Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/99/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315205979 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315205979.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu: Ústredný inšpektorát, Slovenská obchodná inšpekcia, Prievozská 32, 827 99 Bratislava - Ružinov, IČO: 17 331 927 proti žalovanému: wood 5 s. r. o., Vyšehradská 12, 851 06 Bratislava, IČO: 47 612 746, zast.: JUDr. Ján Vician, advokát, Prievozská 14/A, 821 09 Bratislava o zaplatenie sumy 489,60 eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb 131/2015-76 zo dňa 10.2.2016 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 23Cb 131/2015-76 zo dňa 10.2.2016 z r u š u j e a konanie zastavuje. Po právoplatnosti tohto uznesenia postupuje vec Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát, Prievozská 32, Bratislava IČO: 17 331 927. Žalovanému súd priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100% o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 489,60 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 22.9.2014 do zaplatenia. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 13.3.2015 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 489,60 eur s príslušenstvom. Žalobca svoj nárok dôvodil tým, že inšpektori žalobcu odobrali dňa 21.5.2014 podľa § 5 ods. 6 písm. d) zákona č. 128/2002 Z.z. v prevádzkarni žalovaného na verifikáciu bezpečnosti a kvality 3 kusy vzorky nabíjača batérií SDNMY Digital power charger Reachargeable batteries, EAN 6929913004186. Následne podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona č. 128/2002 Z.z. zadal žalobca vykonanie skúšky Výskumnému ústavu spojov, n.o., pričom bolo zistené, že skúšaná vzorka nevyhovela požiadavke bezpečnosti a kvality stanovenej STN EN 60950-1, o čom bol vyhotovený protokol o skúške č. 008/613/2014_3/LRB(B) zo dňa 5.7.2014. Na základe toho si Výskumný ústav spojov, n.o. u žalobcu uplatnil nárok na úhradu nákladov skúšky v sume 489,60 eur faktúrou č. 20140346, ktorú žalobca uhradil dňa 29.7.2014. Tým došlo podľa žalobcu k splneniu podmienok pre použite § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. a žalovanému vznikla povinnosť znášať náklady za vykonanie skúšky. Na základe toho odpadol žalobcovi dôvod uhradiť cenu za skúšku a žalovanému vzniklo podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodné obohatenie. Žalobca ďalej poukázal na § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z., pričom podľa jeho názoru je na povinnosť uloženú § 7 ods. 4 citovaného zákona vylúčená aplikácia správneho poriadku, a teda neprichádza do úvahy, aby sa o tejto povinnosti žalovaného rozhodovalo v správnom konaní ako o náhrade jeho trov. 3. Žalovaný v konaní namietal právny názor žalobcu, že medzi sporovými stranami došlo zo strany žalovaného k bezdôvodnému obohateniu. Pokiaľ má žalobca nárok na určité plnenie voči žalovanému, ide o nárok vyplývajúci zo zákona a nejde teda o bezdôvodné obohatenie ako občianskoprávny vzťah. Žalovaný ďalej uviedol, že činnosť žalobcu ako orgánu štátnej správy na úseku kontroly vnútorného trhu pre ochranu spotrebiteľov, je činnosťou v oblasti verejného práva. Kontrola, ktorú takto vykonáva žalobca voči kontrolovaným subjektom, je činnosťou správneho orgánu na úseku verejnej správy. Rozhodovanie žalobcu ako subjektu verejného práva o uplatňovaní regresných nárokov, nie je súkromnoprávne, nespadá do rozhodovania, ktoré vyplávajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných či hospodárskych vzťahov. Vzhľadom k tomu, že sa nejedná o vec, ktorá spadá medzi spory, alebo vzťahy vyplývajúce zo súkromnoprávnych vzťahov podľa § 7 ods. 1 O.s.p., nie je podľa žalovaného daná právomoc súdu rozhodovať o trovách, ktoré vznikli orgánu verejnej správy voči kontrolovanej osobe. Žalovaný ďalej doplnil, že povinnosť kontrolovanej osoby nahradiť kontrolnému orgánu náklady, ktoré vznikli pri kontrole, vzniká podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. až v prípade preukázania, že odobratá vzorka nedopovedá zákonným požiadavkám. Preukázanie je splnené až vydaním právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy o spáchaní správneho deliktu podľa osobitného predpisu. Samotný výsledok kontroly túto požiadavku nespĺňa, pretože obsahuje len konštatovanie o nesplnení určitej technickej normy a nie je právoplatným rozhodnutím. Žalovaný predložil súdu fotokópiu rozhodnutia Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie č. V/0351/01/2014, ktorým tento orgán uložil žalovanému pokutu vo výške 4.500 eur za porušenie povinnosti na úseku ochrany spotrebiteľa podľa § 6 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. Voči tomuto rozhodnutiu sa žalovaný odvolal a toto bolo následne právoplatne zrušené rozhodnutím č. SK/0331/99/2015. Podľa žalovaného nebola preukázaná jeho zodpovednosť za predmetný produkt, a teda nedošlo k naplneniu zákonných predpokladov na uplatnenie regresného nároku. Žalovaný preto považoval nárok žalobcu za neoprávnený. 4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v konaní bolo sporné, či je daná právomoc súdov prejednať vec a rozhodovať o nároku žalobcu podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. a či žalobca preukázal, že skúmaný tovar nezodpovedal osobitnému predpisu. K otázke právomoci prvoinštančný súd uviedol, že v minulosti bola súdna prax právne nejednotná v otázke právomoci súdov rozhodovať o nárokoch žalobcu vyplývajúcich z § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z., čo bolo spojené najmä s dvoma protichodnými právnymi názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Táto nejednotnosť rozhodovacej praxe súdov sa vyriešila až prijatím zákona č. 78/2012 Z.z., účinným od 1.3.2012, ktorým došlo k zmene a doplneniu zákona č. 128/2002 Z.z. tak, že podľa § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z. sa na konanie podľa odsekov 1 až 4 (teda aj na konanie o nároku, ktorý je predmetom tohto súdneho konania) nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Z dôvodovej správy k zákonu č. 78/2012 Z.z. vyplýval zámer zákonodarcu zosúladiť zákonný stav s rozhodovacou praxou súdov vyplývajúcou z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.4.2008, sp. zn. 1 Obdo 1/2007, podľa ktorého refakturácia nákladov za odber vzoriek a skúšky nepodlieha správnemu konaniu a nie je potrebné vo veci vydať rozhodnutie podľa správneho orgánu. Na základe vyššie uvedených skutočností bol súd prvej inštancie názoru, že vo veci je daná právomoc súdov na rozhodovanie a prejednanie sporu podľa § 7 ods. 1 O.s.p., nakoľko nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní a majúci základ v § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. vzniknutý na základe skúšky tovaru s negatívnym výsledkom zo dňa 5.7.2014, teda po účinnosti vyššie uvedenej novely zákona č. 128/2002 Z.z., nepredstavuje trovy vzniknuté žalobcovi v rámci správneho konania, o ktorých by mal rozhodnúť samostatným správnym rozhodnutím, ale ide o občianskoprávny spor prameniaci v zákonnej povinnosti žalovaného uhradiť žalobcovi náklady za skúšku na overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobkov, ak ich deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov, alebo ak bolo zistené, že pre výrobok nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu. V súvislosti s meritom veci konajúci súd uviedol, že predpokladom vzniku povinnosti žalovaného ako kontrolovanej osoby uhradiť náklady spojené s vykonanou skúškou tovaru pri kontrole vnútorného trhu je, že (a) deklarovaná bezpečnosť alebo kvalita tovaru nevyhovuje požiadavkám osobitných predpisov alebo (b) ak bolo zistené, že pre výrobok nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu (napr. zákon č. 264/1999 Z.z. v znení zákona č. 436/2001 Z.z.). Uvedené znamená, že prostriedkom na overenie bezpečnosti a kvality výrobkov je ich preskúšanie, ktoré žalobca zabezpečuje prostredníctvom akreditovaného orgánu podľa § 16 zákona č. 264/1999 Z.z., ktorým v tomto prípade bol Výskumný ústav spojov, n.o., ktorý v protokole o skúške dáva odpoveď na otázku, či je skúšaný tovar v súlade s jeho technickými požiadavkami, teda s technickými normami STN EN, v tomto prípade v súlade STN EN 60335-2-29. Nesporné bolo to, že výsledok predmetnej skúšky bol negatívny, a teda skúšaná vzorka tovaru odobratá žalovanému v rámci kontroly vnútorného trhu nevyhovovala technickým normám. Aj keď technické normy (požiadavky) nie sú všeobecné záväzné, skutočnosť, že výrobok/tovar má byť v súlade s jeho technickými požiadavkami však vyplýva zo zákona č. 264/1999 Z.z. (§ 12 - posudzovanie zhody a ďalšie), a preto ak na základe skúšky Výskumného ústavu spojov bolo zistené, že skúšaný tovar nevyhovoval technickej norme STN EN 60335-2-29, možno podľa názoru súdu prvej inštancie konštatovať, že pri výkone kontroly vnútorného trhu bolo žalobcom zistené, že pre skúšaný výrobok nie je zabezpečená zhoda podľa osobitného predpisu, teda zákona č. 264/1999 Z.z. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť žalobcu, aby o takejto nezhode ešte vydával aj rozhodnutie. Všetky práva a povinnosti žalobcu pri kontrole vnútorného trhu sú upravené v § 4 ods. 2 a 3 zákona č. 128/2002 Z.z. a keďže žalobca ako štátny orgán smie konať podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR len v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom zákon neustanovuje jeho povinnosť vydávať o výsledku kontroly vnútorného trhu akékoľvek rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa preto nestotožnil s argumentom žalovaného, že samotný výsledok skúšky, teda protokol o vykonaní skúšky nestačí na naplnenie podmienky preukázania vzniku jeho povinnosti podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. V zmysle vyššie uvedeného žalovanému vznikla podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. zákonná povinnosť na úhradu nákladov, ktoré žalobca vynaložil na zabezpečenie vykonania skúšok na overenie bezpečnosti, kvality a zhody výrobku. Náklady žalobcu na vykonanie predmetnej skúšky mal konajúci súd za preukázané faktúrou č. 20140346 vystavenou Výskumným ústavom spojov, n.o. na sumu 489,60 eur a výpisom z bankového účtu žalobcu, z ktorého vyplývalo, že žalobca predmetnú faktúru uhradil Výskumnému ústavu spojov, n.o. dňa 29.7.2014. V danom prípade vznikol na základe skutočností uvedených v zákone medzi žalobcom a žalovaným podľa § 488 a § 489 Občianskeho zákonníka občianskoprávny záväzkový vzťah, z ktorého žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo na plnenie (t.j. zaplatenie úhrady nákladov) a žalovanému ako dlžníkovi povinnosť splniť záväzok - dlh (t.j. zaplatiť žalobcom vynaložené náklady). 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie, v ktorom namietal aplikáciu Obchodného zákonníka. Podľa žalovaného sa na vzťah medzi subjektmi verejného práva môže aplikovať Obchodný zákonník, len ak sa jedná o záväzkový vzťah, teda zmluvne založený, pri zabezpečovaní verejných potrieb tak, ako to uvádza § 261 ods. 2 a 5 Obchodného zákonníka. Vzťah medzi sporovými stranami nebol založený zmluvne, ale vznikol zo zákonného oprávnenia žalobcu vykonávať kontrolu ako orgán štátnej správy. Nie je teda možné aplikovať naň Obchodný zákonník. Žalovaný nesúhlasil s názorom súdu, ktorý z ustanovenia § 7 ods. 5 zákona č. 128/2002 Z.z., kde sa uvádza, že vykonávanie kontrol, nespadá do procesnej úpravy Správneho poriadku, automaticky dedukoval, že táto kompetencia sa presúva na všeobecné súdy. Žalovaný opäť poukázal na judikát NS SR 4Cdo 229/2007, ktorý zhodný kompetenčný konflikt vyriešil súhlasne s názorom žalovaného, že v oblasti rozhodovania o regresnom nároku podľa § 7 zákona č. 128/2002 Z.z., síce sa neaplikuje správny poriadok, ale ide o kompetenciu Slovenskej obchodnej inšpekcie ako orgánu verejnej správy a nie o kompetenciu súdov, pretože ide o oblasť verejného práva. Žalovaný znova zopakoval, že tunajší spor nespadá pod kategórie, v ktorých má súd kompetenciu podľa § 7 ods. 1 O.s.p. a ani jeho právomoc nie je daná výslovne iným predpisom podľa § 7 ods. 3 O.s.p. Žalovaný namietal aj nedostatočné rozobratie argumentu v tom, že podľa súdu prvej inštancie nie je relevantné, že o zistení nevhodnosti produktu, ktorý bol kontrolovaný, nebolo vydané právoplatné rozhodnutie. Podľa žalovaného až potom, ako správny orgán právoplatne rozhodne o spáchaní správneho deliktu, je možné podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. uplatňovať regresný nárok. Uviedol, že samotný protokol o skúške nie je splnením hmotnoprávnej podmienky stanovenej v § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z., keďže neobsahuje záver o tom, že skúšaný výrobok nespĺňa požiadavky osobitného predpisu a neskúma, ani nevyhodnocuje prípadnú právnu zodpovednosť žalovaného za to, že odobratá vzorka výrobku nezodpovedá požiadavkám osobitného predpisu. Žalovaný má za to, že až právoplatné rozhodnutie o určení právnej zodpovednosti žalovaného za uvedenie, či predaj nezhodného, či nebezpečného výrobku je právnym titulom a splnením hmotnoprávnej podmienky v stanovenej v § 7 ods. 4 citovaného zákona pre opodstatnené vymáhanie nákladov zo skúšky žalobcu voči žalovanému. Vytýkal súdu prvej inštancie, že tento sa vôbec nevysporiadal s námietkou žalovaného, v zmysle ktorej bolo rozhodnutie o udelení pokuty 4.500 eur právoplatne zrušené, a teda týmto zanikla zodpovednosť žalovaného za to, že predmetný výrobok nezodpovedal osobitnému predpisu zákonu č. 250/2007 Z.z. a súčasne odpadol aj právny dôvod pre povinnosť žalovaného znášať náklady na overenie bezpečnosti a kvality predmetného výrobku v zmysle § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z. S poukazom na všetky uvedené skutočnosti žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil. 6. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril. 7. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalovaného bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd za účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP. 8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP). Po preštudovaní spisového materiálu a odvolania žalovaného, odvolací súd dospel k názoru, v zmysle ktorého sa nestotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, čo do právneho posúdenia veci a následného rozhodnutia. Názor odvolacieho súdu nie je totožný, pokiaľ ide o právomoc súdu na posudzovanie tohto sporu. Za daných okolností bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP a v spojení s § 391 ods. 1 CSP konanie zastaviť s tým, že vec bude po právoplatnosti tohto rozhodnutia postúpená orgánu, do ktorého právomoci rozhodovanie patrí. 9. V tomto konaní bol sporný právny názor a bolo potrebné vyriešiť otázku právomoci súdu vo veci. Odvolací súd má za to, že do právomoci súdu nepatrí rozhodovanie o nároku, ktorý vyplýva žalobcovi z § 7 zákona č. 128/2002 Z.z. Právomoc všeobecného súdu ako procesná podmienka, ktorá musí byť splnená, je upravená v § 3 CSP, podľa ktorého „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány“. Súdy si čo do oblasti sporov vymedzujú rozhodovania súkromnoprávneho charakteru. Oblasť súkromného práva zahŕňa občianskoprávne, rodinné, pracovnoprávne a obchodné vzťahy, prípadne medzinárodné právo súkromné. O záležitostiach, ktoré nespadajú medzi súkromnoprávne spory, súd môže rozhodovať, len ak to zákon výslovne ustanovuje, čo je obsahom ustanovenia § 4 CSP. Súčasná úprava kompetencie súdu je takmer zhodná s dikciou predošlej procesnej úpravy v O.s.p., ktorou argumentoval žalovaný, teda § 7 ods. 1 a 3. Vzťah žalobcu a žalovaného je vzťahom medzi obchodným subjektom a subjektom verejného práva. Žalobca je v súlade § 3 ods. 2 zákona č. 128/2002 Z.z. „rozpočtovou organizáciou napojenou na štátny rozpočet v kapitole Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo"). Člení sa na Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát") a jemu podriadené inšpektoráty Slovenskej obchodnej inšpekcie (ďalej len „inšpektorát")“. Žalobca ako subjekt verejného práva je orgánom, ktorý vykonáva štátnu kontrolu kontrolovaných osôb na vnútornom trhu, pri zabezpečovaní ochrany spotrebiteľov. Za týmto účelom postupuje ako zástupca štátu, a teda jeho postavenie orgánu verejnej správy je spojené s autoritou a právomocami danými štátom a žalovaný je jeho autorite podriadený. Pri svojej činnosti postupuje nezávisle a samostatne. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným nemožno vnímať ako súkromnoprávny a názor súdu prvej inštancie nie je správny, keď tento vzťah právne posúdil ako obchodnoprávny. V súlade s § 261 ods. 2 sa Obchodný zákonník aplikuje na záväzkové vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti. Z výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že subjekt verejného sektora podlieha úprave Obchodného zákonníka, len na základe záväzkového vzťahu. Vzťah žalobcu a žalovaného však nevznikol na zmluvnom základe, ktorý je vzťahom rovnoprávnym, ale vznikol na základe zákona č. 128/2002 Z.z. a žalobca v tomto vzťahu vystupuje ako autorita štátu a žalovaný ako podriadený. Na vzťah sporových strán teda nie je možné aplikovať § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka. Vzťah žalobcu a žalovaného je vzťahom verejnoprávnym a nespadá do právomoci súdov, ako ani právomoc súdu nie je explicitne upravená v inom zákone. 10. Pokiaľ ide o právny názor na ustanovenie § 7 zákona č. 128/2002 Z.z., z ktorého vyvodzuje nárok žalobca, súd má za to, že ustanovenie § 7 jasne vymedzuje právomoc orgánu štátnej správy na úseku vykonávania kontrol a rozhodovania o nákladoch za tieto kontroly. Pri tejto činnosti vystupuje orgán štátnej správy ako nezávislý rozhodovací subjekt. Jeho právoplatné rozhodnutie je vykonateľné, bez potreby zasahovania súdneho orgánu. V prípade že sa kontrolovaná osoba nestotožní so závermi prijatými miestne príslušným inšpektorátom, môže podať opravný prostriedok na orgán vyššieho stupňa a tým je Ústredný inšpektorát. Rozhodnutia správnych orgánov môžu byť predmetom posudzovania súdom z hľadiska ich súladu so zákonom. Súdy však nerozhodujú o hmotnoprávnom základe, ale len o zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. O funkčnej príslušnosti orgánov štátnej správy, ktoré rozhodujú aj vo veciach kontroly a nákladov za kontrolu pojednáva § 3 zákon č. 128/2002 Z.z., z ktorého vyplýva, že ako orgány štátnej správy na prvej inštancii rozhodujú jednotlivé inšpektoráty podľa miestneho krajského členenia a im nadriadený je ústredný inšpektorát. 11. Odvolací súd svoj právny názor tiež odvodzuje od názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý je vyjadrený v rozsudku sp. zn. 4Cdo 229/2007 zo dňa 28.2.2008. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval v totožnej právnej veci kompetenčný konflikt medzi orgánom štátnej správy - Slovenskou obchodnou inšpekciou a všeobecným súdom, ktorý vznikol pri aplikácii § 7 zákona č. 128/2002 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil, že kompetencia súdov je výhradne súkromnoprávna (§ 7 ods. 1 O.s.p.) a iné veci súdu prejednávajú, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.). Vzhľadom k tomu, že predpis č. 128/2002 Z.z. je verejnoprávnou úpravou a Slovenská obchodná inšpekcia je orgánom štátnej správy v tomto úseku verejnej správy, nie je aplikovateľná právomoc všeobecného súdu. Najvyšší súd tiež konštatoval, že orgán štátnej správy podľa zákona č. 128/2002 Z.z. sa funkčne člení na inšpektoráty - tie sú príslušné ako správny orgán prvej inštancie a sú podriadené ústrednému inšpektorátu - správny orgán druhej inštancie. Najvyšší súd jednoznačne vyjadril názor, že právomoc rozhodovať o nákladoch za vykonanie kontroly podľa § 7 zákona č. 128/2002 Z.z., má orgán štátnej správy podľa tohto zákona a nie súd. Na toto rozhodnutie naviazala tiež rozhodovacia prax súdov, konkrétne rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 26Cb 151/2015 zo dňa 17.6.2015, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3Cob 318/2015-65 zo dňa 10.2.2016. 12. Odvolací súd konštatuje zhodne s názorom súdov totožnej inštancie (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č.k. 3Cob 318/2015-65), aj nadriadenej inštancie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cdo 229/2007), že právomoc rozhodovať o regresnej náhrade podľa § 7 ods. 4 zákona č. 128/2002 Z.z., má jednoznačne orgán štátnej správy podľa tohto zákona a tým je Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát. Keďže v tomto konaní súd nemá právomoc, bolo potrebné podľa § 9 CSP konanie zastaviť a vec postúpiť orgánu disponujúcemu právomocou. 13. Pokiaľ ide o trovy konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania, odvolací súd rozhodol tak, že tieto trovy priznal žalovanému ako strane 100% úspešnej v spore, a to podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP. 14. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).