Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/227/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1407227782 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Pekarčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1407227782.8 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: A-Z LOKOMAT, s.r.o., Moyzesova č. 7883/39, Zvolen, IČO: 31 617 034, zast.: JUDr. Mária Habalčíková, advokát, Bakalárska č. 4, Prievidza proti žalovanému: Š. Y. - PALEKO, miesto podnikania Sadová 2552/12, Malacky, IČO: 41 104 404, zast.: PAICEK LEGAL s. r. o., Panská č. 17/427, Bratislava, IČO: 36 834 904, o zaplatenie sumy 6.317,23 eur a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 10Cb/128/2009-403 zo dňa 25.4.2016 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky v Malackách č.k. 10Cb/128/2009-403 zo dňa 25.4.2016 v časti o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 2.044,- eur od 1.11.2007 do zaplatenia p o t v r d z u j e a v časti náhrady trov prvoinštančného konania rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 2.044,- eur od 1.11.2007 do zaplatenia v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 267,42 eur a trovy právneho zastúpenia v sume 1.353,90 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa návrhom na začatie konania doručeným súdu dňa 27.11.2007 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 190.312,98 Sk (6.317,23 eur) s príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaný si u neho objednal drtenie podzemných častí stromov objednávkou zo dňa 29.6.2007 v objeme cca 800 priestorových metrov (prm), objednávkou zo dňa 23.7.2007 v objeme 5000 prm, pri cene 4 eurá za jeden prm a objednávkou zo dňa 8.8.2007 v objeme 15.000 prm, pri cene 4 eurá za jeden prm. Žalobca pre žalovaného vykonal drtenie podzemných častí stromov podľa jeho objednávok, pričom dopravil svoje vlastné strojové zariadenie - drtič podzemných častí stromov do sídla žalovaného. Množstvo štiepky, ktoré žalobca pre žalovaného vyrobil, bolo uvedené na jednotlivých dodacích listoch, ktoré žalovaný sám potvrdil. Išlo o dodací list č. 2/7/2007 zo dňa 27.7.2007, na ktorom je uvedený objem štiepky v množstve 1500 prm, ďalej dodací list č. 1/8/2007 zo dňa 3.8.2007, na ktorom je uvedený objem štiepky v množstve 1.745 prm, dodací list č. 2/8/2007 s dátumom 6.-10.8.2007, na ktorom je uvedený objem štiepky v množstve 1.200 prm a nakoniec dodací list č. 8/8/200/ zo dňa 30.8.2007, na ktorom je uvedený objem štiepky v množstve 100 prm. Časť spracovanej hmoty, ktorú žalovaný od neho odobral, bola už vyfakturovaná a žalovaný ju aj uhradil. Poslednú faktúru č. 200750024 v sume 178.769,18 Sk (pri prepočtom konverzným kurzom: 30,126 Sk = 1 eur, ide o sumu 5.934,08 eur), ktorou žalobca fakturoval žalovanému poslednú časť odovzdanej štiepky v objeme 1115 prm, žalovaný neuhradil a faktúru odmietol prevziať. Žalobca žalovanému fakturoval aj náklady na prepravu strojového zariadenia, a to faktúrou č. 200750025 vo výške 11.543,80 Sk (pri prepočtom konverzným kurzom: 30,126 Sk = 1 eur, ide o sumu 383,18 eur), pričom ani túto faktúru žalovaný neprevzal a neuhradil. Nárok z tejto faktúry žalobca odôvodnil ako škodu, ktorá mu bola spôsobená predčasným ukončením spolupráce so žalovaným. Žalovaný si zároveň uplatnil aj nárok na úroky z omeškania vo výške 14% ročne odo dňa nesledujúceho po dni platnosti jednotlivých faktúr. 3. Súd vo veci rozhodol platobným rozkazom č.k. 18Rob/1238/2008 zo dňa 30.1.2009, ktorým vyhovel žalobcovi v celom rozsahu. 4. V zákonnej lehote žalovaný podal proti platobnému rozkazu odpor, v ktorom uvádza, že so žalobcom uzatvorili ústnu dohodu, na základe ktorej mal žalobca na základe objednávok žalovaného vykonať pre žalovaného drvenie podzemných častí stromov (koreňov). Cena za jeden prm štiepky bola dohodnutá vo výške 4 eurá. Na základe tejto dohody potom žalobca doviezol do sídla žalovaného strojové zariadenie, pričom náklady na prepravu zariadenia mal znášať žalobca nakoľko išlo o veľkú objednávku. Keď potom žalobca vystavil žalovaný faktúru za dovoz zariadenie, žalovaný túto sumu uhradil, aj keď to bolo v rozpore s ich dohodou. Presná cena štiepky vyprodukovanej žalobcom mala byť na základe vzájomnej dohody určená podľa objemu štiepky, ktorá bola reálne dopravená a prevzatá na mieste vykládky. Takto určený objem štiepky bol vždy uvedený v podkladoch, ktoré obdržal žalovaný od svojich odberateľov a ktorí mu uhradili cenu za skutočne dodané množstvo štiepky. Následne na základe týchto údajov predložených žalovaným jeho odberateľmi, boli tieto údaje predložené žalobcovi ako jediný relevantný podklad na výpočet jeho odmeny za nadrvenú štiepku a podklad na vystavenie faktúr. Žalovaný poukazuje na objednávky predložené žalobcom, v ktorých je výslovne uvedené, že fakturácia sa uskutoční podľa reálne odvezených kamiónov na základe podkladov odberateľa - žalovaného, žalobca tieto podmienky akceptoval a počas spolupráce nikdy nedošlo k dohode o ich zmene. K dodacím listom žalovaný uvádza, že boli vystavované žalobcom v rozpore s vyššie uvedeným, množstvo štiepky v nich uvedené nekorešpondovalo s údajmi uvedenými v tabuľkách prejímok, ktoré žalovaný obdržal od svojich odberateľov a ktoré mali byť pre žalobcu záväzné, pokiaľ ide o výpočet jeho odmeny. Množstvá štiepky uvedené v dodacích listoch sú uvedené odhadom, preto sa v nich uvádza, že neslúžia ako podklad pre fakturáciu. Už prvé vyúčtovanie prebehlo podľa vyššie uvedenej dohody, keď údaje od konečného odberateľa žalovaného sa stali podkladom pre vyúčtovanie dodaného množstva štiepky za obdobie od 20.6.2007 do 13.7.2007. Tieto údaje boli podkladom pre prípravu tabuľky „Vyúčtovanie I“, podľa ktorého žalobca dodal žalovanému štiepku v objeme 721 prm. Na základe tohto vyúčtovania potom žalobca vystavil žalovanému faktúru č. 200750007 zo dňa 24.7.2007 na sumu 2.831,40 eur, pri jednotkovej cene 3,30 eur á 1prm. Túto faktúru žalovaný uhradil, čo žalobca potvrdil svojím podpisom. Žalovaný žalobcovi predložil potom ešte ďalšie dve vyúčtovania. Podľa „Vyúčtovania II“ žalobca dodal žalovanému štiepku v objeme 1204 prm, pričom v tomto vyúčtovaní boli zahrnuté dodávky štiepky v období od 20.7.2007 do 9.8.2007. Žalobca následne vystavil dňa 22.8.2007 faktúru č. 200750009 na množstvo štiepky v objeme 1871,25 prm. Podľa „Vyúčtovania III“, žalobca dodal žalovanému množstvo štiepky v objeme 2226 prm. Žalovaný na základe tohto vyúčtovania upozornil žalobcu, že na základe týchto údajov od odberateľa, zostáva vyfakturovať 1558,75 prm štiepky. Nato žalobca vystavil faktúru č. 200750014 na množstvo štiepky v objeme 1558,75 prm, znejúcu na sumu 7.419,70 eur. Žalovaný obidve faktúry riadne uhradil. Súčet objemu štiepky uvedený žalovaným vo vyúčtovaniach I, II, III, je zhodný so súčtom objemu štiepku uvedený vo faktúrach č. 200750007, 200750009 a 200750014 vystavených žalobcom. Podľa názoru žalovaného je teda zrejmé, že medzi účastníkmi bola uzatvorená dohoda, že dodané množstvo štiepky sa bude fakturovať podľa údajov od konečných odberateľov, a nie podľa dodacích listov, tak ako to bolo uvedené na jednotlivých objednávkach žalovaného a medzi účastníkmi nedošlo nikdy k zmene tejto dohody. Žalovaný nesúhlasí s faktúrou číslo 200750024, nakoľko toto vyúčtovanie nerešpektuje ich predchádzajúcu dohodu, že množstvo štiepky sa má určiť na základe údajov od odberateľov. Žalovaný tiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že mu bolo dodané množstvo štiepky v objeme 1115 prm, o čom svedčia predložené medzinárodné nákladné listy ako aj potvrdenie o dodaní štiepky odberateľovi Dřevošrot, a.s.. Podľa vyjadrenia žalovaného štiepka v objeme 1115 prm nezodpovedá skutočnému dodanému množstvu štiepky, a toto svoje tvrdenie dokazuje predložením nasledovných dokladov: CMR č. 4016051 s objemom 87 prm štiepky, CMR č. 4016052 s objemom 83 prm štiepky, rakúskou CMR s objemom 85 prm štiepky, CMR č. 4016024 v objeme 92 prm štiepky, CMR č. 4016025 v objeme 90 prm štiepky a CMR 4181618 v objeme 74 prm štiepky. Na základe uvedeného žalovaný uvádza, že objem, ktorý žalobca uviedol, vo faktúre č. 200750024, t.j. 1115 prm, nezodpovedá realite a žalobca ho nepreukázal žiadnymi hodnovernými listinnými dôkazmi. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že v dôsledku porušenia povinností zo strany žalovaného, bola ukončená spolupráca a žalobca musel strojné zariadenie odviesť, čím bola spôsobená škoda spočívajúca v nákladoch na prepravu tohto zariadenia, žalobca si strojné zariadenie odviezol s tým, že musí uskutočniť určitú objednávku vo Zvolene, pričom mu oznámil, že v priebehu dvoch týždňov sa vráti do Malaciek a v dodávke drevenej štiepky bude pokračovať, čo sa však nestalo, žalobca sa vrátil do Malaciek a začal vykonávať práce u konkurenčného odberateľa. Žalovaný si nie je vedomý porušenia žiadnej zmluvnej povinnosti z jeho strany, naopak poukazuje na porušenie zmluvných povinností zo strany žalobcu, nakoľko v rozpore s dohodou ukončil vzájomnú spoluprácu bez toho, aby toto žalovanému oznámil, preto odmietol prevziať sporné faktúry vystavené žalobcom, nakoľko vedel, že tieto obsahujú nároky žalobcu, ktoré on neuznáva. 5. Súd v merite veci rozhodol (v poradí druhým) Rozsudkom č.k. 10Cb/128/2009-304 zo dňa 22.11.2013 tak, že uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.044,- eur, návrh v časti istiny vo výške 4.273,23 eur, ako aj v časti úrokov z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. 6. Pri rozhodnutí vychádzal z toho, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že medzi nimi vznikla zmluva o dielo, tiež neboli ani jednou stranou spochybňované faktúry č. 200750007, 200750009 a 200750014, keď záväzky z týchto faktúr považujú obidve strany za splnené. Predmetom sporu je uhradenie faktúry č. 200750024 a faktúry č. 200750025. Medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo ústnou formou, predmetom záväzku žalobcu bolo vyrobenie drevnej štiepky, za ktoré žalovaný uhradí cenu, pričom je zrejmé, že zmluvné strany prejavili vôľu uzatvoriť zmluvy aj bez určenia presnej ceny, nakoľko nevedeli ešte posúdiť kvalitu vykonaného diela. Z faktúry č. 200750007 mal súd za preukázané, že zmluvné strany sa dohodli na cene vo výške 3,30 eur za 1 prm. Túto cenu žalovaný žalobcovi riadne uhradil, čo žalobca potvrdil svojím podpisom priamo na tejto faktúre. 7. Na základe vykonaného dokazovania potom dospel k záveru, že medzi stranami sporu bolo dohodnuté, že fakturácia sa bude uskutočňovať na základe údajov od konečného odberateľa. Túto skutočnosť má súd za preukázanú predovšetkým z objednávok žalovaného, kde je táto podmienky výslovne uvedená, ako aj z dodacích listoch, kde je rovnako výslovne uvedené, že údaje tam uvedené neslúžia ako podklad pre fakturáciu. To, že žalobca s takýmto účtovaním súhlasil, súd vyvodzuje aj z jeho postupu, ktorý uplatnil pri vyhotovovaní jednotlivých faktúr. Toto je zrejmé aj z údajov uvedených na prvej faktúre, ktorú žalobca vystavil (č. 200750007 zo dňa 07.08.2007). Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že množstvo štiepky vyúčtované faktúrou č. 200750024 je v rozpore s dohodou účastníkov o spôsobe fakturácie. Množstvo štiepky vyrobené žalobcom a odvezené v období od júna 2007 do 30. augusta 2007 bolo na základe údajov poskytnutých konečným odberateľom žalovaného, ako aj na základe údajov uvedených v príslušných CMR, riadne vyfakturované žalobcom faktúrami č. 200750007, 200750009 a 200750014 a tieto faktúry boli žalovaným riadne uhradené, o čom svedčia príjmové pokladničné doklady. Nevysporiadanými zostali však záväzky zo štiepky odvezenej konečným odberateľom v období od 31.8.2007 do novembra 2007. Podľa predložených dokladov bolo odvezené nasledovné množstvo štiepky: CMR 40146051 zo dňa 31.8.2007 - objem štiepky 87 prm, CMR č. 4016052 zo dňa 31.8.2007 - objem štiepky 83 prm, rakúska CMR zo dňa 31.8.2008 - objem štiepky 85 prm, CMR č. 4016025 zo dňa 3.9.2007 - objem štiepky 90 prm, CMR č. 4181618 zo dňa 13.11.2007 - objem štiepky 74 prm a CMR č. 4016024 zo dňa 3.9.2007 - objem štiepky 90 prm, pričom súd dáva do pozornosti, že tento nákladný list sa medzi predloženými dôkazmi žalovaným nenachádza, avšak žalovaný ho sám vo svojom odpore uvádza a zároveň túto dodávku preukazuje potvrdením od konečného odberateľa dřevošrot, a.s.. Súd následne preskúmal „Vyúčtovania I, II, III“ vystavené žalovaným, kde sú uvedené príslušné čísla CMR a ako aj údaje o dodávke štiepky v príslušnom objeme konečnému odberateľovo a zistil, že vyššie uvedené CMR sa v týchto vyúčtovaniach nenachádzajú, a teda je zrejmé, že žalovaný za tieto dodávky štiepky neuhradil žalobcovi dohodnutú cenu za vykonané dielo, ktorá predstavuje výšku 4 eurá za 1 prm. Pri súčte objemov štiepky uvedených na týchto dokladov súd zistil, že žalovaný neuhradil žalobcovi cenu za 511 prm štiepky, čo pri dohodnutej cene 4 eurá za 1 prm predstavuje sumu 2.044 eur. V časti nároku na zaplatenie 342,70 eur vyúčtovaných faktúrou č. 200750025 zo dňa 17.10.2007, ktorou žalobca fakturoval žalovanému náklady na prepravu strojového zariadenia súd návrh ako nepreukázaný zamietol. Súd nepriznal žalobcovi úroky z omeškania z priznanej istiny s odôvodnením, že faktúra č. 200750024 bola vystavená v rozpore s dohodou uzatvorenou medzi účastníkmi, a teda žalovaný sa jej neuhradením tejto nemohol dostať do omeškania s plnením dlhu. Žalobca tým, že prestal so žalovaným spolupracovať pri vyúčtovaní, znemožnil vystavenie riadnej faktúry. Nakoľko až súd rozhodol o tom, akú sumu je žalovaný povinný žalobcovi uhradiť, nemohol sa žalovaný dostať so zaplatením dlžnej sumy do omeškania. 8. Na odvolanie žalobcu v merite a odvolanie žalovaného proti výroku o trovách konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 1Cob/45/2014 zo dňa 5.11.2015 rozhodol tak, že v napadnutej časti, ktorou bol návrh v časti istiny vo výške 4.273,23 eur zamietnutý, potvrdil, v napadnutej časti, ktorou bol návrh v časti o zaplatenie úrokov z omeškania zamietnutý a v časti náhrady trov prvoinštančného konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 9. V odôvodnení rozhodnutia o.i. uviedol, že prvoinštančný súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav a vyvodil z neho i správny právny záver ohľadom zamietnutia návrhu v časti istiny 4.273,23 eur. 10. Odvolací súd k záveru súdu prvej inštancie, ktorý zamietnutie návrhu v časti úrokov z omeškania z priznanej sumy 2.044 eur odôvodnil skutočnosťou, že nakoľko faktúra č. 200750024 bola vystavená v rozpore s dohodou uzatvorenou medzi účastníkmi, a teda údaje v nej uvedené nezodpovedali skutočnému stavu a žalovaný sa neuhradením tejto faktúry nemohol dostať do omeškania s plnením dlhu, i keď záväzky medzi nimi neboli úplne uhradené a že až súd rozhodol o tom, akú sumu je žalovaný povinný žalobcovi uhradiť, a preto sa žalovaný nemohol dostať so zaplatením dlžnej sumy do omeškania uvádza, že tento nie je správny. Podľa § 369 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Žalovaný mal vedomosť o svojom dlhu, keďže ako zmluvná strana zmluvy o dielo poznal spôsob fakturácie, ako aj množstvo tovaru, za ktorý mal žalobcovi zaplatiť dohodnutú odmenu. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol úroky z omeškania z priznanej sumy 2.044,- eur podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 uvedeného ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní bude v súvislosti s uplatnenými úrokmi z omeškania aplikovať § 369 Obchodného zákonníka, pričom posúdi ich výšku a začiatok omeškania žalovaného so zaplatením dlžnej sumy. 11. V časti výroku o trovách konania v zmysle konštantnej rozhodovacej praxe súdov rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov, môže súd v prípade, že je pomer úspechu a neúspechu účastníkov približne rovnaký (päťdesiatpercentný alebo blízky tomuto pomeru). V danom prípade predstavoval úspech žalovaného v konaní 67,64% a úspech žalobcu 32,36%. Vzhľadom na tento pomer úspechu a neúspechu je potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Súd prvej inštancie bude pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelí. O náhrade trov konania vrátane trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci v súlade s § 224 ods. 3 O.s.p. 12. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 536 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka, § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 226 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že súd prvej inštancie sa opätovne oboznámil s obsahom spisu a už vykonaným dokazovaním v konaní, ako aj obsahom predchádzajúcich citovaných rozhodnutí, nariadil vo veci pojednávanie na deň 25.4.2016, na ktorom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil, aby súd konal a rozhodol v jeho neprítomnosti, pričom prihliadol na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), podľa ktorého, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní, vec v zrušenej časti, keď predmetom konania ostal nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 2.044,- eur odo dňa 1.11.2007 do zaplatenia, opätovne posúdil a ustálil tento skutkový a právny stav. 13. Ako vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu v potvrdzujúcej časti, medzi stranami sporu bolo dohodnuté, že fakturácia sa bude uskutočňovať na základe údajov od konečného odberateľa. Množstvo štiepky vyúčtované faktúrou č. 200750024 je v rozpore s dohodou účastníkov o spôsobe fakturácie. Nevysporiadanými zostali však záväzky zo štiepky odvezenej konečným odberateľom v období od 31.8.2007 do novembra 2007. Žalovaný za tieto dodávky štiepky neuhradil žalobcovi dohodnutú cenu za vykonané dielo, ktorá predstavuje výšku 4,- eur za 1 prm. Pri súčte objemov štiepky bolo preukázané, žalovaný neuhradil žalobcovi cenu za 511 prm štiepky, čo pri dohodnutej cene 4 eurá za 1 prm predstavuje sumu 2.044,- eur. 14. Žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi cenu v čase dojednanom v zmluve, pričom nárok na cenu vznikol žalobcovi vykonaním diela, okamihom vykonania diela potom žalobca bol oprávnený jeho cenu vyúčtovať faktúrou č. 200750024 zo dňa 17.10.2007 so splatnosťou 31.10.2007 (vykonanie diela medzi účastníkmi nebolo sporné, sporné bolo len množstvo). 15. Žalovaný teda neoprávnene neuhradil žalobcovi vyúčtovanú sumu 2.044,- eur, zodpovedajúcu cene za 511 prm štiepky, čo pri dohodnutej cene 4 eur za 1 prm, splatnú 31.10.2007 na základe žalobcom vystavenej faktúry, keď sa potom dostal do omeškania dňom nasledujúcim po jej splatnosti (teda dňom 1.11.2007) a vznikla mu zákonná povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania. Odmietnutie prevzatia faktúry žalovaným nemá žiadny vplyv na okamih vzniku omeškania, nakoľko bolo spôsobené zavineným konaním žalovaného samotného. 16. Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka so splnením peňažného dlhu a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného plnenia (istiny) tiež stanovené percento z tej časti peňažného dlhu (záväzku), s ktorým je v omeškaní, v dôsledku omeškania dlžníka dochádza k zmene v obsahu záväzkového právneho vzťahu účastníkov spočívajúcej v tom, že vedľa povinnosti splniť hlavný záväzok je dlžník povinný splniť tiež záväzok vedľajší (akcesorický), teda vznikne dlžníkovi povinnosť zaplatiť veriteľovi úroky z omeškania. V obchodno- záväzkových vzťahov je povinnosť dlžníka zaplatiť úrok z omeškania je upravená ako zákonná povinnosť (§ 369 ods. 1 Obchodného zákonníka). 17. Z uvedeného dôvodu mal súd za to, že žalobcovi patria z priznanej istiny aj úroky z omeškania, ktorých výšku úrokov ustálil podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko v konaní nebola preukázaná osobitná dohoda účastníkov o výške úroku z omeškania. Na faktúre je uvedený text: „penále 0,05% za každý deň omeškania odo dňa splatnosti“, avšak takáto doložka na faktúre, ktorou si zhotoviteľ účtuje cenu diela, nepreukazuje existenciu prejavu vôle objednávateľa o akceptácii výšky úrokov z omeškania, pokiaľ neexistuje iný prejav, z ktorého nepochybne vyplýva vôľa zmluvnej strany uzavrieť dohodu o výške úroku z omeškania. Samotný podpis faktúry s doložkou žalobcu o výške úrokov z omeškania, osvedčujúci prevzatie tovaru a faktúry nie je možné považovať za dohodu zmluvných strán o výške úroku z omeškania. Preto súd posudzoval a priznal žalobcovi úrok z omeškania len zákonnej výške podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platného a účinného v okamihu vzniku omeškania (1.11.2007). 18. Základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska uplatňovaná pred prvým kalendárnym dňom kalendárneho polroka, v ktorom došlo k omeškaniu, je sadzba platná ku dňu 30.6.2007, predstavovala výšku 4,25% ročne, ktorá sa použije počas celého tohto polroka, výška úroku z omeškania potom predstavuje 14,25% ročne. Žalobca uplatnil úrok z omeškania vo výške 14% ročne, súd potom viazaný jeho návrhom priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 14% ročne zo sumy 2.044 eur odo dňa 1.11.2007 do zaplatenia dlžnej istiny. 19. V časti trov konania súd opätovne posúdil a rozhodol o trovách prvoinštančného konania. Súd o trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Vzhľadom na predmet konania a rozhodnutie súdu bol v konaní pomerne úspešnejší žalovaný (žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 2.044,- eur, t.j. 32,36%, žalovaný bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 4.273,33 eur, t.j. 67,64%, neúspech žalobcu je úspechom žalovaného). Žalovanému preto vzniklo právo na pomernú náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 35,28% (67,64% - 32,36%). 20. Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. 21. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky sa považuje za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku, ak nie je ustanovené inak. 22. Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol. 23. Podľa § 17 ods. 1 pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. 24. Podľa § 20a vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z, prechodné ustanovenie účinné od 1. júna 2009, za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov. 25. Podľa § 20b vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z, za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred 1. júnom 2010, patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov. 26. Podľa § 20c vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z, za úkony právnych služieb, ktoré boli vykonané pred 1. júlom 2013, patrí advokátovi odmena podľa predpisov účinných do 30. júna 2013. 27. Súd potom priznal žalobcovi 35,28% náhrady trovy konania, ktoré pozostávajú zo zaplatených súdnych poplatkov a trov právneho zastúpenia takto: 28. Súdne poplatky spolu vo výške 758,- eur, z ktorých 35,28 % predstavuje 267,42 eur, trovy konania žalovaného pozostávajú z : - zaplatený súdny poplatok z podaného odporu v sume 379,- eur, - zaplatený súdny poplatok z podaného odvolania v sume 379,- eur (proti rozsudku č.k. 10Cb/128/2009-201 zo dňa 7.7.2010) 29. Ďalej súd priznal žalobcovi náhradu 35,28% účelne vynaložených trov právneho zastúpenia v zmysle vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., keď základná sadzba tarifnej odmeny advokáta v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky predstavuje sumu 220,77 eur za 1 úkon právnej služby, v nasledovnej štruktúre a výške: Úkony právnej služby: 1. Prevzatie a príprava zastúpenia v sume 220,77 eur 2. Písomné podanie na súd zo dňa 9.3.2009 (odpor proti platobnému rozkazu) v sume 220,77 eur 3. Účasť na pojednávaní dňa 14.12.2009 v sume 220,77 eur 4. Písomné podanie na súd na výzvu súdu zo dňa 22.12.2009 (Vyjadrenie) v sume 220,77 eur, 5. Ďalšie rokovanie s klientom dňa 25.1.2010 v sume 331,16 eur (tarifná odmena 220,77 eur x 1,5 úkonu - 1 h 45 min.), 6. účasť na pojednávaní dňa 17.2.2010 v sume 220,77 eur, 7. účasť na pojednávaní dňa 16.6.2010 v sume 220,77 eur, 8. Písomné podanie na súd zo dňa 21.7.2010 (Odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 7.7. 2010) v sume 220,77 eur, 9. Písomné podanie na súd zo dňa 11.8.2010 (Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu zo dňa 14.7.2010) v sume 220,77 eur, 10. účasť na pojednávaní dňa 6.11.2013 v sume 220,77 eur 11. zastupovanie na pojednávaní, na ktorom sa iba vyhlási rozhodnutie dňa 22.11.2013 v sume 55,19 eur (tarifná odmena 220,77 eur x 1/4 úkonu), 12. Písomné podanie na súd zo dňa 3.12.2013 (odvolanie proti rozsudku v časti výroku o trovách) v sume 110,38 eur (tarifná odmena 220,77 eur x 1/2 úkonu), 13. účasť na pojednávaní dňa 25.4.2016 v sume 220,77 eur Spolu : 2.704,43 eur 30. Súd k priznaným úkonom priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % za 10 úkonov právnej služby v rokoch 2009 a 2010 celkom vo výške 398,49 eur, daň z pridanej hodnoty vo výške 20% za 3 úkony právnej služby 2013 a 1 úkon v roku 2016 celkom vo výške 121,41 eur. Spolu DPH k úkonom : 519,90 eur. 31. Súd k priznaným úkonom právnej služby priznal žalobcovi režijný paušál podľa § 16 vyhlášky takto: - náhrada vo výške 6,95 eur za 4 úkony právnej služby v roku 2009, vo výške 27,80 eur, - náhrada vo výške 7,21 eur za 5 úkonov právnej služby v roku 2010, vo výške 36,05 eur, - náhrada vo výške 7,81 eur za 3 úkony právnej služby v roku 2013, vo výške 23,43 eur - náhrada vo výške 8,58 eur za 1 úkon právnej služby v roku 2016 Spolu režijný paušál : 95,86 eur 32. Súd k režijnému paušálu priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19% za 9 náhrad (2009, 2010) vo výške 12,13 eur a daň z pridanej hodnoty vo výške 20% za 3 náhrady za úkony právnej služby v roku 2013 vo výške 4,68 eur, daň z pridanej hodnoty vo výške 20% za 1 náhradu za úkon právnej služby v roku 2016 vo výške 1,72 eur, Spolu DPH k režijnému paušálu: 18,53 eur 33. Ďalej žalovaný uplatnil hotové výdavky - cestovné náklady za použitie osobného motorového vozidla za účelom účasti na pojednávaní (Bratislava - Malacky a späť 40 km 2 x, t.j. 80 km) podľa § 16 vyhlášky 655/2004 Z.z., ktoré súd priznal v nasledovnej štruktúre a výške, pričom v zmysle § 16 ods. 4 vyhlášky a § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov v spojení s opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 632/2008 Z. z. predstavuje výška cestovných náhrad za každý kilometer jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá čiastku 0,183 eur. 1. Pracovná cesta zo dňa 14.12.2009 (cesta na súd na pojednávanie a späť) - 79,80 km x 10,2 1/100 km x 1,270 eur cena PHM za 98 oktánový benzín = 10,34 eur a 0,183 eur paušálna náhrada za 1 km jazdy x 79,80 km = 14,60 eur, celkom 24,94 eur, 2. Pracovná cesta zo dňa 25.1.2010 (cesta za klientom na rokovanie a späť) - 79,80 km x 10,211100 km x 1,301 eur cena PHM za 98 oktánový benzín = 10,59 eur a 0,183 eur paušálna náhrada za 1 km jazdy x 79,80 km = 14,60 eur, celkom 25,19 eur, 3. Pracovná cesta zo dňa 17.2.2010 (cesta na súd na pojednávanie a späť) - 79,80 km x 10,2 1/100 km x 1,287 eur cena PHM za 98 oktánový benzín = 10,48 eur a 0,183 eur paušálna náhrada za 1 km jazdy x 79,80 km = 14,60 eur, celkom 25,08 eur, 4. Pracovná cesta zo dňa 16.6.2010 (cesta na súd na pojednávanie a späť) - 79,80 km x 10,2 1/100 km x 1,431 eur cena PHM za 98 oktánový benzín = 11,65 eur a 0,183 eur paušálna náhrada za 1 km jazdy x 79,80 km = 14,60 eur, celkom 26,25 eur, 5. Pracovná cesta zo dňa 6.11.2013 (cesta na súd na pojednávanie a späť) - 79,80 km x 10,2 1/100 km x 1,649 eur cena PHM za 98 oktánový benzín = 13,42 eur a 0,183 eur paušálna náhrada za 1 km jazdy x 79,80 km = 14,60 eur, celkom 28,02 eur, 6. Pracovná cesta zo dňa 22.11.2013 (cesta na súd na pojednávanie a späť) - 79,80 km x 10,2 l/100 km x 1,649 eur cena PHM za 98 oktánový benzín = 13,42 eur a 0,183 eur paušálna náhrada za 1 km jazdy x 79,80 km = 14,60 eur, celkom 28,02 eur, 7. Pracovná cesta zo dňa 25.4.2016 (cesta na súd na pojednávanie a späť) - 79,80 km x 10,2 l/100 km x 1,405 eur cena PHM za 98 oktánový benzín = 11,44 eur a 0,183 eur paušálna náhrada za 1 km jazdy x 79,80 km = 14,60 eur, celkom 26,04 eur Spolu hotové výdavky - cestovné náklady: 183,54 eur. 34. Súd nepriznal právnemu zástupcovi žalobcu z uplatnených cestovných nákladov navýšenie o príslušnú sadzbu DPH, nakoľko ako vyplýva z predložených listinných dokladov cene PHM, tieto zahŕňajú už spotrebnú daň a DPH. 35. V prípade uplatnenej náhrady za stratu času výške 1/60 výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu za cestu z miesta sídla advokáta (Bratislava - centrum) do sídla súdu (Malacky) a späť je všeobecne známou skutočnosťou, že táto trvá osobným motorovým vozidlom 40 min., preto žalovanému patrí náhrada za cestu na pojednávania: - 14.12.2009 - 3 začaté polhodiny x 11,59 eur, t.j. 34,77 eur - 25.1.2010 (porada), 17.2.2010, 16.6.2010, 9 začatých polhodín x 12,02 eur, t.j. 108,18 eur - 6.11.2013, 22.11.2013, 6 začatých polhodín x 13,02 eur, t.j. 78,12 eur - 25.4.2016, 3 začaté polhodiny x 14,30 eur, t.j. 42,90 eur Spolu náhrada za stratu času : 263,97 eur 36. K priznanej náhrade za stratu času súd priznal navýšenie o príslušnú sadzbu DPH v sadzbe 19% za rok 2009, 2010 vo výške 27,16 eur a daň z pridanej hodnoty vo výške 20% za rok 2013 a 2016 vo výške 24,20 eur. Spolu DPH k náhrade za stratu času: 51,36 eur 37. Priznané trovy právneho zastúpenia žalovaného predstavujú sumu vo výške 3.837,59 eur, z čoho 35,28% predstavuje sumu 1.353,90 eur. 38. Súd nepriznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia za úkony: 1. písomné podanie na súd zo dňa 10.2.2010 (Vyjadrenie) v sume 220,77 eur, 2. písomné podanie na súd zo dňa 13.5.2010 (Stanovisko žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 25.2.2010) v sume 220,77 eur, 3. písomné podanie na súd zo dňa 17.5.2011 (Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a návrh na vydanie rozsudku) v sume 220,77 eur, ktoré boli uskutočnené bez výzvy súdu, v rozpore so zásadou účelnosti bránenia práva, nakoľko vo veci bolo súdom nariadené pojednávanie, na ktorom sa právny zástupca zúčastnil a z obsahu podania nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré nebolo možné predniesť priamo na pojednávaní v súlade so zásadou ústnosti konania bez potreby ďalšieho nadbytočného úkonu vo veci, a to vrátane uplatnených režijných paušálov podľa § 16 vyhlášky a príslušnej sadzby DPH k týmto úkonom. Za účelne vynaložené náklady na právne služby možno považovať len také náklady účastníka, ktoré musel nevyhnutne vynaložiť aby mohol svoje právo brániť na súde. V prípade týchto podaní súd nedospel k záveru o tom, že ich poskytnutie bolo nevyhnutné a nebolo možné obsah podania prezentovať na pojednávaní vo veci. 39. Ďalej tiež nepriznal žalovanému náhradu trov za úkony : 1. ďalšie rokovanie s klientom dňa 30.4.2010 v sume 331,16 eur (tarifná odmena 220,77 eur x 1,5 úkonu - 1 h 30 min.), 2. ďalšie rokovanie s klientom dňa 15.7.2010 v sume 294,36 EUR (tarifná odmena 220,77 eur x 4/3 úkonu - 2 h.), 3. ďalšie rokovanie s klientom dňa 5.11.2013 v sume 220,77 eur (tarifná odmena 220,77 eur x 3/3 úkonu - 1 h 30 min.), vrátane uplatneného cestovného na uvedené porady a náhrady za stratu času. 40. Nakoľko predmetom porád malo byť oboznámenie klienta s rozhodnutiami súdov, resp. práve podať opravný prostriedok (porada 15.7.2010, 5.11.2013), prípadne s obsahom podaní protistrany, s ktorými mal žalovaný možnosť oboznámiť sa sám prečítaním ich obsahu, pričom prípadná dohoda o ďalšom postupe nevyžaduje podľa názoru súdu s ohľadom na priebeh pojednávaní zachytený v zápisniciach ďalšie osobitné porady navyšujúce trovy konania. Výnimkou podľa názoru súdu je porada dňa 25.1.2010, keď podľa výsledkov prvého pojednávania a obsahu vyjadrenia protistrany advokát dohodol postup pri procesnej obrane a navrhovanými dôkazmi. 41. Súd poukazuje na skutočnosť, že náklady na právne služby, ktorých náhradu si žalovaný uplatnil vo výške 6.227,81 eur sú neprimerané pohľadávke, resp. jej časti, voči ktorej dôvodne smerovala obrana žalovaného (4.273,23 eur). 42. Náhradu trov prvoinštančného konania po vrátení veci súdu prvej inštancie si účastníci neuplatnili. 43. Súd podľa § 151 ods. 8 O.s.p. vo výroku o trovách konania osobitne uviedol trovy právneho zastúpenia a ostatné trovy, všetky trovy konania je žalovaný v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p. povinný nahradiť právnemu zástupcovi žalobcu. 44. Proti uvedenému rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalovaný, ktorý v odvolaní uviedol. V časti rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené návrhu žalobcu o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 14% zo sumy 2.044,- eur od 1.11.2007 do zaplatenia súd prvej inštancie dospel v rozsahu napadnutého výroku k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Poukázal na ust. § 370 Obchodného zákonníka a uviedol, že podľa dohody zmluvných strán mal žalobca na základe vyúčtovania podľa listov CMR vystaviť faktúru na plnenie, t.j. bol povinný vystaviť faktúru a splatnosť záväzku vychádza z riadnej vystavenej faktúry, nemohol sa žalovaný dostať do omeškania s plnením záväzku, kým žalobca takúto riadnu faktúru žalovanému nevystavil. Zdôrazňuje, že o veľkosti svojho nesplneného záväzku sa žalovaný dozvedel až z rozhodnutia súdu. Žalobca prestal so žalovaným riadne spolupracovať pri vyúčtovaní, znemožnil tým žalobca sám vystavenie faktúry, ktorej uvedené hodnoty by zodpovedali realite. Jedine riadne vystavená faktúra predstavuje relevantný účtovný doklad. V danom prípade nie je pravdou tvrdenie súdu, že záväzok vzniká dodaním služby. Záväzok žalovaného sa mohol stať splatným výlučne na základe riadne vystavenej faktúry so splatnosťou, ktorá zodpovedá obchodnej zvyklosti zmluvných strán, t.j. 14 dní od vystavenia riadnej faktúry. Žalovanému chýbal riadne vystavený účtovný doklad na to, aby mohol faktúru uhradiť. Podobne by nemohol z tohto dôvodu riadne odviesť daň z pridanej hodnoty a daň z príjmu. Žalovaný nemôže byť za týchto okolností spôsobených žalobcom a jeho správaním, kedy odmietol vystaviť riadnu faktúru, sankcionovaný úrokom z omeškania plynúcim odo dňa, od ktorého to určil v rozhodnutí súd, t.j. už od 1.11.2007. Záver, že dlžník má akceptovať a teda zaplatiť hoci len časť faktúry, ktorú neuznáva, je povinný odmietnuť, by mohlo viesť k účelovému správaniu subjektu obchodných vzťahov. Bolo by možné vystaviť nesprávnu faktúru s vyššou sumou, vediac, že druhá strana ju odmietne, a uplatňovať si následne úrok z omeškania zo sumy, ktorú bol povinný subjekt pripravený zaplatiť, ak by mu bola vystavená riadna faktúra v správnej výške. Touto argumentáciou sa súd nevysporiadal. Súd len stroho a stručne skonštatoval, že vychádzal z dátumu splatnosti faktúry a z toho, že žalovaný mal vedomosť o svojom dlhu, čo nie je pravdou, pretože výška dlhu bola bezpochyby sporná a nejednoznačná. Pravdou je, že práve vzhľadom na dohodnutý spôsob fakturovania sa žalovaný nemohol dostať do omeškania. Žalobca bol povinný vystaviť doklad s dohodnutou dobou splatnosti na základe údajov od žalovaného, neurobil tak však. Uvádza, že žalovaný bol po celý čas pripravený uhradiť žalobcovi sumu, ktorú považoval za správnu a opakovane sa dožadoval vystavenia riadnej faktúry, ktorá zohľadňuje dohodu zmluvných strán. Uvádza, že ak súdy takéto konania korektných účastníkov obchodných vzťahov budú sankcionovať, budú tak podporovať protiprávne konanie iných účastníkov konajúcich v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 265 Obchodného zákonníka. Uvádza, že ani odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevyslovil priamo názor, že by prvoinštančný súd mal uvedenú situáciu vyhodnotiť spôsobom ako to urobil okresný súd. Odvolací súd uložil okresnému súdu posúdiť výšku a začiatok omeškania, čo však okresný súd nesplnil, nakoľko sa s tvrdeniami žalovaného ohľadom posúdenia začiatku omeškania, najmä vo vzťahu k citovanému ust. § 370 Obchodného zákonníka riadne nevysporiadal, vôbec neuviedol prečo na ne neprihliadol a teda neposúdil otázku, že žalobca ako veriteľ neposkytol spolupôsobenie potrebné na to, aby žalovaný ako dlžník mohol splniť svoj záväzok. V tomto zmysle rozhodnutie okresného súdu považuje za riadne neodôvodnené. Na záver poukazuje na skutočnosť, že úrok z omeškania predstavuje za dobu približne 8 a pol roka od zaslanie nesprávnej faktúry čiastku 2.450,78 eur. 45. Vo vzťahu k výroku 2. rozsudku žalovaný uvádza, že tento výrok napáda z dôvodu nesprávneho posúdenia výšky priznaných trov konania, resp. v časti, o ktorú prvoinštančný súd trovy konania krátil. V tejto súvislosti poukázal na ust. vtedy platného § 137 O.s.p. a uvádza, že žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nie všetky z vyúčtovaných úkonov právnej služby zodpovedajú požiadavke účelnosti uplatňovania práva v konaní. Jedná sa o nasledovné úkony v zmysle predloženého vyčíslenia zo dňa 27.4.2016: - písomné podanie na súd zo dňa 10.2.2010 (Vyjadrenie) v sume 220,77 eur, - písomné podanie na súd zo dňa 13.5.2010 (Stanovisko žalovaného k vyjadreniu žalobcu zo dňa 25.2.2010) v sume 220,77 eur, - ďalšie rokovanie s klientom dňa 30.4.2010 v sume 331,16 eur - ďalšie rokovanie s klientom dňa 15.7.2010 v sume 294,36 eur, - písomné podanie na súd zo dňa 17.5.2011 (Ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a návrh na vydanie rozsudku) v sume 220,77 eur, - ďalšie rokovanie s klientom dňa 5.11.2013 v sume 220,77 eur, - písomné podanie na súd zo dňa 23.3.2014 (Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu zo dňa 2.12.2013) v sume 220,77 eur. 46. Vyššie špecifikované úkony zo dňa 10.2.2010, 13.5.2010 a 17.5.2010 boli podľa názoru súdu uskutočnené v rozpore so zásadou účelnosti bránenia práva a bez výzvy súdu. Vo veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom sa právny zástupca zúčastnil, a z obsahu podania nevyplývajú skutočnosti, ktoré nebolo možné predniesť priamo na pojednávaní v súlade so zásadou ústnosti konania bez potreby ďalšieho nadbytočného úkonu vo veci. Za účelne vynaložené náklady na právne služby možno považovať len také náklady účastníka, ktoré musel nevyhnutne vynaložiť, aby mohol svoje právo brániť na súde. Čo sa týka úkonov zo dňa 30.4.2010, 15.7.2010 a 5.11.2013, súd pri nich uviedol, že predmetom porád malo byť oboznámenie klienta s rozhodnutiami súdov, resp. práve podať opravný prostriedok, príp. s obsahom podaní protistrany, s ktorými sa podľa názoru súdu mal žalovaný možnosť oboznámiť sám prečítaním ich obsahu, pričom prípadná dohoda o ďalšom postupe nevyžaduje s ohľadom na priebeh pojednávaní zachytený v zápisniciach, ďalšie osobitné porady navyšujúce trovy konania. Poukázal na ust. § 137 O.s.p. S takýmto výrazne reštriktívnym výkladom citovaného ustanovenia, aký zvolil súd prvej inštancie sa nemožno stotožniť. Predovšetkým je nutné uviesť, že je povinnosť advokáta jednak upovedomiť klienta o termíne pojednávania a jednak ho vopred oboznámiť s niektorými rozhodnými skutočnosťami, či už procesnými alebo hmotnoprávnymi, ktoré môžu byť predmetom pojednávania. Taktiež argumentácia, že klient sa mal možnosť sám oboznámiť s rozhodnutiami prečítaním ich obsahu, neobstojí, klient nie je osoba s odborným právnickým vzdelaním a po prečítaní výroku a odôvodnenia rozhodnutia súdu mu nemusia byť zrejmé všetky dôsledky, ktoré takéto rozhodnutie následne implikuje, a ako sa má voči nim prípadne brániť. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať predmetné úkony v žiadnom prípade za nadbytočné, za aké ich označil v odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd. K otázke písomných vyjadrení, za ktoré súd odmenu nepriznal, možno uviesť, že ich vykonanie je nutné považovať za účelné z dôvodu, že sa s nimi ešte pred pojednávaním má možnosť oboznámiť aj protistrana najmä v prípade, ak obsahujú dodatočné tvrdenia, resp. argumentáciu a následne aj ona už na pojednávaní voči nim zaujať relevantné stanovisko. Ďalej poukazuje na skutočnosť, že súd vo svojom odôvodnení opomenul akokoľvek zdôvodniť nepriznanie úkonu zo dňa 23.3.2014, aj keď bol predmetom vyúčtovania. Taktiež pokiaľ súd skonštatoval, že navýšenie o DPH nie je možné priznať pri cestovných nákladoch, nakoľko z dokladov o cene PHM vyplýva, že tieto už zahŕňajú spotrebnú daň a DPH, je potrebné uviesť, že uvedené sa netýka náhrady za tzv. amortizáciu (to znamená koeficient 0,183 x počet prejazdených kilometrov). K tejto položke je potrebné DPH prirátať. V závere výroku o trovách konania súd ešte podotkol, že podľa jeho názoru sú žalovaným vyúčtované trovy vo výške 6.227,81 eur neprimerané pohľadávke, resp. jej časti, voči ktorej dôvodne smerovala obrana žalovaného. Ani s touto argumentáciou sa žalovaný nestotožňuje tak vzhľadom na nadmernú dĺžku konania, ktorú je tiež potrebné brať v súvislosti s vynaloženými trovami právneho zastúpenia do úvahy, a jednak aj vzhľadom na výšku sumy úrokov z omeškania, ktorej zaplatenia sa žalobca v konaní domáha. 47. Pre prípad, že by odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil navrhuje, aby odvolací súd pripustil dovolanie, pretože podľa jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 48. K odvolaniu žalovaného sa písomne dňa 27.6.2016 vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny a zákonný a žiada ho v odvolacom konaní v celom rozsahu potvrdiť. 49. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalovaného bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodol odvolací súd dňa 14.12.2017, teda po nadobudnutí účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorých sa počnúc účinnosťou CSP ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP sa počnúc dátumom 1.7.2016 vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 50. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na základe vykonaných dôkazov, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd má za to, že nie je daný dôvod na opakovanie a doplnenie dokazovanie v súlade s ust. § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, čo sa týka rozhodnutia vo veci samej a s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na ne poukazuje. Čo sa týka rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov prvoinštančného konania, v tejto časti považoval za potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie pre jeho nedostatočné odôvodnenie a zmätočnosť zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 51. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd, čo sa týka rozhodnutia vo veci samej v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. 52. Odvolací súd v časti odôvodnenia vecne správneho a napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodov odvolateľa dodáva: 53. Súd prvej inštancie správne vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že v konečnom dôsledku nevysporiadanými zostali záväzky zo štiepky odvezené konečným odberateľom v období od 31.8.2007 do novembra 2007. Žalovaný za tieto dodávky štiepky neuhradil žalobcovi dohodnutú cenu za vykonané dielo, ktorá predstavuje 4,- eur za 1 prm. Pri súčte objemu štiepky bolo preukázané, že žalovaný neuhradil žalobcovi cenu za 511 prm štiepky, čo pri dohodnutej cene 4,- eur za 1 prm predstavuje sumu 2.044,- eur. Tiež správne ustálil, že vykonanie diela medzi stranami sporu nebolo sporné, sporné bolo len množstvo. Uvedená otázka, ( teda množstvo vykonaného diela) je v tomto štádiu súdneho konania už nesporná, keď súd prvej inštancie s konečnou platnosťou ustálil rozsah vykonaného diela vo výške 2.044,- eur, ktorá zodpovedá cene za 511 prm štiepky pri dohodnutej cene 4,- eur za 1 prm. Predmetom tohto konania bol už iba priznaný úrok z uvedenej istiny. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že medzi stranami sporu nedošlo k uzatvoreniu dohody o výške úroku z omeškania a preto priznal žalobcovi úrok z omeškania len v zákonnej výške podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platného a účinného v okamihu vzniku omeškania, t.j. 1.11.2007. 54. Zmluva o dielo je primárne charakterizovaná záväzkom zhotoviteľa vykonať určité dielo a záväzkom objednávateľa zaplatiť cenu za jeho vykonanie. Tak ako už bolo i vyššie uvedené je nesporné, že k vykonaniu diela došlo. Rozsah vykonaného diela je taktiež nesporný. Nárok na zaplatenie ceny za vykonanie diela vznikol žalobcovi samotným vykonaním diela, teda okamihom vykonania diela podľa ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odvolací súd už v samotnom rozsudku č.k. 1Cob/45/2014-350 zo dňa 5.11.2015 ustálil, že žalovaný mal vedomosť o svojom dlhu, keďže ako zmluvná strana zmluvy o dielo poznal spôsob fakturácie, ako aj množstvo tovaru, za ktorý mal žalobcovi zaplatiť dohodnutú odmenu. Žalovaný v podanom odvolaní poukazuje na skutočnosť, že žalobcovi vzniklo právo na vystavenie faktúry len v prípade, že vystaví faktúru na základe údajov od žalovaného, čo však neurobil, a že vyúčtované množstvo štiepky je teda v rozpore s dohodou účastníkov o spôsobe fakturácie. Takýto právny záver nie je možné prijať, keď nárok na zaplatenie ceny diela, tak ako je už vyššie uvedené vznikol žalobcovi v zmysle ust. § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka a to samotným vykonaním diela. Prijatím záveru žalovaného by mohla nastať situácia, že žalobcovi nevznikne právo na riadne vystavenie faktúry, až do momentu predloženia podkladov pre fakturáciu zo strany žalovaného, čo by v praxi mohlo znamenať aj to, že by k takémuto oprávneniu nedošlo vôbec, i napriek skutočnosti, že dielo bolo zo strany zhotoviteľa už vykonané a to napríklad vtedy, ak by „ podklady pre fakturáciu“ žalovaný ako objednávateľ nedodal vôbec. Súd prvej inštancie tiež správne ustálil, že odmietnutie prevzatia faktúry žalovaným nemá žiadny vplyv na okamih vzniku omeškania, nakoľko bolo spôsobené zavineným konaním žalovaného samotného. 55. S poukazom na uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti rozhodnutia o priznaní úroku z omeškania, t.j. vo veci samej ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 56. V časti rozhodnutia, v ktorej súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania odvolací súd podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, keď podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie v časti náhrady trov konania trpí vadou zmätočnosti. Vo výroku rozsudku súd 1. inštancie priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v pomernej výške 35,28 % a následne v písomnom odôvodnení rozsudku ( č.l. 7,8,9,10,11 ) uvádza, že priznal raz žalobcovi, raz žalovanému náhradu trov konania. Touto zmätočnosťou je postihnuté celé odôvodnenie tejto časti rozhodnutia. Súd prvej inštancie tiež dostatočným spôsobom neodôvodnil nepriznanie príslušnej sadzby DPH z uplatnených cestovných nákladov a opätovne sa bude zaoberať aj námietkami žalovaného v podanom odvolaní v časti nepriznanej náhrady trov právneho zastúpenia. 57. Žalovaný v podanom odvolaní navrhol odvolaciemu súdu v zmysle vtedy platného ust. § 238 ods. 3 O.s.p. pripustiť dovolanie, keď mal za to, že v danom prípade ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V čase rozhodnutia odvolacieho súdu je účinný zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý v ust. § 419 a nasl. CSP upravuje možnosť podania dovolania. Z týchto dôvodov preto odvolací súd už nemá oprávnenie o prípustnosti dovolania rozhodovať. 58. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 396 ods. 3 CSP v novom rozhodnutí o trovách konania. 59. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).