Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/2/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215204624 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1215204624.1 Uznesenie Krajský súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: F. A., Z.. XX.XX.XXXX, B. N. R.. Č.. XX, B., zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Henrich Dušek, s. r. o., Staré Grunty č. 162, Bratislava proti žalovanému: AUTO-IMPEX, spol. s r. o., Vlčie hrdlo č. 68, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou ECKER KÁN & PARTNERS, s. r. o., Nám. M. Benku č. 9, Bratislava, o 3.885,59 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo 6. júla 2016, č. k. 21Cpr/2/2015- 119, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 3.885,59 eur s prísl. z titulu nevyplatenej mzdy za prácu nadčas. Ďalej súd prvej inštancie vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe pracovnej zmluvy z 01.01.2005 nastúpil žalobca u žalovaného do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu automechanik. Pracovný čas žalobcu bol dohodnutý na 38 3/4 hod. týždenne. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Dohodami z 01.04.2005 a z 01.05.2005 došlo k zmene predmetnej pracovnej zmluvy pokiaľ ide o druh práce, keď žalobca nastúpil na pracovné miesto manažér objednávok, pričom pracovný čas bol stanovený na 40 hod. týždenne. Na základe dohody z 02.05.2009 došlo k zmene pracovnej pozície žalobcu, keď nastúpil na pozíciu dieler a na základe dohody z 21.02.2011 nastúpil na pracovnú pozíciu product manažér. Dňa 31.10.2013 dal žalobca výpoveď z pracovného pomeru, pričom žiadal o vyplatenie mzdy za prácu nadčas, ktorá mu nebola vyplatená za odpracované roky v rozsahu 350 hodín za prácu nadčas za rok 2011, 468 hodín za prácu nadčas za rok 2012 a 507 hodín za prácu nadčas za rok 2013. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončil dňom 31.12.2013. Výzvou z 20.12.2013 žalobca vyzval žalovaného na vyplatenie mzdy za prácu nadčas. Žalovaný na túto výzvu reagoval listom z 30.12.2013, v ktorom uviedol, že žalobcov pracovný čas nie je možné považovať za prácu nadčas, pretože sa nejednalo o prácu vykonávanú na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený pracovný čas. Žalovaný v konaní uviedol, že nebolo preukázané, že by prácu nadčas žalobcovi prikázal, rovnako nebolo preukázané, že sa práca nadčas vykonávala so súhlasom žalovaného. Žalobca prvý krát informoval žalovaného o svojej požiadavke ohľadom práce nadčas, resp. rozsahu svojej pracovnej náplne až tesne pred koncom pracovného pomeru, t. j. v závere roku 2013. Žalobca si počas obdobia rokov 2012 a 2013 nikdy neuplatňoval žiadne nároky u žalovaného, ani ho neinformoval o svojich požiadavkách, toto spravil až po dvoch rokoch po skončení pracovného pomeru. V konaní podľa žalovaného nebolo preukázané, že akýkoľvek zamestnanec žalovaného alebo sám žalovaný vyžadoval od žalobcu prácu nadčas takým spôsobom, na aký sa odvoláva žalobca. Svedok F. V. vypovedal, že bol nadriadeným žalobcu od roku 2011. Žalobca bol podľa pracovnej náplne manager objednávok pre tri značky. Pracovná náplň spočívala v objednávaní tovaru, aktualizácie cenníkov, kontrola príjmov, likvidácia faktúr, komunikácia s importom jednotlivých značiek, riešenia a nastavovania akcií. V tej dobe vykonávali túto pozíciu celkovo traja zamestnanci. Ešte predtým, keď nevykonával pozíciu nadriadeného žalobcu, vykonával túto pracovnú náplň pre každú značku samostatne jeden zamestnanec. Svedok vedel o tom, že žalobca vykonával prácu aj nad rozsah stanoveného pracovného času. Mal vedomosť aj o tom, že žalobca vykonával prácu z domu na základe svojej žiadosti. V prípade, že nastala potreba pracovať aj nad stanovený rozsah pracovného času, riešilo sa to tak, že na základe rozhodnutia z porady sa to riešilo s jednotlivými zamestnancami. Nejednalo sa však o prácu nadčas, ale napríklad tým, že príslušnému zamestnancovi bola priznaná prémia. Z dochádzky však bolo zrejmé, že zamestnanec pracoval nad rozsah svojho pracovného času. V prípade, že by žalobca nespravil prácu aj nad rozsah svojho stanoveného pracovného času a z pracoviska odišiel, musel by túto prácu vykonať svedok a keby nebola vykonaná, hrozila by zamestnávateľovi škoda napríklad v tom smere, že by neprišili náhradné diely. Žalobcu možno podľa svedka hodnotiť ako jedného z najzodpovednejších zamestnancov na oddelení. Svedok F. I. vypovedal, že asi do roku 2009 bol priamym nadriadeným žalobcu. Svedok pre žalovaného pracoval od roku 2002 do roku 2014. V období rokov 2012 - 2013 pracoval na oddelení ako manager objednávok. V tomto období bol so žalobcom vo vzťahu kolegu. Svedok mu žiadnu prácu neprideľoval ani nekontroloval jeho dochádzku. Pracovné zaradenie svedka vyžadovalo, aby zostával niekedy v práci aj dlhšie. Bolo to z toho dôvodu, že mal konkrétnu pracovnú náplň a keď chcel prácu vykonať riadne, bolo nutné, aby niekedy zostal na pracovisku aj dlhšie. Prácu nadčas mu oficiálne nikto nenariaďoval, ani nežiadal súhlas, keď ostal v práci dlhšie. Svedok za prácu nadčas nikdy nedostal zaplatené, jeho mzda sa skladala z pevnej zložky a z prémií. Takisto si nespomína na to, že by mu niekedy zamestnávateľ zakázal byť v práci dlhšie ako je pracovná doba. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Zákonník práce definuje prácu nadčas v § 97 ods. 1 ako prácu vykonávanú zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo so súhlasom zamestnávateľa nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času alebo vykonávanú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Práca nadčas teda môže byť v súlade so Zákonníkom práce vykonávaná na základe a/ príkazu zamestnávateľa na prácu nadčas, b/ so súhlasom zamestnávateľa s prácou nadčas, c/ na základe dohody zamestnávateľa so zamestnancom. Podrobnejšia úprava práce nadčas vykonávanej so súhlasom zamestnávateľa však v Zákonníku práce chýba. Zákonník práce nepredpisuje súhlasu písomnú formu. Príkaz zamestnávateľa na prácu nadčas možno definovať ako jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorým prikazuje zamestnancovi vykonať dohodnutý druh práce nad ustanovený pracovný čas. Zákonník práce pri príkaze na nadčasovú prácu nevyžaduje písomnú formu. Zamestnávateľ však môže prikázať zamestnancovi vykonať prácu nadčas iba za splnenia podmienok, ktoré vyžaduje Zákonník práce v § 97 ods. 5. Práca nadčas je práca vykonávaná nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúca z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času, vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Práca vykonávaná zamestnancom mimo rozvrhu pracovných zmien bez súhlasu zamestnávateľa nie je prácou nadčas. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že práca nadčas má mať vždy výnimočnú povahu, nemôže byť súčasťou plánovaného rozvrhnutia pracovného času. Za prácu nadčas sa nepovažuje a/ práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase (mimo rozvrhu pracovných zmien), b/ ak nemá na vykonávanie tejto práce príkaz alebo súhlas zamestnávateľa, c/ práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase, ak ňou nadpracováva pracovné voľno, ktoré mu na jeho žiadosť poskytol zamestnávateľ (§ 97 ods. 4 Zák. práce), d/ práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase, ak ňou nadpracováva pracovný čas, ktorý odpadol pre nepriaznivé poveternostné vplyvy. Zamestnanec môže podľa zákona v kalendárnom roku vykonávať prácu nadčas najviac v rozsahu 400 hodín. Žalobca si však v žalobe uplatnil mzdu za prácu nadčas za rok 2012 vo výške 446 hodín a za rok 2013 vo výške 554 hodín. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že predmetný nárok žalobcu nemožno považovať za prácu nadčas. Žalovaný totiž prácu nadčas vykonával bez súhlasu, bez príkazu a bez dohody so žalovaným. Skutočnosť, že žalobca zostával v práci viac ako dohodnutých 40 hodín týždenne, nemožno dávať za vinu, resp. na ťarchu žalovaného ako zamestnávateľa. Z výsluchu žalobcu vyplynulo, že nebol schopný vykonávať jemu prideľovanú prácu v rámci zamestnávateľom určeného týždenného rozvrhu práce a zostával na pracovisku, aby vykonal prácu, ktorú mal vykonať v rámci tohto rozvrhu. Túto činnosť žalobcu však nemožno kvalifikovať ako prácu nadčas. Žalobca nepreukázal, že by mu dal zamestnávateľ príkaz, aby vykonával prácu nadčas, resp. že by takúto prácu vykonával s jeho súhlasom. Vzhľadom na tieto skutočnosti podľa súdu prvej inštancie neboli splnené náležitosti, ktoré Zákonník práce pre prácu nadčas vyžaduje. Vzhľadom na skutočnosť, že práca, ktorú žalobca vykonával nad rámec pracovnej zmluvy, nemá charakter nadčasov, nemohol žalobcovi vzniknúť ani nárok na mzdu a mzdové zvýhodnenie, ktorého sa domáhal. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, za čo možno považovať práce, ktoré žalobca vykonával po skončení jeho denného pracovného času, t. j. po 15.30 hod., keďže žalovaný mal preukázateľnú vedomosť o tomto výkone práce a okrem toho výsledky tejto práce žalobcu preberal. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že zamestnávateľ môže zamestnancovi udeliť súhlas s výkonom práce nadčas ústne ale aj konkludentne. Ak žalovaný ako zamestnávateľ mal vedomosť o tom, že žalobca vykonáva prácu aj po skončení pracovného času, čo bolo v konaní preukázané, tento výkon práce mu toleruje a navyše prijíma výsledky tejto práce, žalobca má za to, že žalovaný mu udelil súhlas na výkon práce nadčas konkludentne. O tom, že žalovaný mal po celú dobu vedomosť o tom, že žalobca vykonával prácu nadčas, svedčí okrem iného to, že mu povolil takýto výkon práce aj z domu, keďže boli schválené a zriadené pripojenia do interných systémov, aby mohol vykonávať prácu kedykoľvek aj po skončení pracovnej doby. Napokon žalobca v odvolaní poukázal na svedecké výpovede svedkov vypočutých v konaní a zdôraznil, že v prípade jeho druhu práce išlo o zvýšenú potrebu práce, keďže ju nebolo možné vykonať v pracovnom čase. Išlo pritom o naliehavú prácu, ktorú nebolo možné odložiť na neskôr, pretože táto práca nezniesla odklad. 5. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. 7. Súd prvej inštancie v ods. 14., 15., 16., 17. odôvodnenia napadnutého rozsudku podrobne charakterizoval prácu nadčas a odvolací súd sa s touto charakteristikou práce nadčas v podstate stotožňuje. Odvolací súd však nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, na ktorom tento súd založil zamietnutie žaloby, totiž že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný žalobcovi prikázal pracovať nadčas, resp. že by súhlasil s výkonom práce nadčas. Odvolací súd je toho názoru, že z vykonaného dokazovania celkom jednoznačne vyplynulo, že žalovaný vedel o tom, že žalobca vykonáva prácu aj po skončení riadneho pracovného času a výsledky tejto práce žalobcu preberal a používal. V tomto ohľade sa odvolací súd stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu, na ktorú poukazuje. Treba preto vzhľadom na potrebu spravodlivého usporiadania pracovnoprávneho vzťahu strán vychádzať z toho, že žalovaný prinajmenšom konkludentne vyjadril súhlas s prácou nadčas žalobcu, ak takúto prácu žalobca preukázateľne vykonal (§ 97 ods. 1 Zák. práce). Argument žalovaného, že žalobca počas trvania pracovného pomeru nikdy neuplatňoval nárok na mzdu za prácu nadčas, síce môže byť pravdivý, ale podľa názoru odvolacieho súdu nie je právne významný pre rozhodnutie predmetnej veci. 8. V spore o zaplatenie mzdy za prácu nadčas nesie žalobca ako zamestnanec bremeno tvrdenia o tom, že medzi ním a žalovaným ako zamestnávateľom vznikol pracovný pomer a že pre zamestnávateľa vykonal prácu nadčas. Z tohto bremena tvrdenia potom pre zamestnanca (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že pre zamestnávateľa vykonal prácu nadčas a po akú dobu. Ak sa žalovaný zamestnávateľ proti požiadavke zamestnanca na zaplatenie mzdy za prácu nadčas bráni námietkou, že žalujúci zamestnanec pre neho prácu nadčas nevykonal, nemôže mať ohľadom tvrdenia o tom, že práca nadčas nebola vykonaná, dôkaznú povinnosť, ale nesie bremeno tvrdenia o tom, že príslušná evidencia odpracovanej práce nadčas nezodpovedá skutočnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28.01.2016, sp. zn. 21Cdo/4166/2015). 9. V prejednávanej veci sa žalovaný bráni tvrdením, že prácu nadčas žalobcovi neprikázal a ani s ňou nevyjadril súhlas. Z obsahu spisu a najmä z vyjadrení sporových strán vyplýva, že žalovaný si zrejme neviedol žiadnu evidenciu práce nadčas, o ktorej žalobca tvrdí, že ju vykonal. V tejto súvislosti treba uviesť, že práca nadčas predstavuje výnimočné opatrenie a zamestnávateľ ho môže využiť iba v takých situáciách, v ktorých je to nevyhnutné a to výlučne v prípade prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby výkonu práce. Obe kritériá (prechodnosť a naliehavosť) pritom musia byť splnené súčasne. Tomu nezodpovedá tvrdenie žalobcu, podľa ktorého v roku 2012 odpracoval 446 a v roku 2013 554 hodín nadčas. Podstatné ale je, že žalobca v žalobe a ani v priebehu konania dostatočne svoj nárok nešpecifikoval. Rozsah tvrdenej práce nadčas totiž vyčíslil počtom hodín odpracovaných nadčas v jednotlivých mesiacoch bez toho, aby špecifikoval, konkrétne v ktorých dňoch a v akom rozsahu v každý jednotlivý deň vykonal prácu nadčas. Napríklad za rok 2012 mal žalobca odpracovať vo februári 7, v marci 21, v apríli 18, v máji 32 atď. hodín nadčas. Žaloba je teda neúplná a trpí tak vadou, pre ktorú v konaní nemožno pokračovať. Súd prvej inštancie totiž nemôže konať vo veci mzdového nároku za prácu nadčas, ak zo žaloby nie je zrejmé, v ktoré konkrétne dni a v akom rozsahu v každý jednotlivý deň mal žalobca pracovať nadčas. Súd prvej inštancie sa mal pokúsiť odstrániť túto vadu žaloby postupom podľa § 43 ods. 1 O.s.p. (v súčasnosti ide o ust. § 129 ods. 1 C.s.p.). 10. Z týchto dôvodov odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie musieť postupovať podľa § 129 ods. 1 C.s.p. a teda žalobcu vyzvať, aby žalobu (podanie vo veci samej) doplnil tak, ako je to uvedené v ods. 9. Ak tak žalobca neurobí, súd prvej inštancie podanie odmietne podľa § 129 ods. 3 veta pred bodkočiarkou C.s.p. Ak žalobca žalobu v požadovanom smere doplní, súd prvej inštancie bude konať vo veci samej. V prvom rade bude treba zistiť, či u žalovaného existovala v žalovanom období naliehavá a prechodná zvýšená potreba výkonu práce, pre ktorú žalobca musel s vedomím žalovaného vykonávať prácu nadčas. Ak takáto potreba u žalovaného v žalovanom období neexistovala, prácu žalobcu po skončení pracovnej doby nemožno považovať za prácu nadčas a treba ju vyhodnotiť tak, že žalobca jednoducho nestihol svoje pracovné povinnosti splniť počas pracovnej doby. Ak u žalobcu pôjde o prácu nadčas, žalobca bude musieť preukázať jej rozsah v každom konkrétnom dni. Tu treba uviesť, že samotný žalobca zrejme nemá prehľad o tom, koľko presne nadčasových hodín mal odpracovať, keďže v žalobe uviedol, že v roku 2012 to bolo 446 hodín a v roku 2013 554 hodín, ale vo výpovedi z pracovného pomeru (č. l. 23) uviedol, že v roku 2012 odpracoval 468 a v období od 01.01.2013 do 30.09.2013 507 hodín nadčas. Vo výzve na zaplatenie mzdy za prácu nadčas z 20.12.2013 (č. l. 47) žalobca uviedol, že v roku 2013 odpracoval spolu 636 hodín nadčas. Stanovenie rozsahu nadčasovej práce (ak k nej došlo) preto nemožno založiť iba na tvrdeniach samotného žalobcu, ale žalobca ho bude musieť preukázať. 11. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 12. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).