Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/9/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215204624 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1215204624.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Branislava Krála v právnej veci žalobcu: F. A., B. N. R.. Č.. XX, B., zast. advokátskou kanceláriou JUDr. Henrich Dušek, spol. s.r.o., Staré Grunty č. 162, Bratislava, proti žalovanému: T. - D., Q.. Q. J..H.., V. O. Č.. XX, B., zast. advokátskou kanceláriou Ecker - Kán & Partners, spol. s r.o., Nám. M. Benku č. 9, Bratislava, o 3 885,59 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo 14. marca 2018 č.k. 21Cpr/2/2015- 275, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia 3 885,59 eur s prísl. z titulu nevyplatenej mzdy za prácu nadčas. Ďalej súd prvej inštancie vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe pracovnej zmluvy z 1.1.2005 nastúpil žalobcu u žalovaného do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu automechanik. Pracovný čas žalobcu bol dohodnutý na 38 3/4 hod. týždenne. Pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú. Dohodami z 1.4.2005 a z 1.5.2005 došlo k zmene predmetnej pracovnej zmluvy pokiaľ ide o druh práce, keď žalobca nastúpil na pracovné miesto manažér objednávok, pričom pracovný čas bol stanovený na 40 hod. týždenne. Na základe dohody z 2.5.2009 došlo k zmene pracovnej pozície žalobcu, keď nastúpil na pozíciu dieler a na základe dohody z 21.2.2011 nastúpil na pracovnú pozíciu product manažér. Dňa 31.10.2013 dal žalobca výpoveď z pracovného pomeru, pričom žiadal o vyplatenie mzdy za prácu nadčas, ktorá mu nebola vyplatená za odpracované roky v rozsahu 350 hodín za prácu nadčas za rok 2011, 468 hodín za prácu nadčas za rok 2012 a 507 hodín za prácu nadčas za rok 2013. Pracovný pomer žalobcu u žalovaného sa skončil dňom 31.12.2013. Výzvou z 20.12.2013 žalobca vyzval žalovaného na vyplatenie mzdy za prácu nadčas. Žalovaný na túto výzvu reagoval listom z 30.12.2013, v ktorom uviedol, že žalobcov pracovný čas nie je možné považovať za prácu nadčas, pretože sa nejednalo o prácu vykonávanú na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený pracovný čas. Žalovaný v konaní uviedol, že nebolo preukázané, že by prácu nadčas žalobcovi prikázal, rovnako nebolo preukázané, že sa práca nadčas vykonávala so súhlasom žalovaného. Žalobca prvý krát informoval žalovaného o svojej požiadavke ohľadom práce nadčas resp. rozsahu svojej pracovnej náplne až tesne pred koncom pracovného pomeru, t.j. v závere roku 2013. Žalobca si počas obdobia rokov 2012 a 2013 nikdy neuplatňoval žiadne nároky u žalovaného, ani ho neinformoval o svojich požiadavkách, toto spravil až po dvoch rokoch po skončení pracovného pomeru. V konaní podľa žalovaného nebolo preukázané, že akýkoľvek zamestnanec žalovaného alebo sám žalovaný vyžadoval od žalobcu prácu nadčas takým spôsobom, na aký sa odvoláva žalobca. Svedok F. V. vypovedal, že bol nadriadeným žalobcu od roku 2011. Žalobca bol podľa pracovnej náplne manažér objednávok pre tri značky. Pracovná náplň spočívala v objednávaní tovaru, aktualizácie cenníkov, kontrola príjmov, likvidácia faktúr, komunikácia s importom jednotlivých značiek, riešenia a nastavovania akcií. V tej dobe vykonávali túto pozíciu celkovo traja zamestnanci. Ešte predtým, keď nevykonával pozíciu nadriadeného žalobcu, vykonával túto pracovnú náplň pre každú značku samostatne jeden zamestnanec. Svedok vedel o tom, že žalobca vykonával prácu aj nad rozsah stanoveného pracovného času. Mal vedomosť aj o tom, že žalobca vykonával prácu z domu na základe svojej žiadosti. V prípade, že nastala potreba pracovať aj nad stanovený rozsah pracovného času, riešilo sa to tak, že na základe rozhodnutia z porady sa to riešilo s jednotlivými zamestnancami. Nejednalo sa však o prácu nadčas, ale napríklad tým, že príslušnému zamestnancovi bola priznaná prémia. Z dochádzky však bolo zrejmé, že zamestnanec pracoval nad rozsah svojho pracovného času. V prípade, že by žalobca nespravil prácu aj nad rozsah svojho stanoveného pracovného času a z pracoviska odišiel, musel by túto prácu vykonať svedok a keby nebola vykonaná, hrozila by zamestnávateľovi škoda napríklad v tom smere, že by neprišili náhradné diely. Žalobcu možno podľa svedka hodnotiť ako jedného z najzodpovednejších zamestnancov na oddelení. Svedok F. I. vypovedal, že asi do roku 2009 bol priamym nadriadeným žalobcu. Svedok pre žalovaného pracoval od roku 2002 do roku 2014. V období rokov 2012 - 2013 pracoval na oddelení ako manažér objednávok. V tomto období bol so žalobcom vo vzťahu kolegu. Svedok mu žiadnu prácu neprideľoval ani nekontroloval jeho dochádzku. Pracovné zaradenie svedka vyžadovalo, aby zostával niekedy v práci aj dlhšie. Bolo to z toho dôvodu, že mal konkrétnu pracovnú náplň a keď chcel prácu vykonať riadne, bolo nutné aby niekedy zostal na pracovisku aj dlhšie. Prácu nadčas mu oficiálne nikto nenariaďoval, ani nežiadal súhlas, keď ostal v práci dlhšie. Svedok za prácu nadčas nikdy nedostal zaplatené, jeho mzda sa skladala z pevnej zložky a z prémií. Takisto si nespomína na to, že by mu niekedy zamestnávateľ zakázal byť v práci dlhšie ako je pracovná doba. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Zákonník práce definuje prácu nadčas v § 97 ods. 1 ako prácu vykonávanú zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo so súhlasom zamestnávateľa nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času alebo vykonávanú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Práca nadčas teda môže byť v súlade so Zákonníkom práce vykonávaná na základe a/ príkazu zamestnávateľa na prácu nadčas, b/ so súhlasom zamestnávateľa s prácou nadčas, c/ na základe dohody zamestnávateľa so zamestnancom. Podrobnejšia úprava práce nadčas vykonávanej so súhlasom zamestnávateľa však v Zákonníku práce chýba. Zákonník práce nepredpisuje súhlasu písomnú formu. Príkaz zamestnávateľa na prácu nadčas možno definovať ako jednostranný právny úkon zamestnávateľa, ktorým prikazuje zamestnancovi vykonať dohodnutý druh práce nad ustanovený pracovný čas. Zákonník práce pri príkaze na nadčasovú prácu nevyžaduje písomnú formu. Zamestnávateľ však môže prikázať zamestnancovi vykonať prácu nadčas iba za splnenia podmienok, ktoré vyžaduje Zákonník práce v § 97 ods. 5. Práca nadčas je práca vykonávaná nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúca z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času, vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien. Práca vykonávaná zamestnancom mimo rozvrhu pracovných zmien bez súhlasu zamestnávateľa nie je prácou nadčas. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že práca nadčas má mať vždy výnimočnú povahu, nemôže byť súčasťou plánovaného rozvrhnutia pracovného času. Za prácu nadčas sa nepovažuje a/ práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase ( mimo rozvrhu pracovných zmien ), b/ ak nemá na vykonávanie tejto práce príkaz alebo súhlas zamestnávateľa, c/ práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase, ak ňou nadpracováva pracovné voľno, ktoré mu na jeho žiadosť poskytol zamestnávateľ ( § 97 ods. 4 Zák. práce ), d/ práca, ktorú vykonáva zamestnanec po pracovnom čase, ak ňou nadpracováva pracovný čas, ktorý odpadol pre nepriaznivé poveternostné vplyvy. Zamestnanec môže podľa zákona v kalendárnom roku vykonávať prácu nadčas najviac v rozsahu 400 hodín. Žalobca si však v žalobe uplatnil mzdu za prácu nadčas za rok 2012 vo výške 446 hodín a za rok 2013 vo výške 554 hodín. 4. Súd prvej inštancie v ods. 26., 27., 28. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol. „Podľa názoru súdu nie je sporné, že žalobca fyzicky odpracoval ním špecifikované hodiny. Taktiež je preukázaný objem práce, ktorý musel žalobca ako zamestnanec vykonávať, pričom pri výkone tejto práce „produkoval" aj uvedené hodiny „nadčas" ( viď bod 23 ). Je síce pravda, že pracovné tempo a disciplína, ktorú vyžadoval žalovaný (a očividne aj stále vyžaduje, keďže danú pracovnú činnosť vykonáva opäť jedna osoba, čím stav vykazuje znaky dlhodobosti, resp. trvalosti ) pravdepodobne predstavuje neúmernú záťaž, ktorá je aspoň z ľudského hľadiska na pováženie, avšak to nebolo predmetom konania. Súd uplatnený nárok neposúdil ako prácu nadčas v zmysle § 97 a § 121 Zákonníka práce. Žalobca v žalobe uviedol, že pracovný čas bol dohodnutý so začiatkom obvykle o 7:00 hod. a s koncom pracovnej doby o 15:30 hod., pričom objednávky bolo potrebné realizovať až o 17:00 hod., resp. 18:00 hod. Z priloženej dochádzky žalobcu ( č. l. 151 a nasl. ) ale vyplýva, že ten do práce chodil v rozpätí ráno od cca 06:05 do 08:30 hod. a odchádzal cca od 15:27 hod. do 23:42 hod. Ak teda bolo možné do práce prísť o 8:30 hod. ráno, pričom objednávky bolo možné robiť okolo 16:45 hod., resp. 17:00 hod., potom s prihliadnutím na normálny pracovný čas bolo možné toto stihnúť v riadnej pracovnej dobe. Žalobca síce na pojednávaní dňa 8. 11. 2017 uviedol, že objednávky a uzávierky v systémoch zamestnávateľa sa realizovali častokrát aj po 17:00 a 18:00 hodine, čo potvrdil aj svedok pán V.. Avšak svedok F. V., ktorý pred súdom vypovedal dňa 20.4.2016, uviedol, že pracovné činnosti žalobcu boli rozložené tak, že niektoré činnosti vykonával ráno, ale niektoré napríklad objednávanie tovaru a príprava podkladov na príjem tovaru vykonával až o 17:00 hod. Na spresnenie, stiahnutie zo systému mohol urobiť žalobca najneskôr o 16:45 hod. Tu potom nastáva rozpor, nakoľko uvedený svedok čas okolo 18:00 hod. nespomenul. Každopádne, žalobca mal ale vzniknutú situáciu riešiť a zamestnávateľa - žalovaného upozorniť na tento, pre neho nepriaznivý stav a nie situáciu akceptovať. Lebo zotrvanie a neriešenie vzniknutého stavu akceptáciou je. Žalobca síce uviedol, že zamestnávateľa pravidelne upozorňoval (napr. č. l. 85, 124), avšak zo súdneho spisu tieto tvrdenia nevyplývajú. Na podporu týchto tvrdení žalobca nepredložil žiadne dôkazy. Ide tak iba o ničím nepodložené tvrdenie. Žalobca v konaní predložil iba mejl zo dňa 10.03.2011 (č. l. 175), teda krátko po nástupe na pozíciu, z ktorého vyplýva žiadosť o stretnutie, okrem iného aj za účelom kapacitných dôvodov jeho agendy. Avšak skutočný stav, resp. či k riešeniu jeho požiadaviek aj naozaj došlo už nepreukázal. Vzniknutý stav potom žalobca reklamoval až výpoveďou zo dňa 31.10.2013, teda po cca dva a pol roku. Je treba potom prihliadnuť aj na dátum nástupu žalobcu na danú pozíciu, a to dňa 21.02.2011. Žalobca, ak teda chce byť v spore úspešný, je ako nositeľ dôkazného bremena povinný svoje tvrdenia preukázať. Výzvy zo dňa 20.12.2013 a 03.02.2015 predložené žalobcom, sú vzhľadom na datovanie výpovede irelevantné. Bolo potrebné v rozhodnom období situáciu riešiť a toto potom riadne súdu preukázať. Súd prvej inštancie ďalej v ods. 29. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Naznačeným smerom sa súd dostáva k posúdeniu, či u žalovaného v rozhodnom období existovala naliehavá a prechodná zvýšená potreba výkonu práce. Je síce zrejmé, čo napokon aj odvolací súd uviedol, a síce, že žalovaný vedel o tom, že žalobca vykonáva prácu aj po skončení riadneho pracovného času a prinajmenšom konkludentne vyjadril súhlas s touto prácou, ak teda žalobca takúto prácu preukázateľne vykonal. Nie je však splnená druhá a najpodstatnejšia podmienka, ktorá vyžaduje prechodnosť a naliehavosť zvýšenia potreby výkonu práce. Sám žalobca svojim konaním, resp. nekonaním prispel k tomu, že sa nejedná o prechodný, výnimočný stav. Žalobca nastúpil na predmetnú pracovnú pozíciu s vedomosťou veľkej záťaže a s tým, že po mesiaci - dvoch sa rozsiahlosť agendy prehodnotí. Bol teda povinný (najmä kvôli sebe) apelovať na zmenu. Ako už súd spomenul vyššie, žalobca síce počas konania tvrdil, že za týmto účelom inicioval niekoľko stretnutí, avšak ide o nepreukázané skutočnosti, nemajúce základ v žiadnom predloženom, resp. nepredloženom dôkaze.“ Napokon súd prvej inštancie v ods. 31. Odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Prechodná potreba práce znamená, že požiadavka dočasne zvýšenej potreby práce nesmie byť pravidelná, dlhodobá alebo stála. Naliehavá potreba práce znamená, že zamestnávateľ nariadi prácu nadčas, len ak ide o súrne, akútne a neodkladné situácie, ktoré si vyžadujú okamžité riešenia. Prácu nadčas môže zamestnávateľ nariadiť len v prípadoch naliehavej a prechodnej zvýšenej potreby práce, pričom v zmysle ustálenej judikatúry prechodná potreba práce znamená, že požiadavka dočasne zvýšenej potreby práce nesmie byť pravidelná a dlhodobá. Za prácu nadčas nie je možné považovať plánované činnosti. Z vykonaného dokazovania má súd za preukázané, že daný stav aj naďalej pretrváva - danú agendu vykonáva stále jedna osoba. Ide tak o dlhodobú a pravidelnú situáciu a nie o prechodnosť, sezónnosť. Nejedná sa prechodnú, zvýšenú potrebu práce, vykazujúcu znaky výnimočnosti. Je ale aspoň na zamyslenie žalovaného (viď aj bod 26), či je také množstvo ukladanej práce, ktorú žalobca nebol schopný vykonávať v riadnej pracovnej dobe primerané. Uvedená myšlienka, ale sama o sebe nepredstavuje dôvod pre vyhovenie žaloby. Žalobca v zmysle pracovnej zmluvy súhlasil s takouto prácou, bol si vedomý jej rozsahu. Ak nejaká dohodnutá situácia, ktorá mala trvať iba krátku dobu trvá dlhodobo, resp. dlhšie ako bolo dohodnuté, je logické, že daný subjekt sa začne domáhať aby predmetný stav skončil a aby nastala situácia aká bola alebo mala byť dohodnutá. Na druhej strane, akceptovaním tejto situácie a jej predlžovaním sa dočasnosť a prechodnosť vytráca a nastáva dlhodobý jav, stav trvalosti. Je potom možné ustáliť, že sa nejedná o prácu nadčas v zmysle Zákonníka práce, za ktorú by žalobcovi prináležalo požadované mzdové zvýhodnenie.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť mu sumu 3.885,59 eur z titulu mzdy za prácu nadčas. Uviedol, že konanie žalovaného nemožno kvalifikovať inak, ako zneužívanie práv na úkor zamestnanca - žalobcu. Žalobca v tejto súvislosti vytkol súdu prvej inštancie, že neprihliadol na ust. § 13 ods. 3 Zák. práce a nevzal do úvahy čl. II. Základných zásad Zákonníka práce. Súd prvej inštancie vec podľa žalobcu nesprávne posúdil, keď v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že nebola plnená podmienka, ktorá vyžaduje prechodnosť a naliehavosť zvýšenia potreby výkonu práce, pretože sám žalobca svojím ( ne )konaním prispel k tomu, že sa nejedná o prechodný, výnimočný stav. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní uviedol, že v pracovnom práve sa uplatňuje princíp pracovnoprávnej ochrany zamestnanca ako slabšej strany zo subjektov pracovnoprávneho vzťahu. Podľa názoru žalobcu výklad práce nadčas a konania žalovaného použitý súdom prvej inštancie predstavuje narušenie ochranných princípov, na ktorých je vystavané pracovné právo a súčasne neúmerne rozširuje dispozičné oprávnenie zamestnávateľa. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplýva, že jeho náplň práce sa nedala realizovať v rámci ustanoveného týždenného pracovného času a preto bolo nevyhnutné výkon prác realizovať nad rámec bežného rozvrhu pracovných zmien. V negatívnom vyjadrení sa za prácu nadčas nepovažuje práca vykonávaná v rámci pracovných zmien zamestnanca a v rozsahu neprekračujúcom jemu určený týždenný pracovný čas, práca, ktorou zamestnanec nadpracúva čas pracovného voľna, ktoré mu bolo poskytnuté na jeho žiadosť a práca, ktorou zamestnanec nadpracúva pracovný čas, ktorý odpadol pre nepriaznivé poveternostné vplyvy. Žalobca má za to, že práca, ktorú vykonával, nespadá ani do jednej z týchto kategórií. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 28.2.2017 č.k. 6CoPr/2/2017- 145 okrem iného uviedol: „Práca nadčas predstavuje výnimočné opatrenie a zamestnávateľ ho môže využiť iba v takých situáciách, v ktorých je to nevyhnutné a to výlučne v prípade prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby výkonu práce. Obe kritériá ( prechodnosť a naliehavosť ) pritom musia byť splnené súčasne. Tomu nezodpovedá tvrdenie žalobcu, podľa ktorého v roku 2012 odpracoval 446 a v roku 2013 554 hodín nadčas. Ak takáto potreba u žalovaného v žalovanom období neexistovala, prácu žalobcu po skončení pracovnej doby nemožno považovať za prácu nadčas a treba ju vyhodnotiť tak, že žalobca jednoducho nestihol svoje pracovné povinnosti splniť počas pracovnej doby.“ 8. Podmienkou nariadenia práce nadčas je teda prechodné a naliehavé zvýšenie potreby práce. Z tabuľky nadčasov za roky 2012 a 2013 založenej do spisu žalobcom ( č.l. 151 až 160) však vyplýva, že žalobca mal vykonávať prácu nadčas prakticky neustále ( napr. v marci 2012 mal prácu nadčas vykonávať v 19 pracovných dňoch v rozsahu spolu 18 hod., v apríli 2012 v 20 pracovných dňoch v rozsahu spolu 32 hodín, v máji 2012 v 20 pracovných dňoch v rozsahu spolu 24 hod., v júni 2012 v 19 pracovných dňoch v rozsahu spolu 47 hod., atď. ). Z toho je celkom zrejmé, že v žalovanom období u žalovaného neexistovala prechodná a naliehavá zvýšená potreba práce, ktorú by bolo potrebné riešiť formou práce nadčas. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že žalovaný si ani žiadnu evidenciu odpracovanej práce nadčas neviedol a prácu nadčas žalobcovi neprikázal ( ako však uviedol odvolací súd v spomenutom zrušujúcom uznesení, ak by žalobca preukázateľne vykonával prácu nadčas, bolo by treba vychádzať z toho, že s ňou žalovaný konkludentne vyjadril súhlas ). Vzhľadom na to sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nevykonával prácu nadčas a preto mu ani nevznikol nárok na mzdové zvýhodnenie v zmysle Zákonníka práce. Tvrdenie žalobcu v odvolaní, že „náplň práce sa nedala realizovať v rámci ustanoveného týždenného pracovného času“, je iba potvrdením záveru súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, že tú skutočnosť, že žalobca nestihol vybaviť pracovnú agendu v rámci svojho riadneho pracovného času, nemožno hodnotiť ako prechodnú a naliehavú zvýšenú potrebu práce, ktorú by bolo možné riešiť prácou nadčas. Ako to už vyplýva z vyššie spomenutej tabuľky „nadčasov“ a tiež zo samotnej odvolacej argumentácie žalobcu, išlo tu o dlhodobý a stabilný stav, pri ktorom nemožno hovoriť o prechodnej a naliehavej zvýšenej potrebe výkonu práce. Je v kontexte prejednávanej veci právne bezvýznamnou otázkou, či žalovaný nekladie na svojich zamestnancov neprimerane vysoké nároky, resp. či by nebolo vhodné, aby pracovnú činnosť vykonávanú žalobcom vykonávalo viac zamestnancov. 9. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 10. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Odvolací súd dodáva, že tu ide o trovy súvisiace s prvým odvolaním žalobcu, t.j. s odvolaním smerujúcim proti prvému v poradí rozsudku súdu prvej inštancie zo 6.7.20106 č.k. 21Cpr/2/20105-119 ( vyjadrenie žalovaného k odvolaniu z 19.8.2016 z č.l. 134 ). V prípade odvolania žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie zo 14.3.2018 č.k. 21Cpr/2/2015- 275 žalovanému žiadne trovy nevznikli. 11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).