázanie naliehavého právneho záujmu. Ak by žalobkyňa preukázala, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa bez svojho zavinenia objektívne prekluzívnu lehotu zmeškala a zároveň nevydaním súdneho rozhodnutia, by malo nepochybne dôjsť k podstatnej ujme na jej právach resp. jej právne postavenie by sa stalo neistým (čo však nie je tento prípad), mohol by sa súd takouto žalobou v merite veci teoreticky zaoberať. Odvolací súd je však toho názoru, že prekluzívne lehoty sú zo zákona stanovené preto, aby sa zabránilo prieskumu prijatých rozhodnutí vlastníkov so značným časovým odstupom, čo by neprispelo právnej istote vlastníkov i tretích osôb. Z tohto dôvodu zastáva stanovisko, že po uplynutí 15 dňovej resp. trojmesačnej lehoty už nie je možné akýmkoľvek spôsobom sa úspešne domáhať zrušenia či neplatnosti prijatých uznesení vlastníkov. Po tejto lehote tak dochádza ku konvalidácií prípadných vád prijatého uznesenia. V opačnom prípade by zakotvenie týchto lehôt do zákona stratilo akýkoľvek význam a zmysel. Súd prvej inštancie po podaní predmetnej určovacej žaloby po uplynutí zákonných lehôt postupoval správne, keď z úradnej moci prihliadol na preklúziu práva, ktoré má vo vzťahu k všeobecným prostriedkom právnej ochrany vzťah špeciálneho ustanovenia. Uplatňovaním práv mimo rámca špecifického právneho prostriedku (§ 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z.) prostredníctvom určovacej žaloby podľa § 80 písm. c) O.s.p. <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/> by došlo k popretiu významu a zmyslu zakotvenia prekluzívnej lehoty v špeciálnom predpise upravujúcom práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov a k právnej neistote ostatných vlastníkov a tretích osôb. 20. S ohľadom na vyššie uvedené možno vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne uviesť iba toľko, že žalobkyňa v podanom odvolaní namieta množstvo skutočností, ktoré ale nemajú žiaden súvis s predmetom konania a nijak nevyvracajú skutočnosť, že žalobkyňa žalobu prehlasovaného vlastníka podala na súde po zákonom stanovej prekluzívnej lehote. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle vtedy platného § 142 ods. 1 O.s.p. za súčasného nepoužitia § 150 ods. 1 O.s.p., špecifikujúc výšku priznaných trov podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Žalobkyňa v podanom odvolaní nepreukázala právne významný dôvod, pre ktorý by bol napadnutý výrok o trovách konania vecne nesprávny, či už s odkazom na § 150 ods. 1 O.s.p. alebo s odkazom na vyhlášku č. 655/2004 Z.z. Žalobkyňa mala dôvody hodné osobitného zreteľa dané z okolností na jej strane, avšak na preukázanie svojich aktuálnych osobných, majetkových a zárobkových pomerov neoznačila žiadne dôkazy. Odvolací súd v rámci odvolacieho prieskumu napadnutého rozsudku tak na základe argumentov uvádzaných žalobkyňou nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné použiť pri rozhodovaní o trovách konania ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. rovnocenné ustanovenie § 257 C.s.p. a ich náhradu úspešným žalovaným celkom, prípadne sčasti nepriznať; neúspech v konaní nemožno zamieňať s dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a pre neúspech žalobkyne v konaní nemožno bez ďalšieho úspešným žalovaným náhradu trov konania nepriznať. 21. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie 99,50 eura podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. 22. Proti uzneseniu podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť. Namietala, že nakoľko predmetom konania je určenie neplatnosti Zmluvy o výkone správy so správcom t.j. žalovaným 1/, mala za to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, kde je ona spotrebiteľom. V tejto súvislosti poukázala na § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. (teraz § 4 ods. 2 písm. u) cit. zákona) podľa ktorého je od poplatku oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu. V zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. sa oslobodenie podľa ods. 1 a ods. 2 vzťahuje aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkone rozhodnutia alebo exekúcii. Upriamila pozornosť aj na „judikát“ vo veci ochrany spotrebiteľa, a to uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/140/2010-67, zo dňa 30.4.2010, v zmysle ktorého zmluvu o výkone správy uzavretú v zmysle zákona č. 182/1993 Z.z. treba chápať ako spotrebiteľskú zmluvu v súvislosti s ktorou sa má uplatniť režim podľa § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb., teda osobné oslobodenie od súdnych poplatkov. Vychádzajúc z uvedeného bola názoru, že aj predmetná Zmluva o výkone správy uzavretá v zmysle § 8a zákona č. 182/1993 Z.z. predstavuje svojím charakterom spotrebiteľskú zmluvu v súvislosti s konaním o ktorej sa uplatní § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb., teda osobné oslobodenie od súdnych poplatkov za podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I na ochranu jej práva ako spotrebiteľa. 23. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie a prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p.; dospel k záveru, že ani odvolanie žalobkyne voči poplatkovej povinnosti za odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu nie je dôvodné. Na potvrdenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd uvádza, že v zmysle § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch je od poplatku oslobodený spotrebiteľ v každom konaní, ktoré má základ v spotrebiteľskej zmluve. Spotrebiteľskou zmluvou (nazývanou tiež ako typová, alebo adhézna zmluva), je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú o určitom rovnakom predmete plnenia štandardne a opakovane uzatvárajú dodávatelia so spotrebiteľmi. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa v konaní nežaluje iba žalovaného 1/ ako správcu bytového domu, ale aj žalovaných 2/ a 3/ ako ostatných vlastníkov bytov v bytovom dome; je nesporné, že predmetom konania nie je posudzovanie Zmluvy o výkone správy ako takej (uzavretej podľa § 8a zákona č. 182/1993 Z.z.), ale že predmetom konania je nárok žalobkyne ako prehlasovaného vlastníka bytu v dome uplatňovaný podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorý nemá svoj základ v spotrebiteľskej zmluve. Žalobkyňa tak nemá postavenie spotrebiteľa, v dôsledku čoho sa na ňu nevzťahuje ani zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. u) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Jej argumentácia, ktorou poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Co/140/2010-67, zo dňa 30.4.2010, neobstojí práve z dôvodov uvádzaných odvolacím súdom vyššie; podaním odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 12C/172/2011-213, zo dňa 1.7.2014, žalobkyni vznikla v zmysle § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. v spojení s poznámkou 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatková povinnosť. 24. Odvolací súd na uvedenom základe napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/ až 3/ priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mali vo veci plný úspech. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).