Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/4/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112205989 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1112205989.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: E.. Ž. P., E.., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, T., zastúpenej: JUDr. Ján Krnáč, advokát, so sídlom Nám. SNP 70/36, Zvolen proti žalovanej: Nemocnica svätého Michala, a.s., IČO: 44 570 783, so sídlom Cintorínska 16, Bratislava, zastúpenej: JUDr. Anna Rumplová, advokátka, so sídlom Homolova 12, Bratislava, o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 22 977,23 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27.11.2014, č.k. 15CPr/1/2012-377, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 2 305,90 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 79 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal zistené, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.3.2012, č.k. 4C/65/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.11.2013, č.k. 14Co/266/2012-294 bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobkyni zo strany žalovanej ku dňu 26.2.2010 je neplatné (právoplatnosť nastala dňa 28.2.2014), pričom po následnom nástupe žalobkyne do práce strany sporu dňa 7.4.2014 uzavreli dohodu o skončení pracovného pomeru. Konštatoval, že v priebehu sporu uznesením zo dňa 27.11.2014 konanie v časti o zaplatenie 12 488,92 eur zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia žalobkyňou, pričom v konaní zostala sporná otázka poskytnutia mzdy presahujúcej 12 mesiacov (keďže žalovaná vyplatila žalobkyni náhradu mzdy od 18.3.2010 do 17.3.2011) a otázka úrokov z omeškania. Uviedol, že žalobkyňa mala záujem o podnikateľskú činnosť už v čase trvania pracovného pomeru, kedy sa stala spoločníčkou a konateľkou spoločnosti Humania, s.r.o., teda dobrovoľne vstúpila do podnikateľského rizika, pričom negatívny dopad zmeny okolností ovplyvňujúcich podnikateľskú činnosť nemožno prenášať na žalovanú. Záujem žalobkyne o pracovnú pozíciu v pracovnom pomere vyhodnotil ako záujem o pracovnoprávny vzťah, pričom aj keď bola v tomto smere neúspešná, zobral do úvahy, že našla primárne uplatnenie vo svojom odbore v oblasti podnikania; z uvedených dôvodov žalobu v časti náhrady mzdy zamietol. Vo vzťahu k požadovaným úrokom z omeškania vyvodil, že vzhľadom na subsidiaritu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (vo vzťahu k Zákonníku práce), medzi ktoré nepatria ustanovenia upravujúce úrok z omeškania, nemôže zamestnanec v prípade omeškania zamestnávateľa s úhradou mzdy požadovať aj úrok z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a neúspešnej žalobkyni uložil povinnosť nahradiť trovy konania úspešnej žalovanej spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške 2 305,90 eur. 3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p., t.j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie vytýkala nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozsudku. Poukázala na to, že svoj nárok opierala o súdom potvrdené neplatné skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej, pričom vec prejednávajúci súd zistil viacero porušení noriem pracovného práva. Uviedla, že žalovaná zaujímala negatívne stanovisko k jej nárokom, odmietla aj dosiahnutie mimosúdnej dohody o urovnaní sporu pred pojednávaním vo veci samej a nesúhlasila ani s jej nárokom na náhradu mzdy v rozsahu 12-tich mesiacov (k reálnemu zúčtovaniu mzdy došlo až 13.10.2014). Poukázala na to, že dôkaz o skutočnom vykonaní odvodov žalovaná nepredložila, pričom z dôvodu ich nesprávneho výpočtu nezobrala žalobu späť aj v tejto časti. Podľa jej názoru nebol dôvod na zamietnutie žaloby aj s ohľadom na dôvody neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a postoje účastníkov k tejto neplatnosti a k nárokom z neplatnosti vyplývajúcim. Ďalej uviedla, že obchodná spoločnosť Humania, s.r.o. bola založená najmä z dôvodu, že žalovaná nemala záujem na rozvíjaní činnosti v oblasti pracovnej zdravotnej pohotovosti, v ktorej pôsobila žalobkyňa, preto táto pociťovala obavu a neistotu nad svojim pracovným pôsobením u žalovanej, pričom realizácia založenia spoločnosti bola zdĺhavá a zložitá a od začiatku jej existencie žalobkyňa nepoberala žiadny príjem, resp. podiely na zisku, keďže z objektívnych príčin to hospodárenie spoločnosti nedovoľovalo (pri dodržiavaní všetkých legislatívnych požiadaviek). Poukázala na to, že počas posudzovaného obdobia nebola vedená v evidencii nezamestnaných, keďže pozícia konateľa nedáva takúto možnosť. Uviedla, že novelou zákona č. 124/2006 Z.z. o BOZP (od 1.1.2012) sa dostala slovenská legislatíva do rozporu so Smernicou Rady č. 89/391/EHS z 12.6.1989 a spôsobila, že povinnosť zamestnávateľov zabezpečiť pracovnú službu sa zúžila na cca 5% zamestnancov zaradených v rizikových skupinách, dôsledkom čoho bolo, že zamestnávatelia prestali túto službu využívať. Poukázala na to, že pôsobenie v tejto pracovnej oblasti bolo zredukované a v tomto odbore nebolo možné nájsť si prácu (vysoké školy naďalej produkovali absolventov s príslušným vzdelaním), pričom vyvinula preukázateľne iniciatívu, aby si našla prácu zodpovedajúcu jej teoretickým a praktickým zručnostiam v rámci svojho odboru. V súvislosti s nárokom na náhradu mzdy poukázala na judikatúru v tejto oblasti (rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 9.12.2010, sp.zn. 12Cpr/19/2013, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.9.2011, sp.zn. 6Cdo/157/2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.7.2009, sp.zn. 5Cdo/269/2007) a upozornila na skutočnosť, že z časovo ohraničeného nároku na náhradu mzdy od 17.3.2010 (okamih oznámenia žalobkyne o tom, že trvá na zamestnávaní odporcom) do 7.3.2014 (okamih, kedy žalovaná umožnila žalobkyni pokračovať v práci), t.j. cca 48 mesiacov, si uplatnila nárok na náhradu mzdy v rozsahu od 17.3.2010 do 17.2.2012, t.j. v rozsahu 23 mesiacov. Na základe uvedeného vyvodila, že jej nárok nevykazuje znaky neprimeranosti a zároveň výnimočnosti, pre ktoré by bolo možné tento nárok redukovať. Vo vzťahu k úrokom z omeškania nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, nakoľko podľa jej názoru ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka patrí medzi všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, na subsidiárne použitie ktorých odkazuje § 1 ods. 4 Zákonníka práce (s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.12.2009, sp.zn. 1Cdo/116/2008 a rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.7.2009, sp.zn. 5Cdo/269/2007). V podanom odvolaní zároveň namietala aj výrok o trovách konania, ktorý považovala za nejasný a nepreskúmateľný s ohľadom na konštatovanie úspechu žalovanej v spore a bez ohľadu na čiastočné plnenie žalovanej v priebehu sporu. Podľa jej názoru mala plný úspech vo veci pokiaľ ide o základ nároku a čiastočný úspech vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy, preto prichádzalo do úvahy použitie § 142 ods. 2 O.s.p., resp. § 142 ods. 3 O.s.p. Zároveň namietala rozsah a účelnosť trov právneho zastúpenia žalovanej (vyjadrenia zo dňa 7.11.2014, 20.11.2014, týkajúce sa postupu žalobkyne vyvolaného čiastočným plnením žalovanej), ďalej spôsob výpočtu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci (hodnota sporu bola určená súčtom sumy 22 977,23 eur a sumy 6 124,35 eur spočívajúcej v úroku z omeškania od 17.3.2011 do 12.10.2014 zo sumy 18 504,12 eur). Poukázala na to, že postupom súdu prvej inštancie jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a to v súvislosti s nedostatočným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a nepreskúmateľne a nepredvídateľne vykonanom dokazovaní a rozhodovaní (pri nedodržaní postupu podľa § 118 O.s.p.). Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobkyni prizná náhradu mzdy vo výške 17 246,37 eur spolu s trovami prvoinštančného a odvolacieho konania. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 12.3.2015, v ktorom uviedla, že je akciovou spoločnosťou so stopercentnou majetkovou účasťou štátu a nemocnicou, z toho dôvodu musí postupovať pri svojich rozhodnutiach zodpovedne a hospodárne tak, aby neohrozila svoju spôsobilosť poskytovať zdravotnú starostlivosť a ostatnú činnosť. Poukázala na to, že žalobkyňa svojim konaním vzbudila u nej dôvodnú obavu z následkov jej konkurenčného konania (začala podnikať v oblasti totožnej ako jej zamestnávateľ, pričom prichádzala do styku s jeho zmluvnými podmienkami a cenami). V súvislosti s procedurálnym pochybením pri skončení pracovného pomeru so žalobkyňou uviedla, že obsahové náležitosti žiadosti o prejednanie skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov (ktoré nedodržala) boli vymedzené až rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.3.2010, sp.zn. 2M Cdo/21/2009, teda nemohla ich poznať, pričom z odôvodnenia odvolacieho súdu nevyplýva, že by sa s ostatnými dôvodmi prvoinštančného rozhodnutia (ohľadom určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou) stotožnil. Uviedla, že po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru bez zbytočných prieťahov (a po zistení, že so žalobkyňou neprichádza do úvahy mimosúdna dohoda o výške náhrady mzdy), jej poskytla náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za 12 mesiacov spolu s výplatnou páskou špecifikujúcou okrem iného aj sumy zrazené titulom odvodov a preddavku na daň z príjmu, a to z prvých dostupných finančných prostriedkov, ktoré mohla na tento účel použiť (okrem toho vyplatila žalobkyni 10 608,67 eur v súvislosti s dohodou o ukončení pracovného pomeru). Vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedla, že všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka sú ustanovenia prvej hlavy, pričom ustanovenia všeobecnej časti ôsmej hlavy sa vzťahujú len na obligačnoprávne vzťahy, kde pracovná zmluva začlenená nie je, teda nemožno ich aplikovať na pracovnoprávne vzťahy. V súvislosti s trovami konania poukázala na to, že za základ trov právneho zastúpenia bol vzatý nárok uplatňovaný žalobkyňou po čiastočnom späťvzatí žaloby pozostávajúci z istiny a úroku z omeškania časovo ohraničeného od 17.3.2011 do 12.10.2014 (6 119,67 eur). K namietaným úkonom právnej služby uviedla, že v jednom prípade išlo o reakciu na vyjadrenie žalobkyne a v druhom prípade na výzvu súdu. Na záver uviedla, že z okolností prípade je zrejmé, že žalobkyňa na základe vlastného slobodného rozhodnutia akceptovala riziká spojené s podnikateľskou činnosťou a ani v prechodne menej priaznivých trhových podmienkach sa nezamestnala alebo nezaevidovala ako uchádzačka o zamestnanie na úrade práce, pričom v priebehu cca 5-tich rokov sa o zamestnanie uchádzala celkovo len 8-krát (okrem kvalifikačných predpokladov na výkon pracovnej zdravotnej služby má aj kvalifikáciu veterinárnej lekárky). Podľa jej názoru by nebolo zlučiteľné s dobrými mravmi, ak by žalobkyňa na jej úkor po tom, ako si vybudovala už niekoľko rokov fungujúce obchodné spoločnosti, preniesla na ňu riziko jej podnikateľských rozhodnutí a náklady z predmetného obdobia vo forme získania náhrady mzdy. 5. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem s použitím § 378 ods. 1 v spojení s § 470 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť. 6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že o odvolaní žalobkyne rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., pričom súd prvej inštancie procesne aplikoval ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (platnom v čase jeho rozhodovania). 9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 24.2.2012 domáhala voči žalovanej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 13.3.2010 (okamih oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní) do 17.2.2012 vo výške 35 466,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 18 504,12 eur od 17.3.2011 do zaplatenia a vo výške 9,5% ročne zo sumy 16 962,11 eur od 17.2.2012 do zaplatenia. Nárok vychádzal z právoplatného určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru vysloveného rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 19.3.2012, č.k. 4C/65/2012-262 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.11.2013, č.k. 14Co/266/2012-294. V priebehu sporu žalovaná oznámila, že vyplatila žalobkyni náhradu mzdy za obdobie od 18.3.2010 do 17.3.2011 vo výške 18 219,86 eur, z toho odvod do zdravotnej poisťovne predstavoval sumu 161 eur, odvod do Sociálnej poisťovne predstavoval sumu 1 640,46 eur, daň predstavovala sumu 3 929,48 eur a na účet žalobkyne bola vložená suma 12 488,92 eur. Na základe dispozitívneho úkonu žalobkyne súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 12 488,92 eur zastavil a pripustil zmenu žaloby uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 27.11.2014 tak, aby sa žalovanej uložila povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 22 977,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 18 504,12 eur od 17.3.2011 do 12.10.2014, vo výške 9,25% ročne zo sumy 6 015,20 eur od 13.10.2014 do zaplatenia a vo výške 9,5% ročne zo sumy 16 962,11 eur od 17.2.2012 do zaplatenia. 10. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 11. Odvolací súd v prejednávanej veci konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak pri posúdení nároku na náhradu mzdy vychádzal z právoplatného súdneho rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalobkyni k 26.2.2010. Je tiež zrejmé, že vyvodil (správne) nárok žalobkyne na náhradu mzdy z ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce, teda odo dňa, keď oznámila žalovanej (ako zamestnávateľovi), že trvá na ďalšom zamestnávaní. Následne (na žiadosť žalovanej) riešil otázku zníženia povinnosti nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov z celkového obdobia, za ktorý bola náhrada požadovaná. Odvolací súd sa v tomto smere stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na vykonávanie podnikateľskej činnosti zo strany žalobkyne (vykonávanej už počas trvania pracovného pomeru a po celý čas od jeho skončenia až do súčasnosti) je odôvodnené zníženie povinnosti žalovanej nahradiť žalobkyni mzdu za čas presahujúci obdobie 12 mesiacov. Ak žalobkyňa v odvolaní poukázala na judikatúru, v zmysle ktorej môže dôjsť k zníženiu náhrady mzdy iba výnimočne, odvolací súd konštatuje, že práve okolnosti prípadu žalobkyne posúdil ako výnimočné. Pri vyhodnotení žiadosti zamestnávateľa o zníženie povinnosti náhrady mzdy je totiž potrebné skúmať všetky okolnosti ovplyvňujúce možnosť zamestnanca zapojiť sa do práce za podmienok v zásade rovnocenných než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy v čase keď mu zamestnávateľ prideľoval prácu, resp. je potrebné skúmať, či sa zamestnanec do takejto práce zapojil. V danom prípade je nepochybné, že žalobkyňa založila obchodnú spoločnosť Humania, s.r.o., v ktorej je spoločníčkou a konateľkou a ktorej predmetom činnosti je okrem iného aj vykonávanie činnosti pracovnej zdravotnej služby (neskôr založila aj spoločnosť Humania Ocula, s.r.o). Vo vzťahu k vyššie uvedenému je práve táto okolnosť dôležitá pri porovnaní postavenia žalobkyne v čase pred skončením pracovného pomeru a po ňom, a to v súvislosti so schopnosťou a možnosťou nadobudnúť primerané pracovné podmienky. Podľa názoru odvolacieho súdu nemožno pritom zohľadniť prechodné zhoršenie trhových podmienok, ktoré postihli žalobkyňu počas podnikania, teda prenášať riziko podnikateľskej činnosti na žalovanú, tak ako to vyvodil súd prvej inštancie. 12. Odvolací súd sa však neztotožnil so záverom prvoinštančného súdu ohľadom nároku žalobkyne na úroky z omeškania. Nárok zamestnanca na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy priznanej mu z neplatného skončenia pracovného pomeru je potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce, a to za každý jednotlivý mesiac obdobia, za ktoré mu bola táto priznaná, odo dňa nasledujúceho po dohodnutej dobe splatnosti mzdy. Tento názor je v súlade s doterajšou ustálenou súdnou praxou (uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/116/2008, uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo/246/2010, uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo/76/2011), pričom v prejednávanej veci nebol dôvod odkloniť sa od uvedenej súdnej praxe, na základe ktorej pri posudzovaní právnych následkov omeškania účastníkov pracovnoprávnych vzťahov s plnením si ich peňažných záväzkov je potrebné vychádzať z Občianskeho zákonníka (lex generalis) v dôsledku absencie osobitnej právnej úpravy v Zákonníku práce (lex specialis) a aplikovať tak § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na prípady omeškania zamestnávateľa so zaplatením náhrady mzdy zamestnancovi. Odvolací súd poukazuje na to, že v tomto prípade sa uplatňuje širší výklad „Všeobecných ustanovení“ Občianskeho zákonníka, na ktorých subsidiárne použitie odkazuje § 1 ods. 4 Zákonníka práce. Uvedené ustanovenie totiž neodkazuje výlučne na Všeobecné ustanovenia Prvej časti Občianskeho zákonníka, a preto je potrebné za všeobecné ustanovenia v zmysle dikcie § 1 ods.4 Zákonníka práce, považovať nielen „Všeobecné ustanovenia“ Občianskeho zákonníka uvedené v jeho Prvej časti (§ 1- § 122), ale aj „Všeobecné ustanovenia“ uvedené v jeho Ôsmej časti - označenej ako Záväzkové právo ( § 488- § 587), keďže pracovnoprávne vzťahy je potrebné rovnako ako občianskoprávne vzťahy považovať za záväzkové vzťahy, v ktorých účastníci vystupujú ako nositelia subjektívnych práv a povinností stanovených normami pracovného práva. 13. Odvolací súd v súvislosti s prieskumom napadnutého rozhodnutia zistil, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedá celému uplatnenému nároku, keďže zamietnutie žaloby prvoinštančný súd odôvodnil iba vo vzťahu k náhrade mzdy presahujúcej 12 mesiacov. Zvyšok nároku žalobkyne, v ktorej žalobkyňa nezobrala žalobu späť a ktorý predstavoval odvody a daň vyplatené žalovanou príslušným inštitúciám, nijakým spôsobom neodôvodnil, preto v tejto časti je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Vzhľadom na žalobkyňou namietanú spornosť výpočtu tejto odvedenej časti nároku na náhradu mzdy, nie je možné na podklade vykonaného dokazovania určiť rozsah prípadnej úspešnosti a neúspešnosti žalobkyne vo vzťahu k celkovému uplatnenému nároku. 14. So zreteľom na uvedené považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný, nespĺňajúci zákonné náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p. (predtým § 157 ods. 2 O.s.p.), nakoľko v ňom absentujú dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o nedôvodnosti celého nároku žalobkyne. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu uvedeným požiadavkám nevyhovuje, čím je zároveň naplnený dôvod pre zrušenie prvoinštančného rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.. 15. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil, pretože jeho nepreskúmateľnosťou došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci vyriešiť spornosť časti nároku žalobkyne na náhradu mzdy za 12 mesiacov od jej oznámenia o trvaní na ďalšom zamestnávaní (t.j. vo výške odvodov, v ktorej časti nedošlo k späťvzatiu žaloby), túto časť nároku posúdiť, v ostatných aspektoch sa riadiť právnym názorom odvolacieho súdu (zníženie povinnosti náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov a úroky z omeškania), opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 16. Vo vzťahu k trovám konania odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je zmätočné, keďže súd prvej inštancie vyvodil plný úspech žalovanej bez toho, aby zohľadnil čiastočné plnenie žalovanej v priebehu sporu a následné čiastočné späťvzatie žaloby. Zároveň uznesenie o čiastočnom zastavení konania, č.k. 15Cpr/1/2012-384 obsahuje výrok o trovách konania, na základe ktorého má súd prvej inštancie o trovách konania rozhodnúť samostatným uznesením. V tejto súvislosti je potrebné uvedený rozporný postup zo strany prvoinštančného súdu zosúladiť, rozhodnúť o trovách konania jednotne, jedným výrokom v konečnom rozhodnutí a svoje rozhodnutie aj v tejto časti riadne odôvodniť, a to aj vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobkyne ohľadom spôsobu výpočtu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci a účelnosti jednotlivých úkonov. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).