Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/24/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315203009 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315203009.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: Ústredný inšpektorát, Slovenská obchodná inšpekcia, Prievozská 32, 827 99 Bratislava - Ružinov, IČO: 17 331 927, proti žalovanému: wood 5 s. r. o., Vyšehradská 12, 851 06 Bratislava, IČO: 47 612 746, zastúpený: JUDr. Ján Vician, advokát, Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava, o zaplatenie 489,60 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/71/2015-46 zo dňa 21.09.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 26Cb/71/2015-46 zo dňa 21.09.2015 z r u š u j e a konanie zastavuje. Po právoplatnosti tohto uznesenia postupuje vec Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát, Prievozská 32, Bratislava IČO: 17 331 927. Žalovanému súd priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100% o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom sp. zn. 26Cb/71/2015-46 zo dňa 21.09.2015, ktorý rozsudok bol napadnutý odvolaním žalovaného, Okresný súd Bratislava III vyhovel návrhu žalobcu, keď zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 489,60 EUR s príslušenstvom - 5,05% úrokom z omeškania ročne zo žalovanej sumy od 2.9.2014 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie žalobcovi náhradu trov nepriznal, ale zaviazal žalovaného k úhrade trov štátu v sume 29,- EUR do troch dní od právoplatnosti. 2. Žalobca sa žalobou zo dňa 12.2.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny v sume 489,60 EUR s príslušenstvom. Svoj nárok dôvodil tým, že ide o sumu nákladov za vykonanie skúšky tovaru v zmysle zákonnej úpravy č. 128/2002 Z.z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa. Zákon číslo 128/2002 Z.z., upravuje okrem iného štátnu kontrolu predaja výrobkov a poskytovania služieb spotrebiteľom na vnútornom trhu, pôsobnosť a oprávnenia Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „SOl") v postavení orgánu kontroly vnútorného trhu a práva a povinnosti kontrolovaných subjektov v postavení kontrolovanej osoby. Žalobca ako orgán štátnej správy na úseku kontroly kontrolovaných subjektov podľa zák. 128/2002 Z.z., vykonal kontrolu v sklade žalovaného za účelom zistenia, či kontrolované produkty predávané žalovaným, sú v súlade so zákonnými normami a či spĺňajú predpisy určené na ochranu spotrebiteľov, najmä či sa predávajú bezpečné a v správnej kvalite. Pri vykonaní kontroly, vznikli žalobcovi náklady, ktoré si v tomto konaní uplatňoval voči žalovanému ako kontrolovanej osobe. Ide o zákonom stanovenú peňažnú regresnú povinnosť kontrolovanej osoby, voči štátu zastúpenému orgánom kontroly, teda žalobcom. Pri výkone kontroly žalobca konal v súlade s pôsobnosťou a oprávneniami ktoré mu poskytuje § 4 ods. 2 písm. d) a § 5 ods. 5 písm. d) zákona a žalovaný v súlade s právami a povinnosťami upravenými v § 7 zákona 128/2002 Z.z. Zákonné ustanovenie § 7 upravuje práva a povinnosti kontrolovaných osôb, pri vykonávaní kontroly. Konkrétne ods. 4 ukladá kontrolovanej osobe povinnosť, uhradiť náklady vzoriek a skúšok na overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov, alebo ak bolo zistené, že pre výrobok nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu. Podľa odseku 5 cit. ustanovenia, na konanie podľa odsekov 1 až 4 sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. K skutkovým okolnostiam žalobca uviedol, že dňa 21.5.2014 inšpektori Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie, odobrali v intenciách § 5 ods. 6 písm. d) zákona, v prevádzkarni Veľkosklad IKO, Stará Vajnorská 17, Bratislava, prevádzkovanej podnikateľom - právnickou osobou PANTAO, s.r.o. (predchádzajúce obchodné meno žalovaného), Stará Vajnorská 17, Bratislava, IČO: 47 612 746, na verifikáciu bezpečnosti a kvality 3 kusy vzorky nabíjačka Cargador USB N: XXXXX, EAN: XXXXXXXXXXXXX. Žalobca v súlade s oprávnením nechať skúšku kontroly vykonať ním poverený subjekt, zadal vypracovanie na to oprávnenému subjektu a ten vykonal požadovanú skúšku. Vykonaním odbornej skúšky bolo zistené, že skúšaná vzorka nevyhovela požiadavke bezpečnosti a kvality stanovenej v STN P. XXXXX-X. Keďže sa skúškou potvrdilo, že kontrolované produkty nespĺňajú zákonné požiadavky kvality, bol naplnený predpoklad v ust. § 7 ods. 4 Zákona 128/2002 Z.z. a teda sa povinnosť uhradiť náklady vykonanej skúšky, preniesla ex lege zo štátu na kontrolovanú osobu. Suma, ktorú si žalobca v konaní uplatňuje vyplýva z faktúry, ktorú vystavil Výskumný ústav spojov, n.o. vo výške 489,60 EUR a ktorú žalobca uhradil a následne si ju ako regresný nárok uplatňoval voči žalovanému. Žalobca dôvodil, že sa naplnil zákonný predpoklad regresného nároku v § 7 ods. 4 zák. 128/2002 Z.z. a plnenie ktoré hradil žalobca za žalovaného predstavuje podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie. 3. Žalobca svoj návrh preukazoval listinnými dôkazmi: potvrdenie o odbere vzoriek, protokol o skúške, vnútorné oznámenie OMTK, faktúra subjektu Výskumný ústav spojov, n.o., výpis z účtu zo Štátnej pokladnice, vyúčtovanie nákladov, faktúra žalobcu, upomienka - pokus so zmier, podací hárok a doručenkou. Listinnými dôkazmi žalobca preukazoval, že bola vykonaná kontrola, z ktorej vyplynul nárok na regresnú náhradu za vykonanie testovania a tento nárok doposiaľ uhradený nebol. 4. Žalovaný podal voči vydanému platobnému rozkazu odpor, ktorým namietol nárok žalobcu v celom rozsahu. Žalovaný namietal právny názor žalobcu, že medzi sporovými stranami došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Pokiaľ má žalobca nárok na určité plnenie voči žalovanému, ide o nárok vyplývajúci zo zákona a nejde teda o bezdôvodné obohatenie ako občianskoprávny vzťah. Žalovaný v odpore uviedol, že činnosť žalobcu ako orgánu štátnej správy na úseku kontroly vnútorného trhu pre ochranu spotrebiteľov, je činnosťou v oblasti verejného práva. Kontrola ktorú takto vykonáva žalobca voči kontrolovaným subjektom je činnosťou správneho orgánu na úseku verejnej správy. Rozhodovanie žalobcu ako subjektu verejného práva o uplatňovaní regresných nárokov, nie je súkromnoprávne, nespadá do rozhodovania, ktoré vyplávajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných či hospodárskych vzťahov. Vzhľadom k tomu, že sa nejedná o vec ktorá spadá medzi spory, alebo vzťahy vyplývajúce zo súkromnoprávnych vzťahov podľa § 7 ods. 1 O.s.p., nie je podľa žalovaného daná právomoc súdu rozhodovať o trovách, ktoré vznikli orgánu verejnej správy voči kontrolovanej osobe. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR č. 4Cdo229/2007, ktorý tento názor podporuje a ktorý súdu predložil na podporu svojich tvrdení. Vzhľadom k nedostatku právomoci súdu, keďže ide o oblasť verejného práva, žalovaný žiadal platobný rozkaz zrušiť a konanie zastaviť. Žalovaný si uplatnil voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 29,- EUR ako súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia v sume 99,81 EUR. V následnom vyjadrení žalovaný dodal, že povinnosť kontrolovanej osoby nahradiť kontrolnému orgánu náklady, ktoré vznikli pri kontrole, vzniká podľa § 7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z., až v prípade preukázania, že odobratá vzorka nedopovedá zákonným požiadavkám. Preukázanie je splnené až vydaním právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy o spáchaní správneho deliktu podľa osobitného predpisu. Samotný výsledok kontroly túto požiadavku nespĺňa, pretože obsahuje len konštatovanie o nesplnení určitej technickej normy a nie je právoplatným rozhodnutím. Žalovaný predložil súdu ftk. Rozhodnutia Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie č. V/0351/01/2014, ktorým tento orgán uložil žalovanému pokutu vo výške 4500,- EUR za porušenie povinnosti na úseku ochrany spotrebiteľa podľa § 6 ods. 1 Zák. 250/2007 Z.z. Voči tomuto rozhodnutiu sa žalovaný odvolal a toto bolo následne právoplatne zrušené rozhodnutím č. SK/0331/99/2015. Podľa žalobcu nebola preukázaná zodpovednosť žalovaného za predmetný produkt a teda nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov na uplatnenie regresného nároku. Preto považoval žalovaný nárok žalobcu za neoprávnený. 5. Žalobca sa k stanovisku žalovaného vyjadril a poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2Cob/191/2014-87, ktorý kompetenčný spor v obdobnej veci vyriešil v súlade s názorom žalobcu, že je daná právomoc súdu rozhodovať o nároku orgánu verejnej správy podľa § 7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z. Podľa žalobcu ustanovenie § 12 citovaného zákona, použitie všeobecného predpisu upravujúceho správne konanie, sa obmedzuje len na konania o právach a povinnostiach, ktoré tento zákon neupravuje inak. Aplikácii Správneho poriadku bráni kogentná úprava v § 7, ktorá v ods. 5 upravuje že na vykonávanie kontroly sa Správny poriadok nevzťahuje a preto je daná právomoc všeobecného súdu. 6. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie mal za preukázané, že došlo k vykonaniu skúšky, za ktorú uhradil žalobca náklady a tieto následne vyúčtoval žalovanému, vo faktúre, ktorú žalovaný neuhradil. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom žalobcu, pokiaľ ide o kompetenčný spor medzi súdom a orgánom verejnej správy. Súd prvej inštancie konštatoval, že vzťah medzi sporovými stranami sa riadi podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd na vec aplikoval okrem Obchodného zákonníka aj špeciálny predpis č. 128/2002 Z.z., z ktorého žalobca svoj nárok vyvodil. Súd mal za to, že pre odstránenie spornosti ustanovenia § 7 zák. 128/2002 Z.z., toto ustanovenie obsahuje ods. 5, ktorý jednoznačne upravuje, že sa na vzťahy vzniknuté pri kontrole, nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Súd prvej inštancie nesúhlasil s argumentáciou žalovaného že sa na uplatňovanie regresných nárokov vzťahuje Správny poriadok, ale ide o konanie mimo správneho poriadku. Ide o nárok ktorý vzniká ex lege a viaže sa na objektívnu zodpovednosť, na rozdiel od trov konania správneho orgánu, ktoré sa viaže na zavinenie podľa § 31 Správneho poriadku č. 71/1967 Zb. a nejedná sa o totožné nároky. Podľa súdu prvej inštancie regresný nárok za kontrolu, nie je trovami konania správneho orgánu a preto o nich správny orgán nerozhoduje, ale o nich rozhoduje súd. Súd ešte konštatoval, že nie je potrebné, aby v správnom konaní bolo vydané právoplatné rozhodnutie o udelení pokuty podľa § 24 ods. 1 citovaného zákona, teda sa nestotožnil s názorom žalovaného, že až právoplatným rozhodnutím o preukázaní nevhodnosti produktu, vzniká povinnosť kontrolovanej osoby uhradiť náklady za testovanie produktu. Na základe takto postavenej argumentácie, súd prvej inštancie návrhu žalobcu vyhovel a zaviazal žalovaného v zmysle návrhu žalobcu na zaplatenie istiny a zákonného úroku z omeškania od prvého dňa po splatnosti faktúry, ako aj na úhradu trov štátu vo výške 29,- EUR, keďže žalobca je oslobodený od platenia súdnych poplatkov. 7. Žalovaný podal voči rozsudku odvolanie. Namietal aplikáciu § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa žalovaného sa na vzťah medzi subjektmi verejného práva môže aplikovať Obchodný zákonník, len ak sa jedná o záväzkový vzťah, teda zmluvne založený, pri zabezpečovaní verejných potrieb, tak ako to uvádza § 261 ods. 2 a 5 Obchodného zákonníka. Vzťah medzi sporovými stranami nebol založený zmluvne, ale vznikol zo zákonného oprávnenia žalobcu vykonávať kontrolu ako orgán štátnej správy. Nie je teda možné aplikovať naň Obchodný zákonník. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu, ktorý z ustanovenia § 7 ods. 5 Zák. 128/2002 Z.z., kde sa uvádza že vykonávanie kontrol, nespadá do procesnej úpravy Správneho poriadku, automaticky dedukoval, že táto kompetencia sa presúva na všeobecné súdy. Žalovaný opäť poukázal na judikát NS SR 4Cdo229/2007, ktorý zhodný kompetenčný konflikt vyriešil súhlasne s názorom žalovaného, že v oblasti rozhodovania o regresnom nároku podľa § 7 Zák. 128/2002 Z.z., síce sa neaplikuje Správny poriadok, ale ide o kompetenciu Slovenskej obchodnej inšpekcie ako orgánu verejnej správy a nie o kompetenciu súdov, pretože ide o oblasť verejného práva. Žalovaný znova zopakoval, že tunajší spor nespadá pod kategórie, v ktorých má súd kompetenciu podľa § 7 ods. 1 O.s.p. a ani jeho právomoc nie je daná výslovne iným predpisom podľa § 7 ods. 3 O.s.p. Žalovaný namietal aj nedostatočné rozobratie argumentu v tom, že podľa súdu prvej inštancie nie je relevantné, že o zistení nevhodnosti produktu, ktorý bol kontrolovaný, nebolo vydané právoplatné rozhodnutie. Podľa žalovaného až potom, ako správny orgán právoplatne rozhodne o spáchaní správneho deliktu, je možné podľa § 7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z. uplatňovať regresný nárok. Nesúhlasil tak s názorom súdu, že rozhodnutie o udelení pokuty v správnom konaní za delikt podľa zák. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, je oddelený a nezávislý od nároku na úhradu nákladov za testovanie produktu. Žalovaný namietal rozhodnutie o trovách z dôvodu že žalobca je oslobodený od platenia súdnych poplatkov, pričom túto výhradu bližšie nedefinoval. Žalovaný žiadal rozsudok zrušiť a konanie zastaviť pre nedostatok kompetencie súdu. 8. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že žiadal rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a uviedol, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti a argumenty, ktoré by mohli byť podkladom pre zrušenie rozhodnutia. 9. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalovaného bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku. č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 20.4.2017, teda za účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP, sa počnúc dátumom 1.7.2016, vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP), nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre posudzovanie napadnutého rozsudku v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných odvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalobca v odvolaní uviedol. Po preštudovaní spisového materiálu, odvolania žalovaného a vyjadrenia žalobcu, odvolací súd dospel k názoru, ktorý sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, čo do právneho posúdenia veci a následného rozhodnutia. Názor odvolacieho súdu nie je totožný, pokiaľ ide o kompetenciu súdu na posudzovanie tohto sporu. Za daných okolností bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písmeno a) CSP a v spojení s § 391 ods. 1 CSP konanie zastaviť s tým, že vec bude po právoplatnosti tohto rozhodnutia, postúpená orgánu do ktorého právomoci rozhodovanie patrí. 10. V tomto konaní bol sporný právny názor a bolo potrebné vyriešiť otázku kompetencie súdu vo veci. Odvolací súd má za to, že do právomoci súdu nepatrí rozhodovanie o nároku, ktorý vyplýva žalobcovi z ustanovenia Zákona 128/2002 Z.z. a ktorý je obsahom §7 tohto zákona. Právomoc všeobecného súdu ako procesná podmienka, ktorá musí byť splnená, je upravená v § 3 CSP, podľa ktorého „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.“ Súdy si čo do oblasti sporov vymedzujú rozhodovania súkromnoprávneho charakteru. Oblasť súkromného práva zahŕňa občianskoprávne, rodinné, pracovnoprávne a obchodné vzťahy, prípadne medzinárodné právo súkromné. O záležitostiach, ktoré nespadajú medzi súkromnoprávne spory, súd môže rozhodovať, len ak to zákon výslovne ustanovuje, čo je obsahom ustanovenia § 4 CSP. Súčasná úprava kompetencie súdu je takmer zhodná s dikciou predošlej procesnej úpravy v O.s.p., ktorou argumentoval žalovaný, teda § 7 ods. 1 a 3. Vzťah žalobcu a žalovaného je vzťahom medzi obchodným subjektom a subjektom verejného práva. Žalobca je v súlade § 3 ods. 2 Zák. 128/2002 Z.z. „rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo"). Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát") a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „inšpektorát")“. Žalobca ako subjekt verejného práva je orgánom, ktorý vykonáva štátnu kontrolu kontrolovaných osôb na vnútornom trhu, pri zabezpečovaní ochrany spotrebiteľov. Za týmto účelom postupuje ako zástupca štátu a teda jeho postavenie orgánu verejnej správy je spojené s autoritou a právomocami danými štátom a žalovaný je jeho autorite podriadený. Pri svojej činnosti postupuje nezávisle a samostatne. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemožno vnímať ako súkromnoprávny a názor súdu prvej inštancie nie je správny, keď tento vzťah právne posúdil ako obchodnoprávny podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. V súlade s § 261 ods. 2, Obchodný zákonník sa aplikuje na záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Z výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že subjekt verejného sektora podlieha úprave obchodného zákonníka, len na základe záväzkového vzťahu. Vzťah žalobcu a žalovaného však nevznikol na zmluvnom základe, ktorý je vzťahom rovnoprávnym, alebo vznikol na základe zákona č. 128/2002 Z.z. a žalobca v tomto vzťahu vystupuje ako autorita štátu a žalovaný ako podriadený. Na vzťah sporových strán teda nie je možné aplikovať § 261 ods. 2 ObZ. Súd prvej inštancie so žalobcom nesprávne vykladajú zákonné ustanovenie § 261 ods. 2 ObZ. Vzťah žalobcu a žalovaného je vzťahom verejnoprávnym a nespadá do kompetencie súdov, ako ani kompetencia súdu nie je explicitne upravená v inom zákone. 11. Pokiaľ ide o právny názor na ustanovenie § 7 Zák. 128/2002 Z.z., z ktorého vyvodzuje nárok žalobca, súd má za to, že ustanovenie § 7 jasne vymedzuje právomoc orgánu štátnej správy na úseku vykonávania kontrol a rozhodovania o nákladoch za tieto kontroly. Pri tejto činnosti vystupuje orgán štátnej správy ako nezávislý rozhodovací subjekt. Jeho právoplatné rozhodnutie je vykonateľné, bez potreby zasahovania súdneho orgánu. V prípade že sa kontrolovaná osoba nestotožní zo závermi prijatými miestne príslušným inšpektorátom, môže podať opravný prostriedok na orgán vyššieho stupňa a tým je Ústredný inšpektorát. Rozhodnutia správnych orgánov môžu byť predmetom posudzovania súdom z hľadiska ich súladu so zákonom. Súdy však nerozhodujú o hmotnoprávnom základe, ale len o zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. O funkčnej príslušnosti orgánov štátnej správy, ktoré rozhodujú aj vo veciach kontroly a nákladov za kontrolu pojednáva § 3 Zák. 128/2002 Z.z., z ktorého vyplýva že ako orgány štátnej správy na prvej inštancii rozhodujú jednotlivé inšpektoráty podľa miestneho krajského členenia a im nadriadený je ústredný inšpektorát. 12. Odvolací súd sa tiež nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie v tom, že je právne irelevantné, ako bolo prejednané konanie žalovaného v rámci rozhodovania o spáchaní správneho deliktu. Podľa názoru odvolacieho súdu, nárok na regresnú náhradu nákladov vzniká až potom, keď sa preukáže že produkt bol vadný a nespĺňa požiadavky kvality. V súlade s § 7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z. „kontrolovaná osoba je povinná uhradiť náklady vzoriek a skúšok na overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov, alebo ak bolo zistené, že pre výrobok nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu“ Odvolací súd má za to, že podkladom nároku na regresnú náhradu je rozhodnutie o nedostatočnej kvalite produktu. V prípade že sa s týmto záverom kontrolovaná osoba nestotožní, môže podať voči takémuto rozhodnutiu opravný prostriedok, ktorý posudzuje správny orgán vyššej inštancie. Regresná náhrada sa síce neviaže na rozhodnutie vydané v rámci správneho konania o delikte, ale viaže sa na právoplatné rozhodnutie o kvalite produktu. V prípade že sa v rámci konania o spáchaní deliktu posudzovala tiež povaha produktu a zodpovednosť kontrolovanej osoby, povaha rozhodnutia má podľa názoru súdu vplyv aj na vznik nároku na regresnú náhradu. V prípade že by boli tieto rozhodovania oddelené, ako to konštatuje súd prvej inštancie, mohlo by dôjsť k paradoxnej situácii, kedy by v rámci deliktuálneho konania, kontrolovaný produkt bol posúdený ako nezávadný a kontrolovaná osoba by napriek tomu, bola povinná hradiť regresný nárok, čo je v rozpore s ust. § 7 ods. 4 Zák. 128/2002 Z.z. 13. Odvolací súd svoj právny názor tiež odvodzuje od názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý je vyjadrený v rozsudku sp. zn. 4Cdo 229/2007 zo dňa 28.02.2008. NS SR posudzoval v totožnej právnej veci kompetenčný konflikt medzi orgánom štátnej správy - Slovenskou obchodnou inšpekciou a všeobecným súdom, ktorý vznikol pri aplikácii ust. § 7 Zák. 128/2002 Z.z. Najvyšší súd SR potvrdil, že kompetencia súdov je výhradne súkromnoprávna (§ 7 ods. 1 O.s.p.) a iné veci súdu prejednávajú len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom k tomu že predpis 128/2002 Z.z. je verejnoprávnou úpravou a SOI je orgánom štátnej správy v tomto úseku verejnej správy, nie je aplikovateľná právomoc všeobecného súdu. Najvyšší súd tiež konštatuje že orgán štátnej správy podľa zák. 128/2002 Z.z. sa funkčne člení na inšpektoráty - tie sú príslušné ako správny orgán prvej inštancie a sú podriadené ústrednému inšpektorátu - správny orgán druhej inštancie. Najvyšší súd jednoznačne vyjadril názor, že právomoc rozhodovať o nákladoch za vykonanie kontroly podľa § 7 zák. č. 128/2002 Z.z., má orgán štátnej správy podľa tohto zákona a nie súd. Na toto rozhodnutie naviazala tiež rozhodovacia prax súdov, konkrétne rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 26Cb/151/2015, zo dňa 17.6.2015 potvrdený uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/318/2015-65 zo dňa 10.2.2016. 14. Odvolací súd konštatuje, zhodne s názorom súdov totožnej inštancie (Uznesenie KS Bratislava 3Cob/318/2015-65), aj nadriadenej inštancie (rozsudok NSSR 4Cdo 229/2007), že právomoc rozhodovať o regresnej náhrade podľa § 7 ods. 4 zák. 128/2002 Z.z., má jednoznačne orgán štátnej správy, podľa tohto zákona a tým je Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát. Keďže v tomto konaní súd nemá právomoc, bolo potrebné podľa § 9 CSP konanie zastaviť a postúpiť orgánu disponujúcemu právomocou. Pokiaľ ide o trovy konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania, súd rozhodol tak, že tieto trovy priznal žalovanému, ako strane na 100 % úspešnej v spore a to podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. 15. Odvolací súd rozhodol o zrušení rozsudku súdu prvej inštancie jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).