Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/10/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112205989 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112205989.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: E.. Ž. P., E.., F.. XX.X.XXXX, T. S. XX, T., zastúpenej: JUDr. Ján Krnáč, advokát, so sídlom Nám. SNP 70/36, Zvolen proti žalovanej: Nemocnica svätého Michala, a.s., IČO: 44 570 783, so sídlom Cintorínska 16, Bratislava, zastúpenej: JUDr. Anna Rumplová, advokátka, so sídlom Homolova 12, Bratislava o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 2.3.2018, č.k. 15CPr/1/2012-460, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti (výroku IV.) potvrdzuje. Žalovanej sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 22 977,31 eur ako aj úrokov z omeškania vo výške 9,25 % Eur ročne zo sumy 6.015,20 Eur od 17.03.2011 do zaplatenia a v časti z úrokov omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 16.962,11 Eur od 17.02.2012 do zaplatenia (výrok I.). Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 12 488,92 eur od 17.3.2011 do 12.10.2014 do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). Vyslovil, že žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 9,16% a o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 79 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“), § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 ods. 1 a § 10c Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 145 ods. 2, § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 35.466,23 eur s príslušenstvom titulom náhrady mzdy od 17.03.2010 do 17.02.2012. Podaním doručeným súdu 30.10.2014 zobrala žalobu v časti istiny 12.488,92 eur späť v dôsledku plnenia žalovanej v tejto časti nároku, pričom uznesením zo dňa 27.11.2014 bolo konanie v tejto časti zastavené. Následne bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom zo dňa 27.11.2014, č. k. 15Cpr/1/2012-377, ktorým bola žaloba zamietnutá a žalobkyni bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej vo výške 2.305,90 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením zo dňa 28.04.2017, č. k. 7CoPr/4/2015-413 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v otázke zníženia povinnosti žalovanej nahradiť žalobkyni mzdu za čas presahujúci obdobie 12 mesiacov. Nestotožnil sa však so záverom prvoinštančného súdu ohľadom nároku žalobkyne na úroky z omeškania a konštatoval, že nárok zamestnanca na zaplatenie úrokov z omeškania z náhrady mzdy priznanej mu z neplatného skončenia pracovného pomeru je potrebné posudzovať podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1 ods. 4 Zákonníka práce, a to za každý jednotlivý mesiac obdobia, za ktoré mu bola táto priznaná, odo dňa nasledujúceho po dohodnutej dobe splatnosti mzdy. Ďalej uviedol, že vzhľadom na žalobkyňou namietanú spornosť výpočtu odvedenej časti nároku na náhradu mzdy, nie je možné na podklade vykonaného dokazovania určiť rozsah prípadnej úspešnosti a neúspešnosti žalobkyne vo vzťahu k celkovému uplatnenému nároku. Z toho dôvodu vyslovil, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude okrem iného rozhodnúť o trovách konania jednotne, jedným výrokom v konečnom rozhodnutí, zohľadniac aj čiastočné plnenie žalovanej a následne čiastočné späťvzatie žaloby. V ďalšom priebehu sporu žalobkyňa zobrala žalobu čiastočne späť v časti istiny 22 977,31 eur a úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 6.015,20 eur od 17.03.2011 do zaplatenia a vo výške 9,5 % ročne zo 16.962,11 eur od 17.02.2012 do zaplatenia, na základe čoho súd konanie v tejto časti v rozsudku zastavil (výrok I.). Zároveň v rozsudku vyhovel žalobkyni a priznal jej požadované úroky z omeškania z vyplatenej náhrady mzdy zo sumy 12.488,92 eur od 17.03.2011 do 12.10.2014 v zákonnej výške t.j. 9 % ročne (výrok II.) v súlade s ust. § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 ods. 1 a § 10c Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu omeškania, t.j. s malou korekciou pokiaľ ide o výšku uplatneného úroku a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III.). Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z toho, že žalobkyňa svojou žalobou požadovala zaplatiť sumu 35.466,23 eur ako náhradu mzdy a úroky z omeškania, ktoré predstavovali po prvom späťvzatí žaloby sumu 13.491,25 eur vyrátanú ku dňu čiastočného zastavenia konania dňa 02.03.2018 (9,25 % ročne zo sumy 6.015,20 eur od 17.03.2011 do zaplatenia, t.j. 3.844,25 eur a 9,5 % ročne zo sumy 16.962,11 eur od 17.02.2012 do zaplatenia, t.j. 9.647 eur). Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaná vyplatila žalobkyni dobrovoľne sumu spolu vo výške 18.219,86 eur (v tejto časti bolo procesné zavinenie za zastavenie konania na strane žalovanej), ďalej bola žalobkyňa úspešná v časti súdom priznaných úrokov z omeškania, ktoré predstavovali sumu 4.016 eur, teda uzavrel, že v sume 22.235,94 eur bola žalobkyňa úspešná, a to v porovnaní so žalovanou sumou 35.466,23 eur + 13.491,25 eur, spolu 48.957,28 eur, na základe čoho predstavuje jej úspech 45,42 % a úspech žalovanej predstavuje 54,58 %. Pokiaľ ide o argumenty oboch strán týkajúcich sa spôsobu výpočtu pomeru úspechu resp. neúspechu konštatoval, že existujú konania, kde aj napriek novej úprave obsiahnutej v C.s.p., v ktorom nie je výslovne zakotvená povinnosť riadiť sa pri posudzovaní úspechu konania skutočnosťou, či došlo resp. nedošlo k voľnej úvahe súdu pri rozhodovaní, majú tieto úvahy pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania opodstatnenie, nie však v tomto konkrétnom prípade, kde bez akejkoľvek pochybnosti bola žalobkyňa v časti svojho uplatneného nároku (presahujúceho náhradu mzdy nad 12 mesiacov, teda nároku odvíjajúceho sa od voľnej úvahy súdu) procesne neúspešná, a to z dôvodu, že iniciovala zastavenie konania v tejto časti a to v nadväznosti na právne závery súdu druhej inštancie, ktorý vyhodnotil postup súdu prvého stupňa, ktorý zamietol žabou v tejto časti za správny. Z uvedeného dôvodu zohľadnil čiastočné späťvzatia žaloby a vyhodnotil zavinenie zastavenia konania tak, že pokiaľ išlo o sumu 18.219,86 eur, bola za zastavenie konania procesne vinná žalovaná (čiastočné plnenie počas konania) a v časti o nároku vo výške 22.977,31 eur (istina prevyšujúca 12 vyplatených náhrad mzdy) a 13.491,25 eur (úroky z omeškania vyrátane ku dňu zastavenia konania dňa 02.03.2018) bola procesne vinná žalobkyňa, keď v tejto časti zobrala svoju žalobu spať podaním zo dňa 07.02.2018. Podľa § 255 ods. 1 a 256 ods. 1 C. s. p. preto žalovanej podľa pomeru jej úspechu priznal nárok na náhradu v rozsahu 9,16% (22.235,94 eur: 48957,28 eur, t. j. 45,42% - 54,48%). Zároveň vyslovil, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (výrok I. a II.). 3. Proti rozhodnutiu v rozsahu výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok IV.) podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p., t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že má za to, že ako zákonné a spravodlivé rozhodnutie o trovách konania v danej veci prichádza do úvahy rozhodnutie, ktorým by jej bola priznaná plná náhrada trov konania, a to s prihliadnutím na povahu a okolnosti sporu, rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, pomery a situáciu strán sporu, komplexný výklad a aplikáciu novej procesnej právnej úpravy a podiel a postoje strán na vzniku a priebehu sporu. Poukázala na to, že žalovaná nebola ochotná poskytnúť jej mimosúdne náhradu mzdy ani v minimálnej zákonom garantovanej výške, nerešpektovala rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy vo výške 12-násobku priemerného mesačného zárobku poskytla až dňa 13.10.2014. Uviedla, že počas celého sporu namietala správnosť a preskúmateľnosť výpočtu a druhu odvodov a zrážok k sume 12 488,92 eur zo strany žalovanej, z toho dôvodu mohla pristúpiť k čiastočnému späťvzatiu žaloby len vo vzťahu k sume 12 488,92 eur (náhrada netto mzdy). Poukázala na to, že odvolací súd uznal a akceptoval jej námietky ohľadom nesprávnosti, nepreskúmateľnosti a nezdokladovania výpočtov a postupov žalovanej vo vzťahu k odvodom a zrážkam. Až po výzve prvoinštančného súdu žalovaná doložila písomnosti, z ktorých mohla získať prehľad o jednotlivých položkách brutto náhrady mzdy a mohla zobrať žalobu späť aj v časti odvodov a zrážok a v časti presahujúcej náhradu mzdy nad 12 mesiacov a v alikvotnej časti príslušenstva. Vyjadrila presvedčenie, že mala plný úspech vo veci pokiaľ ide o skutkový a právny základ nároku titulom náhrady mzdy, mala čiastočný úspech aj vo vzťahu k samotnej výške tohto nároku (pomer úspechu vo vzťahu k istine predstavoval viac než 1 v prospech nej, konkrétne 18 219,86 eur : 17 246,37 eur), pričom bolo namieste otázku náhrady trov konania posudzovať primárne v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., resp. 255 ods. 1 C.s.p. (keďže náhrada mzdy nad 12 mesiacov mohla byť redukovaná iba vo výnimočných prípadoch úvahou súdu). S poukazom na § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce dôvodila, že mala zákonný nárok na náhradu mzdy za obdobie odo dňa, keď oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru, pričom k zníženiu tejto náhrady mohlo dôjsť výlučne na základe rozhodnutia súdu iniciovaného žiadosťou zamestnávateľa a založeného na úvahe súdu. Uviedla, že nová právna úprava predpokladá osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov konania v prípadoch, keď výška plnenia závisela napr. od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. Mala za to, že vhodným riešením sa považuje postup, na základe ktorého má žalobca právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy. Aj v prípade posudzovania úspechu v spore podľa konkrétnej výšky náhrady mzdy, namietala, že úspech strán vychádza v inom pomere a údajoch než to ustálil prvoinštančný súd. Uviedla, že v žalobnom návrhu si uplatňovala brutto náhradu mzdy vo výške 35 466,23 eur, pričom po podaní žaloby žalovaná plnila sumu 18 219,86 eur (z toho 12 488,92 eur priamo žalobkyni ako netto náhradu mzdy a sumu 5 730,94 eur titulom zdravotných a sociálnych odvodov a daňových zrážok), ktorá suma činí úspech žalobkyne vo vzťahu k istine v rozsahu 51,37%; úspech žalobkyne potom predstavuje 48,63% (17 246,37 : 35 466,23). V súvislosti s úrokom z omeškania uviedla, že základ úroku sa odvíjal od rovnakých kritérií ako samotný základ nároku na náhradu mzdy, čo odôvodňuje záver o plnom úspechu žalobkyne vo veci aj vo vzťahu k úrokom z omeškania. Z matematického hľadiska upozornila, že mala nárok na úrok z omeškania z celej brutto náhrady mzdy, t.j. z celej sumy 18 219,86 eur a to až do okamihu vykonania zrážok odvodov, pričom po tomto okamihu zrážky a odvody už nemajú povahu nároku žalobkyne, ale oprávnenou osobou vo vzťahu k nim sa stávajú príslušné daňové orgány a poisťovne. Nemožno podľa jej názoru tvrdiť, že úrok z omeškania zo sumy predstavujúcej rozdiel medzi 18 219,86 eur a 12 488,92 eur za dobu od 17.3.2011 do zaplatenia si uplatňovala nedôvodne. Zároveň namietala neúčelnosť a neefektívnosť zastúpenia žalovanej advokátom z dôvodu, že ide o akciovú spoločnosť so základným imaním 82 302 692,698 eur, ktorej predmetom činnosti je v súčasnosti 25 rôznych oblastí a aktivít a v oblasti práva má vlastných zamestnancov. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobkyni prizná voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na náhradu trov konania, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil ( § 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.). 7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že o odvolaní žalovaného rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. , viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 10. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 11. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 12. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 13. Podľa § 256 ods. 2 C.s.p. ak strana procesne zavinila trovy konania, ktoré by inak neboli vznikli, súd prizná náhradu týchto trov protistrane. 14. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady mzdy (brutto) z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 35 466,23 eur za obdobie od 17.3.201017.2.2012 spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 18 504,12 eur od 17.3.2011 do zaplatenia a vo výške 9,5% ročne zo sumy 16 962,11 eur od 17.2.2012 do zaplatenia. Žalovaná v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce požiadala, aby súd žalobkyni náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov nepriznal. V priebehu sporu (dňa 13.10.2014) žalovaná plnila žalobkyni sumu 12 488,92 eur. Následne žalobkyňa zobrala istinu v sume 12 488,92 eur späť. Súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastavil a pripustil zmenu petitu tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 22 977,23 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 18 504,12 eur od 17.3.2011 do 12.10.2014, vo výške 9,25% ročne zo sumy 6 015,20 eur od 13.10.2014 do zaplatenia a vo výške 9,5% ročne zo sumy 16 962,11 eur od 17.2.2012 do zaplatenia. Napokon žalobkyňa vzala späť žalobu v časti o zaplatenie 22 977,31 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 6 015,20 eur od 17.3.2011 do zaplatenia a vo výške 9,5% ročne zo sumy 16 962,11 eur od 17.2.2012 do zaplatenia (súd prvej inštancie v rozsudku v tejto časti konanie zastavil). Predmetom žalobného nároku ostalo zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 12 488,92 eur od 17.3.2011 do 12.10.2014, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol tak, že priznal žalobkyni nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 12 488,92 eur od 17.3.2011 do 12.10.2014 a vo zvyšku žalobu zamietol. 15. Je zrejmé, že pri rozhodovaní o trovách konania nastala situácia, keď prichádzalo do úvahy jednak posúdenie zavinenia zastavenia konania ako aj posúdenia miery úspechu v spore. Ak došlo k zastaveniu konania podľa § 145 ods. 2 C.s.p. (§ 96 ods. 1 O.s.p.) v prípade, že žalobca vzal účinne (čiastočne) späť svoju žalobu, je v zásade žalobca povinný nahradiť trovy konania protistrane, nakoľko späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania. Pri posudzovaní zavinenia v zmysle § 256 ods. 1 O. s. p. (§ 146 ods. 2 O.s.p.) výraz "zavinenie" nemožno interpretovať v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorej príčinou je správanie strany sporu a dôsledkom je vznik trov druhého účastníka. Ak teda došlo k zastaveniu konania podľa § 145 ods. 2 C.s.p. (§ 96 ods. 1 O.s.p.) v prípade, že žalobca vzal účinne späť svoju žalobu, pričom v čase späťvzatia časti žaloby nebol dosiahnutý účel tejto časti žaloby, je žalobca povinný nahradiť trovy konania v tejto časti protistrane, nakoľko späťvzatím žaloby procesne zavinil zastavenie konania. V opačnom prípade, t.j. ak žalobca vzal (čiastočne) späť žalobu z dôvodu, že žalovaný v priebehu sporu plnil uplatnený nárok, je žalovaný povinný nahradiť v tejto časti trovy konania protistrane. Pokiaľ ide o zastavujúcu časť konania vo vzťahu k istine 18 219,86 eur, je nepochybné, že zavinenie zastavenia konania treba pričítať žalovanej, ktorá plnila po začatí konania, z ktorého dôvodu žalobkyňa zobrala v tejto časti žalobu späť. V súvislosti s nárokom presahujúcim 12-násobok náhrady mzdy spolu s príslušenstvom k nemu prislúchajúcim, sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že vzhľadom k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby v tejto časti je nutné posudzovať zavinenie zastavenia konania a pričítať ho žalobkyni. Nemožno totiž v danom prípade zohľadňovať voľnú úvahu súdu pri rozhodovaní o tomto nároku, a následne posudzovať úspech či neúspech v súvislosti s náhradou trov konania, keď v tejto časti došlo k zastaveniu konania, kedy je namieste pri rozhodovaní o trovách konania posudzovať zavinenie zastavenia konania. Posudzovanie úspechu, resp. neúspechu pri náhrade trov konania by prichádzalo do úvahy iba v prípade, ak by táto časť ostala predmetom žalobného nároku a súd by ju zamietol z dôvodu aplikovania voľnej úvahy (t.j. výška plnenia by závisela od úvahy súdu), čo sa však v danom prípade nestalo. Naopak, žalobkyňa sama procesným úkonom určila rozsah žalobného nároku, t.j. späťvzatím časti žaloby dala najavo, že určitú časť nároku si voči žalovanej nechce uplatňovať. Nemožno potom vyvodiť, že v tejto späťvzatej časti nároku (ktorý nebol predmetom plnenia žalovanej v priebehu sporu) bola žalobkyňa úspešná. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že bola úspešná v časti úroku z omeškania vypočítaného z celej sumy 18 219,86 eur, t.j. nielen zo sumy 12 488,92 eur, ktorú jej žalovaná ako netto náhradu mzdy vyplatila, ale aj zo sumy 5 730,94 eur (odvody a zrážky), táto je nedôvodná vzhľadom na „bezdôvodné“ späťvzatie žaloby v časti úrokov z omeškania zo sumy 5 730,94 eur. Súd prvej inštancie preto správne vyvodil úspech žalovanej čo do istiny 18 219,86 eur a úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 12 488,92 eur od 17.3.2011 do 12.10.2014. 16. V danom prípade je možné oprieť sa o právny názor vyplývajúci z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.1.2011, sp.zn. 6MCdo/19/2010, v zmysle ktorého ak je na čiastočnom späťvzatí žaloby dané zavinenie žalobcu, treba z pohľadu § 142 ods. 2 O.s.p. (v súčasnosti § 255 ods. 2 C.s.p.) dovodiť, že v tomto rozsahu nemal žalobca vo veci úspech; vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta opačnej strane sporu. Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne postupoval, ak zavinenie žalobkyne na zastavení konania považoval za jej neúspech v spore, ktorý v pomere k jej úspechu predstavoval konečný úspech žalovanej v rozsahu 9,16%. 17. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobkyne o neúčelnosti vynaložených trov konania žalovanej v súvislosti s jej zastupovaním advokátom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. októbra 2014, sp. zn. III. ÚS 457/2014-27, v ktorom bol vyslovený právny názor, že trovy konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva a súde. Iba v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené účelne. Za zneužitie práva na zastúpenie advokátom sa nepovažuje udelenie plnomocenstva advokátovi osobou, ktorá zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalovaná ako strana sporu má právo na právnu pomoc a právo na náhradu trov konania, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v danom prípade ide o právnickú osobu, ktorá prípadne zamestnáva osobu s právnickým vzdelaním. 18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, ktorou rozhodol o trovách konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).