Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPr/5/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516205774 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1516205774.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: E. H., H. XX, T., zastúpeného SVITOK a spol. s.r.o., Tomášikova 23/C, Bratislava, proti žalovanému: KK TRADING s.r.o., Vyšehradská 4, Bratislava, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel BORIS, s.r.o., Vajnorská 8/A, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 47Cpr/9/2016-112, zo dňa 30.1.2017, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného žalobcovi podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce listom žalovaného zo dňa 29.2.2016. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 200 eur od 29.2.2016 do 13.1.2017, 8,05 % ročne zo sumy 29,58 eura od 29.2.2016 do 30.1.2017, 8,05 % ročne zo sumy 27,84 eura od 29.3.2016 do 30.1.2017. Zamietol žalobu na zaplatenie sumy 273,50 eura s príslušenstvom, zaplatenie sumy 58,88 eura s príslušenstvom a náhradu stravného za 1 deň v mesiaci marec 2016. Zastavil konanie v časti týkajúcej sa sumy 200 eur a náhrady za stravné lístky za mesiac január 2016 a február 2016. Zároveň rozhodol, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení o.i. uviedol, že žalovanému (správne žalobcovi) bolo dňa 29.2.2016 dané okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že v období od 22.2.2016 do 26.2.2016 sa žalobca nedostavil do práce a zamestnávateľ eviduje jeho neprítomnosť. Pri zisťovaní dôvodov žalovaným bolo ním zistené, že v uvedenom období žalobca čerpal dovolenku a rovnaký údaj bol uvedený aj v kalendári žalobcu v programe Microsoft Outlook. Napriek tejto skutočnosti zamestnávateľ neeviduje, že by zamestnanec požiadal o čerpanie dovolenky v uvedenom období a ani zamestnávateľ neurčil zamestnancovi čerpanie dovolenky v tomto období. V okamžitom skončení pracovného pomeru sa ďalej uvádza, že ku dňu 21.1.2016 došlo k zmene osoby konateľa žalovaného a do funkcie bol menovaný ako jediný konateľ p. P., ktorý od uvedeného dátumu koná za spoločnosť v pracovnoprávnych veciach a v prípade čerpania dovolenky sa mal žalobca obrátiť so žiadosťou práve na neho, ktorý by o nej rozhodol. 3. Súd prvej inštancie mal za to, že dôvod na uplatnenie okamžitého skončenia pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce daný je. Je totiž povinnosťou zamestnanca požiadať zamestnávateľa o čerpanie dovolenky a počkať na jeho schválenie zo strany nadriadeného. V prípade, že túto svoju povinnosť si žalobca nesplnil a nedostavil sa na pracovisko, závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu. Čerpanie dovolenky určuje zásadne zamestnávateľ (§ 111 ods. 1 Zákonníka práce). Zamestnanec sa na pracovisko v dňoch od 22.2.2016 do 26.2.2016 nedostavil, jeho čerpanie dovolenky nebolo vopred ohlásené zamestnávateľovi, teda p. P. ako jedinému konateľovi žalovaného, ani ním nebolo čerpanie dovolenky odsúhlasené. Aj napriek skutočnosti, že žalobca bol do 21.1.2016 taktiež konateľom žalovaného a prax bola dovtedy taká, že si sám podpisoval dovolenkový lístok a zaznačil do zdieľaného kalendára, žalobca už takéto postavenie následne nemal, bol v postavení zamestnanca, teda v podriadenom postavení vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi. Toto subsidiárne postavenie mal žalobca rešpektovať. P. P. sa o čerpaní dovolenky žalobcom dozvedel až následne v čase, keď už bola dovolenka čerpaná a ani v priebehu jej čerpania žalobca nekontaktoval p. P. ohľadom dovolenky. Navyše, ako uviedol konateľ žalovaného, p. P.P. ako vtedy nový zamestnanec bol v práci len prvých pár dní a ešte nebol dostatočne zaučený pre túto činnosť a čerpanie dovolenky by nebol býval schválil. O neospravedlnenú absenciu ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so Zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 95/2009). Súd prvej inštancie na základe uvedeného zamietol žalobu v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. 4. Súd prvej inštancie ďalej žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 200 eur od 29.2.2016 do 13.1.2017, 8,05 % ročne zo sumy 29,58 eura od 29.2.2016 do 30.1.2017, 8,05 % ročne zo sumy 27,84 eura od 29.3.2016 do 30.1.2017; zamietol žalobu na zaplatenie sumy 273,50 eura s príslušenstvom, zaplatenie sumy 58,88 eura s príslušenstvom a náhradu stravného za 1 deň v mesiaci marec 2016; zastavil konanie v časti týkajúcej sa sumy 200 eur a náhrady za stravné lístky za mesiac január 2016 a február 2016. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2 C.s.p. Vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania, keď strany sporu mali v konaní úspech len čiastočný. 6. Proti rozsudku v časti zamietnutia žaloby na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a v časti náhrady trov konania podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a určiť neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, trvanie pracovného pomeru a priznať mu náhradu trov konania v plnej výške. Uviedol, že pred uplatnením okamžitého skončenia ho žalovaný nevyzval na poskytnutie vyjadrenia k potenciálnemu dôvodu, ani s ním o tomto dôvode a o úmysle okamžite skončiť pracovný pomer nekomunikoval. Bez získania jeho vyjadrenia tak nemohol mať riadne zistený dôvod okamžitého skončenia, ktorým môže byť iba zavinené porušenie pracovnej disciplíny, teda úmysel, chcieť porušiť pracovnú disciplínu. Žalovaný tak konal iba na základe podozrenia, že bol daný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, čo je pre jeho uplatnenie nedostatočné. V súvislosti s rozhodnutiami NS SR R 54/1999, NS ČSSR R 17/1977 a NS SR sp. zn. 3 Cdo 316/2009 považoval žalobca za potrebné uviesť, že - u žalovaného zastával kľúčovú pracovnú pozíciu jediného obchodného zástupcu a vyše roka, do 21.1.2016, bol aj jeho štatutárnym orgánom a spoločníkom, ktorý zabezpečoval rozvoj spoločnosti; - nebol žalovaným nikdy upozornený na neuspokojivé plnenie si pracovných úloh ani na porušovanie pracovnej disciplíny; - dovolenku od 22.2.2016 do 26.2.2016 si naplánoval a čerpal počas jarných prázdnin, aby mohol tráviť čas s deťmi, a zároveň mimo hlavnej sezóny činností žalovaného; - nemal v úmysle porušiť pracovnú disciplínu, iba konal obvyklým zaužívaným spôsobom u žalovaného; - nikto ho nevyzval na nástup do práce; - svojim konaním nespôsobil žalovanému žiadnu škodu. 7. Žalobca ďalej namietol, že súd prvej inštancie vôbec neskúmal okolnosti konkrétneho prípadu v spore a automaticky kvalifikoval prípadné porušenie pracovnej disciplíny z jeho strany ako závažné. Zo žiadneho zákonného ustanovenia a ani rozhodovacej praxe súdov nevyplýva, že by každá neospravedlnená absencia zamestnanca mala byť automaticky, bez ďalšieho skúmania okolností, považovaná za závažné porušenie pracovnej disciplíny. Za právne významný fakt žalobca považoval skutočnosť, že žalovaný ho neupozornil na porušenie pracovnej disciplíny už v prvý deň čerpania dovolenky a nevyzval ho na nástup do práce; ak by tak žalovaný urobil, žalobca by do práce okamžite nastúpil. Žalobca preto konal vo vzťahu k žalovanému nezavinene, keďže s ohľadom na jeho nečinnosť nevedel, že môže dochádzať k porušeniu pracovnej disciplíny a mal za to, že čerpá dovolenku riadne. 8. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok v napadnutej časti potvrdiť. Uviedol, že konanie žalobcu spočívajúce v nastúpení na dovolenku bez súhlasu zamestnávateľa bolo úmyselným a teda zavineným. Žalobca nebol ochotný prerokovať čerpanie dovolenky so zamestnávateľom tak, ako to ustanovuje § 111 ods. 1 Zákonníka práce a ani svoj nástup na dovolenku vopred so zamestnávateľom nijakým spôsobom nekonzultoval. Tvrdil, že začiatok čerpania dovolenky nahlásil zdieľaným kalendárom, avšak túto skutočnosť nepreukázal hodnoverným dôkazom. Ani takéto oznámenie čerpania dovolenky však nie je postupom vykonaným v súlade s § 111 ods. 1 Zákonníka práce. Nástup na dovolenku určuje výhradne zamestnávateľ a zamestnancovi teda nevzniká právny nárok na čerpanie dovolenky v plánovanom čase. Pokiaľ zamestnanec iba oznámi, že nastupuje na dovolenku a zamestnávateľ (príp. nadriadený) mu potrebný súhlas neudelí alebo udelenie súhlasu výslovne odmietne, neprítomnosť zamestnanca v práci nemôže byť považovaná za dovolenku a počas tejto neprítomnosti v práci mu neprislúcha ani náhrada mzdy; súhlas na čerpanie dovolenky môže nadriadený vedúci zamestnanec dať nielen písomne, ale aj ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, že bol udelený (rozsudok NS ČR sp. zn. 21 Cdo 2795/2000). Žalobca tak nástupom na dovolenku bez predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa konal svojvoľne a jeho absencia v práci napĺňa definované znaky inštitútu okamžitého skončenia pracovného pomeru. 9. Dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom mal žalovaný nepochybne zistený. V konaní nebola sporná absencia žalobcu v práci a ani to, že žalobca sám rozhodol o svojom nástupe na dovolenku. Niekoľko dní trvajúca neospravedlnená absencia, počas ktorej zamestnávateľ potreboval žalobcu v práci, bola takým závažným porušením pracovnej disciplíny, ktorá mala za následok výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru. Dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru mal teda riadne zistený. 10. Ďalej žalovaný uviedol, že v konaní bolo niekoľkokrát tvrdené, čo potvrdili aj svedkovia, že u žalobcu nešlo o prvý prípad porušenia pracovnej disciplíny, resp. že okamžitému skončeniu predchádzalo niekoľko ďalších okolností, súvisiacich s nespokojnosťou zamestnávateľa so žalobcom. Zamestnávateľ posúdil správanie žalobcu vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, ktoré mu predchádzali, prihliadol na stupeň intenzity, najmä na zavinené správanie žalobcu a zhodnotil konanie žalobcu ako porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Tomuto posúdeniu prispeli aj okolnosti, ktoré predchádzali nástupu žalobcu na dovolenku a ktoré boli v konečnom dôsledku aj dôvodom na odvolanie žalobcu z funkcie konateľa. Zamestnávateľ nebol povinný žalobcu vopred vyzývať na poskytnutie jeho vyjadrenia k potenciálnemu dôvodu skončenia pracovného pomeru a nekonal na základe podozrenia, ale na základe preukázaného porušenia pracovnej disciplíny závažným spôsobom. Súd prvej inštancie správne poukázal na výpoveď E. P., ktorý uviedol, že žalobca odmietol komunikovať s konateľom žalovaného. Rovnako ho upozorňoval, aby si s ním vykonzultoval čerpanie dovolenky, čo však žalobca nespravil. Svedok tiež potvrdil, že so žalobcom sa počas čerpania dovolenky snažil telefonicky skontaktovať konateľ žalovaného, avšak neúspešne; na strane druhej žalobca svedkovi telefón zdvihol. Žalobca teda nie len že nežiadal o nástup na dovolenku svojho zamestnávateľa, ale urobil to úmyselne a s vedomím, že poruší pracovnú disciplínu. 11. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v súlade s § 219 ods. 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. 12. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.). 13. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno vo všeobecnosti uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažným spôsobom), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b) a § 63 ods. l písm. e) Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. 14. Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. 15. O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. 16. V predmetnej veci nebolo sporné, že žalovaný neurčil žalobcovi v zmysle § 111 ods. 1 Zákonníka práce čerpanie dovolenky v období od 22.2.2016 do 26.2.2016. Žalobca žalovaného o čerpanie dovolenky nežiadal a samotný žalovaný nemal vedomosť o úmysle žalobcu čerpať dovolenku. Ani prípadné vypísanie si dovolenkového lístku žalobcom či vyznačenie dovolenky v kalendári programu Microsoft Outlook nepredstavuje určenie čerpania dovolenky žalovaným. Odvolací súd preto zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že neospravedlnená neprítomnosť žalobcu na pracovisku v období od 22.2.2016 do 26.2.2016 predstavuje závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom a je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru; nešlo totiž o krátkodobú neospravedlnenú absenciu na pracovisku, ale trvajúcu celý týždeň. 17. K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že žalovaný nebol povinný vyzvať žalobcu pred uplatnením okamžitého skončenia pracovného pomeru na poskytnutie vyjadrenia k dôvodu okamžitého skončenia a ani s ním nebol povinný komunikovať o tomto dôvode a o úmysle okamžite skončiť pracovný pomer. V súvislosti s touto námietkou je potrebné zdôrazniť, že kým na jednej strane žalobca nepovažoval za potrebné oboznámiť vopred žalovaného o úmysle čerpať dovolenku, aby mu mohlo byť takéto čerpanie v súlade s § 111 ods. 1 Zákonníka práce určené, na strane druhej sa v odvolaní dožadoval komunikácie zo strany žalovaného nad rámec jeho zákonných povinností. Ani prípadné vyjadrenie žalobcu by však nič nezmenilo na riadnom a nepochybnom zistení dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Spôsob čerpania dovolenky totiž vyplýva z uvedeného ustanovenia Zákonníka práce. Skutočnosť, že žalobca zastával pozíciu jediného obchodného zástupcu a vyše roka bol aj jeho štatutárnym zástupcom a spoločníkom, môže mať vplyv na posúdenie skutočnosti, či sa žalobca ako zamestnanec dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny práve v tom smere, že pri zastávaní pozície jediného obchodného zástupcu je neospravedlnená absencia na pracovisku ešte závažnejším porušením pracovnej disciplíny ako by to bolo v prípade existencie viacerých pozícií obchodných zástupcov. Taktiež poukaz na predchádzajúci výkon funkcie konateľa, ktorý v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnickou osobou (a teda aj určuje čerpanie dovolenky), je vo vzťahu k preukázanému porušeniu pracovnej disciplíny nedôvodný. Tvrdenie žalobcu, že nikdy nebol upozornený na neuspokojivé plnenie si pracovných úloh ani na porušovanie pracovnej disciplíny, by v prípade jeho pravdivosti mohlo mať vplyv na hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny, avšak nie v predmetnej veci, kde dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bola absencia na pracovisku nie krátkodobá, ale v období od 22.2.2016 do 26.2.2016. Súd prvej inštancie sa preto bližšie nezaoberal tvrdeniami žalovaného o upozorňovaní žalobcu na predchádzajúce porušenia pracovnej disciplíny, na preukázanie ktorých založil do spisu mailovú komunikáciu. Dôvod naplánovania si termínu dovolenky žalobcom počas jarných prázdnin, aby mohol tráviť čas s deťmi, pričom malo ísť o termín mimo hlavnej sezóny činností žalovaného, je pre posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny bez určenia čerpania dovolenky v tomto termíne žalovaným irelevantný. Ak žalobca poukazuje na skutočnosť, že konal obvyklým zaužívaným spôsobom u žalovaného, tak opomína ním samotným uvádzanú skutočnosť, že do 21.1.2016 bol konateľom a spoločníkom žalovaného. Po uvedenom dátume bol však zamestnancom, ktorému čerpanie dovolenky mal určiť žalovaný. Skutočnosť, že žalobcu nik nevyzval na nástup do práce a že svojim konaním nespôsobil žalovanému žiadnu škodu, nemá vplyv na iné posúdenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny ako takej, ktorá odôvodňuje okamžité skončenie pracovného pomeru, vzhľadom na dĺžku absencie žalobcu na pracovisku. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).