Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/777/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1406208636 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1406208636.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v spore žalobcu: C.. R. S., F. F. XX, F., zastúpeného: JUDr. Peter Petrán, advokát so sídlom Odborárske nám.3, Bratislava, proti žalovanému: Rozhlas a televízia Slovenska, Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 24. júla 2014, č.k. 7C 98/2006-288, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalobu zamieta. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť odvysielať na C. E. M. L., pred začiatkom programu "C.", ospravedlnenie za nepravdivé; bližšie citované výroky; ktoré odzneli v programe C. v reportáži "Š. na Y.", žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 16.596,96 eur, vo zvyšku žalovanej sumy 16.596,96 eur žalobu zamietol a o trovách konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poukázal na to, že v poradí prvým rozsudkom č.k. 7C/98/2006 - 68 zo dňa 10. 03. 2008 bolo žalobe v celom rozsahu vyhovené a žalovaný bol zaviazaný k povinnosti odvysielať ospravedlnenie v žalobcom navrhnutom znení a k zaplateniu nemajetkovej ujmy v sume 1.000.000,- Sk. Následne odvolací súd rozsudkom č.k. 15Co/359/2008-108 zo dňa 17. 03. 2010 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nebol priamo ani nepriamo označený za osobu zodpovednú za nezákonné konanie, zámerom a cieľom reportáže bolo upozorniť na problém zadávania, vypracovávania geologických máp súkromným firmám, ktoré v štátnej organizácii vyrobené už boli, pričom k tejto téme sa vyjadrovali viacerí respondenti, odborníci z tejto oblasti, a v danom prípade tak neboli splnené predpoklady pre úspešnosť uplatnenia si práva na ochranu osobnosti a zaplatenia nemajetkovej ujmy. Uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 3 Cdo/169/2010 - 137 zo dňa 28. 06. 2012 bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolacím súdom nebolo vykonané dokazovanie listinnými dôkazmi procesne prípustným spôsobom, v dôsledku čoho nemal odvolací súd pre svoje právne závery dostatočné skutkové podklady, a preto došlo k inej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd, následne uznesením č.k. 8Co/238/2012 - 144 zo dňa 31. 10. 2013 zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Po opätovnom vrátení veci súd prvej inštancie pripustil žalobcom navrhovanú zmenu žalobného petitu v časti uplatňovanej morálnej satisfakcie v podobe uverejnenia ospravedlnenia. Po doplnení dokazovania dospel; s poukazom na § 11, § 13 Občianskeho zákonníka v spojení s čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. S poukazom na závery znaleckého posudku RNDr. Kamila Kanderu č. X/XXXX, na ktoré sa odvolávalo odôvodnenie rozsudku vydaného Okresným súdom Bratislava IV vo veci vedenej pod sp.zn. 6C/237/2005 a s poukazom na prehratý obrazovo - zvukový záznam z predmetnej reportáže "Š. na Y." zo dňa XX. XX. XXXX, skúmal primeranosť žalobcom namietaných výrokov, ktoré odzneli v predmetnej reportáži a dospel k záveru, že informácie, ktoré v nej odzneli, boli podané tak, že skresľovali skutočnosti v dôsledku čoho u diváka vznikol dojem, že dochádza k tunelovaniu finančných prostriedkov. Konštatoval, že redaktorka V. A. vyslovila svoj hodnotiaci úsudok, vyjadrila svoj subjektívny názor, čím zaujala k vysielanej problematike svoj postoj, ktorý však musí mať reálny základ. Uviedol, že cieľom kritiky nebolo hanobenie ani zneuctenie osoby žalobcu, ale kritika redaktorky V.. A. nevychádzala z pravdivých skutočností a bola neprimeraná čo do jej obsahu a formy, a ako taká vlastne bola konštatáciou, že žalobca nie je dôveryhodnou osobou. S poukazom na výpoveď svedka C.. Y. V. a skutočnosť, že tento keď videl záznam, zistil, že z jeho príhovoru boli tendenčne vybraté veci a text bol nezrozumiteľný, dospel k záveru, že kritika neekonomického nakladania s verejnými zdrojmi prekročila v tomto prípade hranice prípustnej kritiky, závažnosť obvinenia bola neprimeraná získaným informáciám od jednotlivých účastníkov, pričom redaktorka V.. A. nevynaložila dostatočné úsilie a nevykonala konkrétne kroky na overenie pravdivosti tvrdení jednotlivých respondentov a nedošlo ani k autorizácii. Vo vzťahu k otázke legitimity žalovaného na zverejnenie informácií verejného záujmu, ktorú mu uložil odvolací súd skúmať, uviedol, že žalobcovi prináležal status osoby verejného záujmu v súvislosti s výkonom jeho funkcie generálneho riaditeľa sekcie geológie a prírodných zdrojov a žalovanému ako masmédiu prislúchalo privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu pri informovaní o veciach verejného záujmu, ktorou je aj činnosť štátnych orgánov, v tomto prípade Ministerstva životného prostredia SR pri zadávaní zhotovovania geologických máp súkromnými firmami tak, aby verejnosť dostala úplné a presné informácie týkajúce sa tejto činnosti. V nadväznosti na uvedené aplikoval test proporcionality v rámci ktorého konštatoval, že informácia v predmetnej reportáži sa týkala zamestnancov Ministerstva životného prostredia SR, kritizujúcim bola verejnoprávna, národná nezávislá, vzdelávacia inštitúcia - L.Á. M., ktorá mala zabezpečiť, aby verejnosť bola pravdivo informovaná o všetkých záležitostiach verejného záujmu, kritizované bolo neekonomické nakladanie s peniazmi v rozpočtovej kapitole Ministerstva životného prostredia SR jeho zamestnancami pri zadávaní zákaziek na vyhotovenie geologických máp, išlo teda o tému verejného záujmu a verejnosť mala právo na informácie. Vo vzťahu k výrokom redaktora X. V. v úvode reportáže uviedol, že vyslovil konštatovanie o nezákonnom konaní na Ministerstve životného prostredia SR a ako vinníka označil ľudí, ktorí sú za to zodpovední. V relácii bol podaný subjektívny názor reportérky V. A., ktorou síce žalobca nebol priamo obvinený v reportáži z nehospodárneho nakladania s prostriedkami štátneho rozpočtu, ale bolo známe, že žalobca z titulu svojej funkcie priamo zodpovedal za čerpanie prostriedkov geologického fondu. Mal za to, že tvrdenie respondenta C.. U., ako aj záverečné tvrdenie V. A., boli vyvrátené listinným dôkazom, a to znaleckým posudkom vyhotovenom v konaní sp.zn. 6C/237/2005. Uzavrel preto, že v relácii odzneli neprimerané znevažujúce tvrdenia k osobe zodpovednej (žalobcovi) za hospodárenie s finančnými prostriedkami geologického fondu, z ktorého sa financovalo aj zhotovenie geologických máp, pričom žalobca bol z titulu svojej funkcie zodpovedný za hospodárenie s finančnými prostriedkami geologického fondu. Na tomto základe preto uložil žalovanému povinnosť uverejniť ospravedlnenie žalobcovi za nepravdivé výroky, ktoré v predmetnej relácii odzneli. Vo vzťahu k uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal na to, že žalobca vystupoval v reportáži ako verejný činiteľ, limity zásahu do vážnosti a dôstojnosti ktorého sú v značnej miere zúžené, avšak z výpovede svedka T.. C.. N. Y. H.. mal preukázané, že predmetná reportáž ohrozila spoločenské postavenie žalobcu, jeho povesť čestného človeka, nakoľko v pozícii riaditeľa zotrval len z dôvodu, že vyšetrovanie zo strany policajných orgánov bolo odmietnuté. Primeranosť peňažnej satisfakcie posúdil s ohľadom na utrpenú ujmu, teda ohrozenie pracovnej pozície žalobcu a jeho povesti ako čestného človeka, zohľadnil skutočnosť, že nemohol svojím konaním ovplyvniť možnosť mylného posúdenia, či hodnotenia V. A., tiež zohľadnil, že 11 mesiacov bola jeho činnosť preverovaná vyšetrovateľom, ktorá skutočnosť preukázateľne znížila jeho vážnosť v očiach odbornej verejnosti. Mal preto splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď neoprávneným zásahom do práv žalobcu na česť a dôstojnosť došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti ako aj vážnosti v práci, v spoločnosti a nebyť jeho konania smerujúceho k jeho obrane, následky by boli negatívne. Za primeranú považoval náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16.596,96 eur a vo zvyšnej časti uplatňovanej nemajetkovej ujmy v sume 16.596,96 eur žalobu zamietol. O náhrade trov konania si vyhradil rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že v konaní pred súdom prvej inštancie došlo k procesným vadám ako aj k iným vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal s jeho námietkami voči použitiu znaleckého posudku číslo X/XXXX vypracovaného vo veci sp.zn. 6C/237/2005 v tomto konaní ako listinného dôkazu len tak, že na ne neprihliadol, ktorým postupom mu odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom svedkyne V. A. a nariadením znaleckého dokazovania z odboru geodézie a kartografie a ani sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s tým, prečo tieto navrhované dôkazy nevykonal a týmto svojím postupom zároveň neúplne zistil skutkový stav. Namietal nevykonanie listinných dôkazov zákonom predpísaným spôsobom. Poukazoval na rozpor medzi výrokom a odôvodnením rozsudku spôsobujúci jeho nepreskúmateľnosť, nezrozumiteľnosť a nepresvedčivosť. V tejto súvislosti uviedol, že súd prvej inštancie pri posudzovaní výrokov dospel k názoru, že tieto sú považované za hodnotiace úsudky, ktorých pravdivosť nie je dokázateľná, čo je v rozpore s výrokom rozsudku, ktorý označuje žalované výroky za nepravdivé. Namietal nevykonateľnosť výroku rozsudku, keď v ospravedlnení absentuje uvedenie konkrétneho miesta a času odvysielania ospravedlnenia, ako aj objektívnu možnosť odvysielania ospravedlnenia "na C. E. M. L.", nakoľko takúto programovú službu ani program nemá a nikdy nemal. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nekriticky prebral závery znaleckého posudku napriek ním vzneseným námietkam a hoci išlo o listinný dôkaz, osvojil si z neho vyplývajúce závery týkajúce sa skutočností, na ktoré je potrebné mať odborné znalosti. V tejto súvislosti poukazoval na to, že predmetný znalecký posudok bol vyhotovený v inom konaní, a preto nemožno pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania priznať zisteniam z neho vyplývajúcim taký stupeň preukaznosti ako zisteniam vyplývajúcim zo znaleckého posudku v zmysle § 127 O.s.p. Vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a nezrozumiteľné aj ohľadne vykonania testu proporcionality medzi právom na slobodu prejavu a právom na ochranu osobnosti, keď konštatoval, že žalobca nebol priamo v reportáži obvinený a podľa jeho záverov bola kritika legitímna, napriek tomu dospel k poznatku, že relácia zasiahla do jeho právna ochranu osobnosti. Namietal, že v písomnom vyhotovení rozsudku absentuje poučenie o možnosti výkonu rozhodnutia. Mal za to, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a sú s ním v priamom rozpore. Uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že nedošlo k zásahu alebo ohrozeniu práv na ochranu osobnosti žalobcu, čo potvrdil aj svedok T.. N.. Y., ktorý vypovedal, že žalobcu považuje za čestného človeka a nikdy nemal o jeho čestnosti pochybnosti, pričom sám uviedol, že reláciu nikdy nevidel, ale o jej existencii sa dozvedel od žalobcu, a preto jeho svedecká výpoveď bola ovplyvnená subjektívnym vnímaním žalobcu, ktorý o nej svedkovi podával informáciu, a teda svedok spracoval už len druhotné informácie. Za zaujaté považoval stanovisko geologickej rady a poukázal na to, že jej členovia si nevytvorili negatívny názor na osobu žalobcu, ale zastávali odlišný odborný názor na problematiku potreby spracovania geologických máp. Pokiaľ žalobca uvádzal tvrdenia o ohrození jeho pracovného postavenia, uviedol, že tieto vyplývajú z jeho špekulácie o tom, čo by sa stalo, ak by naozaj minister zistil, že je zodpovedný za nehospodárne nakladanie s financiami, resp. za spáchanie majetkového trestného činu, spojeného s výkonom jeho práce. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca nebol nikdy obvineným z trestného činu. Za nesprávny považoval aj záver, že sledoval komerčné ciele a túžbu po senzácii, ktorý nevyplýva zo žiadneho dôkazu. Pokiaľ ide o 11 mesačné policajné vyšetrovanie, mal zato, že zo žiadneho vykonaného dôkazu nie je zrejmé, že by bol žalobca ako osoba prešetrovaný a vôbec žiadnym dôkazom nebol preukázaný psychický stres žalobcu, keďže žiadne trestné stíhanie jeho osoby procesne neexistovalo. Plne sa stotožnil so závermi rozhodnutia odvolacieho súdu uvedenými v jeho rozsudku č.k. 15Co/359/2008 - 108 zo dňa 17. 03. 2010. Namietal existenciu príčinnej súvislosti medzi reportážou a údajným zásahom do osobnostných práv žalobcu. Uviedol, že žiaden zo subjektov, u ktorého sa malo prejaviť zníženie cti a vážnosti žalobcu, nevidel reláciu vo vysielaní programovej služby L., všetci mali len sprostredkovanú informáciu cez písomný prepis relácie, ktorú však on nešíril. Zdôraznil, že z vykonaného dokazovania vyplýva skutočnosť, že žalovanými výrokmi nebolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, keď nesprávne vykonal test proporcionality medzi právom na ochranu osobnosti a právom na slobodu prejavu. V tejto súvislosti zopakoval argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, že informácia v reportáži sa týkala Ministerstva životného prostredia SR, ktoré za zhotovenie geologických máp súkromným firmám platilo privysoké sumy, pričom tieto pri ich zhotovovaní vychádzali z už existujúcich základných geologických máp, a pokiaľ by aj bolo pripustené, že kritizovaným bol čelný predstaviteľ ministerstva, generálny riaditeľ, aj v takomto prípade by išlo o osobu s výrazne zväčšeným priestorom na kritiku jeho práce, a to z dôvodu jeho pôsobenia vo verejnej funkcii, ďalej poukázal na to, že kritika bola podávaná zo strany Slovenskej televízie, ktorá je verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti televízneho vysielania. Téma, ktorá bola podrobená kritike - neekonomické nakladanie s peniazmi v rozpočtovej kapitole Ministerstva životného prostredia SR pri zadávaní zákaziek na vyhotovenie geologických máp, bola témou verejného záujmu. Ďalej poukázal na to, že hodnotiace úsudky o nehospodárnom nakladaní s verejnými prostriedkami boli odvysielané v investigatívno - publicistickom programe na to vhodnom, a nie v spravodajskom programe, išlo tému aktuálnu v nadväznosti na zadávanie vyhotovovania súboru máp geologických faktorov životného prostredia Ministerstvom životného prostredia SR súkromným firmám a informácie v relácii podávali subjektívny názor - pohľad na dianie v spoločností podľa toho, ako to vidí reportérka a žalobca nebol v reportáži obvinený z nehospodárneho nakladania s prostriedkami štátneho rozpočtu. S poukazom na uvedené zdôraznil, že prednosť mala dostať sloboda slova. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že reportáž nebola tak neškodná a verejná kritika natoľko legitímna, ako sa to snaží žalovaný prezentovať v tomto konaní, o čom svedčí aj rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 03. 04. 2008, vydaný vo veci sp.zn. 6C/237/2005, v ktorom bola zaviazaná Slovenská televízia uverejniť opravu nepravdivých informácií v napadnutej reportáži a zaplatiť jednému zo zhotoviteľov údajne duplicitných máp peňažnú satisfakciu 500.000,- Sk. Poukazoval na to, že námietky voči znalcovi si mal žalovaný uplatniť v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV pod sp.zn. 6C/237/2005, v ktorom bol znalecký posudok číslo 1/2007 vyhotovený, a preto súd prvej inštancie správne na tento znalecký posudok použitý v tomto konaní ako listinný dôkaz neprihliadol. K vzneseným námietkam voči osobe znalca považoval za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o námietku zaujatosti znalca z dôvodu jeho spolupráce so sekciou geológie, znamenalo by to zaujatosť všetkých znalcov v odvetví geológie, nakoľko každý odborník, pracujúci v oblasti geológie vo funkcii zodpovedného riešiteľa, musí nevyhnutne spolupracovať so sekciou geológie na ministerstve, ktorá schvaľuje všetky projekty geologických prác na území Slovenska a záverečné správy jednotlivých prác. Nesúhlasil ani so spochybňovaním odbornej spôsobilosti znalca na posudzovanie problematiky vyhotovenia geologických máp, a v tomto smere poukázal na rôznu pôsobnosť odboru geodézie a kartografie a odboru geológie, ide o dve úplne odlišné činnosti, ktoré upravujú aj dva samostatné zákony. Uviedol, že pri každej geologickej mape je povinnosť zhotoviteľa prevziať základné údaje z existujúcich máp, rozhodujúci je nový obsah, ktorý sa do mapy pridáva, spôsob tvorby máp geologických faktorov životného prostredia, ako aj oceňovanie týchto prác, upravujú záväzné smernice ministerstva. Nesúhlasil, že v danom prípade išlo o hodnotiace úsudky, ale o skutkové tvrdenia smerované v konečnom dôsledku voči nemu ako generálnemu riaditeľovi sekcie geológie a prírodných zdrojov ministerstva, ktorý priamo zodpovedal za čerpanie prostriedkov geologického fondu, ak by zverejnené informácie boli pravdivé, zodpovednosť, a to aj trestnoprávnu, by v plnom rozsahu znášal. Negatívny zásah bol umocnený tým, že nepravdivé informácie boli odvysielané na hlavnom spravodajskom kanáli a vyvolali širokú negatívnu reakciu verejnosti. Zotrval na tom, že pri výrobe reportáže bolo manipulované s príspevkami jednotlivých respondentov a v tomto smere aj Slovenská geologická rada v písomnom stanovisku zo dňa 26. 04. 2005 konštatovala, že v reportáži boli použité účelovo zostrihané materiály, v ktorých informácie o geologických mapách boli použité odborne nesprávne, zavádzajúcim spôsobom a boli hrubým skresľovaním a manipuláciou faktov. Žalovaný všetky tieto podozrenia z účelovej manipulácie s nahrávkami mohol kedykoľvek vyvrátiť predložením pôvodného nezostrihaného zvukového a obrazového záznamu reportáže. Uviedol, že zo strany žalovaného nebola žiadnym spôsobom vybavená ani jeho sťažnosť na použité praktiky redaktorky V. A.. Na podporu svojich argumentov poukázal na relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky. Nakoľko súd prvej inštancie úplne a správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP) a po zopakovaní dokazovania (§ 384 ods. 1 CSP) listinnými dokladmi (uznesenie ORPZ Bratislava I zo dňa 13.03.2006, stanovisko Slovenskej geologickej rady zo dňa 26.04.2005, znalecký posudok č. X/XXXX zo dňa 05.12.2007 vyhotovený RNDr. Kamilom Kanderom znalcom z odboru ťažba - geológia) a prehratím obrazovo-zvukového záznamu z reportáže "Š. na Y." odvysielanej dňa XX.XX.XXXX v relácii C., dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. 5. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods.1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods.2). 6. Podľa čl. 26 Ústavy SR, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4). 7. Právo na slobodu prejavu garantované článkom 26 Ústavy SR nie je absolútne, je totiž obmedzené tak, ako to predpokladá čl. 10 ods. 2 Dohovoru, právami na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť pred právom druhým. 8. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 9. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 10. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. 11. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. 12. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti, a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. 13. Z ustálenej rozhodovacej činnosti vyplýva, že pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu, objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť osobnú integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu. 14. Neoprávnený zásah do osobnosti môže byť spôsobený predovšetkým uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, ďalej uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne a vyvolávajú znevažujúci dojem, taktiež údajmi pravdu skresľujúcimi, ktoré samé osebe síce nie sú nepravdivé, ale sú podané takou formou a v takých súvislostiach, že môžu viesť ku skresleniu informácie podávanej verejnosti a v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ vybočujú z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy. Skutkové tvrdenia majú objektívnu povahu, a ako také je možné ich (dajú sa) overiť (dá sa dokázať ich pravdivosť). Hodnotiace úsudky (kritika) sú vždy subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. V tomto zmysle neexistuje a nemôže existovať kritika objektívna. Existuje len kritika vecná a nevecná. Kritika je vnímaná ako súčasť slobody prejavu a umožňuje odhaľovať negatívne spoločenské javy a nedostatky. Oprávnená kritika; ako už bolo spomenuté vyššie; predpokladá, že pri nej nie sú prekročené medze vecnej a konkrétnej kritiky, a že je primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Vecná kritika vychádza z pravdivých skutočností (podkladov) a logicky z nich vyvodzuje zodpovedajúce hodnotiace úsudky. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe pravdivých skutočností, je možné logicky vyvodiť. Nie je preto možné považovať za prípustnú (oprávnenú ) kritiku takú, ktorá na skutkový podklad vôbec nenadväzuje, resp. zo žiadneho skutkového podkladu vôbec nevychádza. Konkrétnosť kritiky spočíva v tom, že východiskové podklady tvoria konkrétne skutočnosti, ktoré musia byť uvedené, aby adresát úsudku mal možnosť úsudok preskúmať a vytvoriť si vlastný názor. Kritika je primeraná, keď nevybočuje z medzí nutných pre dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Ak kritika nespĺňa uvedené kritériá, ide o exces, ktorý je potom považovaný za neoprávnený/nedovolený výkon práva kritiky, ktorý môže byť spôsobilý vyvolať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Je na pôvodcovi kritiky, aby preukázal, že existovala konkrétna okolnosť, ktorá ho oprávňovala na vyslovenie hodnotiacich úsudkov. 15. Pokiaľ ide o kategorizáciu výrokov na skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky, je potrebné poznamenať, že v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu; potom ide o tzv. hybridné výroky; a navyše posudzovaný výrok musí byť vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého prejavu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že hodnotiaci úsudok požíva z hľadiska slobody prejavu intenzívnejšiu ochranu ako tvrdenie faktov a pre jeho akceptovateľnosť je preto postačujúce, ak má určitý skutkový základ. 16. Investigatívno-publicistická televízna reportáž je žáner informatívneho charakteru, ktorý je zameraný na odhaľovanie protiprávnej činností v rôznych oblastiach verejného života a na upozorňovanie rôznych negatívnych javov v spoločnosti (nezákonnosti, nemorálnosti, nespravodlivosti a pod.), zhromažďovaním konkrétnych faktov a názorov, ktoré reportér vecne a objektívne spracuje a následne v jasnej forme zovšeobecní a jednoducho vysvetlí tak, aby sa recipient, ktorému je určená, ľahko zorientoval v problematike, pochopil ju a aby si mohol vytvoriť k riešeniu nastoleného problému svoj vlastný názor. Na rozdiel od spravodajstva, ktoré informuje o aktuálnom dianí vecne, stručne, presne a bez hodnotenia, publicistika správy a informácie hodnotí, zaujíma ju názor odborníkov a iných zainteresovaných osôb, je subjektívna - publicistická reportáž sa môže prikláňať či už na jednu, alebo druhú stranu. Jej cieľom je vyvolať verejnú diskusiu o nastolenej problematike a prispieť tak k riešeniu odhaleného problému zo strany kompetentných orgánov, či k náprave nežiaduceho stavu zo strany zodpovedných subjektov. 17. V preskúmavanej veci žalobca v podanej žalobe argumentoval, že žalovaný odvysielaním príspevku ".T. na Y. U. C. C. H. XX.XX.XXXX U. L. M. neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv uvedením nepravdivých výrokov, na základe čoho sa domáhal uverejnenia ospravedlnenia za nepravdivé výroky, ktoré odzneli v relácii a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 33.193,92 eur. Žalobca namietal, že odvysielaný príspevok je účelovou manipuláciou, ktorá viedla k diskreditácii a poškodeniu jeho dobrého mena na verejnosti, keďže v relácii vystupoval ako osoba, voči ktorej smerovali vznesené obvinenia, namietal, že jednotlivé vystúpenia účastníkov boli zostrihané tak, aby vytvorili negatívny dojem o jeho osobe ako reprezentantovi Ministerstva životného prostredia SR a diváci po vzhliadnutí príspevku nadobudli mylný dojem, že relácia bola priamou konfrontáciou názorov. Namietal účelovú manipuláciu redaktorky s odpoveďami v príspevku, keď on a respondent C.. Y.. V. v relácii zdanlivo odpovedajú na tú istú otázku, pričom ich odpovede sú rôzne, čím sú nedôveryhodné. Argumentoval, že v predmetnej relácii sa pripisuje vina za tunelovanie štátneho rozpočtu Ministerstvu životného prostredia SR, konkrétne sekcii geológie a prírodných zdrojov, ktorú od roku 1999 riadi(l) vo funkcii generálneho riaditeľa, a ak by boli obvinenia zverejnené v reportáži pravdivé, bol by aj hlavným vinníkom. Uviedol, že nepravdivé a účelovo zmanipulované informácie sa hlboko dotkli jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, keď bol divákom verejnoprávnej televízie prezentovaný ako "tunelár" alebo "rozkrádač" štátneho rozpočtu, čo malo za následok naštrbenie jeho dôveryhodnosti nielen v rámci Ministerstva životného prostredia SR, ale aj v celej geologickej verejnosti. 18. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že snahou reportáže bolo upriamiť pozornosť verejnosti (diváka) na neefektívne vynakladanie verejných financií Ministerstvom životného prostredia SR pri zadávaní zákaziek na vypracovanie súboru máp geologických faktorov životného prostredia súkromným firmám, ktorých podstatná časť výsledku práce bola tvorená mapami, ktoré už boli vyrobené v štátnej organizácii, a ktorej za ne bolo zaplatené; a to so zreteľom na to, či vyhotovenie máp (v takom rozsahu) bolo vôbec potrebné zadať, keďže sú takmer identické so základnými geologickými mapami, alebo či ich nebolo možné vyhotoviť lacnejšie, zadaním zákazky štátnej organizácii, ktorá základné geologické mapy; z ktorých vychádza účelová geologická mapa tvoriaca základný podklad celého súboru máp; (už) vypracovala. Reportáž nepochybne sledovala legitímny záujem informovať verejnosť o záležitostiach verejného záujmu. 19. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že vecou verejnou je nielen celá agenda štátnych inštitúcií, ale aj činnosť osôb, ktoré sa ako (štátni) úradníci na tejto činnosti podieľajú. Nielen tieto verejné záležitosti, ale aj činnosť jednotlivých osôb, ktoré spravujú tieto verejné záležitosti, môžu byť verejne posudzované, a pri ich kritike platí prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú a takéto osoby potom musia akceptovať aj väčšiu mieru kritiky v súvislosti so správou vecí verejných. Poslaním médií je nesporne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu a je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať. 20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd vzal na zreteľ vo vzťahu k prejednávanej veci, že v prípade otázok verejného záujmu je poskytovaná zvýšená ochrana vyhľadávaniu a rozširovaniu informácií a myšlienok za účelom podpory (otvorenej) výmeny názorov o verejne zaujímavých témach. K otázkam verejného záujmu patrí informovanie o činnosti nielen štátnych orgánov, ale aj osôb, ktoré ich reprezentujú, t. j. osôb pôsobiacich vo verejnej sfére a podieľajúcich sa na výkone verejnej moci a verejnej správy, a preto aj štátni zamestnanci, ktorých konanie musí byť rovnako otvorené kritike, musia pri plnení svojich úradných povinností zniesť širšie limity akceptovateľnej kritiky. Na druhej strane však štátni zamestnanci musia požívať dôveru verejnosti, aby mohli úspešne plniť svoje úlohy, čo je možné za podmienok, že sú dostatočne chránení pred neprimeraným narušovaním výkonu ich právomoci rôznymi zásahmi v podobe agresívnych a urážlivých útokov, či nepodložených obvinení. 21. V preskúmavanom prípade bol žalobca osobou verejne činnou, resp. osobou verejného záujmu, z hľadiska vysokej štátnej (riadiacej) funkcie, ktorú na ministerstve zastával. Funkcia generálneho riaditeľa sekcie geológie a prírodných zdrojov bola totiž; ako sám žalobca v žalobe uvádzal; z administratívneho a finančného hľadiska najvyššou riadiacou funkciou v oblasti geológie na Slovensku. Pokiaľ mal byť žalobca vystavený kritike v súvislosti s jeho zodpovednosťou; z tejto funkcie vyplývajúcou; teda za nehospodárne vynakladanie prostriedkov zo štátneho rozpočtu pri zadávaní geologických prác súkromným firmám, musel aj zniesť v tejto profesijnej oblasti väčšiu mieru tolerancie a akceptovateľnej kritiky. 22. Žalobca si musel byť vedomý, že s jeho činnosťou je spojený aj oprávnený záujem verejnosti na informácie, a že bude musieť znášať aj kritiku nielen svojich rozhodnutí, ale aj kritiku činnosti jemu podriadených zamestnancov, vrátane záležitostí týkajúcich sa hospodárenia s verejnými zdrojmi. V danom prípade preto bolo potrebné vychádzať z toho, že u žalobcu, ako osoby verejne činnej, sú širšie stanovené hranice kritiky a s tým spojená aj nižšia miera ochrany jeho osobnostných práv, a že u neho platí; v dôsledku zvýšenej ochrany hodnotiacich úsudkov; ústavná prezumpcia, že ide o kritiku dovolenú. 23. V posudzovanom prípade odvysielaná reportáž priniesla názory odborníkov (C.. U., T. J. E. C.. U., C. J. Ú. L.), ktorí sa (zhodne) vyjadrili, že (účelové) geologické mapy, ktorých vyhotovovanie sa zadáva súkromným firmám, sú v podstate identické (95%) so základnými geologickými mapami, ktoré vytvoril štátny ústav (Štátny geologickú ústav Dionýza Štúra), a za ktoré dostal zaplatené, a že sa tak zbytočne vynakladajú značné verejné financie za duplicitné práce súkromným firmám. V tejto súvislosti oslovila redaktorka aj žalobcu, ktorého považovala za osobu kompetentnú a odborne zdatnú vyjadriť sa k danej problematike za Ministerstvo životného prostredia SR. 24. Žalobca vystupoval v príspevku ako zamestnanec štátneho orgánu - Ministerstva životného prostredia SR, ktorý bol zodpovedný za činnosť, ktorá bola predmetom kritiky, žalobca sa vyjadroval v mene ministerstva a titulom svojej funkcie bol aj označený v príspevku, prezentoval názory a postoje ministerstva, na činnosti ktorého sa podieľal a znášal s výkonom funkcie, ktorú na ministerstve zastával, aj s tým spojenú zodpovednosť, v rámci ktorej zodpovedal aj za hospodárenie s finančnými prostriedkami z geologického fondu, z ktorého sa financovalo aj zhotovovanie geologických máp. 25. Z obrazovo-zvukového záznamu spornej reportáže odvolací súd zistil, že žalobca nebol v príspevku označený ako "tunelár" či "rozkrádač" štátneho rozpočtu, nebol priamo ani nepriamo označený ako osoba podieľajúca sa na neoprávnenej činnosti ministerstva alebo podozrivá z páchania trestnej činnosti na ministerstve a takýto dojem nebolo možné vyvodiť ani z celkového obsahu reportáže, z ktorého bolo nepochybne zrejmé, že k podozreniam sa žalobca vyjadroval ako relevantný zástupca kritizovaného štátneho orgánu, obvinenia smerovali výlučne k ministerstvu a bolo celkom legitímne od žalobcu žiadať, aby sa ako osoba, do ktorej kompetencie kritike podrobená problematika spadala, aj vecne za ministerstvo vyjadril. Aj bežnému divákovi muselo byť zrejmé, že sa žalobca vyjadruje len v tejto rovine; teda ako zodpovedná osoba za túto agendu na ministerstve; ktorú kritiku musel žalobca strpieť. Z hľadiska funkcie, ktorú žalobca zastával, musel byť uzrozumený s tým, že činnosť spadajúca do jeho kompetencie, môže byť predmetom verejnej kontroly, verejnej výmeny názorov a v konečnom dôsledku, že môže byť aj negatívne hodnotená a kritizovaná. 26. Po zopakovaní dokazovania prehratím obrazovo - zvukového záznamu zo spornej reportáže; s poukazom na legitímny zámer reportáže a postavenie žalobcu ako osoby verejne činnej; dospel odvolací súd k záveru, že žalobca neopodstatnene argumentuje, že mohol byť odvysielaním reportáže na svojich osobnostných právach priamo dotknutý, a to stratou dôveryhodnosti jeho osoby tým, sa mu mala pripisovať osobná zodpovednosť za neoprávnené nakladanie s prostriedkami štátneho rozpočtu na ministerstve a vina na "tunelovaní štátneho rozpočtu". 27. Odvolací súd sa ďalej zaoberal tým, či zásah do osobnostných práv žalobcu mohol byť spôsobený samotným spracovaním reportáže, vo väzbe na posúdenie, či v tomto prípade prevážil legitímny záujem na zabezpečení ochrany osobnostných práv žalobcu nad žalovaným sledovaným legitímnym záujmom na informovaní verejnosti vo veciach verejného záujmu. 28. V tomto smere je v prvom rade potrebné vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému nároku na uverejnenie ospravedlnenia za nepravdivé výroky, uviesť, že v žalobnom petite ním bližšie označené žalované výroky, za ktoré; ako nepravdivé; žiada priznať ospravedlnenie, nie sú formulované výlučne ako skutkové tvrdenia, keď tieto obsahujú aj hodnotiace úsudky v podobe subjektívnych vyjadrení, ktoré však dokazovaniu, z hľadiska posudzovania ich pravdivosti, nepodliehajú. Z uvedeného dôvodu žalobcovi neprináleží domáhať sa uverejnenia ospravedlnenia za nepravdivé výroky, v rámci ktorých odzneli aj hodnotiace úsudky, ktorým atribút (ne)pravdivosti nemožno prisudzovať. 29. Konkrétne ide o žalobcom namietané vyjadrenia moderátora E. Kordu odvysielané na úvod predmetnej reportáže, ktoré nie sú formulované výlučne ako skutkové tvrdenia objektívnej povahy, ale obsahujú aj hodnotiace úsudky ("Naše peniaze sa tak míňajú celkom nezmyslene až trestuhodne", "... nad týmto šafárením privierajú oči."), ktoré sú vždy subjektívne, lebo vyjadrujú názor toho, kto úsudok prednáša, a vo vzťahu k nim je preto neprípustné domáhať sa uverejnenia ospravedlnenia ako za nepravdivé výroky. 30. Odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že vo vzťahu k reportáži sa zásadne nemožno dovolávať nepravdivosti vyjadrení a názorov jej účastníkov, či dotknutých osôb, práve na ktorých dojmoch a názoroch je reportáž založená a ktoré tak vychádzajú z ich subjektívneho vnímania situácie, na ktorej mali priamu alebo nepriamu účasť alebo ktorá sa ich inak dotýka. Uvedené vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo veci JERSILD proti Dánsku (1994) konštatoval, že reportáže založené na rozhovoroch, či už upravených alebo neupravených, sú jedným z hlavných spôsobov práce médií, prípadné sankcionovanie médií, či potrestanie novinára za to, že pomohli rozširovať výroky iných urobených počas novinárskeho rozhovoru, by znemožnilo tlači plniť jej úloh "strážneho psa demokracie" a ohrozilo by to tak prínos tlače k diskusii o veciach verejného záujmu; o uložení sankcií sa nemôže uvažovať, pokiaľ neexistujú osobitne vážne dôvody na ich použitie; je na samotnej tlači, aby si stanovila spôsob, akým bude informácie prezentovať. 31. V nadväznosti na uvedené je odvolací súd toho názoru, že žalobcom naformulovaný žalobný petit ospravedlnenia nemôže obstáť ani z dôvodu, že v prípade reportáže nie je možné posudzovať pravdivosť či nepravdivosť vyjadrení a názorov jej účastníkov a v tomto smere požadovať od vysielateľa preukazovať pravdivosť ich tvrdení, resp. primeranosť nimi vyslovených hodnotiacich úsudkov, v opačnom prípade by problematiku nebolo možné vôbec formou reportáže spracovať. Žalobca sa preto neopodstatnene dovoláva ospravedlnenia sa mu za (ako nepravdivé) výroky C.. U. a neprípustne žiada ospravedlnenie za ním vyslovený hodnotiaci úsudok o tunelovaní štátneho rozpočtu, ako za nepravdivý výrok. Respondent C.. U. vyjadroval zo svojho odborného pohľadu (svojich vedomostí a skúseností) svoj subjektívny postoj k vyplácaniu vysokých súm štátom súkromným firmám za práce, ktoré v podstatnej miere boli už vykonané štátnou organizáciou. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že C.. U. týmto realizoval právo verejne prezentovať; na základe svojho odborného názoru; svoj nesúhlas s vynakladaním verejných zdrojov súkromným firmám za práce, ktoré už boli v podstate vykonané a zaplatené štátnou organizáciou, a právo aktívne sa tak podieľať na verejnom živote a správe vecí verejných. Expresívne vyjadrenie jeho názoru o tunelovaní štátneho rozpočtu bolo primerané a zodpovedajúce kritizovanému javu, neprekročilo hranice slušnosti a nemožno ani jeho odvysielanie žalovaným považovať za exes z výkonu ním realizovaného práva kritiky, ktorý by už nebolo možné tolerovať. 32. Pri posudzovaní spracovania príspevku považoval odvolací súd za podstatné, že reportáž nebola založená len na vyjadrení jednej strany, ale bol daný aj rovnocenný a adekvátny priestor kritizovanej strane na prezentovanie svojho názoru, za ktorú žalobcu mal možnosť predložiť svoje fakty a argumenty k riešeniu kritizovanej problematiky. Príspevok tak nebol spracovaný jednostranne, a pretože oslovením všetkých dotknutých subjektov; vrátane súkromnej firmy; a odvysielaním ich postojov a stanovísk, bola zachovaná názorová pluralita, možno vyvodiť záver o tom, že reportáž bola vyvážená. 33. K posudzovaniu objektívnosti spracovania reportáže je zásadne potrebné pristupovať z hľadiska jej celkového vyznenia; a nie posudzovať len jednotlivé z kontextu vytrhnuté výroky či vety. 34. Objektívnosti reportáže nasvedčuje tá skutočnosť, že v príspevku boli jasne odvysielané (aj) tie vyjadrenia žalobcu, ktorými poprel, že by sa zadávalo súkromným firmám vyhotovovať identické mapy, sama redaktorka V.. A. zdôraznila vo výstupe, že úradníci tvrdia, že sa niečo podobné nedeje, t.j. že by ministerstvo platilo za niečo, čo už existuje a za čo už vlastne zaplatilo; a nakoniec uviedla aj to, že ona sama identitu v mapách nevidí (poukázala však na to, že ale geológovia na to upozorňujú). 35. Redaktorka sa zaoberala vecne nastoleným problémom, nevyslovovala žiadne hodnotiace úsudky o (možnom) páchaní trestnej činnosti a divákovi nepodsúvala žiadne závery o zodpovednosti konkrétnych osôb, resp. osobnej zodpovednosti žalobcu. 36. Úvahy redaktorky v tom smere, prečo nerobí účelové mapy štátny ústav, keď ide v podstate o identické mapy so základnými, ktoré už tento ústav vytvoril, a prečo sa platia milióny korún súkromným firmám za práce, pri ktorých oni už z existujúcej databázy skopírujú údaje a do máp dodajú zopár detailov, boli založené na odborných vyjadreniach kompetentných osôb C.. U., T. J. E. C.. U., C. J. Ú. L., ktorí sa vyjadrili, že (účelové) geologické mapy, ktorých vyhotovovanie sa zadáva súkromným firmám, sú v podstate identické (95%) so základnými geologickými mapami, ktoré vytvoril štátny ústav, a za ktoré dostal zaplatené, a že sa tak zbytočne vynakladajú verejné financie za duplicitné práce súkromným firmám. Redaktorka tak bola oprávnená na základe názorov týchto odborníkov; ktorí aj v príspevku bližšie poukázali na identitu, ktorú vidia v konkrétnych mapách; vysloviť v závere reportáže, že súkromným firmám sa vyplácajú zo štátneho rozpočtu finančné prostriedky za duplicitné práce na vyhotovovaní geologických máp, teda za práce, ktoré už predtým urobil štátny ústav, ktorý za ne dostal zaplatené. 37. Pojem duplicitné práce alebo práce, za ktoré už raz bolo zaplatené, nebol použitý v doslovnom význame, že by išlo o absolútne totožné práce vykonané štátnym ústavom aj súkromnými firmami, a bolo potrebné ho považovať za hodnotiaci úsudok, ku ktorému redaktorka dospela na základe názorov odborníkov. Z príspevku totiž vyplýva, že redaktorka (a ani respondenti) netvrdili, že sú obe mapy (účelová a základné) úplne identické, ale že sú v podstate identické (95%), a keď súkromná firma skopíruje údaje z existujúcej databázy, štát jej zaplatí de facto za prácu, ktorú už vykonal štátny ústav na zostavovaní základných geologických máp, keďže tieto súkromná firma prevezme ako podstatný podklad (v 95%-tách) pre vypracovanie výslednej účelovej geologickej mapy a za zvyšok (5% ) svojej práce na jej zostavení sa jej vyplatia vysoké sumy zo štátneho rozpočtu. Z tohto pohľadu je pritom irelevantné, že z týchto existujúcich základných geologických máp sa musí záväzne vychádzať pri zostavovaní účelových geologických máp. Preto bola redaktorkou úplne logicky vyslovená kritika, že štát zaplatí vysoké sumy peňazí zo štátneho rozpočtu súkromným firmám, ktorých výsledok práce (v podobe účelovej geologickej mapy) tvoria v 95%-tách prevzaté (už existujúce) základné geologické mapy vytvorené štátnym ústavom, ktorý za ne dostal zaplatené. 38. Redaktorka pri svojich záverečných úvahách nevychádzala z akýchkoľvek názorov, ale z názorov osôb, ktoré mali dostatočné odborné znalosti, aby vyjadrili svoj relevantný názor. Od novinára, ktorý je laikom, a nie špecialistom, na danú oblasť, a ktorý v konečnom dôsledku ani nemal ambíciu informovať divákov o odborných záležitostiach, nakoľko reportáž bola určená pre najširší okruh divákov, a nie pre odborníkov, preto nebolo možné dôvodne očakávať, že ním poskytované informácie a ich celkové vyznenie budú úplne presné či dokonca absolútne objektívne, takéto požiadavky kladené na novinárov by totiž v konečnom dôsledku boli značne nereálne. V prípade ak ide o informovanie určené najširšej verejnosti (na rozdiel od odborných príspevkov), toto sa v konkrétnych prípadoch musí uchyľovať k istému zjednodušeniu podávania informácií a spracovania tém tak, aby boli zrozumiteľné bežnému divákovi; nemožno pritom bez ďalšieho tvrdiť, že každé zjednodušenie, či skreslenie, musí nutne viesť k zásahu do osobnostných práv; nemožno trvať na úplnej presnosti tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov nesplniteľné nároky; významné je, aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde. Pravdivosť informácie nemožno vnímať ako jej absolútny súlad s objektívnym právom v každej situácii a v každom časovom okamihu. 39. S poukazom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že redaktorka mala rozumné dôvody spoliehať sa na dôveryhodnosť informácií poskytnutých jej odborníkmi, z ktorých vyvodzovala svoje závery, vykonala dostupné kroky na to, aby si ich správnosť overila, išlo o informácie spoľahlivé do tej miery, aby sa o ne mohla opierať pri zaujatí svojich záverov o nehospodárnom nakladaní s verejnými financiami. 40. Za podstatné považuje odvolací súd, že redaktorka sa neuspokojila len s informáciami a názormi jednej strany, ale oslovila aj žalobcu, reprezentujúceho druhú stranu, jeho postoj k danej problematike korektne uverejnila. Zverejnenie odborných názorov, o ktoré sa redaktorka v dobrej viere opierala, nebolo samoúčelné s cieľom škandalizácie, diskreditácie, dehonestácie, zneváženia či dokonca kriminalizácie osoby žalobcu, ale motívom bolo; týmto odborným názorom zodpovedajúce; informovanie verejnosti o podozreniach o nehospodárnom nakladaní s verejnými zdrojmi. Redaktorka tak vynaložila primerané úsilie na zistenie informácií potrebných pre spracovanie nastoleného problému. Žalobca bol osobou verejne činnou v relatívne významnom postavení, vyjadrenia sa týkali činnosti, za ktorú titulom svojej vysokej riadiacej funkcie na ministerstve zodpovedal, neboli prehnane expresívne, zveličujúce, či dokonca vulgárne. Hoci niektoré vyjadrenia neboli úplne presné (do všetkých detailov), napr. o tom, že súkromné firmy sú finančne ohodnotené za práce, ktoré už boli predtým vykonané štátnym ústavom, nemožno vyvodiť záver o tom, že by boli hrubo zavádzajúce, skresľujúce a účelovo zmanipulované a ani stanovisko Slovenskej geologickej rady zo dňa 26.04.2005, v ktorom spornú reportáž odsúdila, nie je dostatočne spôsobilým (objektívnym) dôkazom na vyvodenie takéhoto záveru. Pokiaľ ide o výsledok konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 6C/237/2005 tento považoval odvolací súd v danej veci za irelevantný. 41. Legitimitu redaktorkou nastolených otázok a v závere vyslovenej kritiky v konečnom dôsledku potvrdil aj listinný dôkaz - znalecký posudok č. X/XXXX vypracovaný dňa 05.12.2007 znalcom RNDr. Kamilom Kanderom z odboru ťažba - geológia v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava IV sp.zn. 6C/237/2005. Odhliadnuc od toho, že znalec sa vyjadroval aj k otázkam, na ktoré nebol oprávnený, možno aj na základe záverov znaleckého posudku vyvodiť podozrenia prezentované respondentmi a vyslovené redaktorkou. Zo záverov znaleckého posudku vyplýva, že skutočne sa pri vypracovaní súboru máp geologických faktorov životného prostredia vychádza pri zostavovaní účelovej geologickej mapy; tvoriacej základ tohto súboru máp a podklad pre ich zostavenie; zo štyroch existujúcich geologických máp (konkrétne išlo o účelovú geologickú mapu regiónu Lučanská a Rimavská kotlina); k tomu bolo potrebné realizovať terénne geologické mapovanie na stykoch jednotlivých máp, aby autori mohli susediace geologické jednotky skorelovať, tiež bolo potrebné jednotlivé podkladové mapy zdigitalizovať, aby bolo možné zostaviť kompaktnú a jednotnú účelovú geologickú mapu, vrátane vysvetliviek (odpovede znalca na zadané otázky pod písm. b/, c/, d/ ). Ďalej z neho vyplýva, že pri zostavovaní súboru máp geologických faktorov životného prostredia je riešiteľ povinný použiť existujúce údaje, respektíve zohľadniť výsledky existujúcich geologických prác, a finančne ohodnotené tak neboli už realizované práce, ale práce nevyhnutné pre zostavovanie účelovej geologickej mapy, t.j. geologické mapovanie na stykoch jednotlivých máp, digitalizácia existujúcich máp a zostavenie jednotnej účelovej geologickej mapy (odpoveď na otázku pod písm. f/); rovnako z odpovede na otázku pod písm. g/ vyplýva, že okrem vlastných geologických prác bola použitá existujúca topografická mapa, existujúce geologické mapy a tiež výsledky geologických prác použiteľné pre zostavovanie jednotlivých máp. Po zopakovaní dokazovania týmto listinným dôkazom odvolací súd dospel k opačnému záveru ako súd prvej inštancie, a to, že výsledok práce na zostavení účelovej geologickej mapy súkromnou firmou pozostával v podstatnej (prevažnej ) časti ( 95%) z existujúcich geologických máp, ktoré už boli len lokálne doplnené terénnymi prácami - overovacími geologickými túrami v oblastiach styku jednotlivých geologických máp rôznych autorov (strana 6 znaleckého posudku), k čomu bola vykonaná ešte digitalizácia podkladových máp a pridané vysvetlivky. Z uvedených dôvodov nemôže obstáť záver súdu prvej inštancie, že kritika redaktorky nevychádzala z pravdivých skutočností s poukazom na to, že žalobcom napádaný výrok redaktorky, vyslovený v závere reportáže, bol vyvrátený znaleckým posudkom, použitým v konaní ako listinným dôkazom. Nenáležitá je aj námietka žalobcu, že redaktorka sa pri spracovaní reportáže opierala o nepravdivé tvrdenia respondenta C.. U.. 42. Pokiaľ žalobca namietal, že pochybnosti o pravdivosti jeho vyjadrení mohli vzniknúť v súvislosti s jeho odpoveďou, v ktorej sa vyjadroval k cene celého súboru máp, v porovnaní s následne zaradenou odpoveďou C. Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra C.. V., ktorý sa v nej vyjadroval k cene základnej geologickej mapy, z čoho mohol; podľa žalobcu; vzniknúť dojem, že jeden z nich klame o tom, koľko stojí jedna mapa, hoci každý z nich hovoril o inej mape, dospel odvolací súd k záveru, že uvedená pasáž v trvaní cca 30 sekúnd z celej reportáže v trvaní cca 8 minút a 30 sekúnd nemohla zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu ohrozením jeho dobrého mena, cti a vážnosti, nakoľko nebola spôsobilá o žalobcovi vyvolať u diváka (verejnosti) dojem nedôveryhodného človeka a ohroziť tak jeho česť a vážnosť s negatívnym dopadom do jeho profesijnej sféry prezentovaným v konaní. Navyše žalobca si vo vzťahu k uvedenému spracovaniu reportáže neuplatňoval ani morálne zadosťučinenie vo forme priznania ospravedlnenia, ktoré by bolo prípadne spôsobilé možné následky v podobe ohrozenia jeho osobnostných práv v tomto smere zmierniť, resp. odstrániť. 43. Len na základe tej skutočnosti, že bolo začaté policajné vyšetrovanie pre podozrenie z trestného činu podvodu a zneužívania právomoci verejného činiteľa a vec bola následne odmietnutá uznesením ORPZ Bratislava I zo dňa 13.03.2006; teda že sa v trestnoprávnej rovine nepotvrdili podozrenia o vyplácaní štátnych prostriedkov súkromným firmám za vykonanie duplicitných prác v súvislosti so zadávaním a vyhotovovaním geologických máp; nemožno vyvodiť záver, že reportáž, ktorá na tento problém kriticky upozornila, bola založená na nepravdivých informáciách, či nepravdivých obvineniach, resp. že ňou bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu. 44. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že z hľadiska informovania o podozreniach z možnej nezákonnej (protiprávnej) činnosti je konečný výsledok policajného vyšetrovania, či vedeného trestného konania, bezvýznamný; požiadavka na novinárov do budúcnosti predpokladať ako dopadne výsledok vyšetrovania podozrenia činnosti, na ktorú kriticky poukazujú, by znamenala úplné popretie obsahu a zmyslu realizácie práva na slobodu prejavu a na informácie, a teda práva slobodne zastávať názory, rozširovať myšlienky alebo informácie a slobodne ich prijímať v pluralitnej demokratickej spoločnosti založenej na tolerancii a otvorenosti a v konečnom dôsledku by to znamenalo nemožnosť otvorene o probléme informovať v podobe investigatívnej publicistiky. 45. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že redaktorka zaujala legitímny postoj k nastolenému problému, keď sa priklonila na záver k názorom odborníkov za stavu, keď dotknuté súkromné firmy sa odmietli verejne vyjadriť a žalobca tieto podozrenia; okrem toho, že ich odmietol; dostatočne presvedčivo nevyvrátil, keď vecne (po odbornej stránke) obhajoval postup ministerstva pri zadávaní prác na vyhotovovaní geologických máp súkromným firmám; ktorých výsledok práce v podstatnej časti pozostával z prevzatých (už existujúcich) základných geologických máp vyhotovených štátnym ústavom; tým, že sa odvolal na schválenú (záväznú) štátnu koncepciu. Kritické závery redaktorky majú teda reálny a konkrétny skutkový základ a nepresiahli rámec oprávnenej kritiky, ktorú žalobca ako osoba verejne činná musel znášať v pozícii osoby zodpovednej za vedenie a riadenie sekcie, pod ktorú kritike podrobená činnosť ministerstva spadala. 46. S poukazom na vyššie uvedené dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, k záveru, že žaloba nie je dôvodná, keďže sporná reportáž nebola objektívne spôsobilá privodiť ujmu spočívajúcu v ohrození alebo porušení osobnostných práv žalobcu, keď v nej neodzneli také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamačné údaje, ani neprípustné hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo poškodiť jeho česť, vážnosť, či dobré meno na verejnosti, alebo inak neoprávnene zasiahnuť do jeho pracovného života a spôsobiť mu tak negatívne následky v jeho profesijnom postavení a ďalšom uplatnení, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti zmenil podľa § 388 CSP, tak že v tejto časti žalobu zamietol. 47. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového, odvolacieho aj dovolacieho konania v celom rozsahu, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 48. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).