Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8CoPr/5/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114202250 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114202250.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: Q. S., O. W. XX, O., zastúpeného: JUDr. Janou Kompišovou, advokátkou, so sídlom Jakubovo námestie č. 9, Bratislava, proti žalovanému: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne námestie č. 1, Bratislava, o zaplatenie 608,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 08. februára 2016, č.k. 10Cpr/1/2014-118, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 608,85 eur spolu s úrokom z omeškania 5,11 % ročne od 09.12.2013 do zaplatenia, do troch dní. Žalobca má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobou; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 608,85 eur s úrokom z omeškania titulom nevyplateného štrnásteho platu - odmeny za obdobie druhého polroku roku 2013; a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním ustálený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 144 ods. 1,2 Zákonníka práce. Za nesporné považoval, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 21.06.2006, s nástupom do práce od 03. júla 2006, ako policajt mestskej polície. Podľa čl. 17 bod 1 Kolektívnej zmluvy mohol zamestnávateľ zamestnancovi mestskej polície vyplatiť odmenu do výšky jeho funkčného platu so zúčtovaním miezd za mesiac máj a november k dátumom 31.05. a 30.11. kalendárneho roka za predpokladu, že jeho pracovný pomer k uvedeným dátumom trval aspoň 6 mesiacov. Podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy odmena neprináležala zamestnancovi, ktorý bol v rozhodujúcom období upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce alebo u ktorého sú dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce. Nebolo sporné ani to, že žalovaný nevyplatil žalobcovi odmenu za rozhodujúce obdobie od 01.06 do 30.11 2013, pretože u žalobcu boli dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, teda, že žalobca bol súvislosti s porušením pracovnej disciplíny upozornený na možnosť dania výpovede. Za sporné považoval, či boli v prípade žalobcu v rozhodnom období t.j. od 01.06.2013 dané dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce, v dôsledku čoho žalobcovi podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy neprináležala odmena. Vychádzajúc zo svedeckých výpovedí a obsahu listinných dôkazov mal za preukázané, že žalobca nepožiadal žalovaného zákonom predpokladaným spôsobom o poskytnutie pracovného voľna v deň nariadenej služby 20.05.2013, aj napriek tomu, že prekážka v práci (návšteva lekára) bola žalobcovi známa a žalovaného ani neupovedomil o prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu. Konštatoval, že napriek príkazu nadriadeného po ukončení služobných povinností a po ukončení výsluchu na príslušnom OO PZ SR sa žalobca nedostavil dňa 20.05.2013 do práce, v čase po 14.00 hod., pričom o preložení služby zo dňa 27.05.2013 na deň 20.05.2013 vedel, a preto ak mal na tento deň naplánovanú návštevu lekára, mal zákonnú povinnosť zamestnávateľa zákonom predpokladaným spôsobom informovať o tejto prekážke v práci a požiadať ho o poskytnutie pracovného voľna. Dodal, že žalobca zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu ani nepreukázal, že sa podrobil lekárskemu vyšetreniu a na opakované žiadosti zamestnávateľa až dňa 04.06.2013 predložil písomné potvrdenie od lekára a priepustku, ktorá však zamestnávateľom podpísaná nebola. Dospel preto k záveru, že takýmto konaním žalobca porušil povinnosti zamestnanca v zmysle citovaného čl. 10 ods. 5 písmeno h/ Pracovného poriadku, v dôsledku čoho jeho konanie žalovaný vyhodnotil podľa čl. 13 ods.7 písmeno h/ Pracovného poriadku ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný preto postupoval v súlade s čl.17 ods.5 Kolektívnej zmluvy, keď žalobcovi nevyplatil odmenu, keďže táto odmena mu neprináležala, nakoľko výsledkom disciplinárneho konania bolo, že žalobcovi v rozhodnom období, bolo dňa 26.06.2013, doručené písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 63 odsek 1 písm. e/ Zákonníka práce. Vzhľadom na uvedené dospel k právnemu záveru, že žalobca sa v rozhodnom období dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, na porušenie ktorého bol zamestnávateľom oprávnene upozornený, preto podľa čl. 17 bod 5 Kolektívnej zmluvy žalobcovi neprináležala odmena. Ako nedôvodnú preto žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 142 ods.1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Argumentoval, že dňa 20. 05. 2013, kedy sa po 15. 00 hodine; teda po tom ako absolvoval pracovné školenie a zúčastnil sa v rámci plnenia si pracovných úloh úkonu pred vyšetrovateľom; nevrátil do práce, nešlo z jeho strany o neospravedlnenú absenciu, nakoľko na daný čas mal vopred plánované lekárske ošetrenie, o čom vhodným spôsobom a s primeraným časovým predstihom informoval svojho nadriadeného a následne mu pri prvej možnej príležitosti predložil doklad o jeho absolvovaní. Poukázal tiež na to, že lekárske ošetrenie si naplánoval na deň svojho voľna a až následne bez koordinácie s ním mu zamestnávateľ na deň 20. 05. 2013 stanovil výkon práce a nebolo už možné sa na plánované lekárske ošetrenie preobjednať. Zdôrazňoval, že bolo bežné u žalovaného, že zamestnanci svojho nadriadeného informovali o dôvode neprítomnosti v práci ústne a následne doložili príslušné potvrdenia o ich neprítomnosti v práci, a preto nemal dôvod žiadať osobitné dokumentovanie obsahu rozhovoru medzi ním a jeho nadriadeným, v ktorom ho informoval, že pôjde na plánované lekárske ošetrenie. Pokiaľ teda bola prax u žalovaného taká, že nedal vopred zamestnancovi priepustku, aby si ju tento nechal potvrdiť ak má opustiť pracovisko, nemôže mu žalovaný vytýkať, že takú priepustku nemal v deň lekárskeho ošetrenia. Takýto postup žalovaného nemôže požívať právnu ochranu, a preto je potrebné ho považovať za šikanózny výkon práv, ktorým dochádza k zneužitiu subjektívnych práv a k diskriminácii; a preto skutočnosť, že nemal priestupku na deň 20. 05. 2013 nebolo možné ani posúdiť ako porušenie pracovnej disciplíny. Zotrval na tom, že vopred svojho nadriadeného informoval o čase a dôvode neprítomnosti v práci a následne dôvod neúčasti v práci preukázal lekárskym potvrdením. Poukazoval na to, že proti upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny sa primerane bránil, keď žalovanému adresoval list zo dňa 20. 01. 2014. Argumentoval tiež tým, že z článku 17 ods. 1 Kolektívnej zmluvy vyplýva, že rozhodujúcim obdobím bol čas od 01. 12. do 31. 05. kalendárneho roka, za ktoré rozhodujúce obdobie vyplatil zamestnávateľ zamestnancovi odmenu (tzv. 13. plat) spolu so zúčtovaním miezd za mesiac máj a čas od 01. 06. do 30. 11. kalendárneho roka, za ktoré rozhodujúce obdobie vyplatil zamestnávateľ zamestnancovi odmenu (tzv. 14. plat) spolu so zúčtovaním miezd za mesiac november. Pokiaľ teda k udalosti došlo 20. 05. 2013, mohol by byť postihnutý zo strany zamestnávateľa len nevyplatením 13. platu. Výlučne udalosť vzniknutá po 01.06.2013 (avšak do 30. 11. 2013) by mohla mať za následok nevyplatenie 14. platu. Skutočnosť, že žalovaný administratívne spracoval upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, považoval v danej súvislosti za právne irelevantnú. Čas vydania upozornenia by bol podstatný len v prípade, ak by išlo o neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce. U neho však tento dôvod nebol uplatnený. Opakovane zdôrazňoval, že ak žalovaný vytýka zamestnancovi porušenie pracovnej disciplíny ako dôvod nevyplatenia 14. platu, muselo by k porušeniu pracovnej disciplíny preukázateľne dôjsť a muselo by sa tak stať v rozhodujúcom období od 01. 06. 2013 do 30. 11. 2013 a je úplne irelevantné, kedy zamestnávateľ formuloval voči nemu výhrady, kedy vypracoval upozornenia v danom smere; významný je len deň vzniku udalosti - údajného porušenia pracovnej disciplíny. V tejto súvislosti poukázal na nutnosť zvoliť taký výklad článku 17 kolektívnej zmluvy, ktorý je v prospech zamestnanca a odkázal na súvisiacu judikatúru. Namietal, že by jeho neprítomnosť v práci z dôvodu uskutočneného lekárskeho ošetrenia bola takým dôvodom, pre ktorý by mohol s ním zamestnávateľ skončiť pracovný pomer, a preto z tohto dôvodu ho zamestnávateľ ani nemohol sankcionovať nevyplatením odmeny vo výške funkčného platu. Ďalej poukázal na napäté vzťahy medzi ním a jeho nadriadeným, keď v poslednej dobe trvania pracovného pomeru zamestnávateľ vyhotovil viaceré upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré sú však vadné. Ďalej poukazoval na to, že výpoveď z pracovného pomeru, danú mu zamestnávateľom, napadol na súde. Namietal, že mu bola súdom prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom, lebo nebolo rozhodované súladne s jeho právom na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti argumentoval tým, že súd prvej inštancie si vyberal z výpovedí svedkov len určité časti. Mal za to, že žiaden svedok nemohol potvrdiť obsah jeho rozhovoru s nadriadeným, v ktorom ho informoval o uskutočnení plánovaného lekárskeho ošetrenia. V tomto smere namietal hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie. Opakovane uvádzal, že voči upozorneniu sa primerane bránil a reagoval listom adresovanom žalovanému, pričom platné právo mu nedávalo možnosť osobitne žalovať v tejto súvislosti zamestnávateľa, a preto ho žaloval priamo o plnenie, teda o zaplatenie 14. platu a v tejto súvislosti odkázal na relevantné rozhodnutie. Dovolával sa ochrany slabšej strany, ktorá v konaní používa vyššiu mieru právnej ochrany. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s ním predloženou konštantnou rozhodovacou činnosťou súdov v tom, prečo sa od nej odklonil. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na svojej argumentácii, že k nevyplateniu odmeny došlo v súlade s platnou Kolektívnou zmluvou, pretože žalobca bol upozornený na porušenie pracovnej disciplíny v súvislosti s návštevou dentálnej hygieničky, ktorú vykonal bez toho, aby včas požiadal o poskytnutie pracovného voľna, alebo aby ho upovedomil o prekážke v práci alebo jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu. Z uvedených dôvodov sa stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. ods. 1 CSP); v neprítomnosti právnej zástupkyne žalobcu, ktorá nepožiadala o jeho odročenie; a po opakovaní dokazovania (§ 384 ods. 1 CSP) listinnými dokladmi (služobný záznam zo dňa 23.05.2013, disciplinárne konanie zo dňa 27.05.2013, upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 17.06.2013, čl.17 ods. 1, 5 Kolektívnej zmluvy Mestskej polície hlavného mesta SR Bratislavy, potvrdenie o výške odmeny zo dňa 23.01.2014) postupom podľa § 204 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia odmeny vo výške funkčného platu, ktorá mu mala byť žalovaným vyplatená so zúčtovaním miezd za mesiac november 2013, t.j. ku dňu 30.11.2013, za rozhodujúce obdobie od 01.06.2013 do 30.11.2013 v zmysle článku 17 Kolektívnej zmluvy, s poukazom na to, že na vyplatenie odmeny mu vznikol nárok, nakoľko sa nedopustil porušenia pracovnej disciplíny, vytýkaného mu žalovaným listom zo dňa 17.06.2013. V tejto súvislosti uviedol, že dňa 20.05.2013 vopred oznámil svoju (ďalšiu) neprítomnosť v práci svojmu nadriadenému a preukázal prekážku v práci (dokladom o lekárskom ošetrení) pri prvej možnej príležitosti, a preto nemohlo z jeho strany dôjsť k neospravedlnenej absencii. Žalobca tiež argumentoval tým, že pokiaľ malo dôjsť ku skutku zakladajúcemu porušenie pracovnej disciplíny dňom 20.05.2013, ktorý deň spadá do rozhodujúceho obdobia od 01.12.2012 do 31.05.2013, nemohol mu žalovaný nevyplatiť odmenu až v ďalšom rozhodujúcom období od 01.06. 2013 do 30.11.2013. Mal za to, že za skutok, ku ktorému malo dôjsť dňa 20.05.2013, mohol byť žalovaným postihnutý len nevyplatením tzv. 13. platu v máji 2013, teda za rozhodujúce obdobie od 01.12.2012 do 31.05.2013. 6. Podľa článku 17 ods. 1 Kolektívnej zmluvy zamestnávateľ mohol zamestnancovi mestskej polície vyplatiť odmenu do výšky jeho funkčného platu so zúčtovaním miezd za mesiac máj a november k dátumom 31.05. a 30.11. kalendárneho roka za predpokladu, že jeho pracovný pomer k uvedeným dátumom trval aspoň 6 mesiacov /ďalej len za rozhodujúce obdobie/ t.j. od 01.12. do 31.05. a od 01.06. do 30.11. bez prerušenia za podmienky, že a/ zamestnanec nebol dlhodobo dočasne pracovne neschopný b/ nečerpal udelené pracovné voľno bez náhrady funkčného platu dlhšie ako jeden mesiac c/ zamestnávateľ neeviduje voči zamestnancovi pohľadávku s lehotou splatnosti dlhšou ako 60 dní s rozhodujúcim dátumom uvedený v odseku 1 7. Podľa článku 17 ods. 5 Kolektívnej zmluvy odmena neprináležala zamestnancovi, ktorý bol v rozhodujúcom období upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 odsek 1 písm. d/ bod 4 Zákonníka práce, alebo u ktorého sú dôvody uvedené v § 63 ods. písm. e/ Zákonníka práce. 8. Podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce (ďalej len "ZP"), zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer, alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny možno dať zamestnancovi výpoveď, ak bol v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. 9. Súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zistenie, či boli u žalobcu v rozhodujúcom období, za ktoré mu nebola vyplatená odmena, dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP, a teda či sa v rozhodujúcom období od 01.06.2013 do 30.11.2013 dopustil porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré by s ním žalovaný mohol okamžite rozviazať pracovný pomer alebo menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. Správne v tomto smere vyhodnotil výsledkami vykonaného dokazovania skutkový stav, keď dospel k záveru, že dňa 20.05.2013 žalobca porušil pracovnú disciplínu tým, keď v rozpore s § 144 ZP nepožiadal žalovaného o poskytnutie pracovného voľna, hoci mu prekážka v práci bola vopred známa a ani žalovaného neupovedomil o tejto prekážke v práci a o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu; a navyše ani bez zbytočného odkladu túto prekážku a jej trvanie žalovanému nepreukázal predložením dokladu. 10. Neprávne však dospel k záveru, že žalobca sa dopustil (závažného) porušenia pracovnej disciplíny v rozhodnom období. 11. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s argumentáciu žalobcu v tom, že čl. 17 ods.5 Kolektívnej zmluvy je potrebné vykladať tak, že nárok na odmenu nevznikol zamestnancovi, ktorý bol v rozhodujúcom období nielen upozornený na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 ods.1 písm. d/ bod 4 ZP práce ale aj zamestnancovi, u ktorého boli dané; taktiež v rozhodujúcom období; dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP, teda dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer (pre závažné porušenie pracovnej disciplíny) alebo dôvody menej závažného porušenie pracovnej disciplíny. Zamestnancovi tak nevznikol nárok na odmenu za to rozhodujúce obdobie, v ktorom u neho dôvody uvedené v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP vznikli, teda za to obdobie, v ktorom došlo z jeho strany ku skutku, ktorý zamestnávateľ vyhodnotil ako závažné alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Odvolací súd; na rozdiel od žalobcu; zastáva názor, že nie je rozhodujúce len to, kedy došlo k samotnému skutku zo strany zamestnanca, ale aj to, kedy zamestnávateľ získal vedomosť o tom, že nastal dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP. Z hľadiska posúdenia rozhodujúceho obdobia pre nevyplatenie odmeny, je preto podstatné, kedy zamestnávateľ ukončil šetrenie potrebné na zistenie, či (vôbec) došlo ku skutku, a či je tento aj porušením pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, prípadne aj v akej intenzite. Nevyplatenie odmeny má totiž pre zamestnanca predstavovať akúsi "sankciu" za porušenie pracovnej disciplíny práve v rozhodujúcom období a motivovať ho tým k dodržiavaniu pracovnej disciplíny. Pokiaľ by sa dôvod uvedený § 63 ods.1 písm. e/ ZP mohol uplatniť pre nevyplatenie mzdy v rozhodujúcom období bez ohľadu na to, kedy došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, tak by mohla nastať situácia, že pokiaľ zamestnanec poruší pracovnú disciplínu v jednom rozhodujúcom období dvakrát (prípadne aj viackrát), zamestnávateľ by mohol zamestnancovi nepriznať odmenu za toto rozhodujúce obdobie pre jedno porušenie pracovnej disciplíny a za ďalšie rozhodujúce obdobie by mu mohol nepriznať odmenu z dôvodu druhého porušenia pracovnej disciplíny vo vzťahu, ku ktorému vypracuje upozornenie až s odstupom času spadajúceho do tohto ďalšieho rozhodujúceho obdobia. 12. V posudzovanej veci sa mal žalobca dopustiť skutku, pre ktorý mu žalovaný vytýkal porušenie pracovnej disciplíny, dňa 20.05.2013. Po zopakovaní dokazovania odvolací súd zo služobného záznamu nadriadeného žalobcu zo dňa 23.05.2013, zistil, že žalobca vopred neoznámil svojmu nadriadenému prekážku v práci, ani ho bez zbytočného odkladu neinformoval o prekážke v práci a ani nepredložil doklad o jej existencii a dobe trvania. Z listu žalovaného zo dňa 27.05.2013 označeného ako "Disciplinárne konanie" mal preukázané, že dňa 22.05.2013 žalobca dostal pokyn vyjadriť sa ku skutočnosti, prečo nenastúpil do služby dňa 20.05.2013 a ďalej bolo nadriadeným žalobcu konštatované, že žalobca tým, že vopred neoznámil prekážku v práci, bez zbytočného odkladu neinformoval o prekážke v práci a ani nepredložil doklad o jej existencii a dobe trvania, porušil, v nadväznosti na § 144 ods. 1,2 ZP, pracovnú disciplínu v zmysle čl. 13 ods. 7 písm. h/ Pracovného poriadku nesplnením povinnosti v zmysle čl. 10 ods. 1 písm. b/, ods. 5 písm. h/, a preto bude podaný návrh na vydanie upozornenia na možnosť dania mu výpovede za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z listu žalovaného zo dňa 17.06.2013 označeného ako "Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny" doručenom žalobcovi dňa 26.06.2013, mal odvolací súd preukázané, že žalobca bol písomne upozornený na porušenie pracovnej disciplíny v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. e/ ZP, ktorého sa mal dopustiť tým, že dňa 20.05.2013 po účasti na prejednaní priestupku nepokračoval v plánovanej službe, ale absolvoval úkony u dentálnej hygieničky bez toho, aby včas zamestnávateľa požiadal o poskytnutie pracovného voľna, resp. zamestnávateľa vôbec neupovedomil o prekážke v práci, ani o jej predpokladanom trvaní bez zbytočného odkladu. Potvrdenie od dentálnej hygieničky predložil až dňa 04.06.2013, teda po 16-tich dňoch. Týmto porušil § 144 ods.1 ZP a čl. 10 ods. 5 písm. h/ platného Pracovného poriadku. 13. S poukazom na uvedené skutkové zistenia vyplývajúce z dokazovania, ktoré bolo pred odvolacím súdom v potrebnom rozsahu zopakované, dospel odvolací súd ku skutkovému záveru, že u žalobcu vznikol dôvod uvedený v § 63 ods. 1 písm. e/ ZP najneskôr dňa 27.05.2013, kedy žalovaný po vyhodnotení vykonaného šetrenia posúdil neprítomnosť žalobcu na pracovisku dňa 20.05.2013 ako porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný preto nepostupoval v súlade s čl. 17 ods. 1,5 Kolektívnej zmluvy, keď žalobcovi nevyplatil odmenu v novembri 2013 za rozhodujúce obdobie od 01.06.2013 do 30.11. 2013. Je irelevantné, že žalovaný pristúpil k (administratívnemu) vyhotoveniu upozornenia až dňa 17.06.2013 a k jeho doručeniu žalobcovi dňa 26.06.2013, ktoré dni spadajú do nasledujúceho rozhodujúceho obdobia, v ktorom mu odmenu nevyplatil; moment vydania upozornenia je relevantný len v prípade nevyplatenia odmeny z dôvodu upozornenia na neuspokojivé plnenie pracovných úloh podľa § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 ZP. 14. Pre posúdenie rozhodujúceho obdobia v nadväznosti na ukončenie šetrenia porušenia pracovnej disciplíny dňa 27.05.2013 bolo už bezvýznamné, že žalobca až po ukončení rozhodujúceho obdobia, do ktorého spadalo toto zistené porušenie pracovnej disciplíny, predložil žalovanému dňa 04.06.2013 doklad o prekážke v práci - lekárskom ošetrení, a že tým medzičasom došlo k dodatočnému splneniu jeho povinnosti pôvodne vyhodnotenej žalovaným ako porušenie pracovnej disciplíny podľa § 144 ods. 2 ZP. 15. Vychádzajúc z odseku 1 čl. 17 Kolektívnej zmluvy, ktorý pozitívne vymedzuje podmienky vyplatenia odmeny tak, že zamestnávateľ "môže" vyplatiť odmenu a z odseku 5 čl. 17 Kolektívnej zmluvy, ktorý negatívne vymedzuje podmienky kedy zamestnancovi odmena "neprináleží", odvolací súd je toho názoru, že odmena upravená v čl.17 Kolektívnej zmluvy je nárokovateľnou zložkou mzdy, nakoľko jej vyplatenie žalovaným je viazané na splnenie záväzne stanovených podmienok, a keď tieto zamestnanec splní, vzniká mu právo na jej vyplatenie; a pokiaľ ďalšou podmienkou vyplatenia odmeny nie je jej predchádzajúce priznanie aktom zamestnávateľa, nie je len na vôli zamestnávateľa, či túto vyplatí. 16. So zreteľom na uvedené dospel odvolací súd; na rozdiel od súdu prvej inštancie; k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie odmeny vo výške funkčného platu za rozhodujúce obdobie od 01.06.2013 do 30.11. 2013, ktorú mu mal žalovaný vyplatiť spolu so zúčtovaním miezd za november 2013, so splatnosťou v decembri 2013. Vychádzajúc z potvrdenia žalovaného zo dňa 23.01.2014 považoval odvolací súd za preukázané, že žalobcovi by bola vyplatená odmena za mesiac november 2013 vo výške 608,85 eur. 17. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 608,85 eur spolu s úrokom z omeškania 5,11 % ročne od 09.12.2013 do zaplatenia, keď doba splatnosti odmeny nebola medzi stranami spornou. 18. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalovanému v celom rozsahu nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením jeho práva. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).