Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/49/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512010677 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1512010677.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného L. Z. pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného a poškodeného S. S. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp.zn. 4T/119/2012 zo dňa 19.10.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 7. júna 2017, takto r o z h o d o l : I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, písm. f/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaný L. Z., nar. XX.XX.XXXX v N. G., bytom H. 4, N., uznáva za vinného, že dňa 03.06.2011 v čase asi o 10:30 hod. pred obytným domom na H. ulici č. X v Bratislave, fyzicky napadol poškodeného S. S. a to tak, že ako poškodený išiel oproti L. Z. a prechádzal popri ňom, tento ho pravou rukou zovretou v päsť, udrel do oblasti pravej časti tváre v časti oka a nosa, kedy po tomto údere poškodený padol na zem, pričom týmto konaním spôsobil poškodenému S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, N., zmliaždenie pravého očného buľvu s opuchom hornej a dolnej mihalnice pravého oka a s prítomnosťou voľného vzduchu v očnici vyúsťujúce vznikom zeleného zákalu pravého oka, trieštivú zlomeninu vnútornej steny pravej očnice, zlomeninu nosových kostí kompletnú s posunom úlomkov kosti vľavo a zmliaždenie pravého lakťového kĺbu, bez preukázaného poškodenia kosti alebo kĺbových plôch, pričom uvedené zranenia si vyžiadali dve hospitalizácie, dve operácie pravého oka, jednu v lokálnej a jednu v celkovej anestézii, vyoperovanie skalenej šošovky a jej nahradenie implantáciou umelej, kde počas liečby nastali aj komplikácie a to stúpnutie vnútroočného tlaku na pravom oku, čo si vyžiadalo intenzívnu liečbu na zníženie a stabilizáciu vnútroočného tlaku a dĺžka práceneschopnosti poškodeného trvala od 03.06.2011 do 16.12.2011, pričom zdravotná starostlivosť poskytnutá v priamej príčinnej súvislosti s predmetným úrazom poškodeného S. S. vo výške 2.067,28 € bola uhradená Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s., so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, teda - inému úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, čím spáchal - zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, Krajský súd v Bratislave ho za to o d s u d z u j e Podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 2 ( dva) roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 ( dva ) roky. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd zaväzuje obžalovaného k náhrade škody poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. krajská pobočka Bratislava, Ružová dolina 10, Bratislava, L. : XXXXXXXX vo výške 2.067,28 €. II. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie poškodeného S. S., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom H. 22, Bratislava, ako nedôvodné z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : D. rozsudkom Okresný súd Bratislava V pod sp.zn. 4T/119/2012 dňa 19.10.2016, v spojení s opravným uznesením z 01.03.2017, uznal obžalovaného L. Z. vinným zo spáchania zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že dňa 03.06.2011 v čase asi o 10:30 hod. na parkovisku pred obytným domom na Ľubovnianskej ulici č. X v Bratislave fyzicky napadol poškodeného S. S. a to tak, že ako poškodený išiel oproti L. Z. a prechádzal popri ňom, tento ho pravou rukou zovretou v päsť, udrel do oblasti pravej časti tváre v časti oka a nosa, kedy po tomto údere poškodený padol na zem, pričom týmto konaním spôsobil poškodenému S. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XX, N., zmliaždenie pravého očného buľvu s opuchom hornej a dolnej mihalnice pravého oka a s prítomnosťou voľného vzduchu v očnici vyúsťujúce vznikom zeleného zákalu pravého oka, trieštivú zlomeninu vnútornej steny pravej očnice, zlomeninu nosových kostí kompletnú s posunom úlomkov kosti vľavo a zmliaždenie pravého lakťového kĺbu, bez preukázaného poškodenia kosti alebo kĺbových plôch, pričom uvedené zranenia boli súdnym znalcom obodované na 280 bodov a vyžiadali si dve hospitalizácie, dve operácie pravého oka, jednu v lokálnej a jednu v celkovej anestézii), vyoperovanie skalenej šošovky a jej nahradenie implantáciou umelej, kde počas liečby nastali aj komplikácie a to stúpnutie vnútroočného tlaku na pravom oku, čo si vyžiadalo intenzívnu liečbu na zníženie a stabilizáciu vnútroočného tlaku a dĺžka práceneschopnosti poškodeného trvala od 03.06.2011 do 16.12.2011, pričom zdravotná starostlivosť poškodeného Vladimíra S. vo výške 2.118,73,- € bola v danom prípade hradená Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s., so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, Za to bol súdom prvého stupňa odsúdený podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) , § 50 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenému S. S., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom H. XX, N., vo výške 4306,40 eur a poškodenej spoločnosti VŠZP, a.s. krajská pobočka Bratislava, Ružová dolina 10, Bratislava, IČO : XXXXXXXX vo výške 2118,73 eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd odkázal poškodeného S. S., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom H. XX, N. so zvyškom nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení, teda v zákonnej lehote podal odvolanie obžalovaný, ktoré dodatočne odôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu tým, že ho podáva proti výroku o vine ako aj treste. Rozsudok okresného súdu považuje za nesprávny, nakoľko súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy ako z prípravného konania, tak aj konania pred súdom. Skutočnosti uvedené v napadnutom rozsudku považuje za nedôvodné a nezodpovedajúce skutkovým zisteniam ustálených na základe vykonaného dokazovania a sú v rozpore s jeho vykonaním. Jeho konanie bolo reflexnou reakciou na útok poškodeného a preto ho treba subsumovať podľa § 25 Tr. zák. o nutnej obrane, nakoľko odvracal útok priamo hroziaci, trvajúci na záujem chránený zákonom, teda proti jeho zdraviu a životu. Namietal, že súd nezohľadnil zásadu in dubio pro reo, keď všetky skutočnosti v jeho prospech vyhodnotil jednostranne v jeho neprospech a nevysporiadal sa so skutočnosťami v jeho prospech. Rozsudok považuje aj za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný v časti hodnotenia dôkazov, ohľadne jeho obhajobných tvrdení a podľa jeho názoru absentuje riadne odôvodnenie, prečo súd uveril tvrdeniam poškodeného a jeho obhajobné tvrdenia mal za vyvrátené, nakoľko podrobne argumentoval, prečo sa skutočnosti uvedené poškodeným nezakladajú na pravde a vyvracajú jeho tvrdenia a naopak potvrdzujú jeho obhajobu. S poukazom na napadnutý rozsudok a podanú obžalobu dôvodil, že počas celého prípravného konania aj konania na súde uvádzal, že nepopiera, že poškodeného udrel, avšak ako reakciu na jeho útok voči nemu, že jeho úder bol intuitívny a reflexný, ako okamžitá reakcia na útok poškodeného, že miesto incidentu sa nezhoduje s miestom, ktoré popísal poškodený, keď tento bol priamo na chodníku pred vchodom do domu, pri živom plote a lampe pouličného osvetlenia. Opakovane popieral použitie boxera, že poškodený, keď spadol, tak mu poskytol pomoc, že tento bol pod vplyvom alkoholu a že už v minulosti bol napadnutý poškodeným a teda mal motív na jeho napadnutie. Poukázal, že poškodený býval, resp. prespával u družky, svedkyne O., čo bolo dôvodom nevraživosti a nenávisti zo strany poškodeného a O., nakoľko ako predseda samosprávy opakovane poukazoval a požadoval zjednanie nápravy a zvýšenie príspevkov na úhradu spojenú s bývaním u O.. Krátko pred incidentom sa družka poškodeného vyjadrila, že poškodený S. ho zbije a že si to s ním vybaví a že po príchode pracovníkov RZP sa správal poškodený agresívne, čo bolo dôvodom aj na privolanie policajnej hliadky, ktorá nebola privolaná z dôvodu incidentu medzi ním a poškodeným, ale agresívneho správania sa poškodeného. Toto je preukázané aj výpoveďami N., listinnými dôkazmi, čestným prehlásením G. a lekárskymi správami. Následne obžalovaný poukázal na výpovede poškodeného S., ktoré boli vyvrátené celým radom objektívnych dôkazov, svedkyňou N., listinnými dôkazmi, čestným prehlásením G. a lekárskymi správami, pričom bol preukázaný aj motív konania poškodeného a teda že výpovede poškodeného sa nezakladajú v podstatných črtách na pravde a sú v príkrom rozpore s objektívne zistiteľnými skutočnosťami. Obžalovaný poukázal aj na výpovede svedkyne O., ktorá potvrdila vyjadrenia poškodeného aj v tom smere, že počas incidentu mal v ruke kovový boxer s hrotmi, pričom výpoveď tejto svedkyne je v rozpore aj s inými dôkazmi, napríklad čestným prehlásením G.. Za kľúčové považuje podstatné okolnosti výpovede svedkyne N., nakoľko tieto potvrdzujú ním udávané skutočnosti a vyvracajú výpoveď poškodeného ohľadne miesta incidentu, následnej pomoci poškodenému, jeho agresívneho správania po incidente, ale najmä motívu jeho napadnutia, čo jej mala uviesť svedkyňa O. a že aj v minulosti ju informoval o napadnutí poškodeným. V súvislosti so znaleckými posudkami znalcov O.. S. S. a O.. S. O. uviedol, že opakovane popisoval svoj reflexný úder voči útoku poškodeného, ako obrannú reakciu, ktorá trvala zlomok sekundy, že tento úder neplánoval, nerobil ho s úmyslom ublížiť poškodenému. D., že ani jeden zo znalcov sa nezaoberal skutočnosťou, že sa pred reflexným úderom pohyboval poškodený celou svojou váhou a zotrvačnosťou voči nemu, teda, že sa sily vzájomne protichodne pôsobiace sčítavajú, čo má vplyv na výslednú intenzitu úderu, že poškodený do neho vrazil celou váhou tela , čo ho odhodilo dozadu a bol by spadol, ak by chrbtom nenarazil do živého plota a lampy za ním, že ani jeden zo znalcov sa nezaoberal fyzickými parametrami poškodeného a jeho osoby, keď poškodený v čase útoku bol o cca 15 kg ťažší a o cca 15 cm vyšší a ani sa nezaoberal vekovým rozdielom, nakoľko je od poškodeného podstatne starší. Vyčítal nezaoberanie sa mechanizmom vzniku zranení, keď ani jeden znalec nie je z odboru fyzika, mechanika, MUDr. Vician negoval sčítanie síl pri pôsobení dvoch protichodných a pri opätovnom dopočutí toto pripustil a ani teoreticky sa nezaoberali výslednou intenzitou úderu, pôsobenia protichodných síl, spôsobom prevedenia úderu. MUDr. Vician spočiatku považoval použitie boxera za pravdepodobné, ale neskôr nie, s ohľadom na určité pochybnosti ohľadne hrotov boxera, ako to popisoval poškodený. Za podstatné považuje vyjadrenie znalca Viciana, keď uviedol, že sa jednalo o strednú intenzitu úderu, ale že slabý úder to asi nebol, keď došlo k zlomenine kostí a sám poopravil svoje vyjadrenia ohľadne intenzity úderu. Znalci ani súd sa nezaoberal, že v momente útoku bol zaskočený, v strese, jednal pudovo a že človek dokáže aj v slabej fyzickej konštrukcii vyvinúť takú silu, ako reakciu na nejaký podnet, v danom prípade jeho napadnutie poškodeným a teda, že úder mohol byť silný, ale nie z dôvodu, že by tak chcel. Preto vytýkal, že v tvrdeniach znalca MUDr. Viciana sa nachádza viacero protichodných vyjadrení, či už o použití boxera alebo možnej intenzity úderu. S poukazom na vyjadrenia svedkov MUDr. Baniča a Doc. MUDr. Kabátovej, ktorí sa vyjadrili k lekárskym správam o ošetrení poškodeného a čo z nich vyplývalo, teda nepravdepodobnosť použitia boxera, čo súd pri rozhodovaní vypustil, považuje za nesprávne, nakoľko skutočnosť, že bolo preukázané, že nedošlo k použitiu boxera mal súd vyhodnotiť tak, že výpoveď poškodeného je nepravdivá a klamlivá, napriek tomu, že bol poučený ako svedok, že musí vypovedať pravdu. Preto aj táto skutočnosť, spolu so skutočnosťami ohľadne miesta incidentu, jeho pomoci poškodenému po incidente, jeho požitia alkoholu a správaniu sa k pracovníkom RPZ, mali byť vyhodnotené, že poškodený uvádzal nepravdu o podstatných skutočnostiach a teda že boli závažné pochybnosti aj o vierohodnosti o tom, ako došlo k incidentu a teda, že ho napadol. Tieto mali byť vyhodnotené v jeho prospech a použiť zásadu in dubio pro reo a prikloniť sa k verzii obžalovaného, že to bol poškodený, kto prvý viedol útok voči nemu. Vzhľadom na zákonné ustanovenia podľa § 25 Tr. zák. o nutnej obrane a jeho obhajobné tvrdenia, že jeho úder bol len okamžitá reakcia na prebiehajúci a trvajúci útok poškodeného, boli splnené podmienky na ustanovenie § 25 Tr. zák. o nutnej obrane, nakoľko jediným jeho úmyslom bolo zastaviť prebiehajúci útok poškodeného voči nemu, v tom momente bol zaskočený, v strese, jednal pudovo a nekonal s úmyslom zraniť poškodeného. V tejto súvislosti poukázal na výklad a judikatúru ohľadne nutnej obrany a zásady in dubio pro reo a že bezúspešne žiadal aj o rekonštrukciu, resp. previerku výpovede na mieste a nechal na úvahu odvolacieho súdu odstrániť pochybnosti o priebehu skutku vykonaním uvedeného dôkazu. V závere odvolania poukázal na svoj bezúhonný život, keď sa nedopustil žiadnej trestnej činnosti ani priestupku, nikdy sa nechoval agresívne, že ako predseda samosprávy bytového domu, ktorú vykonáva už viac ako 15 rokov, preukazuje jeho bezkonfliktné správanie voči ostatným majiteľom bytov, keď ho opakovane zvolili do uvedenej funkcie a naopak, bolo preukázané, že poškodený ho už v minulosti napadol a nie je mu cudzie agresívne správanie sa voči iným ľuďom. Preto žiadal, aby odvolací súd vyhovel jeho odvolaniu a spod obžaloby ho v plnom rozsahu oslobodil, pretože konanie nie je trestným činom, keď konal v nutnej obrane, alternatívne zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť ho okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu opätovne prejednal, v intenciách ním uvádzaných skutočností a opätovne rozhodol. V zákonnej lehote, prostredníctvom splnomocnenca, podal odvolanie poškodený S. S., v ktorom namietal výrok napadnutého rozsudku o nepriznaní zvyšku náhrady škody, keď ním uplatnený nárok počas 5 ročného konania súd dostatočne nevyhodnotil, hoci mu to predložené dôkazy umožňovali a mal rozhodnúť o celom ním uplatnenom nároku, ktorý si už v prípravnom konaní riadne uplatnil a jeho výšku len neskôr upravil na základe predložených dôkazov. Pokiaľ súd mu priznal len náhradu škody za bolestné stanovené na 280 bodov, v roku 2011 bola suma jedného bodu 15,38 Eur a teda súd mu priznal len náhradu škody 4.306,40 Eur toto hodnotenie bolestného znalcom bolo vykonané len mesiac po spáchaní činov, keď ešte ho čakali ďalšie vyšetrenia, hospitalizácie, operácie a ďalšie komplikácie, ktoré mali za následok aj implantovanie umelej šošovky do pravého oka a čo mu zanechalo trvalé následky v podobe zhoršenia zraku, straty zamestnania atď. Znalec MUDr. Vician, vzhľadom na krátku dobu, kedy podával znalecký posudok vo svojom posudku o bolestnom, ešte nemohol adekvátne zohľadniť, pričom druhý znalec MUDr. Máliš sa k hodnoteniu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nevyjadril. V zmysle judikatúry, ako aj znaleckého posudku MUDr. Viciana, malo byť preto posúdenie následkov úrazu zisťované aktuálnym stavom vykonaným očným lekárom až po 3.6.2012. V súvislosti s uplatneným ďalším bolestným uviedol, že 16.04.2013 sa obrátil na Univerzitnú nemocnicu Bratislava, Sv. Cyrila a Metoda, pracovisko Petržalka - Antolská o vypracovanie ďalšieho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, pokiaľ ide o zranenie oka, ktoré mu obžalovaný spôsobil. Tento bol vypracovaný 06.05.2013, z ktorého vyplýva, že vytrpené bolesti za obdobie od 03.06.2011 do 06.05.2013 bol stanovený na 502,50 bodu , teda 280 bodov vyplýva zo znaleckého posudku MUDr. Viciana 05.07.2011 a ďalších 222,5 bodov za uvedené obdobie od 05.07.2011 do 06.05.2013 , čo činí 3.497,70 eur (222,5 bodov x 15,72 eur), čo mu však súd nepochopiteľne v adhéznom konaní nepriznal. Namietal aj nepriznanie súdom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorá bola v uvedenom posudku stanovená na 720 bodov, čo zodpovedá sume 11. 318,40 Eur (720 bodov x 15,72 eur), vyplývajúce zo skutočnosti , že kvalita jeho zraku, v dôsledku implantovania umelej šošovky s fixným dioptrickým výkonom už nikdy nebude taká, ako predtým a následným popisom a vymenovaním zdravotných problémov z toho vyplývajúcich. Namietal aj nepriznanie prvostupňovým súdom náhrady za stratu na zárobku , teda ušlej mzdy za obdobie jún 2011 až december 2011 vo výške 5.410,03 eur, čo bolo potvrdené jeho bývalým zamestnávateľom 09.01.2012, založeným do súdneho spisu. Po ukončení práceneschopnosti sa snažil naspäť zaradiť do zamestnania, avšak poškodenie zraku mu neumožňovalo adekvátne vykonávať dovtedajšiu prácu a bol nútený pracovný pomer ukončiť, čo ho finančne dosť postihlo. Pokiaľ okresný súd sa s týmito jeho nárokmi vysporiadal len všeobecným konštatovaním, že rozhodnutie o priznaní náhrady škody v tejto časti by presahovalo rámec trestného konania, nemôže sa s týmto konštatovaním stotožniť. Je v rozpore s reparačnou funkciou náhrady škody, s princípmi právnej istoty a spravodlivosti, nakoľko ak mu súd priznal nárok na náhradu škody podľa bodového ohodnotenia MUDr. Viciana a aplikoval zákon o náhradách, avšak tento už neaplikoval aj vo vzťahu k ďalším nárokom na náhradu škody vyplývajúcim z posudku UNB a tvoril súčasť spisového materiálu a vypracovaný na základe rovnakých kritérií a rovnakým predpisom. Podľa jeho názoru ďalšie dokazovanie v tomto smere sa nevyžadovalo a úlohou súdu bolo len rozhodnúť o výške aj tohto nároku, ako aj o nároku na náhradu straty na zárobku a to taktiež dokladoval. Poukázal taktiež na staršiu a stále platnú judikatúru Najvyššieho súdu ČSR, pričom uviedol, že obžalovaný uplatnenú výšku náhrady škody v konaní nikdy nespochybňoval a z toho dôvodu výrok o náhrade škody nebol súdom ani dostatočne odôvodnený a nemal ani oporu v zistenom skutkovom stave a vykonanom dokazovaní. V závere svojho odvolania uviedol, že v právnom štáte je potrebné postupovať v súlade s ústavou a platnými zákonmi, vytvárať právnu istotu a že je nespravodlivé, v prípade dôvery občana - poškodeného, aby po vyše piatich rokoch čakania na výsledok adhézneho konania, musel sa domáhať prejednania jeho nároku na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom následne aj v civilnom konaní. V tejto súvislosti poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax Krajského súdu v Bratislave, ktorý v podobných prípadoch priznal vo svojich rozhodnutiach nároky poškodených. Navrhol preto, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. f/ Tr por. zrušil napadnutý rozsudok o nepriznaní časti náhrady škody a sám rozhodol o povinnosti obžalovaného nahradiť mu aj zvyšnú časť škody, spôsobenej ním spáchanými trestnými činmi v sume 20.226,13 Eur a to aj s úrokmi z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 9.716,43 Eur od 18.04.2013 do zaplatenia a vo výške 8,5% ročne zo sumy 14.816,10 Eur od 01.06.2013 do zaplatenia. V závere svojho odvolania splnomocnenec poškodeného súčasne žiadal, aby v zmysle § 557 a § 558 Tr. por. mu priznal, resp. obžalovanému uložil povinnosť nahradiť mu trovy vzniknuté pri realizácii práv poškodeného, ktoré v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 k 02.11.2016 vyčíslil v celkovej sume 4.859,24 Eur tak, ako v podrobnostiach vyplýva z č.l. 386 spisu. V súlade s § 314 Tr. por. bolo odvolanie obžalovaného a poškodeného zaslané na prípadné vyjadrenie procesným stranám, čo však ku dňu konania a rozhodovania odvolacieho súdu ani jedna z nich nevyužila. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu konanom 07.06.2017, obhajca obžalovaného L. Z. v konečnom návrhu predniesol odvolanie zhodne písomnými dôvodmi a upriamil pozornosť na okolnosť, že verzia výpovede poškodeného, ako sa skutok stal, nezodpovedá dôkazom, najmä pokiaľ ide o existenciu boxera, že poškodený viac krát, napriek tomu, že bol zákonne poučený, ho označil ako predmet útoku. Poukázal na osobu obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný a to aj vzhľadom na jeho vyšší vek a vzhľadom k tomu navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a obžalovaného, použitím zásady in dubio pro reo, spod obžaloby oslobodiť. Záverom poukázal, že viackrát žiadal rekonštrukciu činu, ktorou by sa preukázalo, že obžalovaný hovoril pravdu, nielen čo sa týka miesta spáchania činu, ale aj jeho priebehu. Alternatívne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie. Splnomocnenec poškodeného v konečnom návrhu sa pridržal písomných dôvodov odvolania a poukázal na to, že obžalovaný nikdy nerozporoval škodu, obhajoval sa len, že išlo o reflexný úder z jeho strany a potom položil otázku, ako je možné, že poškodený bol práceneschopný 6 mesiacov a má trvalé následky. Vzhľadom k tomu, že nárok na náhradu škody bol uplatnený riadne a včas, súd prvého stupňa pochybil, keď nepriznal poškodenému riadne vyčíslenú a uplatnenú celú spôsobenú škodu, tak ako to podrobne rozviedol v písomných dôvodoch odvolania. V prípade, že odvolací súd potvrdí prvostupňový rozsudok žiadal, aby odvolací súd zaviazal obžalovaného nahradiť poškodenému S. škodu 20.226,13 Eur a to aj s úrokmi z omeškania, ako ich podrobne v odvolaní vyčíslil. Pokiaľ ide o vyčíslenie trov poškodeného, tieto už uplatnil, v prípade právoplatnosti rozsudku. Prokurátorka krajskej prokuratúry v konečnom návrhu poukázala na správnosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku a preto odvolanie obžalovaného a poškodeného S. S. navrhla zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný L. Z. na záver poukázal na svoj bezúhonný život, ktorý viedol so zmyslom pre spravodlivosť, na svoj vek a že funkciu samosprávy vykonáva, ako volenú funkciu, 15 rokov a je presvedčený o svojej nevine. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací ( § 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolaní ( 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že len odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné, avšak aj z iných dôvodov, než ktoré namietal a odvolanie poškodeného S. S. je nedôvodné. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), písm. f) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj, ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona alebo ak je uložený trest neprimeraný, alebo ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 321 ods. 2 Tr. por. ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd v podstate aj správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. pokiaľ ide o útok obžalovaného voči poškodenému. Skutkové zistenie súdom prvého stupňa v tomto smere je v podstate správne a zodpovedá dokazovaniu, ktoré bolo vykonané na hlavnom pojednávaní, pričom pri zachovaní kontradiktórnosti konania vykonal na hlavnom pojednávaní všetky dostupné dôkazy potrebné pre poznanie skutkových okolností nevyhnutných pre zákonu zodpovedajúce a spravodlivé rozhodnutie o obžalobe, ktorá na obžalovaného bola podaná. Dôkazy pritom vyhodnotil jednotlivo, ako aj v celom ich súhrne, logickým a zároveň aj podrobne a presvedčivo odôvodneným spôsobom. V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenie pokiaľ ide o vinu obžalovaného zo spôsobenia ublíženia na zdraví voči poškodenému a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, s výniimkou nižšie uvedených pochybení, v otázke viny obžalovaného pokiaľ ide o prečin výtržníctva a zrejme nesprávne pochybenia a aj nadbytočne uvedené detaily v skutkovej vete, ktoré napravil sám odvolací súd a to práve na základe odvolania podaného obžalovaným, nakoľko tieto pochybneia boli v jeho neprospech. Krajský súd si primárne osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu, pokiaľ ide o samotný a podstatný útok obžalovaného proti poškodenému a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré si v tomto rozsahu osvojuje a na naň poukazuje. Aj senát odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok popísaný a následne aj upravený odvolacím súdom v napadnutom rozsudku sa stal a spáchal ho obžalovaný spôsobom v ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia okresným súdomv tomto smere sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaný Ivan Z. v kritickej dobe a nezákonným spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti tohoto rozsudku poškodenému S. S. úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví. Odvolací súd z pripojeného spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava V podal dňa 07.09.2012 obžalobu na L. Z. pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe uvedenom v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní konanom 17.04.2013 obžalovaný L. Z. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie, keď vypočul obžalovaného L. Z., poškodeného Vladimíra S., svedkov I. O., L.. X. N., W.. O.. R. G. a O.. Z. N., znalca O.. W. S., prečítal znalecký posudok MUDr. Vladimíra Máliša, ako aj oboznámil listinný a dokumentačných materiál, nachádzajúci sa v spisovom materiáli. Svoje odsudzujúce rozhodnutie okresný súd odôvodnil s poukazom na jednotlivé vyššie uvedené výpovede obžalovaného, poškodeného a svedkov, ako aj znalecké dôkazy a listinné a dokumentačné materiály, pričom pri ustálení skutkového stavu veci súd uviedol, že vychádzal najmä z výpovedí poškodeného Vladimíra S., z lekárskych správ ošetrujúcich lekárov a najmä zo znaleckých posudkov znalcov MUDr. Dušana Viciána a Doc. MUDr. Vladimíra Máliša a po následnom vyhodnotení týchto dôkazov dospel k záveru, že nemožno akceptovať tvrdenie obžalovaného o spôsobe vzniku zranenia poškodeného S. S.. Súd neuveril obhajobe obžalovaného, že bol ako prvý napadnutý poškodeným a následne, že sa rozohnal rukou do prázdna a takto zasiahol poškodeného do tváre. Takúto možnosť vzniku zranenia poškodeného v podstate vylúčili obaja znalci a za nepravdepodobné označili možnosť vzniku takéhoto poranenia len rozmachom ruky. Znalci zhodne potvrdili, že v danom prípade išlo o silný úder, ktorým boli spôsobené zlomeniny kostí a ťažké poškodenie oka. Verziu obžalovaného o spôsobe vzniku poranenia poškodeného znalec MUDr. Dušan Vician označil za nereálnu aj zo súdno mechanického hľadiska. Súd preto uveril tvrdeniu poškodeného, že práve on bol ako prvý napadnutý obžalovaným, ktorý mu úderom do tváre spôsobil zistené vážne poranenia s trvalými následkami. Nakoľko samotný priebeh incidentu sa v rozhodujúcich fázach odohral bez priamych svedkov a preto aj z tohto pohľadu súd hodnotil svedeckú výpoveď svedkyne Ing. X. N., ktorá vyšla na ulicu zo svojej kancelárie až potom, keď už poškodený sedel pod stromom a bol poranený na tvári, mal krvavý nos a opuchnuté oko, pričom na obžalovanom žiadne poranenie neregistrovala. Súd preto nezistil žiadne zákonné dôvody na použitie ustanovenia § 25 Tr. zák. o nutnej obrane obžalovaného, pretože výsledkami dokazovania nebolo preukázané, že to bol práve poškodený, ktorý ako prvý napadol obžalovaného, ale naopak, bol to obžalovaný, ktorý nečakaným a prekvapivým spôsobom zaútočil na poškodeného a spôsobil mu vážne poranenia oka. Súd pritom, oproti obžalobe, vypustil zo skutku okolnosť, že obžalovaný mal v inkriminovanom čase na pravej ruke zovretej v päsť nasadený boxer. Sám poškodený na hlavnom pojednávaní uviedol, že pri stretnutí s obžalovaným tento vytiahol ruku z vrecka a mal v nej nejaký predmet, o ktorom si myslel, že ide o boxer. Použitie boxeru pri útoku obžalovaného jednoznačne nepotvrdili, ale ani nevylúčili, obaja znalci MUDr. Dušan Vicián a Doc. MUDr. Vladimír Máliš, ktorí však zhodne vylúčili použitie boxera s hrotmi, pretože v takom prípade by došlo k vážnejšiemu poškodeniu kože na tvári poškodeného, ale že v každom prípade išlo o brutálny úder vedený značnou silou a prudkosťou, pretože došlo k zlomenine vnútornej steny očnice a taktiež aj k zlomenine nosa. Podľa záverov znalcov išlo o ťažký úraz, ktorý si vyžiadal dve hospitalizácie a dve operácie poškodeného, vyoperovanie skalenej šošovky a jej nahradenie implantáciou umelej šošovky. Z výpovedí poškodeného a svedkyne I. O. súd mohol ustáliť aj motiváciu útoku obžalovaného voči poškodenému, ktorý spočíval v nesúhlase obžalovaného s tým, že poškodený v podstate mal bývať u tejto svedkyne, používal všetky výhody bývania (výťah a podobne), ale svedkyňa ho napriek viacerým upozorneniam zo strany obžalovaného neprihlásila k pobytu, s čím obžalovaný nesúhlasil. Poškodený síce pripustil, že niekedy prebýval u svedkyne, ale mal svoj vlastný byt na Topoľčianskej ulici v Bratislave, kde aj trvale býval. Odvolací súd sa v podstate stotožnil s vyššie uvedeným ustálením skutkového stavu na základe rovnakého vyhodnotenia dôkazov, ktorému z hľadiska hodnotiacich úvah nemožno nič vytknúť. Obžalovaný sa počas celého prípravného konania a konania pred okresným súdom a aj v podanom odvolaní rovnako obhajoval tým, že poškodený bol ten, ktorý úmyselne vkročil do jeho dráhy cesty a celou váhou tela ako prvý vrazil do neho v úmysle zvaliť ho na zem, čo sa mu však nepodarilo, vďaka živému plotu a stožiaru, ktorý sa tam nachádzal a keďže bol z tohto jeho útoku prekvapený, nezmohol sa na žiadnu obranu, poškodený mu povedal slová „skap ty hajzel“ a chcel pokračovať v chôdzi do vchodovej brány na Ľubovnianskej ulici a v pude sebazáchrany sa rozohnal a udrel do prázdna, ale pritom zasiahol poškodeného do pravej časti hlavy a že určite v rukách nič nemal. Ďalej argumentoval aj tým, že poškodený je od neho minimálne o 15 kg ťažší a 15 cm vyšší, pričom z jeho strany išlo už o druhý pokus napadnúť ho, ale dôkaz o tom nemá, nakoľko nešiel to nahlásiť na políciu. Celý incident bol výsledkom dlhoročného sporu medzi ním, ako predsedom samosprávy a poškodeným, ktorý býval u pani O., obyvateľky ich domu a neprispieval ničím na náklady spojené s bývaním. Podľa neho bol poškodený pod vplyvom alkoholu, nakoľko to bolo cítiť z jeho dychu a že on mu sám poskytol pomoc spolu so susedkou N. a aj zavolaní rýchlej zdravotnej pomoci. Podľa verzie poškodeného S. S., v predmetný deň mal v práci dovolenku a zdržiaval sa doma na Topoľčianskej ulici, ale keďže mu zavolala pani O., že sa necíti dobre a potrebuje kúpiť nejaké potraviny, vyhovel jej prosbe ako išiel k nej, pričom v jednej ruke mal nákup a v druhej ruke tašku so zákonmi a vyhláškami, lebo pracuje ako inšpektor bezpečnosti práce, pred vchodom do jej domu stretol obžalovaného a keď bol asi jeden a pol metra od neho, tak dostal od neho ranu do pravej časti tváre, čo nečakal a preto padol po údere na zem a odrel si o betón i lakeť. Obžalovaný mal predtým ruky vo vreckách a keď ich vytiahol, tak uvidel, že mal niečo v ruke a že si myslí , že to bol boxer, lebo mu spomedzi prstov trčali hroty. Po čase sa zo zeme zdvihol, pozbieral si zo zeme veci a sadol si na okraj cesty, točila sa mu hlava, nevládal stáť na nohách, pričom si podrobnosti nepamätal, len, že prišla sanitka a polícia a pýtali sa ho čo sa stalo, ale nevie kto ich privolal. Uviedol, že obžalovanému nebol sympatický, lebo chodil za pani O., ale u nej nebýval, lebo mal sám byt na H. ulici. Poprel, že by bol pod vplyvom alkoholu. Svedkyňa I. O. potvrdila, že požiadala poškodeného, aby jej nakúpil a prišiel k nej, lebo sa necítila dobre. Incident nevidela, lebo až na zavolanie susedy N. zišla von, kde už poškodený bol v sanitke, ktorý ju však vôbec nevnímal, bol celý dotlčený, špinavý a zakrvavený, pravú stranu tváre mal celú dobitú, nos mal vytočený naopak, namiesto oka mal krvavú hrču, ako keby ani nemal oko. Obžalovaný jej povedal, že ho poškodený napadol, ale nemal žiadne zranenia, ani zašpinené šatstvo. Poprela, že by poškodený u nej býval, chodil k nej len príležitostne a prespával len dva dni v mesiaci. S obžalovaným nemala žiadne konflikty, ale vadilo mu, že používala výťah a spievala. Poškodený v čase činu nebol po vplyvom alkoholu, nakoľko vôbec nepil. Obžalovaný jej svojvoľne dopísal do vyúčtovania osobu poškodeného a preto aj platila vyššie náklady, čo jej družstvo potom uznalo. Podľa nej to obžalovaný nemohol zniesť a preto aj napadol poškodeného. Od poškodeného sa dozvedela, že obžalovaný ho udrel tak, že mal v ruke boxer, z ktorého trčali hroty, nakoľko aj mihalnicu mal prepichnutú. Svedkyňa L.. X. N. videla cez okno vychádzať z vchodu obžalovaného a potom už len videla poškodeného kľačať na zemi obžalovaného neďaleko neho, ktorý mu chcel pomôcť, ale poškodený mu povedal “skap ty hajzel“. Poškodený si následne sadol na schody pred vchod a začal aj na ňu reagovať podráždene, bol nervózny a po príchode sanitky zaútočil aj na jedného zo záchranárov, mal pod nosom krv, napuchnuté oko, ale krv mu netiekla. Na obžalovanom si nevšimla žiadne poranenie ani špinavé oblečenie a od neho sa až dozvedela, že bol napadnutý poškodeným S.. Potvrdila tiež, že viac rokov registrovala poškodeného, že chodí k pani O., ale nevie či u nej aj býval, ale vídavala ho ráno aj večer. Potvrdila, že medzi obžalovaným a pani O. bola dlhoročná nevraživosť, lebo trval na tom, aby nahlásila poškodeného, že býva u nej v byte a ona to neurobila. Potvrdila vedomosť o predchádzajúcom incidente medzi obžalovaným a poškodeným, keď obžalovaný prišiel k nej do kancelárie, mal rozbitý a opuchnutý nos, na čele chrasty a povedal jej, že sa stretol pri výťahu s poškodeným a ten ho napadol potom, čo mu on povedal, aby nepoužíval výťah. Z vyššie uvedeného dokazovania aj podľa odvolacieho súdu bolo nepochybne preukázané, že tvrdeniu poškodeného o zaútočení obžalovaného voči nemu a spôsobeniu objektívne zistených poranení, nebolo dôvod neveriť. Pokiaľ ide o obhajobné a aj odvolacie námietky obžalovaného, je nesporné, že tento spáchanie skutku, teda spôsobenie ujmy na zdraví poškodeným, obhajoval sa len tým, že poškodený na neho prvý zaútočil a on len reflexívne reagoval proti jeho útoku, inak by padol on do kríkov. Odvolací súd sa stotožňuje v tomto smere s vyhodnotením dôkaznej situácie okresným súdom, nakoľko taktiež nemal dôvod neveriť výpovedi poškodeného o tomto priebehu útoku, ktorému naviac zodpovedali nielen prvotné jeho ošetrenia, ale aj následne výsledky znaleckého dokazovania. Pokiaľ obžalovaný argumentoval, že poškodenému nie je možné uveriť, nakoľko tvrdil, že zranenie mu mal spôsobiť boxerom s hrotmi, čo napokon súd aj túto okolnosť vypustil zo skutkového priebehu deja, v tomto smere dáva do pozornosti vyjadrenie poškodeného, ktorý na hlavnom pojednávaní, vykonaného kontradiktórnym spôsobom, sa vyjadril pri popise priebehu útoku voči nemu obžalovaným, že keď obžalovaný na neho zaútočil, tak ma predtým ruky vo vreckách a pred útokom ich vytiahol, udrel ho, pričom mal niečo v ruke a myslí si, že to bol boxer, lebo medzi prstami mu trčali hroty. Podľa odvolacieho súdu táto vypustená okolnosť nemôže spôsobovať nedôveryhodnosť výpovede poškodeného, nakoľko poškodený zotrvával od začiatku na svojich tvrdeniach, čo napokon pripustil aj znalec MUDr. Dušan Vician, že zranenie poškodeného mohlo byť spôsobené boxerom, vzhľadom na objektívne zistenú trieštivú zlomeninu vnútornej stany pravej očnice a súčasne aj kompletnú zlomeninu nosových kostí s posunom úlomkov a to by páchateľ nedokázal urobiť len holou päsťou , čo je malá pravdepodobnosť. Avšak vzhľadom na zdokumentovanie rôznych boxerov s hrotmi znalec sa vyjadril, že ak by však boli na boxere hroty, rozhodne by zanechali nejaký odliatok, a bolo by to uvedené v lekárskej správe, lebo sila, ktorá pôsobila na telo poškodeného bola značná až brutálna, nakoľko okrem klasických následkov úrazov, ako krvné podliatiny, opuch a podobne, spôsobila aj zlomeninu vnútornej steny očnice, ktorá oddeľuje dutinu nosa od priestoru očnice. Podľa neho išlo pravdepodobne o priamy direktný úder, ktorý zasiahol aj očnú guľu, tá sa pretlačila a spôsobila zlomeninu očných kostí, pričom použitie nástroja pri útoku nemôže ani vylúčiť ani potvrdiť, len úder boxerom s ostrými hrotmi vylúčil, ale boxer s tupými hrotmi nie, ale za nepravdepodobné považuje spôsobenie tohto zranenia mimovoľným pohybom. K zlomenine nosových kostí uviedol, že mohla byť spôsobená päsťou, ale trieštivá zlomenina vnútornej steny pravej očnice už musela byť spôsobená nejakým predmetom a teda dá sa usudzovať, že boxerom a že k zlomeniu kostí poškodeného došlo pri pôsobení strednej intenzity, ale slabý úder to asi nebol, keď došlo k zlomenine kostí a k ťažkému poškodeniu oka. V tomto smere preto odvolacia námietka obžalovaného, že poškodený nevypovedal ohľadne použitia boxera pravdu a preto mu v celosti nemožno veriť, je nedôvodná. Pokiaľ teda okresný súd vypustil zo skutkového priebehu deja použitie boxeru s hrotmi, konal tak v súlade so zákonom, nakoľko boli pochybnosti o použití boxera s hrotmi, takže v tomto smere použil zásadu in dubio pro reo, teda v prípade pochybností v prospech obžalovaného. Okresný súd a ani odvolací súd netvrdí, že nebol použitý boxer s hrotmi, nakoľko v tomto smere sa nedokázalo jednoznačne jeho použitie, ale jeho možnosť znalec nevylúčil, pričom v tomto smere súd mohol ustáliť použitie doposiaľ nezisteného predmetu (napokon je viac boxerov aj s oblými hrotmi, prípadne len jednoduchého, bez hrotov, ktoré mohol poškodený vnímať ako hroty, prípadne iný predmet, napr. kľúče a pod.), ktorú okolnosť však odvolací súd nemohol doplniť do skutkovej vety rozsudku, nakoľko by išlo o okolnosť v neprospech obžalovaného a prokurátor odvolanie nepodal, aby tak nedošlo k zákazu reformatio in peius. Napokon o použití nejakého predmetu pri útoku obžalovaným nielenže vypovedal poškodený, ale ho potvrdil aj znalec, vychádzajúc z lekárskych správ a napokon mu korešpondovalo aj zranenie na očnici poškodeného, ktorá bola zreteľné porušená a aj viditeľná na fotodokumentácii poškodeného vyhotovenej políciou, nachádzajúcou sa na č.l. 113-114 spisu. K odvolacej námietke obžalovaného o nezohľadnení pôsobiacich síl sa napokon dostatočne vyjadril znalec MUDr. Vician, keď popísal pôsobenie aktívneho a pasívneho mechanizmu vzniku poranení poškodeného, ako aj k postaveniu obžalovaného a poškodeného pri útoku, ktoré okolnosti namietal obžalovaný v konaní pred súdom a v tomto smere sa dostatočným spôsobom zaoberal už prvostupňový súd, keď podrobným, kontradiktórnym spôsobom, bol znalec MUDr. Vician na hlavnom pojednávaní vypočutý, pričom aj zo znaleckého posudku znalca Doc. MUDr. Vladimíra Máliša, z odvetvia očného lekárstva (oftalmológie) vyplývajú všetky zranenia, ktoré utrpel poškodený aj s diagnózami tak, ako boli konštatované vo výrokovej časti rozsudku, pričom znalec sa vyjadril aj k ich vzniku pôsobením tupého násilia na oblasť pravého oka a jeho okolia, že sila úderu bola značná, nakoľko okrem klasických následkov úrazov, ako krvné podliatiny, opuch a podobne, spôsobila aj zlomeninu vnútornej steny očnice, ktorá oddeľuje dutinu nosa od priestoru očnice, čím sa vytvorila komunikácia medzi nosovou dutinou a očnicou, v dôsledku čoho prenikol vzduch do očnice za oko, ako aj do tkanív hornej a dolnej mihalnice a v podstate vylúčil tvrdenie obžalovaného o spôsobe vzniku zranenia poškodeného za málo pravdepodobné. Pokiaľ znalec označil úder päsťou s nasadeným boxerom, ktorého vizuál sa nachádza v prílohe spisu za nepravdepodobný, nakoľko takýmto boxerom by pravdepodobne spôsobil niekoľko tržných rán, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na už vyššie uvedené. K námietke obžalovaného, že nebol vykonaná rekonštrukcia, resp. previerka výpovede, o ktoré opakovane žiadal, odvolací súd dodáva, že je vecou súdu, ktorý dôkaz vykoná a ktorý nie a aj podľa názoru odvolacieho súdu, vykonanie tohto dôkazu nebolo potrebné, vzhľadom na dostatočne zistený ustálený skutkový stav veci. Odvolací súd k odvolacej námietke obžalovaného o nesprávnom označení miesta spáchania skutku na chodníku pred predmetným obytným domom je v podstate právne irelevantné, či sa tak stalo na chodníku, alebo na parkovisku tesne pri ňom, ako vyplýva z fotodokumentácie z miesta činu a vyhotoveného nákresu poškodeným, pričom ide o minimálnu vzdialenosť označených miest obžalovaným a poškodeným a tak, ako vyplýva z vykonaného dokazovania, iní svedkovia priamo pri útoku neboli prítomní. Preto odvolací súd vypustil označenie na parkovisku pred predmetným obytným domom a len upravil miesto spáchania skutku pred obytným domom na Ľubovnianskej 4 v Bratislave, čo zodpovedá nespochybniteľne vykonanému dokazovaniu. Ani senát krajského súdu nemohol konanie obžalovaného hodnotiť, ako konanie v nutnej obrane tak, ako to správne vyhodnotil prvostupňový súd. Tvrdenia obžalovaného, že poškodený ho mal ako prvý napadnúť, neboli preukázané a aj objektívne ťažkom možno uveriť jeho výpovediam, že išlo len ako o okamžitú reakciu na prebiehajúci a trvajúci útok zo strany poškodeného. Aj za teoretického predpokladu, že by jeho tvrdenie bolo preukázané a poškodený s celou váhou tela mal do neho vraziť (mal mať v jednej ruke nákup a v druhej pracovné listiny), nebolo by možné jeho útok voči poškodenému považovať za obranný, resp. reflexný a teda, že by konal v nutnej obrane, nakoľko práve z výpovedí oboch znalcov, ktorí sa vyjadrili k spôsobu útoku, na základe ktorých utrpel poškodený vyššie uvedené závažné zranenia, vylúčili. Napokon v tomto smere už okresný súd dostatočným spôsobom vysvetlil vo svojom rozhodnutí, prečo nepovažoval obhajobné prednesy obžalovaného v tomto smere za dostatočné. Napokon v podstate všetky odvolacie námietky obžalovaného neboli nové, nakoľko sa obžalovaný už v konaní pred okresným súdom rovnakým spôsobom obhajoval a súd prvého stupňa svojim rozhodnutím dal dostatočnú odpoveď na všetky tieto obhajobné prednesy obžalovaného a prečo im neuveril. Odvolací súd však zistil pochybenie v ustálení skutkového stavu veci, ktoré vychádzalo už z podanej obžaloby, keď ako súčasť popisu zranení poškodeného a ich následkov, nesprávne ustálil hodnotu poskytnutej zdravotnej starostlivosti poškodenému S. S. Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, a.s. Bratislava vo výške 2.118,73 €, napriek tomu, že splnomocnenec tejto poisťovne ešte v prípravnom konaní 16.04.2012 spresnil predchádzajúce vyčíslenie nákladov vynaložených na liečenie zranení poškodeného zo skôr vyčíslenej sumy 2.118,73 €, na sumu 2.067,28 €, od ktorej sa následne odvíjal aj nimi uplatnený nárok na náhradu škody. Keďže uvedená výška spôsobenej škody bola súčasťou skutku napadnutého rozsudku a bola nesprávne ustálená okresným súdom, v neprospech obžalovaného, v rámci prieskumnej povinnosti odvolací súd sám toto pochybenie napravil tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného, že jeho konanie bolo konaním v nutnej obrane, senát krajského súdu dodáva, že sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, pokiaľ prvostupňový súd nezistil žiadne zákonné dôvody na použitie § 25 Tr. zák. o nutnej obrane obžalovaného, nakoľko dokazovaním nebolo preukázané konanie poškodeného pred jeho útokom tak, ako vypovedal obžalovaný. Aj za predpokladu, že by tak aj bolo, práve miesto, kde obžalovaný zasadil úder poškodenému, vylučuje konanie v nutnej obrane, nakoľko primeranou nutnou obranou by bolo brániť sa spôsobom primeraným na telo poškodeného, ak teda obžalovaný tvrdí, že poškodený do neho vrazil celou váhou svojho tela a nie prudkým a silným úderom do tvárovej časti poškodeného, na oblasť oka a nosa. Napokon spôsob útoku obžalovaného voči poškodenému, jeho intenzitu a spôsobené závažné zranenia zreteľne popísali znalci vo svojich posudkoch. Odvolací súd sa preto stotožňuje s tvrdením prvostupňového súdu, že obhajoba obžalovaného, že sa rozohnal rukou do prázdna a takto zasiahol poškodeného do tváre, nielenže vylúčili obaja znalci a za nepravdepodobné označili možnosť vzniknutých poranení poškodeného len rozmachom ruky, pričom uzavreli, že išlo o silný až brutálny úder, ktorým boli spôsobené zlomeniny kostí a ťažké poškodenie oka, pričom znalec MUDr. Dušan Vician verziu obžalovaného k jeho popisu úderu označil za nereálnu aj zo súdnomechanického hľadiska. Podľa § 25 ods. 1 Trestného zákona čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom. Podľa § 25 ods. 2 Trestného zákona nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe obrancu. Podľa § 25 ods. 3 Trestného zákona ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2, nebude trestne zodpovedný, ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo zľaknutia. Na základe vyššie uvedených úvah o priebehu skutku odvolací súd vylúčil možnosť, že obžalovaný konal za okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu - v nutnej obrane. V čase zasadenia úderu obžalovaným neboli splnené podmienky pre zákonom dovolenú obranu, konanie obžalovaného sa stalo útokom a preto bolo protiprávne. Nie je na mieste aplikovať ani ustanovenie § 25 ods. 3 Trestného zákona, nakoľko toto zákonné ustanovenie nadväzuje na odsek 2 pojednávajúci o „celkom zjavnej neprimeranosti“ obrany, pričom ako už odvolací súd konštatoval vyššie, zákonné podmienky nutnej obrany splnené neboli a preto nemožno hodnotiť ani jej primeranosť z hľadiska intenzity konania obžalovaného. K povahe poruchy zdravia poškodeného z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona, odvolací súd dodáva, že: Podľa § 123 ods. 1 Tr. zák. ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie akékoľvek poškodenie zdravia iného. Podľa § 123 ods. 2 Tr. zák. ublížením na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Podľa § 123 ods. 3 Tr. zák. ťažkou ujmou na zdraví sa na účely tohto zákona rozumie len vážna porucha zdravia alebo vážne ochorenie, ktorou je a) zmrzačenie, b) strata alebo podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti, c) ochromenie údu, d) strata alebo podstatné oslabenie funkcie zmyslového ústrojenstva, e) poškodenie dôležitého orgánu, f) zohyzdenie, g) vyvolanie potratu alebo usmrtenie plodu, h) mučivé útrapy, alebo i) porucha zdravia trvajúca dlhší čas. Podľa § 123 ods. 4 Tr. zák. poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas sa na účely tohto zákona rozumie porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, prípadne aj pracovnú neschopnosť, v trvaní najmenej štyridsaťdva kalendárnych dní, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života poškodeného. Pre záver, že ide o ublíženie na zdraví, je rozhodujúca povaha ujmy na zdraví, tzn. najmä akými príznakmi, ťažkosťami a bolesťami sa prejavuje, v akej intenzite, funkcia akého orgánu je porušená, po akú dlhú dobu a do akej miery narušila porucha zdravia obvyklý spôsob života poškodeného. Pokiaľ ide o zranenia, ktoré poškodený úderom obžalovaného utrpel, ako sú popísané vo výrokovej časti rozsudku, ktoré si vyžiadali dve hospitalizácie, dve operácie pravého oka ,jednu v celkovej a jednu lokálnej anestézii, vyoperovanie skalenej šošovky a jej nahradenie implantáciou umelej, bola celková práceneschopnosť poškodeného v spojitosti s predmetným úrazom od 03.06.2011 do 16.12.2011, pričom následkom zranenia vzniklo u poškodeného S. skalenie šošovky pravého oka, ktorá musela byť z oka vyňatá a nahradená umelou a vznikla u neho tým strata možnosti dobre vidieť na rôzne vzdialenosti. Vznikli mu týmito následkami aj ďalšie obmedzenia v bežnom živote, ako vyplýva z jeho vyjadrení o súčasnom spôsobe jeho života obmedzeného vzniknutými následkami úrazu. Na základe uvedených skutočností pokiaľ prvostupňový súd právne posúdil konanie obžalovaného ako zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., postupoval v súlade so zákonom, k čomu však odvolací súd dodáva, že naplnil aj zákonné znaky uvedeného zločinu podľa § 155 ods. 2, minimálne podľa písm. b/ Tr. zák., nakoľko obžalovaný úmyselne spôsobil ťažkú ujmu na zdraví poškodenému S. S., nar. XX.XX.XXXX, teda poškodenému, ktorý je v zmysle § 139 ods. 1 písm. e) a § 127 ods. 3 Trestného zákona chránenou osobou, pretože je osobou staršou ako 60 rokov, čím naplnil aj znaky uvedenej kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu ublíženia na zdraví po stránke objektívnej i subjektívnej. Nakoľko však prokurátor nepodal odvolanie proti rozsudku, odvolací súd, nemohol zhoršiť postavenie obžalovaného, nakoľko by porušil § 322 ods. 3, veta druhá Tr. por., resp. v danom prípade aj § 322 ods. 4 písm. b/ Tr. por. Preto, pokiaľ ide o právne posúdenie konania obžalovaného, odvolací súd sa musel s vyššie uvedenou výhradou, stotožniť s jeho posúdením len ako zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., nakoľko obžalovaný svojim konaním spôsobil poškodenému S. S. ťažkú ujmu na zdraví, vychádzajúc z objektívne zistených a posúdených zranení poškodeného znalcami a to aj ohľadne správne zistenému zavineniu obžalovaného, teda že konal minimálne v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b/ Tr. zák. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym posúdením konania obžalovaného aj ako prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., teda konania v jednočinnom súbehu z dôvodu, že by na mieste verejnosti prístupnom dopustil výtržnosti tým, že napadol iného, nakoľko pri jednočinnom súbehu zločinu a prečinu alebo dvoch (viacerých) prečinov sa podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. materiálny korektív posudzuje osobitne vo vzťahu k právnej kvalifikácii prečinu, resp. každého zo zbiehajúcich sa prečinov, pričom kritériom závažnosti (nepatrnej alebo vyššej) v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona sú totiž i následky činu a následok je z hľadiska skutkových podstát dotknutého prečinu (aj keď spáchaných jedným konaním) rôzny. Výsledkom takého posúdenia môže teda byť použitie len niektorej z do úvahy prichádzajúcich právnych kvalifikácií skutku ako trestného činu, keď kvalifikácia prečinu s nepatrnou závažnosťou nebude použitá a bude vypustená ( stanovisko Trestnoprávneho kolégia NS SR Tpj 45/2016). Jedným zo zákonných znakov prečinu výtržníctva v zmysle 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. je, že páchateľ fyzicky napadol iného a tým sa dopustil hrubej neslušnosti na mieste verejnosti prístupnom. Základným predpokladom trestnej zodpovednosti za prečin je bezpečné zistenie či konanie nesie nielen všetky formálne znaky prečinu, ale i toho, či ide o prečin aj v intenciách ods. 2 § 10 Tr. zák. To znamená, že vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nie nepatrná (materiálny korektív), ktorý je záverom právnym, vychádzajúc z vykonaného dokazovania, zistených zo všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný a zo všetkých relevantných dôkazov. Naplnenie materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. pri prečine výtržníctva v zmysle 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. z pohľadu, či je jeho závažnosť nepatrná so zreteľom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa v danej veci, nebolo preukázané. Zo zásady spravodlivého súdneho konania preto vyplýva potreba, aby odôvodnenie výroku súdneho rozhodnutia o vine zo spáchania skutku naplňujúceho prečiny mimo rozumných pochybnosti, zodpovedalo požiadavke preukázania zákonných znakov aj uvedeného prečinu a to aj preukázaním materiálneho korektívu, čo sa v danom prípade nestalo zo strany okresného súdu. Podľa odvolacieho súdu, z dôkazov vykonaných v predmetnej veci nie je možné vyvodiť spoľahlivý záver o tom, že obžalovaný Ivan Z. fyzickým napadnutím iného sa dopustil i hrubej neslušnosti na mieste verejnosti prístupnom v intenciách prečinu výtržníctva v zmysle 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a to z pohľadu materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. Nie každé fyzické napadnutie občana, i keď sa ho páchateľ dopustil na mieste verejnosti prístupnom, musí vždy naplňovať skutkovú podstatu prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. aj z pohľadu materiálneho korektívu podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. Súd prvého stupňa preto pochybil, keď čin obžalovaného Ivana Z. posúdil i ako prečin výtržníctva v zmysle 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Je síce pravdou, že obžalovaný fyzicky napadol poškodeného S. pred obytným domom na Ľubovnianskej ulici č. 4 v N., na ktorý má prístup ktokoľvek, neznamená to však automaticky, že by sa na mieste verejnosti prístupnom dopustil hrubej neslušnosti. V danom prejednávanom prípade nedošlo totiž ani k ohrozeniu iných občanov, ani k prípadnému narušeniu cestnej premávky, lebo udalosť sa odohrala pred predmetným domom, v doobedňajších hodinách, kde sa nikto nenachádzal, kedy frekvencia obyvateľov aj teoreticky bola nízka, kde sa, okrem obžalovaného a poškodeného, počas útoku, nepohybovali žiadni ľudia, resp. nebola dokazovaním zistená ich prítomnosť. Zistené konanie obžalovaného nebolo možné právne kvalifikovať i ako prečin výtržníctva v zmysle 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., práve v dôsledku absencie materiálneho korektívu v intenciách § 10 ods. 2 Tr. zák. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti viažuce sa na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je závažnosť prečinu nepatrná, zohľadniac tak aj dlhoročné spory, ktoré obžalovaný a poškodený mali medzi sebou, vychádzajúc z vykonaného dokazovania. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností musel zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o vine, musel zrušiť v zmysle vety druhej § 321 ods. 2 Tr. por. súčasne aj celý výrok o treste a ukladať obžalovanému opätovne trest. Obžalovaný L. Z., tým, že bol uznaný za vinného zo zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., kde základná trestná sadzba odňatia slobody je daná rozpätím 4 až 10 rokov, správne postupoval už súd I. stupňa, keď v súlade s § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a zistil existenciu jednej poľahčujúcej okolnosti uvedenej v § 36 písm. j/ Tr. zák. a ani jednu priťažujúcu okolnosť. Preto aj odvolací súd obžalovanému pri ukladaní trestu priznal rovnako poľahčujúcu okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. teda, že obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život, pričom obžalovanému nezistil u neho ani jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 Tr. zák. Z uvedeného teda vyplýva, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je 1:0, v dôsledku čoho podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. sa horná hranica trestnej sadzby znižuje o jednu tretinu. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že dostatočným a vystihujúcim všetky zásady ukladania trestov je trest uložený okresným súdom, v danom prípade trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, avšak vzhľadom na vyšší vek obžalovaného, na ktorý aj vo svojom odvolaní poukázal, senát krajského súdu ho podmienečne odložil na kratšiu skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov, podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Tr. zák. Vzhľadom na zásadu individualizácie trestu, osobu obžalovaného a jeho pomery, rovnako, ako prvostupňový súd, postupoval aj odvolací súd, keď v súlade so zákonom podľa § 39 Tr. zák., umožňujúci mimoriadne znížiť trest pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu, v danom prípade za splnenia podmienok § 39 ods. 1 Tr. zák. a limitovaný ustanovením § 39 ods. 3 písm. e/ Tr. zák. Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. Podľa § 39 ods. 3 písm. e/ Tr. zák. pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu však súd nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako šesť mesiacov, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody menej ako päť rokov. V danom prípade, keď v zmysle zákona dolná hranica trestnej sadzby za uvedený zločin bola 4 roky a obžalovanému bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, bol mu teda uložený trest odňatia slobody v rozpätí, ktoré zákon pre predmetnom zločine pripúšťa. Takto uložený trest aj podľa senátu krajského súdu spravodlivo zohľadňuje konanie obžalovaného, jeho zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy, vychádzajúc zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému zločinu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). Skúšobná doba začína obžalovanému plynúť v súlade s 51 ods. 2 veta druhá Tr. zák. deň nasledujúci po dni nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia a počas jej plynutia bude povinný viesť život riadneho občana, nedopustiť sa trestnej činnosti, priestupku alebo iného protispoločenského konania, v opačnom prípade súd vysloví, že sa neosvedčil a trest vykoná. Podľa § 46 ods. 1 Tr. por. poškodený je osoba, ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Poškodený má právo v prípadoch ustanovených týmto zákonom sa vyjadriť, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Podľa § 46 ods. 3 Tr. por. poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu; návrh musí poškodený uplatniť najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu uvedenú v § 46 ods. 1 Tr. zák., uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť škodu, ak je jej výška súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného, alebo ak ide o náhradu morálnej škody spôsobenej úmyselným násilným trestným činom podľa osobitného zákona, pokiaľ škoda nebola dosiaľ uhradená. Pokiaľ škoda v tam uvedenej výške nebola dosiaľ uhradená. Adhézne konanie je nárokové konanie a takýto nárok musí byť aj riadne a včas uplatnený v súlade so zákonom. V rámci prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu, vzhľadom na podané odvolanie obžalovaného, odvolací súd zistil, že výrok, ktorým prvostupňový súd podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenému S. S., nar. XX.XX.XXXX v H., trvale bytom H. XX, N., vo výške 4306,40 eur a poškodenej spoločnosti VŠZP, a.s. krajská pobočka Bratislava, Ružová dolina 10, Bratislava, IČO : XXXXXXXX vo výške 2118,73 eur, nepostupoval správne. Odvolací súd zistil pochybenie okresného súdu v časti výroku o náhrade škody u Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s., ktorá si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody 2.067,28 € tak, ako vyplýva už z vyššie uvedeného. Poškodenému však nemožno priznať viac, než si uplatňuje, nakoľko adhézne konanie je konaním nárokovým. Keďže obžalovaného prvostupňový súd zaviazal tejto poškodenej poisťovni uhradiť škodu vo výške 2118,73 eur, teda viac, ako si poisťovňa uplatňovala, išlo o pochybenie v neprospech obžalovaného a preto toto pochybenie napravil, na základe odvolania obžalovaného, odvolací súd tak, že podľa § 287 ods. 1 Tr. por. zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. krajská pobočka Bratislava, Ružová dolina 10, Bratislava, IČO : XXXXXXXX vo výške 2.067,28 €, teda vo výške, ako si ju riadne a včas uplatnila ( č.l. 143). Pokiaľ ide o nesprávny postup a rozhodnutie ohľadne uplatnenej náhrady škody u poškodeného S. S., prvostupňový súd pochybil, keď ho pripustil s uplatnením na náhradu škody, nakoľko poškodený si v prípravnom konaní , teda do skončenia vyšetrovania, v zmysle vety prvej § 46 ods. 3 Tr. por. neuplatnil riadne svoj nárok na náhradu škody. Poškodený v prípravnom konaní pri svojich výsluchoch 05.06.2011 sa vyjadril, že si len uplatňuje náhradu škody podľa § 46 ods. 3 Tr. por. a navrhuje, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil povinnosť nahradiť mu ju v plnom rozsahu, ktorú mu spôsobil, resp. 29.11.2011 aj za ušlú mzdu, bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia a trvalé následky a pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu 19.07.2012 sa k náhrade škody nevyjadril. Z vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že uvedené vyjadrenia poškodeného do skončenia vyšetrovania neboli v súlade s § 46 ods. 3 Tr. por., nakoľko z nich nebolo zrejmé, minimálne v akej výške si nárok na náhradu škody poškodený Viktor uplatňuje. Len všeobecné jeho prehlásenia bez uvedenia konkrétnej sumy, ktorú žiadal, nemožno jeho nárok považovať za nárok na náhradu škody uplatnený riadne. Na tomto nič nemení ani listinný doklad založený v spise, potvrdenie od Jednotného majetkového fondu o ušlej mzde poškodeného počas práceneschopnosti. Tak, ako je to už vyššie uvedené, aby súd mohol pripustiť poškodeného do adhézneho konania, je nevyhnutne potrebné, aby si poškodený riadne a včas uplatnil nárok na náhradu škody. Teda v danom prípade tak poškodený neurobil, lebo jeho nárok nebol uplatnený riadne, uvedením aspoň minimálnej sumy do skončenia vyšetrovania, ktorú žiadal, čo však v danom prípade splnené nebolo. Preto správne okresný súd nemal na hlavnom pojednávaní ani pripustiť poškodeného S. S. s uplatnením nároku na náhradu škody do konania. Tento stav spôsobil sám poškodený, nakoľko v prípravnom konaní bol riadne o tomto svojom práve a náležitostiach nevyhnutných na riadne a včasné uplatnenie náhrady škody viackrát poučený, pričom až po podaní obžaloby ( 07.09.2012) predložil uplatnenie náhrady škody 197.000,- Eur aj so špecifikáciou a prílohami, ktoré doručil na Okresnú prokuratúru Bratislava V 22.10.2012 a ktoré prokurátor založil do súdneho spisu 24.10.2012, pred začiatkom hlavného pojednávania, ako vyplýva z poznámky predsedníčky senátu na tomto podaní (č.l.184-188). Následne splnomocnil na svoje zastupovanie splnomocnenca (č.l.209), ktorý už odborne fundovaným spôsobom aj upresnil a špecifikoval nárok poškodeného, ktorý aj ďalšími podaniami modifikoval a aj dokladoval. Bez ohľadu na vyššie uvedené, je potrebné konštatovať, že nárok na náhradu škody nebol uplatnený riadne, teda, teda do skončenia vyšetrovania, uvedením aspoň minimálne sumy, ktorú žiadal titulom náhrady škody od obžalovaného a ktorú následne mohol ešte v súdnom konaní prípadne upresňovať, po skončení vyšetrovania. Na základe uvedeného pochybil okresný súd, keď obžalovaného zaviazal podľa § 287 ods. 1 Tr. por. obžalovaného k náhrade škody poškodenému S. S. vo výške 4306,40 eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodeného S. S. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie (správne civilný proces), nakoľko na tento nárok zo strany poškodeného neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Toto pochybenie napravil odvolací súd na základe odvolania obžalovaného a napriek podrobne odôvodnenému odvolaniu poškodeného, prostredníctvom splnomocnenca, nemohol mu vyhovieť a preto odvolanie poškodeného S. S. podľa § 319 Tr. por., ako nedôvodné zamietol. Odvolací súd na margo záveru podaného odvolania s súvislosti s uplatnenou náhradou trov zastupovania poškodeného, na ktorom splnomocnenec netrval v odvolacom konaní, že trovy spojené so zastupovaním poškodeného podľa § 557 ods. 1 Tr. por. nemožno považovať za „škodu spôsobenú trestným činom“ a preto o ich náhrade nemožno rozhodnúť v odsudzujúcom rozsudku a je možné ich uplatňovať, za splnenia zákonných podmienok § 557 Tr. por. vo vykonávacom konaní, o ktorom sa rozhoduje postupom podľa § 558 Tr. por. Na základe vyššie uvedeného a vzhľadom na potrebu opraviť pochybenie prvostupňového súdu, odvolací súd na základe odvolania obžalovaného rozhodol tak, ako je uvedené v I. výrokovej časti tohto rozsudku a odvolanie poškodeného S. Viktora zamietol podľa § 319 Tr. por. v II. výrokovej časti rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.