Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/351/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513220699 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1513220699.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35 838 825, zast. Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO : 47 255 706 proti žalovanému: Š. T., F.. XX.X.XXXX, Q. T. E. XX, T., t. č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou Ľ. Q., W. Okresného J. T. O., o zaplatenie 3 881,76 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 39C/103/2014-74 zo dňa 12. júna 2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 2, § 524 ods. 1 a 2 a § 566 Občianskeho zákonníka. Z vykonaných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca a Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 21.12.2010 uzavreli Zmluvu o postúpení pohľadávok č. XXXX/ XXXX/CE. V tejto zmluve postupca výslovne tvrdil, že je oprávnený previesť pohľadávky na postupníka a že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o bankách“) a odovzdaním originálov zmluvnej dokumentácie postupcom postupníkovi dôjde k splneniu povinnosti postupcu podľa § 528 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona o bankách. Oznámenie o postúpení pohľadávky zaslal postupca žalovanému listom zo dňa 28.12.2010. V konaní nebol preukázaný žiadne úkon banky, ktorým by pristúpila k predčasnému ukončeniu zmluvy so žalovaným alebo k zosplatneniu dlhu žalovaného z dôvodu porušenia jeho povinnosti úver riadne splácať. Pohľadávka bola na žalobcu postúpená v čase po dni jej konečnej splatnosti (20.9.2010). Žalobca nezaložil do spisu výpis z úverového účtu, ani inú špecifikáciu dlhu. Podľa prílohy k zmluve o Postúpení pohľadávok pod por. č. XXXX bola postúpená pohľadávka voči žalovanému splatná 20.9.2010 vo výške 3 881,76 €, z toho istina 3 119,19 €, úroky 762,57 €, riadny úrok 137,91 €, úrok z omeškania zmluvný 624,66 € s počtom dní omeškania 1492 dní, t.j. 4 roky. 3. Nároky uplatnené žalobcom vyplývajú podľa prvoinštančného súdu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zmluvu treba posudzovať podľa predpisov účinných v čase jej uzavretia, t.j. ku dňu 13.10.2005, teda podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Zmluva patrila k tzv. absolútnym obchodom, preto sa otázky neupravené osobitným zákonom riadia príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka a keďže ide o spotrebiteľskú zmluvu, aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 12/2014, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. 4. Nakoľko v posudzovanej veci bola žalovaná pohľadávka na žalobcu postúpená bankou ako postupcom, súd prvej inštancie skúmal, či boli splnené podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave úkonu postúpenia pohľadávky obsiahnutej v Občianskom zákonníku špeciálnou úpravou. V zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže banka postúpiť bankovú pohľadávku alebo jej časť, ktoré sa stali splatnými, ak pred úkonom postúpenia pohľadávky napriek predchádzajúcej výzve banky je dlžník v nepretržitom omeškaní s úhradou splatného záväzku viac ako 90 dní. Predloženie takejto písomnej výzvy predchádzajúcej úkonu postúpenia súd od žalobcu žiadal. Žalobca súdu výzvu nepredložil. Keďže v prejednávanom prípade bol predmetom postúpenia záväzok žalovaného na úhradu ktorého ho banka pred úkonom postúpenia nevyzvala, nemohol súd žalobe vyhovieť. Bez preukázania výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách sa stáva bezpredmetným konštatovanie, že k času postúpenia pohľadávky bol zročný celú úverový dlh a že s ním bol dlžník v omeškaní nepretržite viac ako 90 dní. Pokiaľ banka niektorú z podmienok ustanovenú § 92 ods. 8 zákona o bankách nesplnila, konala v rozpore so zákonom a takýto právny úkon postúpenia je neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka). Z neplatného konania banky nemohol žalobca platne nadobudnúť aktívnu legitimáciu pre vymáhanie žalovaného dlhu. 5. Vzhľadom na uvádzaný počet dní omeškania súd prvej inštancie navyše skúmal podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, či nedošlo k oslabeniu práva v dôsledku premlčania. Súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedeného § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka aplikoval na predmetný vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka, hoci išlo o obchodnoprávny záväzok. Pokiaľ si žalobca uplatnil svoj nárok na súde dňa 13.6.2013, je jeho nárok na zaplatenie splátok zročných do 13.6.2010 premlčaný. Nepremlčaný by zostal jeho nárok na zaplatenie splátok zročných od 20.6.2010 do 20.9.2010, teda štyri splátky. Sporná je však výška záväzku žalovaného zodpovedajúca týmto štyrom splátkam. Právny predchodca žalobcu v rozpore s § 4 ods. 2 zákona č. 258/2011 Z. z. o spotrebiteľských úveroch neoznámil v zmluve počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Banka síce oznámila žalovanému počet a výšku splátok, nie však ich skladbu. Dojednanie úhrady dlhu v anuitných splátkach bez toho, aby osoba povinná ich platiť poznala ich skladbu, považoval prvoinštančný súd za neprijateľné dojednanie v spotrebiteľskej zmluve a teda podľa § 53 Občianskeho zákonníka za neplatné. Pri absencii tejto náležitosti zmluvy je nepreskúmateľné aj vyčíslenie dojednanej výšky úverového úroku. 6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účinné v čase rozhodovania. Žalovaný by mal právo na náhradu trov konania, ktoré si neuplatnil, ani mu žiadne trovy nevznikli, preto prvoinštančný súd vyslovil, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. 7. Proti tomuto rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; a že strane sporu bola postupom súdu prvej inštancie odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedol, že je nepochybné, že v tomto prípade ide o zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V čase uzatvorenia zmluvy Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 uvádzal, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Je potrebné však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Žalobca mal za to, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ, ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, na úpravu ktorých s a majú použiť aj ďalšie právne normy vymedzené v zákone o spotrebiteľských úveroch (lex specialis). Preto nejde o samostatný zmluvný typ, vylučujúci použitie Obchodného zákonníka. Tvrdenia o tom, že ak ide o spotrebiteľskú zmluvu, na daný vzťah vplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka, nemajú normatívnu oporu a priečia sa zásade lex specialis derogat legi generali, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti žalobca poukázal na odbornú literatúru, právnu úpravu v Českej republike i rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu ČR, ako aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co 224/2011, 11Co 456/2012 a 24Co/417/2012, rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co 162/2012 a 25Co 297/2013, rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co 142/2014, 14Co 163/2013, 17Co 170/2013 a 15Co 28/2013 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn, 8Co 423/2013 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 MCdo 4/2012, v ktorých bola riešená otázka, či na premlčanie nárokov zo spotrebiteľských zmlúv uzavretých vo forme absolútne obchodného zmluvného typu - zmluvy o úvere, možno aplikovať ustanovenia Obchodného alebo Občianskeho zákonníka o premlčaní. Žalovaný mal za to, že vyššie uvedené skutočnosti potvrdzujú jeho závery o tom, že na predmetný zmluvný vzťah je potrebné aplikovať 4-ročnú premlčaciu dobu v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. 8. Ďalej vo svojom odvolaní žalobca citoval rozhodnutia Najvyššie súdu SR sp. zn. 7 Cdo 201/2014, 2 Cdo 241/2009 rozhodnutie ESĽP vo veci T. proti S., nález Ústavného súdu sp. zn. III ÚS 300/2006 vzťahujúce sa kvalitatívne požiadavky odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Žalobca mal za to, že samotná zmienka o tom, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, je vo vzťahu k limitom stanoveným požiadavkami na rozhodovaciu činnosť nepodstatná. Len uvádzaný znak spotrebiteľa nemôže byť spôsobilý viesť k inému rozhodnutiu bez ohľadu na to, že aj iné rozhodnutie musí byť v každom prípade náležite odôvodnené. Žalobca žiadal, aby odvolací súd osobitne a náležite posúdil túto časť odvolania vo vzťahu k arbitrárnosti konania a rozhodnutia a k ústavnému princípu právnej istoty. Ďalej poukázal na náležitosti odôvodnenia rozsudku podľa § 157 ods. 2 O.s.p. a komentár k predmetnému ustanoveniu, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR pod č. 37/1985, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/2003 a III. ÚS 107/2007 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 170/2005. 9. Napokon vo svojom odvolaní žalobca namietal tiež voči záveru súdu prvej inštancie, že došlo k porušeniu zákona o bankách, najmä ustanovenia § 92 ods. 8. Z výpisov z účtu žalovaného, ktoré žalobca predložil, vyplýva, že žalovaný na splátky úveru v období od 6.11.2006 do 31.12.2008 neuskutočnil ani jednu úhradu, t.j. dostal sa s týmito splátkami do omeškania, ktoré presiahlo obdobie 25 mesiacov. Žalobca zároveň ako dôkaz predložil výzvy na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 6.9.2007 a 14.12.2007 od právneho predchodcu žalobcu adresované žalovanému, čím bola naplnená dikcia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zároveň žalobca preukázal predloženými Všeobecnými obchodnými podmienkami súhlas žalovaného s tým, aby mohol právny predchodca žalobcu, ktorým bola banka, postupovať akékoľvek svoje pohľadávky voči nemu na tretiu osobu a zároveň súhlas s poskytnutím dôverných informácií tretej osobe, s ktorou banka rokuje o postúpení pohľadávky. Žalobca ďalej uviedol, že má za to, že z § 92 ods. 8 zákona o bankách jasne vyplýva, že banka je oprávnená postúpiť celú pohľadávku bez ohľadu na jej čiastočnú alebo úplnú splatnosť. Taktiež z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť zámer zákonodarcu povoliť bankám postupovať iba časť pohľadávky, ktorá je splatná, nakoľko pri postúpení musí banka odovzdať postupníkovi dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na základe ktorej vznikla postúpená pohľadávka. Banke by v takomto prípade neostala dokumentácia súvisiaca s pohľadávkou klienta. Taktiež bol žalobca toho názoru, že zámerom zákonodarcu nebolo v prípade tohto ustanovenia umožniť vymáhanie časti pohľadávky bankou a časti pohľadávky treťou osobou, ale jeho zámerom bolo regulovať oprávnenia banky nakladať s bankovým tajomstvom. Keďže spolu s postúpením pohľadávky nevyhnutne dochádza k sprístupneniu bankového tajomstva tretej osobe, došlo by v prípade, ak by banka nedisponovala súhlasom klienta, a ani zákon by jej to neumožňoval, postúpením pohľadávky k vyzradeniu bankového tajomstva. Zákon o bankách neobsahuje žiadne iné ustanovenia týkajúce sa iných možností postúpenia pohľadávok a vzhľadom na vyššie uvedené teda ani v žiadnom inom ustanovení výslovne neuvádza, že banka nemôže postúpiť svoju pohľadávku z úverového vzťahu voči svojmu dlžníkovi aj v iných prípadoch, ako ustanovuje § 92 ods. 8 zákona o bankách. Žalobca mal za to, že pri postúpení žalovanej pohľadávky bol dodržaný aj § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď dlžník (žalovaný) súhlasil so Všeobecnými obchodnými podmienkami právneho predchodcu žalobcu, v ktorých bol súhlas dlžníka obsiahnutý. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 1613/2005 a 32 Cdo 1489/2007. V nadväznosti na vyššie uvedené mal žalobca za to, že právny predchodca žalobcu pohľadávku v súlade s § 525 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 zákona o bankách platne postúpil a žalobca je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie celého nároku voči žalovanému. 10. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 25.8.2015 žalobca doplnil svoje odvolanie. Prvoinštančný súd podľa žalobcu vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázal na § 1 ods. 1 a 8 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré vymedzujú, čo upravuje tento zákon, pričom nijako neodkazujú na zákon o bankách. Podľa § 17 tohto zákona veriteľ pri postupovaní pohľadávok postupuje podľa Občianskeho zákonníka. Mal za to, že účelom § 92 ods. 8 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Toto ustanovenie nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ak by pohľadávku banka postúpila na inú osobu skôr, ako boli splnené stanovené podmienky, porušuje tým bankové tajomstvo. Účel § 92 ods. 8 zákona o bankách je vyjadrený i v dôvodovej správe, podľa ktorej ustanovenia odsekov 1 až 7 (teraz 8) upravujú ďalšie prípady prelomenia bankového tajomstva. Hlavný účel § 92 zákona o bankách bol teda aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Ďalej treba osobitne vnímať, že zákon o spotrebiteľských úveroch priamo a výlučne definuje možnosť postúpenia práva vyplývajúceho zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na tretiu osobu, pričom tento zákon zároveň definuje, že týmto zákonom sú dotknuté ustanovenia zákona o bankách. Nie je teda správne aplikáciou § 92 ods. 8 zákona o bankách určovať neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok a prípadný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie nového veriteľa. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 15/2014 a I. ÚS 640/2014. 11. Opatrovníčka žalovaného sa k odvolaniu žalobcu v stanovenej lehote nevyjadrila. 12. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 14. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné. 15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ, uzatvorili dňa 13.10.2005 zmluvu o splátkovom úvere, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru v sume 50 000,- Sk (1 659,69 €), s ročnou úrokovou sadzbou 17,3 % a s dohodnutým poplatkom za správu úveru vo výške 50,- Sk (1,66 €) mesačne, ktorý bol splatný v mesačných splátkach vo výške 1 328,- Sk (44,08 €) splatných vždy v 20. deň v mesiaci, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.11.2005 a konečnou splatnosťou úver dňa 20.9.2010. 16. Nakoľko žalobca nebol účastníkom vyššie uvedenej zmluvy, z ktorej odvodzoval svoj nárok, súd prvej inštancie správne pristúpil k dôslednému prieskumu jeho aktívnej vecnej legitimácie v konaní. V súlade s ustálenou judikatúrou súdov i právnou teóriou aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiada zo strán sporu nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. 6. 2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009). 17. Žalobca si svoje postavenie aktívne vecne legitimovaného subjektu v konaní odvodzoval od svojho postavenia veriteľa vo vzťahu k pohľadávke voči žalovanému, ktorá naňho ako postupníka bola postúpená pôvodným veriteľom Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010. Nakoľko pôvodným veriteľom žalovanej pohľadávky bola právnická osoba, ktorá je bankou v zmysle § 2 ods. 1 zákona o bankách, vzťahujú sa na ňu osobitné povinnosti, ktoré musí splniť, pokiaľ chce pohľadávku, ktorá vznikla v rámci vykonávania bankovej činnosti, postúpiť na tretiu osobu. Tieto povinnosti sú upravené v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podľa tohto ustanovenia v znení účinnom v čase postúpenia predmetnej pohľadávky (21.12.2010) ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 18. Žalobca v doplnení svojho odvolania poukazoval na prvú vetu vyššie citovaného ustanovenia, v znení, v ktorom prvá veta § 92 ods. 8 zákona o bankách nadobudla účinnosť až dňa 1.1.2017, teda po postúpení žalovanej pohľadávky, pričom v súlade s prechodným ustanovením § 122y k úpravám tohto zákona účinným od 1.1.2017 ustanoveniami tohto zákona sa od 1. januára 2017 spravujú aj právne vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 1. januárom 2017; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2017 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31. decembra 2016. Z tohto dôvodu je pri skúmaní splnenia predpokladov postúpenia žalovanej pohľadávky potrebné na vec aplikovať § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky. Taktiež na posudzovanú vec nemožno aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nakoľko zmluva o úvere, z ktorej vyplýva žalovaná pohľadávka vznikla dňa 13.10.2005, teda pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. 19. Z vyššie citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že základné predpoklady pre postúpenie pohľadávky banky vzniknutej pri bankovej činnosti tretej osobe sú uvedené, resp. vyplývajú z prvej vety tohto ustanovenia a sú nimi: a) existencia pohľadávky banky voči klientovi, b) omeškanie klienta nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, c) písomná výzva banky klientovi (na zaplatenie dlhu). 20. Až po kumulatívnom splnení vyššie uvedených predpokladov môže banka platne postúpiť pohľadávku vzniknutú v rámci bankových činností. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, podľa ktorého účelom ustanovení medzi ktoré je zaradený § 92 ods. 8 zákona o bankách je iba ochrana bankového tajomstva, poukazujúc pritom najmä na systematické zaradenie predmetného ustanovenia. Dané ustanovenie je zaradené v 14. časti zákona o bankách s názvom Ochrana klientov a bankové tajomstvo. Hoci pôvodne sa táto časť zákona nazývala iba Bankové tajomstvo, zákonodarca precizoval jej názov a sám tak vyjadril zamýšľaný účel dotknutých ustanovení. Táto časť obsahuje povinnosti banky voči klientom, ale aj povinností verejnoprávnej povahy voči štátnym orgánom a niektoré povinnosti klientov, pričom tieto sa ani v prevažnej miere netýkajú len bankového tajomstva. Táto otázka riešená žalobcom je však v zásade pre posúdenie platnosti postúpenia pohľadávky nepodstatná, nakoľko odvolací súd predovšetkým nemôže súhlasiť s názorom žalobcu, podľa ktorého porušenie povinností uvedených v tejto časti zákona o bankách zakladá v zásade iba administratívnoprávnu zodpovednosť banky voči štátu a nemá vplyv na vzťah banky a klientov, resp. banky a tretích osôb. Takýto izolujúci výklad ustanovení 14. časti zákona o bankách nie je ničím podložený. 21. Účelom § 92 zákona o bankách skutočne primárne je úprava výnimky z bankového tajomstva, ako uviedol v odvolaní žalobca, nakoľko pri postúpení pohľadávky by inak nevyhnutne došlo k jeho vyzradeniu. Bez zákonnej výnimky by postúpenie pohľadávky bankou viazanou bankovým tajomstvom vôbec nebolo možné. Porušenie bankového tajomstva postúpením pohľadávky v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách nepochybne môže zakladať zodpovednosť banky za verejnoprávny delikt. Právne následky porušenia tohto ustanovenia však administratívnoprávnou zodpovednosťou banky či prípadnou trestnoprávnou zodpovednosťou zodpovedného subjektu nie sú vyčerpané. Ďalším následkom, ktorý je spojený s vykonaním protiprávneho úkonu v podobe postúpenia pohľadávky banky v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v tomto prípade i neplatnosť tohto právneho úkonu, teda neplatnosť postúpenia pohľadávky. Uvedené nevyplýva zo zákona o bankách, ale z § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Je pritom bezpredmetné, aký verejný či súkromný záujem je chránený porušenou právnou normou (teda aj či je to záujem na ochrane bankového tajomstva). Argumentácia žalobcu, ktorý nepripúšťa vplyv porušenia § 92 ods. 8 zákona o bankách na platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky poukazujúc na účel predmetného ustanovenia, je preto pri prihliadnutí na § 39 Občianskeho zákonníka zjavne nesprávna. Zároveň Občiansky zákonník i v § 525 ods. 2 zakazuje postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom, pričom znova pre aplikáciu tohto ustanovenia nie je podstatné, aký právny záujem bol chránený právnou normou alebo dohodou medzi dlžníkom a veriteľom. Pre platné postúpenie pohľadávky je potrebné dodržať všetky podmienky vyplývajúce pre postúpenie danej pohľadávky či už z právnych predpisov alebo z dohody medzi veriteľom a dlžníkom. 22. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že v posudzovanej veci neboli kumulatívne splnené základné požiadavky kladené na postúpenie pohľadávky bankou ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pokiaľ ide o prvý predpoklad (a), ktorým je existencia žalovanej pohľadávky banky voči žalovanému, bola v konaní preukázaná. Rovnako možno mať za preukázané (b) omeškanie klienta (žalovaného) nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní so splnením aspoň časti svojho peňažného záväzku voči banke. Podľa Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok (č. l. 26 spisu) bol žalovaný v omeškaní v čase postúpenia pohľadávky 1 492 dní. Obsahom spisu nie je presný rozpis platieb v prospech úverového účtu, ale odo dňa nasledujúceho po dni konečnej splatnosti úveru (t. k. od 21.9.2010) do dňa postúpenia pohľadávky (21.12.2010) uplynulo 92 dní. Žalobca však v konaní nepreukázal (c) doručovanie písomnej výzvy banky klientovi (žalovanému). Žalobca až v odvolacom konaní predložil súdu dve zjavne elektronicky vyhotovené výzvy na zaplatenie dlžnej čiastky zo dňa 6.9.2007 a 14.12.2007. Z týchto výziev nie je zrejmé kedy boli skutočne vyhotovené, kedy a či boli zaslané žalovanému, ani či mu boli doručené, resp. okolnosti za ktorých prípadne k doručeniu nedošlo. Len na základe týchto dokumentov nemožno mať za preukázané realizáciu písomnej výzvy klientovi (žalovanému) predpokladanej § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Z hľadiska účelu predmetného ustanovenia je zrejmé, že nestačí predmetnú výzvu len vyhotoviť, ale treba ju aj doručiť, resp. minimálne vykonať pokus o doručenie výzvy klientovi banky. 23. V zmysle vyššie uvedeného bol správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal platnosť postúpenia pohľadávky banky na žalobcu, v dôsledku čoho nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu v konaní, čo je dôvodom na zamietnutie žaloby. 24. Pokiaľ sa súd prvej inštancie zaoberal i otázkami spotrebiteľskej povahy zmluvy, z ktorej vyplývala žalovaná pohľadávka, jej premlčania a neprijateľnosťou ustanovení úverovej zmluvy, riešil ich už nad rámec potrebný pre rozhodnutie vo veci a odvolací nemá za potrebné sa vyjadriť k týmto záverom súdu prvej inštancie a argumentácií žalobcu, ktorý s nimi polemizoval. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (G. S. proti Š. W. C. XX. D. XXXX, R. C. U. proti U. W. C. XX. I. XXXX). 25. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 27. Žalovanému, ktorého pobyt nebol známy, ustanovil súd prvej inštancie uznesením v zmysle § 29 ods. 2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 opatrovníka, pričom v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku, zostávajú zachované. Vzhľadom na to, že predmetné ustanovenie § 29 ods. 2 O.s.p. nemá ekvivalent v Civilnom sporovom poriadku (ktorý sa v súlade s § 470 ods. 1 použije i na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti), je potrebné, aby súd prvej inštancie rozhodol o zrušení ustanovenia opatrovníka. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).