Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/711/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1408212296 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1408212296.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: Stambre, s.r.o., Pod záhradami 64, Bratislava, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Šimon Meliš, s.r.o. v likvidácii, Partizánska 3, Bratislava, proti žalovanej: L. Š., Ž. X, G. J. G., zastúpenej Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., Námestie sv. Anny 20, Trenčín, o zaplatenie 560,32 eura s prísl. a o zaplatenie zmluvných pokút, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 11C/311/2008-219, zo dňa 14.2.2012, v spojení s opravným uznesením č.k. 11C/311/2008-258, zo dňa 10.11.2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 560,32 eura spolu s poplatkom z omeškania 2,5 promile za každý deň omeškania z dlžnej sumy 280,16 eura od 31.10.2005 do 31.12.2008, z dlžnej sumy 280,16 eura od 1.12.2005 do 31.12.2008, najmenej však 0,83 eura za každý začatý mesiac omeškania a s poplatkom z omeškania 1 promile za každý deň omeškania, najmenej však 0,83 eura za každý začatý mesiac omeškania z dlžnej sumy 560,32 eura od 1.1.2009 do zaplatenia (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti veci samej (výrok III.). 2. V odôvodnení konštatoval, že žalobca v dôvodoch žaloby uviedol, že sporové strany, žalobca ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca, uzavreli 26.9.2005 zmluvu o nájme bytu č. XX v Bratislave, G. XX, na dobu určitú od 1.10.2005 do 31.12.2005, kde sa žalovaná zaviazala o.i. platiť nájomné 8.440,- Sk mesačne pripísaním uvedenej sumy na účet prenajímateľa. Žalovaná po uplynutí doby nájmu byt nevysťahovala a byt ďalej užívala. Žalobca nepodal návrh na vypratanie bytu na súde do 30 dní, čím sa nájom obnovil od 1.1.2006 do 31.3.2006; takto sa nájom obnovoval až do 30.6.2007. Žalovaná byt vypratala v apríli 2007, teda nájom zanikol 30.6.2007. Žalovaná nezaplatila nájomné za dobu od novembra 2005 do júna 2007 ani sčasti, t.j. 20 kalendárnych mesiacov po 8.440,- Sk, spolu 168.800,- Sk, spolu s príslušenstvom (úrokom z omeškania) za jednotlivé mesiace omeškania. Z odôvodnenia žaloby ďalej vyplýva, že sporové strany si v zmluve o nájme dohodli zmluvnú pokutu 0,1 % denne za každý deň omeškania so zaplatením akejkoľvek peňažnej pohľadávky podľa tejto zmluvy. Podľa žalobcu žalovaná nezaplatením nájomného riadne a včas porušila povinnosť zaplatiť peňažnú pohľadávku a preto je povinná zaplatiť zmluvnú pokutu 0,1% denne z dlžnej sumy 8.440,- Sk za každý deň omeškania so zaplatením nájomného za jednotlivé mesiace nájomného od 26.10.2005 a v nasledujúcich mesiacoch v r. 2005, 2006, 2007, naposledy od 26.5.2007 do zaplatenia. Žalobca ako prenajímateľ odovzdal žalovanej pri podpise zmluvy o nájme najmä, nie však výlučne, 4 kľúče od vchodových dverí, 2 magnetické kľúče, 2 kľúče od poštovej schránky, 4 kľúče od vstupných dverí do bytového domu a všetky listiny týkajúce sa prenajímaného bytu. Sporové strany sa dohodli, že byt sa považuje za odovzdaný, ak nájomca odovzdá všetky kľúče a listiny týkajúce sa bytu v deň nasledujúci po dni, v ktorom zanikol nájom. Žalovaná byt podľa zmluvy riadne neodovzdala; tieto (kľúče) bola povinná odovzdať 1.7.2007, čo neurobila a je v omeškaní od 2.7.2007 do 21.10.2007, celkom 112 dní. Podľa zmluvy o nájme je preto povinná zaplatiť zmluvnú pokutu 500,- Sk denne, celkovo 56.000,- Sk. Z tejto sumy si žalobca uplatňuje zmluvnú pokutu na sumu 45.500,- Sk, t.j. za obdobie od 2.7.2007 do 30.9.2007, za 91 dní omeškania. Žalobca si uplatňuje aj zmluvnú pokutu 5.000,- Sk za porušenie zmluvnej povinnosti žalovanej a to 31 dní pred ukončením doby nájmu, ktorý skončil 30.6.2007, žalobcovi písomne oznámiť, že nemá záujem o uzavretie zmluvy za rovnakých podmienok. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca podaním z 27.1.2009, ešte pred začatím pojednávania vo veci samej, navrhol zmenu žalobného návrhu (čiastočne vzal žalobu späť, v časti ju zmenil, v časti žalobu rozšíril). Súd prvej inštancie uznesením z 8.6.2009 zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny 5.042,81 eura, zastavil konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty 0,1 % denne z jednotlivých súm mesačného nájomného zo sumy 280,15 eura od 26.12.2005 a za nasledujúce mesiace, naposledy od 26.5.2007 do zaplatenia a pripustil zmenu žalobného petitu tak, aby namiesto úroku z omeškania bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania a pripustil rozšírenie žaloby na zaplatenie zmluvnej pokuty na 9.227,91 eura. Po takto pripustenej zmene žalobného návrhu sa žalobca domáhal zaplatenia: I. 560,32 eura s poplatkom z omeškania 2,5 promile za každý deň omeškania zo sumy 280,16 eura od 26.10.2005 do 31.12.2008, zo sumy 280,16 eura od 26.11.2005 do 31.12.2008 a poplatku z omeškania 1 promile za každý deň omeškania, najmenej však 0,83 eura za každý začatý mesiac z omeškania zo sumy 560,32 eura od 1.1.2009 do zaplatenia a so zmluvnou pokutou 0,1 % denne zo sumy 280,16 eura od 26.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 280,16 eura od 26.11.2005 do zaplatenia, a II. zmluvnej pokuty 9.227,91 eura; zmenu žalobného návrhu žalobca oprel o § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 4 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. s tým, že v čase omeškania žalovanej má žalobca nárok na zaplatenie poplatku z omeškania. Zmluvnú pokutu uplatnil podľa čl. XI ods. 1 nájomnej zmluvy, t.j. 0,1 % dlžného nájomného 8.440,- Sk (280,16 eura) za každý deň od 1.1.2006 do 30.6.2007 vrátane, t.j. za 546 dní omeškania vo výške 273.000,- Sk (9.061,94 eura). Zmluvnú pokutu 5.000,- Sk (165,97 eura) si žalobca uplatnil za porušenie zmluvnej povinnosti žalovanou podľa čl. XI ods. 5 nájomnej zmluvy písomne žalobcovi oznámiť 31 dní pred skončením nájmu, že nemá záujem o uzavretie nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok. 4. Súd prvej inštancie z listinných dôkazov zistil, že L. V. ako fyzická osoba a ako vlastníčka uvedeného bytu a obchodná spoločnosť Stambre, s.r.o., ktorej konateľkou je L. V., ako držiteľ, uzavreli 14.9.2005 písomne zmluvu o prenechaní do užívania podľa § 51 Občianskeho zákonníka, ktorej predmetom bolo bezodplatné prenechanie do užívania jednoizbového bytu č. XX v Bratislave, na G. XX, súp. č. XXXX. Doba prenechania uvedeného bytu do užívania sa určila na dobu určitú, 61 mesiacov. Dňa 26.9.2005 v Bratislave uzavrel žalobca ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca, písomne zmluvu o nájme vyššie uvedeného bytu na dobu určitú od 1.10.2005 do 31.12.2005. Dohodli sa na nájomnom 8.440,- Sk mesačne a na zábezpeke 5.000,- Sk s tým, že nájomné sa platí vopred, vždy do 25. dňa v mesiaci pripísaním na účet žalobcu uvedený v zmluve o nájme. Žalovaná zaplatila žalobcovi nájomné 8.440,- Sk za október 2005 a zmluvnú zábezpeku 5.000,- Sk pri podpise zmluvy. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi stranami vznikol zmluvný vzťah podľa zmluvy o nájme uzavretej písomne 25.9.2005 na dobu určitú od 1.10.2005 do 31.12.2005, v zmysle ktorej žalobca prenechal žalovanej ako nájomcovi za nájomné vyššie uvedený byt do užívania a žalovaná sa zaviazala platiť nájomné mesačne po 8.440,- Sk prevodom na účet žalobcu. Mal za nesporné, že žalovaná zaplatila nájomné za mesiac október 2005 a zábezpeku 5.000,- Sk. Skonštatoval, že uplynutím doby nájmu nájomný vzťah skončil, pričom podľa čl. IX ods. 2, ods. 3 zmluvy o nájme nedošlo k odovzdaniu bytu 1.1.2006 žalovanou žalobcovi; žalovaná spolu s Z. I. ďalej v byte zotrvali až do jari 2007, kedy byt dobrovoľne uvoľnili. Skonštatoval, že nebolo preukázané, že by žalovaná písomne oznámila žalobcovi 31 dní pred skončením nájomného vzťahu, že nemá záujem o uzavretie novej nájomnej zmluvy. 5. Súd prvej inštancie ozrejmil, že žalobca trval na zaplatení žalovanej sumy 560,32 eur s prísl. titulom nájomného na tom skutkovom základe, že žalovaná nájomné za dva mesiace po 8.440,- Sk t.j. 280,16 eura za mesiace november 2005 a december 2005 nezaplatila; žalobca poprel, že by si so žalovanou dojednali zmenu formy platenia nájomného na hotovosť. Žalovaná sa v konaní bránila, že nájomné bolo zaplatené v hotovosti v januári 2006 na žiadosť konateľky žalobcu dvakrát po 9.440,- Sk a na preukázanie uvedenej skutočnosti navrhla vypočuť svedkov Z. I. a S. H.. Z výpovede svedka Z. I. súd prvej inštancie zistil, že menovaný platil nájomné v hotovosti. Nájomné za uvedené dva mesiace v roku 2005 bolo podľa neho zaplatené ešte v roku 2005, do nového roku 2006 išli s vyrovnaným záväzkom. Svedok S. H. sa presnejšie k obdobiu ani k výške vyplatených súm Z. I. nevedel vyjadriť. Súd prvej inštancie vyhodnotil výpovede žalovanej v porovnaní s jej písomným vyjadrením a svedka Z. I. ako vnútorne rozporné a uviedol, že sa líšili jednak v osobe, kto zaplatil nájomné za uvedené dva mesiace v roku 2005 a jednak v dobe, ktorú menovaní uvádzali ako termín na vyplatenie nájomného, ako aj vo výške nájomného. Uvedené nezrovnalosti sa nepodarilo odstrániť ani výpoveďami navrhovaných svedkov zo strany žalovanej. Vychádzal z toho, že ďalší svedkovia navrhnutí žalobcom neboli osobne prítomní pri platení úhrad žalovanou a pokiaľ sa aj stretli v reštaurácii s konateľkou žalobcu a s Z. I., tak nevedeli upresniť ani orientačne o aké sumy a za aké obdobie sa malo jednať. Z tohto pohľadu ich výpovede nepreukázali jednoznačne ani tvrdenia žalobcu. 6. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené uviedol, že žalobca má dôkazné bremeno ohľadne všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj návrh. Žalovaný nenesie bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno v prípadoch, keď iba popiera pravdivosť tvrdení žalobcu alebo keď navrhuje žalobu zamietnuť. Strana, ktorá tvrdí určitú negatívnu skutočnosť (žalobca tvrdil, že žalovaná nezaplatila), nenesie ohľadne tejto skutočnosti dôkazné bremeno. Pri popretí tohto tvrdenia protistranou táto sama ponesie dôkazné bremeno ohľadne svojho pozitívneho tvrdenia. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží teda na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Dôkazné bremeno spočíva v splnení dôkaznej povinnosti v tom smere, že strana označí dôkazné prostriedky na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení a strana, ktorá nepreukáže pravdivosť svojich tvrdení, neunesie dôkazné bremeno a musí znášať možné nepriaznivé dôsledky nesplnenia dôkaznej povinnosti. Súd prvej inštancie dôvodil, že podľa čl. IV ods. 2 zmluvy o nájme bola dojednaná povinnosť žalovanej ako nájomcu platiť nájomné jednoznačne určená na účet žalobcu. S poukazom na čl. XI ods. 4 zmluvy o nájme (zmluva môže byť zmenená, doplnená alebo zrušená len súhlasným prejavom vôle zmluvných strán v písomnej forme) dospel k záveru, že zmena nájomnej zmluvy v tejto časti nebola v predpísanej forme preukázaná (strany to ani netvrdili), konateľka žalobcu zmenu zmluvy v ústnej forme poprela a zdôraznil, že nebolo preukázané zaplatenie nájomného za november 2005 a december 2005 v hotovosti priamymi dôkazmi (súhlasné tvrdenie konateľky žalobcu alebo písomné potvrdenie o zaplatení uvedených súm), ale ani nepriamymi dôkazmi (výpoveďou strán a svedkov). Súd prvej inštancie obranu žalovanej o zaplatení uvedených súm v tejto časti žaloby neprijal a žalovanej neuveril; nakoľko zaplatenie nájomného žalovanou za november a december 2005 v konaní nemal za preukázané, súd prvej inštancie žalobe v tejto časti v zmysle § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyhovel a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť dlžné nájomné. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie poplatku z omeškania zo sumy 280,16 eura od 26.10.2005 a 26.11.2005 a od 1.1.2006 do zaplatenia uviedol, že podľa žalobcu sa po uplynutí lehoty splatnosti nájomného, t.j. 25. dňa v danom mesiaci, dostala žalovaná nasledujúcim dňom do omeškania, avšak s odkazom na § 697 Občianskeho zákonníka uzavrel, že nájomca sa dostáva do omeškania po uplynutí 5 dní od jeho splatnosti a preto žalobcovi priznal poplatok z omeškania až od 31.10.2005 a 1.12.2006 do zaplatenia; v prevyšujúcej uplatnenej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. 7. K uplatnenému nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty 0,1 % denne z jednotlivých súm nájomného zo sumy 280,16 eura od 26.10.2005 a od 26.11.2005 do zaplatenia súd prvej inštancie citoval čl. XI ods. 1 zmluvy o nájme, podľa ktorého nájomca zaplatí prenajímateľovi zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej sumy, ak táto zmluva neurčuje inak, za každý deň omeškania so zaplatením akejkoľvek peňažnej pohľadávky podľa tejto zmluvy. Nájomca má túto povinnosť bez ohľadu na zavinenie porušenia svojej povinnosti. Právo prenajímateľa požadovať náhradu škody vo výške skutočnej škody tým nie je dotknuté. Poznamenal, že zmluvná pokuta je jedným zo zabezpečovacích prostriedkov, ktorej podstatou je povinnosť zaplatiť určitú čiastku v prípade, že bola porušená zmluvná povinnosť, ktorú si strany pre prípad jej porušenia dojednali. Účelom zmluvnej pokuty je donútiť dlžníka pod vyhrážkou majetkovej sankcie k riadnemu plneniu záväzku. Zmluvná pokuta teda predovšetkým predstavuje hrozbu dlžníkovi, že pokiaľ nesplní svoju najmä dohodnutú zmluvnú povinnosť, vznikne mu povinnosť poskytnúť pre ten prípad dojednané plnenie - pokutu. Ak si účastníci záväzkového vzťahu dohodli pre prípad omeškania so splnením peňažného alebo nepeňažného záväzku zmluvnú pokutu, je dlžník povinný v prípade omeškania so splnením uvedeného záväzku zaplatiť veriteľovi dojednanú zmluvnú pokutu a vedľa toho tiež poplatok príp. úrok z omeškania. Porušenie tej istej povinnosti je tak sankcionované dvakrát. Z tohto dôvodu bol názoru, že pri stanovení výšky zmluvnej pokuty je treba prihliadnuť aj k tomu, aby zodpovedala významu a hodnote a podmienkam plnenia zabezpečovanej pohľadávky. Primeranosť výšky zmluvnej pokuty mal za potrebnú posúdiť v každom prípade individuálne s ohľadom na všetky zvláštnosti daného prípadu. Dohodnutá zmluvná pokuta má v prvom rade čeliť porušeniu povinnosti - funkcia prevenčná, lebo ak bude zabezpečená povinnosť plnená, bude tým vlastná funkcia zmluvnej pokuty vyčerpaná. Ďalej vyložil, že zmluvná pokuta má aj funkciu reparačnú - uhradzovaciu, lebo jej zmyslom je tiež reparovať na strane veriteľa ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia povinnosti zo strany dlžníka. Pokutu možno dojednať tak pre prípad nesplnenia vôbec, tak pre prípad porušenia akejkoľvek inej zmluvnej povinnosti. Ustanovenie § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka je kogentnej povahy umožňujúce dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad porušenia povinnosti zo zmluvy vyplývajúcej, pričom za nevyhnutnú súčasť ujednania o zmluvnej pokute mal celkom presné a určité označenie povinnosti, ktorej neplnením alebo jej vadným splnením vznikne právo na zmluvnú pokutu. Okruh povinností, ktorý je zabezpečený zmluvnou pokutou nie je obmedzený, pričom základnou náležitosťou právnych úkonov podľa § 37 Občianskeho zákonníka je ich zrozumiteľnosť a určitosť. Dôvodil, že nedostatok zrozumiteľnosti spôsobuje neplatnosť takého právneho úkonu; za neurčitý právny úkon považoval taký právny úkon, ktorý je vyjadrený zrozumiteľne, ale jeho obsah je neurčitý. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je nepochybne určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, resp. porušením ktorej vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty; dostatočnosť určenia a zrozumiteľnosť vyjadrenia povinnosti, plnenie ktorej má zmluvná pokuta zabezpečovať, považoval za podmienku platnosti dohody o zmluvnej pokute. Súd prvej inštancie v nadväznosti na to vyhodnotil ustanovenie podľa čl. XI ods. 1 zmluvy o nájme zmluvy ako absolútne neplatné; tento svoj záver založil na konštatovaní, že nie je jednoznačne uvedené, akým konkrétnym porušením zmluvnej povinnosti vzniká žalobcovi nárok na zaplatenie uvedenej zmluvnej pokuty (nie je uvedené aké peňažné pohľadávky). Z dojednania strán o dohodnutej zmluvnej pokute nemal za zrejmé, ktorá zmluvná povinnosť mala byť medzi účastníkmi zabezpečená zmluvnou pokutou. Formuláciu akejkoľvek peňažnej pohľadávky mal za nejasnú a neurčitú aj v kontexte s ďalšími odsekmi uvedeného článku, kde v týchto sú presne formulované povinnosti, nedodržanie ktorých je stíhané oprávnením nároku žalobcu na zaplatenie konkrétnej zmluvnej pokuty. Mal teda za zrejmé, že v zmluve sú použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielnym spôsobom z čoho vyvodil, že za takejto situácie by mala byť použitá zásada, že takéto pojmy a ujednania treba vykladať v neprospech toho, kto ich použil, v tomto prípade žalobcu. Keďže súd prvej inštancie bol názoru, že predmetné dojednanie je pre svoju neurčitosť obsahu neplatné, v zmysle § 37 ods. 1 a § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobu v tejto časti zamietol. 8. K uplatnenému nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty 500,- Sk za každý deň z omeškania vyčíslenej po zmene návrhu za obdobie od 1.1.2006 do 30.6.2007 vrátane, t.j. za 546 dní omeškania vo výške 273.000,- Sk (9.061,94 eura) a zmluvnú pokutu 5.000,- Sk (165,97 eura), súd prvej inštancie upriamil pozornosť na čl. XI ods. 2 zmluvy o nájme, podľa ktorého nájomca zaplatí prenajímateľovi zmluvnú pokutu 500,- Sk za každý aj začatý deň s omeškaním riadneho a včasného vypratania a odovzdania bytu po skončení nájmu bytu tak, ako je stanovené v čl. IX tejto zmluvy. Tým nie je dotknuté právo prenajímateľa na náhradu škody vo vzniknutej výške bez ohľadu na zavinenie nájomcu. Ďalej citoval čl. XI ods. 5, čl. IX ods. 2 a ods. 3 zmluvy o nájme. Mal za to, že z vecného hľadiska má zákonné kritérium na posúdenie primeranosti zmluvnej pokuty dva aspekty: hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti. Vyslovil názor, že zmluvná pokuta 500,- Sk denne nepochybne zabezpečuje povinnosť riadneho a včasného vypratania a odovzdania bytu po skončení nájmu bytu tak, ako je stanovené v čl. IX tejto zmluvy. Vysvetlil, že právny úkon sa prieči dobrým mravom, ak sa jeho obsah ocitne v rozpore s všeobecne uznávaným názorom, ktorý vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich jednania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého jednania. S ohľadom na skutočnosť, že § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre zánik nájmu bytu neplatí, mal súd prvej inštancie v prejednávanej veci za nesporné, že po uplynutím doby nájmu sa nájomný vzťah medzi stranami podľa zmluvy o nájme skončil 31.12.2005. K obnoveniu nájomnej zmluvy za tých istých podmienok, ako pôvodne uvádzal žalobca v žalobe v nasledujúcich rokoch 2006 a 2007 nemohlo dôjsť. V nadväznosti na to skonštatoval, že žalovanej vznikla povinnosť odovzdania a vypratania uvedeného bytu spolu so splnením podmienok, na ktoré sa v nájomnej zmluve zaviazala, vrátane odovzdania kľúčov, listín a iných vecí, nasledujúci deň po dni, v ktorom zanikol nájom, t.j. 2.1.2006. 9. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalovaná po tom, čo nájomný vzťah zanikol, žalobcovi kľúče a listiny neodovzdala, pre žalobcu neodovzdala a nevypratala ani byt; súčasne žalovaná 31 dní pred skončením nájmu písomne neoznámila žalobcovi, že nemá záujem na uzavretí nájomnej zmluvy za tých istých podmienok. Žalovaná naopak ďalej v byte zostala bývať a tento svoj postup vysvetlila tým, že mali záujem ďalej zostať bývať ako nájomcovia, preto nemali dôvod žalobcovi písomne oznamovať opak, súčasne rokovali s prenajímateľom o uzavretí nájomnej zmluvy. V tejto súvislosti ako dôkaz predložila aj nepodpísaný návrh nájomnej zmluvy z 31.12.2005 k tomu istému bytu s návrhom na uzavretie nájomného vzťahu na jeden mesiac, kde prenajímateľom bola obchodná spoločnosť SKY - LINE plus, spol. s r.o., zastúpená konateľkou L. V.. S uvedeným návrhom doby nájmu však žalovaná podľa jej tvrdenia nesúhlasila, nakoľko mali záujem užívať byt dlhší čas. Žalovaná aj Z. I. v byte bývali v rokoch 2006 - 2007 a podľa ich tvrdení platili nájomné L. V. v hotovosti, ale žalobca toto vysvetlenie žalovanej poprel. Súd prvej inštancie dôvodil, že na druhej strane žalobca v konaní netvrdil a ani nepreukázal, že by a akým spôsobom dal žalovanej najavo, že s jej bývaním v byte nesúhlasí, nepodal návrh na platenie úhrad za užívanie bytu, či už titulom nájomného alebo titulom bezdôvodného obohatenia, nedomáhal sa vypratania bytu z dôvodu užívania bytu žalovanou bez právneho dôvodu, nedomáhal sa odovzdania kľúčov a listín od bytu prevzatých žalovanou, nevyzýval ju písomne ani inak na uvoľnenie bytu, neuplatňoval si nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa nájomnej zmluvy z 26.9.2005 z titulu porušenia dohodnutých zmluvných povinností žalovanou. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie podčiarkol, že postup žalobcu, ktorý evidentne ponechal viac ako dva roky bez povšimnutia neplnenie si ním tvrdených zmluvných povinností žalovanou (odovzdať kľúče a listiny od bytu po skončení nájmu 31.12.2005, nedomáhal sa uvoľnenia a vypratania bytu, zaplatenia odplaty za užívanie bytu žalovanou a Z. za roky 2006, 2007, nedomáhal sa zmluvných pokút, neupozorňoval žalovanú jednoznačným spôsobom, že s jej konaním nesúhlasí), by nemal zostať bez odozvy v jeho rozhodnutí. Mal za to, že takýto postup žalobcu mohol ostatne žalovanú len utvrdiť v tom, že jej prejav učinený v januári 2006, že majú záujem zostať v byte bývať ako nájomcovia, bol žalobcom akceptovaný (nájomná zmluva môže byť uzavretá aj ústne, aj konkludentne); dôvodil tým, že keby zmluvná strana žalobcu trvala na existencii záväzku, nepochybne by bolo namieste očakávať adekvátnu reakciu po márnom uplynutí lehoty pre splnenie povinnosti žalovanej odovzdať kľúče od bytu a listiny s bytom, pri neplatení úhrad za užívanie bytu viac ako poldruha roka zvlášť, keď sám žalobca dokonca svoj postoj vysvetlil tým, že situáciu toleroval a nepotreboval ju riešiť. Súd prvej inštancie v tomto kontexte poukázal na to, že žalobca si nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za obdobie od 2.1.2006 do 30.6.2007 z titulu porušenia uvedenej zmluvnej povinnosti podľa zmluvy o nájme uplatnil zmenenou žalobou z 27.9.2009 až po viac ako dvoch rokoch, v časti dokonca premlčaný. Jeho pozornosti v tejto súvislosti tiež neuniklo, že aj k uvoľneniu bytu došlo dobrovoľne žalovanou a nie aktívnym zásahom žalobcu a rovnako sa priklonil k obrane žalovanej, že v nadväznosti na vyššie uvedené nebol dôvod písomne oznamovať žalobcovi, že nemá záujem na uzavretie nájomnej zmluvy v ďalšom období, keď naopak žalovaná o toto mala záujem. Na uvedenom základe súd prvej inštancie výkon práva žalobcu z titulu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty po zhodnotení dôkazov jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, prihliadnuc na individuálnosť konkrétnej veci posúdil v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako rozporný s dobrými mravmi a žalobu v tejto časti zamietol. Z dôvodu, že žalovaná neporušila zmluvnú povinnosť (čl. XI ods. 5 zmluvy o nájme), súd prvej inštancie zamietol aj žalobu na zaplatenie zmluvnej pokuty 5.000,- Sk (164,97 eur); o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o nich rozhodne až po právoplatnom skončení veci samej. 10. Proti rozsudku v časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatňovaných zmluvných pokút podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 0,1 % denne zo sumy 280,16 eura od 26.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 280,16 eura od 26.11.2005 do zaplatenia a zmluvnú pokutu 9.227,91 eura. Poukázal predovšetkým na skutočnosť, že po 1.1.2006 rokoval so žalovanou o ďalšom užívaní bytu a platení odplaty za toto užívanie, pričom žalovaná takmer po celý čas užívania bytu prejavovala vôľu uzatvoriť zmluvu o nájme bytu, tomuto sa nebránila a dôvod neuzatvorenia zmluvy spočíval výlučne v zaneprázdnenosti konateľky žalobcu a žalovanej a obtiažnosť zladenia ich spoločného postupu. Z rokovania, ako aj prejavov mal za zrejmé, že žalobca, resp. spriaznená právnická osoba (spoločnosť SKY - LINE plus, spol. s r.o.) mal vôľu uzatvoriť nájomnú zmluvu v písomnej forme. Pokiaľ išlo o obdobie od uplynutia účinnosti uzavretej nájomnej zmluvy zo dňa 26.9.2005 do uzavretia novej nájomnej zmluvy, bol si vedomý svojho práva na zaplatenie odplaty za užívanie bytu žalovanou za toto obdobie, žalovaná prejavovala pripravenosť túto odplatu zaplatiť a preto vychádzajúc z dobromyseľnosti žalovanej a existencie lehôt, do ktorých uplynutia je možné si uplatniť právo na súde, sa spoľahol na to, že dodatočne toto obdobie upraví písomnou zmluvou. S ohľadom na výpoveď žalovanej a jej správanie ohľadom uzatvorenia nájomnej zmluvy na obdobie od 1.1.2006 sa domnieval, že ak by podľa názoru súdu prvej inštancie nemal zostať bez odozvy v rozhodnutí súdu postup žalobcu, ktorý ponechal viac ako dva roky bez povšimnutia neplnenie si zmluvných povinností žalovanej, tak by bez odozvy rozhodne nemala zostať skutočnosť, že samotná žalovaná nevykonala za celé obdobie užívania bytu po 1.1.2006 žiaden úkon smerujúci k uzatvoreniu nájomnej zmluvy v písomnej forme, a to napriek jej vyjadreniu, že jej takýto stav nevyhovoval. Vyjadril presvedčenie, že odozva súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí na jeho postup nemá žiaden normatívny základ. Pokiaľ by sa však malo posudzovať, či je alebo nie je jeho konanie v súlade s dobrými mravmi, predovšetkým poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.11.2002, sp. zn. 33 Odo 642/2002, že použitie korektívu dobrých mravov pri výkone práva za účelom dosahovania idei spravodlivosti v konkrétnom prípade nesmie viesť na druhej strane k oslabeniu princípu istoty (bezpečnosti) občianskoprávneho styku a tiež na závery iného rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 20.4.2004, sp. zn. 32 Odo 1047/2003, že korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúcich z právnych noriem. Uviedol, že si je vedomý možnosti domáhať sa zaplatenia priamo odplaty za užívanie predmetného bytu (napr. titulom bezdôvodného obohatenia) alebo zmluvnej pokuty, ktorej výška sa odvíjala od výšky nájomného a obsahovala „nájomné“, ale domáhal sa zaplatenia zmluvnej pokuty z dôvodu, že považoval podstatne ľahšie domôcť sa zaplatenia zmluvnej pokuty ako bezdôvodného obohatenia, a to najmä z pohľadu časovej náročnosti, rozsahu dokazovania, a teda aj hospodárnosti pre domáhajúci sa subjekt. Platné právne predpisy neurčujú, v akej lehote sa má oprávnený subjekt domáhať zaplatenia zmluvnej pokuty, resp. odplaty za užívanie veci, keď právny poriadok nestanovuje žiadnu prekluzívnu lehotu. Je daná výlučne premlčacia lehota; mal za to, že práve princíp právnej istoty a vedomie žalobcu o jeho právach s prihliadnutím na správanie žalovanej, ho viedlo k správaniu, ktoré súd prvej inštancie sankcionoval odopretím práva. Takýto postup mal v rozpore s princípom právnej istoty, t.j. s materiálnym právnym štátom a vyslovil názor, že s tým súvisí aj neprimerané oslabovanie jeho subjektívneho práva. Pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia vytýkal aj vady z pohľadu idei spravodlivosti a upriamil pozornosť na skutočnosť, že žalovaná užívala majetok, aj keď na jeho užívanie nemala žiaden právny dôvod, najmä však neplatila za toto užívanie žiadnu odplatu. V konaní mal jednoznačne preukázané, že žalovaná neplatila odplatu za užívanie predmetného bytu, preto je v tomto skutkový záver súdu prvej inštancie nesprávny. Z vykonaného dokazovania mu jednoznačne vyplynulo, že žalovanej spolubývajúci Z. I. na stretnutí verbálne uznal neplatenie odplaty za užívanie bytu, keď dlžná suma mala byť vysoká, lebo aj z výpovedí svedkov I. N. a I. U. ma za zrejmé, že nešlo o dve - tri nájomné, ale o nájomné za dlhšie obdobie a o dlh predstavujúci šesťmiestnu cifru, čo pri odplate za užívanie bytu vo výške 8.440,- Sk, resp. 9.440,- Sk mesačne muselo predstavovať dlh za užívanie bytu za dobu najmenej 12, resp. 11 mesiacov. Výsledkom sporu podľa napadnutého rozhodnutia je to, že žalovaná užívala predmetný byt bezodplatne necelých 18 mesiacov a jemu bolo priznané zaplatenie nájomného za dva mesiace, s tým, že ide o zrejmú nespravodlivosť a výrazný nepomer takéhoto záveru. S odkazom na závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.9.2002, sp. zn. 26 Cdo 1486/2001 uviedol (pokiaľ ide o právo žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty), že žalovaná sa nikdy nedomáhala aplikácie § 3 Občianskeho zákonníka, keď v konaní poukazovala len na rozpor výšky zmluvnej pokuty 500,- Sk denne s dobrými mravmi. Avšak aj v prípade, ak by sa žalovaná dovolávala použitia § 3 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že odplatu za užívanie predmetného bytu platila, tento dôvod, ktorý aj tak nie je dôvodom na aplikáciu § 3 Občianskeho zákonníka, by neexistoval, pretože žalovaná odplatu za užívanie bytu neplatila. Naopak, dôvodom na aplikáciu § 3 Občianskeho zákonníka na strane žalobcu podľa názoru súdu prvej inštancie je jeho pasivita - fakticky spoliehanie sa na ubezpečovanie žalovanej a súčasne na existenciu právnych predpisov umožňujúcich bezpečne sa domáhať svojho práva v určitej lehote. Nie je teda žiadny dôvod spravodlivo požadovať od neho, aby mu ochrana jeho práva bola odopretá, keď uvedené je vo výraznom nepomere k výhodám žalovanej. Poukazovanie súdu prvej inštancie na predstavy žalovanej o tom, že jej záujem bývať v byte žalobca akceptoval, mal za nenáležitý, keď opakovane kontaktoval žalovanú za účelom uzavretia zmluvy. Žalovaná teda musela vedieť, že žalobca má vôľu uzavrieť písomnú zmluvu. Bývanie žalovanej by sa teda mohlo považovať za plnenie preddavku, pričom v prípade neuzavretia zmluvy sa veriteľ prirodzene môže domôcť vrátenia poskytnutého plnenia a skutočnosť, že tak urobí až ku koncu premlčacej lehoty, mu nemôže byť na ťarchu. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej súd prvej inštancie konštatoval čiastočné premlčanie práva, keď nie je zrejmé, ktorá časť je premlčaná, aká bola premlčacia lehota, aké boli skutkové okolnosti premlčania, ale ani ustanovenie právnej normy, ktorú súd aplikoval, keď konštatoval premlčanie. Nesúhlasil ďalej s dôvodmi, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol právo na zaplatenie zmluvnej pokuty 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania so zaplatením akejkoľvek peňažnej pohľadávky, pretože odpoveďou na otázku, ktorá zmluvná povinnosť mala byť zabezpečená zmluvnou pokutou je, že ide o včasné splnenie peňažnej povinnosti podľa predmetnej nájomnej zmluvy. Peňažné povinnosti mal pritom v zmluve za taxatívne uvedené, a to zaplatenie nájomného, ako aj nedoplatkov (čl. IV ods. 4). Nestotožnil sa tak s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého je formulácia „akejkoľvek peňažnej pohľadávky“ nejasná a neurčitá, lebo mal za to, že zmluva určuje peňažné povinnosti žalovanej jasne a určite. Nesúhlasil ani s názorom, že v danom prípade je potrebné použiť zásadu, že pojmy a ujednania, ktoré možno vykladať rozdielnym spôsobom, je treba vykladať v neprospech toho, kto ich použil, teda v tomto prípade žalobcu, a tiež argumentoval tým, že záver súdu prvej inštancie je navyše nepreskúmateľný, lebo nijako nezdôvodnil, na základe akého právneho predpisu by sa uvedená zásada mala použiť. Výklad zmluvných ustanovení za úplnej absencie § 35 Občianskeho zákonníka považoval okrem toho za rozporný s účelom zákona. Na otázku, akým konkrétnym porušením zmluvnej povinnosti mu vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, možno odpovedať priamo na základe dohody o zmluvnej pokute - oneskoreným plnením, t.j. porušením povinnosti plniť včas (čl. VII ods. 6 a § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného dôvodu sa nestotožnil s tým, že nie sú formulované povinnosti, ktorých nedodržanie je stíhané oprávnením nárokovať si zaplatenie zmluvnej pokuty. Mal za zrejmé, že sankcionovanou povinnosťou je oneskorené plnenie. Dohoda o zmluvnej pokute obsahuje presné určenie, o aké peňažné pohľadávky má ísť, a že má ísť o akékoľvek. Vyjadril presvedčenie, že v dohode o zmluvnej pokute nie je potrebné kauzistické vymenovanie peňažných pohľadávok, pretože je prípustná istá miera zovšeobecnenia. Pri použití základných výkladových pravidiel a dodržaní pravidiel výrokovej logiky potom nie je možné vyložiť si rozdielnym spôsobom dohodu o zmluvnej pokute uvedenú v čl. XI ods. 1 nájomnej zmluvy. K zamietnutiu žaloby na zaplatenie zmluvnej pokuty 5.000,- Sk (165,97 eura) z dôvodu, že žalovaná neporušila zmluvnú povinnosť žalobcovi vyvstala otázka, aký význam má vlastne formulovanie zmluvných povinností. S odkazom na čl. XI ods. 5 nájomnej zmluvy uviedol, že keďže nájom sa podľa nájomnej zmluvy mal skončiť 31.12.2005, žalovaná ho bola povinná písomne informovať o svojom záujme o uzatvorenie nájomnej zmluvy najneskôr 30.11.2005, čo však žalovaná neurobila. Súd prvej inštancie toto nekonanie žalovanej ospravedlnil tak, že jej prejav učinený až v januári 2006, že má záujem v byte ďalej bývať znamenal, že žalovaná neporušila zmluvnú oznamovaciu povinnosť, teda, že žalovaná splnila svoju oznamovaciu povinnosť riadne v súlade so zmluvou, keď v januári zostala v byte bývať. Takýto záver mal za absolútne neodôvodnený a aj napriek neexistencii písomnej dohody o zmene oznamovacej povinnosti žalovanej súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná uvedenú zmluvnú povinnosť neporušila a to z dôvodu, že mala záujem o uzavretie nájomnej zmluvy na ďalšie obdobie. 11. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť. Uviedla, že ho považuje za správne skutkovo zistený a právne posúdený a v celom rozsahu sa stotožnila s jeho odôvodnením. Žalobca sa okrem iného domáha zmluvnej pokuty 16,60 eura (500,- Sk) podľa čl. XI ods. 2 nájomnej zmluvy, podľa ktorého nájomca (žalovaná) zaplatí prenajímateľovi (žalobcovi) túto sumu za každý aj začatý deň s omeškaním riadneho a včasného vypratania a odovzdania bytu po skončení nájmu bytu. Ozrejmila, že nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú na 3 mesiace, pričom nájom začal 1.10.2005 a mal uplynúť 31.12.2005. Po uplynutí doby nájmu žalovaná ostala užívať s vedomím žalobcu byt, ale žalobca uskutočnil iba jediný pokus upraviť podmienky tohto užívania nanovo; žalovaná predloženú zmluvu so spoločnosťou SKY - LINE plus, spol. s r.o. (podľa vyjadrenia samotného žalobcu spriaznenou osobou s osobou žalobcu) ako prenajímateľom neakceptovala, a to predovšetkým z toho dôvodu, že táto zmluva mala byť uzatvorená iba na dobu určitú na jeden mesiac a pravidelne sa mala podpisovať nová zmluva. K zoširoka uvádzaným dôvodom žalobcu, prečo neuzatvoril novú zmluvu odvolávajúc sa na ideu spravodlivosti a k jeho tvrdeniam, že si bol veľmi dobre vedomý skutočnosti, že medzi žalobcom a žalovanou neexistoval nájomný vzťah, a že vedel o svojich nárokoch na odplatu za užívanie bytu (napr. vo forme vydania bezdôvodného obohatenia) žalovaná poznamenala, že je prinajmenšom pozoruhodné, prečo sa žalobca v odvolaní nijakým spôsobom nevenuje podstatnej skutočnosti, ktorá sa v podanej žalobe uvádza, že po uplynutí doby nájmu žalobca nepodal návrh na vypratanie nehnuteľnosti do 30 dní a nájomná zmluva sa s odkazom na § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka obnovila za tých istých podmienok ako bola dojednaná pôvodne a to od 1.1.2006 do 31.3.2006. Nájomná zmluva mala byť takto viackrát obnovená o tri mesiace, až kým žalovaná byt dobrovoľne neprestala užívať. Žalobca v žalobe taktiež požadoval zaplatenie údajne nezaplateného nájomného za toto obdobie, kedy sa mala obnovovať nájomná zmluva. Tieto skutočnosti žalobca opätovne uviedol v podaní nazvanom Vyjadrenie zo dňa 26.1.2009. Uviedla ďalej, že žalobca po doručení vyššie uvedeného Vyjadrenia doručil súdu podanie nazvané Zmena návrhu na začatie konania, v ktorom už ďalej nepožadoval nájomné za obdobie od 1.1.2006 do vypratania bytu, ale uplatnil si nárok, okrem iného, na zaplatenie zmluvnej pokuty za nevypratanie bytu v súlade so zmluvou. Dôvody, pre ktoré sa žalobca rozhodol o takúto zmenu žalobného návrhu, nie sú uvedené. V každom prípade žalovaná mala za to, že týmto dôvodom s určitosťou nebola vedomosť žalobcu o neexistencii nájomného vzťahu a nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia po celú dobu užívania bytu žalovanou tak, ako to vo svojich podaniach žalobca viackrát zdôraznil. S ohľadom na uvedené mala za zrejmé, že žalobca bol až do 26.1.2009 presvedčený o tom, že nájomná zmluva sa podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka každé tri mesiace obnovila, a teda, že medzi žalobcom a žalovanou existuje riadny nájomný vzťah, čo je aj dôvod, pre ktorý žiadal žalobca zaplatenie nájomného v pôvodnej žalobe a nie napr. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z tohto dôvodu žalovaná nepovažovala nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty za nevypratanie za dôvodný, nakoľko nemala nijaký dôvod vypratávať byt, ktorý užívala s vedomím a súhlasom žalobcu. Namietala vo vzťahu k uplatnenému nároku v žalobe na zaplatenie zmluvnej pokuty 165,97 eura (5.000,- Sk) podľa čl. XI. odsek 5 nájomnej zmluvy, v zmysle ktorej bola žalovaná povinná oznámiť žalobcovi aspoň 31 dní vopred, že nemá záujem uzatvoriť ďalšiu nájomnú zmluvu za rovnakých podmienok ako podmienky dohodnuté v nájomnej zmluve, že mala záujem uzatvoriť nájomnú zmluvu za rovnakých podmienok a so zreteľom na všetky preukázané skutočnosti v konaní, byt za rovnakých podmienok aj naďalej užívala (okrem mierneho zvýšenia tzv. „nájomného“); preto nebola povinná takúto skutočnosť žalobcovi oznamovať a nárok žalobcu mala v plnej výške za nedôvodný. Taktiež sa v plnom rozsahu stotožnila s odôvodnením zamietnutia žalobcovho nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty 0,1 % z dlžnej sumy akejkoľvek peňažnej pohľadávky podľa nájomnej zmluvy a opätovne poukázala na moderačné právo súdu podľa § 545a Občianskeho zákonníka, na aplikáciu ktorého sú splnené všetky zákonné podmienky, pretože takto dohodnutá zmluvná pokuta je úplne zjavne neprimeraná zabezpečenej pohľadávke. S prihliadnutím na výsledky dokazovania (najmä svedecké výpovede Z. I. a S. H.) mala za možné také tvrdenie, že za užívanie predmetného bytu platila pravidelne odplatu. V tejto súvislosti poukázala na nepravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, ktoré má podľa neho vyplývať z vykonaného dokazovania, a síce, že žalovanej spolubývajúci Z. I. na stretnutí verbálne uznal neplatenie odplaty za užívanie bytu, keď dlžná suma mala byť vysoká; oponovala tým, že z vykonaného dokazovania nič takéto jednoznačne nemohlo vyplynúť, keďže samotný Z. I. poprel akýkoľvek nedoplatok súvisiaci s užívaním bytu a vyššie citované tvrdenie vyslovili iba svedkovia, ktorých navrhol žalobca, ktorí sú so žalobcom spriaznení a ich výpovede nemôžu byť bez ďalšieho považované automaticky za správne. 12. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.1.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby na zaplatenie zmluvných pokút vyplývajúcich z čl. XI ods. 1, ods. 2 a ods. 5 zmluvy o nájme (0,1 % denne zo sumy 280,16 eura od 26.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 280,16 eura od 26.11.2005 do zaplatenia, 9.061,94 eura a 165,97 eura, spolu 9.227,91 eura) ako aj na relevantnosť tvrdení žalovanej z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na zaplatenie zmluvných pokút. Náležite na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 685 ods. 1, § 710 ods. 2, § 544 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vysvetlil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby v tejto časti aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. 15. Odvolací súd poukazuje na spôsob, akým súd prvej inštancie objasnil charakter inštitútu zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho prostriedku, ktorého podstatou je povinnosť zaplatiť určitú čiastku v prípade, že bola porušená zmluvná povinnosť, ktorú si strany pre prípad jej porušenia dojednali s tým, že nevyhnutnou súčasťou dojednania o zmluvnej pokute je celkom presné a určité označenie povinnosti, ktorej neplnením alebo jej vadným splnením vznikne právo na zmluvnú pokutu. Okruh povinností, ktorý je zabezpečený zmluvnou pokutou nie je obmedzený, pričom základnou náležitosťou právnych úkonov podľa § 37 Občianskeho zákonníka je ich zrozumiteľnosť a určitosť. Svoj právny názor, že nedostatok zrozumiteľnosti spôsobuje neplatnosť takého právneho úkonu dostatočne objasnil, keď za neurčitý právny úkon považoval taký právny úkon, ktorý je vyjadrený zrozumiteľne, ale jeho obsah je neurčitý a uzavrel, že podmienkou platnosti dohody o zmluvnej pokute je nepochybne určenie povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, resp. porušením ktorej vznikne nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty; dostatočnosť určenia a zrozumiteľnosť vyjadrenia povinnosti, plnenie ktorej má zmluvná pokuta zabezpečovať, adekvátne považoval za podmienku platnosti dohody o zmluvnej pokute. Jeho záver založený na konštatovaní, že v čl. XI ods. 1 zmluvy o nájme zmluvy nie je jednoznačne uvedené, akým konkrétnym porušením zmluvnej povinnosti vzniká žalobcovi nárok na zaplatenie uvedenej zmluvnej pokuty bol na uvedenom základe tiež správny, keď z dojednania strán o dohodnutej zmluvnej pokute nie je zrejmé, ktorá zmluvná povinnosť mala byť medzi účastníkmi zabezpečená zmluvnou pokutou. 16. Na potvrdenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku vo vzťahu k zamietnutému nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty 0,1 % denne z jednotlivých súm nájomného zo sumy 280,16 eura od 26.10.2005 a od 26.11.2005 do zaplatenia podľa čl. XI ods. 1 zmluvy o nájme, pri viazanosti odvolacími dôvodmi žalobcu, odvolací súd uvádza, že podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute je určenie zabezpečovanej povinnosti. Zabezpečovanou povinnosťou treba rozumieť povinnosť, ktorú má jedna zo zmluvných strán voči druhej zmluvnej strane a ktorej splnenie zmluvné strany zabezpečili prostredníctvom dohody o zmluvnej pokute. Skutočnosť, že určenie zabezpečovanej povinnosti je podstatnou náležitosťou dohody o zmluvnej pokute vyplýva z § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj z § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedené potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. M Obdo V 4/2003 zo dňa 19.11.2003, publikovaný pod č. 92 v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 5/2004, v ktorom vyslovil, že v dohode o zmluvnej pokute výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia aj povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť vymedzené určito, inak je dohoda neplatná. Podľa názoru odvolacieho súdu ak má byť záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednaný platne, z dojednania o zmluvnej pokute musí jednoznačne vyplývať, splnenie akej konkrétnej povinnosti je týmto inštitútom zabezpečené, to znamená, pri porušení ktorej konkrétnej povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. So zreteľom na uvedené preto možno zhodne so súdom prvej inštancie prijať záver, že dojednanie zmluvnej pokuty „0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania so zaplatením akejkoľvek peňažnej pohľadávky podľa tejto zmluvy“ podmienku určitosti právneho úkonu nespĺňa. Žalobca pri formulácii textu o zmluvnej pokute v čl. XI ods. 1 nájomnej zmluvy dôsledne nedbal na to, aby presne, určito a zrozumiteľne vymedzil povinnosť, ktorej porušenie má za následok vznik práva na zmluvnú pokutu. Neobstojí ani jeho argumentácia, že dohoda o zmluvnej pokute obsahuje presné určenie, o aké peňažné pohľadávky má ísť, ergo, že má ísť o akékoľvek (peňažné pohľadávky), pretože akoukoľvek peňažnou pohľadávkou podľa zmluvy o nájme môže byť aj akákoľvek peňažná pohľadávka vzniknutá zo zmluvných pokút dojednaných v prospech žalobcu v iných článkoch zmluvy a nielen povinnosť na platenie nájomného a nedoplatkov, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Odvolací súd je toho názoru, že žalobcom zvolený spôsob dojednania zmluvnej pokuty nepripúšťa jednoznačný výklad pre porušenie akej povinnosti bola zmluvná pokuta dojednaná; zmluvnú povinnosť, ktorej splnenie chcel žalobca zmluvnou pokutou zabezpečiť, mohol určiť prostredníctvom odkazu na príslušné ustanovenie nájomnej zmluvy, kde by bola táto povinnosť (peňažná pohľadávka) vymedzená, alebo ním mienené „akékoľvek peňažné pohľadávky“ mal vymedziť ich konkrétnym vymenovaním. Neurčitosť peňažnej povinnosti, ktorá má byť zmluvnou pokutou zabezpečená, neumožňuje zároveň ani posúdenie primeranosti výšky zmluvnej pokuty vo vzťahu k zabezpečenej povinnosti. Zhodne so súdom prvej inštancie možno tiež argumentovať tým, že zvolená formulácia „za každý deň omeškania so zaplatením akejkoľvek peňažnej pohľadávky podľa tejto zmluvy“ je nejasná a neurčitá aj vo väzbe na ďalšie odseky článku XI nájomnej zmluvy, v ktorých sú presne formulované povinnosti, nedodržanie ktorých je stíhané oprávnením nároku žalobcu na zaplatenie konkrétnej zmluvnej pokuty. 17. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v zmluve sú použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielnym spôsobom, z čoho vyvodil, že za takejto situácie by mala byť použitá zásada vykladať takéto pojmy a ujednania v neprospech toho, kto ich použil, s čím žalobca nesúhlasil a takýto záver považoval za nepreskúmateľný, lebo súd prvej inštancie nijako nezdôvodnil, na základe akého právneho predpisu sa má uvedená zásada použiť; výklad zmluvných ustanovení za absencie § 35 Občianskeho zákonníka považoval za rozporný s účelom zákona. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že zvolený výkladový princíp „in dubio contra proferentem“, ktorý aplikoval súd prvej inštancie sa neprieči (jazykovému) výkladovému pravidlu uvedenému v § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, využitím ktorého sa súdu prvej inštancie nepodarilo odstrániť pochybnosti, resp. neurčitosť dojednania o zmluvnej pokute, keď uviedol, že z dojednania strán o dohodnutej zmluvnej pokute nie je zrejmé, ktorá zmluvná povinnosť mala byť medzi účastníkmi zabezpečená zmluvnou pokutou. Účelom tohto princípu je motivovať zmluvnú stranu, ktorá navrhuje určitý, nie celkom jednoznačný pojem v zmluve použiť, formulovať jej znenie tak explicitne, jasne a zrozumiteľne, ako je možné a vziať pritom do úvahy situácie, ktoré môžu nastať. Navrhovateľ znenia zmluvy by tak mal byť motivovaný k čo najväčšej obozretnosti a poskytnúť čo možno najviac detailov o jednotlivých povinnostiach zmluvných strán. Ďalším dôvodom pre aplikáciu tohto princípu je, že pri formulovaní obsahu zmluvy by nikto nemal mať úžitok z vlastného pochybenia navrhnúť obsah zmluvy čo najjasnejšie a najzrozumiteľnejšie, a to pre obe zmluvné strany. Výkladovým princípom „in dubio contra proferentem“, ako všeobecne platným princípom, argumentuje aj Ústavný súd SR v náleze zo dňa 19.6.2008, I. ÚS 243/07, podľa ktorého: „Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany.“ V prípade, ak tvorca zmluvy argumentuje neurčitým ustanovením, ktoré sám v zmluve naformuloval, mal by podľa uvedeného rozhodnutia „sám preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame.“ S ohľadom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že tento princíp (ako všeobecné výkladové pravidlo) by mal byť jednoznačne aplikovateľný nielen pre oblasť spotrebiteľských zmlúv (§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. ale na všetky občianskoprávne vzťahy; správnosť tohto názoru potvrdzuje aj právna teória, podľa ktorej môžu súdy toto výkladové pravidlo použiť v zmysle analógie práva (analogia iuris) aj na občianskoprávne vzťahy, ako to urobili české súdy (P., I.: Občiansky zákonník. <. Komentár. Bratislava: Vydavateľstvo epos, 2007, s. 201). Neobstojí preto námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti záverov súdu prvej inštancie pre absenciu zdôvodnenia, podľa akého právneho predpisu sa má uvedená zásada použiť. Po relevantnom vyhodnotení všetkých právne významných otázok odvolací súd uzatvára, že právny záver súdu prvej inštancie o tom, že ustanovenie čl. XI ods. 1 zmluvy o nájme je pre svoju neurčitosť obsahu absolútne neplatné, bol správny. 18. K zamietnutiu žaloby v časti uplatňovaného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty 9.061,94 eura podľa čl. XI ods. 2 zmluvy o nájme odvolací súd uvádza, že žalobca sa rozšírenou žalobou z 27.1.2009 domáhal proti žalovanej zaplatenia zmluvnej pokuty 16,60 eura (500,- Sk) za každý deň z omeškania vyčíslenej za obdobie od 1.1.2006 do 30.6.2007 vrátane, t.j. za 546 dní omeškania vo výške 9.061,94 eura. Podľa čl. XI ods. 2 zmluvy o nájme, nájomca zaplatí prenajímateľovi zmluvnú pokutu 500,- Sk za každý aj začatý deň s omeškaním riadneho a včasného vypratania a odovzdania bytu po skončení nájmu bytu tak, ako je stanovené v čl. IX tejto zmluvy. Tým nie je dotknuté právo prenajímateľa na náhradu škody vo vzniknutej výške bez ohľadu na zavinenie nájomcu. Podľa čl. IX ods. 3 zmluvy o nájme nájomca je povinný odovzdať prenajímaný byt, vrátane všetkých vecí odovzdaných mu prenajímateľom v deň nasledujúci po dni, v ktorom zanikol nájom, ak táto zmluva nestanovuje inak. Niet pochýb, že dojednaná zmluvná pokuta 500,- Sk (16,60 eura) denne zabezpečuje povinnosť riadneho a včasného odovzdania a vypratania bytu po skončení nájmu bytu; vzhľadom na to, že § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ak nájomca užíva veci aj po skončení nájmu a prenajímateľ proti tomu nepodá návrh na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní, obnovuje sa nájomná zmluva za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne. Nájom dojednaný na dobu dlhšiu ako rok sa obnovuje vždy na rok, nájom dojednaný na kratšiu dobu sa obnovuje na túto dobu) pre zánik nájmu bytu neplatí (§ 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka), je nesporné, že pri nájme predmetného bytu dohodnutého na určitý čas, t.j. od 1.10.2005 do 31.12.2005 (čl. V ods. 2 nájomnej zmluvy), nájom bytu zanikol uplynutím tohto času a k obnoveniu nájomnej zmluvy za tých istých podmienok, za akých bola dojednaná pôvodne v nasledujúcich rokoch, nedošlo. Napriek povinnosti žalovanej odovzdať byt nasledujúci deň po dni, v ktorom zanikol nájom, t.j. 1.1.2006, žalovaná zostala ďalej v byte bývať a tak ako to ustálil aj súd prvej inštancie, tento postup vysvetlila tým, že mala záujem ďalej zostať bývať ako nájomca a súčasne rokovala s prenajímateľom o uzavretí nájomnej zmluvy. Žalovaná a jej priateľ Z. I. bývali v byte až do jari roku 2007, ale ako správne poznamenal aj súd prvej inštancie, žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal, že by nejakým spôsobom dal žalovanej najavo, že s jej bývaním v byte nesúhlasí, nepodal návrh na platenie úhrad za užívanie bytu, či už titulom nájomného alebo titulom bezdôvodného obohatenia, nedomáhal sa vypratania bytu z dôvodu užívania bytu žalovanou bez právneho dôvodu, nevyzýval ju písomne ani inak na uvoľnenie bytu, ani si neuplatňoval nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa nájomnej zmluvy z 26.9.2005 z titulu porušenia dohodnutých zmluvných povinností žalovanou. S ohľadom na uvedené skutkové zistenia súd prvej inštancie postup žalobcu, ktorý ponechal viac ako dva roky bez povšimnutia neplnenie si ním tvrdených zmluvných povinností žalovanou nenechal bez odozvy a výkon práva žalobcu z titulu nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty prihliadnuc na individuálnosť konkrétnej veci posúdil v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka ako rozporný s dobrými mravmi. 19. Na potvrdenie správnosti napadnutého rozsudku v časti zamietnutia nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty 9.061,94 eura odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi poukazuje na samotné tvrdenie žalobcu v odvolaní, že po 1.1.2006 rokoval so žalovanou o ďalšom užívaní bytu a platení odplaty za toto užívanie, pričom žalovaná takmer po celý čas užívania bytu prejavovala vôľu uzatvoriť zmluvu o nájme bytu, tomuto sa nebránila a dôvod neuzatvorenia zmluvy spočíval výlučne v zaneprázdnenosti konateľky žalobcu a žalovanej a v obtiažnosti zladenia ich spoločného postupu; podľa názoru odvolacieho súdu to u žalovanej mohlo dôvodne vyvolať legitímne očakávania, že až do formálneho (právneho) usporiadania vzťahov vyplývajúcich z jej faktického užívania bytu nebude žalobcom nijako sankcionovaná zmluvnou pokutou z nájomnej zmluvy. Po skončení nájmu (1.1.2006) žalovaná bývala v byte so súhlasom žalobcu, ktorý novovzniknutému stavu nijako nebránil a hoci na to mal zákonnú možnosť, žalovanú z bytu nevypratal; mohol tak urobiť aj keby vychádzal z presvedčenia, že dochádzalo k obnoveniu nájomnej zmluvy každé tri mesiace podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca však tieto pomery dlhodobo toleroval. Odvolací súd preto po dôkladnom zvážení skutkových okolností veci dospel k záveru, že na nesplnení riadneho a včasného odovzdania bytu žalovanou po oficiálnom skončení nájmu bytu mal nepochybne svoj podiel aj žalobca. Vychádzajúc zo zodpovednostného princípu zmluvnej pokuty, kedy 545 ods. 3 Občianskeho zákonníka upravuje zmluvnú pokutu dispozitívne ako sankciu za zavinené porušenie zabezpečenej povinnosti, nemožno nezohľadniť aj istú mieru zavinenia na strane žalobcu. Na tomto základe boli správne úvahy súdu prvej inštancie, že postup žalobcu, ktorý ponechal viac ako dva roky bez povšimnutia neplnenie si ním tvrdených zmluvných povinností žalovanou (nedomáhal sa uvoľnenia bytu ani neupozorňoval žalovanú jednoznačným spôsobom, že s jej konaním nesúhlasí), mohol žalovanú len utvrdiť v tom, že jej prejav učinený v januári 2006, že majú (s priateľom) záujem zostať v byte bývať ako nájomcovia, bol žalobcom akceptovaný. 20. Odvolací súd považoval skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za dostatočne odôvodnené a po relevantnom vyhodnotení všetkých právne významných skutočností konštatuje, že s prihliadnutím na individuálne okolnosti sporu bol správny jeho právny záver o zamietnutí uplatňovanej zmluvnej pokuty pre rozpor s dobrými mravmi. Dobré mravy netvoria uzavretý normatívny systém, a sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého jednania. Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi je potrebné posudzovať v každom prípade individuálne, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti správania účastníkov v príslušnom období. Podľa názoru odvolacieho súdu je nemorálne a v rozpore so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti požadovať od žalovanej zaplatenie zmluvnej pokuty 16,60 eura za každý deň z omeškania, spolu 9.061,94 eura, za 546 dní omeškania s vyprataním a odovzdaním bytu (čl. XI ods. 2 zmluvy o nájme) za stavu, keď žalovaná nemala v konkrétnej situácii nijaký dôvod vypratať byt, ktorý užívala s vedomím a súhlasom žalobcu. Uvedený záver nie sú spôsobilé zmeniť ani odvolacie námietky žalobcu o neprimeranom oslabovaní jeho subjektívneho práva porušovaním princípu právnej istoty s poukazom na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR pojednávajúce použitie korektívu dobrých mravov pri výkone práva, ktoré však vychádzajú z odlišného skutkového stavu, zaoberajú sa v merite veci odlišnou právnou otázkou (privolenie k výpovedi nájmu bytu, výživné na manželku) a preto ani označené rozhodnutia ako súčasť argumentácie žalobcu nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosť o ústavnej zlučiteľnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Okrem toho odvolací súd pri viazanosti inými rozhodnutiami v zmysle 193 C.s.p. vo všeobecnosti nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), vonkoncom však nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov iného štátu, aj keď sa jedná o rozhodnutia súdov Českej republiky, ktoré môžu v teoretickej rovine vzhľadom na spoločné korene právnych poriadkov Slovenskej a Českej republiky poslúžiť na komparáciu určitých problémových oblastí, avšak na účely výkladu platného práva je ich použitie ako prameňa práva absolútne vylúčené. Neobstojí ani argument, že žalovaná sa nikdy nedomáhala aplikácie § 3 Občianskeho zákonníka (pokiaľ ide o právo žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty), ale poukazovala len na rozpor výšky zmluvnej pokuty 500,- Sk denne s dobrými mravmi; ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť <. právnu ochranu uplatňovaného práva. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd prihliada aj bez návrhu (z úradnej povinnosti - ex officio). Pokiaľ žalobca v odvolaní ďalej namietal, že výsledkom sporu podľa napadnutého rozhodnutia je to, že mu bolo priznané zaplatenie nájomného iba za dva mesiace, ale žalovaná užívala predmetný byt bezodplatne necelých 18 mesiacov, v čom je zrejmá nespravodlivosť a výrazný nepomer, treba poznamenať, že bolo výlučne na slobodnej vôli žalobcu, ktorý ako dominus litis disponuje predmetom konania, aby zvolil spôsobom, akým svoje právo uplatní na súde a domáhal sa popri zmluvnej pokute aj vydania plnenia získaného bezdôvodným obohatením. 21. Odvolací súd napokon uznal opodstatnenosť zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie aj v časti nárokovanej zmluvnej pokuty 165,97 eura (5.000,- Sk), ktorú si žalobca uplatnil podľa čl. XI ods. 5 nájomnej zmluvy za porušenie zmluvnej povinnosti žalovanej písomne žalobcovi oznámiť 31 dní pred skončením nájmu, že nemá záujem o uzavretie nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok. V zmysle cit. článku je nájomca povinný písomne prenajímateľovi oznámiť aspoň 31 dní pred ukončením doby nájmu, že nemá záujem o uzavretie novej nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok ako sú v tejto zmluve. Ak nájomca neoznámi prenajímateľovi aspoň 31 dní pred ukončením doby nájmu, že nemá záujem o uzavretie novej nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok ako v tejto zmluve, zaplatí prenajímateľovi zmluvnú pokutu vo výške 5.000,- Sk; na túto zmluvnú pokutu môže byť použitá zaplatená zábezpeka. Odvolací súd poznamenáva, že okrem dôvodov uvádzaných v ods. 19 a 20 tohto rozsudku, z ktorých vyplýva správnosť argumentácie súdu prvej inštancie, že žalovaná neporušila zmluvnú povinnosť podľa čl. XI ods. 5 zmluvy o nájme, lebo mala záujem o uzavretie nájomnej zmluvy v ďalšom období, vyvstáva otázka, aký význam má ukladanie tejto zmluvnej povinnosti nájomcovi. Podľa čl. V ods. 1 nájomnej zmluvy bol totiž nájom uzatvorený na dobu určitú, bez vzniku práva na prednostné uzavretie nájomnej zmluvy alebo iného práva v prospech nájomcu; nesplnenie tejto informačnej povinnosti tak nemá žiaden vplyv na ďalšie práva a povinnosti zmluvných strán po ukončení nájmu. Odvolací súd považuje za obzvlášť neprijateľné sankcionovanie nájomcu za to, že ešte 31 dní pred ukončením doby nájmu chce zotrvať v nájomnom vzťahu za rovnakých podmienok ako v predmetnej zmluve, nemá preto dôvod prenajímateľovi oznamovať opak, následne však k uzatvoreniu novej nájomnej zmluvy za rovnakých podmienok nedôjde, ale nie jeho zavinením, ale z dôvodov na strane žalobcu, ktorý žalovanej predložil na akceptáciu návrh nájomnej zmluvy (č.l. 52) s podmienkami, ktoré nie sú rovnaké oproti pôvodnej nájomnej zmluve, minimálne čo do rozsahu doby nájmu (jeden mesiac). Odvolací súd už len záverom pripomína, že v intenciách čl. XI ods. 5 nájomnej zmluvy na nezaplatenú zmluvnú pokutu (5.000,- Sk) môže byť použitá zábezpeka, ktorú žalovaná preukázateľne pri podpise nájomnej zmluvy v hotovosti prenajímateľovi zložila a ktorú si žalobca doposiaľ ponechal. 22. Keďže skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou zamietol žalobu v časti uplatňovaných zmluvných pokút ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).